Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/37/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113214444 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113214444.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803 so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: D. N., nar. XX.X.XXXX, bytom F., I.. I. XXXX/XX, o zaplatenie 1.773,04 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8C/516/2013-147 zo dňa 20.10.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, včítane výroku o náhrade trov konania žalovaného p o t v r d z u j e . II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania občianskeho združenia: Združenie na ochranu práv občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778 m e n í tak, že tomuto občianskemu združeniu právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . III. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania vo výške 379,84 Eur k rukám právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 39, § 41, § 488, § 489, 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k), § 54 ods. 1, § 524 ods. 1, § 526 ods. 1, § 588, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 1 ods. 2 písm. e), § 2 písm. a), c) a d), § 4 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z., § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, § 504, § 506 Obchodného zákonníka a § 142 ods. 1, 2, § 146 ods. 2, § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku. 3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že podľa zmluvy o splátkovom úvere č. 0284792823 zo dňa 18.1.2007 sa právny predchodca žalobcu zaviazal žalovanému poskytnúť úver 20.000,- Sk (663,88 Eur) a žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky formou splátok po 583,- Sk (19,35 Eur) vždy k 20. dňu v mesiaci, prvá splátka splatná dňa 20.2.2007, konečná splatnosť úveru 20.12.2011, dohodnutá RPMN 26,94 %. Žalovaný podpisom úverovej zmluvy potvrdil, že bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami, Sadzobníkom a zaväzuje sa ich dodržiavať. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 27.12.2011 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanému, že postúpila na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15.12.2011 pohľadávku vo výške 1.773,04 Eur s príslušenstvom na žalobcu. Pokusom o zmier zo dňa 23.4.2013 oznámil žalobca žalovanému, že právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Pohľadávka je vo výške 1.956,80 Eur. Z oznámenia Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 11.3.2015 vyplýva, že zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru vzniknutého zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0284792838 zo dňa 18.1.2007 uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 postúpil postupca túto pohľadávku na žalobcu a to s poukazom na Prílohu č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vo výške 1.773,04 Eur. Z prílohy č. 1 vyplýva, že zostatok pohľadávky 1.773,04 Eur, počet dní omeškania 1230, dátum poslednej úhrady 20.7.2008. Oznámením zo dňa 27.12.2011 oznámil pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanému, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 postúpila pohľadávku vo výške 1.773,04 Eur s príslušenstvom žalobcovi. 4. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 18.1.2007 uzavretá zmluva o splátkovom úvere, ktorú súd, podriadil pod úverovú zmluvu, avšak súčasne na ňu nahliadal ako na zmluvu spotrebiteľskú v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd poukazujúc na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015 aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia Občianskeho zákonníka. Keďže pôvodný veriteľ je bankou, v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže byť predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na tretiu osobu len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sa stali splatnými. Napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žalobca nepreukázal, že banka vyhotovila a doručila výzvy žalovanému na zaplatenie dlžných splátok splatných do postúpenia pohľadávky. Zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená dňa 15.12.2011, teda pred splatnosťou poslednej splátky úveru 20.12.2011. Pričom banka mohla postúpiť len splatné splátky. Takéto postúpenie pohľadávky je tak neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorou je existencia písomnej výzvy banky klientovi na plnenie peňažného záväzku, s ktorou je klient v nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. 5. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Vecná legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Účastník konania, ktorý je nositeľom subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd návrhu vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd návrh zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci, keď súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej návrhom bolo neplatné. Práve nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým súd návrh voči žalovanému zamietol. 6. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal i Dohody o uznaní záväzku zo dňa 15.11.2012, ktorú sa podľa neho podarilo so žalovaným uzavrieť v dôsledku použitie nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o žalovaného (súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie, že žalovaný uznáva premlčaný dlh). V Dohode v bode 2. uznal žalovaný čo do právneho dôvodu a výšky svoj záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo/číslo zákazník 284792838 celkom vo výške 1.685,89 Eur, v dohode neuvedené, ktorá pozostáva z istiny 1.520,94 Eur, z ostatného príslušenstva podľa zmluvy 14,95 Eur, nákladov na inkasné konanie vo výške 150,- Eur, z úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.520,94 Eur za dobu od 15.12.2011 do zaplatenia. Žalobca počas konania nepreukázal, že žalovanému ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu takýmto spôsobom vyčísleného dlhu ako aj význam premlčania. Žalovaný následne bez toho, aby mu boli vysvetlené následky uznania záväzku ako vyčíslenia uznanej sumy, túto dohodu podpísal (došlo k narušeniu ekonomického správania sa priemerného spotrebiteľa). Ak by žalobca vysvetlil žalovanému následky uznania dlhu (10-ročná premlčacia doba), ako aj konkrétny spôsob ním vyčíslenej sumy, ktorá bola predmetom uznania, bolo by prinajmenšom nelogické, aby žalovaný s takýmto poznatkom dohodu podpísal, keď v prípade vznesenia námietky premlčania, by nemal viac povinnosť dlh zaplatiť. Súd má za to, že týmto spôsobom došlo zo strany žalobcu k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v obchodnej činnosti. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať nielen ustanovenia § 558 § 34 a nasledujúce Občianskeho zákonníka ale tak už bolo vyššie uvedené aj ustanovenia § 7 zákona č. 250/2007 Z. z., § 53 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný síce v rámci Dohody uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči žalobcovi a to v celkovej výške 1.685,89 Eur, pričom tak ako už bolo vyššie uvedené, predmetné uznanie trpí vadou neplatnosti. Súd konštatuje, že platnosť takéhoto právneho úkonu ako je uznanie dlhu, je neplatným právnym úkonom, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto ani nemôže spôsobil pretrhnutie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatie novej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. 7. Napokon súd prvej inštancie sa zaoberal i vznesenou námietkou premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, keď dospel k záveru, že nakoľko podľa citovaného článku Zmluvy č. 7 bod 7.6.1 VOP nastali podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, právny predchodca bol teda oprávnený vykonať svoje právo a zosplatniť úver. Potom deň, kedy bol právny predchodca žalobcu oprávnený zosplatniť celý dlh, možno považovať za deň, v zmysle ktorého sa právo mohlo vykonať prvýkrát v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, teda za deň, kedy začala plynúť premlčacia doba. Za uvedeného stavu, keď splátky boli splatné k 20. dňu v mesiaci a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v rade 1 bol v sústavnom omeškaní od 20.7.2008, kedy zaplatil sumu 1,31 Eur, teda nezaplatil splátku vo výške 19,35 Eur splatnú dňa 20.7.2008, bol právny predchodca oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dňa 31.8.2008. Žalobca podal návrh dňa 24.5.2013, t. j. po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá mu uplynula dňa 31.8.2011. Súd tým považuje vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka za dôvodnú. Skutočnosť, že právny predchodca žalobcu bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu omeškania žalovaného so splácaním dlhu, potvrdzuje súdu aj Príloha č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok v zmysle ktorej vyplýva počet dní omeškania 1.230, čo korešponduje s počtom dní odkedy bol právny predchodca oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru dňa 31.8.2008 ku dňu uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 súd zistil počet dní omeškania 1.191 dní, teda v prílohe je dokonca uvedených viac dní omeškania o 39 dní. Nakoľko má súd za to, že už právny predchodca mal právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru k 31.8.2008, súd žalobu ako nedôvodný zamietol i z dôvodu premlčania uplatneného práva. 8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku (v časti 1.173,19 Eur zavinil zastavenie konania žalobca, v ktorej bolo konanie zastavené samostatným uznesením a v tejto časti tak bol neúspešný), keď žalovaný bol v konaní celkom úspešný, avšak náhradu trov konania si neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Je nesporné, že vedľajší účastník na strane žalovaného je občianske združenia, ktoré je založené za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Mohlo teda vstúpiť do konania aj z vlastného podnetu, pokiaľ sa predmet sporu týkal ochrany práv spotrebiteľa, čo sa v danej veci aj stalo. Vstup vedľajšieho účastníka na strane žalovanej bol v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o trovy konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorý namietal, že trovy konania vedľajšieho účastníka neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Vedľajší účastník oznámením doručeným súdu dňa 20.6.2013 oznámil svoj vstup do konania na strane žalovanej. Podaním doručeným súdu dňa 8.11.2013 sa vedľajší účastník vyjadril k žalobe, v ktorom okrem iného vzniesol námietku premlčania a zároveň namietal neprijateľnosť Dohody o uznaní záväzku. Podaním doručeným súdu dňa 17.1.2014 sa vedľajší účastník vyjadril k odvolaniu žalobcu. Podaním doručeným súdu dňa 9.3.2015 vedľajší účastník doplnil svoje vyjadrenie ohľadom vznesenej námietky premlčania. Súd má za to, že vyčíslená náhrada trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka predstavuje účelne vynaložené trov konania, ktoré boli v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania, keď v čase vznesenia námietky premlčania v tejto veci nebolo možné vzniesť námietku premlčania zo strany súdu ex offo v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v platnom znení a teda vznesená námietka premlčania zo strany vedľajšieho účastníka okrem iného mala jednoznačne vplyv na úspech žalovaného v tomto konaní. Vedľajšiemu účastníkovi na strane úspešného žalovaného vzniklo tak právo na náhradu trov konania vo výške 379,84 Eur ako náhradu trov právneho zastúpenia. 9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom právneho zastúpenia žalobca, z dôvodov podľa § 205 ods. 1 písm. c), f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorým navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovieť žalobe v celom rozsahu, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia na súde prvej inštancie a odvolacom súde, trovy odvolacieho konania sú spolu 57,88 Eur. Poukázal, že výkladom ustanovení VOP možno dospieť k záveru, že postupca a následne postúpením pohľadávky on sám boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť záväzkový vzťah. Okrem toho postúpením sa stal sám veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie pohľadávky. Ani z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Z gramatického výkladu nielen prvej ale aj druhej vety predmetného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. Tento záver vyplýva aj z dôvodovej správy k § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Na podporu svojich argumentov poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 29.05.2015, sp. zn. 8Co/163/2015 <., rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2014, sp. zn. 19C/34/2012 <., rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013 <., rozsudok NS SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01 <., uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014, sp. zn. 9Co/133/2013 <.. Odvolateľ tiež namietal, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy ani ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka na úverú zmluvu nevzťahovali. I tu na podporu svojich argumentov poukázal na konkretizované rozhodnutia NS SR ako i odvolacích súdov. V odvolaní žalobca zároveň namietal i neúčelnosť trov vedľajšieho účastníka. Uviedol, že nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, procesne významných skutočností. Podania vedľajšieho účastníka sú abstraktné, všeobecné, bez znalosti prejednávanej veci s automaticky uplatňovanou nedôvodnou námietkou premlčania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 24.03.2015 sp. zn. 7 MCdo 15/2014 <. a uznesenie zo dňa 19.03.2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 <.. Združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania, bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Nepriznaním náhrady trov konania nedochádza k porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR. 10. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril. 11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) - teda s výnimkou zastavenej časti a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. 13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a či na jeho premlčanie bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, včítane jeho obsahového vymedzenia, je predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, o ktorý svoje právne závery oprel i súd odvolací. 14. Súd prvej inštancie pritom postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie. 15. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej aplikácie § 92 ods. 8 Zákona o bankách. 16. Predmetom konania je pritom pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto potrebné, aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom a oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky zo dňa 27.12.2011 adresované žalovanému. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno- právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). 17. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách) aplikovaného na danú právnu vec súdom prvej inštancie, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 18. Argumentácia súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu sa zakladá na tom, že v zmysle cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno postúpiť iba pohľadávku splatnú. Žalobca však v konaní nepreukázal splatnosť pohľadávky pred jej postúpením, v dôsledku čoho zmluva o postúpení je neplatná. Táto argumentácia súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu neobstojí (tu je potom potrebné dať za pravdu odvolateľovi), pretože z citovaného zákonného ustanovenia uvedenú podmienku postúpenia (splatnosť pohľadávky pred jej postúpením) nie je možné vyvodiť, na druhej strane to ale nemá vplyv na správnosť výroku preskúmavaného rozsudku, ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá z nasledovných dôvodov: 19. Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 20. Podľa § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. 21. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Strana ktorá, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 22. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 23. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. I keď pre platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách podľa odvolacieho súdu nevyplýva podmienka jej splatnosti, predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na splnenie si povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. 24. Je nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a relevantným spôsobom nepreukázal (dokonca ani netvrdil), že žalovaný ako dlžník bol jeho pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s., po splnení podmienky omeškania s plnením pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, písomne vyzvaný bankou na splnenie peňažného záväzku, čo napokon žalobca ani v odvolaní nepopiera. Pritom existencia a doručenie tejto písomnej výzvy je zákonnou podmienkou pre následné postúpenie predmetnej pohľadávky bankou na iný subjekt. Keďže podľa preukázaného, v danom prípade táto zákonná podmienka splnená nebola, na čo poukázal i súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno, k postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobcu došlo v rozpore so zákonom a preto je takýto právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka skutočne neplatný. 25. K argumentácii odvolateľa, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho úkonu so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex offo aj bez toho, aby ju niektorý z účastníkov namietal (§ 39 Občianskeho zákonníka). 26. Už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom na preukázanie splnenia zákonnom vyžadovaných podmienok pre postúpenie predmetného dlhu postačuje pre záver o dôvodnosti zamietnutia jeho žaloby a ďalšie dôvody súdu prvej inštancie, pre ktoré žalobu zamietol už boli nadbytočné a irelevantné, už bez potreby sa s nimi bližšie zaoberať. 27. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania žalovaného, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, potvrdil. 28. Správnym ale už nebol postup súdu prvej inštancie, keď občianskemu združeniu Združenie na ochranu práv občana spotrebiteľa HOOS vystupujúceho do 30.6.2016 v konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý procesný inštitút prijatím nového procesného kódexu, zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016, zanikol zo zákona, priznal náhradu trov konania predstavujúcu len trovy právneho zastúpenia. 29. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu v prejednávanej veci Združenie na ochranu práv občana spotrebiteľa HOOS malo oprávnenie vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaného (spotrebiteľa) a to na základe špeciálnej zákonnej úpravy v ust. § 93 ods. 2 OSP. Keďže malo v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník (rozumej tzv. hlavný, tu por. tiež ust. § 93 ods. 4 vety prvej OSP), možno z toho vyvodiť len jeden záver a to, že aj vedľajší účastník má právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (tu por. čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) so všetkými jeho atribútmi - teda i so samozrejmosťou práva na náhradu trov konania). Občiansky súdny poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení nepodmieňoval možnosť zastúpenia advokátom absenciou (nedostatkom) odborných znalostí účastníka a teda ani nevylučuje, aby sa i účastník odborne spôsobilý hájiť svoje či niečie iné záujmy v konaní pred súdom nemohol dať zastúpiť advokátom a aby mu len z tohto dôvodu nemala byť priznaná náhrada trov v súvislosti s takýmto zastupovaním vzniknutých. Občianskemu združeniu, t.j. Združeniu na ochranu práv občana spotrebiteľa HOOS ako vedľajšiemu účastníkovi do 30.6.2016 tak môže byť priznaná náhrada trov konania, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia, samozrejme len v tom prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu v tom čase označovanému účastníkovi, na strane ktorého tento vedľajší účastník v konaní vystupoval, avšak len v tom prípade, ak trovy právneho zastúpenia sa poskytujú za úkony, ktoré boli v konaní vykonané účelne, ktorú účelnosť odvolateľ spochybňuje. 30. Podľa § 142 ods. 1 OSP (aktuálne § 255 ods. 1 v spojení s § 251 CSP) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. 31. Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou potom zásadne patria i trovy reprezentované odmenou a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním nimi právnych služieb ich klientom (účastníkom súdnych konaní / stranám sporu), keď tu nepochybne treba súhlasiť i s prípadným argumentom o neodňateľnom práve na súdnu a inú právnu ochranu. 32. Otázka využitia práva na právnu pomoc advokáta a otázka účelnosti v takejto súvislosti vynakladaných trov sú však otázkami, ktoré majú len čiastočný súvis a ktoré preto neslobodno zmiešavať (bez ďalšieho). V každom prípade namietanej účelnosti takýchto trov tak treba robenie záverov podriadiť tomu, či by inak advokátom zastupovaný účastník (strana sporu) bol v konkrétnej situácii schopný uplatňovania ním práv (resp. obrany voči uplatňovaniu práv niekým iným) aj bez pomoci advokáta, samozrejme za podmienky schopnosti hájenia práv spôsobom zásadne rovnocenným s tým, ako sa do problému „vložil“ advokát. 33. Pri nazeraní na tento problém aj z práve priblíženého uhla pohľadu potom len veľmi ťažko šlo prehliadnuť, že advokát občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka tu (obdobne ako v iných tunajšiemu súdu známych a ním skôr prejednaných vecí za účasti rovnakého vedľajšieho účastníka i advokáta) pred súdom prvej inštancie požadoval (nad rámec paušálnych náhrad) odmenu za 4 úkony právnej pomoci, z ktorých tým prvým bolo prevzatie a príprava zastúpenia (toto samostatne nehonorovateľné, pretože ak by advokát okrem takéhoto úkonu už pre klienta nevykonal žiaden iný, vytratil by sa zmysel zastupovania), druhým vyhotovenie písomného podania zo dňa 7.11.2013, z ktorého obsahu (pominúc konkrétne údaje, opísané zo žaloby) je zrejmý len odkaz na to, že banka nemohla postúpiť pohľadávku bez ukončenia úverového vzťahu, ako i na občianskoprávny charakter vzťahu strán, namietanie bezpoplatkovosti a bezúročnosti zmluvy a hlavne namietanie premlčania uplatneného nároku, pričom podanie je formulované tak, že má formu vzorového podania, ktoré sa dá použiť identicky aj v iných konaniach. Toto podanie tak obsahuje len údaje a argumentáciu nasvedčujúce tomu, že sa nimi paušálne uplatňujú iba také argumenty spochybňujúce nárok žalobcu, ktorých výskyt (a opodstatnenosť) sa síce v tzv. spotrebiteľských veciach v rôznej miere očakáva, no v žiadnom prípade nezaručuje. Pokiaľ ide o tretí úkon je ním vyjadrenie k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu o prípustnosti vedľajšieho účastníctva združenia zo dňa 17.1.2014 a ako štvrtý úkon stanovisko zo dňa 10.3.2015, ktoré obe podania sú formulačne na rovnakej úrovni ako to ostatné. Občianske združenie Združenie na ochranu práv občana spotrebiteľa HOOS ako vedľajší účastník tak vstúpil do súdneho konania, ale konkrétne kvalifikované právne úkony do rozhodnutia súdu prvej inštancie jeho právnym zástupcom urobené neboli a jeho úkony žiadnym spôsobom neprispeli k úspechu žalovaného v konaní, pretože mali len všeobecný obsah a námietky v nich obsiahnuté bol súd prvej inštancie, vzhľadom na charakter sporu ako spotrebiteľského s priznanou ochranou spotrebiteľovi ako slabšej strany v ňom, oprávnený (i povinný) skúmať i mimo návrhov. 34. Keďže odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie vo výrokovej časti priznávajúcej vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti o náhrade trov konania občianskeho združenia Združenie na ochranu práv občana spotrebiteľa HOOS zmenil podľa § 388 CSP tak, že občianskemu združeniu náhradu trov konania nepriznal. 35. V odvolacom konaní bola úspešnosť strán v podstate rovnaká, keďže vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o veci samej bol plne úspešný žalovaný a vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania občianskeho združenia, stojacieho práve na strane žalovaného, bol plne úspešný zase žalobca, z čoho odvolací súd vyvodil (riadiac sa i princípom spravodlivosti) v podstate zhodný úspech strán sporu, preto v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods.1 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. 36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).