Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/252/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107224745 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2107224745.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Q. F., nar. XX. U. XXXX, bytom W. Q., M. 1, zastúpeného: IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Bratislava, Šoltésovej 2, IČO: 36 854 808, proti žalovanému: H. F., S., W. X., zastúpenému: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Trnava, Nám. SNP 3, IČO: 36 857 548, za účasti intervenienta: Generali Poisťovňa a. s., Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332, zastúpeného: MST PARTNERS, s. r. o., Bratislava, Laurinská 3, IČO: 36 861 545, o 26.882 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného a o odvolaní intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 1. marca 2017 č. k. 27C/106/2007-592 a o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 23. septembra 2011 č. k. 27C/106/2007-285 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie (I.) a v časti náhrady trov konania (III.) p o t v r d z u j e . II. Súdu prvej inštancie nariaďuje vykonať opravu vo výroku napadnutého rozsudku v označení ročného úroku z omeškania. III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. IV. Návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania zamieta . V. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 26.882 eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 26.882 eur od 16. októbra 2008 do zaplatenia a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 74,88%. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 39, § 42, § 420a ods. 1, 2, 3, § 133 ods. 1, § 451 ods. 1, § 457 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Vecne zdôvodnil, že ako súd prvej inštancie bol pri rozhodovaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (v odlišnom zložení senátu), ktorý skonštatoval vo svojom zrušujúcom uznesení, že žalovaný je osobou sekundárne zodpovednou za škodu vzniknutú žalobcovi (ako podnikateľ v oblasti vystavovania odborných posudkov o originalite motorových vozidiel), keďže on bol tým subjektom, koho odborný posudok č. 002643 potvrdil vykonanie príslušnej kontroly originality motorového vozidla s negatívnym výsledkom dňa 17. januára 2006 a ktorý slúžil žalobcovi ako podklad pre rozhodovanie o kúpe predmetného motorového vozidla identifikovaného v posudku. Keďže žalobca predložil príslušný posudok žalovaného a objednávku, na základe ktorej bol vystavený, žalovaný niesol dôkazné bremeno, či už preukázania sfalšovania posudku alebo preukázania nezhody neskôr políciou skúmaného a zadržaného vozidla s vozidlom, ktoré skontroloval jeho zamestnanec. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že kontrolné UV značky, ktorými zamestnanec žalovaného (P. Q.) označil kontrolované vozidlo (podľa svojho tvrdenia) a následne vystavil posudok 17. januára 2006, na predmetnom vozidle zadržanom žalobcovi, neboli. Z vyšetrovacieho spisu Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom sp. zn. ČVS: ORP-454/OEK-ZH-2010 mal súd prvej inštancie preukázané, že vozidlo s nepozmeneným VIN číslom bolo v čase vykonania kontroly originality v držbe nemeckého užívateľa, nenachádzalo sa ani na Slovensku a po jeho neskoršom premiestnení do Českej republiky, fyzickou policajnou kontrolou bolo zistené, že kontrolné značky sa na vozidle nenachádzali. Podľa výpovede svedka Ing. J. O. pri kontrole originality by prístroj mal odhaliť pozmenené VIN číslo karosérie, ak by bolo manipulované s ním tak, ako to bolo u zadržaného vozidla. S poukazom na uvedené žalovaným vystavený posudok originality nebol správny, pretože po zadržaní vozidla bolo políciou zistené, že pôvodné VIN číslo WVWZZZ3BZ5E16325 bolo zbrúsením odstránené a zhotovené nové VIN číslo WVWZZZ3BZ5E089607. Bola tak preukázaná vecná pasívna legitimácia žalovaného. Dňa 16. januára 2006 bolo odhlásené na polícii vozidlo jeho aktuálnym vlastníkom s tým, že budúcim držiteľom je žalobca, v ktorý deň zaplatil žalobca zálohu 200.000 Sk po výbere z účtu. Následne 17. januára 2006 bola uzatvorená kúpna zmluva a vystavený posudok originality a 18. januára 2006 žalobca vozidlo prihlásil na polícii. Súd mal tiež za preukázané, že žalobca uzatvoril kúpnu zmluvu v deň v nej uvedený, ako i zaplatenie kúpnej ceny 850.000 Sk, s poukazom na článok II. 1, 2, 3 Zmluvy, so splatnosťou v deň podpisu zmluvy, pričom dokladom o jej zaplatení bol podpis obidvoch zúčastnených strán. Podľa článku III. 1 vlastníctvo na kupujúceho prechádza zaplatením celej dohodnutej ceny a v čl. III. 2 sa uvádza, že najneskôr nasledujúci deň po dni prechodu vlastníctva odovzdá predávajúci kupujúcemu vozidlo vrátane príslušenstva. Žalobca preukázal, že na kúpu vozidla si požičal sumu 600.000 Sk, z toho 200.000 Sk prevodom na účet (výberom dňa 16. januára 2006) a sumu 400.000 Sk dňa 17. januára 2006 v hotovosti (preukázané svedeckou výpoveďou O.). Zostávajúcu časť 250.000 Sk zaplatil z peňazí v hotovosti. Žalobca bol zapísaný ako vlastník a držiteľ v evidencii na policajnom orgáne a vozidlo mal v držbe od 18. januára 2006 do 7. marca 2006, kedy ho na výzvu vydal polícii. Je preto nepravdepodobné, že by nezaplatil celú dohodnutú kúpnu cenu, keďže predávajúci mu vozidlo odovzdal. Žalobca sa pritom nedomáha zaplatenia celej kúpnej ceny, ale len časovej hodnoty vozidla určenej znaleckým posudkom vo výške 26.882 eur z dôvodu, aby odstránil prípadné rozpory, pretože v tejto výške poskytovala garanciu (záruku) sieť spoločností IRIS, v rámci ktorej vykonával kontrolu originality aj žalovaný, v prípade zistenia nepravdivého posudku (v prevyšujúcej časti vzal žalobca žalobu späť a v tejto časti bolo konanie zastavené). Odhlásenie vozidla 16. januára 2006 na žalobcu potvrdilo jeho tvrdenie o zaplatení zálohy 200.000 Sk v uvedený deň. Následne 17. januára 2006 poveril predávajúceho, aby v jeho mene zabezpečil kontrolu originality. Za tým účelom mu odovzdal svoj občiansky preukaz, podpísal objednávku, na základe ktorej bol posudok originality vyhotovený. Žalovaný neobjasnil dôvod, pre ktorý vystavil dve objednávky (jednu podpísanú žalobcom a ním aj predloženú a druhú podpísanú neznámou osobou, na meno žalobcu, predloženú intervenientom). V konaní nebolo sporné, že žalovaný vykonal kontrolu originality na objednávku žalobcu, i keď prostredníctvom domnelého predávajúceho. Ako logické bolo pripustené vysvetlenie žalobcu, že žalovaný si musel ponechať kópiu a preto ju niekto zo zúčastnených pri kontrole originality podpísal za žalobcu, ktorému bolo odovzdané jedno vyhotovenie, ktoré podpísal. Odvolací súd (v odlišnom zložení senátu) uviedol, že je treba považovať prakticky za vylúčené, aby si záujemca o kúpu vozidla v hodnote 850.000 Sk, s doposiaľ neskontrolovanou originalitou, nechal originalitu skontrolovať a vystaviť posudok, pričom by vozidlo zakúpil, zaplatil celú kúpnu cenu, už pred vykonaním príslušnej kontroly originality, najmä ak z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že k odovzdaniu a prevzatiu vozidla, i k zaplateniu sumy zodpovedajúcej kúpnej cene mohlo dôjsť najskôr v deň podpisu kúpnej zmluvy, datovanej v deň vydania posudku originality. K doplateniu kúpnej ceny a k odovzdaniu vozidla tak došlo až po odovzdaní posudku originality. Žalovaný ohľadom svojho tvrdenia, že k podpisu kúpnej zmluvy došlo pred vystavením posudku, nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by tvrdenia žalobcu a údaje z kúpnej zmluvy vyvrátil. Predmetom kúpy bolo vozidlo následne zadržané políciou, keďže kúpnu zmluvu vyhotovoval predávajúci a rozdiel vo VIN čísle bol len v tom, že chýbali jeho posledné tri čísla (ostatné identifikačné znaky boli zhodné). Vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Kúpna zmluva bola uzatvorená a posudok vyhotovený 17. januára 2006, pričom vznik škody zistil žalobca najskôr v deň odovzdania vozidla 7. marca 2006. Žalobu na súd podal 20. augusta 2007, teda v lehotách v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1, 2 O. z.. Odstrániteľnú vadu žaloby (doplnenie podpisu na žalobe) odstránil žalobca dňa 1. marca 2017. Žalovanému bola preto uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu v plnom rozsahu. Nepreukázal však, že pred podaním žaloby vyzval žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy a určil lehotu na plnenie. Predložená žiadosť z 20. apríla 2006 bola adresovaná intervenientovi, obsahujúca len žiadosť o poskytnutie informácie (nie výzvu na zaplatenie). Z dôvodu, že žalovanému bola doručená žaloba 14. októbra 2008, nasledujúci deň mal plniť a od 16. októbra 2008 sa dostal do omeškania. Žalovanému bola preto uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8% ročne z priznanej istiny od 16. októbra 2006 do zaplatenia a vo zvyšku bola žaloba v časti úroku z omeškania zamietnutá ako nedôvodná. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a § 256 ods. 2 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.). Vzhľadom k tomu, že pôvodne sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 28.214,83 eur a úroku z omeškania od 1. júna 2006 do 1. marca 2017 vo výške 23.137,66 eur, zavinil zastavenie konania v časti istiny 1.332,83 eur s príslušenstvom (v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby), pričom žalobcovi bola priznaná suma 26.882 eur s úrokom z omeškania 18.023,46 eur ku dňu rozhodnutia (od 16. októbra 2008 do 1. marca 2017), žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v časti zastavenia konania a v zamietajúcej časti. Žalobca bol v konaní čiastočne úspešný v rozsahu 87,44% a žalovaný v rozsahu 12,56% (vrátane časti, v ktorej súd konanie zastavil). Vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní, súd prvej inštancie priznal úspešnejšiemu žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74,88%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku v časti o uložení povinnosti zaplatiť peňažné plnenie žalobcovi a v časti náhrady trov konania podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne jeho zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozsudku. Žalobca spoľahlivo a vierohodne nepreukázal podstatné okolnosti údajného predaja (kúpy) motorového vozidla, teda presný dátum, čas a miesto uzatvorenia kúpnej zmluvy, osobu predávajúceho, výšku kúpnej ceny, spôsob jej úhrady alebo okamih prevzatia motorového vozidla. Zo žiadneho dôkazu v konaní nevyplývala skutočnosť, že by žalobca komukoľvek zaplatil sumu 200.000 Sk, že táto suma mala byť zálohou na kúpu motorového vozidla a že túto sumu zaplatil práve dňa 16. januára 2006. Súd prvej inštancie vychádzal len z tvrdení žalobcu, ktoré však žalovaný namietal. Žalobca na pojednávaní (nedatovaná zápisnica) uviedol zaplatenie zálohy dňa 17. januára 2006, teda zálohu mal zaplatiť až deň po tom, čo bolo motorové vozidlo preukázateľne odhlásené z príslušnej evidencie. Žalovaný nevidí logiku v tom, aby domnelí a údajní predávajúci odhlasovali motorové vozidlo z evidencie na žalobcu ako kupujúceho ešte pred akoukoľvek, čo i čiastočnou, úhradou kúpnej ceny už dňa 16. januára 2006. Svedok F. F. (brat žalobcu) vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca bol peniaze vyberať v banke. Svedok uviedol teda jednorazovú platbu za motorové vozidlo, nespomínal žiadnu zálohu. Rovnako tak ju neuvádzal svedok M. N.. Bolo preukázané, že Q. P., označený v kúpnej zmluve za predávajúceho, nebol nikdy vlastníkom vozidla, ani nepodpisoval kúpnu zmluvu, o okolnostiach uzatvorenia ktorej nevedel nič. Skutočnosť zaplatenia zálohy 200.000 Sk 17. januára 2006 žalovaný považuje za nepreukázanú. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že kúpnu zmluvu nepodpisovala osoba označená ako predávajúci, nie je známy skutočný okamih jej podpisu, miesto, i zaplatenie kúpnej ceny, ako ani okamih prevzatia motorového vozidla. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru o pravdivosti tvrdení žalobcu, čím zaťažil konanie inou vadou v podobe nepreskúmateľnosti rozsudku. Žalobca od počiatku nevedel spoľahlivo uviesť opis skutkového deja (nespomínal si, či zaplatil kúpnu cenu jednorazovo alebo po častiach, v jeden až tri dni, či uzatvoril zmluvu v Tlmačoch alebo na inom mieste pri Tescu na parkovisku, spočiatku neuvádzal žiadnych svedkov predaja na svojej strane). Neskôr po rokoch trvania súdneho sporu navrhol vypočuť dvoch údajných svedkov. K zaplateniu kúpnej ceny mohlo dôjsť už ku dňu 16. januára 2006, kedy došlo k odhláseniu motorového vozidla na žalobcu ako kupujúceho (ktoré je nespornou skutočnosťou) a logika zaplatenia kúpnej ceny spočíva práve v jej zaplatení a následnom odhlásení. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočností označených v kúpnej zmluve, na ktorej obsah nemožno v konaní vziať zreteľ. Skutočnosti v nej uvádzané sú len fikciou, nepreukázané a nemožno ich pričítať na ťarchu žalovaného. Odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto časti neobstojí a nevyplýva z vykonaného dokazovania. Ak súd považoval za nepravdepodobné, že by domnelý predávajúci bol žalobcovi odovzdal vozidlo bez toho, aby zaplatil kúpnu cenu, tak žalovaný považuje rovnako za nepravdepodobné, aby domnelý predávajúci odhlásil motorové vozidlo na žalobcu ako kupujúceho bez zaplatenia kúpnej ceny. Žalobca konal v uvedenej veci nelogicky, neobozretne a neopatrne. Značnú peňažnú sumu mal platiť v hotovosti a k rukám osôb, ktoré neboli v kúpnej zmluve uvedené ako predávajúci, na verejnom priestranstve, bez svedkov, bez detailného poznania obsahu kúpnej zmluvy. Už to malo viesť žalobcu k zvýšenej opatrnosti. Pôžičku na kúpu auta mal poskytnúť údajný svedok N. O., z výpovede ktorého (na súdnom pojednávaní dňa 26. októbra 2016) nie je zrejmé, či svedok mal poskytnúť pôžičku vo výške 400.000 Sk alebo 600.000 Sk. Žalobca ani uvedený svedok si nepamätá, kedy a v akých splátkach túto nemalú sumu žalobca vrátil svedkovi (ktorý nevedel uviesť pôvod peňažnej sumy 400.000 Sk). Opis poskytnutia pôžičky a jej vrátenia sa preto javí byť nedôveryhodný. Opätovne ani v prípade pôžičky nebolo dostatočným a presvedčivým spôsobom preukázané, či pôžička skutočne bola poskytnutá a vrátená, najmä pre neexistenciu písomnej formy, listín alebo výpisov z účtu, či iných dôkazov. K podstatným pripomienkam žalovaného k dotknutým svedkom (P. F. a M. N.) sa súd prvej inštancie opomenul vyjadriť, čím konanie zaťažil inou vadou v podobe nepreskúmateľnosti rozsudku. V konaní taktiež nebol nikdy preukázaný zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca nevedel uviesť či podpísal alebo nie objednávku, pričom existujú dve objednávky s rôznymi podpismi (žalobca nevedel, či podpísal objednávku pred vydaním posudku alebo po jeho predložení). Osobne nebol s motorovým vozidlom na kontrole originality, motorové vozidlo bezprostredne po kontrole osobne nevidel a neprevzal, nepoznal detaily výkonu kontroly, nevedel označiť osobu, ktorá bola na výkone kontroly originality. Podľa tvrdenia žalobcu na súdnom pojednávaní 11. októbra 2012 nie je relevantné či podpísal objednávku, mohol tak urobiť aj predávajúci, pre neho nebola dôležitá objednávka ale posudok. Žalovaný sa vyjadril, že objednať posudok môže ktokoľvek, keď pristaví vozidlo, nemusí byť vlastník. V odbornom posudku bol žalobca uvádzaný ako majiteľ i objednávateľ z dôvodu, že žalovaný má k dispozícii technický preukaz, z ktorého zistil, že 16. januára 2006 bolo vozidlo odhlásené na žalobcu. Dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, aby preukázal vstup do zmluvného vzťahu so žalovaným, čo z vykonaného dokazovania nevyplýva. Nesprávnosť právneho posúdenia žalovaný videl v tom, že žalobca nepreukázal vznik a výšku škody, teda že by bol zaplatil deklarovanú výšku kúpnej ceny za motorové vozidlo, že mal alebo mohol mať dostatočné finančné prostriedky ku kúpe daného motorového vozidla, rovnako nevedel spoľahlivo preukázať, že žalobcovi boli požičané akékoľvek peňažné prostriedky. Žalobca tiež nepreukázal, že by škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s prevádzkovou činnosťou žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na neexistenciu zmluvného vzťahu medzi žalovaným a žalobcom, ako i odhlásenie motorového vozidla z evidencie už 16. januára 2006 a objektívnu skutočnosť vykonania kontroly motorového vozidla 17. januára 2006. Žalovaný nemôže zodpovedať za údajnú škodu vzniknutú žalobcovi, pretože absentuje súvislosť medzi vznikom škody, za ktorú zodpovedá páchateľ, vystupujúci v pozícii domnelého predávajúceho a prevádzkovou činnosťou žalovaného, ktorý vykonal kontrolu originality s najväčšou pravdepodobnosťou až po tom, čo žalobca mal vozidlo nadobudnúť. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť ani zavineniu poškodeného v zmysle § 441 O. z., kedy by vznik škody pričítal na ťarchu žalobcovi, ktorý pristupoval k veci veľmi neobozretne a neopatrne, dostatočne nepredchádzal vznik škody, čím porušil svoju prevenčnú povinnosť s poukazom na § 415 O. z.. Predovšetkým žalobca mohol vykonať, so zreteľom na všetky okolnosti, pred uskutočnením údajnej kúpy motorového vozidla (v snahe predísť škode) nasledujúce úkony: konať o uzatvorení kúpnej zmluvy priamo s osobou označenou ako predávajúcim, resp. vlastníkom motorového vozidla alebo aspoň kontaktovať takúto osobu, nechať si predložiť plnomocenstvo a legitimáciu osôb vystupujúcich za domnelého predávajúceho, motorové vozidlo vziať na kontrolu originality osobne, úhradu kúpnej ceny realizovať prostredníctvom bankového prevodu, nechať si preveriť register kradnutých motorových vozidiel v databázach EÚ. Od žalobcu bolo spravodlivo možné očakávať, že vyššie uvedené úkony uskutoční, keďže v rámci svojej profesie je odborne spôsobilým v oblasti kontraktuálneho práva (vyjadril sa, že pracuje v poisťovníctve). Žalovaný i naďalej namieta premlčanie nároku, ktorý nebol od počiatku uplatnený riadne. Žalobu podanú 20. augusta 2007 podal za žalobcu podpísaný JUDr. Jozef Tomko, advokát, ktorý nemal riadne plnomocenstvo pre zastupovanie žalobcu v súdnom konaní, následkom čoho sú všetky úkony vykonané advokátom neplatné, resp. neúčinné. V tejto súvislosti má žalovaný za to, že aj úkon podania žaloby je neúčinný, neplatný. Žalobca bol riadne zastúpený až od okamihu prevzatia právneho zastupovania advokátskou kanceláriou, až v štádiu po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie, kedy bol nárok prostredníctvom tejto advokátskej kancelárie uplatnený 10. decembra 2012. 3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie aj intervenient v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie a v časti náhrady trov konania, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu. K odvolaniu predložil súhlas žalovaného s podaním odvolania intervenienta. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom (v odlišnom zložení senátu) bola preukázaná existencia dvoch objednávok na vykonanie kontroly originality (jedna podpísaná žalobcom a jedna ním nepodpísaná), v dôsledku čoho intervenient rozporuje pretrvávanie záväznosti záveru odvolacieho súdu o prenose dôkazného bremena na žalovaného (ktorý konštatoval za stavu doloženia žalobcom príslušného posudku žalovaného a tiež objednávky tvoriacej pre vyhotovenie posudku podklad, bol žalovaný subjektom, ktorý niesol dôkazné bremeno na preukázanie falšovania posudku alebo prípadné preukázanie nezhody neskôr políciou skúmaného vozidla skontrolovaným ním samotným). Žalobcu naďalej zaťažovalo dôkazné bremeno k podmienkam vzniku škody. V ďalšom postupe prvoinštančného súdu bolo dokazovaním preukázané, že žalobca prevzal vozidlo už 16. januára 2006, uhradil toho istého dňa podľa vlastného tvrdenia 200.000 Sk, teda neplatí skutkový predpoklad odvolacieho súdu, že k prevzatiu vozidla a tvrdenej úhrade došlo až 18. januára, resp. najskôr 17. januára 2006. Vzhľadom na zmenu skutkového stavu súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní sporu nebol viazaný právnymi názormi odvolacieho súdu (v odlišnom zložení senátu) a bol povinný autonómne vyhodnotiť skutkový stav vyplývajúci z doplneného dokazovania. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výpisu z účtu žalobcu za január 2006 zistil, že žalobca mal 10. januára 2006 prevedenú sumu od Z. O. 200.000 Sk a túto sumu vybral dňa 16. januára 2006. Následne zo svojho účtu postupne vybral sumy 150.000 Sk, 10.000 Sk, 120.000 Sk, 10.000 Sk, 35.000 Sk, 25.000 Sk, 26.000 Sk. Uvedené hotovostné výbery nič nepreukazujú a nemôžu slúžiť ako dôkaz splatenia pôžičky 600.000 Sk. Porovnaním dvoch objednávok kontroly originality bolo zistené, že ide o totožnú objednávku vystavenú žalovaným, ale s odlišným podpisom platiteľa a osoby preberajúcej odborný posudok. Súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že na objednávky platiteľ kontroly podpisuje časť, kde sa uvádza, „prehlasujem, že odborný posudok, skúmané dokumenty a vozidlo som prebral v pôvodnom stave“. Z výpovede žalobcu je preukázané (zápisnica z 5. marca 2009), že kontrolu originality neplatil a na kontrole nebol osobne prítomný, nemohol tak prehlásiť, že posudok, dokumenty a vozidlo prebral od vykonávateľa kontroly v pôvodnom stave, vzhľadom k čomu je preukázané, že predmetná kontrola originality nebola vykonaná na základe žalobcovej objednávky, ale na základe objednávky predloženej intervenientom (podpísanej neznalou osobou), z čoho vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným nebol uzatvorený zmluvný vzťah a teda žalovaný sa nemohol dopustiť voči žalobcovi porušenia svojich povinností a protiprávneho konania pri výkone kontroly originality, ako predpoklad vzniku zodpovednostného vzťahu za škodu. Žalobca na súdnom pojednávaní 11. októbra 2012 uviedol, že si nepamätá na presné dátumy, ale v prvý deň prevzal od predávajúceho vozidlo, vyskúšal ho, vyplatil zálohu, druhý deň im odovzdal vozidlo, spravili kontrolu originality a v ten istý deň sa stretli druhýkrát, odovzdali mu vozidlo, posudok o kontrole originality a podpísal kúpnu zmluvu. Tretí deň sa stretli na dopravnom inšpektoráte v Banskej Štiavnici, kde po prepise vozidla žalobca doplatil kúpnu cenu. Kúpna zmluva zo 17. januára 2006 bola absolútne neplatným právnym úkonom, svedok P., ktorý mal byť jej zmluvnou stranou uviedol, že predmetnú zmluvu nikdy nepodpísal a nejde o jeho podpis na zmluve. Zmluva je neplatná i z dôvodu jej neurčitosti (absencia uvedenia čísla motora, neúplné číslo karosérie, chýba posledné trojčíslie), vzhľadom na čo môžu existovať tisíce vozidiel s identickým číslom karosérie, ako bolo uvedené v kúpnej zmluve (absencia EČ) a nezrozumiteľnosť (uvedenie inej farby vozidla ako je uvedená v prílohe). Predložená kúpna zmluva by nebola postačujúcim právnym titulom na prevod vlastníctva k predmetnému vozidlu. Pokiaľ svedok P. vypovedal, že zmluvu nepodpísal, predmetný listinný dôkaz nič nedokazuje, nemá žiadnu dôkaznú hodnotu z pohľadu preukázania úhrady kúpnej ceny alebo dátumu jej uzatvorenia, v dôsledku čoho nebola preukázaná úhrada kúpnej ceny a vznik škody v ním tvrdenom rozsahu. Uzatvorenie predloženej kúpnej zmluvy 17. januára 2006 je sporné, pretože kúpna zmluva, ako aj jej príloha - zápis o technickom stave vozidla, obsahujú pozmeňovaný dátum uzatvorenia. Nejde o omyl v písaní pri podpise, keďže k omylu môže dôjsť pri datovaní jedného dokumentu. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že už 16. januára 2006 smeroval prejav vôle a správanie žalobcu jednoznačne k nadobudnutiu vlastníctva predmetného motorového vozidla a úhrady kúpnej ceny a rovnako aj prejav vôle a správanie predávajúceho k prevodu vlastníctva. Z dôvodu, že zo strany žalobcu došlo k prevzatiu predmetu kúpy a ponechaniu si ho, úhrada sumy 200.000 Sk predstavovala úhradu kúpnej ceny a nie úhradu zálohy (o ktorej nič neuvádza ani písomná zmluva). V súlade s uvedeným bolo aj konanie predávajúcich, ktorí už dňa 16. januára 2006 uskutočňovali úkony, ktoré sa realizujú pri uzatvorení prevodnej zmluvy a odhlásili na policajnom zbore aj v technickom preukazuje vozidlo na žalobcu. Z logiky veci je nepredstaviteľné, aby predávajúci odhlasoval v evidencii motorových vozidiel vozidlo na osobu, s ktorou neuzatvoril dohodu o prevode predmetnej veci. Po zápise odhlásenia vozidla by prípadný spätný zápis vozidla na prevádzajúceho v evidencii bol bez súčinnosti žalobcu ťažko predstaviteľným. Súčasne je tu preukázaná nepravdivosť tvrdení žalobcu o vstupe do kontaktu s ním uvádzanými osobami vystupujúcimi ako zástupcovia vlastníka vozidla až 17. januára 2006, čo je nutné zohľadniť pri celkovom vyhodnotení vierohodnosti žalobcu, jeho tvrdení a produkovaných dôkazoch, celkovom zhodnotení veci a všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti. Nie je preto správny záver súdu prvej inštancie, že odborný posudok slúžil ako podklad pre rozhodovanie o kúpe predmetného vozidla, pretože žalobca predmetné vozidlo preukázateľne kúpil už pred vyhotovením posudku na základe ústnej kúpnej zmluvy zo 16. januára 2006. Súd prvej inštancie nebol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, konštatujúceho sekundárnu zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi, vzhľadom na zmenu skutkového stavu, z ktorého vychádzal odvolací súd. Je to žalobca, koho zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie existencie uzatvorenia zmluvného vzťahu so žalovaným, vo vzťahu k vykonaniu kontroly originality (čo sa žalobcovi nepodarilo vzhľadom na existenciu niekoľkých objednávok a preukázanie nemožnosti vykonania kontroly originality na základe jeho objednávky, keďže nepreberal posudok a vozidlo od žalovaného), pričom existencia zodpovednostného vzťahu žalovaného voči žalobcovi preukázaná nebola. Súd prvej inštancie neuvádzal, akým dôkazom mal preukázané, že 16. januára 2006 zaplatil žalobca zálohu 200.000 Sk. Nebolo preukázané, že žalobca uzatvoril kúpnu zmluvu v deň uvedený v kúpnej zmluve, pretože dátum uzatvorenia zmluvy je pozmeňovaný a originál nebol predložený. Z vykonaného dokazovania odhlásenia vozidla na žalobcu v technickom preukaze vyplýva uzatvorenie ústnej kúpnej zmluvy žalobcom 16. januára 2006. V konaní nebolo preukázané, že žalobca zaplatil kúpnu cenu 850.000 Sk, keďže skutočnosti uvedené v predloženej zmluve nič nepreukazujú, svedok P. vypovedal, že zmluvu nikdy neuzatvoril. Dokladom o zaplatení uvedenej sumy nemôže byť podpis zúčastnených strán, keď svedok P. vypovedal, že na predmetnej zmluve nie je jeho podpis. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že kúpna cena nebola uhradená v deň údajného podpisu predmetnej zmluvy, ako aj, že k odovzdaniu vozidla žalobcovi došlo 16. januára 2006. Intervenient poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie v predchádzajúcom rozsudku (týkajúceho sa nepreukázania zaplatenia dohodnutej kúpnej ceny vo výške 850.000 Sk). Žalobca na pojednávaní 5.3.2009 uviedol, že nevie preukázať, že zaplatil 850.000 Sk v hotovosti pri kúpe vozidla. Súd prvej inštancie s uvedenými skutočnosťami a ich vplyvom na unesenie dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k údajnej úhrade sumy 850.000 Sk sa v rozsudku vôbec nevysporiadal, i v kontexte námietok žalovaného a intervenienta. Preskúmateľným spôsobom neodôvodnil prečo uvedené skutočnosti nie sú už natoľko rozhodujúce, v dôsledku čoho zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Intervenient namietal nevieryhodnosť svedeckej výpovede svedka O. (najmä v kontexte toho, že prvýkrát ho žalobca navrhol vypočuť až po mnohých rokoch vedenia konania), žalobca vypovedal, že nevie preukázať úhradu 850.000 Sk pri kúpe vozidla a v rozpore s tým navrhuje uvedené dôkazy. Svedok O. bol blízkou osobu žalobcu, pričom nebolo preukázané vrátenie sumy svedkovi inak ako jeho výpoveďou. Svedok O. si nepamätal miesto odovzdania pôžičky 400.000 Sk, či to bolo ráno alebo večer, nevedel, kedy mu žalobca pôžičku vrátil. Svedok O. mal podľa vlastných slov zarábať 300.000 až 500.000 Sk mesačne, no od žalobcu si peniaze nepožičiaval (podľa tvrdenia žalobcu mu ten požičiaval malé čiastky). Súd prvej inštancie sa v rozsudku s námietkami nevieryhodnosti svedeckej výpovede svedka O. vôbec nevysporiadal, vzhľadom k čomu je rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný, zakladajúci inú vadu konania. Hoci v predchádzajúcom rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca uviedol, že zaplatil o 50.000 Sk menej, v napadnutom rozsudku tomu pozornosť vôbec nevenoval. Súd prvej inštancie bol povinný zohľadniť a odôvodniť aspekt vierohodnosti dodatočných tvrdení žalobcu a produkovaných dôkazov. Jeho snaha produkovať dôkazy svedkami N. a F., ktorých svedecké výpovede boli aj pre súd prvej inštancie zjavne nevieryhodné, musí byť zohľadnená vo vzájomnej súvislosti s výpoveďou svedka O. a snahou žalobcu dostať sa za každú cenu z dôkaznej núdze. Na svedka O. preto prihliadané byť nemalo (z dôvodu jeho nevieryhodnosti). Nebol prítomný pri tvrdenom odovzdávaní kúpnej ceny, preto nevie preukázať ako naložil žalobca s poskytnutou pôžičkou. Žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k vzniknutej škode a konkrétnej sume uhradenej predávajúcemu, ktoré dôkazné bremeno nemožno nahradiť pravdepodobnostnými úvahami súdu. Odklon od požiadavky unesenia dôkazného bremena žalobcom zakladá preto odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ sa žalobca v konaní nedomáha zaplatenia celej kúpnej ceny, ale len časovej hodnoty vozidla určenej znaleckým posudkom, pretože v tejto výške poskytuje garanciu sieť IRIS, v rámci ktorej vykonával kontrolu originality aj žalovaný, v prípade zistenia nepravdivého posudku, tak v takomto prípade ide zo strany žalobcu o uplatnenie zmluvného nároku na základe webovej stránky spoločnosti IRIS SH, s.r.o. a žalobca nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu so žalovaným (žalobca neplatil za vykonanie kontroly originality a neuniesol dôkazné bremeno k objednaniu kontroly). Nešlo o webovú stránku žalovaného, žalobcom založený listinný dôkaz je nezrozumiteľný a ním tvrdená garancia preukázaná nie je, pričom k uplatneniu nároku na zaplatenie časovej hodnoty vozidla z titulu garancií došlo zo strany žalobcu prvý raz až zmenou žaloby po uplynutí premlčacej doby. Podľa výpovede žalobcu (z 26. októbra 2016) ten si nepamätal, či podpísal dve alebo jednu objednávku, ale disponuje originálom, ktorý mu predložila osoba, od ktorej kupoval vozidlo spolu s certifikátom originality. Predávajúcim odovzdal občiansky preukaz, aby mu priniesli kontrolu originality, oni tak vykonali a doniesli odborný posudok i objednávku. Neskôr na pojednávaní 11. októbra 2012 uviedol, že nie je relevantné, či podpísal objednávku, mohol tak urobiť aj predávajúci, k podpísaniu došlo 17. januára, ale vôbec si nespomína či pred alebo po odovzdaní auta. Žalobca netvrdil ani nepreukázal, že by udelil domnelému predávajúcemu plnomocenstvo, aby v jeho mene uzatvoril so žalovaným objednávku na výkon kontroly originality. Pokiaľ však nešlo o tento prípad, bola kontrola originality vykonaná na základe objednávky tretej osoby vydávajúcej sa za žalobcu. Preto platia i tu závery vo vzťahu k neexistencii zmluvného vzťahu žalobcu so žalovaným. Platné zastúpenie žalobcu domnelým predávajúcim vylučuje i ustanovenie § 22 ods. 2 O. z., v zmysle ktorého zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Dohad odvolacieho súdu, že treba považovať za vylúčené, aby si záujemca o kúpu vozidla nechal skontrolovať originalitu, pričom by vozidlo kúpil, zaplatil celú kúpnu cenu už pred vykonaním príslušnej kontroly, takéto skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a doplatenie kúpnej ceny nebolo preukázané. V priebehu konania bolo namietané uzavretie kúpnej zmluvy 16. januára 2006 a konštatované uzatvorenie ústnej kúpnej zmluvy. Tvrdenia žalobcu o prvom vstupe do kontaktu s domnelými predávajúcimi až 17. januára 2006 bolo preukázateľne vyvrátené, ako i údaje z kúpnej zmluvy, nezodpovedajúce žalobcovým tvrdeniam a akceptovateľným úvahám, že 17. januára 2006 by domnelí predávajúci odovzdali kúpnu zmluvu s vyhlásením o úplnom zaplatení celej kúpnej zmluvy dňa 17. januára 2006 pri podpise zmluvy, opätovne by odovzdali žalobcovi vozidlo a spoliehali sa, že im 18. januára 2006 v hotovosti doplatí sumu 650.000 Sk. Žalobca v priebehu konania po konštatovaní dôkaznej núdze navrhoval dôkazné prostriedky, ktoré boli následne súdom odmietnuté pre ich nevierohodnosť. Na vznesenej námietke premlčania intervenient naďalej trval. Po udelení plnomocenstva novému právnemu zástupcovi sa stalo odstránenie vady nereparovateľné. K prvému procesne relevantnému uplatneniu žalobného návrhu so žalobným petitom zodpovedajúcim procesným požiadavkám došlo až podaním právneho zástupcu 10. októbra 2012, a až týmto podaním žalobca uplatnil nárok a prestala plynúť premlčacia doba. Odstránenie vady žaloby podanej treťou osobou bez akýchkoľvek procesných účinkov vo vzťahu k žalobcovi, spôsobom uskutočneným súdom 1. marca 2017 (doplnenie podpisu žaloby žalobcom) bolo procesne neprípustné, keďže nie je možná dodatočná konvalidácia premlčaného nároku. V žalobe doručenej súdu 20. augusta 2007 JUDr. Tomko jednoznačne uplatnil nárok na náhradu škodu založenú na tvrdeniach objednávky kontroly originality, kúpy vozidla za kúpnu cenu 850.000 Sk, zaistenia vozidla políciou a teda vzniku škody 850.000 Sk. Na súdnom pojednávaní dňa 5. marca 2009 uviedol žalobca, že nevie preukázať zaplatenie sumy 850.000 Sk v hotovosti pri kúpe vozidla, vzhľadom na to došlo k späťvzatiu žaloby voči pôvodne žalovanému 2/. Následne právny zástupca žalobcu uviedol, že budú meniť návrh žaloby, nebudú trvať na úhrade kúpnej ceny 850.000 Sk, ale na náhrade ceny vozidla podľa časovej hodnoty v čase predaja vozidla, s poukazom na odborný posudok žalovaného a ním poskytnuté garancie (na základe vypracovaného odborného posudku na stanovenie technickej hodnoty vozidla dňa 23. marca 2009 bola stanovená časová hodnota vozidla k 1. júlu 2006 vo výške 26.882 eur). Predmetom konania sa stal nový zmluvný nárok vo výške časovej hodnoty vozidla vo forme zverejnenej garancie, na základe zistenia časovej hodnoty vozidla. Ide teda o dva odlišné nároky s odlišným právnym základom, hoci sčasti prelínajúcim sa opisom skutkového deja, z ktorého vychádzajú. Následne právny zástupca žalobcu doručil čiastočné späťvzatie žaloby a súd konanie v tejto časti zastavil (v časti presahujúcej sumu 26.882 eur). Od 2. júna 2009 opätovne pokračovalo plynutie premlčacej doby vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 26.882 eur, keďže žalobca uplatnil kvalitatívne iný nárok. Podaním z 10. októbra 2012 právny zástupca žalobcu požiadal o pripustenie zmeny žaloby, pričom sa uplatnenia sumy 26.882 eur domáhal titulom náhrady škody v dôsledku nepravdivosti odborného posudku aj porušenia povinnosti žalovaného pri kontrole, na základe ktorého žalobca vozidlo kúpil a bolo neskôr zadržané políciou, ako i z titulu garancií poskytovaných sieťou IRIS na pravdivosť vystavených posudkov. Procesný úkon - zmena žaloby z 2. júna 2009 bola uskutočnená s plným vedomím žalobcu a bolo nutné ho zohľadniť v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania nároku na náhradu škody, vo vzťahu ku ktorému premlčacia lehota opäť plynula od 3. júna 2009 do 10. októbra 2012. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol nárok na náhradu škody premlčaný, ako aj nárok na plnenie z titulu garancie. Priznaný výrok v časti príslušenstva je nevykonateľný, pretože nestanovuje časové obdobie, za ktoré sa žalobcovi priznáva príslušenstvo vo výške 8%. Ak by boli preukázané podmienky vzniku nároku na náhradu škody, je potrebné prihliadať aj na ustanovenie § 420a ods. 3 O. z., v zmysle ktorého zodpovednosti za škodu sa zbaví ten, kto preukáže, že škoda bola spôsobená vlastným konaním poškodeného. Ustanovenie § 441 O. z. (škoda spôsobená zavinením poškodeného) súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil a preto je daný dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca profesionálne pôsobiaci v poisťovníctve je osobou, u ktorej je potrebné klásť vyššie nároky posudzovania obozretnosti postupu pri uzatváraní zmluvy. Zmluvu uzatvoril s osobami, s ktorými sa stretol na parkovisku bez toho, aby ich legitimoval, verifikoval ich oprávnenie nakladať s predmetným vozidlom, ich oprávnenie prijať kúpnu cenu, žiadna z týchto osôb sa žalobcovi nepredstavila a podľa vlastných slov mal odovzdať nevediac komu sumu 850.000 Sk. Ak by žalobca postupoval s elementárnou obozretnosťou a legitimoval osoby, s ktorými sa stretol, zistil by, že nekoná s údajným predávajúcim, pokiaľ by vzhľadom na vysoký obsah sumy trval na bezhotovostnej úhrade kúpnej ceny, bola by osoba obohacujúca sa na jeho úkor dopátrateľná a stav bezdôvodného obohatenia zistiteľný. Primárnou príčinou vzniku žalobcom tvrdenej škody je výlučne úmyselné, nedbanlivostné konanie žalobcu, ktoré je neospravedlniteľné a je jednou z príčin nereparovateľnosti bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k jeho prijímateľovi. Pokiaľ došlo 16. januára 2006 k úhrade sumy 200.000 Sk, vzhľadom na neplatnosť tak ústnej, ako i prípadnej písomnej kúpnej zmluvy, vzniklo týmto okamihom na strane údajného predávajúceho bezdôvodné obohatenie. Intervenient poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 506/2014, z ktorého vyplýva, že prvoinštančný súd v analogickom spore zamietol uplatnený nárok na náhradu škody v analogickom prípade voči vykonávateľovi kontroly originality, z dôvodu existencie príčinnej súvislosti medzi uplatňovaným nárokom na náhradu škody a nesprávnym postupom žalovaného pri výkone kontroly originality, pričom predmetné rozhodnutie nebolo zmenené ani odvolacím súdom. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nadobudol právoplatnosť napadnutý rozsudok v časti, v ktorej bol zamietnutý žalobcom uplatnený nárok, považuje intervenient ďalší postup súdu v konaní vo veci samej za odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného a intervenienta navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Skutočnosť, že žalobca zaplatil 200.000 Sk ako zálohu za vozidlo značky Volkswagen preukázateľne vyplýva z v súdnom konaní predložených výpisov z účtu žalobcu, ktorý dňa 16. januára 2006 vybral zo svojho bankového účtu uvedenú peňažnú sumu, ktorú mu zaslal na tento účel ako pôžičku N. O.. Uvedené potvrdzuje aj výpoveď svedka P. F., ktorý uviedol, že cestou do Tlmáč boli ešte v banke, spolu s pánom N. čakali v aute, zatiaľ čo bol brat vyberať peniaze. Svedok N. uviedol, že v ten deň žalobca odovzdal predávajúcim osobám obálku s peniazmi. Uvedení svedkovia sprevádzali žalobcu prvý deň, kedy sa stretol s predávajúcimi osobami, čo vyplýva aj z výpovede žalobcu z 11. októbra 2012. S ohľadom na záujem domnelého predávajúceho predať vozidlo v čo najkratšom čase, to mohlo byť dôvodom rýchleho odhlásenia vozidla na žalobcu. K uzavretiu kúpnej zmluvy došlo dňa 17. januára 2006, ako je aj obidvoma zmluvnými stranami datovaná, pričom k zápisu vozidla na žalobcu došlo až dňa 18. januára 2006. Na uvedenom slede udalostí nie je možné vnímať akúkoľvek nelogickosť či neopatrnosť v postupe žalobcu, keďže medzi prvým a tretím dňom, počas ktorého došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, bol na žiadosť žalobcu vykonaný test originality vozidla (počas druhého dňa). Odvolací súd konštatoval, že nemožno preceňovať evidenčný charakter zápisov. Dokladom o zaplatení kúpnej ceny vozidla je kúpna zmluva. Svedok P. F. sa len domnieval, že v obálke bolo 850.000 Sk, keď uviedol že to, že vyberal 850.000 Sk vedel podľa toho, že brat povedal deň predtým, že má možnosť kúpiť auto v tejto cene. Uvedené uviedol aj žalobca na výsluchu pred súdom 26. októbra 2016. S argumentom žalovaného, resp. intervenienta, že je nelogické, aby predávajúce osoby odhlásili vozidlo bez toho, aby existovala dohoda o jeho predaji, pretože by následne nebolo možné zapísať pôvodného vlastníka späť do evidencie, nemožno súhlasiť. Podľa § 90 ods. 8 zákona č. 315/1996 Z. z. ak okresný dopravný inšpektorát nevykonal všetky evidenčné úkony, práva a povinnosti držiteľa vozidla má jeho doterajší držiteľ. Uvedený argument teda nemá oporu v právnom poriadku. Osoby z prostredia organizovaného zločinu dokázali zabezpečiť aj zapísanie, odhlásenie predchádzajúceho evidovaného vlastníka P. bez toho, aby o tom mal akúkoľvek vedomosť, teda zabezpečenie jeho spätného zápisu by nebol pre tieto osoby žiaden problém. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaných dôkazných prostriedkov a záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom. Žalobca v čase uzavretia kúpnej zmluvy jednal s druhou stranou ako s predaj zabezpečujúcimi osobami z prostredia autobazáru, keďže žalobca nemal vedomosť, že je obeťou sofistikovane premysleného podvodu, ktorého páchanie by mal odhaliť práve posudok originality žalovaného. Kúpna cena bola zaplatená najprv ako záloha 16. januára 2006 vo výške 200.000 Sk a zostatok 650.000 Sk dňa 18. januára 2006, kedy sa žalobca s osobami vydávajúcimi sa za predávajúceho stretli na dopravnom inšpektoráte za účelom prepísania vozidla na žalobcu. K uvedenej postupnosti došlo na základe istoty žalobcu ako kupujúceho, ktorú nadobudol práve z protokolu originality, vystaveného ešte dňa 17. januára 2006. Postup žalobcu pri kúpe vozidla je preto možné kvalifikovať ako logický, obozretný a opatrný, keď nezaplatil kúpnu cenu v plnej výške v čase, keď ešte nemal vedomosť o tom, aký bude výsledok testu originality vozidla. Žalobca 16. januára 2006 prevzal auto na odskúšanie a druhej zmluvnej strane, vystupujúcej v pozícii autobazáru, zaplatil zálohu 200.000 Sk, pričom k dohode došlo nasledujúci deň, ako to vyplýva zo zmluvy, kedy sa obe strany dohodli na odovzdaní vozidla a spôsobe zaplatenia kúpnej ceny. Dňa 16. januára 2006 chcel vozidlo žalobca vyskúšať. Zostávajúcu časť kúpnej ceny zaplatil 18. januára 2006 na dopravnom inšpektoráte v Banskej Štiavnici. K prevzatiu vozidla mohlo dôjsť najskôr 17. januára 2006, keďže deň predtým len zvažovali, či sa kúpa a predaj vykoná. Intervenient sa len domnieva ako to mohlo byť, avšak nepredložil dôkazy spochybňujúce uzavretie kúpnej zmluvy 17. januára 2006. Jeho argumentácia je zjavne účelová a nesprávna. Je možné predpokladať, že pri nesplnení predmetnej podmienky (kladný posudok originality) by žalobcovi boli vrátili aj vyplatenú zálohu, keďže by neriskovali odhalenie ich systematickej trestnej činnosti, ktorá v tom čase ešte nebola políciou odhalená. Vyplatenie zálohy tak nemá žiadny vplyv ani na existenciu namietanej príčinnej súvislosti. Oprava dátumu 2005 na 2006 je dôsledkom a bežnou chybou vyskytujúcou sa v januári nového roku, kedy sa prirodzene môže stať, že osoba uvedie namiesto aktuálneho roku označenie predchádzajúceho roku. Táto oprava sa pritom nevyskytla na všetkých dátumoch (viď podpis kupujúceho na prílohe kúpnej zmluvy) a je zrejmé, že vozidlo nebolo predávané v januári 2005, keď nebolo ešte ani vyrobené. Dátum uzavretia kúpnej zmluvy (17. januára 2006) preukazuje okamih uzavretia kúpnej zmluvy. Je celkom zrejmé a prirodzené z povahy veci, že osoby z prostredia organizovaného zločinu by nepochybne neodcudzili vozidlo v zahraničí, nepreviezli ho cez vonkajšie Schengenské hranice, nepozmeňovali by VIN číslo a nezlegalizovali by vozidlo, nezapísali na tzv. bieleho koňa, následne získali kontrolu originality a potom by vozidlo žalobcovi odovzdali bez zaplatenia kúpnej ceny. K rozdielu medzi sumou 800.000 Sk a 850.000 Sk sa žalovaný viackrát vyjadril v priebehu konania, pričom predmetom konania je peňažná suma vyčíslená podľa odborného posudku, určujúceho časovú cenu vozidla, v súlade s garanciami, s ktorými žalovaný podnikal. Garancie boli obsahom internetovej stránky siete, na ktorú odkazoval priamo posudok vystavený žalovaným, pričom zodpovednosť žalovaného bola potvrdená nielen listom spoločnosti IRIS, ale aj viackrát listom samotného žalovaného (z 2. júna 2006), ktorý na preposlanú žiadosť o poskytnutie garancie uviedol, že práve na takéto prípady je žalovaný poistený, čím uznal svoju zodpovednosť i legitimáciu. Neskorší postup a argumentácia žalovaného sú preto účelové. Upozorňovanie na nezrovnalosti niektorých detailov žalovaným a intervenientom v ich odvolaniach je tiež účelové, majúce odviesť pozornosť od skutočnosti, že v priamej príčinnej súvislosti s vykonaním kontroly originality a vystavenia protokolu originality bola v majetkovej sfére žalobcu spôsobená škoda. S ohľadom na čas, ktorý uplynul od uzavretia zmluvy je prelínanie detailov minimálne ľudsky prirodzené a nie je možné od svedkov požadovať, aby s takýmto dlhoročným odstupom si pamätali súvisle a úplne presne tri dni za sebou. Dôležitým faktom však je, že dôkazy získané vykonaním dôkazných prostriedkov jednoznačne a súhrnne preukázali podstatné skutkové okolnosti súvisiace s uzavretím kúpnej zmluvy, zaplatením kúpnej ceny, odhlásením, posudkom originality, nasledujúcim zápisom vozidla do evidencie v prospech žalobcu. Neúplnosť čísla karosérie na kúpnej zmluve nie je otázkou relevantnou pre posúdenie zodpovednosti žalovaného za škodu. Bez ohľadu na to, že písomnosť kúpnej zmluvy nie je predpísaná, či to, že zmluva musí byť neplatná z dôvodu, že ide o odcudzené vozidlo, je zrejmé, že predmetom kúpy bolo vozidlo, ktorému žalovaný vykonal kontrolu originality, ktoré bolo evidované v evidencii vozidiel na deklarovaného predávajúceho, ktoré bolo následne zapísané na žalobcu ako kupujúceho, o čom svedčia doklady aj z evidencie vozidiel (údaje sa zhodujú presne s údajmi na posudku originality). V konaní bolo jednoznačne preukázané, že svedok O. požičal za účelom kúpy vozidla žalobcovi peňažnú sumu vo výške 600.000 Sk, z toho 200.000 Sk bezhotovostným prevodom na bankový účet žalobcu, preukázanú výpisom z bankového účtu a ďalšiu sumu vo výške 400.000 Sk v hotovosti 17. januára 2006, k čomu sa svedok opakovane vyjadril a písomne čestne prehlásil vo vyhlásení z 8. októbra 2012. Zdrojom kúpnej ceny bola suma 400.000 Sk odovzdaná osobne, ďalej suma 200.000 Sk poslaná na bankový účet žalobcu a zvyšnú časť 250.000 Sk zaplatil žalobca zo svojich peňazí. Výška kúpnej ceny i poskytovanej garancie, vrátane výšky časovej hodnoty vozidla, bola v konaní preukázaná. Nedošlo preto k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Tvrdenia žalovaného a intervenienta, že by súd prvej inštancie nebol viazaný závermi, s poukazom na zmeny v skutkovom stave, nemôžu obstáť (v odôvodnení rozsudku bol vyslovený právny názor, že žalovaný je osobou sekundárne zodpovednou za škodu vzniknutú žalobcovi, keďže to bol on, koho odborný posudok potvrdzujúci vykonanie príslušnej kontroly s negatívnym výsledkom už 17. januára 2006 slúžil žalobcovi ako podklad pre rozhodovanie o kúpe motorového vozidla). Žalobca preukázal zaplatenie kúpnej ceny kúpnou zmluvou, ktorá mu bola odovzdaná predávajúcimi osobami vystupujúcimi v pozícii autobazáru, preukazujúc, že vlastník vozidla odhlásil vozidlo v prospech žalobcu. Zaplatenie kúpnej ceny preukázal žalobca výpoveďami svedkov i listinnými dôkazmi, vyplatenie zálohy je preukázané výpismi z účtu žalobcu v spojení s výpoveďou svedka P. F., M. N., ako aj Z. O.. Získanie prostriedkov bolo preukázané najmä výsluchom Z. O.. Predmetom konania nemá byť preukazovanie pôvodu finančných prostriedkov na kúpu, ale to, že žalovaný vystavil nepravdivý posudok, ktorý spôsobil žalobcovi škodu. V uvedenom kontexte je bezpredmetná námietka o tom, že nebolo preukázané úplné vrátenie pôžičky, žalobca nemohol predpokladať, že o 10 rokov neskôr by mal preukazovať vrátenie pôžičky komukoľvek inému než veriteľovi, ktorý mu poskytol pôžičku na neformálnom základe, a takto bola aj splácaná. Svedok splatenie pôžičky výslovne potvrdil. Nadnesený výrok svedka, bol vyslovený potom ako viackrát zopakoval, že bežne kvôli obchodom s drevom disponoval vysokou hotovosťou v objeme 1 až 2 milióny korún, pričom vlastnil a viedol firmu s obratmi niekoľko sto miliónov ročne a zarábal v tomto období niekoľko sto tisíc korún mesačne. Žalobca vystupoval voči žalovanému ako spotrebiteľ. Výkon kontroly originality u žalovaného si žalobca objednal prostredníctvom tretej osoby, zabezpečujúcej predaj vozidla. Nepreukázanie existencie plnomocenstva je bezpredmetné a účelové, keďže objednávka i posudok boli vystavené na meno žalobcu. Písomné plnomocenstvo nebolo nevyhnutné, bol to opäť žalovaný, ktorý výkon takejto kontroly bez osobnej účasti žalobcu umožnil. Pokiaľ by sa k tomu vyžadovala osobná účasť žalobcu, nepochybne by sa dostavil na kontrolu osobne. Bol to práve žalovaný, ktorý počas súdneho konanie nevedel vyjadriť ani preukázať, prečo sám vystavil dve objednávky, ako ani nezhodu podpisov. Bol to práve intervenient, ktorý do konania založil so svojím prvým podaním objednávku s podpisom, ktorý žalobca označil za svoj. Aj preto neskoršia (po desiatich rokoch sporu) predkladaná objednávka s iným podpisom pôsobí viac ako nedôveryhodne a bezpredmetne. Vytlačenie ďalšej objednávky nie je spôsobilé ovplyvniť zodpovednostný vzťah voči žalobcovi, ktorý bol objednávateľom kontroly originality a ktorý sa na jej výsledky spoľahol. Žalovaný a intervenient tak poukazujú na nepodstatné detaily. Žalovaný vystupoval ako podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je kontrola originality vozidla, t. j. činnosť, ktorou má byť na základe posudku vylúčené alebo potvrdené, že vozidlo môže pochádzať, resp. že pochádza alebo nepochádza z trestnej činnosti. Podstatnou skutkovou okolnosťou je, že žalobca sa s domnelými predávajúcimi dohodol na postupe vykonania kontroly originality, ktorá bola predpokladom samotnej kúpy vozidla. Žalovaný deklaroval originalitu vozidla stupňom A s odkazom na garancie časovej hodnoty vozidla, ktorá bola v súdnom konaní preukázaná vypracovaním odborného posudku. Túto skutočnosť, ako aj povinnosť nahradiť vzniknutú škodu žalovaný sám uznal listom z 2. júna 2006. Bolo preukázané, že škoda v majetkovej sfére žalovaného vznikla, pretože vozidlo ako predmet kúpy a predaja bolo vydané polícii a následne ako predmet krádeže bolo vrátené rakúskemu subjektu. Súd prvej inštancie preto dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým i právnym záverom. Z uznesenia Okresného riaditeľstva policajného zboru v Žiari nad Hronom, Odbor kriminálnej polície zo 14. februára 2011 č. k. ČVS: ORP-454/OEK-ZH-2010 vyplýva, že sa jednoznačne podarilo preukázať, že vozidlo s VIN: WVWZZZ3BZ5E089607 nemohlo byť pristavené na kontrolu originality v spoločnosti PIERO, Botanická 1, Trnava, tak ako to uviedol v priebehu súdneho konania na Okresnom súde v Trnave F. Q., ktorý vykonal kontrolu originality. Podľa záverov vyšetrovateľa posudok je teda nepravdivý a na základe neho bol Q. F. pri kúpe vozidla uvedený do omylu. Žalobca v rozhodnej dobe nemal dôvod domnievať sa, že je objektom podvodu a sústrediť sa na zapamätanie si presného priebehu jednotlivých stretnutí. Dbal na to, aby mal istotu, že kupuje legálne vozidlo, preto trval na vystavení posudku o originalite vozidla (podľa jeho výpovede z 11. októbra 2012 kúpil auto po tom, čo mu bol predložený posudok o kontrole originality, v tom čase bol pre neho tento posudok alfou a omegou). Žalobca poukázal na závery odvolacieho súdu, že sa do istej miery precenil význam evidenčného zápisu o osobe držiteľa vozidla v príslušnom osvedčení. Je treba považovať prakticky za vylúčené, aby si záujemca o kúpu vozidla s dosiaľ nekontrolovanou originalitou nechal túto skontrolovať i vystaviť posudok, vozidlo však popri tom zakúpil už pred vykonaním príslušnej kontroly, pričom k odovzdaniu a prevzatiu vozidla, aj ak z k zaplateniu sumy zodpovedajúcej kúpnej cene mohlo dôjsť najskôr v deň podpisu kúpnej zmluvy datovanej 17. januára 2006, teda v deň, kedy posudok už bol vyhotovený. Zodpovednosť žalovaného má charakter objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, ktorú uznal aj žalovaný vo vyjadrení z 26. novembra 2009. Svedok Ing. J. O. vo svojej výpovedi uviedol, že ak by malo vozidlo pozmenené VIN číslo, tak ako to bolo urobené pri vozidle, ktoré bolo predmetom jeho ohliadky, mali by prísť pracovníci na manipuláciu s VIN číslom. To, že predmetom ohliadky bolo vozidlo kontrolované žalovaným a zakúpené žalobcom je pritom nesporné. Zo sprievodnej správy z inšpekcie kontroly pôvodnosti motorového vozidla z 28. júla 2006 vyhotovenej konateľom spoločnosti IRIS SH spol. s r.o. vyplýva, že na otázku zameranú na možnosť technológie VINTEST pri odhalení takej manipulácie, ktorú popisuje expertízny posudok KEU PZ je možné teda odpovedať, že technológia VINTEST by mala takúto manipuláciu odhaliť. Žalovaný preto mal neoriginalitu vozidla jednoznačne odhaliť a zdržať sa vystavenia posudku s hodnotením A. Argumentáciu o údajnom zavinení poškodeného v zmysle § 441 O. z. možno považovať za nedôvodnú, v prvoinštančnom konaní navyše neuplatnenú a teda neprípustnú pre účely posúdenia odvolania. Žalobca sa stal obeťou podvodu podľa všetkého zo strany sofistikovaného organizovaného zločinu, spolu s desiatkami iných poškodených, pri ktorých vznikla škoda vo výške miliónov korún. Žalobca kúpnu cenu vyplácal v hotovosti po predložení posudku originality oproti odovzdaniu kúpnej zmluvy s potvrdením prevzatia kúpnej ceny a po súčasnom zápise vozidla v evidencii vozidiel v jeho prospech, nemožno preto tvrdiť, že postupoval neobozretne. Uvedené prevyšuje bežný štandard pri predaji áut, nakoľko kupujúci málokedy vyplácajú kúpnu cenu až po ich zápise do evidencie vozidiel a len malý zlomok z nich disponuje posudkom originality. Osobná účasť žalobcu pri kontrole originality nemohla by na posudku žalovaného nič zmeniť, pretože objednávateľ nemôže byť počas výkonu kontroly originality pri kontrole ani prítomný. Pokiaľ sa tvrdí, že žalobca si mal nechať preveriť register kradnutých motorových vozidiel, ide o úkon, ktorý má vykonať práve žalovaný ako na to spôsobilý podnikateľ v rámci kontroly originality (navyše pozmenené VIN číslo by v tejto evidencii nebolo uvedené, pretože vozidlo s týmto VIN číslom nebolo odcudzené). Protistranou žalobcu boli osoby organizovaného zločinu, ktoré využívali tzv. biele kone, vedeli zabezpečiť nezákonné zápisy a odhlásenie vozidiel z evidencie a podobne. Žalobca práve vďaka posudku žalovaného nemal dôvod domnievať sa, že je obeťou podvodu. Ak by nebol posudkom žalovaného utvrdený o bezproblémovosti vozidla, vozidlo by nekúpil a škoda by mu nevznikla. Tvrdenia žalovaného sú preto nepravdivé a účelové. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam na základe vykonaného dokazovania a nezaťažil konanie inou vadou v podobe nepreskúmateľnosti rozhodnutia. S námietkou premlčania sa sudkyňa vysporiadala, pre vylúčenie pochybnosti, vyzvala žalobcu na podpis originálu žaloby v súdnom spise. Vo vzťahu k namietanej zmene petitu s ohľadom správne uviedla, že zodpovednosť za škodu a nárok z garancie je povahou rovnaký nárok, ako vyplýva už z významu pojmu garancia, ktorou je zodpovednosť, ku ktorej sa žalovaný hlásil. Odkaz na garancie bol prílohou už samotnej žaloby v podobe výzvy na poskytnutie garancie či odpovede žalovaného z 2. júna 2006. Predmetom konania tak počas celého jeho priebehu bol ten istý skutkový základ, ako i nárok žalobcu na nahradenie vzniknutej škody. Predmetom konania bolo to isté vozidlo, ten istý posudok, ako aj tá istá škoda, ktorá žalobcovi vznikla. Ide o snahu cielene vykonštruovať stav, akoby žaloba podaná nebola. Ak by podanie žaloby malo byť neúčinné, ani odvolací súd by nemohol vydať rozhodnutie, ktoré vydal. Odvolací súd neprijal záver o absolútnej neúčinnosti späťvzatia či procesného úkonu prvoinštančného súdu v podobe uznesenia vydaného 14. augusta 2009, ktoré bolo vydané na základe úkonu JUDr. Tomka. Toto uznesenie odvolací súd v časti potvrdil. Námietka premlčania sa javí preto ako vykonštruovaná a účelová (žalovaný spolu s intervenientom pri podaní dovolaní z 10. marca 2014 uviedli, že je zrejmé, že v danej veci žaloba podaná byť v zmysle zákona musela, pričom aj žalobcom podaná bola). Najvyšší súd Slovenskej republiky v odmietnutí dovolania (rozhodnutie z 10. mája 2006) uviedol, že vady konania uvedené v § 237 žalovaný a vedľajšia účastníčka nenamietali a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky charakterizoval uznesenie č. k. 27C/106/2007-403 vydané na základe návrhu žalobcu na zmenu petitu ako uznesenie okresného súdu o pripustení rozšírenia žaloby, ktorým bola opätovne oživená požiadavka žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania. Úkon bol preto považovaný za procesný úkon v začatom konaní, počas predchádzajúceho konania došlo pritom k úpravám určenia predmetu prebiehajúceho konania. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca prejavil záujem pokračovať v konaní s predmetom sporu vymedzeným uznesením č. k. 27C/106/2007-403. Námietka uplatnená žalovaným a intervenientom je tak v rozpore so závermi odvolacieho i dovolacieho súdu, ako aj s ich predchádzajúcimi vyjadreniami. Žalobca pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností vo vyjadrení z 5. decembra 2016 uviedol, že žalobu zo 16. augusta 2007 vyhotovenú a podanú JUDr. Tomkom schvaľuje, ako i jeho zastúpenie na jednotlivých pojednávaniach, na ktorých sa JUDr. Tomko v tomto konaní zúčastnil. Námietka premlčania preto bola nedôvodná. Žalobca poukázal i na to, že druhou stranou požadovaná náhrada trov konania je nemiestna už s prihliadnutím na to, že žalovaný úplne nepochybne vydal nepravdivý posudok a umožnil tak spáchanie trestného činu na žalobcovi. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 506/2014, na ktoré poukázal intervenient v odvolaní, je treba uviesť, že predmetom procesne neprípustného dovolania v danej veci nemala byť otázka príčinnej súvislosti, ale otázka pasívnej legitimácie iného subjektu než subjektu stanice kontroly originality. Žalovaným a intervenientom tvrdená otázka, ktorá podľa nich mala byť riešená označeným rozhodnutím, tak riešená nebola, čo v nadväznosti na otázky sudkyne fakticky uznali na pojednávaní aj žalovaný a intervenient. Navyše okolnosti prípadu posudzované v danej veci boli odlišné, keďže tu bolo možné domôcť sa náhrady od predávajúceho ako osoby primárne zodpovednej. Takáto osoba v tejto veci chýba, pretože sa predávajúcich nepodarilo zistiť a identifikovať ani v trestnom konaní. Preto je namieste sekundárna zodpovednosť žalovaného, tak ako ju v prejednávanej veci vymedzil odvolací súd. Označený predmetný rozsudok súdu prvej inštancie bol právoplatne zrušený uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. l0Co/274/2010 z 28. júna 2011, voči ktorému žalovaný ani intervenient nepodali účinné dovolanie a vo vzťahu ku ktorému bol odmietnutý aj podnet na mimoriadne dovolanie. Nedôvodnosť tejto námietky vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 177/2014 vydaného v tejto veci. 5. Z písomného vyjadrenia intervenienta k vyjadreniu žalobcu vyplýva, aplikácia ustanovenia § 441 O. z. na zistený skutkový stav je otázkou právneho posúdenia veci prvoinštančným súdom. Do okamihu meritórneho rozhodnutia sporu a doručenia písomného vyhotovenia rozsudku žalovaný ani intervenient nemohli poukázať na absenciu zohľadnenia ustanovenia § 441 O. z., pretože spôsob vyporiadania sa prvoinštančného súdu s uvedeným ustanovením nebol a nemohol byt' známy. Až po oboznámení sa s rozsudkom súdu prvej inštancie došlo k možnosti uplatnenia odvolacieho dôvodu na základe nezohľadnenia ustanovenia § 441 O. z.. Intervenient poukázal i na ustanovenie § 470 ods. 2 veta druhá CSP. V plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej v odvolaní proti napádanému rozsudku, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu. 6. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta uviedol, že bremeno tvrdenia, ako i dôkazné bremeno o domnelom zavinení poškodeného (žalobcu) má ten, kto škodu spôsobil, t. j. žalovaný. Zavinenie poškodeného, na rozdiel od zavinenia žalobcu, sa zo zákona nepredpokladá. Pokiaľ žalovaný netvrdil a nepreukázal zavinenie žalobcu, potom tu absentuje dôvod, pre ktorý by mal súd počas rozhodovania prihliadať na uvedené zákonné ustanovenie. Žalovaný počas konania riadne nenamietol domnelé zavinenie žalobcu. Žalobca postupoval pri kúpe vozidla obozretne a jeho postup, najmä s poukazom na zabezpečenie posudku o originalite vozidla, ako i zaplatenie kúpnej ceny po zápise vozidla do evidencie v prospech žalobcu oproti odovzdaniu kúpnej ceny s potvrdením jej prevzatia, presahoval nároky na obvyklú opatrnosť pri kúpe vozidla. Pokiaľ by žalovaný vykonal kontrolu riadne, bolo by bezpredmetné kto vozidlo na fyzickú obhliadku pristavil, keďže objednávateľ nemá možnosť ovplyvniť priebeh kontroly alebo dokonca sa jej zúčastniť. Predpokladom pre aplikáciu ustanovenia § 441 O. z. je navyše len také zavinenie poškodeného, ktoré je v rozpore s právom. Žalobca nie len nekonal zavinene, ale nekonal ani v rozpore s právom v priebehu celého predaja vozidla. Garancie kontroly originality spotrebiteľom bezpodmienečne prisľubujú náhradu časovej hodnoty vozidla v prípade nesprávnosti vystaveného posudku, ktorým sa žalovaný, resp. intervenient snažia účelovo vyhnúť. Ustanovenie § 470 CSP vylučuje nanajvýš sudcovskú koncentráciu konania, nie však zákonnú koncentráciu konania, v rozpore s ktorou sa žalovaný, resp. intervenient domáhajú v odvolacom konaní uplatňovania nových prostriedkov procesnej obrany. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Podľa vyjadrenia prezídia Policajného zboru SR, získané 20. júla 2017, ak po odhlásení vozidla na iného vlastníka nedošlo k samotnej kúpe, bolo možné vykonať zrušenie odhlášky, pričom súčinnosť osoby, na ktorú bola vykonaná odhláška, nebola podľa vtedy platných ustanovení k tomu potrebná. 7. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť súdny poplatok vo výške 1.612,50 eur za odvolanie, v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil položkou č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou ZoSP (zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov). 8. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc jeho zrušenie, ak by dovolací súd, resp. následne odvolací súd rozhodol, že odvolanie vo veci samej bolo podané oneskorene. Súčasne podal návrh na prerušenie odvolacieho konania do doby právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní žalovaného, prípadne do opätovného následného rozhodnutia odvolacieho súdu v otázke včasnosti podania odvolania vo veci samej, podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.. 9. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného a odvolanie intervenienta nie je dôvodné. 10. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená na majetku žalobcu, keďže vykonával podnikateľskú činnosť spočívajúcu v kontrole originality a vystavovaní posudkov originality vozidiel, teda v kontrole, či vozidlá pochádzajú alebo nie z trestnej činnosti krádeže motorových vozidiel. V konaní bolo nesporné, že žalovaný vyhotovil nepravdivý posudok kontroly originality. Následne vozidlo nadobudnuté a prihlásené do evidencie na základe takéhoto posudku žalovaného, bolo policajným orgánom odobraté a žalovaný je preto povinný nahradiť žalobcovi vzniknutú škodu, preukázanú odborným posudkom vo výške časovej hodnoty vozidla. V súlade s uvedeným bolo prehlásenie subjektov vykonávajúcich kontrolu originality ako členov slovenskej siete spoločnosti IRIS IDENT (č. l. 77), kam patril aj žalovaný (pred vypracovaním posudku kontroly originality), o garantovaní náhrady škody v takejto výške v prípade nepravdivého posudku kontroly originality. 12. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a vecne správne rozhodol. Rozsiahle odvolacie námietky žalovaného a intervenienta, smerujúce k právnemu úkonu uzavretia kúpnej zmluvy žalobcu s osobami, predávajúcimi odcudzené vozidlo, avšak podľa posudku žalovaného s preukázanou kontrolou originality, boli bez právneho významu k naplneniu atribútov zodpovednostného vzťahu žalovaného za škodu spôsobenú v majetkovej sfére žalobcu prevádzkovou činnosťou. 13. Zodpovednosť podľa § 420a O. z. je svojou povahou objektívnou zodpovednosťou, pre vznik ktorej stačí kumulatívne naplnenie predpokladov, a to 1. škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi škodou a prevádzkovou činnosťou. Za prevádzkovú činnosť sa spravidla považuje pravidelná činnosť, ktorá je predmetom podnikania v zmysle ustanovení § 2 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov). Pod touto činnosťou je treba rozumieť pravidelne vykonávanú činnosť právnickou alebo fyzickou osobou (podnikateľom) s určitým zámerom (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ďalej len „NS ČR“ sp. zn. 25Cdo 912/2012). Obsah prevádzkovej činnosti je vykladaný ako činnosť súvisiaca s predmetom činnosti spravidla podnikateľskej, ktorú podnikateľ vyvíja opakovane, s využitím stanovených postupov a pracovných prostriedkov, ktorými je podnikateľ vybavený. Za prevádzkovú činnosť tak treba považovať pravidelnú zárobkovú činnosť, ktorá je spojená s ponúkaním rôznych druhov služieb (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 2614/2010). Prevádzkové činnosti môžu byť pre prevádzku typické ale aj špecifické, s výkonom ktorých je spojená zodpovednosť každého subjektu (podnikateľa) za nimi spôsobenú škodu, podľa O. z., pokiaľ takáto zodpovednosť za škodu nie je osobitne upravená špeciálnymi právnymi predpismi. Ustanovenie § 420a O. z. poskytuje ochranu poškodenému pred prevádzkovou činnosťou. 14. Zákon č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPV, v znení do 31.12.2007) upravuje technickú službu - kontrolu originality identifikátorov vozidiel (§ 1 ods. 1 písm. h/). Účelom kontroly originality je overenie spôsobilosti vozidla pre premávku na pozemných komunikáciách, keďže prevádzkovateľ vozidla nesmie v premávke na pozemných komunikáciách prevádzkovať vozidlo, na ktorom boli vykonané neoprávnené zmeny do identifikátorov vozidla, neoprávnené zásahy do konštrukcie vozidla a do dokladov vozidla. Posilniť by sa tak mal kontrolný mechanizmus, ktorý má za cieľ zabrániť legalizáciu odcudzených a zmanipulovaných vozidiel, pri ktorých dochádza k zmene identifikátorov. Kontrolu originality vozidiel vykonávajú oprávnené pracoviská kontroly originality a po vykonanej kontrole vydávajú odborný posudok o tejto kontrole. Oprávnená osoba kontroly originality je oprávnená získavať a využívať informácie z informačných systémov, ktoré vedie policajný zbor podľa osobitného predpisu (o tom, či je vozidlo v pátraní z dôvodu jeho odcudzenia). ZoPV v ustanovení § 74 ods. 1 písm. e/ ukladá, ako podmienku získania oprávnenia subjektu na výkon kontroly originality, povinnosť mať uzavretú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom kontroly originality, pričom náhradu škody si môže uplatňovať predovšetkým subjekt, ktorému bola kontrola originality vykonaná a je uvedený v odbornom posudku o kontrole kontroly. 15. Žalovaný poskytoval túto technickú službu. Vykonával pravidelnú činnosť v oblasti vykonávania kontroly originality motorových vozidiel, s vystavovaním odborných posudkov o kontrole, teda vykonával špecifickú prevádzkovú činnosť, spočívajúcu predovšetkým v meraní (používaním meradiel a prístrojov overených a schválených príslušným orgánom) a skúmaní, so zameraním na zisťovanie stôp neoprávneného vonkajšieho zásahu do konštrukcie vozidla (alebo do dokladov vozidla), v rozsahu kontrolných úkonov stanovených zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie tohto zákona a podľa stanovených metodík. Kontrolou originality sa kontrolujú identifikátory vozidla, ktorými sú výrobcom pridelené identifikačné číslo vozidla VIN a iné označenia vozidla a jeho komponentov, určujúce identitu vozidla s dokladmi vozidla, ich originalitu a pravosť (§ 83 ods. 1 ZoPV). Podstata a cieľ kontroly originality súvisí s požiadavkou obmedzenia používania odcudzených motorových vozidiel s pozmenenými znakmi, ako aj zamedzenia páchateľom trestnej činnosti krádeží motorových vozidiel ich opätovnému prihláseniu pod zmenenými identifikačnými znakmi (porov. Dôvodová správa k ZoPV, Osobitná časť, čl. V). Pozmeňovanie identifikátorov motorového vozidla je protiprávnym konaním (§ 220 Trestného zákona) a odcudzené vozidlá sa vracajú pôvodným majiteľom. 16. Výsledok kontroly originality je zaznamenaný do odborného posudku o kontrole originality vozidla a vyjadruje stav spôsobilosti vozidla pre premávku na pozemných komunikáciách. V posudzovanej veci odborný posudok o kontrole originality s kvalifikáciou A, vyjadroval práve stav spôsobilosti vozidla pre premávku na pozemných komunikáciách, bez vykonania neoprávnených zmien do identifikátorov vozidla (vrátane označenia VIN), ktorý umožnil, aby žalobca realizoval opätovné prihlásenie motorového vozidla pod zmenenými identifikačnými znakmi, držal, užíval a disponoval s motorovým vozidlom, ako majetkovou hodnotou odplatne získanou a preukázanou (odborným posudkom) vo výške 26.882 eur, až do doby zaistenia a odovzdania vozidla policajnému orgánu. 17. Škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou žalovaného predstavuje škodnú udalosť, bez ktorej by k ujme v majetkovej sfére poškodeného žalobcu nedošlo (§ 420a ods. 1 O. z.). Ustanovenie § 420a ods. 2 O. z. definuje dôsledky pôsobenia prevádzkovej činnosti spočívajúce vo vzniku škody, či už skutočnej alebo inej škody, ako napr. sťaženie alebo znemožnenie užívania nehnuteľnosti, podľa § 420 ods. 2 písm. c/ O. z., kedy je škoda spôsobená i podstatným sťažením alebo znemožnením užívania nehnuteľnosti, čo má taktiež svoju materiálnu hodnotu, čím sú rozšírené hranice definície škody ako majetkovej ujmy. 18. V posudzovanej veci žalobcovi vznikla majetková ujma preukázaná odborným posudkom (č. 8/2009, č. l. 113), predstavujúca hodnotu motorového vozidla vo výške jeho časovej ceny (finančný ekvivalent odplatne získaného motorového vozidla), o ktorú žalobca prišiel. Bezodplatný prevod motorového vozidla nebol v konaní preukázaný a odplatný charakter získania motorového vozidla (ktoré si žalobca vybral, prejavil vôľu nadobudnúť k nemu vlastnícke právo a ktoré bolo predmetom kontroly originality vykonanej žalovaným), už vzhľadom na preukázanú výšku hodnoty motorového vozidla, vyplýval tiež z výpisu z účtu žalobcu o výbere peňažných prostriedkov dňa 16. januára 2006 (č. l. 512). Motorové vozidlo s posudkom kontroly originality žalovaného mal žalobca v držbe, užíval ho, disponoval s ním, až do preukázania nepravdivosti tohto posudku, v dôsledku čoho bol mu znemožnený výkon práv prislúchajúcich vlastníkovi, najmä disponovať s odplatne získanou majetkovou hodnotou, o ktorú hodnotu žalobca prišiel. Odvolacie námietky týkajúce sa výšky kúpnej ceny motorového vozidla neboli preto právne významné (ich relevancia súvisela s podvodným protiprávnym konaním tretích osôb, avšak predmetom daného sporu bola objektívna zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú výkonom technickej služby podľa osobitného zákona). V súlade s uvedeným záverom bola i písomná reakcia žalovaného (č. l. 19) na výzvu žalobcu, nahradiť škodu spôsobenú nepravdivým odborným posudkom kontroly originality, výkon ktorej vyžaduje i poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom kontroly originality (podľa ZoPV). Tomuto primárnemu pozitívnemu postoju žalovaného k požiadavke žalobcu nahradiť škodu, zodpovedá tiež vyhlásenie subjektov prevádzkujúcich expertnú stanicu kontroly originality ako členov slovenskej siete IRIS IDENT (čl. 392, internetová stránka IRIS IDENT s.r.o., označená aj na objednávke žalobcu, pričom spoločnosť IRIS SH s.r.o uzavrela s intervenientom poistnú zmluvu na poistenie zodpovednosti za škodu, v rámci ktorej zmluvy bol poistený aj žalovaný) o garancii náhrady časovej hodnoty vozidla, pre prípad odobratia vozidla políciou, z dôvodu nelegálnej zmeny identifikátorov. Podľa zmluvy o zriadení a prevádzke expertnej stanice kontroly originality-ESKO zo 17. februára 2003, uzavretej medzi IRIS IDENT, s.r.o. a žalovaným (čl. IV ods. 2 písm. q/, č. l. 79), žalovaný plne zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnou kvalifikáciou vozidla (z dôvodu porušenia alebo nedodržania technologických a prevádzkových pokynov) a zaviazal sa uhradiť škodu týmto spôsobenú v plnej výške. Žalobca tak preukázal vznik škody, a to škody spôsobenej prevádzkovou činnosťou žalovaného. 19. Poslednou z troch podmienok zodpovednosti za škodu podľa § 420a O. z. je vzťah príčinnej súvislosti medzi škodou a prevádzkovou činnosťou. Ak by bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu by nebola daná. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu dôležitú a podstatnú (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 62/2000). V prejednávanej veci bol naplnený aj tento atribút zodpovednostného vzťahu strán konania, pretože ak by posudok kontroly originality žalovaného zo 17. januára 2006 bol pravdivý, škodný následok by žalobcovi nebol vznikol. 20. Dokazovaním v konaní bolo preukázané, že výkonom kontroly identifikátorov vozidiel žalovaným, výsledkom ktorého bol odborný posudok kontroly originality zo 17. januára 2006, bola potvrdená originalita a pravosť identifikátorov predmetného vozidla s kvalifikáciou A (overenie vozidla, že na ňom neboli vykonané neoprávnené zásahy do identifikátorov). Žalobca majúc vozidlo skontrolované ako neukradnuté a bez prerazených identifikačných znakov, dovŕšil legalizáciu odplatného prevodu, vrátane evidencie vozidla na dopravnom inšpektoráte dňa 18.1.2006, s nelegálnou zmenou identifikátorov, ktoré bolo následne žalobcovi odňaté a v jeho majetkovej sfére nastala ujma preukázaná odborným posudkom vo výške časovej hodnoty vozidla, o ktorú žalobca prišiel. Nebyť nepravdivého posudku originality, ku škode by nebolo došlo. Dôsledkom prevádzkovej činnosti žalovaného bol teda produkt, ktorý mal zabrániť predovšetkým prevodom vozidiel pochádzajúcich z trestnej činnosti (odcudzených motorových vozidiel). Jednalo sa o službu podľa ZoPV (ktorý bližšie nedefinuje jednotlivé atribúty zodpovednostného vzťahu a preto treba v tomto smere aplikovať ustanovenie § 420a O. z.), smerujúcu k odstráneniu rizík v prospech ústavne chránenej hodnoty ochrany majetku, s cieľom zabrániť majetkovej podvodnej trestnej činnosti, legalizáciou predmetov získaných z trestnej činnosti. Kompenzáciou za získanie oprávnenia tejto zákonom upravenej technickej služby bola potom zákonodarcom vyžadovaná zodpovednosť za škodu spôsobenú výkonom kontroly originality v prípade legalizácie, teda opätovného prihlásenia motorového vozidla pod zmenenými identifikačnými znakmi, k čomu došlo v danom prípade (nesporne) dňa 18. januára 2006, teda po vyhotovení odborného posudku kontroly originality. Žalobca, na základe v tom čase legálne prihláseného motorového vozidla, vykonával všetky oprávnenia vlastníka do doby preukázania nepravdivosti posudku originality a odovzdania vozidla policajnému orgánu. Prevádzková činnosť žalovaného preto predstavovala dôležitú a podstatnú príčinu podieľajúcu sa na nepriaznivom následku pre žalobcu, o ktoré odškodnenie šlo. Ak by posudok žalovaného bol pravdivý (v tejto súvislosti ako i na základe oznamovacej povinnosti žalovaného), mohlo byť vozidlo spolu s tretími osobami ako páchateľmi zaistené (v takomto prípade by ku škode nebolo došlo). 21. Zákon umožňuje zbaviť sa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou podľa ustanovenia § 420a O. z. iba vtedy, ak škodca preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje škodcu. Pod konaním poškodeného podľa tohto ustanovenia treba rozumieť všetky skutočnosti vyplývajúce zo správania poškodeného, ktoré mali vplyv na vznik alebo výšku škody (tieto skutočnosti však treba odlíšiť od predpokladov majúcich za následok úplnú alebo čiastočnú povinnosť poškodeného znášať škodu v zmysle § 441 O. z.). V danom prípade žalovaný ako škodca, ktorý niesol dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že škoda bola spôsobená vlastným konaním poškodeného, teda žalobcu, tento liberačný dôvod nepreukázal. Konkrétne, že k ujme spočívajúcej v tom, že žalobca prišiel o majetkovú hodnotu, predstavujúcu časovú cenu vozidla (ako to v prehlásení o garanciách bolo uvedené, že posudok originality má predísť situácii, že poškodený nebude mať auto ani peniaze), došlo neodvrátiteľnou udalosťou alebo vlastným konaním poškodeného. 22. K odvolacej námietke, poukazujúcej na existenciu dvoch objednávok na vykonanie kontroly originality (z toho jednej podpísanej žalobcom) je potrebné uviesť, že škodca sa nemôže zbaviť zodpovednosti za škodu vyvolanú povahou prevádzkovej činnosti ani poukazom na to, že prevádzkovú činnosť vykonával ako zhotoviteľ pre osobu odlišnú od poškodeného (nie pre poškodeného), pretože ustanovenie § 420a ods. 1 O. z. za platiteľa náhrady škody označuje každého, kto svojou prevádzkovou činnosťou spôsobí inému škodu (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1562/2010). 23. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať vznik škody a príčinnú súvislosť prevádzkovej činnosti a vzniku škody zaťažuje poškodeného, teda žalobcu, ktorý s poukazom na vyššie uvedené dôvody dôkazné bremeno zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou uniesol (§ 420a ods. 2 písm. a/ O. z.). Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať liberačný dôvod (t. j., že škoda bola dôsledkom konania poškodeného) zaťažovala škodcu, teda žalovaného, ktorý, ako je vyššie konštatované, dôkazné bremeno neuniesol. Preto odvolacia argumentácia o zániku záväznosti záveru odvolacieho súdu o prenose dôkazného bremena na žalovaného bola nadbytočná. 24. K argumentácii v odvolaní, že žalobcovi sa nepodarilo spoľahlivo a vierohodne preukázať podstatné okolnosti uskutočnenia údajného predaja (kúpy) motorového vozidla, t. j. presný dátum, čas a miesto uzatvorenia kúpnej zmluvy, osobu predávajúceho, výšku kúpnej ceny, spôsob jej úhrady alebo okamih samotného prevzatia motorového vozidla, je potrebné uviesť, že vykonaným dokazovaním, predovšetkým listinnými dôkazmi, a to Okresného riaditeľstva PZ, Okresný dopravný inšpektorát Trnava (č. l. 143) bolo preukázané, že dňa 16. januára 2006 došlo k odhláseniu a dňa 18. januára 2006 k prihláseniu motorového vozidla z osoby označenej ako predávajúci na žalobcu, teda žalobca mal nadobudnúť zmluvným prevodom vlastnícke právo k motorovému vozidlu, ako i vyhotovenie nepravdivého posudku kontroly originality žalovaným, ktorý bol predložený žalobcovi (uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Odbor kriminálnej polície v Žiari nad Hronom ČVS:ORP-454/OEK-ZH-2010 zo 14. februára 2011, č. l. 380), tiež ujma v majetkovej sfére žalobcu, predstavujúca časovú hodnotu vozidla (preukázanú odborným posudkom č. 8/2009, č l. 113). Uvedené skutočnosti preukazovali tvrdenia žalobcu o naplnení atribútov zodpovednostného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným podľa § 420a ods. 1 O. z.. Preto namietané skutkové okolnosti týkajúce sa právneho úkonu medzi žalobcom a treťou osobou ako predávajúcim motorového vozidla, na preukázanie základu nároku, ako i výšky, neboli rozhodujúce. 25. Je vhodné tiež uviesť, že výpisom z účtu zo dňa 16. januára 2006 žalobca preukázal výber peňažnej sumy 200.000 Sk, ktorú mu poukázal N. O.. Skutočnosť, že k odplatnému prevodu motorového vozidla (ktorý sa neskôr ukázal ako neplatný) došlo, bola preukázaná predovšetkým zápismi o odhlásení a prihlásení vozidla na dopravnom inšpektoráte. Hoci majú zápisy len evidenčný charakter, slúžia ako dôkaz na preukázanie časového intervalu (od 16. januára 2006 do 18. januára 2006), v ktorom sa prevod realizoval a v rámci ktorého bol žalovaným podaný posudok kontroly originality. Preukázané bolo tiež prevzatie motorového vozidla vo výške jeho časovej hodnoty, v rozhodnej dobe. 26. V kontexte uvedeného boli bez významu aj skutkové zistenia týkajúce sa poskytnutia pôžičky žalobcovi a jej vrátenia a preto namietané rozpory o týchto skutkových zisteniach, vrátane hodnotenia výpovede svedkov navrhnutých žalobcom, boli bez právneho významu na predmet sporu. Vzhľadom na zodpovednosť žalovaného podľa § 420a O. z., osobná prítomnosť žalobcu v súvislosti s odovzdaním a prevzatím vozidla na kontrolu originality bola právne irelevantná. Podstatné bolo, že vyhotovenie posudku originality malo rozhodujúci význam a hodnotu práve pre žalobcu, pretože osoba vystupujúca ako predávajúci o nepravdivosti posudku originality vedomosť musela mať a žalovaný, ktorý disponoval náležitým vybavením na zistenie originality vozidla to vedieť mal a mohol. Dôsledkom bolo prihlásenie motorového vozidla na žalobcu dňa 18. januára 2006 (v evidencii motorových vozidiel na dopravnom inšpektoráte), teda po vyhotovení posudku kontroly originality, kedy nastalo dovŕšenie splnenia zmluvných záväzkov prevodu vlastníckeho práva. 27. Odvolacia námietka o nepreukázaní vzniku a výšky škody nebola dôvodná. Z hľadiska predmetu sporu bola preukázaná majetková hodnota vozidla, vo výške časovej ceny vozidla (odborným posudkom), predstavujúca sumu 26.882 eur, ktorá bola žalobcom získaná. Po získaní predmetného vozidla žalobca prišiel o jeho odplatne získanú hodnotu, v dôsledku výkonu prevádzkovej činnosti žalovaného, ktorý podal nepravdivý posudok kontroly originality vozidla (na základe ktorého sa „legalizoval“ odplatný prevod a nadobudnutie majetkovej hodnoty vozidla žalobcom). Na uvedené nemalo vplyv nepreukázanie totožnosti tzv. domnelého predávajúceho. 28. Argumentácia v odvolaní o spoluzavinení žalobcu ako poškodeného na vzniku škody nebola dôvodná. Aplikačná prax pri úvahe o spolupôsobení poškodeného na vznik škody kladie osobitnú pozornosť, aby konanie poškodeného bolo príčinou vzniku škody, alebo aspoň jednou z príčin. V danom prípade konanie žalobcu ako poškodeného nemalo žiaden vplyv na vznik škody spôsobenej prevádzkovou činnosťou žalovaného. Práve naopak posudok kontroly originality vozidla mal slúžiť k prevencii a ochrane pred podvodným správaním páchateľov kradnutých vozidiel. Zodpovednosť poškodeného je pritom vždy založená na subjektívnom princípe, teda na princípe zavinenia poškodeného, pričom výsledok konania je v príčinnej súvislosti so zavineným konaním poškodeného. Úkony označené v odvolaní, ktoré žalobca mal vykonať (konať o uzatvorení kúpnej zmluvy priamo s osobou označenou ako predávajúcim, nechať si predložiť plnomocenstvo a legitimáciu osôb vystupujúcich za predávajúceho, motorové vozidlo vziať na kontrolu originality osobne, úhradu kúpnej ceny realizovať prostredníctvom bankového prevodu, resp. vkladom na účet, nechať si preveriť register kradnutých motorových vozidiel v databáze EÚ a pod.) nepredstavovali pre žalobcu povinnosť a pokiaľ žalobca uvedeným spôsobom nepostupoval, nemožno označiť jeho konanie za protiprávne, ani z pohľadu prevenčnej povinnosti (§ 415 O. z.). Prevenčná povinnosť ukladá každému vo vzťahu k všetkým subjektom povinnosť postupovať určitým spôsobom. Porušením právnej povinnosti je mienený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala a tým ako konať mala, aby plnila svoje povinnosti (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26 Cdo 3850/2012). Porušenie § 415 O. z. má za následok naplnenie jedného z predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu, ktorým je protiprávnosť. Povinnosť vyslovená ustanovením § 415 O. z. je pre každého z účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa správať a jej nedodržanie predstavuje porušenie práva. Označené úkony vo vzťahu k žalobcovi však charakter takejto povinnosti nemali. Predovšetkým však nepredstavovali príčinu vzniku škody spôsobenej prevádzkovou činnosťou žalovaného. Vyžadovanie osobného odovzdania motorového vozidla na kontrolu originality, prípadne jeho osobného prevzatie žalobcom, nebolo taktiež náležité, pretože uvedené úkony nemali žiaden vplyv na posudok kontroly originality, ktorého podstata spočívala v kvalifikovanom preverení motorového vozidla, aby žalobca nekúpil odcudzené vozidlo. 29. Námietka premlčania vznesená žalovaným ako i intervenientom bola taktiež správne vyhodnotená súdom prvej inštancie ako nedôvodná. Posudok kontroly originality bol vyhotovený 17. januára 2006 a žalobca na základe výzvy odovzdal vozidlo policajnému orgánu 7. marca 2006. Vzhľadom na dátum podania žaloby 20. augusta 2007, nárok žalobcu bol uplatnený v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty, ako i trojročnej objektívnej lehoty od vzniku škody (§ 106 ods. 1, 2 O. z.). Žaloba bola prvotne podpísaná právnym zástupcom žalobcu, ktorý disponoval písomným plnomocenstvom, jednoznačne preukazujúcim vôľu žalobcu splnomocniť právneho zástupcu (advokáta), aby ho zastupoval v konaní pred súdom odo dňa jeho udelenia. Ak v predmetnom plnomocenstve nebolo označené konkrétne súdne konanie, neznamená to, že prejav vôle žalobcu k podaniu žaloby uplatňujúcej predmetný nárok, nebol zo strany žalobcu daný (porov. R 43/2003, tzv. všeobecné plnomocenstvo oprávňovalo zástupcu zastupovať zastúpeného v každom súdnom konaní). Naviac žalobca potvrdil udelenie plnomocenstva pre dané súdne konanie svojmu právnemu zástupcovi pred podaním žaloby, ktorú na výzvu súdu doplnil aj svojím podpisom. Iný výklad by predstavoval neprípustný formalizmus, ústavne nesúladný vo vzťahu k porušeniu práva konať pred súdom a práva na právnu pomoc. Nedostatok preukázania zastúpenia účastníka konania môže dodatočne zhojiť účastník, pričom schválené sú aj úkony uskutočnené pred podpisom plnomocenstva (porov. R 12/1985, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Cdo 4506/2011). 30. Nedôvodnosť odvolacích námietok o nesprávnych skutkových zisteniach, týkajúcich sa právneho úkonu uzavretia kúpnej zmluvy, vyhotovenia objednávky posudku kontroly originality, zaplatenia kúpnej ceny, prevzatia vozidla, ich časovej chronológie, bola už vyššie konštatovaná a vzťahovala sa na totožné odvolacie námietky o nesprávnych skutkových zisteniach vznesených v odvolaní žalovaným a intervenientom. 31. Nebolo možné akceptovať ani odvolaciu námietku vzťahujúcu sa na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol do práva na súdnu ochranu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky. 32. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). 33. Neúplnosť čísla karosérie, neuvedením posledného trojčíslia v kúpnej zmluve, vo vzťahu k identifikácii predmetu prevodu, nemohla byť právne významná ani v prípade, ak by nešlo o odcudzené vozidlo, ktorého totožnosť s vozidlom, ktoré bolo predmetom kontroly originality, bola v konaní preukázaná. Pre platnosť zmluvy o prevode hnuteľnej veci nebola stanovená ani obligatórna písomná forma. 34. Je potrebné zdôrazniť, že predmetom sporu, vymedzeným v žalobe, bol od počiatku nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody spôsobenej žalovaným prevádzkovou činnosťou podľa § 420a O. z., v dôsledku čoho predmetom dokazovania boli aj atribúty tohto objektívneho zodpovednostného vzťahu, medzi ktoré patrí i výška vzniknutej škody, ktorá bola preukázaná v priebehu konania odborným posudkom (26.882 eur). Preto poukaz na uplatňovaný nárok v žalobe i tvrdenia žalobcu a s tým súvisiacu následnú zmenu žaloby, bol bez právneho významu. Nárok žalobcu bol priznaný na základe prvotnej žaloby a nebol vzhľadom na vyššie uvedené dôvody premlčaný (nepredstavoval nárok na plnenie zo zmluvy, ale nárok zo zodpovednostného vzťahu). Odvolacia argumentácia týkajúca sa preukazovania zmluvného vzťahu nemohla byť preto dôvodná. V odvolaní intervenienta správne odznelo, že je potrebné rozlíšiť nárok zo zodpovednosti za škodu a nárok na plnenie zo zmluvy a preto je rozhodujúci skutkový základ, s odlišnými hmotnoprávnymi podmienkami priznania uvedených nárokov. Pôvodne uplatňovaný nárok vo výške 28.214,83 bol znížený v dôsledku procesného úkonu čiastočného späťvzatia žaloby, pričom šlo o preukázanie výšky majetkovej škody z titulu zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi prevádzkovou činnosťou. Pokiaľ ide o späťvzatie úrokov z omeškania, rozhodnutím odvolacieho súdu (v odlišnom zložení členov senátu) bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zastavenia konania o úroky z omeškania zrušené, preto aj úroky z omeškania boli predmetom konania tak ako boli uplatnené v žalobe, a teda včas. Procesné úkony žalobcu učinené v priebehu konania, boli preto bez právnych dôsledkov na plynutie premlčacej doby a nárok žalobcu premlčaný nebol. 35. Z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 506/2014, na ktoré poukazoval v odvolaní intervenient, vyplývalo, že predmetom tohto rozhodnutia nebolo riešenie hmotnoprávnej otázky, ktorá bola predmetom daného sporu (posúdenie sa týkalo procesného práva a odňatia možnosti konať pred súdom, ako aj prípustnosti dovolania, keďže tvrdené nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá). 36. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1, 2 a § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, ak strana mala vo veci úspech len čiastočný. Pomer úspechu a neúspechu strán konania vyhodnotený súdom prvej inštancie nebol žiadnou zo strán namietaný, podľa ktorého je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 74,88%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). 37. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, a to v plnom rozsahu, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 38. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti uzneseniu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 O. s. p., účinného do 30. júna 2016), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 39. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 40. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré začalo ale neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016). 41. Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. 42. Z obsahu spisu bolo zistené, že uznesením Okresného súdu Trnava zo 7. marca 2012 bolo dovolacie konanie zastavené (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2012). Návrh žalobcu na prerušenie konania o odvolaní proti napadnutému uzneseniu do doby právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní žalovaného, preto stratil svoje opodstatnenie už z formálneho hľadiska (navrhovaná doba prerušenia konania už uplynula) a odvolacím súdom bol návrh žalobcu na prerušenie konania zamietnutý. Uvedeným procesným úkonom žalobca sledoval zánik dôvodu na zaplatenie poplatku za podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 22. apríla 2010 č. k. 27C/106/2007-197, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Trnave z 28. júna 2011 č. k. 10Co/274/2010-258 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (voči tomuto uzneseniu Krajského súdu v Trnave podal žalovaný dovolanie). 43. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť (v lehote 10 dní od doručenia uznesenia) súdny poplatok za odvolanie vo výške 1.612,50 eur, podľa položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktoré je prílohou ZoSP. Súdny poplatok bol vyrubený dôvodne a v správnej výške (6% z predmetu konania 26.882 eur, podľa § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2 veta druhá ZoSP), pričom žalobca v odvolaní dôvod, ako ani výšku súdneho poplatku za odvolanie, nenamietal. 44. Vzhľadom na zrejmú nesprávnosť v rozhodnutí súdu prvej inštancie vo výroku napadnutého rozsudku, konkrétne v označení ročného úroku z omeškania, odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie vykonanie opravy podľa § 224 CSP. Z porovnania odôvodnenia a výroku napadnutého rozsudku vyplýva zrejmá nesprávnosť o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi okrem priznanej istiny, i úrok z omeškania vo výške 8% ročne (zo sumy 26.882 eur od 16. októbra 2006 do zaplatenia). Vznikol tak dôvod na opravu zrejmej nesprávnosti (o uložení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 26.882 eur od 16. októbra 2008 do zaplatenia). 45. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.