Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/188/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105218917 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2105218917.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: U. V., nar. X.XX.XXXX, bytom A., Y. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Miloš Papcun, Piešťany, Vajanského 5270/1A, proti žalovaným: 1. Ing. F. H., nar. XX.X.XXXX, bytom T., M. X, 2. MUDr. Y. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., M. X, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Vladimír Gembický, Piešťany, E. Belluša 6752/8, o zaplatenie 4.963,79 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 27.4.2017 č. k. 7C/254/2008-297 - v jeho vyhovujúcej časti, a v časti o náhrade trov konania, t a k t o r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti v rozsahu uloženia povinnosti zaplatiť istinu 3.940,92 Eur p o t v r d z u j e, vo zvyšnej vyhovujúcej časti v rozsahu uloženia povinnosti zaplatiť poplatok z omeškania m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a. II. Žalovaným nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 3.940,92 Eur spolu s poplatkom z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo sumy 96,12 Eur od 30.04.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.05.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.06.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.07.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.08.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.09.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.10.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.11.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.12.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.01.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 28.02.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.03.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.04.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.05.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.06.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.07.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.08.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.09.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.10.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.11.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.12.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.01.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 28.02.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.03.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.04.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.05.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.06.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.07.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.08.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.09.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.10.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.11.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.12.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.01.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 28.02.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.03.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.04.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.05.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.06.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.07.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.08.2007 do zaplatenia, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58,78 %. 2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovenia § 18, § 28 ods. 4, § 29 ods. 1 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, § 154 ods. 1, § 155 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991, § 871 ods. 1, § 685 ods. 1, § 696 ods. 1, , § 697, § 703 ods. 1, § 34, § 35 ods. 1 a 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že: „Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaným 1 a 2 ako manželom vzniklo na základe rozhodnutia vtedajšieho Mestského národného výboru v Piešťanoch č. Byt/317/1986-Zá zo dňa 19.11.1986 a následne uzavretej dohody o odovzdaní a prevzatí bytu právo osobného užívania bytu, ktorý bol v tom čase vo vlastníctve Y. V. (matky žalobcu). Toto právo sa s účinnosťou ku dňu 01.01.1992 zo zákona (§ 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zmenilo na spoločný nájom bytu manželmi. Záver o existencii nájomného vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom (vlastníkom bytu) a žalovanými ako nájomcami súd vyvodil z predložených rozhodnutí vtedajšieho Mestského národného výboru v Piešťanoch, ako aj z dlhodobého správania žalobcu a žalovaných, ktorí pri úprave vzájomných práv a povinností vychádzali z predpokladu jeho existencie, ktorá nebola žiadnou stranou konania právne účinným spôsobom spochybnená a ako vyplýva z ich vzájomnej korešpondencie, žalobca aj žalovaní z nej vychádzali aj pri úkonoch smerujúcich k ukončeniu nájomného vzťahu. Občiansky zákonník v ustanoveniach § 696 až § 699 (nájomné a úhrada za plnenia poskytované s užívaním bytu) neupravuje spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu a spôsob ich platenia a nevymedzuje ani prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy. Ustanovenie § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá, že tieto otázky upraví osobitný právny predpis. Opatrenia Ministerstva financií SR č. R-1/2001 a č. R-1/2003, ani výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov a ani predošlé, resp. následné opatrenia, ktorými sa regulovala, resp. reguluje cena nájmu bytov, a ani zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách, nepredstavujú osobitný právny predpis, ktorý ustanovenie § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá ako predpis upravujúci okrem iného prípady, v ktorých prenajímateľ bytu má právnu možnosť jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tento záver je v súlade s ustálenou súdnou praxou. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.02.2009, sp. zn. 3 M Cdo 6/2008, zaoberajúcom sa dosahom právnej úpravy o regulácii cien nájmu bytov, ktoré schválilo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v máji 2009 na publikovanie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, sa upozornilo, že zo samej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch stanovením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia nežiaduceho cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného. Právny vzťah založený zmluvou o nájme bytu je záväzkový vzťah, ktorý bez súhlasu zmluvných strán nie je možno meniť; bez dohody prenajímateľa s nájomcom nie je preto možné zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis nestanovuje niečo iné (tak aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.06.2009, sp. zn. 1 Cdo 35/2008). Prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právne úkony, ktoré sa uskutočňujú konaním, sa delia na výslovné právne úkony a konkludentné právne úkony. Výslovné právne úkony možno urobiť tak písomne, ako aj ústne. Konkludentný (nevýslovný) právny úkon možno urobiť takým spôsobom, pri ktorom nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, že ide o prejav vôle a aký je jeho obsah (napr. prijatie návrhu na uzavretie zmluvy tým, že sa subjekt, ktorému je návrh určený, podľa neho zachová za podmienok a v lehotách určených navrhovateľom). Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že od 01.01.1992, kedy sa právo osobného užívania predmetného bytu, ktorý bol v tom čase vo vlastníctve Y. V. (matky žalobcu), zo zákona (§ 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zmenilo na spoločný nájom bytu manželmi, prišlo k prvému zvyšovaniu nájomného zo strany matky žalobcu po tom, čo prišlo k zvýšeniu maximálnej výšky regulovaného nájomného v rámci zákona upravujúceho regulované nájomné. Matka žalobcu zaslala žalovaným oznámenie o zvýšení nájomného a žalovaní začali platiť viac. V roku 1996 sa stal žalobca správcom a v roku 1999 sa stal majiteľom predmetného bytu. Žalobca v nasledujúcom období v otázke ceny nájmu postupoval tak, ako jeho matka v predchádzajúcom období. Žalobca žalovaným vždy oznámil výšku nájomného, resp. zmenu výšky nájomného, pričom vychádzal z najvyššej hodnoty nájomného upravenej zákonom č. 18/1996 Z.z. o cenách, opatreniami Ministerstva financií SR č. R-1/2001 a č. R-1/2003 a výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov. Medzi stranami konania nebolo sporným, že k dohode o cene nájmu došlo v roku 1999 na sumu 13,54 Eur (408,- Sk), kedy žalovaní napriek tomu, že nesúhlasili so zaradením haly do obytnej časti bytu, s cenou nájmu súhlasili a uvedenú sumu žalobcovi v nasledujúcom období uhrádzali. Medzi stranami tiež nebolo sporným, že medzi nimi došlo k dohode o cene nájmu aj v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). V konaní tiež nebolo sporným, že v období od júla 2002 do augusta 2007 žalovaní titulom nájomného uvedenú dohodnutú sumu vo výške 28,28 Eur (852,- Sk) žalobcovi uhrádzali. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaným zaslal listy o zvýšení ceny nájmu aj v rokoch 2001 a 2003, čo žalovaní rozporovali, keď tvrdili, že zo strany žalobcu boli žalovaným zaslané len výmery v roku 2000 a 2004. Žalobca uviedol, že vzhľadom na veľký časový odstup nemá k dispozícii predmetné listiny týkajúce sa zvyšovania nájomného za rok 2001 a 2003. V danom prípade sa jedná o sporové konanie a sporové konanie je konaním návrhovým. Žalobca je povinný k žalobe pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje vykonať. Jedná sa o jeho dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to znamená s neunesením tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Na základe uvedeného mal potom súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo do tvrdenia o zaslaní listov žalovaným týkajúcich sa zmeny ceny nájmu v roku 2001 a 2003. Žalobca však preukázal, že listom zo dňa 22.03.2004 označenom ako úhrada za užívanie bytu na M. ul. č. X, X. posch. v T., ktorý bol adresovaný žalovaným, im oznámil, že sú povinní platiť mesačnú úhradu za užívanie bytu vo výške 124,40 Eur (3.747,60 Sk) a to od 1. apríla 2004. Žalovaní v liste zo dňa 31.03.2003 (správne má byť 31.03.2004), nenamietali samotnú skutočnosť, že prišlo k zvýšeniu nájomného, nesúhlasili však s výškou nájmu, nakoľko mali za to, že predmetný byt je pre účely výpočtu nájomného bytom II. kategórie, pričom žalobca pri výpočte nájomného vychádzal zo skutočnosti, že byt je bytom I. kategórie. V konaní mal súd na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov za preukázané, že v otázke ceny nájmu za užívanie bytu došlo medzi, pôvodne matkou žalobcu a neskôr žalobcom ako prenajímateľom na jednej strane a žalovanými ako nájomcami na druhej strane, k dohode o spôsobe jej určenia. Cena nájmu sa menila vždy na základe listov, ktoré zasielal prenajímateľ nájomcom, ktorými im oznamoval zmenu ceny nájmu a žalovaní na zmenu ceny nájmu pristúpili tým, že začali danú sumu žalobcovi uhrádzať. Takýmto spôsobom došlo medzi stranami k dohode o cene nájmu naposledy v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo do tvrdenia o zaslaní listov týkajúcich sa ceny nájmu žalovaným v roku 2001 a v roku 2003, súd preto žalobu v časti o zaplatenie sumy 798,91 Eur spolu s poplatkom z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 31.08.2002 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 30.09.2002 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 31.10.2002 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 30.11.2002 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 31.12.2002 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 31.01.2003 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 28.02.2003 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 31.03.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 30.04.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.05.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 30.06.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.07.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.08.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 30.09.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.10.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 30.11.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.12.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.01.2004 do zaplatenia, zo sumy 85,27 Eur (2.568,90 Sk) za obdobie od 29.02.2004 do zaplatenia, zo sumy 99,16 Eur (2.987,30 Sk) za obdobie od 31.03.2004 do zaplatenia, pre neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu, zamietol. Predmetom sporu zostalo nájomné za obdobie od apríla 2004 do septembra 2007. Žalobca listom zo dňa 22.03.2004 žalovaným oznámil, že cena za užívanie bytu je od 1. apríla 2004 vo výške 124,40 Eur (3.747,60 Sk). Žalovaní v liste zo dňa 31.03.2003 (správne má byť 31.03.2004), nenamietali samotnú skutočnosť, že prišlo k zmene ceny za užívanie bytu, nesúhlasili však s jej výškou, nakoľko mali za to, že predmetný byt je pre účely výpočtu nájomného bytom II. kategórie, pričom žalobca pri výpočte nájomného vychádzal zo skutočnosti, že byt je bytom I. kategórie a nesúhlasili tiež so zaradením haly ako obytnej miestnosti. Pre uvedené rozpory teda medzi stranami nedošlo k dohode o cene za užívanie bytu, v ktorom prípade je to súd, ktorý túto cenu určí ako otázku predbežnú. Žalovaní nenamietali, že ide o byt I. kategórie, poukazovali však na skutočnosť, že byt dostali ako byt II. kategórie a vlastnými nákladmi prispeli k zmene bytu na I. kategóriu. Poukazovali na § 17 ods. 1 vyhlášky č. 60/1964 Zb., podľa ktorej, ak nájomca vykonal so súhlasom prenajímateľa, a ak ide o stavebnú úpravu aj so súhlasom stavebného úradu, na vlastný náklad stavebné alebo iné úpravy v byte, ktorými sa zlepšilo jeho vybavenie, vypočíta sa výška úhrady za užívanie bytu podľa stavu pred vykonaním týchto úprav. Tiež poukazovali na skutočnosť, že až do roku 2004 bola cena za užívanie bytu počítaná ako za byt II. kategórie. Súd sa zaoberal týmito tvrdeniami žalovaných. Z listu zo dňa 18.06.1973 mal súd objektívne preukázané, že už v roku 1973 bola v predmetnom byte inštalovaná prípojka k plynovému kúreniu s dvoma plynomermi. Teda žalovaní neobjednávali a nerealizovali zavedenie a prevedenie inštalácie a prípojky k plynovému kúreniu. Mestský národný výbor - odbor výstavby a územného plánovania v Piešťanoch dňa 05.12.1986 vydal žalovaným stavebné povolenie na stavebnú úpravu pozostávajúcu z rekonštrukcie plynoinštalácie predmetného bytu. Z faktúry číslo 62/31/02/87 vyplýva, že Kovovýroba OPMP Trnava, fakturovala žalovaným dňa 19.02.1987 sumu 15.936,- Kčs nielen za montáž ústredného kúrenia a plynoinštalácie vodovodu, ale aj za demontáž starých rozvodov. Žalovaní potvrdenkou o zložení v hotovosti preukázali, že uhradili sumu 936,- Kčs. Žalovaní teda preukázali, že bola robená rekonštrukcia plynoinštalácie za čo im bola fakturovaná suma 15.936,-Sk, pričom žalovaní preukázali, že uhradili sumu 936,-Sk. Navyše v konaní je spornou dohoda o cene za užívanie bytu v období od apríla 2004 do septembra 2007, kedy žiadny právny predpis neustanovoval, že ak nájomca so súhlasom prenajímateľa a stavebného úradu vykoná v byte na vlastné náklady úpravy, ktorými dôjde k zlepšeniu bytu, má sa byt na účely určenia ceny nájmu posudzovať podľa stavu pred vykonaním úprav a zmien, z hľadiska kategorizácie bytu, ktorý je predmetom nájmu, je úplne bezpredmetné, kedy a kým boli stavebné úpravy vykonané, rozhodujúca je iba skutočnosť, že boli naplnené všetky zákonné požiadavky na kategorizáciu bytu ako bytu I. kategórie v súlade s platným a účinným právnym predpisom. Súd zaujal stanovisko, že v období od apríla 2004 do augusta 2007 užívali žalovaní predmetný byt ako byt I. kategórie. Žalovaným nič nebránilo domáhať sa cestou súdu proti vlastníkovi bytového domu zaplatenia prípadných vynaložených nákladov. Medzi stranami sporu bola spornou aj skutočnosť, či hala s rozlohou 15,2 m2 je obytnou, alebo neobytnou miestnosťou, ktorá skutočnosť má taktiež vplyv na určenie výšky nájomného v zmysle predpisov o regulácii nájomného. Žalovaní tvrdili, že sa jedná o neobytnú miestnosť, poukazujúc najmä na list zo dňa 22.01.2001 vypracovaný Jozefom Ondrisom - znalcom z odboru stavebníctvo, oceňovanie nehnuteľností a stavebných prác, ktorý uviedol, že vzhľadom na to, že hala je nepriamo osvetlená a podľa stavbotechnologického usporiadania nie je určená na celoročné bývanie, nejedná sa o obytnú miestnosť. Žalobca naopak tvrdil, že hala je obytnou miestnosťou, pričom poukázal na konanie vedené proti inej nájomníčke na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11C/55/2006 a znalecký posudok vypracovaný v danom konaní Ing. arch. Radovanom Hečkom. Znalec v uvedenom konaní pri posudzovaní bytu s obdobnou dispozíciou ako mal byt, ktorý obývali žalovaní, označil halu za obytnú miestnosť, pričom aj v danom prípade bola hala osvetlená cez loggiu. Strany žiadne ďalšie dôkazy čo sa týka posúdenia haly ako obytnej alebo neobytnej miestnosti nepredložili, ani nenavrhli ich vykonanie. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Dôkazné bremeno má zásadne ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Na základe uvedeného mal potom súd za to, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, čo do tvrdenia, že hala je neobytnou miestnosťou. Navyše však súd uvádza, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11C/55/2006 a v tomto konaní sa jednalo o byty v tom istom bytovom dome, keď oba mali obdobnú dispozíciu, v oboch bytoch bola hala osvetlená cez loggiu, pričom znalec označil halu za obytnú miestnosť. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane žalovaných mal súd za to, že hala o rozlohe 15,2 m2 je obytnou miestnosťou. Žalobca v liste zo dňa 22.03.2004, ktorý adresoval žalovaným, uviedol výpočet nájomného za predmetný byt nasledovne: obytné miestnosti 87 m2 x 33,80 Sk, t.j. 2.940,60 Sk, vedľajšie miestnosti 25 m2 x 15,80 Sk, t.j. 395 Sk, I. kategória 6.144 : 12, t.j. 512 Sk a bez pivnice - 100 Sk, t.j. spolu vo výške 124,40 Eur (3.747,60 Sk), ktorú sumu žiadal uhrádzať od 1. apríla 2004. V danom období maximálnu cenu nájmu bytu v domoch s regulovaným nájomným určoval Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov, z ktorého aj žalobca pri svojom výpočte vychádzal. Súd mal z vykonaného dokazovania za to, že žalobca správne vychádzal zo zaradenia bytu do I. kategórie a správne tiež považoval halu za obytnú miestnosť. Uvedený výnos č. V-1/2003 určoval maximálnu cenu nájmu za predmetný byt nasledovne: obytné miestnosti 86,6 m2 (24,8 + 27,9 + 18,7 + 15,2) x 33,80 Sk + vedľajšie miestnosti 25,3 m2 (11,7 + 4,3 + 2,3 + 7) x 15,80 Sk + základné prevádzkové zariadenie 512,- Sk - zníženie za chýbajúcu pivnicu 8,3 Sk, t.j. maximálna cena nájmu za predmetný byt bola vo výške 127,15 Eur (3.830,52 Sk) mesačne. Žalobca však listom zo dňa 22.03.2004 žiadal nájomné za byt vo výške 124,40 Eur (3.747,60 Sk) mesačne, teda maximálnu cenu nájmu určenú výnosom č. V-1/2003 neprekročil. Súd s poukazom na vykonané dokazovanie pri určení ceny nájmu vzal do úvahy žalobcom žiadanú cenu nájmu vo výške 124,40 Eur mesačne, a tiež skutočnosť, že sa jednalo o dobre situovaný byt v kúpeľnom meste. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi sumu 3.940,92 Eur spočívajúcu v rozdiele medzi žalovanými plateným nájomným vo výške 28,28 Eur (852,- Sk) mesačne a žalobcom v liste zo dňa 22.03.2004 požadovaným nájomným vo výške 124,40 Eur (3.747,60 Sk) za obdobie od apríla 2004 do augusta 2007, keď súd žalovaným uložil povinnosť zaplatiť uvedenú sumu žalobcovi spoločne a nerozdielne. Vo zvyšnej časti súd žalobu spolu s k nej prislúchajúcim príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že nájomný vzťah medzi stranami konania zanikol dňa 31.08.2007, ktorá skutočnosť medzi stranami ani nebola spornou. Vzhľadom na uvedené, súd žalobu v časti o zaplatenie nájmu v sume 99,16 Eur (2.987,30 Sk) za mesiac september 2007 ako nedôvodnú, spolu s k nej prislúchajúcim príslušenstvom, zamietol. Žalobca sa žalobou domáhal aj príslušenstva a to poplatku z omeškania vo výške 2,5 promile denne. Súd mal za preukázané, že žalovaní platili nájomné dopredu k 1. dňu v mesiaci. S poukazom na § 697 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., mal žalobca nárok na poplatok z omeškania za každý deň omeškania vo výške 2,5 promile z dôvodne uplatnenej dlžnej sumy vždy od 6-teho dňa príslušného mesiaca.“ 3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku a vzhľadom na to, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy 4.963,79 Eur s príslušenstvom, pričom v časti o zaplatenie sumy 3.940,92 Eur (79,39 % žalovanej sumy) súd žalobe vyhovel, čo predstavuje úspech žalobcu a vo zvyšnej časti (20,61 % žalovanej sumy) súd žalobu zamietol, čo predstavuje úspech žalovaných, čistý úspech žalobcu tak predstavuje 58,78 % (79,39 % - 20,61 %), v uvedenej výške takto vypočítaného rozdielu má žalobca nárok na náhradu trov konania. 4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu v jeho vyhovujúcej časti odvolanie a žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a zároveň im prizná plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Dôvodili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom prvoinštančný súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa odvolateľov z vykonaného dokazovania v súdnom konaní jednoznačne vyplýva, že ohľadom výšky nájomného došlo medzi stranami sporu k dohode a to na pevnú sumu 408,- Sk od roku 1997 (po premeraní predmetného bytu vtedy právnym zástupcom žalobcu JUDr. U. F. a to, že k tejto dohode došlo potvrdil i žalobca na pojednávaní dňa 23.11.2016 - viď str. 6 zápisnice o pojednávaní) ako aj neskôr tiež pevnou sumou na sumu 852,- Sk počnúc rokom 2000. Uvedené dohody jednoznačne vyplývajú zo vzájomných korešpondenčných listov strán sporu, z výsluchu žalovaného 1, taktiež existenciu dohody potvrdila protistrana na pojednávaní dňa 23.11.2016 - strana 3 až 6 zápisnice o pojednávaní. K žiadnej inej dohode o zvýšení nájomného medzi stranami nedošlo. To, že mohlo dôjsť len k dohode o cene za užívanie predmetného bytu svedčí aj skutočnosť, že sumy 408,- Sk a 852,- Sk nie je výška regulovaného nájomného za užívanie predmetného bytu v zmysle predmetnej vyhlášky, resp. opatrenia a to z dôvodu, že do obytnej plochy započítava žalobca aj neobytnú halu, berie byt ako byt prvej kategórie, pričom pre potreby výpočtu regulovanej ceny nájomného išlo o byt druhej kategórie, čo oni vždy namietali pri uzatváraní predmetných dohôd. Na základe uvedeného je nepochybné, že došlo k dohodám o zmene ceny za užívanie bytu a to na pevnú sumu. Skutočnosť, že nájomné bolo stanovené takouto dohodou je tiež zrejmé zo správania sa strán a najmä písomného oznámenia žalovaných. Taktiež Okresný súd Piešťany konštatuje vo svojom odôvodnení rozsudku, že medzi stranami konania nebolo sporné, že k dohode o cene nájmu došlo v roku 1999 na sumu 13,54 Eur (408,- Sk), kedy napriek tomu, že nesúhlasili so zaradením haly do obytnej časti bytu, s cenou nájmu súhlasili a uvedenú cenu žalobcovi v nasledujúcom období uhrádzali. Medzi stranami nebolo sporné, že medzi nimi došlo k dohode o cene nájmu aj v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). V konaní tiež nebolo sporné, že v období od júla 2002 do augusta 2007 titulom nájomného uvedenú dohodnutú sumu vo výške 28,28 Eur (852,- Sk) žalobcovi uhrádzali a ten ju prijímal. V konaní mal súd na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaného dokazovania za preukázané, že v otázke ceny nájmu bytu nedošlo medzi právnym predchodcom žalobcu (matkou) a neskôr žalobcom ako prenajímateľom na jednej strane, a nimi ako nájomcami na druhej strane, k dohode o spôsobe jej určenia. Cena nájmu sa menila vždy na základe listov, ktoré zasiela prenajímateľ nájomcom, ktorými im oznamoval ceny nájmu a oni na zmenu pristúpili tým, že začali danú sumu žalobcovi uhrádzať. Takýmto spôsobom došlo medzi stranami k dohode o cene nájmu naposledy v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). Na základe uvedeného majú jednoznačne za to, že k zmene ceny nájmu došlo dvakrát a to dohodou, ktorou bola výška nájmu určená vždy pevnou sumou. Súčasne poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca sa vo svojich listoch zo dňa 19.6.2000 a zo dňa 22.3.2004 neodvoláva na žiadne predpisy prijaté za účelom regulácie nájomného za byty, a tak tieto listy sú bez akýchkoľvek pochybností návrhy dohody na zmenu výšky ceny nájomného, za čo ich aj vždy oni pokladali. Zdôrazňuje tiež skutočnosť, že žiaden z účastníkov nepotvrdil existenciu dohody „o spôsobe určenia výšky nájomného“ a existenciu takejto dohody explicitne odmietajú. Zmena výšky nájomného bola vždy predmetom individuálnej dohody prenajímateľa a nájomcov. Podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nájomca povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvykle v čase uzatvorenia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania. Rozhodným obdobím pre stanovenie výšky nájmu, ak by k dohode o tejto výške nedošlo (čo však nie je tento prípad), by bol potom rok 1986, teda rok uzavretia nájomnej zmluvy, s prihliadnutím na maximálnu regulovanú výšku nájomného a nie apríl 2004. Z uvedených dôvodov uvádzajú, že na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov v konaní účastníkov nájomnej zmluvy bol daný prejav vôle a to konkludentne, smerujúci k dohode o cene za užívanie bytu, ktorá bola určená pevnou sumou a to tak v roku 1997 na sumu 13,54 Eur (408,- Sk) a naposledy v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). Podľa ich názoru Okresný súd Piešťany ako prvoinštančný súd nesprávne v rozpore s právnym názorom krajského súdu uvedeného v jeho uznesení zo dňa 12.4.2016 určil stálu cenu nájmu od apríla 2004 do septembra 2007 napriek tomu, že medzi účastníkmi nájomnej zmluvy už došlo k platnej dohode o pevnej cene za užívanie bytu a to naposledy v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852, - Sk). Skutočnosť, že v podstate došlo k dohode o výške nájomného (280,28 Eur t.j. 852,- Sk) okrem iného konštatoval aj sám Okresný súd Piešťany vo svojom odôvodnení rozsudku a túto skutočnosť potvrdili aj oni ako žalobca v tomto konaní. Súd v tomto prípade preto nemôže nahrádzať či meniť sumu v dohode nájmu uzavretú relevantne medzi stranami. Podľa § 493 Občianskeho zákonníka záväzkový vzťah nemožno meniť bez súhlasu jeho strán, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, a to pre tento prípad neustanovuje. Takým prípadom je len zmluva o budúcej zmluve (§ 52 Občianskeho zákonníka) a prípad nerešpektovania zmluvného predkupného práva, kde súd môže nahradiť vôľu strán. V prípade, ak by mal Krajský súd Trnava ako odvolací súd za to, že Okresný súd Piešťany ako súd prvoinštančný bol oprávnený určiť cenu nájmu za obdobie od apríla 2004 do septembra 2007, v danom prípade ako predbežnú otázku, majú za to, že v takomto prípade by nevznikol nárok žalobcu na príslušný poplatok z omeškania, nakoľko prvoinštančný súd určil cenu nájmu za obdobie od apríla 2004 do septembra 2007, až rozhodnutím v tomto konaní, a preto nemôžu byť v omeškaní s platením takto súdom určeného nájomného. Po citácii § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 580 Občianskeho zákonníka s odkazom aj na protokol o prevzatí - odovzdaní bytu spísanom stranami dňa 31.8.2007, ako nájomcovia so súhlasom prenajímateľa vykonali počas trvania nájmu na predmetne nájmu zásadné zmeny, ktorými výrazne zvýšili hodnotu veci, pričom toto zvýšenie hodnoty je ďaleko vyššie, ako požadovaná suma (nedoplatku) nájomného. Preto v ich prípade oprávnenosti nároku žalobcu na úhradu nájomného, tento nárok zanikol skončením nájmu. Na túto skutočnosť poukazujú počas celého sporu a to tým, že sami zvýšili hodnotu veci a to tak, že byt druhej kategórii zmenili na byt prvej kategórie. 5. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaných podal prostredníctvom právneho zástupcu písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, po stručnom dátumovo chronologickom opise významných skutočností, ktoré sa udiali a konštatovaní, že žalovaní vo svojom odvolaní odmietajú v podstate všetko a mnohými nedôveryhodnými a účelovými tvrdeniami sa pokúšajú o to, aby nemuseli zaplatiť nič za spôsobenú škodu, ktorú mu ako vlastníkovi spôsobili, chcú sa vyhnúť svojej zodpovednosti za tento stav, ktorý oni svojim nedbalým konaním sami spôsobili. Z popísaného chronologického poradia skutočností je dokonca zrejmé, že žalovaní mali dosť času myslieť už v roku 1991, kedy sa vrátili pôvodným vlastníkom práva k súkromnému majetku, že podľa § 126 Občianskeho zákonníka má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto mu do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Je teda evidentné, že žalovaní sledovali jeden cieľ a to, aby nemuseli platiť nájomné a bezdôvodne sa obohatili na úkor vlastníka domu a bytu. Uprene odmietali platiť regulované nájomné, hoci aj toto bolo veľmi nízke za byt o rozlohe 123 m2 v strede kúpeľného mesta. Od roku 2004 odmietali platiť regulované nájomné vo výške 3.747,60 Sk, platili len 852,- Sk mesačne. To znemená, že platili len 22% z regulovaného nájomného. Keď nechceli platiť pre nich nevýhodné nájomné, mohli odísť bývať inde. Obidvaja žalovaní nájomníci boli v produktívnom veku a mali nadštandardné príjmy, a mohli si platiť pre nich výhodné nájomné a mohli sa vyhnúť súdnym sporom. Pretože nekonali v dobrej vôli, ich škoda na poplatku z omeškania narastala rapídne. Môžu za toto viniť len seba. V napadnutom rozsudku je uvedené, že rekonštrukcia existujúceho etážového kúrenia bola fakturovaná dňa 19.2.1987 na sumu 15.936,- Kčs, ale žalovaní zaplatili len sumu 936,- Kčs. Zostatok bol zaplatený vlastníkom z vinkulovaného účtu na Mestskom národnom výbore v Piešťanoch, ktorý mal dispozičné právo k bytom. Po 1.1.2000 bolo aj tak irelevantné to, kto zlepšil kategóriu bytu. Všetky byty boli vždy byty prvej kategórie. Na základe uvedených skutočností navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správne. 6. Žalovaní k doručenému vyjadreniu žalobcu k ich odvolaniu zaujali písomné stanovisko, v ktorom poukázali na to, že žalobca v ňom uvádza celý rad údajov, ktoré nemajú relevantný vplyv na rozhodnutie o údajnom dlhu na nájomnom a sú v rozpore so skutočným a už zisteným stavom veci, prípadne už právoplatne rozhodnutých súdmi. Nezohľadňuje skutočnosť, že ako prenajímateľ bytu nemal právo jednostranne zvyšovať nájomné a ani to, že sám v Protokole o prevzatí - odovzdaní bytu zo dňa 31.8.2017 konštatuje vykonanie rekonštrukčných prác žalovanými ako nájomcami. Dokonca sám dopísal na záver Protokolu text, že „Za tieto zariadenia nepožadujú nájomníci žiadnu náhradu...“, pričom sám vtedy žiadne zvýšené nájomné nepožadoval a ani existenciu takéhoto nároku v Protokole neuvádza. Rovnako majú za preukázané, že mali v čase skončenia nájmu na rok od žalobcu požadovať úhradu za zhodnotenie veci, a preto aj na prípadný zápočet vzájomných pohľadávok. Treba tiež konštatovať, že byt, ktorý uvoľnili ešte dňa 31.8.2007 nie je od tohto dňa nikým užívaný. Zotrvávajú preto na návrhu, aby odvolací súd po vykonanom dokazovaní rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná im plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. 7. Dňa 8.6.2018 doručili žalovaní odvolaciemu súdu elektronické podanie, v ktorom poukázali na to, že žalobca si v zásade rovnaký nárok ako v tomto konaní uplatnil aj voči Slovenskej republike, keď pred Európskym súdom pre ľudské práva, prečo mu tento aj čiastočne vyhovel. Opiera sa o porušenie čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru (porušenie majetkových práv reguláciou nájomného), čo i oni ako žalovaní pokladali za správny postup. Podaný žalobný návrh voči nim v tomto konaní je však potom v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko argumentácia žalovaného v sťažnosti na ESĽP je v zásade opačná, a táto bola aj ESĽP (t.j. jednostranné zvyšovanie regulovaného nájomného) akceptovaná. Ako prílohu odvolatelia priložili aj rozsudok ESĽP z 5. júla 2016 k sťažnosti č. 19294/07. 8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech len čiastočný, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku čo do priznanej istiny vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v uvedenom rozsahu zmysle § 387 CSP. V ostatnej časti vyhovujúceho výroku čo do priznaného poplatku z omeškania rozsudok správny nie je, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zmenu v uvedenej časti v zmysle § 388 CSP, s čím súvisela následne i potreba zmeniť aj závislý výrok o náhrade trov konania. 9. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaných je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil nárok žalobcu na nájomné za užívanie bytu v jeho vlastníctve v rozhodnom období žalovanými ako nájomcami, ktorého výšku (nájomného) súd prvej inštancie aj sám určil v rámci predbežného právneho posúdenia, ako aj nárok na poplatok z omeškania za omeškanie s platením takto súdom určeného nájomného v predmetnom spore. Zamietajúca časť rozsudku nebola napadnutá odvolaním, v uvedenom rozsahu tak nadobudla právoplatnosť a nestala sa predmetom odvolacieho prieskumu. 10. Ako už bolo vyslovené odvolacím súdom i v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí súdu, výška nájomného z nájomného vzťahu, ktorý vznikol priamo zo zákona transformovaním z práva osobného užívania bytu nemôže priamo vyplývať zo zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách a z opatrení Ministerstva financií SR č. R-1/2001 a č. R-1/2003 ani z výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. V-1/2003, pretože nie sú tými osobitnými právnymi predpismi, ktoré predpokladá § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako predpisy upravujúce - okrem iného - prípady, v ktorých prenajímateľ bytu má právnu možnosť jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tento záver je plne súladný s ustálenou súdnou praxou. 11. Keďže potom k vzniku nájomného vzťahu medzi stranami sporu došlo práve na základe inej právnej skutočnosti ako uzavretím zmluvy o nájme bytu, a to priamo zo zákona, s následkom nastolenia právnych pomerov medzi účastníkmi takejto zmluvy tak, ako keby k uzavretiu zmluvy došlo, i keď z právnej úpravy vykonanej Občianskym zákonníkom vyplýva, že nájomné sa dojednáva zásadne dohodou, eventuálne sa platí vo výške obvyklej v čase uzavretia zmluvy (§ 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z čoho potom vyplýva, že základom nájomného vzťahu je buď skutočný alebo aspoň konkludentný alebo faktický konsenzus oboch zmluvných strán okrem ďalšieho i v otázke ceny nájmu. Keďže práve tu sa nájom bytu transformoval z práva osobného užívania bytu, ktoré vznikalo pridelením bytu a výška úhrady za užívanie nevznikla na základe slobodnej dohody zmluvných strán, ale bola úradne určená, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení mu veci na ďalšie konanie zamerať sa na to, ako a na základe čoho žalovaní platili za užívanie bytu a to nie len v rozhodnom období, ale i spätne, keď minimálne do 31.12.1991 tu bola úhrada za užívanie bytu ako i za služby spojené s jeho užívaním určená vyhláškou č. 60/1964 Zb., teda o dohode tu nemožno hovoriť, a ako účastníci zmluvného vzťahu postupovali ďalej. 12. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že od 1.1.1992, kedy sa právo osobného užívania predmetného bytu, ktorý bol v tom čase vo vlastníctve Y. V. (matky žalobcu), zo zákona (§ 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zmenilo na spoločný nájom bytu manželmi, prišlo k prvému zvyšovaniu nájomného zo strany matky žalobcu po tom, čo prišlo k zvýšeniu maximálnej výšky regulovaného nájomného v rámci zákona upravujúceho regulované nájomné. Matka žalobcu zaslala žalovaným oznámenie o zvýšení nájomného a žalovaní začali platiť viac. Z predloženého listinného dokladu zo dňa 26.8.1997 označeného ako Výpočet nájomného adresovaného Y. V. žalovanému 1. pritom vyplýva, že prenajímateľ zaslal nájomcom výmer nájomného zostavený na základe vyhlášky č. 60/1964 Zb. o nájomnom a za služby spojené s užívaním bytu (teda podľa vyhlášky, podľa ktorej sa určovalo nájomné aj dovtedy), s tým že výška nájomného sa upravuje od augusta 1997. Z priloženého výmeru vyplýva úprava mesačného nájomného na sumu 408,- Sk, ktorá skutočne zodpovedala spôsobu výpočtu nájomného podľa uvedenej vyhlášky. Z uvedeného je potom možné vyvodiť, že Y. V. ako prenajímateľ mala v úmysle pokračovať v úprave výšky nájomného práve v zmysle platných regulačných právnych predpisov, pričom cena za užívanie bytu mohla byť určená nie len pevnou sumou, ale i dohodou o spôsobe jej určenia. Žalovaní pritom takto upravené nájomné aj platili. Nie je preto možné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že išlo o jednostranné zvýšenie nájomného, keď Y. V. len pokračovala v úprave nájomného, čo výslovne v listinnom doklade zo dňa 26.8.1997 aj uviedla, ktorého výška mala kopírovať aktuálne platnú regulačnú právnu úpravu. Preto pokiaľ žalovaní vôľu prenajímateľa na takýto postup pri ďalšom určovaní ceny za užívanie bytu nepochopili, i keď upravené nájomné platili nemohlo dôjsť k platnej dohode o dojednaní nájomného, pretože súdna prax sa ustálila v názore, že vznik dohody konkludentným spôsobom nemožno usudzovať len zo správania jednej zmluvnej strany. Záver o uzavretí dohody o cene za užívanie bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá prejav vôle smerujúci k uzavretiu takejto dohody ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. Takýto implicitný prejav vôle na strane nájomcu však nemožno usúdiť z jeho mlčania ani z okolnosti, že platí určené nájomné, ktoré prenajímateľ prijíma. Uvedené pritom tiež platí aj opačne. To znamená, že pokiaľ aj žalovaní boli v domnení, že úprava nájomného prenajímateľom v zmysle priloženého výmeru je návrhom ceny za užívanie bytu (čo ale z prejavu prenajímateľa v zmysle listiny zo dňa 26.8.1997 nevyplýva), ktorú cenu prijali, riadne ju platili, ktorú platbu prenajímateľ prijímal a trpel užívanie bytu, neznamená to dohodu o pevnej cene nájomného, ktoré by mohlo byť zmenené len na základe ďalšieho konsenzu zmluvných strán. Žalobca vstúpil do nájomného vzťahu najskôr ako správca, neskôr od roku 1999 sa stal ako vlastník bytu novým prenajímateľom, pričom z predloženej písomnej komunikácie strán sporu vyplýva, že i on pokračoval v úprave nájomného podľa aktuálne platných regulačných právnych predpisov, čo napokon ustálil i súd prvej inštancie, a to do maximálne povolenej výšky. Žalobca žalovaným oznamoval aktuálnu cenu nájomného, pričom vychádzal z najvyššej hodnoty nájomného upravenej zákonom č. 18/1996 Z.z. o cenách, opatreniami Ministerstva financií SR č. R-1/2001 a č. R-1/2003 a výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov. Žalovaní platili za užívanie bytu sumu 408,- Sk, následne aj upravenú sumu 852,- Sk. Ďalšie maximálne nájomné podľa regulačných predpisov už žalovaní žalobcovi neplatili, naďalej platili už len sumu 852,- Sk. Z predloženej písomnej komunikácie - listinný doklad zo dňa 22.6.2000 (č.l. 113) adresovaný žalovanými žalobcovi pritom vyplýva, že žalovaní na jednej strane očakávali nový výmer pri nadobudnutí účinnosti nových predpisov, ktorý im mal byť žalobcom zaslaný, zároveň sa pritom dopytovali na návrh dohody na výšku nájomného, pričom súčasne za takýto návrh považovali list zo dňa 19.6.2000, z ktorého má podľa nich vyplývať návrh na novú výšku nájomného vo výške 852,- Sk mesačne, ktorú akceptujú (z predmetného listinného dokladu zo dňa 19.6.2000 pritom vyplýva oznámenie nedoplatku na nájomnom, keďže žalovaní za obdobie od januára 2000 do mája 2000 platili žalobcovi za užívanie bytu len sumu 408,- Sk - pozri č.l. 112), z čoho je možné s najväčšou pravdepodobnosťou vyvodiť jedine to, že medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dohoda o výške nájomného neexistovala, t.j. existencia takejto dohody v konaní preukázaná nebola. Podporne to vyplýva aj z listiny zo dňa 17.6.1999, ktorou žalovaní namietajú zásadné chyby vo výpočtovom liste zmeny výšky nájomného pre nesprávne určenú kategorizáciu bytu (listinný doklad č.l. 254), ako aj z listu zo dňa 19.10.1999, ktorým žalovaní ponúkajú dohodu o výške nájomného (č.l. 253). Preto odvolací súd nemôže súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že „medzi stranami nebolo sporným, že medzi nimi došlo k dohode o cene nájmu aj v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk), ktorú v období od júla 2002 do augusta 2007 žalovaní titulom nájomného uvedenú dohodnutú sumu vo výške 28,28 Eur (852,- Sk) žalobcovi uhrádzali.“ 13. Vychádzajúc z konštatovaného v predchádzajúcom odseku potom nie je možné súhlasiť ani s ďalším záverom súdu prvej inštancie, že v konaní mal na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov za preukázané, že v otázke ceny nájmu za užívanie bytu došlo medzi, pôvodne matkou žalobcu a neskôr žalobcom ako prenajímateľom na jednej strane a žalovanými ako nájomcami na druhej strane, k dohode o spôsobe jej určenia, keď cena nájmu sa menila vždy na základe listov, ktoré zasielal prenajímateľ nájomcom, ktorými im oznamoval zmenu ceny nájmu a žalovaní na zmenu ceny nájmu pristúpili tým, že začali danú sumu žalobcovi uhrádzať. Takýmto spôsobom došlo medzi stranami k dohode o cene nájmu naposledy v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). Nakoľko potom žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo do tvrdenia o zaslaní listov týkajúcich sa ceny nájmu žalovaným v roku 2001 a v roku 2003, súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 798,91 Eur spolu s príslušným poplatkom z omeškania pre neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu, zamietol a predmetom sporu zostalo nájomné za obdobie od apríla 2004 do septembra 2007, na ktorého výške sa účastníci zmluvy nedohodli preto ju určil ako otázku predbežnú. Inak v rámci uvedeného záveru súd prvej inštancie spája dve zákonom prípustné možnosti dohody o cene za užívanie bytu (pevnou sumou a dohodou o spôsobe jej určenia), keď uzatvára, že strany sa dohodli o spôsobe určenia nájomného tak, že prenajímateľ oznámi navrhovanú cenu a nájomca na ňu pristúpi platením oznámeného nájomného. Z predmetného záveru súdu totiž vyplýva jedine to, že prenajímateľ podal návrh ceny nájmu pevnou sumou, ktorý nájomca buď prijal alebo neprijal, či už výslovne alebo konkludentne - platením navrhnutej ceny Nájomcovia pritom naďalej platili nájomné 852,- Sk, o ktorom sa mylne domnievali, že ide o nájomné dohodnuté. 14. Zásadným pre posúdenie danej právnej veci však zostalo, že predmetom konania zostal už len nárok na zaplatenie nájomného za obdobie od apríla do septembra 2007, ktorého výšku určil sám súd prvej inštancie ako cenu maximálneho povoleného nájmu bytov v domoch s regulovaným nájomným, ktorú určoval v danom období Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov (3.830,52 Sk mesačne), z ktorého výnosu vychádzal aj žalobca, i keď žiadal cenu o niečo nižšiu (3.747,60 Sk mesačne), ktorým návrhom ale súd bol a je viazaný. 15. Súd prvej inštancie sa pritom podrobne zaoberal námietkou žalovaných, založenou na tvrdení, že predmetný byt je bytom II. kategórie a nie kategórie I., čo malo vplyv na cenu maximálneho nájomného podľa regulačných predpisov. Odvolací súd tu zhodne so súdom prvoinštančným uzatvára, že táto otázka sa riešila aj v inom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 6C/246/2008, v ktorom súd posudzoval kategorizáciu totožného bytu čo do zásadných kritérií, v ktorom konaní sa pre zhodnotenie tejto otázky vykonávalo i znalecké dokazovanie, z ktorého záverov vyplývalo, že predmetný byt vykazoval znaky bytu kategórie I. (znalec označil aj halu za obytnú miestnosť), preto pokiaľ odvolatelia nepredložili súdu také zásadné námietky, ktoré by boli spôsobilé takéto závery spochybniť, čo sa nestalo, nebol dôvod sa od nich odkloniť. Pokiaľ ide o otázku pričinenia sa samotných žalovaných k tomu, aby bolo možné byt považovať za byt kategórie I., konkrétne stavebnými úpravami nimi v byte vykonanými, a to v súvislosti so zavedením plynového kúrenia, tu odvolací súd jednak odkazuje na Rozhodnutie Mestského národného výboru - odbor výstavby a územného plánovania v Piešťanoch zo dňa 5.12.1986, ktorým bolo žalovaným vydané stavebné povolenie na stavebnú úpravu pozostávajúcu z rekonštrukcie plynoinštalácie, z ktorého rozhodnutia v rámci osobitných podmienok vyplýva, že majiteľka domu Y. V. dala dňa 27.11.1986 písomný súhlas žalovanému 1. k tejto rekonštrukcii ale s tým, že náklady uhradí užívateľ bytu, čím si žalovaní museli byť vedomí, že ak rekonštrukciu vykonajú, jej náklady budú znášať sami (č.l. 259 spisu), ako i na to, že rekonštrukčné práce sa stali súčasťou bytu a kto ich vykonával a za akých podmienok, nemá vplyv na posúdenie kategorizácie bytu a s ňou súvisiace kritéria pre určenie výšky regulovaného nájomného. 16. Odvolatelia až v odvolacom konaní požadovali protihodnotu za to, o čo sa zvýšila hodnota bytu ich pričinením (§ 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka) s odkazom aj na § 580 Občianskeho zákonníka o započítaní, čím nárok žalobcu voči nim pre prípad jeho oprávnenia mal zaniknúť stretom vzájomných pohľadávok, inak bez konkretizácie výšky takejto pohľadávky. 17. V zmysle § 366 CSP môže odvolateľ uplatniť nové prostriedky procesného úroku a procesnej obrany (teda v prvej inštancii nepredložené) iba v obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie konanie v civilnom spore je založené na tzv. neúplnom apelačnom systéme. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok, a to jednak v prípadoch taxatívne vymedzených odvolacích dôvodov, ktorých sa novoty týkajú (§ 366 písm. a/ až c/ CSP, t. j. novoty týkajúce sa procesných podmienok; novoty týkajúce sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a novoty týkajúce sa iných vád) a jednak pri ostatných odvolacích dôvodoch v prípade nezavineného doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. V tom prípade je úlohou odvolateľa preukázať, že nové prostriedky procesného útoku nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny, v opačnom prípade sa novoty nemôže odvolací súd prihliadať. 18. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcom v odvolaní uplatnené nové prostriedky procesného útoku v podobe započítacej námietky, ktorá sa navyše bez konkretizácie výšky tvrdenej vzájomnej pohľadávky ani nevie procesne posúdiť - teda či ide o obranu alebo vzájomný návrh, ktorá námietka v konaní pred prvoinštančným súdom vznesená nebola, prípustná nie je, nakoľko v danom prípade nie je splnená ani jedna zo zákonom stanovených podmienok v zmysle ust. § 366 CSP. Predovšetkým, žalovaným nič nebránilo túto námietku kvalifikovaným spôsobom vzniesť už počas prvoinštančného konania. V danom prípade v zmysle vyššie uvedeného nie je tiež daný ani jeden z odvolacích dôvodov podľa § 366 ods. 1 písm. a) až c) CSP, teda, že by neboli splnené procesné podmienky, alebo, že by rozhodoval vo veci vylúčený sudca, resp. súd bol nesprávne obsadený, prípadne že by v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu,. Keďže podmienky v zmysle § 366 CSP splnené nie sú, odvolací súd na predmetnú dodatočne vznesenú námietku prihliadať nemôže. 19. Pokiaľ potom súd prvej inštancie sám určil cenu nájmu predmetného bytu, keďže k dohode o nájomnom medzi zmluvnými stranami nedošlo a k vzniku daného nájomného vzťahu strán sporu došlo práve na základe inej právnej skutočnosti ako uzavretím zmluvy o nájme bytu, a to priamo zo zákona, s následkom nastolenia právnych pomerov medzi účastníkmi tohto vzťahu tak, ako keby k uzavretiu zmluvy došlo, i keď z právnej úpravy vykonanej občianskym zákonníkom vyplýva, že nájomné sa dojednáva zásadne dohodou, eventuálne sa platí vo výške obvyklej v čase uzavretia zmluvy (§ 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z čoho potom vyplýva, že základom nájomného vzťahu je buď skutočný alebo aspoň konkludentný alebo faktický konsenzus oboch zmluvných strán okrem ďalšieho i v otázke ceny nájmu, rozhodol správne. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje (ako už aj v jeho ostatnom zrušovacom rozhodnutí), že v danom prípade sa nájom bytu transformoval z práva osobného užívania bytu, ktoré vznikalo pridelením bytu a výška úhrady za užívanie nevznikla na základe slobodnej dohody zmluvných strán, ale bola úradne určená, čím potom spomínaná transformácia osobného užívania na "klasický" nájom nebola dokonalá, lebo nájomný vzťah si zachoval mnohé črty predchádzajúceho právneho vzťahu, čo sa prejavilo ako vysokým stupňom ochrany nájomníkov normami občianskeho práva, tak i reguláciou výšky nájomného, ktorá ale už určovala len jeho maximálnu možnú výšku. Preto v prípade absencie pozitívneho právneho predpisu, s použitím širšieho výkladu čl. 4 základných princípov Civilného sporového poriadku, súd bol oprávnený zasiahnuť do obsahu nájomného vzťahu určením ceny nájmu bytu za rozhodné obdobie, ktorého súdom určená výška ako maximálne regulované nájomné podľa príslušnej právnej úpravy, pri zohľadnení lukratívnej polohy bytu v kúpeľnom meste, musí byť akceptovaná. Súd prvej inštancie pritom zohľadnil žalobcom žiadanú cenu nájmu vo výške 124,40 Eur mesačne (teda o niečo málo nižšiu, keďže je žalobným návrhom strany viazaný) a žalobcovi správne priznal sumu 3.940,92 Eur spočívajúcu v rozdiele medzi žalovanými plateným nájomným vo výške 28,28 Eur mesačne a žalobcom požadovaným nájomným vo výške 124,40 Eur za skúmané obdobie od apríla 2004 do augusta 2007, ktorú sumu súd uložil žalovaným zaplatiť spoločne a nerozdielne. 20. Pokiaľ žalovaní predložili dňa 8.6.2018 odvolaciemu súdu rozsudok ESĽP z 5. júla 2016, ktorým bol podľa nich žalobcovi priznaný v zásade rovnaký nárok ako v tomto konaní, ktorý nárok si žalobca uplatnil aj voči Slovenskej republike pred Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý súd mu čiastočne vyhovel, čím by potom priznanie uplatneného nároku v predmetnom konaní bolo v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje, že predmetná námietka je novou skutočnosťou, ktorá nebola uplatnená v prvoinštančnom konaní. Keďže prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP), možno v odvolaní použiť len za zákonom taxatívne vymenovaných okolností, ktorých existencia v danom prípade zo strany žalovaných nebola ani tvrdená, nieto ešte preukázaná, na tento odvolací dôvod, nebolo možné v odvolacom konaní prihliadať. 21. Inak tomu bolo vo vzťahu k príslušenstvu priznanej pohľadávky - priznanému poplatku z omeškania. Odvolací súd tu dáva odvolateľovi za pravdu v tom, že ak cenu nájmu určil súd, i keď predbežným posúdením, žalovaní sa zatiaľ nemohli dostať do omeškania s jeho platením, ktoré omeškanie nastane až jeho nezaplatením v lehote na základe právoplatného rozsudku. 22. Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku čo do priznanej istiny ako vecne správny, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v ostatnej časti vyhovujúceho výroku čo do nesprávne priznaného poplatku z omeškania zmenil v zmysle § 388 CSP tak, že v tejto časti žalobu zamietol. 23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 25. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenia, by úspešnejším žalovaným, pre neúspech žalobcu v časti istiny 1.022,87 Eur a predovšetkým celého uplatneného príslušenstva priznanej mu pohľadávky vznikol nárok na náhradu trov konania. 27. Na druhej strane, ale nie je možné prehliadnuť § 257 CSP, z ktorého vyplýva, že výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom súd i z úradnej povinnosti skúma existenciu týchto dôvodov, pre ktoré by bol daný dôvod náhradu trov konania celkom alebo v časti úspešnej strane nepriznať. 28. Cit. zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok, aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania strane úspešnej. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. 29. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. 30. Rozhodným pre posúdenie existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre účely rozhodnutia o náhradovej povinnosti v predmetnom spore sa odvolaciemu súdu javí nevšednosť daného súdneho konania spočívajúca v tom, že obe sporové strany nemôžu niesť následky nastolenia právnych pomerov medzi nimi bez ich slobodnej dohody a nedokonalosťou zákonnej transformácie osobného užívania bytu žalobcu žalovanými na "klasický" nájom. Uvedená nedokonalosť a absencie pozitívneho právneho predpisu viedla súd k tomu, že sám určoval cenu nájomného z platného nájomného vzťahu strán sporu, čím potom povinnosť plniť žalobcom vznikne až právoplatnosťou rozsudku, i keď byt žalobcu značný čas užívali bez zodpovedajúcej odplaty. Odvolací súd preto pri riadení sa uvedenými úvahami žalovaným (ktorým inak ako úspešnejším v spore, keďže žalobca bol neúspešným aj v časti uplatnených poplatkov z omeškania, ktoré pri ich vyčíslení zásadne prevyšujú uplatnenú istinu pohľadávky, vzniklo právo na náhradu trov konania v prejednávanej veci podľa už vyššie citovaných ustanovení § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP) nepriznal žiadnu náhradu trov, čím došlo k uplatneniu § 257 CSP. 31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).