Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/1035/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713202201 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2713202201.3 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov: JUDr. Silvia Hýbelová a Mgr. Fedor Benka, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpený splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: L. M., nar. XX.XX.XXXX, zomr.XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom F., o zaplatenie sumy 1.104,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 22. septembra 2015, č.k. 5C/74/2013-161, o späťvzatí žaloby, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd súhlasí so späťvzatím žaloby v časti istiny vo výške 654,13 eur, v časti zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 1.104,13 eur od 01.02.2010 do zaplatenia, v časti 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy 654,13 eur od 07.05.2010 do zaplatenia a zmenkovej odmeny v sume 3,68 eur, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako i v závislom výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a konanie v späťvzatom rozsahu z a s t a v u j e. II. Žalovanému nárok na náhradu trov tohto konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 450,- eur, spolu so 6 % ročným úrokom zo sumy 450,- eur od 7.5.2010 do zaplatenia a to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 40,- eur mesačne splatných vždy do posledného dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, keď vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 119 ods. 1, 2, § 101 ods. 2 veta druhá OSP, článkom 5 ods. 2, 3, 4 nariadenia č. 861/2007, § 48 ods. 1, § 75, § 11 zákona č. 191/1950 Sb., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 39 OZ, § 497 ObZ, § 1 ods. 2, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z., § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., § 5b, § 5a ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z., § 4 ods. 1, 2, § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., článkom 2, písmeno a), článkom 3 ods. 1, 2, článkom 5, článkom 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, bodom 31 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES, článkom 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES, § 142 ods. 2, § 160 ods. 1 OSP. 3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne len čiastočne. Zo samotnej spotrebiteľskej zmluvy súd zistil, že na základe nej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 450,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť zvýšený o sumu poplatku vo výške 438,- eur (z ktorého podľa bodu 12. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru predstavuje úrok 1/3 poplatku, a zvyšné 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy so všetkou administratívou). Poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere a administratívne náklady s tým spojené, ktoré v danom prípade tvoria 97 % z celkového objemu poskytnutého úveru (splatnosť úveru 12 mesiacov), súd považuje za neprimerane vysoký s ohľadom na to, že ide o zmluvu, ktorá pozostáva len z jedného listu, v ktorom sa do predtlačených rámčekov dopĺňajú len údaje týkajúce sa identifikácie dlžníka, výška úveru s poplatkom a dĺžka splácania + suma splátok) a nie je zrejmé, že by s uzatvorením a spracovaním zmluvy o jednom liste boli spojené tak vysoké administratívne náklady. Po preskúmaní zmluvy mal súd za to, že zmluva je koncipovaná tak, že je hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen, v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak, zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností v neprimeraných výškach - napr. zmluvná pokuta bez ohľadu na výšku poskytnutého úveru a pod., ale žiadne práva dlžníka a samé práva a výhody veriteľa a žiadne povinnosti veriteľa. Súd preskúmal zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru aj z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 4 ods. 2 Zák. č. 258/2001 Z.z. a zistil, že zmluva neobsahuje RPMN ako náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. j) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, neobsahuje ani výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ako náležitosť ako náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva obsahuje len údaj o počet splátok 12, výšku splátky 74,- eur a to, že prvá splátka má byť uhradená 18.9.2009. Z toho ale potom nie je zrejmé aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká časť na splátku úroku, prípadne aká časť pripadá na splátku poplatkov. Zmluva ďalej neobsahovala ani konečnú splatnosť úveru ako náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g) z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na tieto chýbajúce náležitosti zmluvy súd považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za platnú, ak však neobsahuje uvedené náležitosti a v zmysle § 4 ods. 3 Zák. č.258/2001 Z.z. daný poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd mal v predmetnej veci preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver v celkovej výške 450,- eur, ktorý je bezúročný a bez poplatkov. Len za zaplatenie tejto sumy vznikol navrhovateľovi resp. jeho právnemu predchodcovi nárok a na zmenke mohla byť vyplnená len suma 450,- eur, keďže ku dňu vyplnenia zmenky dňa 2.5.2010 žalovaný z poskytnutého úveru neuhradil žiadnu čiastku, čo bolo preukázané oznámením spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. o uhradených splátkach ( č.l. 134 spisu ). Vzniku zmenkového záväzku predchádzalo uzatvorenie tzn. zmenkovej zmluvy resp. dohody o plnení záväzku alebo zabezpečení predmetného záväzku zmenkou. Pri neexistencii zmenkovej zmluvy nie je podklad na to, aby sa konkrétna zmenka považovala za zabezpečovaciu zmenku vo vzťahu ku konkrétnej pohľadávke t. zn. chýba tu vzťah medzi konkrétnou pohľadávkou a zmenkou, ktorá by ju mala zabezpečovať (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo V 43/2006). 4. Súd dospel k záveru, že Dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore so zákonom a nebola so žalovaným individuálne dohodnutá. Neplatnosť zmenkovej zmluvy sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti zmenky. Neplatnosť zmenkovej zmluvy však znamená neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi konkrétnou pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať t. zn. v uvedenom prípade nedošlo k platnému vzniku zmenkového záväzkového vzťahu. Predložená zmenka je po formálnej stránke platná, avšak záväzok, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovaným pri poskytnutí spotrebiteľského nemohol byť platne zabezpečený zmenkovou zmluvou a následne zmenkou. Podľa predloženej zmenky zmenková suma bola vyplnená vo výške 1104,13 eur. Z toho vyplýva, že veriteľ si na zmenke mohol vyplniť ľubovoľnú sumu teda aj takú ktorá by predstavovala neprijateľné poplatky alebo zmluvné pokuty. Predmetná dohoda je súčasťou VPPU, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, pričom poskytuje veriteľovi neprimeranú výhodu v tom, že hoci je limitovaný vo výške zmenkovej sumy, je len na ňom, aby určil, aká je výška jeho nárokov voči dlžníkovi ku dňu vyplnenia zmenky. Takáto dohoda o zabezpečení všetkých pohľadávok vrátane pokút zmenkou je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou, opäť neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale je aj v priamom rozpore so zákonom. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch výslovne limituje možnosť zabezpečenia spotrebiteľského úveru zmenkou s vyplnenou zmenkovou sumou a to do výšky nesplatnej istiny a príslušenstva maximálne do výšky 30 % pôvodnej istiny. V zmysle predmetného zákonného ustanovenia teda veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. mohol vyplniť zmenku nanajvýš na sumu 585,- eur ( 450,- eur ako nesplatená istina plus 30 %). To, že vyplnil zmenku na sumu 1104,13 eur ( teda o 654,13 eur viac, než poskytol žalovanej a o 519,13 eur viac, než mohol podľa citovaného zákona) znamená porušenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. . Zmenku takto vyplnenú veriteľ nesmel prijať a už vôbec ju nesmel ďalej postupovať. Vzhľadom k tomu sú považuje dohodu o zabezpečení zmluvy zmenkou za neprijateľnú podmienku a z toho dôvodu neplatnú, keď táto dohoda je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa. Z toho dôvodu súd na vystavenú zmenku v danom prípade ani neprihliadal. Keďže suma na zmenke nebola vyplnená v správnej výške a prevyšuje sumu na ktorú vznikol žalobcovi nárok, súd na sumu uvedenú v zmenke neprihliadal a v konaní sa zameral na dokazovanie koľko zo sumy poskytnutých peňažných prostriedkov je žalovaná povinná ešte žalobcovi uhradiť na základe zmluvy o úvere. Z tvrdenia žalobcu v návrhu na začatie konania ako zo splátkového kalendára vyplýva, že žalovaný neuhradil žiadnu splátku. Súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi sumu vo výške 450,- eur, ktorá predstavuje poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov vo výške 265,55 eur a vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Súd priznal žalobcovi úrok vo výške 6 % ročne sumy 450,- eur od 7.5.2010 do zaplatenia, nakoľko takto žiadaný úrok neprevyšuje zákonný úrok z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka a podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Súd žalobu zamietol v časti zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1104,13 eur od 1.2.2010 do zaplatenia, keďže tento úrok je v rozpore so zákonom. V časti sumy 3,68 eur súd návrh zamietol z dôvodu, že súd žalobcovi nepriznal sumu uvedenú na zmenke a z toho dôvodu žalobcovi nevznikol nárok na zmenkovú odmenu, ktorej výška je závislá od sumy uvedenej na zmenke. Navyše súd už konštatoval, že vystavená zmenka je neplatná. Súd rozhodoval o trovách konania s použitím ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. V konaní bol úspešnejší žalovaný, ktorý mal úspech v sume 654,13 eur, o ktorú bol návrh zamietnutý (1104,13 eur - 450,- eur), čo predstavuje 59 % úspechu a žalobca mal úspech v časti sumy 450,- eur čo predstavuje úspech žalobcu 41 %. Čistý úspech žalovaného predstavoval 18 % a v tomto podiele by mu patrila náhrada trov konania. Súd však žalovanému náhradu trov nepriznal, keďže si trovy konania neuplatnil ani nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú. Súd v súlade s ustanovením § 160 ods. l O. s. p. povolil žalovanému zaplatenie priznanej sumy v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určil, z dôvodu, že súd má za to, že nie je v schopnostiach žalovaného splatiť celý dlh naraz. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to voči zamietajúcej časti a voči výroku o nepriznaní náhrady trov konania z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.); c) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním, ako aj napadnutým rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, konkrétne k porušeniu čl. 4, 5 a 7 Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007. Nariadenie má všeobecnú pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich činnostiach a priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. V danej veci žalovaný nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3. Napadnuté rozhodnutie je preto prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie i oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádzal len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenu, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov). V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na náhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračný zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobcu. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázal charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhovaných dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovaného v tomto konaní. Navyše žalovaný o túto podporu nepreukázal žiadny záujem. Súd teda túto ochranu žalovanému prakticky nanútil, bez jeho vôle. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z pohľadu neho nesporných skutočností. Súd za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., uzatvoril zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné. Žalovaný a ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. (ďalej aj „ZŠZ“) vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvným záväzok, čo je neprípustné. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ust. § 5 ods. 1 O.s.p., súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Súd dospel k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25% denne je v rozpore s dobrými mravmi, a teda v tejto časti považuje súd zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše žalobcovi nie je známy obsah údajného zmluvného záväzku. Poukazuje na rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 22.08.2002 sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisk č. 59/2004). Směnečný závazek je přitom zcela samostatný a oddělený od případného závazku, který byl původem jeho vzniku. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený nárok žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. Pôvod informácie súdu prvej inštancie o existencii pripomienky európskej komisie k veci C-558/13 je pochybný. Súd odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na argumentácii, ktorú získal z neznámeho a neverejného zdroja, čo je v právnom štáte neprípustné a predstavuje porušenie práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces. Súčasne, ak súd mienil predmetné pripomienky európskej komisie použiť v tomto konaní, mohol tak spraviť len vtedy, ak by tieto pripomienky vykonal ako dôkaz, a to vzhľadom na to, že tieto pripomienky nie sú okolnosťami, ktoré nie je potrebné v súdnom konaní dokazovať podľa ust. § 121 O.s.p.. Súd však uvedenú pripomienku ako dôkaz nevykonal. K samotnému obsahu pripomienky európskej komisie k veci C-558/13 je potrebné uviesť, že ide len o jeden z názorov jedného z účastníkov prejudiciálneho konania. Citovanie a aplikovanie samostatného názoru jedného z účastníkov prejudiciálneho konania a nie rozhodnutia súdu v danej veci je neodôvodnené a neprípustné. Taký postup predstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Vo veci C-558/13 poskytli svoje pripomienky aj ostatný účastníci konania, medzi nimi Nemecko a Slovenská republika, ktorých vyjadrenia boli práve opačné ako pripomienka európskej komisie. V tejto súvislosti poukazujú na fakt, že súd prvej inštancie si osvojil pripomienky európskej komisie vo veci C-558/13, avšak z neznámych príčin sa vôbec nezaoberal inými vyjadreniami a pripomienkami iných účastníkov prejudiciálneho konania. Súd v odôvodnení rozsudku ďalej poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 06.05.2008, ktorý konštatoval absolútnu neplatnosť úverovej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 39 O.z. a § 265 Obchodného zákonníka. Zároveň konštatoval, že z absolútne neplatnej úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Žalobca považuje za potrebné obiter dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. V tejto súvislosti poukazuje na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie znenie zo strany veriteľa. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Ohľadne uvádzaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 06.05.2008 žalobca uvádza, že v danom rozhodnutí išlo o konanie o vydanie zmenkového platobného rozkazu. Zároveň nešlo o prípad indosovanej zmenky, tak, ako je to vo vyššie uvedenej veci. V danom prípade sa neuplatňoval § 17 zákona zmenkového a šekového. Na základe tohto nie je možno v tomto prípade vzhliadať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007. V odôvodnení súd poukazuje aj na rozhodnutie vo veci C-419/11 a odvodzuje z neho svoju povinnosť skúmať z úradnej moci postavenie odporcu ako spotrebiteľa. Žalobca k tomuto uvádza, že v konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11 je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohlo týkať prejednávanej veci. Rozsudok C-419/11 sa týka odlišných právnych predpisov európskej únie - Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 - než konajúci súd v tomto konaní aplikuje. Súdny dvor v bode 38 rozsudku C-419/11 uvádza, že v „každom prípade na preukázanie na preukázanie postavenia spotrebiteľa v zmysle čl. 15 ods. 1 Nariadenia č. 44/2011 nepostačuje len okolnosť, že zmenkový ručiteľ je fyzickou osobou“. Potom odvolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4CoZm/3/2014 zo dňa 13.06.2014. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 61,41 eur bez DPH a 8,39 eur bez DPH a to všetko navýšené o DPH. 6. Žalovaný odvolanie nepodal ani sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 7. Podaním zo dňa 21.12.2015 doručeným odvolaciemu súdu dňa 22.01.2016 oznámil žalobca súdu, že čiastočne berie späť žalobu v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne, teda žiada priznať zmenkový úrok vo výške 0,06% denne. 8. Podaním zo dňa 23.03.2017, doručeným odvolaciemu súdu dňa 24.03.2017 oznámil žalobca súdu, že nakoľko žalovaný zomrel a dedičské konanie bolo zastavené z dôvodu, že poručiteľ zanechal majetok len nepatrnej hodnoty, berie svoj návrh na začatie konania späť a žiada, aby súd konanie zastavil. 9. Z Oznámenia súdnej komisárky JUDr. X. M., Notársky úrad Holíč zo dňa 04.11.2016 bolo zistené, že na základe predbežného vyšetrenia, po poručiteľovi zo zákona v prvej dedičskej skupine prichádzajú do úvahy ako dedičia: 1/ L. M., 2/ V. Z., T. V., L. M. a X. M., ktorí sa však nevyjadrili ohľadne prijatia alebo odmietnutia dedičstva, dedičské konanie ku dňu 04.11.2016 nebolo právoplatne skončené. 10. Z oznámenia JUDr. X. M., Notársky úrad Holíč zo dňa 11.01.2017 vyplýva, že dedičské konanie po poručiteľovi L. M. bolo uznesením Okresného súdu Skalica sp. zn. 7D/33/2016 zo dňa 11.01.2017 zastavené z dôvodu, že poručiteľ zanechal len nepatrný majetok, ktorý bol vydaný L. M., manželke poručiteľa, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.02.2017. 11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného OSP, akt. 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP účinného v čase podania odvolania s použitím § 470 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP aj § 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 OSP, akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu - späťvzatie žaloby v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti, je dôvodné v súlade s ustanovením § 370 ods. 1 CSP pripustiť v tejto časti späťvzatie žaloby a podľa § 370 ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť a konanie zastaviť. 13. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. 14. Podľa § 370 ods. 2 CSP, súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. 15. Podľa § 370 ods. 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane. 16. Žalobu možno vziať späť až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Aby späťvzatie žaloby po vynesení rozhodnutia prvoinštančným súdom bolo účinné, je potrebné, aby odvolací súd späťvzatie pripustil. Späťvzatie žaloby odvolací súd nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. 17. V prejednávanej veci v čase, keď už o veci rozhodol súd prvej inštancie, ale jeho rozhodnutie v dôsledku žalobcom podaného odvolania proti zamietajúcej časti rozsudku, dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť, došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby na začatie konania v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti. 18. V predmetnej veci tak boli splnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 370 ods. 1 CSP, pretože v prípade späťvzatia žaloby na začatie konania, je rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení späťvzatia žaloby na začatie konania, zrušení napadnutého rozhodnutia a zastavení konania, vybavené tiež rozhodnutie o odvolaní. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže žalobca zobral v priebehu odvolacieho konania účinne žalobu späť v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti, v ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie nenadobudlo právoplatnosť, t.j. v časti istiny vo výške 654,13 eur, v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 1.104,13 eur od 01.02.2010 do zaplatenia, v časti 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy 654,13 eur od 07.05.2010 do zaplatenia, a zmenkovej odmeny vo výške 1/3% zmenkovej sumy, teda v sume 3,68 eur, odvolací súd podľa § 370 ods. 1, 2 CSP za splnenia zákonných podmienok späťvzatie žaloby v tejto časti pripustil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Zároveň zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie v závislom výroku o náhrade trov konania, keďže v zmysle nižšie uvedeného zdôvodnenia, rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania žalovaného. 20. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 21. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 22. Podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 23. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 24. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 25. S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku vznikol žalovanému nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 18%, nakoľko žalobca zavinil zastavenie konania v zamietajúcej časti ohľadne sumy 654,13 eur (1104,13 eur - 450,- eur), čo predstavuje 59 % úspechu žalovaného a žalobca mal úspech v časti sumy 450,- eur, čo predstavuje úspech žalobcu 41 % a tak celkový úspech žalovaného predstavuje 18%. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v tomto konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v tomto konaní nevznikli. 27. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v tomto konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 28. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).