Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25CoPr/3/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114201384 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114201384.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: E. C., nar. XX.X.XXXX, bytom E., L. XXXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ondrej Krempaský, so sídlom Bratislava, Račianska 66, proti žalovanému: Krajská prokuratúra Trnava, so sídlom Trnava, Dolné Bašty 1, o zaplatenie 14.902,28 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17.10.2016, č.k. 37Cpr/1/2014-151 - žalobkyne v zamietajúcej časti a žalovaného vo vyhovujúcej časti, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie opätovne (obdobne ako jemu predchádzajúcim a tunajším súdom zrušeným rozsudkom z 14.1.2015) zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 7.692,93 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7.692,93 Eur od 5.1.2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 2. Vec súd právne posúdil aplikáciou § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, § 39 ods. 1 písm. a), § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení platnom ku dňu 22.7.2009, § 3 ods. 1, § 488, § 489, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. 3. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že nárok žalobkyne je v zásade dôvodný, avšak nie v celom uplatnenom rozsahu. Súd sa prioritne vysporiadal s otázkou použitia právneho predpisu na súdený prípad, nakoľko v dobe od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne do jej opätovného zaradenia do štátnej služby stratil platnosť, zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe (dňom 31.10.2009), a nadobudol platnosť zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe (odo dňa 1.11.2009), ktorý riešil problematiku náhrady funkčného platu za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby odlišným spôsobom. Je nesporné že služobný pomer navrhovateľky sa neplatne skončil ku dňu 22.7.2009, pričom zák. č. 400/2009 Z.z. nadobudol účinnosť od 1.11.2009 (pred týmto dátumom bol účinný zák. č. 312/2001 Z.z.) - rozhodnou dobou pre použitie príslušného predpisu je tak podľa názoru súdu deň neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (t.j. 22.7.2009, kedy platil zák. č. 312/2001 Z.z., ktorý sa použije na celé obdobie trvania vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom), a nie, ako si to mylne vysvetľuje odporca, že totiž na dobu od 22.7.2009 do 31.10.2009 sa použije zák. č. 312/2001 Z.z., a zo dobu od 1.11.2009 do 16.8.2012 sa použije zák. č. 400/2009 Z.z.; v tejto súvislosti súd poukazuje aj na prechodné ustanovenie uvedené v § 131 zák. č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31.10.2009. S ohľadom na uvedené súd dospel k záveru (a zotrváva na ňom aj po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý sa uvedenou problematikou v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal - právny názor, ktorý by bol pre súd prvej inštancie záväzný, však nevyslovil), že na vyriešenie súdenej veci sa použije výlučne zák. č. 312/2001 Z.z., a nie je možné použiť a aplikovať žiadne ustanovenia zák. č. 400/2009 Z.z. Naviac, hmotnoprávny nárok vznikol žalobkyni za účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z., podľa ktorého krátenie náhrady nebolo možné - ak za takýchto podmienok nárok vznikol (a za rovnakých, nezmenených podmienok trval až do opätovného zaradenia žalobkyne do štátnozamestnaneckého pomeru), nie je možné ho následne (aj napriek tomu že medzičasom vstúpil do platnosti zák. č. 400/2009 Z.z. podľa ktorého už krátenie náhrady možné bolo) počas jeho trvania skrátiť. 4. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že rozhodnutím žalovaného č. 1/2 Spr. 321/09 zo dňa 21.7.2009, v spojení s rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. X3 Spr. 321/09 zo dňa 5.10.2009 bola žalobkyňa odvolaná z funkcie predstavenej (bezpečnostnej zamestnankyne odporcu), a jej štátnozamestnanecký pomer bol zrušený ku dňu 22.7.2009 - Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. 14S/148/2009-64 zo dňa 9.2.2012, v spojení s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 4Sžo/17/2012 zo dňa 26.6.2012 zrušil rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR č. X/3 Spr 321/09 zo dňa 5.10.2009, ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1/2 Spr 116/09-1 zo dňa 21.7.2009 (o zrušení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne); následne bola žalobkyňa do štátnozamestnaneckého pomeru opätovne zaradená dňa 17.8.2012 (uvedený skutkový stav bol bezpochybný, ani medzi stranami nebol sporný). Z uvedeného je teda zrejmé, že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne bol zrušený neplatne, a povinnosťou žalovaného bolo za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby poskytnúť žalobkyni ako štátnej zamestnankyni funkčný plat za uvedené obdobie (funkčný plat žalobkyne v čase neplatného zrušenia štátnozamestnaneckého pomeru, a po celú dobu od jeho neplatného skončenia do jej opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého pomeru bol vo výške 981,- Eur mesačne brutto, čo tiež medzi stranami nebolo sporné). 5. Úlohou súdu tak ostalo „iba“ určiť výšku funkčného platu (jeho náhrady) za obdobie od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do opätovného zaradenia žalobkyne do tohto pomeru (keď samotný základ nároku bol bezpochybný). Súd v tejto otázke najskôr ustálil funkčný plat žalobkyne za obdobie od 23.7.2009 (deň nasledujúci po dni neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) do 16.8.2012 (deň predchádzajúci pred dňom opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého pomeru) vo výške 36.135,81 Eur, keď vychádzal z toho, že za obdobie od 23.7.2009 do 31.7.2009 bol vo výške 284,81 Eur (nie teda vo výške 298,55 Eur ako to uviedla žalobkyňa, nakoľko prepočet platu má byť podľa názoru súdu vypočítaný v závislosti od počtu kalendárnych dní, a nie od počtu pracovných dní v danom období / mesiaci), za obdobie od 1.8.2009 do 31.12.2009 vo výške 4.905,- Eur, za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 vo výške 11.772,- Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011 vo výške 11.772,- Eur, za obdobie od 1.1.2012 do 31.7.2012 vo výške 6.867,- Eur, a za obdobie od 1.8.2012 do 16.8.2012 vo výške 535,- Eur (aj keď podľa prepočtu súdu na kalendárne dni mal byť plat žalobkyne za toto obdobie vo výške 537,97 Eur - v tomto smere však súd jej návrh prekročiť nemohol); suma platu je vypočítaná a uvedená ako hrubý plat - brutto. 6. Prvoinštančný súd tiež uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa bola v období od 23.7.2009 do 7.6.2010 dočasne práceneschopná súd musel posúdiť jej nárok na náhradu funkčného platu za toto obdobie a dospel k záveru, že nie je možné žalovaného spravodlivo zaviazať na vyplatenie funkčného platu za obdobie práceneschopnosti žalobkyne. Súd pritom vychádzal z doslovného znenia a výkladu § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe podľa ktorého za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, „ktorý by mu patril“, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru - v tejto súvislosti je potrebné poukázať na objektívnu skutočnosť ktorá nastala na strane žalobkyne, a to jej práceneschopnosť, v dôsledku ktorej by ani v prípade ak by jej štátnozamestnanecký pomer u žalovaného riadne trval, nemohla v dobe od 23.7.2009 do 7.6.2010 vykonávať prácu, teda nebol by jej vyplácaný plat, ale boli by jej vyplácané nemocenské dávky (ako tomu aj v skutočnosti bolo, keď za uvedené obdobie žalobkyni bolo vyplácané nemocenské vo výške 7,73085 Eur na deň za prvé tri dni dočasnej pracovnej neschopnosti, a vo výške 17,00787 Eur na deň do zániku nároku na nemocenské). Skutočnosť že žalobkyňa za uvedené obdobie nemala vyplatený funkčný plať nie je možné teda pripísať na ťarchu žalovaného (ktorý vzniknutú situáciu objektívne nespôsobil); naviac vyplatením funkčného platu za uvedené obdobie by prišlo nielen k bezdôvodnému obohateniu sa žalobkyne v tej súvislosti, že zároveň jej boli vyplatené nemocenské dávky, ale vyplatenie platu by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi (nakoľko išlo o prekážku v práci u žalobkyne, za ktorú nenesie žalovaný žiadnu vinu). S takýmto názorom súdu prvej inštancie sa stotožnil vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd. S poukazom na uvedené tak dospel súd k záveru, že žalovaný nie je povinný zaplatiť náhradu funkčného platu za obdobie práceneschopnosti žalobkyne (t.j. od 23.7.2009 do 7.6.2010). Za toto obdobie práceneschopnosti žalobkyne súd ustálil sumu ktorú nie je žalovaný povinný vyplatiť vo výške 10.323,71 Eur, a to za obdobie od 23.7.2009 do 31.7.2009 vo výške 284,81 Eur, za obdobie od 1.8.2009 do 31.12.2009 vo výške 4.905,- Eur, za obdobie od 1.1.2010 do 31.5.2010 vo výške 4.905,- Eur, za obdobie od 1.6.2010 do 7.6.2010 vo výške 228,90 Eur; suma je vypočítaná a uvedená ako hrubý plat - brutto. 7. Iná situácia nastala v súvislosti s vyplatením odmeny vo výške 1.771,42 Eur, keď žalobkyňa mala od 1.3.2011 uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú na obecnom úrade Hlboké (o túto sumu žiadal odporca náhradu platu skrátiť) - podľa názoru súdu však nie je možné akceptovať toto krátenie, nakoľko (opačne od prípadu práceneschopnosti uvedeného vyššie), ak by štátnozamestnanecký pomer žalobkyne trval, vykonávala by prácu u žalovaného (a poberala by funkčný plat) , a nie na obecnom úrade v Hlbokom; na tento príjem žalobkyne tak v súvislosti s výplatou náhrady (jej skrátením) nemožno prihliadnuť. 8. S poukazom na uvedené tak žalobkyni patrí za dobu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru náhrada funkčného platu vo výške 25.812,10 Eur, teda funkčný plat za obdobie od 23.7.2009 do 16.8.2012 vo výške 36.135,81 Eur mínus funkčný plat za obdobie práceneschopnosti žalobkyne od 23.7.2009 do 7.6.2010 vo výške 10.323,71 Eur. Následne bolo potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že žalovaný vyplatil žalobkyni z titulu náhrady za obdobie neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru sumu vo výške 15.176,17 Eur (dňa 4.1.2013), a to, že žalobkyni bola vyplatená suma vo výške 2.943,- Eur (trojnásobok jej funkčného platu, v súvislosti so skončením - neplatným štátnozamestnaneckého pomeru), a to na základe Rozhodnutia odporcu č. 1/2 Spr. 321/09 zo dňa 21.7.2009, v spojení s rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. X3 Spr. 321/09 zo dňa 5.10.2009 - uvedené rozhodnutia však boli rozsudkami súdov zrušené, vrátane časti o priznaní sumy 2.943,- Eur; priznanú a vyplatenú sumu však žalobkyňa ani po zrušení rozhodnutia nevrátila žalovanému, preto ju bolo potrebné voči pohľadávke žalobkyne započítať. Súd preto sumu vyplatenú žalovaným (15.176,17 Eur) a sumu započítanú (2.943,- Eur) odpočítal od sumy náhrady funkčného platu žalobkyne ku ktorej dospel (25.812,10 Eur), a rozdiel vo výške 7.692,93 Eur uložil žalovanému v konečnom dôsledku zaplatiť žalobkyni; vo zvyšku (7.209,35 Eur) potom súd žalobu (spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania) zamietol. Súd iba pripomína, že všetky ním uvádzané čiastky platu, resp. náhrad (vrátane sumy ktorú uložil zaplatiť žalovanému) sú uvádzané ako hrubý - brutto plat, nakoľko náhrada platu má byť v zmysle ustálenej judikatúry súdom určovaná ako hrubý plat; je na žalobkyni, aby si v súlade s príslušnými právnymi predpismi splnila svoje odvodové a daňové povinnosti. 9. Napokon podľa súdu prvej inštancie čo sa týka úroku z omeškania, na tento má žalobkyňa nárok, a to vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (ku dňu 5.1.2013 vo výške 0,75%) s plnením peňažného dlhu zvýšenej o 8 percentuálnych bodov, preto súd rozhodol tak že žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7.692,93 Eur (prisúdená suma) od 5.1.2013 do zaplatenia (pričom právo na úrok z omeškania priznal žalobkyni od toho dňa a vo výške ako to požadovala, keď žalobkyňa žiadala priznať právo na úrok z omeškania za kratšie obdobie a v menšej výške, než za aké mala v skutočnosti nárok - v tomto smere však súd jej žalobu nemohol prekročiť). 10. Súd rozhodol o práve na náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že ju nepriznal žiadnej zo strán sporu, nakoľko boli v spore úspešní v podstate v rovnakom pomere - žalobkyňa bola úspešná v pomere 44,61% (resp. po rozhodnutí odvolacieho súdu v pomere 51,62%), žalovaný bol úspešný v časti 55,39% (resp. po rozhodnutí odvolacieho súdu v pomere 48,38%) . 11. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa a to výlučne v jeho zamietajúcej časti v rozsahu nepriznania jej sumy 7.209,35 Eur s príslušenstvom z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) a f) Civilného sporového poriadku, keď má za to, že súd vychádzajúc z podaní a prednesov účastníkov konania vyvodil záver, že úlohou súdu bolo „iba určiť výšku jej funkčného platu“. S týmto záverom súdu nie je možné súhlasiť, pretože medzi ňou a žalovaným nebola sporná len otázka doby od skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého pomeru. Sporné boli teda všetky ostatné otázky súvisiace s postupom žalovaného, ktoré sa týkali krátenia jej funkčného platu. S právnym názorom súdu prvej inštancie sa stotožňuje v tom, že v predmetnej veci je nevyhnutné postupovať a jej nároky posudzovať podľa predchádzajúcej právnej úpravy, t.j. zákona č. 312/2001 Z.z. Je preto správny záver súdu, že žalovaný jej nedôvodne krátil funkčný plat o sumu 1.771,42 Eur, pretože predchádzajúca právna úprava nepoznala právny dôvod, na ktorom žalovaný krátenie platu založil. Odvolanie však musela podať aj v tejto časti výroku, pretože po prepočte zistila, že prisúdená suma nepokrýva čiastku 1.771,42 Eur, ktoré jej boli vyplatené obecným úradom (z tejto sumy boli zamestnávateľom zrazené odvody a daň). Podľa jej výpočtu táto suma je 1.620,70 Eur. Považuje za potrebné dodať, že žiadnou kombináciou výpočtu sa nedá dopracovať k tomu, ako sa dopracoval súd k sume uvedenej vo výroku. Z rozsudku súdu sa nedá zistiť z akého právneho predpisu vychádzal súd, keď uviedol: „... nakoľko prepočet platu má byť podľa názoru súdu vypočítaný v závislosti od počtu kalendárnych dní, a nie pracovných dní v danom období (v mesiaci).“ Ani tento záver súdu nie je možné preskúmať a preto nie je v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej súd jej žalobu považoval za nedôvodnú a stotožnil sa s názorom žalovaného, že za obdobie pracovnej neschopnosti jej nepatrí funkčný plat. Tento záver súdu nemá oporu v žiadnom právnom predpise, pritom súd interpretuje citované ust. § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. v rozpore s jeho významom, pritom ho vykladá v jej neprospech a odvoláva sa na objektívnu skutočnosť, ktorá nastala na jej strane - jej pracovnú neschopnosť. Žalovaný nemal zákonnú oporu nepriznať jej funkčný plat za čas práceneschopnosti. Sama nemohla vykonávať štátnu službe nie z dôvodu nemoci, ale z dôvodu nezákonného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Pri určovaní výšky funkčného platu musí byť rešpektovaný fakt, že odo dňa 23.7.2009, nie je v právnom vzťahu so žalovaným a ani rozhodnutie súdu, ktorým boli nezákonné rozhodnutia zrušené nemení tento stav. Finančné prostriedky, ktoré jej boli vyplácané Sociálnou poisťovňou, boli vyplácané z toho dôvodu, že ochorela v ochrannej lehote po skončení štátnozamestnaneckého pomeru a nie počas jeho trvania. Nemocenské jej nebolo vyplácané žalovaným, ale jej bolo vyplácané iným právnym subjektom z prostriedkov sociálneho zabezpečenia. Funkčný plat za čas neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru považuje za paušalizovanú náhradu, ktorej výška je vymedzená dobou, po ktorú trvalo neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru a výškou funkčného platu, ktorý poberala pred skončením služobného pomeru. Jej nárok nie je viazaný na to, či by mohla reálne pracovať v čase od prepustenia do zrušenia rozhodnutia, jej nárok je odvodený od toho, aký plat mohla poberať, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Súd tak nedal odpoveď v odôvodnení svojho rozhodnutia na zásadné otázky, na ktorých ona trvá aj naďalej a nepriznanie náhrady za čas, keď bola práceneschopnou v podstate odôvodnil nespravodlivosťou voči žalovanému a poukazom na to, že nemoc je objektívnou skutočnosťou na jej strane. Tento záver súdu je skôr špekulatívny, ako právne akceptovateľný. Odvolateľka ďalej poukázala aj na to, že dňom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zaniká štátnozamestnanecký vzťah a teda nemôže u tejto osoby nastať prekážka v práci na strane štátneho zamestnanca. Žalovaný nad rámec zákona určil dôvod krátenia jej funkčného platu, t.j. funkčný plat, ktorý jej patrí na základe citovaného ustanovenia, jej nevyplatil. Súd bez toho, aby takéto oprávnenie žalovaný mal, bez bližšieho zdôvodnenia sa s týmto záverom stotožnil. V tejto súvislosti poukazuje aj na ust. § 149 zák. č. 312/2001 Z.z., ktorý aj na štátnozamestnanecké vzťahy pripúšťa primerané použitie niektorých ustanovení Zákonníka práce. Citované ustanovenie nepripúšťa však primerane použiť ust. § 79 Zákonníka práce, ktorý upravuje postup pri posudzovaní nárokov z neplatného skončenia pracovnoprávneho pomeru zo strany zamestnávateľa. Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru nie je možné tak porovnávať so skončením pracovného pomeru, kde ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi po doručení neplatnej výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru, že trvá na tom, aby ho zamestnával aj naďalej, jeho pracovný pomer sa neskončí. V prípade štátneho zamestnanca, jeho pracovný pomer zaniká dňom uvedeným v rozhodnutí, ako to bolo aj v jej prípade. Zákon nedal oprávnenie žalovanému na krátenie funkčného platu a preto krátenie funkčného platu z dôvodu, že poberala nemocenské dávky, nemá oporu v zákone. Odvolateľka poukázala aj na to, že nezákonný stav súvisiaci s uplatňovaným nárokom vyvolal žalovaný svojím nezákonným konaním pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru, v ktorom pokračoval aj pri stanovení výšky funkčného platu. Súd nevykladá právny predpis v mene spravodlivosti, ale v prospech žalovaného, ktorý je štátnym orgánom a ktorý konal v rozpore so zákonom. Nie jej konanie, ale nezákonné konanie žalovaného, založilo nárok na vyplatenie funkčného platu za obdobie od skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby. Túto povinnosť má, pretože jeho protiprávne konanie je v priamej príčinnej súvislosti s nárokom podľa § 44 zákona a jej nárok je založený práve protiprávnym konaním žalovaného a nie jej nemocou. Ak ide o bezdôvodné obohatenie, tak tým, kto sa obohatil, je žalovaný, ktorý jej nevyplatil funkčný plat v súlade s § 44 zák. č. 312/2001. Interpretácia ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. súdom je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti, kedy legitímne očakávania založené zákonom nie sú naplnené len z toho dôvodu, že súd nevychádza z účelu a zmyslu citovaného ustanovenia, jeho dikcie, ale z ničím nepodloženej argumentácie žalovaného, ktorý rovnako ako súd svoje závery neoprel o žiadny právny predpis. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného vo vzťahu k vyplatenému odchodnému vo výške 2.943,- Eur, táto z jej strany bola uznaná, preto za oprávnený nárok považovala a aj považuje sumu 14.902,28 Eur, ktorú žiada Krajským súdom v Trnave jej priznať spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 14.902,28 Eur od 5.1.2013 do zaplatenia a tým zmeniť napadnutý rozsudok. 12. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie považuje v celom rozsahu za nedôvodné a preto navrhuje, aby ho Krajský súd v Trnave zamietol. 13. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný a to v jeho celej vyhovujúcej časti. Argumentoval tým, že pri výpočte funkčného platu žalobkyne postupoval tak, ako keby s ňou nebol ukončený štátnozamestnanecký pomer, teda od 23.7.2009 do 31.10.2009 podľa zák. č. 321/2001 Z.z. o štátnej službe a od 1.11.2009 do 16.8.2012 podľa zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. V nadväznosti na ust. § 129 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, nárok na doplatenie funkčného platu za obdobie po 31.10.2009 treba posudzovať podľa zák. č. 400/2009 Z.z. Pri posudzovaní nároku za obdobie účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z. sa bolo potrebné vysporiadať aj s tým, že k neplatnému skončeniu vzťahu došlo až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Nárok vzniká v dôsledku aplikácie zák. č. 312/2001 Z.z., resp. v dôsledku posudzovania zákonnosti rozhodnutia vydaného podľa uvedeného predpisu. K potvrdeniu nároku ale došlo až v čase účinnosti zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Vo všeobecnosti by sa tak mal rešpektovať princíp zákazu retroaktivity, teda ak čas obdobia neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru spadá do účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z., nárok na funkčný plat za toto obdobie bolo potrebné posúdiť podľa predpisov účinných do 31.10.2009. Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že nová právna úprava tieto práva a povinnosti vzniknuté z predchádzajúcej právnej úpravy zachováva, avšak odo dňa svojej účinnosti (nie spätne) ich podriaďuje pod nový právny režim. Nepravá retroaktivita právnej normy je obsiahnutá aj v niektorých ustanoveniach zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe napr. v ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 5 a § 134. Pri celkovom vyčíslení výšky funkčného platu, ktorý bol potrebný žalobkyni vyplatiť sa postupovalo tak, že do celkovej sumy sa nezahrnulo obdobie od 23.7.2009 do 7.6.2010, kedy bola žalobkyňa dočasne pracovne neschopná, keďže išlo o prekážku v práci u žalobkyni a za prekážky v práci nie je vyplácaná náhrada platu a žalobkyni boli za toto obdobie vyplatené nemocenské dávky. Rovnakú mzdu v celkovej výške 1.771,42 Eur, ktorá suma bola navrhovateľke vyplatená Obecným úradom Hlboké od 1.3.2011 do 16.8.2012, bolo potrebné odčítať s poukazom a § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. ako aj náhradu vo výške trojnásobku jej funkčného platu v sume 2.943,- Eur, ktorá suma jej bola vyplatená v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) a s poukazom na § 31 ods. 2 zák. č. 312/2001 Z.z. Po znížení uvedených položiek bol určený žalobkyni funkčný plat vo výške 21.248,35 Eur a po vykonaní zákonných zrážok jej bolo zaslaných na účet 15.176,17 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval nesprávny postup len v tej časti, v ktorej žalobkyni s poukazom na § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. bol znížený funkčný plat o sumu v celkovej výške 1.771,42 Eur, ktorá suma jej bola vyplatená Obecným úradom Hlboké od 1.3.2011 do 16.8.2012. Z rozsudku je však zrejmé, že žalobkyni má byť doplatené za toto obdobie viac a to 7.692,93 Eur spolu s úrokom z omeškania s čím nie je možné súhlasiť, nakoľko žalobkyni by bola vyplatená vyššia suma, aká jej bola znížená za obdobie, kedy pracovala na Obecnom úrade Hlboké. V tomto smere poukazuje na nesprávny výpočet zo strany súdu prvej inštancie pri stanovení celkovej sumy, keďže súd pri odpočítaní jednotlivých položiek, ktoré boli žalobkyni vyplatené, resp. položiek, na ktoré nemala právny nárok, bola z celkovej sumy 36.135,81 Eur nesprávne odpočítaná jedna položka v sume, ktorá jej bola zaslaná na účet a ktorá predstavovala sumu 15.176,17 Eur po vykonaní zákonných zrážok. Súd prvej inštancie všetky odpočty jednotlivých položiek vykonal v sumách, ktoré predstavovali sumu bez vykonania zákonných zrážok. Z tohto dôvodu mal takto postupovať aj pri odpočítaní položky, ktorá bola žalobkyni priznaná k vyplateniu z ich strany, čo predstavovalo sumu 21.248,35 Eur. Žalobkyni nemohla byť zaslaná suma bez vykonania zákonných zrážok s tým, aby si túto povinnosť spĺňala samotná žalobkyňa. Ak by potom bolo jeho povinnosťou vyplatiť žalobkyni sumu, aká bola určená rozsudkom súdu prvej inštancie (suma 7.692,93 Eur) - táto suma by predstavovala sumu 1.771,42 Eur a zákonné zrážky zo sumy 21.248,35 Eur, pričom by došlo k opätovnému vyplateniu zákonných zrážok, ktoré z jeho strany zo sumy 21.248,35 Eur už boli vykonané. Z uvedených dôvodov má za to, že sú dané dôvody odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. d) a f) Civilného sporového poriadku a žiada, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne. 14. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila prostredníctvom právneho zástupcu žalobkyňa, ktorá uviedla, že ak žalovaný vychádza z akéhosi predpokladu, tak potom pochopiteľne jeho postup nezohľadňuje skutkový stav veci a pochopiteľne právne posúdenie veci nemôže byť v súlade so zákonom. Štátnozamestnanecký pomer bol s ňou ukončený dňom doručenia prvoinštančného rozhodnutia so všetkými právnymi dôsledkami, ktoré vykonateľné rozhodnutie môže vyvolať. Rozsudok súdu, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené neobnovil právne vzťahy založené týmto rozhodnutím. Od právoplatnosti tohto rozsudku, ktorý je zákonným predpokladom pre priznanie jej nárokov, jej vznikol nárok na vyplatenie štátnozamestnaneckého platu (bez zrážok), ktorý vzniká ako právny dôsledok po zrušení tohto rozhodnutia a ktorý priamo priznáva zákon. Tvrdenie žalovaného, že pri posudzovaní nároku sa bolo potrebné vysporiadať s tým, že k neplatnému skončeniu došlo až v čase účinnosti novej právnej úpravy, len potvrdzuje to, že žalovaný nemá jasno ani v základnej otázke, ktorou je deň skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý vzhľadom na právne účinky rozhodnutia, je nesporný. Jej nároky sa musia posudzovať podľa právnych predpisov účinných ku dňu, kedy nastali účinky nezákonného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, čo je v súlade so zákazom retroaktivity. Argumentácia žalovaného otázkou retroaktivity a aretroaktivity predpokladá správne zhodnotenie skutkového a právneho stavu. Zo skutkového aj právneho stavu nesporne vyplýva, že dňom doručenia prvoinštančného rozhodnutia skončil jej štátnozamestnanecký pomer, teda za účinnosti predchádzajúceho právneho predpisu, v dôsledku nezákonného rozhodnutia. V čase nadobudnutia účinnosti nového zákona, už nebola štátnym zamestnancom. Dňom zrušenia tohto rozhodnutia, jej vznikol nárok na doplatenie štátnozamestnaneckého platu za čas neplatného skončenia vo výške, ktorý poberala ku dňu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na tieto skutočnosti poukázala podrobne aj vo svojom odvolaní. Pokiaľ ide o otázky spojené s tým, či súd mal priznať jej nárok vo výške zodpovedajúcej po odpočítaní zákonných zrážok, nie je možné zaujať jednoznačné stanovisko, pretože žalovaný sa obmedzuje na všeobecné konštatovanie. Žalovaný neberie do úvahy zásadnú skutočnosť, že finančné prostriedky (zákonné zrážky), jej nevyplatil, ale vyplatil ich inému právnemu subjektu, ktorý by mal byť požiadaný o ich vrátenie. Nestotožňuje sa preto s argumentáciou žalovaného, na ktorej založil krátenie funkčného platu (nemoc, poberanie mzdy od nového zamestnávateľa). Na takýto postup preukázateľne neexistovalo zákonné zmocnenie. Nenamieta krátenie štátnozamestnaneckého platu o sumu 2.943,- Eur, tento postup nepovažuje za nezákonný. 15. K doručeným vzájomným vyjadreniam strán k ich odvolaniam sa procesné strany už ďalej písomne nevyjadrili. 16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), h) a f) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 17. Predovšetkým treba zohľadniť, že nová právna úprava Civilného sporového poriadku, účinná v čase rozhodovania ako prvoinštančného súdu napadnutým rozsudkom, tak i odvolacieho súdu, definuje ako osobitnú skupinu sporov, v ktorých je súd povinný aplikovať odlišné procesné postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, individuálne pracovnoprávne spory. Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku sa rozumie spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov, ktorým je potom i spor predmetný. To znamená, že súd v prípade týchto sporov môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. 18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní procesných strán bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe v rozsahu istiny 7.692,93 Eur s príslušenstvom vyhovel a v časti istiny 7.209,35 Eur s príslušenstvom žalobu zamietol (predmetom konania po zrušení predchádzajúceho rozsudku prvoinštančného súdu vydaného vo veci, v jeho napadnutých častiach stranami, zostala pohľadávka vo výške 14.902,28 Eur s príslušenstvom). 19. Skôr než odvolací súd pristúpi k prieskumu napadnutého rozsudku v intenciách podaných odvolaní zdôrazňuje, že dôvodom zrušenia skoršieho rozsudku súdu prvej inštancie bola potreba odstránenia zistených procesných vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo potom bránilo prejednaniu podaných odvolaní odvolacím súdom. Odvolací súd i napriek tomu ale považoval za účelné pre ďalší priebeh konania usmerniť prvoinštančný súd ako postupovať pri posudzovaní nárokov žalobkyne ako štátneho zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vzhľadom na zmenu právnej úpravy počas rozhodného obdobia, ktorý právny názor pritom zaujatý odvolacím súdom nepovažoval prvoinštančný súd pre svoje nasledujúce rozhodovanie za záväzný s odôvodnením, že odvolacím súdom nebol vyslovený (?) a i ďalej zotrval na svojom predchádzajúcom právnom názore. Po odstránení vytknutých procesných nedostatkov ustálením sporových strán a v súvislosti s tým i spresnenia žalobného petitu, súd prvej inštancie rozhodol vo veci opätovne, zásadne zhodne s predchádzajúcim zrušeným rozsudkom (čo do výroku i zdôvodnenia rozsudku). 20. Odvolací súd pritom naďalej zastáva ten istý právny názor (podľa odvolacieho súdu i vyslovený vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí) vo vzťahu k zhodnoteniu, podľa ktorej právnej úpravy treba postupovať pri posudzovaní nárokov žalobkyne z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, čo opakovane zdôvodňuje nasledovne: 21. Podľa § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. účinného do 31.10.2009, ak je podľa právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné, štátnozamestnanecký pomer trvá ďalej. Za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. 22. Podľa § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného od 1.11.2009, ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu, vykonával prácu vo verejnom záujme, alebo vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť. 23. Podľa § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného od 1.11.2009 v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31.10.2009. 24. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania v prejednávanej veci je nesporné, že k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne došlo za účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z., ktorý právo štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru upravoval v ust. § 44. Toto ustanovenie však bolo zrušené ust. § 142 zák. č. 400/2009 Z.z. s účinnosťou od 1.11.2009. 25. Nová právna úprava obsiahnutá v zák. č. 400/2009 Z.z., účinná od 1.11.2009, taktiež upravuje právo štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru, ale v inej výške, podľa § 55. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v období od 1.11.2009 má štátny zamestnanec z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru právo na funkčný plat znížený o funkčný plat alebo mzdu, ktoré mu boli vyplatené za vykonávanie činností uvedených v tomto ustanovení. Keďže zák. č. 400/2009 Z.z. neustanovuje v prechodných ustanoveniach, že aj za obdobie účinnosti tohto zákona od 1.11.2009 by sa mali nároky štátneho zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vzniknuté pred účinnosťou jeho zákona, posudzovať podľa doterajších predpisov, nemožno na tieto nároky od 1.11.2009 aplikovať predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá je už neúčinná, ale aj tieto nároky sa posudzujú od 1.11.2009 podľa novej právnej úpravy, v tom čase účinnej. Tento záver podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva aj zo znenia ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z., ktoré výslovne stanovuje, že podľa predpisov platných do 31.10.2009 sa postupuje v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009, z čoho plynie, že v prípade absencie takéhoto prechodného ustanovenia by sa aj v konaniach vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 postupovalo podľa predpisov platných od 1.11.2009. Uvedené ustanovenie však nemožno aplikovať na daný prípad, keďže sa vzťahuje len na konania začaté vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, ide o procesnoprávnu normu, ktorá neupravuje hmotnoprávne nároky štátneho zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. 26. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach (napr. I. ÚS 238/04) vyslovil, že právna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým (teda o nepravom spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby; mutatis mutandis PL. ÚS 38/99. Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecne v prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo ku vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. (pozri nález ÚS SR II. ÚS 351/2014-12) 27. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona. 28. Z uvádzaného potom odvolací súd uzatvára, že nakoľko k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne nezákonným rozhodnutím o jej odvolaní z funkcie predstavenej/bezpečnostnej zamestnankyne žalovaného došlo ku dňu 22.7.2009, t.j. za účinnosti zák. č. 312/2001 <. Z.z., žalobkyni podľa § 44 cit. zákona vzniklo právo na funkčný plat vo výške, v akej by jej patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru a to do účinnosti zák. č. 400/2009 Z.z. <., t.j. do 31.10.2009, Nová právna úprava obsiahnutá v zák. č. 400/2009 <. Z.z., účinná od 1.11.2009, upravila právo štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru inak, keď podľa § 55 nového zákona, ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu vykonával prácu vo verejnom záujme alebo vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť. Z uvedeného je potom zrejmé, že v období od 1.11.2009 má žalobkyňa z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru právo na funkčný plat znížený o funkčný plat alebo mzdu, ktoré mu boli vyplatené za vykonávanie činností uvedených v tomto ustanovení, ktorou činnosťou mala byť i tá, ktorú žalobkyňa v rozhodnom období vykonávala v rámci pracovného pomeru s Obcou Hlboké, ktorý pracovný pomer mala mať žalobkyňa uzatvorený od 1.3.2011 na dobu neurčitú (správa z č.l. 61 spisu), pričom súd prvej inštancie sa uvedeným bližšie nezaoberal, na zistenie a preukázanie okolnosti tohto pracovného pomeru nevykonal potrebné dokazovanie. 29. Odvolací súd preto posúdil odvolaciu námietku žalovaného vo vzťahu k nesprávnemu vylúčeniu súdom prvej inštancie možnosti zníženia funkčného platu žalobkyne o mzdu, ktorá jej mala byť v rozhodnom období vyplácaná Obcou Hlboké za dôvodnú. 30. Dôvodnú odvolací súd posúdil i tú námietku žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nepostupoval pri ustálení nároku žalobkyne vo vzťahu k zohľadneniu už poskytnutého plnenia správne (žalobkyni už bola žalovaným poukázaná náhrada v sume 15.176,17 Eur), keď nezdôvodnil prečo nezohľadnil žalobcom vykonané zákonné zrážky, pričom len bez ďalšieho konštatuje, že na takúto obranu žalovaného nemohol prihliadnuť, keďže náhrada platu má byť v zmysle judikatúry určovaná ako hrubý plat, naviac žalovaný ani relevantným spôsobom nevyčíslil akú sumu mal zraziť žalobkyni z titulu odvodových povinností. Neodôvodnenie rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami pritom i za účinnosti nového civilného procesného kódexu (zák. č. 160/2015 Z.z.) zostáva takým procesným pochybením (samozrejme podľa miery pochybenia), ktoré je spôsobilé znemožniť stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia a to v takej miere, že môže dôjsť až k porušeniu práva na spravodlivý proces. 31. Pokiaľ ale žalovaný namieta nesprávne započítanie nevráteného trojnásobku funkčného platu v sume 2.943,- Eur (zrejme bez zrážok a odvodov ?), ktorá suma bola žalobkyni vyplatená v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) a s poukazom na § 31 ods. 2 zák. č. 312/2001 Z.z., bez uvedenia v akej výške, tu bez ohľadu či sa tak stalo zohľadnením zákonných zrážok a odvodov alebo nie, a či súd prvej inštancie pritom postupoval správne alebo nie, táto námietka neobstojí. Tu je potrebné vychádzať z ustálenej súdnej praxe, podľa ktorej práva a povinností z pracovno-právnych vzťahov, obdobne ako i zo štátnozamestnaneckých vzťahov (podľa § 120 zák. č. 400/2009 <. Z.z. sa na štátnozamestnanecké vzťahy primerane použijú i ust. § 32 až 41 Zákonníka práce), zanikajú spôsobmi uvedenými v ust. § 32 a nasl. Zákonníka práce a to dohodou o sporných nárokoch, uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote - preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedený taxatívne, čo znamená, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov, tu potom zo štátnozamestnaneckého vzťahu procesných strán, nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Odvolací súd zdôrazňuje, že pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov, tu zo štátnozamestnaneckého vzťahu, predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie jednostranným úkonom. Pretože Zákonník práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), z toho vyplýva jediný záver, že zamestnávateľ, tu služobný úrad, svoje pohľadávky voči zamestnancovi, tu štátnemu zamestnancovi, musí uplatniť samostatnou žalobou a nie započítacou námietkou (podporne pozri Rč 60/2002: “Nárok z pracovnoprávnych vzťahov nemožno účinne započítať ani voči pohľadávke, ktorá by sama osebe mohla z dôvodov započítania zaniknúť.”, R 14/1979: “Zákonník práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako ju upravuje § 96 Občianskeho zákonníka (poznámka: teraz § 580). Svoje pohľadávky voči pracovníkovu musí teda organizácia uplatniť žalobou a nie započítacou námietkou.”, ako i rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo/103/2008). 32. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že i za obdobie pracovnej neschopnosti počas rozhodného obdobia pre priznanie uplatnenej náhrady funkčného platu jej náhrada patrí. Opačný záver prvoinštančného súdu podľa žalobkyni nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Súd prvej inštancie pritom interpretuje použité ust. § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. v rozpore s jeho významom, vykladá ho v jej neprospech a odvoláva sa na objektívnu skutočnosť, ktorá nastala na jej strane - jej pracovnú neschopnosť. Odvolací súd pri posúdení uvedenej odvolacej argumentácie zotrváva na už vyslovenom právnom závere z predchádzajúceho rozhodnutia, že pri posudzovaní náhrady funkčného platu pre prípad neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 44 zák. č. 312/2001 Z.z., skutočne nie je možné polemizovať s tým, že v právnej norme je jednoznačne vymedzené, že štátnemu zamestnancovi patrí funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Teda ak oprávnená osoba - žalobkyňa v takto vymedzenom období bola práceneschopná, tu potom od 23.7.2009 - začiatok práceneschopnosti žalobkyne, tu do 31.10.2009, teda do účinnosti § 44, i keď práceneschopnosť žalobkyne pokračovala i po uvedenom období, funkčný plat žalobkyni v tomto období nemohol patriť, ale patrila jej jeho náhrada podľa osobitných predpisov. Pokiaľ ale ide o práceneschopnosť žalobkyne za účinnosti nového zák. č. 400/2009 Z.z., t.j. od 1.11.2009, jeho § 55 priznáva pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru náhradu funkčného platu, tu bez ohľadu na to, či by oprávnenej osobe - žalobkyni v rozhodnom období i patril, teda i bez ohľadu na to, či by bola poberateľkou nemocenskej dávky z dôvodu jej práceneschopnosti. Odvolací súd tu považuje za potrebné zdôrazniť, že upustením od náhrady funkčného platu, ktorý by štátnemu zamestnancovi skutočne patril pri neplatnom skončení služobného pomeru sa podľa novej právnej úpravy do popredia dostala okrem sociálnej, tiež i sankčná, resp. satisfakčná funkcia tejto náhrady. To znamená, že za obdobie od 1.11.2009 do 7.6.2010 patrí žalobkyni už plná náhrada jej funkčného platu. 33. Napokon odvolacia argumentácia žalobkyne, pri ktorej namieta nesprávnosť postupu prvoinštančného súdu pri ustálení výšky nároku na náhradu funkčného platu za súdom ustálené rozhodné obdobie od 23.7.2009 do 16.8.2012, stranami nesporované, s konštatovaním, že „... prepočet platu má byť podľa názoru súdu vypočítaný v závislosti od počtu kalendárnych dní, a nie pracovných dní v danom období (v mesiaci).“, ktorý takýto záver je nielenže ničím podložený, ale je i nelogický, keďže funkčný plat patrí štátnemu zamestnancovi za vykonávanú činnosť počas pracovných dní, je dôvodná. 34. Zahrnúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy (§ 389 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 319), pričom tu je potrebné za navrhované dôkazy považovať i tie, ktoré je súd povinný vykonať aj bez návrhu, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Uvedené nedostatky nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože pre správne posúdenie veci treba vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, keďže súd prvej inštancie doposiaľ nedokazoval skutočnosti pre vec podľa doposiaľ uvádzaného rozhodné. Vedený svojimi úvahami potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 35. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky pre vec relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne a komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a až následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane prípadnej náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).