Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/4/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109229192 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2109229192.3 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v spore medzi stranami sporu žalobcu: P. O., nar. XX.XX.XXXX, I. XX, E., zastúpený advokátmi: JUDr. Roman Hošovský, Mikulášska 1/ a, Bratislava a Mgr. Ing. Marián Galbavý, Kapitulská 6, Trnava, proti žalovanej: W. C., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, Y. XX, E., zastúpená advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Nám. SNP č. 2, Trnava, o zaplatenie 15.294,83 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/64/2010-377 zo dňa 26.04.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne súd samostatne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 657, § 658, § 628 ods. 1, § 451 ods. 1, § 454, § 148, § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka vecne tým, že žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.12.2009 domáha voči žalovanej zaplatenia sumy 15.294,83 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,5% ročne od 01.01.2008 do zaplatenia titulom dvoch zmlúv o pôžičke zo dňa 01.06.2007 a zo dňa 11.06.2007. V zmysle doplnenia na pojednávaní žalovaná suma 15.294,83 Eur pozostáva zo sumy 218.345,- Sk/7.247,73 Eur (žalobca zaokrúhlil na 7247,72 Eur?) + 220.486,- Sk/7.318,79 Eur + 362,38 Eur (úrok 5% za obdobie trvania pôžičky 218.345,- Sk) + 365,94 Eur (úrok 5% za obdobie trvania pôžičky 220.486,- Sk). Súd vydal dňa 11.03.2010 platobný rozkaz č.k. 10Ro/105/2009-11, ktorým návrhu v celom rozsahu vyhovel. Žalovaná podala dňa 19.04.2010 vo veci odpor, s tým, že návrh žalobcu je bezdôvodný. So žalobcom žiadnu zmluvu o pôžičke zo dňa 01.06.2007, zmluvu o pôžičke zo dňa 11.06.2007 neuzavrela, nepodpísala, podpisy na zmluvách sú sfalšované. Potvrdila, že suma 438.831,- Sk /14.566,52 Eur/ bola poukázaná na účet č. XXXXXXXXX/XXXX, pričom medzi žalovanou a žalobcom bolo dohodnuté, že je to dar. 2. Uznesením č.k. 10Co/265/2010-116 zo dňa 25.08.2010 Krajský súd v Trnave rozhodol, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa mení tak, že nariaďuje predbežné opatrenie, ktorý až do právoplatného skončenia konania vo veci zakazuje žalovanej, aby akýmkoľvek spôsobom nakladala s nehnuteľnosťami zapísanými na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie E., t.j. s bytom č. X v bytovom dome súp. č. XXXX na ulici Y. č. XX v E. a s podielom 963/1868 na spoločných častiach, zariadeniach domu a pozemku parc. č. 10623 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 210 m2 a na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie E., t.j. s parcelou č. 10617/32 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 493 m2, teda aby tieto nehnuteľnosti nepreviedla na iného, nevzdala sa vlastníctva k nim, nesúhlasila s vrátením daru a tieto neprenajala. 3. Rozsudkom č.k. 8C/64/2010-245 zo dňa 13.03.2012 súd rozhodol tak, že súd žalobu zamietol. Uznesením č.k. 10Co/63/2012-275 zo dňa 28.08.2013 Krajský súd napadnutý rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia vyplýva, že v prejednávanej veci, keďže žalovaná popri popieraní existencie žalobcom tvrdeného právneho vzťahu z pôžičky poskytnutie jej žalobcom sporných finančných prostriedkov nepoprela (a v dôsledku príchodu prinajmenšom časti peňazí, tvoriacich tu predmet sporu, na jej bankový účet toto ani dosť dobre poprieť nemohla) a sama prišla s vlastným (inak pre existenciu niekdajšieho spolužitia účastníkov nie celkom nepravdepodobným) tvrdením o tom, že žalobou požadované prostriedky mali byť darom. Za takejto situácie sa však pre potrebu vyporiadania sa aj s otázkou hodnovernosti verzií oboch strán sporu nebolo možné uspokojiť s popieraním žalovanou toho, že písomné zmluvy predložené žalobcom opatrila v mieste vyhradenom dlžníkovi podpismi ona a ani s tým, že rozpačitejší výsledok písmoznaleckého dokazovania preferoval verziu podsúvanú práve ňou (žalovanou), ale tu bol tiež nástup dôkazného bremena žalovanej na preukázanie jej vlastného tvrdenia (že šlo o dar), spojený s rovnakými dôsledkami ako v prípade žalobcu. So zreteľom k preukázanému poskytnutiu finančných prostriedkov by potom aj pre prípad výpadku (nepreukázania) všetkých iných (do úvahy prichádzajúcich) možností tu bola ešte možnosť predstavovaná bezdôvodným obohatením (pri ktorom bola - za použitia šachovej terminológie - na ťahu predovšetkým žalovaná, povinná presvedčiť, že tu bol a stále je právny dôvod, pre ktorý peniaze od žalobcu obdržala a tieto má oprávnenie si ponechať bez potreby ich vrátenia). To obdobne platilo u výhrady žalovanej tým, že o pôžičku tu nemohlo ísť pre nedostatok zdrojov na vrátenie peňazí, keďže v tomto prípade odvolací súd má zo svojej rozhodovacej činnosti poznatky o celom rade osôb požičiavajúcich si aj za cenu, že dlhy nebudú schopní vrátiť (alebo tak budú schopní urobiť len za pomoci nového a nového sa zadlžovania, teda obrazného plátania starých dlhov novými). Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie i so zodpovedaním si všetkých pre rozhodnutie relevantných otázok (majúc pritom na zreteli, že i vznesenie námietky premlčania je výkonom práva, ktorého uplatňovanie podlieha kritériu skúmania jeho súladnosti s dobrými mravmi), výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť a až potom rozhodnúť opätovne o veci i prinajmenšom o väčšine ďalších otázok riešených výrokom týmto uznesením (odvolacieho súdu) zrušeného rozsudku a podľa § 224 ods. 3 O.s.p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania (inak so samozrejmou povinnosťou učiniť zadosť aj tej povinnosti, pre ktorú tentoraz muselo dôjsť k zrušeniu jeho rozsudku). 4. Zo znaleckého posudku č. 43/2011 vyplýva, že žalovaná pravdepodobne nie je pisateľkou sporných podpisov na Zmluve o pôžičke zo dňa 01.06.2007 a Zmluve o pôžičke zo dňa 11.06.2007. 5. Z predložených listinných dokladov vyplýva, že dňa 01.06.2007 mala byť uzavretá Zmluva o pôžičke s označeným žalobcu ako veriteľa a žalovanej ako dlžníčky, ktorou sa žalobca zaviazal žalovanej požičať sumu 218.345,- Sk (7.247,73 Eur), pôžička bude uskutočnená bezhotovostným prevodom dňa 04.06.2007 z účtu veriteľa č. XXXXXXXXXX/XXXX na účet dlžníka, č. XXXXXXXXXX/XXXX / hypotekárny úver/. Peňažná pôžička je poskytnutá na účel vyplatenia hypotekárneho úveru. Čl. II Dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi finančnú pôžičku v sume 218.345,- Sk do 31.12.2007, spolu s 5% úrokom z obdobie trvania pôžičky. Dňa 11.06.2007 mala byť uzavretá Zmluva o pôžičke s označeným žalobcu ako veriteľa a žalovanej ako dlžníčky, ktorou sa žalobca zaviazal žalovanej požičať sumu 220.486,- Sk/7.318,79 Eur, pôžička bude uskutočnená hotovostným prevodom dňa 12.06.2007 na účet dlžníka č. XXXXXXXXXX/XXXX. Peňažná pôžička je poskytnutá na účel vyplatenia hypotekárneho úveru. Čl. II Dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi finančnú pôžičku v sume 220.486,- Sk do 31.12.2007, spolu s 5% úrokom z obdobie trvania pôžičky. Dňa 04.06.2007 bola bezhotovostne prevodom z účtu žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX prevedená suma 218.345,- Sk na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX prevedená suma 218.345,- Sk a dňa 12.06.2007 bola na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX žalobcom vložená suma 220.486,- Sk. Ku dňu 12.06.2007 bol splatený hypotekárny úver č. 001/015959/02-011/000 v celkovej výške 13.796,93 Eur, keď účet č. XXXXXXXXXX/XXXX je vnútorný účet, cez ktorý sa účtujú splátky a čerpania hypotekárnych úverov a je vedený na meno Z. P. dňa 05.06.2007 pripísaná suma 218.345,- Sk (prevodom z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX) a dňa 12.06.2006 suma 220.486,- Sk ako splátky úveru (doklady na čl. 301-304). Dňa 12.06.2007 Z., a.s. potvrdila Správe katastra Trnava, že pohľadávka dlžníkov Z. P. a W. P., rodená Y. vyplývajúca zo Zmluvy o úvere č. 001/015959/02-011/000 bola uhradená. Svedkyňa M. C. vo výpovedi v konaní sp. zn. 14C/60/2010 pred dožiadaným súdom uviedla dňa 04.09.2014 na otázku, či vie o nejakých pôžičkách, resp. daroch, ktoré by žalobca poskytol žalovanej, uviedla, že si myslí, že žalobca žalovanú finančne podporoval a hradil všetky jej náklady. Dňa 30.10.2012 uzavreli Z. P. st. a M. P., rodená G. ako predávajúci a Z. P. a W. P., rodená Y. ako kupujúci kúpnu zmluvu, ktorou bol dohodnutý prevod bytu č. XX zapísaný na LV č. XXXX, katastrálne územie E. za kúpnu cenu 500.000,- Sk (časť sumy 450.000,- Sk bude uhradená na účet predávajúcich). Zmluvou o poskytnutí hypotekárneho úveru č. 001/015959/02-011/000 zo dňa 29.11.2002 sa Z., a.s. ako veriteľ sa zaviazal Z. P. a W. P., rodenej Y. ako dlžníkom poskytnúť hypotekárny úver vo výške 425.000,- Sk na nadobudnutie nehnuteľnosti byt č. XX, zapísaný na LV č. XXXX, katastrálne územie E.. Dňa 12.06.2007 Z., a.s. potvrdila Správe katastra Trnava, že pohľadávka dlžníkov Z. P. a W. P., rodená Y. vyplývajúca zo Zmluvy o úvere č. 001/015959/02-011/000 bola uhradená. Dňa 18.02.2009 uzavreli Z. P. a W. P., ako predávajúci a Z. P. st. a M. P., rodená G. ako kupujúci kúpnu zmluvu, ktorou bol dohodnutý prevod bytu č. XX zapísaný na LV č. XXXX, katastrálne územie E. za kúpnu cenu 16.597,- Eur. 6. Z vykonaného dokazovania založených listinných dokladov a z výpovedí účastníkov konania a svedkov mal súd preukázané, že dňa 04.06.2007 bola bezhotovostne prevodom z účtu žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX prevedená suma 218.345,- Sk na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený na meno Z. P. a dňa 12.06.2007 bola na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX žalobcom vložená suma 220.486,- Sk. Pričom účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo Z., a.s. vedený na meno Z. P. (bývalý manžel žalovanej) bol vnútorným účtom, cez ktorý boli účtované splátky a čerpania hypotekárneho úveru v zmysle Zmluvy o hypotekárnom úvere č. 001/015959/02-011/000 zo dňa 29.11.2002, ktorý ako dlžníci uzavreli v tej dobe manžela Z. P. a žalovaná, pričom ku dňu 12.06.2007 bol úver splatený v celkovej výške 13.796,93 Eur. Manželstvo žalovanej a Z. P. bolo rozvedené, a ku dňu podania návrhu na súd nemali vyporiadané BSM cestou súdu. Z výpovede žalovanej, svedka Z. P. a M. P. mal súd preukázané, že sa dohodli na tom, že splátky úvere č. 001/015959/02-011/000 zo dňa 29.11.2002 budú splácať každý polovicou. Pričom následne sa dohodli, že každý splatí polovicu zostatku dlhu úveru vo výške 6.638,- Eur, keď za Z. P. túto čiastku žalovanej vyplatila M. P.. Z výpovedí účastníkov ako aj svedkov M. C. a N. O. vyplynulo, že neboli očitými svedkami uzavretia písomných zmlúv o pôžičkách, ani ústnych zmlúv o pôžičkách ani darovacích zmlúv. V konaní boli sporné skutočnosti, či boli uzavreté písomné zmluvy o pôžičke zo dňa 01.06.2007 a zo dňa 11.06.2007, či boli uzavreté ústne zmluvy o pôžičke s identickým obsahom ako predmetné písomné zmluvy o pôžičky, či boli uzavreté zmluvy o darovaní na sumu 218.345,- Sk a na sumu 220.486,- Sk. 7. V prípadnom spore o vrátenie požičanej sumy má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. 8. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca podal žalobný návrh nedôvodne, a preto súd návrh v celom rozsahu zamietol. Žalobca podľa názoru súdu s ohľadom na zistený skutkový stav neuniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré určuje hmotnoprávna norma, tzn. právny predpis v tomto prípade § 657 Občianskeho zákonníka, ktorý súd na daný prípad aplikoval, pričom z tohto ustanovenia vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať. Vzhľadom k tomu, že k pôžičke dochádza na základe zmluvy bolo na žalobcovi dôkazné bremeno, nielen o tom, že sumu 438.831,- Sk/14.566,52 Eur (218.345,- Sk/7.247,73 Eur + 220.486,- Sk/7.318,79 Eur) žalovanej skutočne zaplatil, ale aj to, že poskytnutá čiastka bola plnením v ich právnom vzťahu založeným zmluvou, resp. zmluvami o pôžičke. Pokiaľ išlo o skutočnosť, že žalobca poskytol žalovanej sumu 438.831,- Sk/14.566,52 Eur táto nebola medzi účastníkmi sporná, keď sumu 220.486,- Sk vložil v hotovosti dňa 12.06.2007 na účet vo Z. č. XXXXXXXXXX/XXXX a sumu 218.345,- Sk poukázal dňa 04.06.2007 bezhotovostným prevodom na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo Z., a.s. Spornou však medzi účastníkmi bola skutočnosť, že k poskytnutiu sumy 438.831,- Sk zo strany žalobcu došlo titulom či už písomných alebo ústnych zmluvách o pôžičkách, keď žalobca preukazoval svoje tvrdenie písomnými zmluvami a to u zmluvou o pôžičke zo dňa 01.06.2007 a zmluvou o pôžičke zo dňa 11.06.2007, ktorých existenciu, resp. ich podpísanie žalovaná v konaní poprela. Za účelom zistenia skutkového stavu a overenia podpisov žalovanej na predmetných zmluvách vykonal súd znalecké dokazovanie, ktorého výsledkom bolo vypracovanie znaleckého posudku č. 43/2011 so záverom znalkyne, že žalovaná pravdepodobne nie je pisateľkou sporných podpisov na Zmluve o pôžičke zo dňa 01.06.2007 a Zmluve o pôžičke zo dňa 11.06.2007. Výsluchom znalkyne bol doplnený záver znaleckého posudku, keď znalkyňa uviedla, že k záveru označiť, že žalovaná nie je pisateľkou podpisov SM1, SM2 znalkyni bránila zvýšená variabilita jej podpisov, keď znalkyňa vychádzala zo škály: je pisateľ, nie je pisateľ, pravdepodobne je pisateľ, pravdepodobne nie je pisateľ. Na podporu svojho tvrdenia o existencii písomných zmlúv o pôžičkách poukazoval výpoveďou svedkyne N. O. (matky žalobcu), podľa vykonaného dokazovania nebola očitým svedkom podpísania predmetných písomných zmlúv, ale bola osobou, ktorá písomne podľa údajov od žalobcu vyhotovila písomné znenie oboch zmlúv o pôžičkách a následne podpísané zmluvy o pôžičkách od žalobcu prevzala na založenie. Svedkyňa nebola očitým svedkom ani ústnych zmlúv o pôžičkách ani darovacích zmlúv na žalovanú sumu. Uviedla zároveň, že žalobca žalovanej kúpil a požičal to čo chcela. Potvrdila aj tvrdenie žalovanej, že jej kúpil prsteň, platil dovolenky, žalovaná jazdila na jeho aute. Svedkyňa uviedla, že k žalovanej dobrý vzťah. Ďalšia svedkyňa žalobcu M. C. bola vypočutá na pojednávaní dňa 22.09.2015, ktorá je príbuznou žalovanou, a ktorej bývalý manžel je manželom žalovanej podľa názoru súdu nie je dôveryhodnou svedkyňou v danej veci s ohľadom na príbuzenský pomer a objektívne zistený negatívny postoj k žalovanej ako súčasnej manželky jej bývalého manžela. Pričom bolo svedkyňou aj podané trestné oznámenie voči žalovanej, ktoré skončilo priestupkových konaní a týkalo sa konania sp. zn. 14C/60/2010. Ďalej súd vychádzal z výpovede svedkyne v konaní sp. zn. 14C/60/2010, keď pred dožiadaným súdom uviedla dňa 04.09.2014 na otázku, či vie o nejakých pôžičkách, resp. daroch, ktoré by žalobca poskytol žalovanej, uviedla, že si myslí, že žalobca žalovanú finančne podporoval a hradil všetky jej náklady. Teda žiadne pôžičky, resp. pôžičky ktoré sú predmetom tohto konania neuvádzala. S ohľadom na uvedené súd výpoveď svedkyne v konaní nezohľadnil. 9. S ohľadom na závery znaleckého dokazovania a výpovede svedkov, keď podľa názoru súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno o uzavretí dvoch písomných zmlúv o pôžičkách, súd nemal preukázanú existenciu písomných zmlúv o pôžičkách ako právny titul na zaplatenie žalovanej sumy. Pri neexistencii písomného dojednania bolo na žalobcovi, aby preukázal, že právnym dôvodom poskytnutej čiastky žalovanej bola ním tvrdená ústna zmluva/zmluvy o pôžičke, avšak z vykonaného dokazovania nebola táto skutočnosť preukázaná, keď uvedené žalovaná poprela a tvrdenia žalobcu ohľadom dojednania pôžičky nepodporila ani výpoveď svedkyne N. O. - matky žalobcu, ani iného svedka, ani zistená skutočnosť, že vzťah so žalovanou trval do augusta 2008, pričom po splatnosti pôžičiek po 31.12.2007 (avšak podľa obsahu písomných zmlúv) žalobca nepreukázal, že sa voči žalovanej domáhal vrátenie poskytnutej finančnej čiastky ani do augusta 2008, kedy už mali byť požičané sumy splatné, a domáhal sa vrátenie až podaním žaloby. Vzhľadom k tomu, že dôkazné bremeno leží na tom účastníkovi konania, ktoré určité skutočnosti tvrdí a z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky, bola na žalobcovi, aby svoje tvrdenie o uzavretí ústnej pôžičky preukázal.. Keď ale ako obrana pre neexistenciu zmluvy o pôžičkách neobstála argumentácia žalovanej, že žalobca vedel, že nemala schopnosť požičanú sumu mu v lehote splatnosti vrátiť. V konaní mal súd naopak preukázané, že žalobca počas vzťahu so žalovanou jej dával dary, šperk, dovolenky, čo nepoprel ani žalobca ani svedkyňa O.. Žalovaná nepoprela poskytnutie finančnej sumy 218.345,- Sk + 220.486,- Sk, hoci nie titulom pôžičky, avšak podľa nej sa jednalo o darovanie, čo však poprel žalobca. V konaní však nebolo preukázané ani výpoveďami svedkov, že by žalobca poskytoval žalovanej dary aj formou finančnej hotovosti. Súd má za to, že žalovaná okrem tvrdenia, že sa jednalo o darovacie zmluvy, keď nepredložila písomné vyhotovenie, v ústnej forme, nijako súdu nepreukázala, keď nepredložila žiadne dôkazy o svojej tvrdení. V tejto súvislosti, ďalej súd poukazuje na to, že nemal preukázané darovanie predmetných súm ani výpoveďami svedkov. Na základe uvedeného mal súd za preukázané, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že predmetné sumy jej boli poskytnuté titulom darovania. Nakoľko súd neakceptoval titul pôžičky - písomnej, ústnej zo strany žalobcu ani tvrdenie žalovanej o existencii titulu darovania, pričom žalovaná netvrdila a ani nepreukazovala iný titul, na základe ktorého by nemala povinnosť žalovanú sumu žalobcovi zaplatiť. Ďalej súd v konaní nezaoberal prípadným titulom zo strany žalobcu ako nepomenovaná zmluva, keď žalobca uvedené bližšie nekonkretizoval a ničím iným nepreukazoval. 10. S ohľadom na preukázanú skutočnosť, že žalobca vyplatil na účet Z., a.s. sumu 438.831,- Sk, ktorý bol účtom vedeným na meno Z. P., na ktorý bol splácaný hypotekárny úver žalovanej a Z. P. v zmysle zmluvy o hypotekárnom úvere zo dňa 29.11.2002, splatený k 12.06.2007 sa súd ďalej v konaní zaoberal ďalším titulom a to bezdôvodným obohatením. 11. Celkové plnenie žalovaným 438.831,- Sk nebolo plnením bez právneho dôvodu iba voči žalovanej, ale aj voči jej bývalému manželovi Z. P., t.j. pre každého v sume 219.415,50 Sk, keď z vykonaného dokazovania vypočutím svedka Z. P., svedkyne M. P. ako aj žalovanej mal súd preukázané, že ich manželstvo bolo rozvedené a ku dňu podania návrhu za začatie konania teda ani v lehote 3 rokov od rozvodu ich manželstva nebol podaný návrh na súd na vyporiadanie manželstva, pričom do masy zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva patril aj ich dlh v zmysle predmetnej zmluvy o hypotekárnom úvere zo dňa 29.11.2002, ktorý bol splatný ku dňu 12.06.2007 práve sumou 438.831,- Sk, ktorú na účet vedený vo Z., a.s. na meno Z. P. vyplatil žalobca. Ďalej má súd preukázané výpoveďou žalovanej, Z. P., M. P., že žalovaná sa so žalovaným dohodli okrem iného na vyporiadaní dlhu v zmysle zmluvy o hypotekárnom úvere tak, že každý bude platiť polovicu, splátky, a následne sa dohodli, že každý zaplatí polovicu zostatku úveru. Z uvedeného vyvodil súd právny záver, že titulom vydania bezdôvodného obohatenia mal žalobca žalovať za zaplatenie sumy 219.415,50 Sk/7.283,26 Eur Z. P. a v tejto časti nie je žalovaná pasívne vecne legitimovaná účastníčka konania, keď čiastočne sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, avšak táto týmto dôvodom odôvodňovala zamietnutie celého návrhu, čo však súd nepovažoval za dôvodné. 12. Cez prizmu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd posudzoval, či výkon práva žalovanej, ktorá vzniesla námietku premlčania, nie je taký výkon práva, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi a to s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu, opierajúc sa pritom o výsledky vykonaného dokazovania. Podľa súdu je v danom prípade potrebné zohľadniť také špecifiká, akými je to, že medzi účastníkmi bol do augusta 2008 partnerský vzťah, pričom sa teda jednalo o dve fyzické osoby, pričom žalobca nemal dôvodne očakávať a čakať, že žalovaná mu vyplatí všetky finančné prostriedky potom ako ich partnerský vzťah skončil, keď tieto nevyplatila ani do jeho skončenia, hoci podľa tvrdenia žalobcu ju na to ústne vyzýval, pričom doručenie písomnej výzvy zo dňa 10.11.2009 žalovanej súdu nepreukázal a žalovaná uvedené poprela. Na strane žalobcu je potrebné zohľadniť skutočnosť, že v konaní z jeho strany nebola tvrdené ani preukazovaná žiadna okolnosť, ktorá by mu objektívne sťažila možnosť riešenia vzniknutej situácie podaním žalobného návrhu na súd včas, keď návrh podal až dňa 10.12.2009, pričom finančné prostriedky poukázal dňa 04.06.2007 a dňa 12.06.2007. S ohľadom na uvedené má súd za to, že ani pri aplikácii § 3 Občianskeho zákonníka nemožno vylúčiť aplikáciu vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej. 13. Nakoľko medzi účastníkmi v konaní nebola preukázaná existencia zmluvy o pôžičke/ách a ani darovacej zmluvy, ale bolo preukázané, že žalobca plnil za žalovanú a Z. P. bez právneho dôvodu, ktorý však nie je účastníkom tohto konania, a vo vzťahu ku ktorému bol návrh v časti sumy 219.415,50 Sk/7.283,26 Eur ako polovica 438.831,- Sk (218.345,- + 220.486,-) z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie bol návrh v uvedenej časti zamietnutý, bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia sumu 219.415,50 Sk/7.283,26 Eur, avšak voči tejto požiadavke vzniesla námietku premlčania v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka, s ktorou sa súd stotožnil. Žalobca uhradil dňa 05.06.2007 sumu 218.345,- Sk a dňa 12.06.2007 sumu 220.486,- Sk, pričom žalobný návrh podal na súd dňa 12.12.2009, t.j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka, keď ohľadom sumy 218.345,- Sk mal podal najneskôr žalobný návrh na súd dňa 05.06.2009 a v časti sumy 1.070,50 Eur dňa 15.07.2009. Za premlčané je potom potrebné považovať aj úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrh žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný a z dôvodu hospodárnosti nezaoberal výškou úroku z omeškania ani dňom vzniku omeškania. 14. Uznesením č.k. 8C/64/2010-82 zo dňa 25.06.2012 súd priznal žalovanej čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 97%. 15. O náhrade trov konania súd rozhodne v zmysle výroku súdu potom ako bude právoplatne rozhodnutí o prípadnom odňatí oslobodenia žalovanej v zmysle Uznesenia zo dňa 25.06.2012. 16. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca s odôvodnením, že rozsudok je v rozpore so zákonom a skutočným stavom, pretože vychádza z neúplného vyhodnotenia dokazovania, nesprávneho právneho posúdenia veci a je nedostatočne odôvodnený. Od začiatku aj teraz prehlasuje na svoju česť, že zmluvy k pôžičke boli uzavreté a žalovanou vlastnoručne podpísané tak, ako o tom svedčí ich písomná forma. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že s ohľadom na závery znaleckého dokazovania súd nemal preukázané existenciu písomných zmlúv o pôžičkách, mal zrejme na mysli záver posudku Mgr. Aleny Najšlovej, podľa ktorého žalovaná pravdepodobne nie je pisateľom podpisov na zmluvách z 01. a 11.06.2017, ktorý záver však nevylučuje, že na zmluvách sú pravé podpisy žalovanej. Súd prvej inštancie však nevysvetlil prečo sa priklonil k pravdepodobnosti nepravých podpisov, hoci už len laickým vzájomným porovnaním všetkých pravých podpisov žalovanej skúmaných znalkyňou možno dôjsť k záver, že dominantným v tejto súvislosti je fakt o značnej variabilnosti podpisov žalovanej, inými slovami každý jej podpis je iný a odlišuje sa od ostatných. Existenciu písomných zmlúv potvrdila aj jeho matka, svedkyňa N. O.. Jej tvrdenia však súd odmietol, pretože nebola očitým svedkom uzavretia zmlúv o pôžičkách. Jej vedomosť sa však bezprostredne týka okolností uzavretia zmlúv tak, ako o tom vypovedal aj on. Vypracovala ich podľa ňou dodaných podkladov, vyhotovila ich a po podpise účastníkmi ich založila v jeho administratívnej evidencii. Žalovaná v priebehu konania vypovedala o viacerých skutočnostiach rozdielne alebo nepravdivo. To potvrdzuje jej detektív pravdovravnosti a snahu o účelové tvrdenia ospravedlňujúce jej pochybenia. Je skalopevne presvedčený o perfektných písomných zmluvách o pôžičkách, čo ho dostalo do situácie, že sa neponáhľa s podaním žaloby na vrátenie požičaných peňazí. Spoliehal sa na verbálne urgencie aj odovzdanie veci advokátovi na vymáhanie, čo urobil až v novembri 2009. Bez ohľadu na otázku podpísania zmlúv z 01.06.2007 a 11.06.2007 žalovanou, skutočnosťou je, že so žalovanou sa dohodol, že jej poskytne peniaze na zaplatenie dlhu vo Z., pretože hrozilo, že banka pristúpi k výkonu záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve jej otca. Žalovaná prisľúbila, že po vyrovnaní dlhu vo Z. otec jej daruje nehnuteľnosti, ona ju založí a zoberie si úver, ktorým vyrovná svoj dlh voči nemu. Tým je potvrdené uzavretie zmluvy o pôžičke ústnou formou. Toto je logické riešenie vzájomných vzťahov účastníkov zmlúv o pôžičkách, obsah takejto dohody potvrdzujú aj svedkyne O. a C. a skutočnosťou je, že W. Y. st. svojej dcére - žalovanej skutočne zmluvou zo 07.11.2007 daroval predtým založené nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX a č. XXXX, kat. úz. E. (pozri V 843/08 z 22.05.2008). Splnili sa teda prvé časti jeho dohody so žalovanou, tzn. že jej poskytol peniaze, došlo k výmazu záložného práva a k darovaniu nehnuteľnosti, len posledná časť dohody ostala nenaplnená, keď žalovaná dlh voči nemu nevyrovnala. Okresný súd tvrdí, že nepreukázal ani uvedený obsah ústnej zmluvy o pôžičke. Podľa súdu túto skutočnosť nepotvrdila ani jeho matka, ani iná svedkyňa. Toto však odporuje ďalším dôkazom, keď svedkyňa O. vypovedala, že od neho mňa sa dozvedela o tom, že podľa dohody so žalovanou mu dlh vráti vyššie popísaným spôsobom a obdobne vypovedala aj svedkyňa M. C., ktorá o tom vedela z rozhovorov so žalovanou, resp. aj s ním. Okresný súd výpoveď tejto svedkyne nezohľadnil, pretože nie je dôveryhodná. Toto je nesprávny a podľa neho aj nepochopiteľný záver súdu. Ak vzťahy medzi svedkyňou a žalovanou sú narušené, potom ešte neznamená, že nie sú pravdivé udalosti, o ktorých na súde vypovedala svedkyňa. Vzťahy medzi ňou a žalovanou treba hodnotiť komplexne a preto mal súd v tejto súvislosti vyhodnotiť aj obsah mailovej korešpondencie z júna 2010 medzi manželom žalobkyne a svedkyňou, ktorá potvrdzuje vyhrážky na adresu svedkyne v súvislosti s chystanou jej výpoveďou na súde. Ak svedkyňa o predmete sporu nič nevie, načo boli použité tieto verbálne útoky na psychiku svedkyne. Okrem toho uviedol, že žalovaná vypovedala na pojednávaní 08.01.2015 nepravdu aj o stretnutí a žalovanej s jeho právnym zástupcom v hoteli Apollo v Trnave. Nespornou skutočnosťou je, že žalovanej na dvakrát poskytol finančné plnenie vo výške 14.566,51 Eur. Okresný súd však došiel k záveru, že so žalovanou neuzavrel zmluvu o pôžičke, ani v písomnej forme, ani v ústnej, ani konkludentne, ani nepomenovanú zmluvu o poskytnutí finančných prostriedkov na vyrovnanie dlhu žalovanej vo Z., kde je záväzkom vrátiť mu tieto prostriedky v čase a formou hore opísanou. Súd ale neuveril ani žalovanej, že ňou poskytnuté finančné plnenie je darom. Podľa právne záväzného stanoviska v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.08.2013 v tejto patovej situácii prichádza do úvahy jeho nárok posúdiť ako bezdôvodné obohatenie žalovanej na jeho úkor. Odvolací súd zdôraznil, že žalovaná je povinná presvedčiť, že tu bol a stále je právny dôvod, pre ktorý peniaze od žalobcu obdržala a tieto peniaze má oprávnene ponechať si bez potreby ich vrátenia. Okresný súd v napadnutom rozsudku takto vec nevyhodnotil, ale z nesúrodých učebnicových citátov právnej úpravy bezdôvodného obohatenia vyplývajú protichodné a rozpačité závery, takže v tejto časti rozsudok je nepreskúmateľný. Na druhej strane však súd tvrdí, že v konaní nebola preukázaná existencia skutkových podstát, s ktorými počíta zákon v ust. § 451 ods. 2 a § 454 OZ, ale z ďalšieho textu odôvodnenia vyplýva, že polovica ním poskytnutého plnenia je plnením bez právneho dôvodu poskytnutého žalovanej a za druhú polovicu zodpovedá jej bývalý manžel Z. P.. Táto právna konštrukcia je nesprávna, najmä preto, že ak žalovanej nepožičal 14.566,51 Eur ani jej túto sumu nedaroval, tak ide o plnenie bez právneho dôvodu, čo je obsahom skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, peniaze poskytol žalovanej, ktorá je jediná v tomto právnom vzťahu s ním, nevedel a ani nemá vedomosť zisťovať z obsahu úverovej zmluvy žalovanej a jej vtedajšieho manžela Z., tým menej sa zaujímal o to, ako si žalovaná vysporiadala BSM s manželom po rozvode v roku 2004 alebo 2005. Táto dohoda nie je dôležitá a zaujímavá ani pre Z., pretože za dlh z citovanej úverovej zmluvy zodpovedá ktorýkoľvek z bývalých manželov. Ďalej súd tvrdí, že aj v prípade neupravenom výslovne v ust. § 451 ods. 2 a § 454 OZ sa aplikuje všeobecná skutková podstata bezdôvodného obohatenia napríklad bezdôvodné obohatenie bolo získané v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1. V ďalšom však súd sa nezaoberal tým, či sú naplnené skutkové okolnosti bezdôvodného obohatenia získaného žalovanou v rozpore s dobrými mravmi, ale konanie v súlade alebo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladá iba vo väzbe na námietku žalovanej o premlčaní jej nároku so záverom, že námietka žalovanej o premlčaní jeho nároku nie je v rozpore s dobrými mravmi a obmedzil sa iba na konštatovanie, že nemal očakávať, že žalovaná mu vráti poskytnuté peniaze a nemal by čakať ich vymáhaním. Okresný súd v tejto súvislosti nevyhodnotil dokazovanie v súlade s § 132 OSP. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalovaná spolu so svojím bývalým manželom Z. P. sa v súvislosti s úverom od Z. podľa zmluvy z 29.11.2002 dopustili trestného činu úverového podvodu podľa § 222 Trestného zákona, pretože tento úver vylákali na základe nepravdivých skutočností. Nakoľko uzavreli 29.10.2002 fingovanú zmluvu o kúpe bytu na ulici A. C. č. XX v E. od Z. P. st. a M. P. a tento účel použili ako titul na získanie zvýhodneného hypotekárneho úveru, peniaze z úveru nepoužijú na deklarovaný účel úveru, ale na prístavbu a rekonštrukciu bytu na adrese Y. č. XX v E., ktorý potom nadobudla a stále vlastní žalovaná. Žalovaná v značnej tiesni vyplývajúcej z obavy o realizáciu záložného práva Z., resp. z trestného stíhania vyrovná na tento dlh použijúc finančné prostriedky získané od neho. Po zaplatení dlhu od Z. žalovaná dosiahla výmaz záložnej zmluvy z katastra nehnuteľností a darovacou zmluvou od otca na W. Y. získala nehnuteľnosti na LV č. XXXX a č. XXXX v kat. úz. E. do vlastníctva. Tento proces potom zavŕšila tak, že spolu s Z. P. simulovanou kúpnou zmluvou z 18.02.2009 previedla vlastníctvo bytu na adrese A. C. č. XX naspäť na manželov P. a od nich si 18.02.2009 vyžiadala a prevzala aj sumu 6.638,- Eur titulom vyrovnania dlhu vo Z.. Túto transakciu zamlčala v konaní pred súdom. Výsledkom tohto procesu je, že žalovaná za jeho finančné prostriedky si zveľadila svoju nehnuteľnosť na ulici Y.. XX a nielen, že ju to nič nestálo, ale získala za to ešte 6.638,- Eur. Kto videl a počul žalovanú a Z. P. nemôže mať pochybnosti, že autorkou horeuvedeného scenára so získaním úveru je žalovaná a nie jej bývalý manžel. Je namieste potom otázka, či takéto konanie a správanie sa žalovanej je v súlade s dobrými mravmi. V ďalšom bez vyhodnotenia súdom, zostali výpovede a tvrdenia žalovanej na pojednávaniach 15.07.2010 a 25.09.2014 o tom, že úver vo Z. si vzal jej bývalý manžel, pričom na tom istom pojednávaní tvrdila, že obsah zmlúv o pôžičkách nepozná a videl ich prvýkrát na predošlom pojednávaní, hoci 13.04.2010 sa s nimi zoznámila pri štúdiu súdneho spisu. Na pojednávaní 25.09.2014 tvrdila, že nakoľko nezohnala na kúpu žiadny byt, tak na návrh svokry M. P. urobili prístavbu a rekonštrukciu domu na ulici Y. č. XX. V tejto súvislosti potom poukázal na to, že súd prvej inštancie sa odvoláva iba na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011-14. Aj v ďalších rozhodnutiach súdov sa rieši táto právna otázka, v ktorých sa ako kritérium napr. uplatňuje, či námietka premlčania nie je iba prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu. Postup súdu podľa § 3 ods. 1 má miesto vo výnimočných situáciách, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel účastníka poškodiť alebo znevýhodniť iného, prípadne je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak aj niektorého z nich navonok. Opätovne zdôraznil, že svoj nárok na zaplatenie sumy 14.566,51 Eur po výzve adresovanej žalovanej 10.11.2009 uplatnil na súde 10.12.2009, nakoľko sa spoľahol na písomné zmluvy o pôžičkách z 01. a 12.06.2007, ktoré aj naďalej považuje za platné a tvrdí, že ich podpísala žalovaná. Okrem toho dôveroval žalovanej, ktorú už upomínal ústne, že svoj dlh vyrovná z úveru, ktorý si zoberie a založí nehnuteľnosť, ktorú získala od otca. Podľa okresného súdu v napadnutom rozsudku základnou úpravou nie je určená splatnosť pohľadávky z bezdôvodného obohatenia a časť plnenia je u nich obvykle viazaný na výzvu veriteľa podľa § 563. Súd sa však bližšie nezaoberal touto právnou tézou ani ju neaplikoval na súdny spor. Pre začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 107 ods. 1 OZ je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa o tom dozvie vtedy, keď skutočne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, tzn. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je potrebné vychádzať z preukázanej skutočnosti, nie teda len z predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Ust. § 107 ods. 1 nemá touto vedomosťou na mysli znalosť právnej kvalifikácie, ale iba skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Inak povedané pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná preukázaná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. Naproti tomu objektívnu premlčacou dobou zákon stanovuje v trvaní 3 rokov (10 rokov v prípade, že k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo úmyselne). Pre začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci deň, kedy skutočne došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd v napadnutom rozsudku síce cituje ust. § 107 OZ, ale bližšie už sa nezaoberá, kedy jednotlivé premlčacie lehoty začali plynúť a kedy uplynuli. Súd si túto právnu otázku zjednodušil ako subjektívnu dvojročnú premlčaciu lehotu podľa § 107 ods. 1, stotožnil sa s trojročnou premlčacou lehotou podľa § 107 ods. 2 OZ. Konštatuje, že žalobu podal 10.12.2009, hoci peniaze poukázal 04.06.2007 a 12.06.2007. V čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu 10.12.2009 vychádzal z toho, že má voči žalovanej nárok na zaplatenie dlžnej sumy podľa zmlúv o pôžičkách z 01. a 11.06.2007 a na tieto nároky sa vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia lehota. Prvýkrát sa dozvedel o tom, že žalovaná namieta svoj podpis na týchto písomných zmluvách až po začatí konania z jej odporu z 19.04.2010. Až vtedy mohol nadobudnúť presvedčenie, že podľa žalovanej nedošlo k vzniku zmlúv o pôžičkách z 01. a 11.06.2007. Z uvedeného vyplýva, že svoje nároky uplatnil včas a námietka premlčania aj z týchto dôvodov neobstojí. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 17. K doručenému odvolaniu podala žalovaná písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho právneho zástupcu a zároveň navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že žalobca tvrdí, že jej poskytol dvomi písomnými zmluvami o pôžičke z 01.06.2007 sumu 218.345,- Sk a druhou zo dňa 11.06.2007 sumu 220.486,- Sk, tzn. spolu 438.831,- Sk v prepočte 14.566,62 Eur, pričom suma 218.345,- Sk bola prevedená žalobcom na účet vedený na meno Z. P. a druhá sumu 220.486,- Sk bola vložená žalobcom hotovostným vkladom tiež na účet Z. P., ktorý je jej bývalým manželom. Vzhľadom na uvedené tvrdí, že žalobca od samého začiatku vedel alebo musel vedieť, že pokiaľ robí bezhotovostný prevod zo svojho účtu hotovostný vklad v obidvoch prípadoch priamo na účet vedený na meno Z. P., pokiaľ bude podávať žalobu len voči nej, je taký návrh na vydanie platobného rozkazu, resp. rozsudku, v ktorom bude len ona uvedená ako žalovaná formálne nesprávny pre nedostatočný ustálený okruh strán na strane žalovaných a už len z tohto dôvodu takýto návrh žalobcu musí byť zamietnutý, keďže v danom prípade ide o nerozlučné spoločenstvo s Z. P. založené zmluvou o poskytnutí hypotekárneho úveru zo dňa 29.11.2002 v čase, keď boli manželmi s Z. P.. V súvislosti s posúdením uplatneného nároku ako bezdôvodným obohatením prvoinštančný súd sa veľmi dôsledne zaoberal jeho vznikom a dospel k záveru, že celkové plnenie poskytnuté žalobcom nebolo plnením bez právneho dôvodu iba voči nej ako žalovanej, ale aj voči jej bývalému manželovi Z. P. pre každého v sume 219.415,50 Sk. Súd nemal sumu 438.831,- Sk rozdeliť na polovicu, nakoľko voči tejto sume boli s Z. P. zodpovední voči žalobcovi spoločne a nerozdielne. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania rieši žalobca problém námietky premlčania a zamýšľa sa nad tým, či táto nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. V tomto smere poukázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie na stranách 15, 16, 17 a 18, v ktorom sa prvoinštančný súd podrobne zaoberal problematikou premlčania a jeho možného súladu alebo nesúladu s dobrými mravmi a dospieva k správnemu záveru, že jej námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Má za to, že prvoinštančný súd sa správne vysporiadal aj s premlčanou lehotou s tým, že pokiaľ žalobca podal na súd žalobný návrh 12.12.2009 podal ho po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 18. K predmetnému vyjadreniu žalovanej podal žalobca písomné vyjadrenie s tým, že pokiaľ žalovaná tvrdí, že zo sumy 218.345,- Sk a 220.486,- Sk poukázal, resp. vložil na účet Z. vedený na meno jej bývalého manžela Z. P. a z toho dôvodí, že žalovaný mal byť aj menovaný, pretože s ním je v nerozlučnom spoločenstve podľa zmluvy o hypotekárnom úvere, táto právna konštrukcia je nesprávna, pretože nezodpovedá predmetu sporu a vykonaným dôkazom. Jeho uplatnené nároky vyplývajú zo zmluvy o pôžičke z 01. a 11.06.2007, ktoré uzavrel so žalovanou. Jedine s ňou je teda v právnom vzťahu bez ohľadu na to, či titulom na vrátenie uvedených súm sú sumy o pôžičkách alebo bezdôvodné obohatenie. Žalovaná v čase uzavretia predmetných zmlúv o pôžičkách bola rozvedená a netušil a ani sa o to nezaujímal, či a ako má vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo s bývalým manželom, ktorého nepoznal. Nie je rozhodujúce miesto, na ktoré peniaze poukázal a tým nie je založená zodpovednosť toho, na koho je vedený účet v peňažnom ústave, pretože s ním nebol v žiadnom právnom vzťahu. Peniaze poskytol žalovanej a poukázal na miesto, ktoré si ona uviedla. Až v rámci súdneho konania po predložení podkladov o hypotekárnom úvere od Z. sa dozvedel, že účet označený číslom XXXXXXXXXX/XXXX bol zriadený na splácanie úveru dlžníkmi. Tým aj fakticky bol potvrdený účel, ktorý žalovaná uvádzala pri žiadosti o pôžičku peniazmi od neho, aby mohla vyrovnať dlh a aby jej otec neprišiel o založenú nehnuteľnosť, resp. aby sa vyhla trestnému stíhaniu. Žalovaná súhlasí so súdom prvej inštancie a tvrdí, že celkové jeho plnenie v sume 438.831,- Sk nebolo plnením bez právneho dôvodu iba voči žalovanej, ale aj voči jej bývalému manželovi, ale súd nemal túto sumu rozdeliť na polovicu, nakoľko voči tejto sume bola s Z. P. zodpovedná voči žalobcovi spoločne a nerozdielne. Bez ohľadu na to, že na tejto právnej konštrukcii nemožno plne porozumieť vyplýva z nej záver, že ako žalovaná sa dovoláva solitárnej zodpovednosti, potom je možné domáhať sa plnenia, proti ktorémukoľvek solitárnemu dlžníkovi v celom rozsahu. Vie, že žalovaná nebola za trestný čin úverového podvodu odsúdená, ale všetky skutočnosti uvedené v jeho odvolaní plne potvrdzujú, že svojím konaním, predovšetkým žalovaná naplnila skutkovú podstatu tohto trestného činu. V ďalším častiach sa žalovaná už nezaoberá dôvodmi jeho odvolania, len potvrdzuje správnosť prvoinštančného rozsudku. Zotrval na svojom odvolacom návrhu. 19. K tomuto vyjadreniu podala žalovaná ďalšie vyjadrenie s tým, že žalobca vo svojom vyjadrení k jej vyjadreniu neuvádza žiadne nové pohľady na skutkové a právne posúdenie veci a preto aj naďalej zotrváva na svojich argumentáciách, ktoré uviedla vo vyjadrení k odvolaniu a nemá k nemu čo ďalej uviesť. 20. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 22. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie, že plnenie zo strany žalobcu je plnením nielen v prospech žalovanej, a i jej bývalého manžela, ktorý nie je účastníkom konania, že ide o spor o vydanie bezdôvodného obohatenia a či súd prvej inštancie správne posúdil premlčanie nároku po vznesení námietky premlčania žalovanou. 23. Vychádzajúc z obsahu spisu, žalobca sa žalobou domáha vrátenia dlhu na základe ním tvrdenej žalovanej poskytnutej pôžičky. Podľa výsledkov obsiahleho dokazovania, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil správne, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať poskytnutie pôžičky žalovanej v uplatnenej výške a ani žalovanej sa nepodarilo preukázať, že zo strany žalobcu toto plnenie predstavovalo pre ňu dar. Zostalo však nesporným, že žalobca plnil v preukázanej výške, pričom dôvod plnenia nebol preukázaný, išlo preto o plnenie bez právneho dôvodu. Odvolací súd s týmto záverom súdu prvej inštancie súhlasí. 24. Odvolacia argumentácia, že žalobca plnil žalovanej a nie v prospech jej bývalého manžela je dôvodná a záver súdu, že žalobca plnil nielen za žalovanú, ale aj za Z. P. bez právneho dôvodu a vo vzťahu ku ktorému bol návrh v časti sumy 219.415,50 Sk/7.283,26 Eur ako polovica 438.831,- Sk (218.345,- + 220.486,-) z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie bol návrh v uvedenej časti zamietnutý, je nesprávny a aj zmätočný. Z. P. nie je účastníkom konania, preto návrh voči nemu nemôže byť zamietnutý. Ide zrejme o nesprávnu štylizáciu súdu a aj nesprávny právny záver súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 4279/2016 zo dňa 12.10.2016, v zmysle ktorého zaplatenie peňažnej čiastky na iný účet ako na účet dlžníka je plnením dlžníkovi, nie majiteľovi účtu. Zároveň nejde o bezdôvodné obohatenie majiteľa účtu. Zaplatenie určitej čiastky na účet tretej osoby v peňažnom ústave predstavujúcom dohodnuté platobné miesto s úmyslom plniť podľa dohody je treba považovať za plnenie druhej zmluvnej strane a nie v prospech majiteľa účtu. Takáto platba (plnenie) smeruje k plneniu voči druhej strane a nezakladá žiadny právny vzťah medzi osobou poskytujúcou platbu a majiteľom účtu. Plnenia nadobúda osoba odlišná od subjektu, v prospech ktorého je dotknutý bankový účet zriadený. Keďže ide v podstate akoby o dohodnuté miesto plnenia medzi účastníkmi vzťahu, nedochádza na strane majiteľa účtu k bezdôvodnému obohateniu na úkor osoby poskytujúcej plnenia. V spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo na základe plnenia žalobcom žalovanej ako jeho vtedajšej partnerke po ich vzájomnej dohode, je žalovaná pasívne legitimovaná v celom rozsahu a to bez ohľadu na preukázanú skutočnosť, že žalobca plnil na účet bývalého manžela žalovanej. Ide teda o nesprávne právne posúdenie veci z tohto aspektu. 25. Druhým dôvodom zamietnutia žaloby bolo podľa súdom prvej inštancie premlčanie nároku žalobcu. Vzhľadom na uvedené bolo preto v prejednávanej veci potrebné predovšetkým posúdiť správnosť záverov súdu o okamihu začatia plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z plnenia, bez právneho dôvodu. 26. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 27. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 28. Ako konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku pod sp. zn. 4 Cdo 237/2005 „O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od počiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť, a zároveň právo na poskytnuté plnenie.“ 29. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť. 30. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 31. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 32. V prvom odseku tohto ustanovenia je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, v odseku druhom premlčacia doba objektívna. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích dôb je taký, že ak skončí beh jednej z nich, a je vznesená námietka premlčania, právo sa premlčí a nemožno ho priznať. Premlčanie nevedie k zániku práva, bráni však jeho vymožiteľnosti. 33. Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade. 34. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že súd prvej inštancie sa v konaní nedostatočne a nesprávne vysporiadal s otázkou okamihu začatia plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z plnenia, ktorého právny dôvod nie že odpadol, ale ani neexistoval. 35. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia je Občianskym zákonníkom (OZ) stanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna; začiatok plynutia je pri každej z nich upravený odlišne. Objektívna premlčacia doba je upravená tak, že začiatok jej plynutia nastáva jednoducho na základe objektívnej skutočnosti, bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení. Pri subjektívnej premlčacej dobe ust. § 107 ods. 1 OZ stanovuje, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Právna úprava je teda pomerne stručná a vyplýva z nej, že v súvislosti s posudzovaním začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné zhodnotiť nasledovné skutočnosti: · a) kedy sa oprávnený subjekt (žalobca) dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu; a · b) kedy sa oprávnený subjekt (žalobca) dozvedel, kto sa na jeho úkor obohatil. Nejasnosti spôsobuje skutočnosť uvedená v písm. a) vyššie, a to posúdenie momentu, kedy sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Subjektívna premlčacia doba preto začína plynúť momentom, kedy sa oprávnená osoba skutočne dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jej práva na súde. Pri subjektívnej premlčacej dobe je vždy nevyhnutné skúmať subjektívny moment, ako to zdôrazňujú takmer všetky rozhodnutia súdov najvyššieho stupňa. Znalosť skutkových okolností je tak podľa právnej úpravy („keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil“), ako aj podľa judikatúry skutočnosťou, s ktorou je potrebné sa vysporiadať za účelom zistenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. 36. Súd prvej inštancie takto nepostupoval a preto s týmito rozhodujúcimi skutočnosťami sa bude musieť súd prvej inštancie opätovne náležite vysporiadať za účelom zistenia začiatku premlčacej lehoty. 37. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 38. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že súd síce použil správnu právnu normu, ale ju na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. 39. V danom prípade súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil aj z hľadiska premlčania nároku, pretože síce použil správnu právnu normu, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval a vo veci nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal potrebné dokazovanie, nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo a ktoré vyplynuli aj z hodnotenia predmetu sporu súdom. 40. V dôsledku toho odvolaciemu súdu neostávalo nič iné iba napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 41. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku viazaný. Súd prvej inštancie odstráni pochybnosti o začiatku premlčacej doby, ktoré spôsobili aj nutnosť zrušenia jeho rozsudku. 42. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).