Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9CoPr/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113220941 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113220941.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr. Evy Barcajovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobcu: Ing. L. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XXX, M., proti žalovanému: Základná škola s materskou školou Kľačany, IČO: 360 804 71, so sídlom Kľačany 263, Kľačany, zastúpený JUDr. Branislavom Krivošíkom, advokátom so sídlom Rovná 20, Hlohovec, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 37Cpr/6/2013-164 zo dňa 26. augusta 2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobca má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom, prvým výrokom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru zamestnanca (žalobcu) okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 11.06.2013, ktoré bolo dané podľa § 68, ods.1, písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľom (žalovaným) je neplatné. V poradí druhým výrokom súd prvej inštancie určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá. Tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 33,50 eura. Štvrtým výrokom uložil žalovanému povinnosť do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zaplatiť Slovenskej republike, na účet súdu prvej inštancie, trovy konania za znalecké dokazovanie vo výške 398,72 eura. Vecne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že z dokazovania vykonaného výsluchom žalobcu, štatutárnej zástupkyne žalovaného, výsluchom svedkýň W. V. (zástupkyňa školy žalovaného) a X. Z. (zamestnankyňa žalovaného), oboznámením sa so znaleckým posudkom Vladimíra Rusnáka č. 7/2014 vypracovaným dňa 10.10.2014, a s osobným výsluchom znalca, oboznámením sa s vyjadreniami účastníkov a s predloženými a zhromaždenými listinnými dôkazmi uvedenými vyššie, ako i oboznámením sa s celým obsahom spisového materiálu a zistil že účastníci konania uzavreli dňa 30.12.2011 pracovnú zmluvu, s dňom nástupu do práce dňa 2.1.2002, na dobu neurčitú (so skúšobnou dobou 3 mesiace). Žalovaný v konaní tvrdil že medzi účastníkmi bola uzavretá iná pracovná zmluva, a to datovaná dňom 27.12.2011 (resp. 2.1.2012), čo však nebolo v konaní preukázané, takisto nebolo preukázané uzavretie dodatkov k pracovnej zmluve zo dňa 30.12.2011 (resp. k nejakej inej pracovnej zmluve). S uvedenou pracovnou zmluvou zo dňa 30.12.2011 sa bol žalobca už dňa 3.1.2012 odhlásiť z evidencie nezamestnaných na úrade práce, pričom súd prvej inštancie si vyžiadal od úradu práce doklady z ich archívu - súčasťou nich bola aj „sporná“ pracovná zmluva. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného reálne a bez pochybností trval od 2.1.2012 až do dňa kedy žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom nie je rozhodujúce či na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 30.12.2011, resp. nejakej inej pracovnej zmluvy, alebo za základe faktického vykonávania práce žalobcom, nakoľko pracovné nároky žalobcovi ako zamestnancovi by vznikli tak či tak. Dňa 11.6.2013 žalovaný so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer podľa § 68, ods. 1, písm. b) Zákonníka práce; žalobca písomnosť odmietol dňa 11.6.2013 prevziať (čo potvrdili dve svedkyne), preto sa považuje za doručenú žalobcovi týmto dňom (11.6.2013); následne bola písomnosť žalobcovi doručovaná poštou. Ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo uvedené závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom, a to: „1. čl. 16 ods. 2 písm. p) zasahovanie do interných dokumentov organizácie opravami mimo platnej legislatívy a ich strata, ktoré súvisia s pracovným zaradením zamestnanca. Pri kontrole personálnej agendy dňa 27.5.2013 ... riaditeľka školy nenašla originál Vašej pracovnej zmluvy a Dohody o zmene pracovných podmienok, ale svojvoľne upravenú pracovnú zmluvu... Ďalej Váš osobný spis neobsahoval originál Dohody o zmene pracovných podmienok, ktorá bola podpísaná dňa 27.2.2012... Po zistení uvedených nezrovnalostí Vám zamestnávateľ nariadil originál Vašej Pracovnej zmluvy a originál Dohody o zmene pracovných podmienok vrátiť naspäť do Vašich spisov. 2. čl. 16 ods. 2 písm. a) neuposlúchnutie pracovného príkazu vedúceho zamestnanca, ktoré súvisí s pracovným zaradením zamestnanca. Originál Vašej Pracovnej zmluvy a Dohody o zmene pracovných podmienok ste po nariadení riaditeľky školy nevrátili do Vášho osobného spisu. 3. čl. 16 ods. 2 písm. h) neprístojné správanie sa zamestnanca voči vedúcemu zamestnancovi. Dňa 7.6.2013 pri vykonávaní pracovnej činnosti ste obvinili riaditeľku školy, že Vás napadla.“ Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 7.8.2013. Znalec po preskúmaní pracovnej zmluvy konštatoval, že sporný podpis vyhotovený k priezvisku „B.“ na písomnosti Pracovná zmluva zo dňa 30.12.2011 nie je zhodný s predloženými porovnávacími podpismi Y. B. štatutárnej zástupkyne žalovaného, je vyhotovený obtiahnutím pôvodného podpisu čiernym fixovým perom - nie je možné určiť pisateľa sporného podpisu. V prípade podpisu na pracovnej zmluve sa jedná o rukou vykonaný podpis „nejakou osobou“ (nejedná sa o podpis ktorý by bol na zmluvu prenesený technickými prostriedkami z iného dokumentu). Zo znaleckého dokazovania vyplynulo že podpis „B.“ na pracovnej zmluve nie je pravým podpisom pani B., avšak nedá sa zistiť osoba ktorá tento podpis vykonala; pani B. však mohla pracovnú zmluvu podpísať, pričom pôvodný podpis mohla prepísať fixkou, čím prišlo k zmene charakteru podpisu. Podpis bol vyhotovený fixkou, pri tomto prostriedku sa stierajú individuálne stopy a znaky podpisovateľa - pri podpisoch vyhotovených fixkou nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru, čiže určiť jednoznačného pisateľa. Nie je možné jednoznačne povedať pri spornom podpise, či podpis vykonala pani B., žalobca, alebo akákoľvek iná osoba. Súd prvej inštancie tak po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba, ktorou žalobca žiadal o určenie, že skončenie pracovného pomeru zamestnanca (žalobcu) okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 11.6.2013, ktoré bolo dané podľa § 68, ods.1, písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľom (žalovaným) je neplatné, a že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá, je dôvodný, a je potrebné mu plne vyhovieť. Účastníci totiž uzavreli dňa 30.12.2011 pracovnú zmluvu, s dňom nástupu do práce dňa 2.1.2002, na dobu neurčitú (so skúšobnou dobou 3 mesiace) - iba uzavretie tejto pracovnej zmluvy bolo v konaní preukázané; žalovaný síce tvrdil že medzi účastníkmi bola uzavretá iná pracovná zmluva, a to datovaná dňom 27.12.2011 (resp. 2.1.2012), čo však nebolo preukázané, takisto nebolo preukázané ním tvrdené uzavretie dodatkov k pracovnej zmluve. O skutočnosti že medzi účastníkmi bola uzavretá iba pracovná zmluva datovaná dňom 30.12.2011 nepriamo svedčí to, že práve s touto pracovnou zmluvou sa bol žalobca už dňa 3.1.2012 odhlásiť z evidencie nezamestnaných na úrade práce, pričom súd si vyžiadal od úradu práce doklady z ich archívu - súčasťou nich bola aj „sporná“ pracovná zmluva (žalobca teda pracovnú zmluvu datovanú dňom 30.12.2011 nemohol po dni 3.1.2012 za žiadnych okolností meniť či upravovať!). Bez ohľadu na uvedené je však nepochybné, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného reálne a bez pochybností trval od 2.1.2012 (deň nástupu žalobcu do práce) - v konaní pritom vôbec nie je rozhodujúce, či pracovný pomer trval na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 30.12.2011, resp. nejakej inej pracovnej zmluvy, alebo za základe konkludentne vzniknutého pracovného pomeru (teda faktického vykonávania práce navrhovateľom), nakoľko pracovné vzťahy medzi účastníkmi, a z nich vyplývajúce nároky žalobcu ako zamestnanca by vznikli v každom prípade. Na posúdení súdu potom bola otázka, či okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.6.2013 dané žalovaným žalobcovi podľa § 68, ods. 1, písm. b) Zákonníka práce možno považovať za platné alebo nie. Ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo uvedené závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom, a to: - čl. 16 ods. 2 písm. p) zasahovanie do interných dokumentov organizácie opravami mimo platnej legislatívy a ich strata, ktoré súvisia s pracovným zaradením zamestnanca. Pri kontrole personálnej agendy dňa 27.5.2013 ... riaditeľka školy nenašla originál Vašej pracovnej zmluvy a Dohody o zmene pracovných podmienok, ale svojvoľne upravenú pracovnú zmluvu... Ďalej Váš osobný spis neobsahoval originál Dohody o zmene pracovných podmienok, ktorá bola podpísaná dňa 27.2.2012... Po zistení uvedených nezrovnalostí Vám zamestnávateľ nariadil originál Vašej Pracovnej zmluvy a originál Dohody o zmene pracovných podmienok vrátiť naspäť do Vašich spisov. Tu teda žalovaný vytýka žalobcovi o zasahovanie do pracovnej zmluvy - malo sa pravdepodobne jednať o časti pracovnej zmluvy zo dňa 30.12.2011, ktoré skutočne boli do formulára pracovnej zmluvy vpísané mechanickým písacím strojom. Žalobca však dôveryhodne popísal postup pri tvorbe pracovnej zmluvy (vybielenie časti textu zo staršej pracovnej zmluvy, dopísanie aktuálnych údajov a následné odkopírovanie takto upravenej pracovnej zmluvy) a jej následný podpis zmluvnými stranami, účastníkmi konania, pričom žalovaný nepreukázal žiadnu inú skutočnosť - z uvedeného je zrejmé že žalobca sa nedopustil konania, ktorým by obzvlášť závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu (naviac ak by -čo i len teoreticky- aj k porušeniu pracovnej disciplíny z tohto dôvodu prišlo, bolo to dňa 30.12.2011, a žalovaný z tohto dôvodu pristúpil k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru až dňa 11.6.2013, t.j. po jeden a pol roku). V tomto bode okamžitého skončenia pracovného pomeru sa malo tiež jednať o údajné prekopírovanie, alebo „obtiahnutie“ podpisu riaditeľky žalovaného na tejto pracovnej zmluve žalobcom - takého konanie však nebolo ani znaleckým posudkom preukázané, znalec nedokázal identifikovať pisateľa, resp. pozmenovateľa alebo obťahovateľa podpisu „B.“ na pracovnej zmluve keď uviedol, že to mohol spraviť tak žalobca, ako i riaditeľka žalovaného, alebo aj iná tretia osoba - tu však bolo jednoznačne dôkazné bremeno na žalovanom, ktorý okamžité skončenie pracovného pomeru dôvodil sfalšovaním podpisu riaditeľky žalovaného, a ak chcel úspešne okamžite skončiť pracovný pomer s poukazom na tento dôvod, musel bezpochybne preukázať tvrdené konanie žalobcu, čo sa mu však vôbec nepodarilo; ani v tejto časti teda nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného že žalobca sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny, o stratu pracovnej zmluvy (originálu) a dodatkov k nej - ako už bolo vyššie konštatované, v konaní nebola preukázaná existencia žiadnej inej pracovnej zmluvy ako uzavretej dňa 30.12.2011, preto výpovedný dôvod odkazujúci na stratu „originálu“ pracovnej zmluvy a dodatkov nie je možné akceptovať (nie je možné dospieť k záveru že stratou niečoho, čoho existencia nebola preukázaná, došlo k porušeniu pracovnej disciplíny), o nevrátenie originálu pracovnej zmluvy a dohody o zmene pracovných podmienok do osobného spisu - pre nemožnosť akceptovať tento dôvod za relevantný pre okamžité skončenie pracovného pomeru platí odôvodnenie uvedené v predchádzajúcom odseku. Tu je potrebné ešte skonštatovať, že žalobca skutočne pracovnú zmluvu zo dňa 30.12.2011 prechovával u seba doma (nenachádzala sa v jeho osobnom spise), avšak po upozornení zo strany žalovaného túto vrátil/založil do svojho osobného spisu, i keď s omeškaním (teda nie okamžite po výzve žalovaného) - takého konanie sa však nedá považovať za porušenie pracovnej disciplíny tak výraznej intenzity, aby spĺňalo predpoklad na možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru (teda sa nejedná o obzvlášť závažné porušenie pracovnej disciplíny), - čl. 16 ods. 2 písm. a) neuposlúchnutie pracovného príkazu vedúceho zamestnanca, ktoré súvisí s pracovným zaradením zamestnanca ... originál Vašej pracovnej zmluvy a dohody o zmene pracovných podmienok ste po nariadení riaditeľky školy nevrátili do Vášho osobného spisu - tento výpovedný dôvod sa opakuje, preto pre jeho neakceptovanie platí odôvodnenie uvedené v predchádzajúcich odsekoch, - čl. 16 ods. 2 písm. h) neprístojné správanie sa zamestnanca voči vedúcemu zamestnancovi ... Dňa 7.6.2013 pri vykonávaní pracovnej činnosti ste obvinili riaditeľku školy, že Vás napadla - uvedené údajné konanie žalobcu vôbec nebolo v priebehu konania preukázané; žalobca ho vylúčil, riaditeľka žalovaného ani svedkyne (nevideli žiadny konflikt medzi žalobcom a riaditeľkou žalovaného, uviedli že žalobca riaditeľku nikdy neohováral, neosočoval) takéto konanie žalobcu nepotvrdili - tento „dôvod“ preto nemôže byť posúdený ako zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny (vôbec totiž nebol preukázaný), a nemôže byť akceptovaný za dôvod pre ktorý žalovaný okamžite so žalobcom skončil pracovný pomer. Súd prvej inštancie nepovažoval dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi dňa 11.6.2013 za preukázané, resp. za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré by mohol zamestnávateľ okamžite skončiť so zamestnancom pracovný pomer, žalobe preto vyhovel a určil, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Zároveň skonštatoval že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), § 42 ods. 1, § 59 ods 1, § 68 ods 1, § 70, § 77 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov účinnom ku dňu 11.06.2013 (v ďalšom texte „Zákonník práce). O náhrade trov konania účastníkov rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania spočívajúcich v ním vynaloženom cestovnom za 5x cestu Piešťany - Trnava a späť na pojednávania spolu vo výške 24,60 eura, a za poštovné spolu vo výške 8,90 eura; ďalšie uplatnené trovy za poštovné (1,35 eura) a za poskytnutie právnej pomoci (4,50 eura) neboli preukázané, resp. nebolo možné ich identifikovať ako vynaložené v súvislosti so súdenou vecou, preto ich súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal. V súlade s ustanovením § 148 ods. 1 O.s.p. zaviazal žalovaného ako procesne neúspešného v konaní povinnosťou zaplatiť / doplatiť náhradu trov konania štátu za vyhotovený znalecký posudok vo výške 398,72 eura. Uznesením č. 37Cpr/6/2013-127 zo dňa 13.1.2015 bola ustanovenému znalcovi priznaná odmena za podaný znalecký posudok (znalečné) vo výške 698,72 eura, pričom preddavok za vypracovanie znaleckého posudku bol zložený žalovaným vo výške 300,00 eura, teda nepokryté ostali trovy štátu vo výške 398,72 eura. Vzhľadom k uvedenému bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť doplatok za trovy štátu za znalecké dokazovanie vo výške 398,72 eura. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania alebo napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa žalovaného má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Žalovaný poukázal predovšetkým na § 40 ods. 3 veta prvá Občianskeho zákonníka, ktorý sa v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce použije subsidiárne v prípadoch upravených v prvej časti Zákonníka práce „písomný úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou“. Štatutárna zástupkyňa žalovaného listinu žalobcom vydávanú za jedinú a pravú pracovnú zmluvu, uzatvorenú medzi účastníkmi sporu, nikdy nepodpísala. Toto tvrdenie možno dokázať riadnym zhodnotením dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie. Žalovaná poukázala na vyjadrenie znalca, z ktorého je zrejmé, že s istotou „vrchný podpis“ fixkou (takzvaný obťah) nie je jej vlastnoručným podpisom; prípadné fragmenty nachádzajúce sa v časti posudzovaného podpisu nie sú právne relevantné. Rovnako svedkyňa X. Z. vypovedala, že zmluvu žalobcu videla až v máji 2013 a pracovnú zmluvu žalobcu považovala za zvláštnu, zvlášť podpis riaditeľky fixkou, nakoľko riaditeľka vždy podpisovala dokumenty tenkým perom. Súd prvej inštancie preto nesprávne v odôvodnení rozsudku konštatoval, že účastníci uzatvorili dňa 30.12.2011 pracovnú zmluvu s nástupom 2.1.2012 a iba uzavretie tejto pracovnej zmluvy bolo v konaní preukázané (...). Takisto nebolo preukázané uzavretie dodatkov k pracovnej zmluve z 30.12.2011 (ani k nijakej inej pracovnej zmluve). Žalobca sfalšoval svoju pracovnú zmluvu školáckym podpisom. Súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu vzal do úvahy dôkaz, ktorý nesie známky falšovania. Žalovaný počas konania nespochybňoval len pravosť pracovnej zmluvy z 30.12.2011, teda to, že ju nikdy nepodpísal, ale aj jej pravdivosť (boli v nej nesprávne náležitosti). Žalovaný opakovane zdôraznil, že predložená pracovná zmluva z 30.12.2011 je listinou, o ktorej sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by ju bol štatutárny zástupca podpísal. Uvedené dosvedčuje záver znalca Vladimíra Rusnáka o tom, že „sporný podpis vyhotovený k priezvisku B. obsiahnutý na písomnosti pracovná zmluva z 30.12.2011 nie je zhodný s predloženými porovnávacími podpismi Y. B. - ide teda o podpis nepravý. Ak žalobca tvrdil, že svoj nárok opiera o pracovnú zmluvu z 30.12.2011, platne uzatvorenú oboma stranami, o tejto tvrdenej skutočnosti v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný rozporuje právny názor súdu prvej inštancie, že dôkazné bremeno o prekopírovaní alebo odtiahnutí podpisu riaditeľky ležalo na žalovanom. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo/617/1999, podľa ktorého u súkromných listín je potrebné rozlišovať ich pravosť (teda skutočnosť, že listina pochádza od toho, kto je na nej uvedený ako vystaviteľ) a pravdivosť. Ak vystaviteľ popieral pravosť listiny, leží dôkazné bremeno na tom, účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivejšie právne dôsledky. Ak následne súd prvej inštancie založil svoje závery o dôvodnosti nároku žalobcu najmä na tomto pochybnosti vzbudzujúcom dôkaze/ listine, zaťažil konanie vadou - odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) a d) O.s.p. Totiž dôkaz získaný nezákonným spôsobom je neplatný, nemôže byť v konaní použitý - je preto procesne neúčinný. Nemožno naň prihliadnuť a treba ho vylúčiť, i keď by z hľadiska rozhodnutia veci mohol byť inak dôležitý. Je logické, že žalovaný nevie v konaní preukázať existenciu pôvodnej pracovnej zmluvy z 27.12.2011 s nástupom 02.01.2012, keďže žalobca ako osoba, ktorá mala na starosti pracovnoprávnu dokumentáciu, túto vyňala zo svojho osobného spisu, respektíve ju tam ani po popise nevložila, a zamenila za spornú pracovnú zmluvu, ktorú vyhlasuje za jedinú a pravú. Inak povedané, do stavu dôkaznej núdze dostal žalovaného sám žalobca. Ani na túto skutočnosť - zavinenie stavu dôkaznej núdze protistranou však súd prvej inštancie v žiadnom smere neprihliadal, hoci mal. žalovaný konštatuje, že súd prvej inštancie sa otázkou zmareného dôkazu nezaoberal ani sám nesmeroval svoju činnosť k získaniu dodatočných podkladov ako by spor dopadol, ak by žalovaný dôkazom pracovnej zmluvy z 27.12.2011, vrátane podpísaných dodatkov disponoval, následne nedal do vzájomného pomeru existenciu dvoch tvrdených pracovných zmlúv, čím zaťažil konanie nedostatočne zistený skutkovým stavom veci. Žalobca mal na rozdiel od žalovaného pre pozmenenie (zámenu)pracovnej zmluvy zrejmý motív. Celý popis ako sa žalobca dopracoval k podpísanej pracovnej zmluve z 30.12.2011 je neštandardný a vykazuje závažné známky nedôveryhodnosti o spôsobe jej získania (uzatvorenia).Žalovaný nemal motív uzatvoriť so žalobcom neplatnú pracovnú zmluvu. Ak by riaditeľka žalovaného neuzatvorila pracovný pomer v súlade s platnými právnymi predpismi vystavila by sa riziku odvolania. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru obstoja. Žalobca po opakovanej výzve riaditeľky jej predložil listinu, o ktorej vyhlasuje, že je pracovnou zmluvou. Falšovanie dokladov je dôvod na okamžité skončenie podľa štatútu školy. Nepriamymi dôkazmi bolo preukázané, že nik iný okrem žalobcu nemal osobitný dôvod pre sfalšovanie pracovnej zmluvy. Žalovaný nesúhlasí s tým, že by uplatnil prvý dôvod okamžitého skončenia neskoro. O strate pracovnej zmluvy a dohody o zmene pracovných podmienok sa žalovaný dozvedel 27.05.2013, okamžité skončenie nadobudlo právne účinky 11.06.2013. Keďže okamžité skončenie bolo dané za 15 dní, zákonná dvojmesačná lehota bola zachovaná. Pre platnosť okamžitého skončenia stačí ak je naplnený čo aj len jeden z dôvodov skončenia, v danom prípade prvý bod okamžitého skončenia. S konaním o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je imanentne spojené určenie trvania pracovného pomeru. Súd mal v prvom rade vyhodnotiť, či žalobca uniesol dôkazné bremeno o tom, že má uzatvorený pracovný pomer. Len platne uzatvorený pracovný pomer môže byť následne ukončený či už neplatne alebo platne. Ak platný pracovný pomer neexistuje, výrok rozsudku, že pracovný pomer trvá, neobstojí. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom o platnosti spornej pracovnej zmluvy, ako aj pre nepreukázanie uzavretia pracovnej zmluvy v ústnej forme, je možné sformulovať záver, že medzi účastníkmi vznikol faktický pracovný pomer. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pre súd prvej inštancie bolo nepodstatné posúdenie, či výkon práce prebiehal na základe neplatnej pracovnej zmluvy, spornej pracovnej zmluvy, inej tvrdenej zmluvy alebo faktického pracovného pomeru. Podľa jeho právneho názoru pracovné vzťahy medzi účastníkmi a z nich vyplývajúce nároky žalobcu ako zamestnancovi by vznikli v každom prípade. S uvedeným právnym názorom o rovnocennosti nárokov bez ohľadu na to, či pracovný pomer vznikol na základe platnej pracovnej zmluvy alebo len faktickým výkonom práce, nemožno súhlasiť. Právne následky faktického pracovného pomeru sa posudzujú rozdelenie podľa toho, či si neplatnosť právneho úkonu privodil sám zamestnanec alebo nie. Ak neplatnosť pracovnej zmluvy zavinil sám zamestnanec, má nárok na náhradu mzdy prípadne na náhradu škody, ak mu pri výkone práce vznikla. Faktický pracovný pomer sa nemá skončiť tradičným zákonnými spôsobmi ukončovania tohto druhu vzťahu a možno ho ukončiť fakticky napríklad bez potreby výpovede, napríklad neprideľovaním práce. Zamestnancovi rovnako neprislúcha ochrana aká prislúcha zamestnancom v riadnom platnom pracovnoprávnom vzťahu, pretože táto ochrana pojmovo vyžaduje neplatnosť pri skončení pracovnoprávneho vzťahu ani pri jeho vzniku. Ak by medzi účastníkmi išlo len o faktický pracovný pomer, nebolo potrebné hodnotiť dôvody okamžitého skončenia, keďže takýto vzťah možno skončiť zo strany zamestnávateľa jednoduchým neprideľovaním práce. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že okamžitým skončením pracovného pomeru zamestnávateľ ukončil jeho pracovný pomer z dôvodov, ktorých sa nedopustil a ktoré zamestnávateľ nepreukázal. V odôvodnení odvolania sa žalovaný dožadoval prenosu dôkazného bremena na zamestnanca a to preto, že ani jeden z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru nevedel preukázať. Prenosom dôkazného bremena by sa zamestnávateľ vymanil z pre neho nepríjemnej povinnosti preukázať pravdivosť dôvodov ukončenia pracovného pomeru. Žalovaný interpretuje výsledky znaleckého posudku nesprávne a po svojom. Pokiaľ uviedol, že pani Z. videla prvýkrát jeho pracovnú zmluvu až v máji 2013 a zdala sa jej zvláštna, žalobca poukázal na to, že pani Z. pracuje ako psychologička a nemá prístup ani oprávnenie oboznamovať sa s pracovnými zmluvami. Pokiaľ jej pani B. umožnila prístup k pracovným zmluvám, tak porušila pracovnú disciplínu. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca zmluvu školácky falšoval a priznal sa ku kopírovaniu, je nepravdivé a vytrhnuté z kontextu. Žalobca vo svojej výpovedi opísal stav, ako vzniklo tlačivo zmluvy, ktoré neskôr podpísali, tento postup vykonal so súhlasom pani B.. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o pravosti zmluvy, týmto len ignoruje výpoveď súdneho znalca a odvádza pozornosť od skutočnosti, že nemôže preukázať žiadne zo svojich tvrdení, ktoré uviedol v tlačive o okamžitom skončení pracovného pomeru. Tvrdenie žalovaného, že mu spôsobil dôkaznú núdzu tým, že odcudzil či zamenil pracovnú zmluvu, je nepravdivé, nakoľko sa takéhoto konania nedopustil a žalovaný nič také nepreukázal, naopak súčinnosť s Úradom práce Piešťany poukázala na pravosť pracovnej zmluvy z 30.12.2011. Za ďalší dôkaz svojich tvrdení považuje žalobca pokyn na malom žltom lístku, ktorý mu napísala vlastnou rukou pani B., aby vypracoval antidatovanú pracovnú zmluvu s dátumom ukončenia 15.07.2013. Pravosť tohto lístka s pokynom, ktorý je súčasťou súdneho spisu, potvrdia sama pani B. vo výpovedi z 29. januára 2014. Takýto pokyn by mu určite nedala, ak by text údajnej zmluvy z 27.12.2011 mala vo svojom počítači, ako uviedla vo svojej výpovedi z 11.12.2013. Obsah pokynov z tohto lístka ukazuje, že pani B. nehovoria pravdu vo výpovedi keď uviedla, že nakoľko mala tlačivo zmluvy z 27.12.2011 vo svojom počítači vytlačila ju a dala ju žalobcovi na podpis, čo mal odmietnuť. Pokyn na žltom lístku súdu prvej inštancie predložil 29.01.2014 po výpovedi pani Z. a V., aby dokázal, že žiadna zmluva z 27.12.2011 nikdy neexistovala a jej existenciu si žalovaný účelovo vymyslel. Z toho vyplýva, že sa nemohol dopustiť ani ostatných porušení pracovnej disciplíny, ktoré žalovaný uvádza a za ktorého ho okamžite prepustil. Žalovaný v odvolaní uvádza, že motív falšovať zmluvu mal žalobca, nakoľko z toho mal prospech, čo je v rozpore s realitou. Žalovaný nepreukázal, že žalobca porušil pracovnú disciplínu. Podľa žalobcu platný pracovný pomer vzniká prejavom zhody vôle, pričom táto zhoda nastáva tým, že zamestnávateľ zamestná zamestnanca, platí ho, odvádza za neho odvody a dane, vydáva mu platové dekréty a pod. Túto skutočnosť súd skúmal. Žalovaný tiež zamlčuje, že za uzavretie pracovnej zmluvy je zodpovedný zamestnávateľ. Tvrdenie žalovaného, že medzi žalobcom a žalovaným existoval faktický pracovný pomer, ktorý môže žalovaný skončiť ľubovoľne, považuje za účelové, pretože poukazuje na skutočné zámery žalovaného a síce zbaviť sa zamestnanca za každú cenu bez ohľadu na dôvody. Žalovaný tiež zľahčuje svoju povinnosť riadnym spôsobom uzavrieť pracovnú zmluvu. Žalovaný rovnako vykazuje snahu, aby nemusel dokazovať dôvody okamžitej výpovede. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkaznú situáciu, dospel k správnym skutkovým zisteniam a nezaťažil konanie vadou. Navrhol preto, aby odvolací súd zamietol odvolanie žalovaného v celom rozsahu a potvrdil napadnutý rozsudok. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). 6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na nasledovné skutočnosti: 9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, súd prvej inštancie teda skúmal, či dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 11.06.2013 napĺňajú ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) a § 70 Zákonníka práce. Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobe v celom rozsahu vyhovel. 10. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin b) porušil závažne pracovnú disciplínu. 11. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. 12. Súd prvej inštancie svoje dokazovanie správne zameral na jednotlivé dôvody , ktoré žalovaný v listine nazvanej „Okamžité skončenie pracovného pomeru...“ zo dňa 11.06.2013 označil za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, správne identifikoval skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci a správne tieto skutočnosti vyhodnotil, keď vychádzal predovšetkým zo znaleckého dokazovania a spisového materiálu vyžiadaného z úradu práce a správne z neho vyvodil, že nebolo jednoznačne a nad všetku pochybnosť preukázané zasahovanie žalobcu do interných dokumentov žalovaného tak, ako je opísané v bode 1. Okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dôvod podľa bodu 2. súvisí s bodom 1., preto tiež nie je možné konštatovať, že tento dôvod je daný. Dôvod podľa bodu 3. bol vyhodnotený súdom prvého stupňa ako nepreukázaný, ani v tomto prípade teda nie je možné konštatovať, že sa jedná o dôvod odôvodňujúci okamžité skončenie pracovného pomeru. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie správne a dostatočným spôsobom odôvodnil. Odvolacie námietky žalovaného preto neobstoja. 13. Odvolací súd s poukazom na uvedené dôvody napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako v celom rozsahu vecne správne, s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 14. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).