Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/93/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200590 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2016200590.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: GEO INDUSTRIA, s.r.o., Pažitná 1015/25, 926 01 Sereď, IČO: 46 510 281, zastúpeného spoločnosťou Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 103646301/2016 zo dňa 2.8.2016 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 103646301/2016 zo dňa 2.8.2016 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo: 9201401/5/892075/2014/Jan zo dňa 4.4.2014 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou doručenou súdu dňa 6.10.2016 sa žalobca domáhal prostredníctvom svojho právneho zástupcu zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 103646301/2016 zo dňa 2.8.2016, ktorým žalovaný ako druhostupňový správny orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9201401/5/892075/2014/Jan zo dňa 4.4.2014, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) určený rozdiel dane z pridanej hodnoty 10 016,36 eur podľa zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, súčasne došlo k zníženiu nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2013 zo sumy 10 802,31 eur na sumu 785,95 eur. 2. Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutia správnych orgánov považuje za nezákonné, keď zo strany správcu dane a žalovaného došlo k nesprávnemu posúdeniu rozloženia dôkazného bremena, pokiaľ ho v celom rozsahu určil žalobcovi. Zo strany správnych orgánov v rámci vlastného dôkazného bremena nedošlo k preukázaniu, že tovar nebol dodaný subjektom, ktorý je uvedený na obchodných dokladoch. Poukázal na to, že takéto konštatovanie nemožno vyvodiť ani z výpovede svedka B. O., ktorý naopak potvrdil, že dodávateľská spoločnosť S.E.A - MBM spol. s r.o. so žalobcom spolupracovala a tovar bol dodaný v deklarovanom množstve ako aj kvalite. Ďalej namietal, že správca dane ostatných svedkov odmietol skúmať; ako boli nasledujúci dodávatelia napr. betónových zmesí, betonárov, tesárov, ktorých práca nadväzovala práve na dodaný tovar a ktorý by mohli potvrdiť, či kamenivo bolo alebo nebolo dodané. Taktiež namietal, že nebol realizovaný výsluch svedka B. N. - konateľa dodávateľskej spoločnosti S.E.A - MBM spol. s r.o., pričom konštatoval, že aj napriek tejto skutočnosti sa správcovi dane nepodarilo preukázať, že tovar nedodal deklarovaný dodávateľ. Poukázal ďalej na to, že žalovaný realizoval aplikáciu § 24 ods. 1 v spojení s § 24 ods. 3 daňového poriadku v rozpore s aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, keď dôkazné bremeno týkajúce sa osoby dodávateľa, pri nespochybnení materiálneho plnenia, nezákonným spôsobom preniesol na žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (3Sžf 24/2012, 3Sžf 8/2014 ako aj 3Sžf 1/2010), v ktorých bolo konštatované, že pre prípady nespochybnenej materiálnej existencie tovaru je dôkazné bremeno, pokiaľ ide o osobu dodávateľa tovaru na správcovi dane a nie na daňovom subjekte. V danom prípade žalovaný nikdy nemohol reálne spochybniť existenciu kameniva, nakoľko žalobca jeho existenciu preukázal podrobnou fotodokumentáciou z čiastkových dodávok, z priebehu súbežných stavebných prác, administratívnou dokumentáciou (zmluvou o dielo, stavebným denníkom, dochádzkou zamestnancov, protokolmi o skúškach, stavebným konaním, vyjadreniami správcom sietí SPP, ZSE a inou rôznorodou podpornou dokumentáciou) ako aj svedectvami osôb, ktoré potvrdili dodávku predmetného tovaru ako aj úhradou za tovar zrealizovanou bankovým prevodom. Skutočnosť, že tovar bol dodaný a následne zapracovaný do stavebného diela ako podklad pod betónovú plochu je preukázané práve vyššie uvádzanými dôkaznými materiálmi ako aj existenciou stavebného diela, čo správca dane nikdy nespochybnil. Uviedol, že takáto procesná situácia (prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa) bola posudzovaná v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf 1/2010, v ktorom bolo konštatované, že dôkazné bremeno (týkajúce sa osoby dodávateľa tovaru) nenesie daňový subjekt, ale vždy správca dane. Všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu vyplývajúce z § 29 ods. 8 zákona o správe daní (v súčasnosti ide o ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku) je v danom prípade modifikované právom Európskej únie. Správca dane a žalovaný v danom prípade nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili z hľadiska práva Európskej únie, čo je možné aplikovať aj na predmetnú vec. Zdôraznil, že správca dane ako aj žalovaný v rámci vlastného dôkazného bremena v žiadnom prípade nepreukázali, že tovar nebol dodaný subjektom, ktorý je uvedený na obchodných dokladoch, pričom správca dane a žalovaný v rozpore so zákonom dôkazné bremeno o preukázaní osoby dodávateľa preniesli na žalobcu, čo nebolo správne. Žiadal preto rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 3. V predmetnej veci podal písomné vyjadrenie žalovaný, a to podaním zo dňa 5.12.2016, v ktorom žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Nespochybňoval materiálnu existenciu určitého množstva kameniva, avšak poukázal na to, že z ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania. Poukázal ďalej na to, že zo strany žalobcu požadované listinné doklady (identifikácia dodávateľa stavebných prác, predloženie písomnej zmluvy o dielo uzatvorenej so zhotoviteľom prác, predloženie stavebného denníka ako aj kolaudačného rozhodnutia) neboli predložené ku všetkým uvedeným skutočnostiam sa žalobca vyjadril iba v tom smere, že stavba bola v režime dodatočného stavebného povolenia, stavebné povolenie mal mať k dispozícii investor obchodná spoločnosť GeoRecykling, s.r.o., pričom stavebný denník spoločnosťou GeoRecykling, s.r.o. vedený nebol, táto spoločnosť nedisponovala ani projektovou dokumentáciou a dielo nebolo ani ukončené, resp. skolaudované. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané rozsudky Najvyššieho súdu SR, tak uviedol, že tieto sa vzťahujú na konkrétny prípad, okrem toho v rozsudku NS SR č.k. 3Sžf 1/2010 bol skutkový stav odlišný aj v tom, že v tejto veci bolo materiálne plnenie presne identifikované, avšak dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevedel preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. V prípade žalobcu nebolo vôbec možné predmetné kamenivo presne identifikovať a rovnako sa nepodarilo žiadnym spôsobom vypočuť konateľa dodávateľskej spoločnosti S.E.A - MBM, spol. s r.o. B. N.. Pokiaľ ide o žalobcom spomínanú výpoveď svedka B. O. tak k tejto uviedol, že má iba všeobecný charakter, čo je zrejmé z toho, že i keď menovaný potvrdil uskutočnenie spornej dodávky, nevedel uviesť, od koho malo byť predmetné kamenivo nakúpené. Menovaný nevedel ďalej konkretizovať, kde bol tovar nakladaný, nemal vedomosť o mieste a spôsobu nakládky kameniva a ani nevedel uviesť osoby, ktoré mali byť prítomné pri nakládke kameniva, neidentifikoval ani názov prepravcu, mená vodičov motorových vozidiel ako aj evidenčné čísla motorových vozidiel, ktorými mala byť preprava realizovaná. Tiež poukázal na to, že v daňovom konaní, v ktorom je podľa zákona a za podpory Ústavy SR kladený dôraz na záujem štátu, okrem zásady voľného hodnotenia dôkazov platí tiež prejednávacia zásada, ktorá spočíva v tom, že pri dôkaznej povinnosti daňovníka nie je príslušný daňový orgán povinný vyhľadávať dôkazy, svedčiace v prospech daňovníka. Jeho povinnosťou je len posúdiť dôkazy rozhodné pre správne určenie dane. Zdôraznil, že daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. Správca dane posudzuje v rámci dokazovania závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich dôkaznej preukaznosti. Toto bolo konštatované v odôvodnení rozsudku NS SR č.k. Sž-o-NS 44/03 zo dňa 23.10.2003. Vo vzťahu k samotným dokladom, ktoré predložil žalobca žalovaný poukázal na odôvodnenie rozsudku NS SR č.k. 8Sžf 136/2013 zo dňa 29.1.2015 v zmysle záverov ktorého bolo konštatované „ je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade". V súvislosti s dôkazným bremenom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžf 67/2013 zo dňa 1.7.2015, v ktorého odôvodnení súd judikoval, že „Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu". Za tohto stavu žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 4. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 5. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 21.3.2018 uviedol, že žiada rozhodnutie žalovaného postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) SSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, nakoľko zo strany správcu dane ako aj žalovaného došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena. V danom prípade mal správca dane ako aj žalovaný preukázať súvislosti s obstarávacími procesmi dodávateľskej spoločnosti S.E.A - MBM spol. s r.o., pričom dôkazné bremeno v tomto smere nemôže zaťažovať daňový subjekt. V tejto súvislosti ďalej namietal, že správca dane ako aj žalovaný nedostatočne vykonali dokazovanie ohľadne vecného plnenia v predmetnej veci. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že od roku 2013 nebolo zo strany správnych orgánov iniciované žiadne trestné konanie, ktoré by nejakým spôsobom preverovalo podvodne konanie daňového subjektu, ktoré mu mal byť dodaný tento tovar (kamenivo). Ďalej uviedol, že daňový subjekt správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícii a podľa jeho názoru nemôže zodpovedať za konanie dodávateľskej spoločnosti. 6. Poverený zástupca žalovaného uviedol, že správca dane nespochybňuje materiálnu existenciu plnenia, avšak v danom prípade žalobca ako daňový subjekt nepreukázal, že plnenie bolo dodané práve spoločnosťou S.E.A - MBM, spol. s r.o. . V takýchto prípadoch dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR 8Sžf 67/2013 zo dňa 1.7.2015. V súvislosti s výsluchom konateľa dodávateľskej spoločnosti - B. N. uviedol, že správca dane mal záujem zrealizovať výsluch tohto svedka, a to prostredníctvom Kriminálneho úradu finančnej správy, avšak menovaného sa nepodarilo predviesť. 7. Podľa § 3 daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy. (5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. (7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. (8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. (9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. (10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 1). Podľa § 24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 49 ods. 1 zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 8. Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívny pri aproximácii daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a je zárukou zákonného postupu pri splnení úloh správcu dane ako aj zárukou zákonnej ochrany práva a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, uvedená v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods.1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods.2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti pre posúdenie či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 9. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. 10. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď ho v celom rozsahu určili žalobcovi ako daňovému subjektu (§ 24 ods. 1 daňového poriadku), napriek tomu, že v predmetnej veci išlo aj o posudzovanie vzťahov, ktoré sa týkali iného subjektu, a to dodávateľskej obchodnej spoločnosti S.E.A - MBM spol. s r.o., ktorá realizovala dodanie kameniva žalobcovi. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že je práve povinnosťou správcu dane preukázať súvislosti s obstarávacími procesmi tejto dodávateľskej spoločnosti. Je potrebné konštatovať, že výber druhu dôkazného prostriedku je na správcovi dane a závisí od otázky, ktorú treba objasniť, pričom je na správcovi dane, ktoré dôkazy vykoná, tento však nie je viazaný len návrhmi daňových subjektov, ale dokazovanie musí realizovať v závislosti od objasňovanej skutočnosti. V tejto súvislosti správny súd poukazuje predovšetkým na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.3.2011, v ktorého odôvodnení je konštatované, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zák.č. 222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať tiež na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulstrum elektronics) a C-484/03 (Bond house), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Ďalej bolo v odôvodnení tohto rozhodnutia konštatované, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia (čo platí aj v tomto prípade), vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. V danom prípade je potrebné správcovi dane, resp. žalovanému vytknúť, že v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti žalobcovi nebol vypočutý ako svedok konateľ dodávateľskej spoločnosti B. N., ktorý by mohol vysvetliť a ozrejmiť všetky dôležité otázky týkajúce sa dodania kameniva. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že dňa 23.1.2014 bolo v čase od 9,45 hod. do 10,45 hod. vykonané colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, pobočka západ, pracovisko Nitra preverovanie tejto osoby za účelom zabezpečenia jeho výsluchu ako svedka a jeho predvedenia na Daňový úrad Trnava, pričom bolo zistené, že B. N. má „hlásený pobyt bezdomovca Z.", pričom podľa vyjadrenia pracovníčky Obecného úradu v Z. sa táto osoba v obci už dlhodobejšie nezdržiava a od 14.4.2008 má zrušený trvalý pobyt na adrese Z. XXX. Z iného konania vedeného na tunajšom súde pod spis. zn. 20S/5/2017 však bolo zistené, že menovaný by sa mal zdržiavať na adrese M. ulica XX/B v K., kde by mal bývať so svojou družkou R. M. a dieťaťom B. N.. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že správca dane, resp. žalovaný mal využiť aj ďalšie možnosti ako zabezpečiť účasť tohto svedka na výsluchu pred správcom dane, keď mohli byť požiadané o súčinnosť príslušné orgány polície s požiadavkou, aby tomuto svedkovi doručili predvolanie na výsluch, resp. zrealizovali jeho predvedenie, v prípade, že by sa tento svedok na výsluch neustanovil. Konštatovanie správcu dane v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 13.2.2014, že sa v decembri 2012 nepodarilo ani za súčinnosti policajného orgánu zrealizovať predvedenie konateľa dodávateľskej spoločnosti S.E.A - MBM, spol.s r.o. nemožno považovať za postačujúce z hľadiska úkonov smerujúcich k zabezpečeniu tohto svedka ho vypočuť pred správnym orgánom, a naviac tento stav bol aktuálny ešte v roku 2012. Okrem toho správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že dňa 5.12.2013 sa menovaný telefonicky skontaktoval so zamestnancom správcu dane (vyplýva to z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu zo dňa 4.4.2014), pričom na jeho otázku, či je predvolaný na Daňový úrad Trnava prostredníctvom polície mu bolo zo strany pracovníka správcu dane oznámené, že takéto informácie sa neuvádzajú telefonicky a povedal mu, že pokiaľ je konateľom tejto spoločnosti S.E.A - MBM, spol. s r.o., tak má preberať poštu a následne na ňu reagovať. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ svedok B. N. kontaktoval zamestnanca správcu dane, tak si s ním mohol dohodnúť termín výsluchu ako to urobil aj v prípade konateľa daňového subjektu Y.Y.. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že v prípade B. N. ide o výpoveď kľúčového svedka, ktorá je zásadnou otázkou a dôkazom pri preukázaní tvrdení žalovaného o tom, že plnenie nebolo dodané spoločnosťou S.E.A - MBM, spol.s r.o. . V tejto súvislosti správny súd uvádza, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry musí vedieť preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený a že tovar bol dodaný, resp. služba poskytnutá platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane v rámci daňovej kontroly vychádza nielen z daňových dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, ale je vlastnými šetreniami oprávnený preveriť a zistiť, či predloženým dokladom nechýba materiálny podklad. Správny súd zistil, že v konaní sa vyskytla zásadná právna otázka posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa, čo je potrebné v danom prípade zistiť, nakoľko ide o rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie, či plnenie bolo v danom prípade dodané spoločnosťou S.E.A - MBM, spol.s r.o. . 11. Za tohto stavu preto možno konštatovať, že ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver žalovaného, že žalobca nemal nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty predčasný a takéto nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom na zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia. 12. Za danej situácie má správny súd za to, že v novom konaní bude doplnené dokazovanie za účelom riadneho zistenia skutkového stavu v naznačenom smere a po doplnení dokazovania bude vo veci rozhodnuté s tým, že rozhodnutie bude náležite odôvodnené v zmysle § 63 ods. 5 daňového poriadku, správny orgán sa riadne vysporiada a náležite odôvodní akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. Vzhľadom k tomu, že daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver žalovaného, že žalobca nemal nárok na odpočet DPH predčasný. Za tohto stavu (nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov) správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. Keďže aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu má tie isté vady, pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie žalovaného, zrušil súd postupom podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP aj toto rozhodnutie a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. 13. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle § 167 SSP, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.