Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/13/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217824 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113217824.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: H. D., nar. XX.XX.XXXX, Y. XX/XX, Y., za účasti združenia: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 1.075,59 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 17C 296/2013-89 zo dňa 16. septembra 2015 vo výroku IV., takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. o povinnosti žalobcu zaplatiť združeniu náhradu trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Uznesením napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil, výrokom II. zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č.k. 9Ro 130/2013-17 zo dňa 12.7.2013. Výrokom III. súd odporcovi (žalovanému) náhradu trov konania nepriznal. Výrokom IV. navrhovateľovi (žalobcovi) uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu (žalovaného) náhradu trov právneho zastúpenia v sume 166,13 eur na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu (žalovaného) do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia a výrokom V. súd vrátil navrhovateľovi (žalobcovi) súdny poplatok vo výške 57,80 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému (centrálneho systému evidencie poplatkov), po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 96 ods. 1 až 3 O.s.p., § 174 ods. 5 O.s.p., § 146 ods. 2 O.s.p., § 11 ods. 3, § 11 ods. 4, ods. 6 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. 3. Vzhľadom na späťvzatie návrhu žalobcom pred prvým pojednávaním a neúčinnosť prípadného nesúhlasu žalovaného so zastavením konania súd konanie zastavil aj bez vyjadrenia žalovaného, resp. vedľajšieho účastníka. O trovách konania žalobcu a žalovaného súd rozhodol v súlade s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. tak, že žalovanému súd nepriznáva náhradu trov konania. Žalobca späťvzatím návrhu procesne zavinil zastavenie konania, teda mal by žalovanému nahradiť trovy konania. Tento si však žiadne trovy neuplatnil, ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu nejaké vznikli, preto súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vedľajší účastník vystupoval na strane žalovaného, teda účastníka, ktorý má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi. Právny zástupca vedľajšieho účastníka si uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 166,13 eur pozostávajúce z odmeny za 2 úkony právnej pomoci - prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie na súd - odmena za 1 úkon 61,41 eur a z 2 režijných paušálov po 7,81 eur plus DPH. V danom prípade došlo k späťvzatiu návrhu bez uvedenia dôvodu, avšak po vstupe vedľajšieho účastníka do konania a vznesení námietky premlčania uplatneného nároku zo strany vedľajšieho účastníka, neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve a nekalých obchodných praktík. Za tohto stavu súd dospel k záveru, že práve aktivita vedľajšieho účastníka spôsobila procesný postup žalobcu, ktorý sa v mnohých prípadoch spolieha na právnu negramotnosť žalovaných. Keďže aj vedľajší účastník ma nepochybne právo nechať sa právne zastúpiť, trovy jeho právneho zastúpenia považoval s prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti daného prípadu za účelné a zaviazal žalobcu na ich náhradu vedľajšiemu účastníkovi, a to vo výške uplatnenej vedľajším účastníkom, keďže tieto boli uplatnené v súlade s § 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd na základe žiadosti žalobcu rozhodol aj o vrátení súdneho poplatku. V tomto konaní zaplatil žalobca súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 64,50 eur v kolkoch na prvopise návrhu. Vzhľadom na späťvzatie návrhu pred prvým pojednávaním vo veci samej, rozhodol súd podľa § 11 ods. 3 veta prvá v spojení s § 11 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o vrátení sumy 57,80 eur žalobcovi (t.j. po jeho krátení o sumu 6,70 eur), ktorý mu bude vrátený po právoplatnosti tohto uznesenia Zároveň súd uložil prevádzkovateľovi systému, spol. Slovenská pošta, a.s., aby tento poplatok vrátil žalobcovi. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne a to v časti v ktorej súd uložil žalobcovi náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu, ktorým priznal vedľajšiemu účastníkovu náhradu trov konania, nakoľko nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Na priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné splnenie podmienok vyžadovaných podľa § 142 O.s.p. a to najmä účelnosť vynaložených trov konania. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7MCdo 15/2014 zo dňa 24.03.2015. Poukázal na to, že najvyšší súd sa náhradou trov konania zaoberal aj v uznesení zo dňa 19.03.2014 č.k. 6MCdo 5/2013. Žalobca má za to, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na tento účel zriadený subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Zároveň žalobca poukazuje na to, že nepriznaním náhrady trov konania nedochádza k porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky najmä keď trovy konania nie sú účelne vynaložené a nie sú ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka. Obdobný právny názor vyslovil Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 78/03. Žalobca považuje právne zastúpenie vedľajšieho účastníka za nadbytočné, účelné a nehospodárne. Navrhuje rozhodnutie v napadnutej časti zmeniť podľa § 220 O.s.p. tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná. 5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Poukázal na § 146 ods. 2 veta prvá a druhá O.s.p. Združenie bolo zriadené za účelom ochrany spotrebiteľa a preto by malo ako odborník jednotlivé úkony vykonávať v prospech spotrebiteľa samo. Poukázal na skutočnosť, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by sa účastník odborne spôsobilý nemohol dať v súdnom konaní zastúpiť advokátom. Žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť a priznať aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 46,92 eur. 6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom (§ 201 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania s použitím § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. d) v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktorý má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že uznesenie je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. a) v spojení s § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 8. V konaní do 30.06.2016 vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej aj „združenie“), a to podľa ust. § 93 ods. 2 O.s.p. Ako už bolo konštatované, odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Vzhľadom na to, že predošlý inštitút vedľajšieho účastníctva upravený v O.s.p. bol nahradený inštitútom intervencie, ktorý je upravený v ust. § 81 a nasl. Civilného sporového poriadku, pričom združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov už nespĺňa zákonné podmienky na to, aby v konaní mohlo vystupovať ako intervenient, nakoľko na jeho strane nie je daný právny záujem na výsledku konania, s účinnosťou od 01.07.2016 ex lege sa už predmetného konania nezúčastňuje, a to bez toho, aby bolo potrebné o tom rozhodovať. 9. Bolo však potrebné rozhodnúť o trovách konania, ktoré združeniu vznikli do 30.06.2016, a to o trovách prvoinštančného konania na základe podaného odvolania žalobcu. 10. Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. 11. Podľa Čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. 12. Podľa Čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. 13. Podľa Čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. 14. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia súdni úradníci sú štátnymi zamestnancami, ktorí spĺňajú predpoklady podľa osobitného zákona. 15. Podľa § 5 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu a) o návrhu na vydanie platobného rozkazu vrátane rozhodnutia o oneskorene podanom odpore, odpore podanom bez odôvodnenia, odpore podanom neoprávnenou osobou a o zrušení platobného rozkazu, b) o návrhu na vydanie šekového platobného rozkazu a zmenkového platobného rozkazu vrátane rozhodnutia o oneskorene podaných námietkach, c) v konaní o dedičstve okrem 1. sporu dedičov o dedičské právo, 2. odňatia veci poverenému notárovi, 3. vrátenia veci notárovi s pokynom na doplnenie konania alebo zmenu uznesenia, 4. konania o dedičstve alebo jeho časti, ktoré sa nachádza v cudzine, 5. konania o dedičstve po poručiteľovi, ktorý zomrel v cudzine alebo bol cudzím štátnym príslušníkom, 6. nariadenia likvidácie dedičstva, 7. privolenia súdu k úkonom dedičov na predaj alebo iné opatrenia, d) o úschovách, e) o umorení listín, f) v zmierovacom konaní, g) v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu 8) okrem schválenia príklepu súdom, h) v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí, o výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy, prikázaním pohľadávky, predajom hnuteľných vecí, odobratím veci, i) v konaní o výkon rozhodnutia súdnych pohľadávok podľa osobitného predpisu. 16. Podľa § 6 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník rozhoduje na základe poverenia sudcu aj o a) poriadkovej pokute, b) znalečnom, tlmočnom a svedočnom, c) preddavkoch na trovy dôkazu, d) súdnych poplatkoch, e) oslobodení od súdnych poplatkov, f) odstraňovaní vád podania, g) opatreniach podľa osobitného predpisu, 10) h) ustanovení správcu dedičstva, i) príslušnosti a právomoci súdu na konanie, j) ustanovení zástupcu účastníkovi konania, 11) k) prípustnosti vedľajšieho účastníctva, l) prerušení konania, m) spojení vecí na spoločné konanie, n) vydaní opravného uznesenia, o) pripustení zámeny účastníka konania o pristúpení ďalšieho účastníka do konania, p) pripustení zmeny návrhu na začatie konania, r) iných procesných rozhodnutiach. 17. Súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy (Čl. 141 ods. 1 Ústavy SR). Z ustanovení Čl. 144 ods. 1 a Čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že súdnictvo vykonávajú sudcovia, pričom iné osoby sa na výkone súdnictva môžu podieľať len v prípadoch stanovených zákonom. Táto výnimka súvisí so samotnými východiskami súdnictva demokratického právneho štátu, ktorého nevyhnutnou vlastnosťou je v prvom rade sudcovská nezávislosť. Vyšší súdny úradník predstavuje osobu vykonávajúcu úkony súdu, ktoré jej zveril zákon a rozhodujúcu v prípadoch stanovených zákonom. Z citovanej právnej úpravy je možné vyvodiť záver, že vo veciach patriacich do právomoci súdov v zásade rozhoduje sudca a zamestnanec poverený súdom je oprávnený rozhodovať iba v tých veciach, ktoré sú mu na rozhodnutie zverené osobitným predpisom. Osobitným predpisom je zákon č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch. V ust. § 5 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch je vymenovaný okruh konania právnych vecí, v ktorých vyšší súdny úradník môže na základe poverenia sudcu konať a rozhodovať, v ust. § 6 uvedeného zákona je vymedzený okruh konkrétnych rozhodnutí, ktoré môže vyšší súdny úradník na základe poverenia sudcu vydať a v ust. § 7 uvedeného zákona sú uvedené iné procesné úkony, ktoré vyšší súdny úradník môže vykonať samostatne. 18. V prejednávanej veci rozhodol o náhrade trov konania strán vyšší súdny úradník. Z obsahu spisu síce nevyplýva, že vyššiemu súdnemu úradníkovi bolo dané osobitné poverenie sudcu na vydanie rozhodnutia v tomto konaní, odvolaciemu súdu je však známe, že sudcovia vydávajú všeobecné poverenie pre vyššieho súdneho úradníka, ktorý je rozvrhom práce pridelený do jeho súdneho oddelenia, aby vykonával úkony a rozhodoval podľa zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch o všetkých veciach patriacich do súdneho oddelenia príslušného sudcu tak, ako to zvyčajne vyplýva aj z rozvrhu práce toho - ktorého konkrétneho súdu. V prejednávanej veci sa viedlo sporové konanie o zaplatenie 1.075,59 eur s príslušenstvom, tzn. že sa nejedná o také konanie, ktoré bolo vymenované v ust. § 5 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, preto oprávnenie vyššieho súdneho úradníka rozhodnúť na základe poverenia sudcu mohlo vyplývať iba z ust. § 6 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch. Toto ustanovenie taxatívnym spôsobom vypočítavalo tie súdne rozhodnutia, ktoré bol vyšší súdny úradník oprávnený vydať vo vlastnom mene na základe poverenia sudcu. Gramatickým výkladom ustanovenia (v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého uznesenia) je možné dospieť k záveru, že rozhodnutie o náhrade trov konania strán v tomto ustanovení uvedené nebolo. Systematickým výkladom tohto ustanovenia (v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého uznesenia) je možné dospieť k záveru, že rozhodnutie o náhrade trov konania strán nemohlo byť obsiahnuté v ust. § 6 písm. r) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch ako iné procesné rozhodnutie. Procesné rozhodnutie je totiž rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania, nerozhoduje sa o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach strán. V rozhodnutí o náhrade trov konania strán súd rozhoduje o konkrétnych právach a povinnostiach strán, preto pokiaľ by zákonodarca chcel zveriť rozhodovanie o náhrade trov konania strán vyššiemu súdnemu úradníkovi, systematicky aj hierarchicky by takéto rozhodnutie muselo byť výslovne uvedené medzi ostatnými rozhodnutiami, ktoré oprávňujú vyššieho súdneho úradníka rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach strán, ako sú napr. rozhodnutie o poriadkovej pokute, o znalečnom, o súdnych poplatkoch a pod. 19. Odvolací súd napokon považuje za potrebné a vhodné pre ďalší priebeh konania poukázať podporne i na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 31/10 zo dňa 22.5.2013, z odôvodnenia ktorého vyplýva mimo iného aj nasledujúca úvaha: „Vyšší súdny úradník je skutočne len úradníkom, u ktorého v zásade chýba garancia osobnej nezávislosti, nevyžadujú sa osobné predpoklady ako u sudcu, a odborná úroveň postačuje na výrazne nižšej úrovni. Z toho vyplývajú tiež limity činnosti vyššieho súdneho úradníka. Vyšší súdny úradník nesmie vykonávať také úkony, pre ktoré sú nevyhnutné vlastnosti, ktoré mu chýbajú (osobná nezávislosť, osobné predpoklady, odborná úroveň). Z tohto hľadiska je neprijateľné, aby vyšší súdny úradník meritórne rozhodoval, bez ohľadu na formu rozhodnutia. Pre ostatné procesné úkony, a predovšetkým pre procesné rozhodnutia, to platí rovnako tak. Vyšší súdny úradník má byť pomocníkom sudcu, ktorý napomáha k dosiahnutiu primeranej dĺžky súdneho konania tým, že vykonáva úkony jednoduchej či rutinnej povahy. Zložitejšie záležitosti, vyžadujúce právnu erudíciu, či situácie, v ktorých súd nemôže byť z povahy veci reprezentovaný nikým iným ako sudcom (meritórne rozhodnutia, rozhodnutia konečné, významnejšie rozhodnutie v rámci prípravy pojednávania), účasť vyšších súdnych úradníkov nepripúšťajú. Inak sa zo súdenia stáva v skutočnosti úradovanie.“ 20. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že právna úprava platná v čase vydania napadnutého rozhodnutia neumožňovala, aby vyšší súdny úradník aj na základe poverenia sudcu vydával samostatne rozhodnutie o náhrade trov konania v inom konaní než je uvedené v ust. § 5 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch. Keďže rozhodovanie o náhrade trov konania strán (o nároku i výške) nebolo v čase vydania napadnutého rozhodnutia zverené vyššiemu súdnemu úradníkovi, mal v prejednávanom prípade rozhodnúť sudca. 21. Podľa § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 22. Z citovaného ustanovenia procesného predpisu potom vyplýva, že odvolací súd musí z úradnej povinnosti skúmať vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Odvolací súd prihliada na tieto vady, aj keď odvolateľom neboli uplatnené. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k možnosti nesprávnosti výsledku konania. Procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového poriadku. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu. Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu tak v sebe zahrňuje nielen skúmanie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale aj postupu súdu z hľadiska procesnoprávnych predpisov. 23. S poukazom na uvedené, ak v prejednávanej veci rozhodol vyšší súdny úradník, muselo byť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 389 písm. a) Civilného sporového poriadku pre nesplnenie procesnej podmienky (rozhodol nesprávne obsadený súd) zrušené a vec v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na uvedený dôvod zrušenia napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie bolo bezpredmetné zaoberať sa ďalšími odvolacími argumentami žalobcu. 24. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), tak bude v ďalšom konaní v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu odstrániť procesné pochybenie, ktorého nedostatok spôsobil aj nutnosť zrušenia jeho uznesenia v napadnutej časti, teda rozhodnúť o náhrade trov konania združenia (t. j. znova rozhodnúť sudcom o nároku na náhradu trov konania vyšším súdnym úradníkom o výške náhrady trov konania, ktorým bola vec pridelená na konanie a rozhodovanie), pričom nové rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odôvodniť. 25. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je dovolanie prípustné (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).