Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/92/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217831 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113217831.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členov senátu: JUDr. Katarína Slováčeková a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: J. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, I., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Nám. SNP 7, Stropkov, IČO: 35 510 722, o zaplatenie 557,17 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 16. septembra 2015 č.k. 17C/259/2013-107, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II., III. a IV. p o t v r d z u j e . II. Žalovanej sa právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . III. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 10,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10,- Eur od 23.11.2013 do zaplatenia. Výrokom II. vo zvyšnej časti návrh zamietol. Výrokom III. žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Výrokom IV. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 214,18 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka. 2. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 96 ods. 1 až 3 OSP, § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 92 ods. 8 ZoB (zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného v čase postúpenia pohľadávky), § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 48 ods. 2, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1, § 100 ods. 2, § 107 ods. 1, § 524 ods. 1, 2, § 525, § 526 ods. 1, 2 O.z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b, § 7 ods. 1, 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne zdôvodnil tým, že obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., ako banka/veriteľ a odporkyňa ako dlžník uzavreli dňa 01.12.2004 Zmluvu o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, na základe ktorej poskytla odporkyni platobnú kartu SPOROnákup k jej účtu č. XXXXXXXXX/XXXX. V rovnaký deň (t.j. 01.12.2004) bol medzi uvedenými subjektmi uzatvorený Dodatok č. 1 k zmluve o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, na základe ktorého banka poskytla odporkyni kartový rámec vo výške 10.000,- Sk, t.j. 331,94 Eur, s dohodnutou premenlivou úrokovou sadzbou 17,50% ročne. Medzi účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že odporkyňa realizovala výbery predmetnou bankovou platobnou kartou, na základe čoho bola potom povinná poukazovať peňažné prostriedky na kartový účet. Odporkyňa svoju povinnosť splácať poskytnuté peňažné prostriedky riadne neplnila. Dňa 19.12.2011 uzavreli obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., ako postupca a navrhovateľ ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1627/2011CE, predmetom ktorej zmluvy o postúpení pohľadávok bolo mimo iného i postúpenie peňažnej pohľadávky vo výške 620,49 Eur voči odporkyni zo SPOROnákup karty k účtu č. XXXXXXXXX. Slovenská sporiteľňa, a.s. odporkyni postúpenie pohľadávky oznámila listom zo dňa 27.12.2011. Posudzovaný právny vzťah medzi účastníkmi založený Zmluvou o vydaní a používaní bankovej platobnej karty je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, keďže zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) a zároveň obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., pri uzatváraní zmluvy vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet jej podnikania a odporkyňa vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Na posudzovaný právny vzťah účastníkov sa vzťahuje tiež z.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zmluva o úvere je vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník. 3. Navrhovateľ svoj nárok v konaní opieral predovšetkým o Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorú uzavrel s odporkyňou dňa 23.07.2012. Odporkyňa namietala neplatnosť tejto dohody. Vedľajší účastník na strane odporkyne poukazoval na to, že dohoda je vopred pripraveným formulárom a nezodpovedá vôli dlžníka, v dohode chýba údaj o výške splátky, prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu je skryté do dohody o splátkach v bode 3, rozhodcovská doložka v bode 4 Dohody je neprijateľná zmluvná podmienka, je absolútne neplatná, uzatvorenie takejto dohody je v rozpore s dobrými mravmi, podpisom dohody si spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné postavenie, okolnosti, za ktorých navrhovateľ uzatvára so spotrebiteľmi formulárové Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, je potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku, dohoda je ako právny úkon je pre svoju nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými mravmi a rozpor s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva neplatná. V predmetnej Dohode je v bode 2. Uznanie záväzku uvedené, že dlžník - odporkyňa uznáva čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy č. 283859500 s pôvodným veriteľom, pričom dlžná suma pozostáva z istiny 582,17 Eur, z nákladov na inkasné konanie vo výške 93,07 Eur a z úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 582,17 Eur od 19.12.2011 do dňa splatnosti poslednej splátky podľa tejto dohody. V bode 3. Forma splatenia záväzku sa dlžník - odporkyňa zaväzuje splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach, ktorých výška v dohode nie je uvedená, vždy k 25. dňu v mesiaci a dátumom prvej splátky 25.08.2012. V tomto bode je zároveň uvedené, že dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. V bode 4. dohody, je potom uzatvorená rozhodcovská doložka. Súd dospel k záveru, že pri uzatváraní Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narúša, alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku, službe, ku ktorým sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, je formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok odporkyni vo forme povolenia splátok dlhu, ktorého skrytým cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým aj predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie žalovaného nároku, ako aj dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku síce má v prvom momente pôsobiť ako jednotlivý právny úkon, avšak napriek tomuto vonkajšiemu zdaniu ide o formulár, ktorý navrhovateľ používa ako obchodnú praktiku pri vymáhaní svojich pohľadávok vo vzťahu k neurčenému počtu dlžníkov, a v ktorom sa menia iba údaje individualizujúce dlžníka, výšku pohľadávky, právny úkon z ktorého je pohľadávka uplatňovaná a výška splátok. Účelom tohto právneho úkonu je vo vzťahu k dlžníkom, ktorí si neplnia záväzky zo zmluvy o úvere dosiahnuť uznanie dlhu bez toho, aby pohľadávka navrhovateľa bola podrobená súdnej kontrole prijateľnosti/neprijateľnosti zmluvných podmienok zmluvy o úvere a zároveň dosiahnuť predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Dlžník takúto dohodu podpisuje s úmyslom dosiahnuť splatenie dlhu v splátkach a rozhodne nie je v jeho záujme predĺžiť plynutie premlčacej lehoty, vzdať sa vopred súdnej kontroly prijateľnosti zmluvných podmienok, prípadne súhlasiť s rozhodcovským konaním, nakoľko by si takto významne zhoršil svoje postavenie, čo je v rozpore s princípom ochrany spotrebiteľa, ako aj ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. To, že navrhovateľ nekonal s odbornou starostlivosťou nepochybne vyplýva aj zo skutočnosti, že odporkyňa nemala žiadnu vedomosť o následkoch podpísania uvedenej dohody, ktorej obsah nemohla žiadnym podstatným spôsobom ovplyvniť. Odporkyňa sama uviedla, že Dohodu podpísala, keď za ňou prišiel pán z EOS-u, stretnutie prebehlo rýchlo, pričom ten pán jej mal povedať, že ak odporkyňa nechce mať problémy a exekúciu, má to podpísať. Na otázku odporkyne, jej bolo povedané, že ide o splátkovú dohodu, a pretože bola odporkyňa v zlej finančnej situácii, splátky podpísala. Navrhovateľ v konaní nepreukázal (pričom dôkazné bremeno nesie on), že odporkyni ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené (v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti) následky uznania záväzku, a to najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžku premlčacej doby. Zároveň je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu a jeho následkoch do poslednej vety v rámci textu o forme splatenia záväzku, čím sa táto veta stráca v rámci iného ustanovenia a javí sa ako nepodstatná. Navrhovateľ takýmto konaním porušil odbornú starostlivosť vo vzťahu k spotrebiteľovi, pretože nekonal na úrovni osobitnej starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa, pri konaní vo vzťahu ku spotrebiteľovi a ktorá by zodpovedala čestnej obchodnej praxi. Zároveň je z vyjadrenia odporkyne nepochybné, že navrhovateľ tým, že neposkytol odporkyni podstatné informácie a nevysvetlil jej všetky dôsledky podpísania listiny z jej strany, podstate narušil ekonomické správanie odporkyne ako priemerného spotrebiteľa, v dôsledku čoho urobila odporkyňa rozhodnutie, ktoré ju poškodzuje a ktoré by ako informovaný spotrebiteľ neurobila. Navrhovateľ síce poukazoval na to, že o uzavretie splátkového kalendára ho žiadala sama odporkyňa, avšak súd má za to, že ak by boli odporkyni poskytnuté všetky podstatné informácie zo strany navrhovateľa, nie je dôvodné pochybovať o tom, že by uvedenú dohodu nepodpísala, nakoľko táto okrem dohody o splátkach (ktorých výška nakoniec v dohode ani nie je, hoci to mal byť hlavný účel uzavretia predmetnej Dohody), obsahuje aj uznanie záväzku, vyjadrenie o vedomosti premlčania dlhu a uzavretie rozhodcovskej doložky. Odporkyňa tak podpísala formulár, ktorý vopred pripravil navrhovateľ a ktorého obsah jej nebol úplne zrejmý, čo vyplýva aj z jej vyjadrenia zo dňa 23.05.2014, pričom navrhovateľ opak nepreukázal. Celé vyššie uvedené konanie navrhovateľa vrátane zabezpečenia uznania záväzku nemožno hodnotiť inak ako špekulatívne konanie majúce za cieľ zabezpečiť si exekučný titul, keď z obsahu dohody je zrejmé, že jej jediným zmyslom bolo uľahčenie vymožiteľnosti pohľadávky navrhovateľa bez toho, aby podpísanie dohody malo akýkoľvek prospech aj pre spotrebiteľa. Právny úkon Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku podpísaná odporkyňou dňa 23.07.2012 je tak neplatná v zmysle ustanovenia § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka, pretože ak navrhovateľ uplatňuje svoje právo z takto uzatvorenej dohody, realizuje tým výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, pretože uplatňuje nároky dosiahnuté nekalou obchodnou praktikou voči slabšej zmluvnej strane - spotrebiteľovi, preto výkon takéhoto práva nemôže požívať právnu ochranu. Zároveň je tento právny úkon absolútne neplatný, pretože pri jeho uzatváraní absentovala slobodná, vážna a určitá vôľa spotrebiteľa - odporkyne súčasne s dosiahnutím splátok uznať nároky navrhovateľa, ktoré sú uplatnené v rozpore so zákonom, predĺžiť plynutie premlčacej doby a súhlasiť s rozhodcovským konaním. Pretože predmetný právny úkon svojím obsahom i účelom odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniam Občianskeho zákonníka upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanoveniu § 7 ods. 1 a 2 z.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ide o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súd preto na tento dokument, ako listinný dôkaz vo veci nemohol prihliadať, k platnému uznaniu záväzku odporkyňou teda v danom prípade nedošlo. Súd preto ďalej skúmal existenciu subjektívneho práva navrhovateľa. 4. Ďalej sa súd zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou navrhovateľa. V súdenom prípade navrhovateľ - nebankový subjekt, uzavrel dňa 19.12.2011 Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1627/2011/CE s obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., - bankou. V zmysle § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, môže banka, teda postupca v prejednávanej veci, postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi, teda odporkyni, ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj napriek písomnej výzve banky. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V konaní bolo na základe predloženej výzvy Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 25.11.2008 (č.l. 79 spisu) preukázané, že pred uzavretím Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 19.12.2011, vyzval právny predchodca navrhovateľa - Slovenská sporiteľňa, a.s. - banka, písomne odporkyňu na zaplatenie sumy 360,20 Eur s príslušenstvom, ktorá suma mala predstavovať sumu splatnej pohľadávky banky ku dňu 31.10.2008. Pretože príslušenstvo nebolo v predmetnej výzve konkrétne vyčíslené, banka preukázateľne pred postúpením pohľadávky navrhovateľovi, vyzvala odporkyňu písomne na zaplatenie splatnej sumy iba vo výške 360,20 Eur. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 z.č. 483/2001 Z.z. o bankách, môže byť predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na tretiu osobu len pohľadávka, alebo časť pohľadávky, ktoré sa stali splatnými, navyše ak tomuto postúpeniu predchádzala písomná výzva banky na splnenie omeškanej peňažnej pohľadávky. Súdu napriek poučeniu navrhovateľa podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku neboli predložené žiadne iné listinné dôkazy preukazujúce inú výzvu banky dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky, pred postúpením pohľadávky banky na navrhovateľa zmluvou zo dňa 19.12.2011. Vychádzajúc z uvedených skutočností tak dospel súd k záveru, že v danom prípade došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči odporkyni len v časti sumy 360,20 Eur a vo zvyšnej časti je postúpenie pohľadávky až do sumy 620,49 Eur neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorou je omeškanie dlžníka so splnením záväzku, ako aj existencia písomnej výzvy banky klientovi na plnenie peňažného záväzku, s ktorou je klient v nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Navrhovateľ je tak voči odporkyni aktívne vecne legitimovaný len v časti o zaplatenie sumy 360,20 Eur. Súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej návrhom bolo čiastočne neplatné, a to v časti postúpenia pohľadávky v sume 260,29 Eur (620,49 Eur - 360,20 Eur). Navrhovateľ si v konaní z postúpenej pohľadávky uplatňuje iba zaplatenie sumy 547,17 Eur s príslušenstvom, preto pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v časti uplatnenej sumy 186,97 Eur (547,17 Eur - 360,20 Eur) aj s príslušenstvom, súd v tejto časti návrh navrhovateľa ako neopodstatnený pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie zamietol. Súd tak ďalej skúmal oprávnenosť nároku na zaplatenie sumy 360,20 Eur spolu s požadovaným úrokom z omeškania. 5. Odporkyňa ako aj vedľajší účastník na strane odporkyne vzniesli v konaní námietku premlčania nároku navrhovateľa. Súd sa preto v ďalšom zaoberal otázkou, či pohľadávka navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 360,20 Eur s príslušenstvom nie je premlčaná. V prejednávanej veci majú prednosť ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 100 a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011, sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.06.2013, sp. zn. I.ÚS 402/2013). Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva (premlčania), je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia. V prejednávanej veci ide o premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko podľa oznámenia Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 18.02.015 (č.l. 70 spisu) Slovenská sporiteľňa, a.s. odstúpila od Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty č. 283859500/0900 uzatvorenej dňa 01.12.2004 medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a odporkyňou ako dlžníkom ku dňu 28.01.2009. V súlade s ustanovením § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku, pričom zo zrušenej zmluvy, sú si účastníci v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka povinní vrátiť poskytnuté plnenie. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušila s tým, že momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia zmluvy ako sú bezdôvodné obohatenie (plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol), pričom účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ktoré právo sa premlčí v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. V danom prípade došlo bankou k odstúpeniu od zmluvy ku dňu 28.01.2009, týmto dňom sa veriteľ zároveň dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Dvojročná premlčacia doba tak začala plynúť dňa 29.01.2009 a uplynula dňa 30.01.2011 (pondelok), nakoľko posledný deň premlčacej doby, teda deň 29.01.2011 je sobota a preto je jej posledným dňom najbližší nasledujúci pracovný deň. V súdenom prípade si navrhovateľ svoj nárok voči odporkyni uplatnil návrhom na začatie konania podanom na súde dňa 27.06.2013, teda zjavne po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 360,20 Eur, vo vzťahu ku ktorej preukázal svoju aktívnu legitimáciu je teda premlčaný. Za premlčané považoval súd aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Nakoľko súd dospel k záveru, že tento nárok je premlčaný, uprednostňujúc hľadisko procesnej ekonómie, bližšie neskúmal ďalej existenciu subjektívneho práva navrhovateľa, keďže premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať, v dôsledku zániku vynútiteľnosti subjektívneho práva. 6. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody súd nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 547,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 70,60 Eur, ročným úrokom z omeškania 9% zo sumy 557,17 Eur od 01.05.2013 do 22.11.2013 vo výške 28,16 Eur a ročným úrokom z omeškania 9% zo sumy 547,17 Eur od 23.11.2013 do zaplatenia, ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. 7. O náhrade trov konania odporkyne rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vo veci plne úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila, a tiež z dôvodu, že podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy konania nevznikli. Pokiaľ ide o náhradu trov vedľajšieho účastníka, právo na náhradu trov konania vzniklo v zmysle vyššie uvedeného aj vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval v konaní na strane úspešnej odporkyne. Súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne právo na náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení) po 36,52 Eur, k tomu režijný paušál 7,81 Eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.), za písomné vyjadrenie zo dňa 15.10.2013 (§ 13a ods. 1 písm. c) cit. vyhl.) po 36,52 Eur, k tomu režijný paušál 7,81 Eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.), za písomné vyjadrenie zo dňa 09.03.2015 (§13a ods. 1 písm. c) cit. vyhl.) po 36,52 Eur, k tomu režijný paušál 8,39 Eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.), za písomné vyjadrenie zo dňa 18.05.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c) cit. vyhl.) po 36,52 Eur, k tomu režijný paušál 8,39 Eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.), celkom tak trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka predstavujú 178,48 Eur, k tomu 20% DPH vo výške 35,70 Eur, teda spolu 214,18 Eur. Navrhovateľ v konaní namietal, že vstup vedľajšieho účastníka do konania bol účelový, s cieľom získať trovy právneho zastúpenia. Súd však v danom prípade dospel k záveru, že zastúpenie vedľajšieho účastníka na strane odporcu advokátom bolo účelné a rovnako jeho písomné vyjadrenia vo veci zo dňa zo dňa 15.10.2013, zo dňa 09.03.2015 a zo dňa 18.05.2015 boli konkrétne, vzťahujúce sa na daný prípad, nešlo len o všeobecné hromadné podania. Vedľajší účastník v nich reagoval na konkrétne argumenty navrhovateľa, účinne bránil odporkyňu, vzniesol úspešne námietku premlčania ako aj účinne poukázal na neplatnosť Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. 8. Súd nesúhlasil s argumentáciou navrhovateľa o nadbytočnosti právneho zastupovania vedľajšieho účastníka. Vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, pričom ust. § 24 O.s.p. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 7 Cdo 93/2012, zo dňa 19. júla 2012 uviedol, že názor, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním, alebo má aj vlastný právny útvar, by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O.s.p., ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania. V predmetnej veci súd návrh navrhovateľa zamietol aj vzhľadom na právnu argumentáciu vedľajšieho účastníka na strane odporkyne. Pretože bola odporkyňa v konaní v plnom rozsahu úspešná, súd navrhovateľa v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. zaviazal zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia. 9. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov II., III. a IV. podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu, alternatívne zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie obsahovo odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB podľa názoru žalobkyne nemožno spájať s jej aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva, pričom ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Podstata teda spočíva v prelomení bankového tajomstva a nie v obmedzení možnosti postúpenia pohľadávky. Na podporu svojej argumentácie poukázala žalobkyňa na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19C/34/12 (ktorým bol vyslovený názor, že postúpením pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovanej, došlo len k zmene osoby veriteľa a pokiaľ pohľadávka bola vyčíslená i osvedčená výpisom z účtovných kníh peňažného ústavu ku dňu postúpenia, nebolo možné zmluve o postúpení pohľadávok nič vytknúť, ani ju považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 O.z., pritom predpokladom postúpenia pohľadávky nebolo ani zosplatnenie celého úveru, ktorá skutočnosť sa týka výlučne spôsobu úhrady dlhu a je závislá len od vôle veriteľa). Obdobne bolo poukázané na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013 (podľa ktorého porušenie povinnosti podľa § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení, keďže norma nezakladá povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska, podľa § 50 ods. 1 ZoB). Oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanej, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie pohľadávky a súd má povinnosť z oznámenia vychádzať bez toho, aby platnosť zmluvy o postúpení riešil ako prejudiciálnu otázku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 210/01 relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. Podľa uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013 ak pôvodný veriteľ opomenie oznámiť skutočnosť postúpenia pohľadávky dlžníkovi podľa § 526 ods. 2 O.z., účinnosť postúpenia pohľadávky môže nový veriteľ privodiť tým, že preukáže postúpenie pohľadávky dlžníkovi, a to najmä preukázaním zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá musí mať písomnú formu. Postupca spoločným oznámením s postupníkom (podľa označeného rozhodnutia Krajského súdu v Nitre) zaslal dlžníkovi oznámenie o postúpení pohľadávky, z ktorého bolo potrebné vychádzať a nebolo už potrebné skúmať existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Odvolateľka ďalej namietala, že žalovaná dňa 16.09.2015 podpísala Dohodu o uznaní dlhu čo do dôvodu a výšky, čím došlo k uznaniu dlhu vo výške 582,17 Eur s prísl. s následkom prerušenia plynutia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1 Obč. zákonníka, pričom sa nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu, poukazujúc na odlišnosť účinkov ust. § 110 ods. 1 druhá veta a § 558 Obč. zákonníka. V čase podpisu dohody pritom záväzok premlčaný nebol, preto nemožno hovoriť o nekalej obchodnej praktike, keďže umožnil žalovanej splácanie dlhu v splátkach. Predmetná dohoda neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie, jej obsah nie je tak rozsiahly, že by sa s ním žalovaná nemohla oboznámiť, podpisovala ju vo svojom bydlisku, teda mala možnosť si ju v pokoji prečítať, išlo o prejav jej slobodnej vôle. Aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Prístupom súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Konanie žalovanej nemožno považovať za morálne a čestné, preto je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Odvolateľ podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/252/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/35/2013 a ďalšie rozhodnutia odvolacích súdov. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že predmetný úverový vzťah ako aj účinky dohody je potrebné posúdiť podľa ust. Obch. zákonníka, poukazujúc na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/28/2013 a rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 9/2014. Odvolateľ namietal, že súd uplatnený nárok posúdil ako bezdôvodné obohatenie, nie je možné spochybniť, že medzi zmluvnými stranami došlo k platnému uzavretiu zmluvy. Odvolateľ namietal, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tomto smere žalobca poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov, a to rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 15Co/28/2013, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 MCdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015, sp. zn. 2MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21.11.2013, ako aj ďalšie rozhodnutia krajských súdov, z ktorých vyplýva, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Nárok žalobcu teda nemožno považovať za premlčaný a vznikol mu nárok na úhradu uplatnených splátok s úrokom z omeškania. Žalobkyňa namietala aj priznanie trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Namieste bola daná aplikácia ustanovenia § 150 ods. 2 O.s.p., keďže sa jednalo o drobný spor. Uvedené ustanovenie sleduje jednoduchosť a nákladovú efektívnosť vedenia súdnych sporov, aby strana, ktorá nemala v konaní úspech bola povinná zaplatiť len trovy konania, ktoré sú úmerné hodnote pohľadávky a ktoré sú nevyhnutné. Vedľajší účastník v obdobných veciach vystupoval opakovane s obsahovo rovnakými jednoduchými podaniami. Nemožno tu hovoriť ani o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Účelnosť je vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa a je opodstatnená v prípade, že vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje jej medze. Podania vedľajšieho účastníka sú abstraktné, všeobecné s automaticky uplatňovanou nedôvodnou námietkou premlčania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 7MCdo 15/2014 uviedol, že nebola skúmaná otázka tzv. hromadného podávania podaní zo strany vedľajšieho účastníka na strane žalovaných v spotrebiteľských veciach, ako i nebola skúmaná účelnosť vynaložených trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Obdobne podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 5/2013 právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania závisí od iných predpokladov, než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Ak súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, pokiaľ nevynaložil trovy účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keďže jeho účelom je zastupovanie a ochrana spotrebiteľa v občianskom súdnom konaní. Na naplnenie svojich cieľov musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou i personálnou základňou. V danom prípade združenie nemalo žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiaden dôvod, ale navyšuje trovy konania, navodzuje dojem, že účelom vstupu bolo získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Účelom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľov priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne i personálne vybavené (odborne kompetentné). Nepriznaním náhrady trov konania nedochádza k porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosti účastníkov v konaní (obdobný právny názor vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/03). 10. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila. 11. Vedľajší účastník na strane žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 54,12 Eur. Súd prvej inštancie sa s aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne náležite vysporiadal. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013 (podľa ktorého spôsobilým predmetom postúpenia podľa § 92 ods. 8 ZoB môže byť len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatné, za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní). Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/145/2014 nebolo preukázané, že žalovaným bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy boli žalovaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so zaplatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Spôsobilým predmetom postúpenia môžu byť pohľadávky, ktoré sú už splatnými. Zákonodarca umožňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní postúpiť. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pri opačnom názore, by banka mohla postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktoré sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú a to na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky Slovenska, čo by bolo v rozpore so ZoB (spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s nebankovým subjektom). Uvedené by bolo v rozpore i s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Postúpenie má byť realizované v zhode so zákonom. Vedľajší účastník označil aj ďalšie rozhodnutia odvolacích súdov (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/203/2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/36/2016). Z uvedených záverov odvolacích súdov vyplýva, že ak žalobca doloží v konaní samotnú výzvu, je súčasne s ňou povinný doložiť aj doklad preukazujúci zaslanie tejto výzvy žalovanému. V opačnom prípade neuniesol žalobca dôkazné bremeno preukázania predmetnej skutočnosti. Rovnako tak je potrebné, aby pred postúpením úveru, bol zosplatnený úver, pričom veriteľ je povinný dodržať postup podľa § 53 ods. 9 O.z.. K potrebe prednostnej aplikácie Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom poukázal na ust. § 52 ods. 2 OZ, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/81/2012 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013. Vo vzťahu posúdeniu neplatnosti dohody o uznaní dlhu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8MCdo/1/2014. Súd prvej inštancie správne priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, pretože v konaní neinformovanému spotrebiteľovi poskytol rozsiahlu ochranu jeho práv, účinne vzniesol námietku premlčania. V spore bolo potrebné preštudovať žalobu a prílohy, zhodnotiť právnu podstatu veci a náležite právne reagovať. 12. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z.z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 13. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré začalo ale neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016). 15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. 16. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. 17. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 18. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá ZoB (v znení účinnom do 31. júla 2014) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta. 19. Zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi. 20. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiadúce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou). 21. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (uvedené už odznelo v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove). Bolo by v rozpore s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý“ úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky Slovenska. 22. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014). 23. Súd prvej inštancie sa preto dôvodne zaoberal aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad, keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov cesie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne (postupníka). Podľa platného právneho poriadku nie je daná viazanosť už vydanými skoršími rozhodnutiami súdu prvej inštancie, príp. iného odvolacieho súdu, pričom prvé z označených rozhodnutí v odvolaní, v citovanej časti, neobsahuje výklad aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB, druhé označené rozhodnutie (vydané súdom prvej inštancie) v opísanej časti, bez náležitej právnej úvahy a teleologického výkladu, konštatuje nezaloženie občianskoprávnej povinnosti dotknutého ustanovenia vo vzťahu ku klientovi banky. 24. Súd prvej inštancie preto správne skonštatoval, že žalobca je voči žalovanej aktívne vecne legitimovaný len v časti o zaplatenie sumy 360,20 Eur, keď postúpenie pohľadávky uplatnenej návrhom bolo čiastočne neplatné, a to v časti postúpenia pohľadávky v sume 260,29 Eur (620,49 Eur - 360,20 Eur). Žalobca si v konaní z postúpenej pohľadávky uplatnil iba zaplatenie sumy 547,17 Eur s príslušenstvom, preto pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie v časti uplatnenej sumy 186,97 Eur (547,17 Eur - 360,20 Eur) aj s príslušenstvom, súd prvej inštancie správne v tejto časti návrh žalobcu ako neopodstatnený pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie zamietol. 25. Odvolateľ ďalej namietal, že žalovaná dňa 16.09.2015 podpísala Dohodu o uznaní dlhu vzniknutého z predmetnej zmluvy o úvere vo výške 582,17 Eur čo do dôvodu a výšky, čím došlo k uznaniu dlhu s následkom prerušenia plynutia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1 Obč. zákonníka, pričom sa nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu, poukazujúc na odlišnosť účinkov ust. § 110 ods. 1 druhá veta a § 558 Obč. zákonníka. 26. Ak žalobca ako dodávateľ uzavrel so žalovanou dňa 16.09.2015 dohodu o uznaní dlhu (ďalej aj „dohoda“), je možné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota) a preto je neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ aj s prihliadnutím aj k uvedenému nižšie. 27. Ak odvolací súd v súlade s právnym posúdením súdu prvej inštancie považoval žalobcu za dodávateľa, a záväzkový vzťah medzi účastníkmi za spotrebiteľský, je potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, zák. č. 250/2007 Z.z. účinného v čase uzavretia dohody (predtým zák. č. 634/1992 Zb.). Ustanovenie § 4 ods. 8 citovaného zákona stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7 ods.2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. 28. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uznaní dlhu v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky (ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie) spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o žalovanej (súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie, že žalovaná uznáva premlčaný dlh). Žalobca však počas konania nepreukázal (na ňom bolo dôkazné bremeno), že žalovanej ako priemernej spotrebiteľke boli akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Následne žalovaná bez toho, aby jej boli vysvetlené následky uznania záväzku, dohodu podpísala (došlo k narušeniu ekonomického správanie sa priemerného spotrebiteľa). Ak by bol žalobca žalovanej vysvetlil následky uznania záväzku (10-ročná premlčacia lehota), bolo by nelogické, že by žalovaná s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísala. Navyše súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé, že žalobca nakupuje premlčané pohľadávky vo veľkom množstve a následne iniciuje stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia následkov uznania záväzkov spotrebiteľom, necháva dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom docieliť nápravu pochybenia právnych predchodcov žalobcu, spočívajúcu v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa. 29. Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. § 34 a nasledujúce OZ. Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s § 39 OZ, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem. Ako súd vyššie dôvodil, k podpisu dohody o uznaní záväzku došlo za použitia nekalej obchodnej praktiky, t.j. konania v rozpore s dobrými mravmi. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j. v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je premlčacia lehota 3-ročná. Podľa názoru odvolacieho súdu podľa § 55 ods. 1 OZ sa zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené ani s jeho súhlasom, preto prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech žalobcu ako podnikateľského subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa tým bolo značne zhoršené. 30. K dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súdna prax už zaujala stanovisko, že pri uzatváraní týchto dohôd zo strany žalobcu došlo k nekalej obchodnej praktike (por. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/1/2014). Je nepochybné, že právny vzťah medzi účastníkmi je vzťah so spotrebiteľskej zmluvy, a preto je potrebné aj na tento právny úkon aplikovať ustanovenia, ktoré spravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Súdna prax vychádza zo stanoviska, že dohoda o splátkach je typicky formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach. Aj v tomto prípade dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku predloženú žalobcom treba považovať za formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok vo forme povolenia splátok dlhu, avšak jeho cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku. Z textu dohody je zrejmé, že ide o formulár, ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Možno konštatovať, že ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky svojho dlhu. 31. Pre úplnosť je potrebné dodať, že uvedený právny názor je aj v súlade s názorom NS SR zo 16.01.2013, sp. zn. 6MCdo/9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. 32. Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď predmetný úverový vzťah a aj otázku premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. 33. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. 34. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. 35. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. 36. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. 37. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 38. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 39. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014. 40. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka. V zmysle súdom prvej inštancie správne aplikovaného ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania má žalobca vo veci plný úspech vtedy, keď súd vyhovie jeho žalobe v plnom rozsahu. Žalovaná má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom rozsahu zamietne, ako tomu bolo právne v prejednávanej veci. 41. Posúdiac otázku náhrady trov konania v danej veci podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení a uvedených kritérií, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky v zmysle cit. § 142 ods. 1 O.s.p. pre to, aby bola žalobkyňa, ktorá bola v konaní v celom rozsahu neúspešná, zaviazaná na náhradu trov, pričom neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo dôvodné vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať. 42. V danom prípade bolo potrebné zaoberať sa tiež otázkou prípadného naplnenia podmienok cit. ust. § 150 O.s.p. Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane účastníkov konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové a sociálne pomery účastníkov konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup účastníka v konaní. Obyčajnú nesolventnosť účastníka konania bez ďalšieho, pritom nemožno považovať za dostatočný dôvod, k uplatneniu § 150 O.s.p. Pri posudzovaní výnimočnosti dôvodov hodných osobitného zreteľa, je potrebné prihliadnuť k pomerom oboch strán konania. 43. K argumentácii žalobkyne je potrebné uviesť, že nemožno akceptovať argumentáciu o neúčelne vynaložených trovách konania vedľajším účastníkom, pretože aj na základe argumentácie zo strany vedľajšieho účastníka došlo k zamietnutiu návrhu. Skutočnosť, že úkony, ktoré uskutočnil právny zástupca vedľajšieho účastníka, mohol uskutočniť vedľajší účastník, nie je dôvodom, pre ktorý by bolo vylúčené, aby združenie bolo v konkrétnom konaní zastúpené právnym zástupcom. Rovnako ani samotná skutočnosť, že samotné združenie má v radoch členov, ktorí majú právnické vzdelanie, nie je dôvodom, pre ktorý by bolo vylúčené, aby združenie bolo v konkrétnom konaní zastúpené právnym zástupcom. Ak sa účastník môže dať v konaní zastúpiť advokátom, potom je nezrozumiteľná námietka žalobcu, že ak sa vedľajší účastník dá zastúpiť, dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania, pretože v danom prípade nejde o navyšovanie trov, ale o vznik trov v dôsledku ústavného práva na zastupovanie. Z argumentácie žalobcu potom akoby vyplývalo, že žalobca môže byť v konaní zastúpený, žalovaný by nemal byť, resp. nie dostatočne kvalifikovane, pretože tak žalobcovi v prípade neúspechu zbytočne narastajú trovy. Je zrejmé, že ide o neprijateľný záver v rozpore s Ústavou SR, ako aj O.s.p. 44. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia nedochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov a nehospodárnosti konania, na ktorú skutočnosť by mal súd prihliadať použitím ust. § 150 O.s.p. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ust. § 3 ods. 4, 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch, podľa ktorých každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi združenia a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnenie záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov. Proti porušeniu práva a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Z uvedeného je zrejmé, že vedľajší účastník na strane žalovaného vstúpil do konania s cieľom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy žalovaného, a preto pokiaľ vedľajší účastník bol v konaní zastúpený právnym zástupcom, nemožno v danom prípade zastávať názor, že týmto zastúpením došlo k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania aj s poukazom na ust. § 20 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii, podľa ktorého každý má právo na poskytovanie právnych služieb a môže o ne požiadať u ktoréhokoľvek advokáta. 45. Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. účinného do 30.06.2016 vedľajší účastník má rovnaké procesné práva ako účastník konania, na strane ktorého vystupuje. Preto to, čo sa vzťahuje na účastníka konania, platí, najmä z hľadiska náhrady trov konania aj pre vedľajšieho účastníka. Základnou otázkou na rozhodnutie o náhrade trov podľa zásady úspechu vyjadrenej predovšetkým v § 142 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu ku trovám právneho zastúpenia advokátom v tejto veci je to, či takéto trovy so zreteľom na skutkovú a právnu zložitosť predmetu súdnej ochrany sú alebo nie sú účelne vynaložené trovy, ak sa súčasne vezme do úvahy aj to, že právne zastúpené advokátom je združenie podľa zákona č. 250/2007 Z.z. Predpoklad na priznanie náhrady trov konania v posudzovanej veci spočívajúci v podmienke, že trovy musia byť účelne vynaložené, treba interpretovať v súlade s dvomi významnými právnymi normami: 1. podľa článku 47 ods. 2 ústavy, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi..., 2. podľa § 3 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z.z. každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov. 46. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že podľa ústavy každý má právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, za podmienok ustanovených zákonom. Žiadnym zákonom nie je vylúčené, aby toto základné právo na právnu pomoc uplatnilo aj združenie spotrebiteľov a preto toto právo môže uplatniť aj také združenie. Do obsahu tohto základného práva na právnu pomoc nesporne patrí aj zastúpenie účastníka konania (každého) advokátom. Obsah tohto základného práva však nepredpokladá, že spotrebitelia, združení v nejakom združení, sú schopní uplatniť svoje základné právo na súdnu ochranu bez právnej pomoci spočívajúcej v zastúpení advokátom len z dôvodu, že sú právnickou osobou, založenou a vzniknutou za špecifickým účelom ochrany spotrebiteľov. Takéto združenie môže byť podľa názoru odvolacieho súdu, vytvorené aj z osôb, ktoré nemajú žiadny predpoklad, aby sa dokázali právne účinným spôsobom brániť v konaní pred príslušným súdom (podľa názoru odvolacieho súdu ide o znalosť procesných predpisov, ktorú nemožno stotožniť so znalosťou hmotnoprávnej problematiky ochrany spotrebiteľa) a tak len zo zamerania na ochranu spotrebiteľa sa nemôže, podľa odvolacieho súdu, vyvodzovať, že také združenie je schopné zabezpečiť realizáciu základného práva na súdnu ochranu bez zastúpenia advokátom. Navyše, v zákone č. 250/2007 Z.z. sa združenie uvádza vo viacerých ustanoveniach (§ 1, 3, 4, 10, 14b, 19, 20, 25 a 26a). Ani jedno z týchto ustanovení a rovnako ani Občiansky súdny poriadok neukladá takému združeniu (porovnaj najmä § 25 citovaného zákona), aby vo veciach, v ktorých je účastníkom alebo vedľajším účastníkom v konaní pred súdmi konalo bez reálneho uplatnenia základného práva na právnu pomoc, ktoré patrí každému, vrátane právneho zastúpenia advokátom. V tejto spojitosti treba pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Združeniu podľa § 25 zák. č. 250/2007 Z.z. žiaden zákon nezakazuje byť zastúpený advokátom (podľa názoru odvolacieho súdu ani v hmotnoprávnych vzťahoch) a tento záver musí byť základom pre posúdenie práva združenia, na náhradu trov konania vzniknutých trovami advokátskeho zastúpenia. Takýto výklad základného práva na právnu pomoc podľa článku 47 ods. 2 ústavy v spojení s § 3 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z.z. je potrebné uplatniť v posudzovanom spore aj vo vzťahu k § 146 ods. 2 O.s.p., osobitne k náhrade trov konania vzniknutých právnou pomocou poskytnutou advokátom. 47. Vychádzajúc z takéhoto výkladu ústavy a zákona o ochrane spotrebiteľov odvolací súd je názoru, že súčasťou ochrany spotrebiteľa v konaní pred súdom je taký výklad § 142 ods. 1 O.s.p., resp. § 146 ods. 2 O.s.p., ktorý akceptuje, že združenie spotrebiteľov, ak uplatní základné právo na súdnu ochranu, zásadne má právo na náhradu trov konania, ktoré súvisia s právnou pomocou poskytovanou advokátom. Takáto náhrada by mohla byť nepriznaná len v prípade, ak by niektoré úkony právnej pomoci spočívajúcej v zastúpení advokátom boli zbytočné, respektíve neúčelné, ale táto náhrada nemôže byť nepriznaná len na základe toho, že združenie spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť advokátom. Za neúčelný úkon však nemožno bez ďalšieho považovať vstup vedľajšieho účastníka do konania, lebo po prvé, taký úkon Občiansky súdny poriadok upravuje a pripúšťa bez obmedzenia (jediným obmedzením je to, že konanie zatiaľ právoplatne neskončilo) a po druhé, ide o vstup do neprávoplatne skončeného konania, v ktorom sa nedá vopred vylúčiť, že vedľajší účastník so zreteľom na povahu súdnej ochrany a jej špecifický predmet, ktorým je ochrana spotrebiteľa vo všeobecnosti môže účinným spôsobom plniť svoju funkciu vedľajšieho účastníka. V tejto veci došlo k takému vstupu do konania, ktorý odvolací súd nepovažuje, so zreteľom na uvedené, za neúčelný procesný úkon, a teda aj trovy tohto úkonu nie sú neúčelne vynaloženými trovami a odvolací súd ani iné neúčelné úkony právnej pomoci nezistil. V danej veci bolo zároveň potrebné prihliadnuť tiež na to, že samotná žalovaná podaním zo dňa 23.05.2014 (č.l. 62) vyjadrila súhlas so vstupom a pôsobením vedľajšieho účastníka na jej strane, jednotlivé podania vedľajšieho účastníka neboli čisto formulárové ale reagovali na konkrétne skutkové a právne otázky prejednávanej veci, zároveň výška priznaných trov 214,18 Eur vo vzťahu k výške predmetu sporu 557,17 Eur s prísl. nie je neprimeraná, keď predstavuje 38%, preto neprichádza do úvahy ani nepriznanie trov v zmysle § 150 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016. 48. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II., III. a IV. ako vecne správne potvrdil. 49. Žalovaná má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. Z dôvodu, že žalovaná ale preukázateľne a účelne nevynaložila žiadne výdavky v súvislosti s týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP. Na strane žalovanej vystupoval ako vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v zmysle ust. § 93 ods. 2 a 4 OSP účinného do 30.06.2016, t.j. v čase začatia odvolacieho konania, ktoré podalo vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne, v ktorom reagovalo na konkrétne odvolacie námietky, takýto úkon nemožno považovať za neúčelný, preto tomuto združeniu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, poukazujúc na vyššie uvedenú argumentáciu vo vzťahu k trovám konania vzniknutým pred súdom prvej inštancie. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 50. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.