Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/65/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115219357 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115219357.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobkyne: R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, Z., právne zastúpená: JUDr. Dalibor Kuciaň, advokát, so sídlom Nitrianska 5, Piešťany, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, o určenie neplatnosti právnych úkonov a iné, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 18C/357/2015-40 zo dňa 20. januára 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v prvom odseku výroku, ktorým určil, že zmluva o úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou je bezúročná a bez poplatkov m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a . Výrok v piatom odseku rozsudku o povinnosti žalovanej zaplatiť na účet súdu sumu 148,- Eur v lehote do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia r u š í . Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bez úrokov a bez poplatkov, v plnom rozsahu. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v druhom odseku výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 815,86 Eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia a v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie rozhodol nasledovne: Súd u r č u j e , že zmluva o úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi navrhovateľkou a odporcom je bezúročná a bez poplatkov. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 815,86 Eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 515,18 Eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd konanie v časti určenia, že zmluva o úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi navrhovateľkou a odporcom je neplatná z a s t a v u j e . Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť na účet tunajšieho súdu sumu 148,- Eur v lehote do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozsudok súd prvej inštancie v napadnutých v ods. 1 a 2 výroku odôvodnil s použitím § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a), zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 2 a 3, § 451 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, čl. 3.b.1 Smernice č. 13/1993 Rady EHS. Vecne argumentoval tým, že žalobkyňa sa návrhom doručeným súdu dňa 31.07.2015 domáhala, aby súd určil, že zmluva o úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou je bezúročná a bez poplatkov. Tiež sa domáhala aj vyslovenia, že uvedená zmluva je neplatná, ale v tejto časti, teda určenia, že zmluva je neplatná žalobkyňa zobrala návrh späť na pojednávaní konanom dňa 20.01.2016. Súčasne sa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 815,86 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Svojho nároku sa žalobkyňa domáhala z dôvodu, že zmluva o úvere uzavretá medzi ňou a žalovanou dňa 30.05.2011 v čase jej uzavretia neobsahovala základné zákonné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Účastníci uzatvorili dňa 30.05.2011 Zmluvu o úvere č. 203800271, na základe ktorej zmluvy poskytla žalovaná žalobkyni úver vo výške 450,- Eur zvýšený o poplatok vo výške 234,- Eur, spolu 684,- Eur, ktorú sumu sa žalobkyňa zaviazala uhradiť v 4 mesačných splátkach po 171,- Eur. Iné údaje zmluva neobsahuje. Uzavretú zmluvu o úvere súd považoval za zmluvu spotrebiteľskú, keďže žalovaná ako právnická osoba poskytla v rámci svojho podnikania úver žalobkyni ako fyzickej osobe, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala žalovaná už pripravenú a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobkyne, ktorá obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z jednotlivých obsahovaných náležitostí zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, čo je náležitosťou zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona. Účelom zavedenia uvedenej náležitosti zmluvy o úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti. Uvedené nemôže plniť údaj výške splátky a počte splátok bez uvedenia splatnosti ani prvej splátky. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. V zmluve tiež nie je v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) presne uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátok bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška splátky istiny, úroku a ani aká časť je započítaná na poplatky. Priamo v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) v zmysle § 9 ods. 2, písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z. Navyše predmetná spotrebiteľská zmluva neobsahuje ani ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru a taktiež ani ustanovenia § 9 ods. 2 písm. y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Nakoľko v zmluve neboli splnené základné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k) a y) je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z.. Z predložených kópií dokladov súd zistil, že žalobkyňa celkove uhradila žalovanej sumu 1.265,86 Eur, posledný vklad na účet žalovanej bol uskutočnený dňa 31.01.2012. Podľa variabilného symbolu všetky sumy boli na účet žalovanej vložené z titulu poskytnutia jednej úverovej zmluvy, a to zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z oznámenia žalovanej zo dňa 02.02.2012, v ktorom oznamuje žalobkyni, že dňa 31.01.2012 uhradila istinu úveru spolu s poplatkom vo výške 684,- Eur na základe Zmluvy o úvere č. 203800271 uzavretej dňa 30.05.2011. Keďže uvedenú sumu žalobkyňa nesplácala podľa dohodnutého splátkového kalendára a neuhradila ju v stanovenom čase, dostala sa do omeškania, z čoho jej vyplynuli ďalšie náklady vo výške 581,86 Eur, v dôsledku čoho sa tak zvýšil záväzok žalobkyne voči žalovanej na celkovú sumu 1.265,86 Eur, z ktorej sumy ku dňu 02.02.2012 žalobkyňa uhradila 1.249,34 Eur a výška dlhu ešte predstavuje sumu 16,52 Eur. Žalobkyňa uhradila žalovanej spolu sumu 1.265,86 Eur. Nakoľko súd určil, že zmluva je bezúročná a bez poplatku, bola povinná žalovanej uhradiť iba sumu skutočne poskytnutého úveru vo výške 450,- Eur. Bezdôvodne tak žalovanej navyše uhradila sumu 815,86 Eur (1.265,86 mínus 450,- = 815,86 Eur), keď súd skonštatoval, že o uvedenú sumu sa žalovaná bezdôvodne obohatila a z tohto dôvodu v zmysle § 451 OZ súd zaviazal žalovanú toto bezdôvodné obohatenie žalobkyni vrátiť. Pokiaľ ide o otázku vznesenej námietky premlčania žalovanej, súd dospel k záveru, že na túto námietku nemožno prihliadať s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez ďalšieho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v zmysle ktorej výkon inak právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie je v právnom poriadku SR nikde normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie; je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby dotknutej, ale aj osoby vykonávajúcej určité právo) s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/1996, NS SR vyslovil, že ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to aj na základe všeobecných pravidiel morálnych, elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/173/2011 zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúcich z § 1 O.s.p. vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Pre nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu. Cez prizmu vyššie citovaného ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potom v tejto veci nevyhnutné posúdiť i to, o to viac ak ide o spotrebiteľa, či výkon práva žalovaného, ktorý vzniesol námietku premlčania, nie je taký výkon práva, ktorý by bol zneužitím práva v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu. Nielen zo vzťahu žalobkyňa - žalovaný (poskytnutie ďalšieho úveru - 29.06.2012 - v dobe blízkej od vyplatenia posledného - 31.01.2012), ale i z činnosti nielen tohto súdu, ale i súdov SR je zrejmé, že žalovaný si postavil svoje podnikanie na zneužívaní spotrebiteľských práv a nedostatočnom právnom vedomí svojich klientov. Zo spisu súdu sp. zn. 19C/18/2015 súd zistil, že žalovaný dňa 29.06.2012 znova uzatvoril so žalobkyňou Zmluvu o úvere č. 207200493, na základe ktorej poskytol tejto úver v sume 300,- Eur zvýšený o poplatok vo výške 288,- Eur s tým, že žalobkyňa je povinná zaplatiť spolu sumu 588,- Eur. Spor z tejto zmluvy je pod sp. zn. 19C/18/2015. Poctivosť žalobkyne a zároveň jej dôvera v poctivosť žalovanej vo svojej podstate predstavovali pre žalobkyňu dôvod, pre ktorý si vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej neuplatňovala ani na súde, a ani inou formou, naopak žalovaná nielenže nevyvinula žiadne úsilie vrátiť neoprávnene prijatú sumu, ktoré je prejavom a obsahom pojmu odborná starostlivosť, ale pre žalovanú nebol problém poskytnúť žalobkyni ďalší úver s úrokmi a poplatkami. Súd nemohol nevziať pri rozhodovaní o návrhu v časti zaplatenia do úvahy i tú skutočnosť, ktorá znásobuje presvedčenie súdu o nemožnosti prihliadnuť na vznesenú námietku žalovanou, že po zaplatení sumy 907,34 Eur na účet žalovanej dňa 31.01.2012, ktorej súčasťou je i žalovaná suma 815,86 Eur ako bezdôvodné obohatenie. Druhou Zmluvou o úvere dňa 29.06.2012 (konanie vedené tamojším súdom pod sp. zn. 19C/18/2015; v tomto sa žalovaná domáhala okrem iného i zrážok zo mzdy žalobkyne) poskytla takto žalovaná žalobkyni jej vlastné peniaze. Nie je možné, aby žalovaná nevedela (pri starostlivom vedení zoznamu svojich klientov), že prijala bezdôvodne sumu 815,86 Eur bez ohľadu na to, či na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol alebo bez právneho dôvodu. Súd má za to, že nemohol ustanovenia o premlčaní bezdôvodného obohatenia vykladať striktne a formalisticky. Na vznesenú námietku premlčania súd tak neprihliadal, nakoľko výkon tohto subjektívneho práva vyhodnotil za rozporný s dobrými mravmi, a tak súd týmto neprihliadaním požadovanú ochranu žalovanej odoprel. V zmysle § 96 ods. 1, 2 O.s.p. súd konanie v časti určenia, že Zmluva o úveru 203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi žalobkyňu a žalovanou je neplatná, v dôsledku späťvzatia návrhu v tejto časti zastavil. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.. priznal súd v konaní úspešnej žalobkyni náhradu trov konania, právneho zastúpenia v sume 515,18 Eur, ktorá suma pozostáva zo 4 úkonov právnej služby á 64,54 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - návrh zo dňa 24.07.2015, pojednávanie dňa 28.10.2015, písomné podanie na súd zo dňa 10.12.2015), 1 úkon právnej služby á 66,- Eur (pojednávanie dňa 20.01.2016) + režijný paušál 4 x 8,39 Eur, 1 x 8,58 Eur, cestovné - cesta Piešťany - Trnava a späť 2 x 6,2l/100km x 1,17 Eur x 70 km + 0,183 Eur x 70 km), cestovné spolu 35,76 Eur, náhrada za stratu času 4 polhodiny (Trnava x 4 polhod. x 13,98 Eur = 55,92 Eur), 4 polhodiny (Trnava x 4 polhod. x 14,30 Eur = 57,20 Eur). Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. zák. súd zaviazal žalovanú zaplatiť na účet tamojšieho súdu sumu 148,- Eur z titulu súdneho poplatku za návrh z dôvodu, že žalobkyňa je od poplatku v tomto konaní oslobodená a súd jej návrhu vyhovel. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f) ako aj z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku. Poukázala na to, že žalobkyňa na základe oprávnenia, ale povinnosti podľa § 120 ods. 1 O.s.p. neuniesla dôkazné bremeno v preukazovaní tvrdenia. Dôkazné bremeno je procesná zodpovednosť účastníkov konania za výsledok, ktorý je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V danom prípade je sporné, či v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere možno prisúdiť žalobkyni právny status spotrebiteľa a teda či súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú vôbec aplikovateľné. V zmysle VPPÚ zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva sa uzavrela v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako zmluva nepomenovaná. Žalobkyňou predložená zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovanou na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania a nie na svoju súkromnú potrebu. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom nie je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania. Ďalej namietala, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa Obchodného zákonníka. Podstatnou náležitosťou totiž je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky bez uvedenia ich výšky. Ďalej namietala, že na daný prípad je možné aplikovať aj rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012 proti žalovanému bolo konanie zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly. Z dôvodu, že dlžníčka v posudzovanej zmluve nemá postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej bol poskytnutý úver na výkon povolania. Zdôraznila, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pričom dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobkyňa a nie žalovaná. Žalobkyňa teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretie zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov ako žalovaná. Pokiaľ sa žalobkyňa dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Je logické aj to, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období. Ďalej poukázala na to, že poplatok nie je podľa názoru žalovanej v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Poukázala na znenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a vyslovila názor, že príslušný poplatok, ktorý je v 2/3 predstavuje náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívnou a tým spojenou nevylučuje nárokovateľnosť splnenia tohto záväzku. Dojednanie takejto platby ako záväzku nad rámec podstatných náležitostí zmluvy o úvere zákon neodporuje. Záverom poukázala na to, že rozsudok je nepreskúmateľný a žalovanej tak došlo v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) k odopretiu možnosti konať pred súdom. Argumentáciu súdu, ktorým rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, považuje žalovaná za nepostačujúce a v rozpore s § 157 ods. 4 O.s.p. Rozhodnutie o určení neprijateľných zmluvných podmienok predstavuje rozhodnutie so závažnými účinkami, a preto je vágne odôvodnenie takéhoto rozhodnutia neprípustné. Nie je zrejmé, prečo súd rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, z čoho vyvodil neplatnosť celej zmluvy, pričom podľa názoru odbornej praxe v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou a princípom kontradiktórnosti, súd spravidla vykoná dôkazy navrhnuté a len vo výnimočných prípadoch, s ktorými sa musí v odôvodnení vyrovnať, môže tieto dôkazy nevykonať. Odôvodnenie predstavuje dôležitú a významnú časť rozsudku predovšetkým z hľadiska jeho presvedčivosti, logickosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutie musí byť logické, konzistentné a súd musí všetky dôkazy posúdiť v ich vzájomných súvislostiach a to tak, aby presvedčivo dokázal vyargumentovať zistený skutkový stav. Nakoľko prvoinštančný súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nie je možné, aby žalovaná zaujala k týmto záverom stanovisko. Vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa môže domáhať v subjektívnej dvojročnej lehote, teda od okamihu keď sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela. Žalovaná má za to, že táto lehota žalobkyni už márne uplynula a v žalobe absentujú skutočnosti rozhodujúce pre určenie začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia lehota. K premlčaniu tak došlo v subjektívnej i objektívnej lehote a to dňa 23.02.2015, pričom žalobkyňa si uplatnila svoj nárok až dňa 31.07.2015. Záverom uviedla, že nesúhlasí ani s rozhodnutím o úhrade trov konania, nakoľko vo veci ešte nebolo vydané právoplatné rozhodnutie. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. K doručenému odvolaniu podala písomné vyjadrenie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Poukázala na to, že žalovaná argumentuje v prvom rade skutočnosťou, že išlo o úver na výkon povolania. Predmetné odôvodňuje cez zakrížikovaný štvorček v predtlačenom formulári. Každému musí byť zrejmé, že pri nebankovej spoločnosti typu žalovanej ide o účelový riadok tak, aby vymanil žalobkyňu zo zákonnej ochrany spotrebiteľa. Nie je ani dôležité, či „x“ urobila žalobkyňa alebo obchodný žalovanou vyškolený zástupca na základe vopred premyslenej minimalizácii podnikateľského rizika a maximalizácii zisku. Účastníci ako je žalobkyňa vždy boli, sú a budú spotrebitelia na rozdiel od sebaúvah o poctivom podnikaní nebankových subjektov, ktoré sa takto snažia prezentovať. Absurdne tak pôsobí argument a ponosa o odňatí možnosti žalovanej konať pred súdom, ktorý si na odnímaní a popieraní práv spotrebiteľa založila podnikanie. Na odôvodnení rozhodnutia nie je nič nepreskúmateľné. Je naopak riadne odôvodnené a má charakter morálneho odsúdenia prístupu, postupu a konania žalovanej. Na tomto odsúdení nevidno nič zlé a je priam žiaduce. Súd neurčil žiadnu neplatnosť, ale určil bezúročnosť a bezpoplatkovať úveru, nakoľko absentovala v úverovej zmluve minimálne jedna z obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Čo sa týka premlčania, je samozrejmé, že žalobkyňa nebude uvádzať ustanovenia o premlčaní už v žalobe. Dôvody, pre ktoré súd odmietol ochranu pri vznesenej námietke sú presvedčivé, logické a výsledkom napĺňania elementárnej úlohy súdu pri nebankových subjektoch o to viac, a to rozhodnúť spravodlivo, čo žalovaná odmietala, odmieta a vždy bude odmietať, nakoľko rozhodnutia tohto typu neprinášajú zisky. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zaviazal k náhrade trov konania žalovanú a to vo výške 74,58 Eur, ktoré predstavujú odmenu za vyjadrenie k odvolaniu (hodnota jedného právneho úkonu podľa vyhláška 66,- Eur + náhrada hotových výdavkov - režijný paušál podľa § 16 ods. 3 Vyhlášky 8,58 Eur). Trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby tak predstavujú celkovo 74,58 Eur. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa/pripúšťal (§ 201 a § 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1, § 355 ods. 2 Civilného sporového poriadku s použitím § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), písm. b), písm. d), písm. f), § 221 ods. 1 písm. d), písm. f), písm. h) v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. f), písm. g), písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), a dospel k záveru, že odvolaniu je treba vyhovieť, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho čiastočnú zmenu a čiastočné jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 388 a § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku). Podanou žalobou zo dňa 24.07.2015 doručenou súdu dňa 31.07.2015 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že zmluva o úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou je bezúročná a bez poplatkov. Súčasne sa domáhala aj vyslovenia, že uvedená zmluva je neplatná. V tejto časti, teda určenia, že zmluva je neplatná žalobkyňa zobrala návrh späť na pojednávaní konanom dňa 20.01.2016. Pre nepodanie odvolania v časti zastavenia konania o neplatnosť zmluvy rozsudok nadobudol právoplatnosť a tak v tejto časti sa nestal predmetom prieskumu odvolacím súdom. Súčasne sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 815,86 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Svojho nároku sa žalobkyňa domáhala z dôvodu, že zmluva o úvere uzavretá medzi ňou a žalovanou dňa 30.05.2011 v čase jej uzavretia neobsahovala základné zákonné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Predmetom konania tak zostal nárok na určenie úveru zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011, že je bezúročný a bez poplatkov a žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania strany je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil nároky žalobkyne, vrátane závislých výrokov o náhrade trov konania. Vo vzťahu k navrhovanému určovaciemu výroku bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať prvotne z hľadiska naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa celkom jednoznačnej úpravy v zákone i v zmysle ustálených záverov teórie procesného práva, aj relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry), základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, pričom bez jeho existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní o tzv. určovacej žalobe je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (teda záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby, a to nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv strán procesne prípustným spôsobom, ktorým je spravidla buď iné, než požadované určenie alebo naopak plnenie. Podľa ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (aktuálne § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku) sa pritom zásadne možno domáhať len určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, z čoho treba a contrario (opakom) vyvodiť, že prípadnej neplatnosti právnych úkonov (v príslušnom ustanovení základného predpisu procesného práva priamo neuvedenej) sa možno domáhať spravidla len výnimočne, a to len vtedy, keď je naliehavý právny záujem na požadovanom určení buď prezumovaný (predpokladaný), alebo ak potreba žaloby práve o neplatnosť právneho úkonu vyplýva z právneho predpisu. V prípadoch žalôb o neplatnosť právnych úkonov predpokladaných priamo hmotným právom totiž následok spočívajúci v nástupe nevyvrátiteľnej domnienky platnosti úkonu (obvykle po márnom uplynutí určitej premlčacej alebo dokonca i prekluzívnej, teda prepadnej lehoty) možno odvrátiť len uplatnením požiadavky uvedenej v zákone; to však neplatí u právnych úkonov majúcich byť postihnutých akýmkoľvek dôvodom tzv. absolútnej neplatnosti, teda tej, na ktorú je súd povinný prihliadať aj z tzv. úradnej povinnosti. Určovacie žaloby všeobecne majú potom opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia, nakoľko určovacia žaloba podľa ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a aktuálne podľa ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva možno zásadne zjednať už len za pomoci žaloby na plnenie (§ 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, aktuálne § 137 písm. a) Civilného sporového poriadku). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobkyne, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení musí spočívať v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho inak plynie, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej, či čiastkovej, vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže sama stať predmetom určovacej žaloby a z takejto filozofie evidentne vychádzala/ vychádza aj rozhodná úprava procesného práva, pokiaľ priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Súd sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej žaloby. Právny záujem žalobkyne musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobkyňu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku o žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi stranami je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobkyne, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobkyne alebo, ak by sa bez tohto určenia jej právne postavenie stalo neistým. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky žaloby), musí žalobu ako neprípustnú zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvej inštancie, aj pre súd odvolací. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobkyne, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Žalobkyňa nepresvedčila odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, že naozaj má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že zmluva o úvere je bez úrokov a bez poplatkov. Ak sa totiž požaduje takéto určenie výrokom rozsudku už v žalobe, v takom prípade žalobkyňa je tá, kto musí preukázať, na čo jej žaloba v takejto časti je, t.j. na čo jej môže poslúžiť určenie, že zmluva o úvere je bez úrokov a bez poplatkov. To sa žalobkyni nielenže nepodarilo, ale podľa názoru odvolacieho súdu ani podariť nemohlo. Zo samotnej výrokovej i textovej časti žaloby totiž vyplýva, že žalobkyňa sa v dôsledku toho, že zmluvu o úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov, domáha aj vrátenia, resp. zaplatenia, bezdôvodného obohatenia. Práve preto tu odvolací súd nevidí žiaden reálny právny dôvod, pre ktorý by určenie, že zmluva o úvere je bez poplatkov a bez úrokov, žalobkyni mohlo akokoľvek pomôcť. Týmto nemôže byť ani potreba odstránenia nejakého stavu ohrozenia žalobkyne, či jej právnej neistoty, pretože je tu najmä príliš veľký časový odstup medzi uzavretím zmluvy o úvere a podaním žaloby, zvlášť za situácie, keď sama žalobkyňa tvrdí, že úver poskytnutý na základe tejto zmluvy o úvere bol už v celom rozsahu splatený (dokonca plnila i naviac), čím malo dôjsť k zániku vzájomných práv a povinností účastníkov z tejto zmluvy o úvere splnením. Vo vzťahu k zmluve o úvere tak nemôže byť žalobkyňa v neistote, aký je jej dlh, pretože ho podľa jej tvrdenia celý splnila, má vedomosť i o tom, koľko naviac plnila, preto nemôže mať naliehavý právny záujme na určení, že zmluva o úvere je bez úrokov a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené, bez potreby doplnenia dokazovania, vychádzajúc z obsahu spisu bolo potrebné rozsudok v tejto vyhovujúcej časti zmeniť postupom podľa § 388 a určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého záujmu zamietnuť. Čo sa týka závislého výroku o náhrade trov konania i rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne uplatniteľnom nároku by mohla byť tá - ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto treba oddeliť a osobitne o nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o práva so samostatným skutkovým základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa určujú aj osobitne tak, že žalovaná môže byť zaviazaná k náhrade trov konania žalobkyni a žalobkyňa k náhrade trov konania žalovanej. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné pohľadávky na týchto trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo jednostranného úkonu podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo veci 3Cz/13/1969 z 24.06.1969, zverejnenom pod R-28/1970. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov, a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2011 z 11.10.2012). Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že v súdenom spore sa má pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať pri každom uplatnenom nároku samostatne. Aktuálne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie upravená v ustanovení § 256 Civilného sporového poriadku (pôvodne § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku (pôvodne § 142 Občianskeho súdneho poriadku). Vo vzťahu k uplatnenému nároku na určenie, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bez úrokov a bez poplatkov, nesú zodpovednosť za výsledok sporu strany, a preto má žalovaná, ktorá má v tejto časti úspech v spore, má nárok na to, aby jej boli vynaložené trovy konania nahradené žalobkyňou tak pred súdom prvej inštancie tak i v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší úradník súdu prvej inštancie. Vzhľadom na zamietnutie žaloby o určenie, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bez úrokov a bez poplatkov nevznikla žalovanej ani povinnosť zaplatiť súdny poplatok, preto odvolací súd odsek výroku o uložení tejto povinnosti zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP bez potreby vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolacia námietka, že žalovaná poskytla úver žalobkyni na účely výkonu zamestnania bez ďalšieho preukázanie tejto skutočnosti neobstojí a aj podľa názoru odvolacieho súdu ide len o účelové tvrdenie, bez vplyvu na vzťah strán sporu. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobkyne podľa ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho zmluvu o úvere (§ 497), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1 - 4). Súčasne súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že v danom prípade ide o vzťah z poskytnutého spotrebiteľského úveru žalovanou žalobkyni a v danom prípade sa tak na právny vzťah účastníkov tohto záväzkového vzťahu vzťahuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky smerujúcej proti záveru o neplatnosti zmluvy, táto nekorešponduje s odôvodnením a výrokom rozsudku. Súd nerozhodol o neplatnosti zmluvy, len vyvodil, že úver je bez úrokov a bez poplatkov. Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil v časti určenie neprijateľných zmluvných podmienok, pričom ani neprijateľné zmluvné podmienky nie sú predmetom rozhodnutia. Nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia však obstojí v časti, ktorou súd rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmý dôvod vyhovenia žaloby na plnenie o vydanie bezdôvodného obohatenia. Aj keď súd stroho citoval znenia zákonných ustanovení o vydaní bezdôvodného obohatenia, nie je zrejmé ako ich aplikoval a ktorý dôvod ustálil za taký, pre ktorý je povinná žalovaná toto plnenie žalobkyni vydať. Pre nedostatok dôvodov rozhodnutie nie je konzistentné a pochopiteľné, také ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky, pričom samotné rozhodnutie má byť logickým a právnym vyústením priebehu konania a pri jeho vydaní sa žiada, aby boli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Procesné dokazovanie je objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a niekedy i právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci. Súd ani nevyložil právne aplikačné úvahy, ktoré by ho viedli k podradeniu skutkovej podstaty pod príslušnú právnu normu. Pričom práve konkrétna norma hmotného práva určuje základný rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Posúdiť splnenie dôkaznej povinnosti možno práve iba v kontexte konkrétneho predpisu hmotného práva, čo však súd prvej inštancie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykonal. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania, na ktorú súd prvej inštancie neprihliadol, odvolací súd upriamuje pozornosť na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná a nie iba predpokladaná, pretože, len ak oprávnený vie o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil, môže uplatniť svoje právo, t.j. požadovať vydanie dôvodného obohatenia. Nie je pritom rozhodujúce ani to, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Pokiaľ ide o počítanie subjektívnej premlčacej doby, správne postupujú súdy vtedy, ak za začiatok jej plynutia považujú deň, keď účastník zistil neplatnosť zmluvy (napr. keď revízne orgány vytkli organizácii neplatnosť uzavretej zmluvy), vychádzajúc z judikátu R1/1979. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne; tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávislé na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby je treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Z § 107 ods. 1 OZ totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Táto (subjektívna) vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil a o tom, v prospech koho k tomuto obohateniu došlo, pritom musí byť skutočná. Nie je pritom rozhodujúce, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Rovnaký záver vyplýva tiež z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu ČR, ktorý opakovane konštatoval, že pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať z preukázanej, skutočnej a nie len z predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúci je preto subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva (pozri napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.08.2000, sp. zn. 25 Cdo 2581/98, zo dňa 27.03.2003, sp. zn. 33 Odo 766/2002, či zo dňa 25.04.2001, sp. zn. 33 Cdo 3003/99, uverejnený v Súbore civilných rozhodnutí Najvyššieho súdu pod C 442, zv. 5/2001). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). Podľa § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2 CSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 167 ods. 2 OSP akt. § 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2 CSP). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2) je nepreskúmateľné. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (i v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). S poukazom na uvedené potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutého) s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, pretože bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude trpieť nedostatkom dôvodov. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporového poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, vznesenú námietku premlčania ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku) okrem toho je potrebné, aby o náhrade trov konania rozhodol aj ohľadne právoplatného rozhodnutého nároku na určenie neplatnosti zmluvy. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).