Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/10/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217158 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113217158.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: H. V., nar. XX. E. XXXX, s adresou trvalého bydliska V., V. Y. XX, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária SOPKO, s.r.o., IČO: 47 631 741, s adresou sídla Trnava, Paulínska 24, proti žalovanému: Ing. K. L., nar. X. C. XXXX, s adresou trvalého bydliska L. F., Y. XXXX, zastúpený advokátom: doc. JUDr. Ľubomír Fogaš, CSc., s adresou sídla Bratislava, Kýčerského ulica 5, o 18.256,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 1. júna 2015 č.k. 37C/284/2013-95, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 18.256,65 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 18.256,65 eur od 4. júna 2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 1.878,08 eur, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku na účet splnomocnenej zástupkyne žalobkyne. 1.2 Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 488, § 489, § 451, § 456 veta prvá, § 457, § 458 ods. 1 veta prvá, § 39, § 101, § 107, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z. a vecne dôvodnosťou žaloby žalobkyne v celom rozsahu, posúdiac jej nároky uplatnené v tomto konaní ako nároky z bezdôvodného obohatenia sa žalovaného, ktoré vzniklo na jeho strane z dôvodu plnenia z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou ako kupujúcou a žalovaným ako predávajúcim z 10. mája 1999, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v okrese Trnava, obec a katastrálne územie V., zapísaných na LV číslo XXX ako parcely registra "C", pozemok parcelného čísla 8620, zastavané plochy a nádvoria o výmere 175 m2, stavby - rodinný dom súpisného čísla XXXX, postavený na parcele číslo 8620 o výmere 175 m2, za kúpnu cenu vo výške 18.256,65 eur (550.000 SK), ktorú kúpnu cenu žalobkyňa vyplatila žalovanému v celom rozsahu (táto skutočnosť nebola medzi sporovými stranami sporná), posúdiac takúto kúpnu zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon, keďže svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu (§ 39 O.z.); žalovaný totiž previedol na žalobkyňu viac práva ako sám mal, na čom nič nemení ani skutočnosť, že táto situácia nastala / stala sa známou až niekoľko rokov po uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy. V takomto prípade potom bolo povinnosťou účastníkov neplatnej zmluvy vrátiť si všetko čo podľa nej dostali konštatujúc, že žalobkyňa fakticky "nedostala nič" (vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam nikdy právne nenadobudla - vlastníkom sporných nehnuteľností totiž zostala spoločnosť Trnavské automobilové závody, š.p.). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava vyhlásený v konaní vedenom Okresným súdom Trnava pod spisovou značkou 25Cbi/1/2008 (právoplatný dňom 26. júla 2011) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo 7. júna 2011 spis. zn. 21CoKR/22/2010, ktorými bola právoplatne zamietnutá vylučovacia žaloba manželov R., ktorou sa ako právni nástupcovia žalobkyne domáhali vylúčenia vyššie citovaných nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu - spoločnosti Trnavské automobilové závody, š.p.. Žalobkyňa preto nemala ani čo žalovanému vrátiť; naopak žalovaný obdržal od žalobkyne sumu 550.000 SK/18.256,65 eur (ako kúpnu cenu za prevod nehnuteľnosti), a keďže žalovanej neodovzdal primeranú protihodnotu, vznikla mu povinnosť jej takúto sumu ako bezdôvodné obohatenie získané na jej úkor vydať. Vo svojom rozhodnutí ďalej dôvodil, že pri rozhodovaní o veci samej nebolo možné prihliadať na dobromyseľnosť žalovaného (ako skoršieho kupujúceho a následného predávajúceho) pri prevodoch nehnuteľností, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry súdov (napríklad R 33/1975) v prípadoch absolútnej neplatnosti právnych úkonov nie je vôbec rozhodné, či účastníci zmluvy o dôvode neplatnosti vedeli. 1.3 Neprihliadol na námietku premlčania nárokov uplatnených žalobkyňou v tomto konaní vznesenú v konaní žalovaným, nakoľko v prejednávanej veci išlo o nároky z neplatnej zmluvy (kedy otázka vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam bola vyriešená práve citovaným súdnym rozhodnutím Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou značkou 25Cbi/1/2008, v ktorom súdy konštatovali, že vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam neprešlo na manželov R. - právnych nástupcov žalobkyne, pretože neprešlo na základe rozhodnutia o schválení privatizačného projektu na ich právnych predchodcov - na FNM a ani na žalovaného, ako právneho predchodcu žalobkyne, nakoľko rozhodnutie číslo 329/1992 Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR z 11. apríla 1992, ktorým malo dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na FNM bolo neplatné a tak FNM nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a nemohol ho následne previesť na ďalšie osoby), kedy proti sebe stáli dve práva, a to právo premlčateľné (na vydanie bezdôvodného obohatenia) a právo nepremlčateľné (vlastnícke právo), v ktorom prípade námietka premlčania nemohla obstáť (§ 107 ods. 3 O.z.). 1.4 Z týchto dôvodov potom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 18.256,65 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej zmluvy spolu s úrokom z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k 1. dňu omeškania (ku dňu 4. júna 2013, čo bol deň nasledujúci po dni, v ktorý žalobkyňa písomne vyzvala žalovaného na stretnutie, na ktorom sa mala riešiť otázka vydania bezdôvodného obohatenia) zvýšenej o 5 percentuálnych bodov, teda vo výške 5,50% ročne, s tým, že nárok žalobkyne na uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 18.256,65 eur od 3. júna 2013 nepovažoval za dôvodný (a v tejto časti aj jej žalobu zamietol), keďže v tomto čase ešte žalobkyňa žalovaného nevyzvala na vydanie bezdôvodného obohatenia a preto ani žalovaný nemohol byť s takýmto plnením v omeškaní. 1.5 Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil právne § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 10, § 11, § 13, § 14, § 16 a § 17 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR číslo 655/2004 Z.z. s tým, že procesne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 1.878,08 eur a to za trovy právneho zastupovania za 4 hlavné úkony právnej pomoci po 336,94 eur zvýšené o DPH 20%, spolu teda vo výške 1.617,31 eur, za 2 úkony právnej pomoci po 84,24 eur (1/4 -na zo sumy 336,94 eur) zvýšené o DPH 20%, spolu teda vo výške 202,18 eur, 2 x režijný paušál po 7,81 eur zvýšený o DPH 20%, spolu teda vo výške 18,74 eur, 1 x režijný paušál 8,04 eur zvýšený o DPH 20%, spolu teda vo výške 9,65 eur, 3 x režijný paušál po 8,39 eur zvýšený o DPH 20%, spolu teda 30,20 eur, proti procesne neúspešnému žalovanému s tým, že nepriznal právnemu zástupcovi žalobkyne účtovaný právny úkon vo výške 336,96 eur + 7,81 eur + DPH za právny úkon "predžalobná výzva zo dňa 20. mája 2013", nakoľko tento mal byť vykonaný pred podaním žaloby na súd a nesúvisí priamo so súdnym konaním a jeho trovami (žaloba bola podaná na súde dňa 25. júna 2013), naviac uvedená písomnosť sa v spise ani vôbec nenachádza. 2.1 Rozsudok v jeho vyhovujúcej časti napadol odvolaním žalovaný s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby žalobkyne, prípadne s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. f) a § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), viniac súd prvej inštancie, že tento sa vo svojom odôvodnení rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalovaného (a to najmä o význame dobrej viery žalovaného vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva, o neexistencii autoritatívneho určenia subjektu, v prospech ktorého svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnosti a napokon aj argumentácii o nesprávnom právnom posúdení nároku ako nároku z bezdôvodného obohatenia, pričom argumentácii sporových strán ako aj právnemu posúdeniu veci venoval len 24 riadkov), z ktorého dôvodu potom jeho rozhodnutie je potrebné považovať za arbitrárne (bez uvedenia relevantných dôvodov či hlbšieho a presvedčivejšieho právneho zdôvodnenia jeho záverov) a nesprávne. 2.2 Opätovne ako aj počas celého konania pred súdom prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie mal pri svojom rozhodovaní v tejto veci poskytnúť ochranu žalovanému, ako dobromyseľnému nadobúdateľovi sporných nehnuteľností, poukazujúc v tejto súvislosti na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie spis. zn. 6Cdo 71/2011), respektíve Ústavného súdu ČR (spis. zn. I. ÚS 143/07, spis. zn. I. ÚS 3061/11, spis. zn. I ÚS 3314/2011, spis. zn. II. ÚS 800/2012 a spis. zn. IV. ÚS 4905/12) ako aj Ústavného súdu SR (spis. zn. I. ÚS 549/2015), ktoré riešili vo svojej podstate rovnaký (či podobný) problém, akému teraz čelí žalobca, ktoré súdy považujú ochranu dobrej viery (a ochranu hodnovernosti zápisov v evidencii nehnuteľností) za významný prvok, na ktorý treba prihliadnuť (hoci mimoriadne prísne) v prípadoch, akým je aj tento. Na uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie prihliadnuť jednak preto, lebo zákon porušili a vadu právnych úkonov spôsobili orgány verejnej moci (Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR, respektíve Fond národného majetku) a jednak preto, lebo od nadobudnutia vlastníckeho práva uplynul dlhý čas, v ktorom dobromyseľní nadobúdatelia (vlastníci) nehnuteľnosti zhodnotili. 2.3 Opätovne poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaný vo vyššie citovanom rozhodnutí že zásadu "nemo ad alium plus iuris transferre potest, quam ipse habet" možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa (hoci len celkom výnimočne), pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol, pričom cit. "dobrá viera nadobúdateľa musí byť hodnotená veľmi prísne". Podľa jeho názoru akceptovaním výkladu, že zánikom kúpnej zmluvy (z akéhokoľvek dôvodu t. j. i z dôvodu jej neplatnosti), ktorá bola uzavretá v rade ako prvá, by si vlastník, ktorý nadobudol vlastnícke právo derivatívne, nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom (a nielen on, ale každý ďalší vlastník), nezodpovedá poňatiu materiálneho právneho štátu. V tejto súvislosti ďalej zdôraznil, že nehnuteľnosti zapísané na LV číslo XXXX žalovaný nadobudol ešte v roku 1997 od E. G. nar. XX. E. XXXX, ako osoby konajúcej ako vlastník a zapísanej ako vlastník, s tým, že žalovaný bol následne ako vlastník zapísaný do katastra nehnuteľnosti a počas celej doby existencie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (od roku 1997 do 1999) konal v dobrej viere ako vlastník nehnuteľnosti, nehnuteľnosť nerušene užíval, vynakladal prostriedky nielen na jej bežnú údržbu, ale aj na jej zhodnotenie, inými slovami, nakladal s vecou ako vlastnou. Počas celej tejto doby neexistovali žiadne pochybnosti o existencii jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Napriek tomu teraz takmer po šestnástich rokoch po prevode vlastníckeho práva na žalobkyňu je povinný na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie žalobkyni zaplatiť peňažnú sumu 18.256,65 eur s príslušenstvom z dôvodu, že údajne nikdy nebol vlastníkom nehnuteľnosti (kvôli právnym vadám aktov orgánov verejnej moci spred 23 rokov, pre ktoré má byť kúpna zmluva, ktorú uzavrel ešte v roku 1999, absolútne neplatným právnym úkonom). 2.4 Ku svojej námietke o neexistencii autoritatívneho určenia vlastníka nehnuteľnosti ďalej uviedol, že rozsudok Okresného súdu Trnava vo veci vedenej pod spisovou značkou 25Cbi/1/2008 a rozsudok Krajského súdu v Trnave vyhlásený v tejto veci pod spisovou značkou 21CoKR/22/2010 nemožno považovať za rozhodnutia, ktorými by prišlo k autoritatívnemu určeniu subjektu, v prospech ktorého svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a v riadnom súdnom konaní nebola skúmaná platnosť či neplatnosť scudzovacích zmlúv. Rozhodnutia vydané v rámci konania o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty nemožno považovať za autoritatívne rozhodnutia určujúce vlastníka predmetných nehnuteľností a okrem toho tieto rozhodnutia nie sú v práve v prejednávanej veci záväzné a to najmä pre iný okruh sporových strán. 2.5 Vo svojom odvolaní ďalej namietal, že ak došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, respektíve jeho nesprávnym úradným postupom k vzniku určitej majetkovej ujmy (FNM pripravil vadný privatizačný projekt Trnavských automobilových závodov, štátny podnik, vložil nehnuteľnosti ktoré sú predmetom tohto konania do základného imania TAZ, a.s. hoci nedisponoval právom, ktoré by ho oprávňovalo takýmto spôsobom s nimi nakladať a v konečnom dôsledku mal z privatizácie TAZ, a.s., hodnotu ktorého spoluvytvárali aj sporné nehnuteľnosti majetkový prospech), je nutné si takéto nároky uplatňovať osobitným postupom na základe pravidiel upravujúcich zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a nie voči subjektu, ktorý daný stav nespôsobil a to najmä, ak podľa ustálenej judikatúry súdov (R 1/1979) platí, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia možno uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody. Prenesenie ťarchy právnych (a ekonomických) následkov nezákonného (nesprávneho) postupu orgánov štátu spred viac ako 23 rokov na "plecia" fyzickej osoby, ktorá uvedenú situáciu nezapríčinila, bude nevyhnutne smerovať ku vzniku ďalších právnych sporov a súdnych konaní, čo nie je v súlade s procesnou ekonómiou a zásadou prevencie. 2.6 Vo svojom podaní doručenom Krajskému súdu v Trnave dňa 13. júna 2016, nazvanom ako „Doplnenie odvolania žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Trnava spisovej značky 37C/284/2013-95“ ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky I. ÚS 549/2015-33 zo 16. marca 2016 a jeho závery vo vzťahu k povinnosti všeobecných súdov skúmať otázku dobrej viery v prípadoch ako je práve prejednávaná vec. 3.1 Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. Vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania, považujúc odvolaním napádaný rozsudok súdu prvej inštancie za riadne odôvodnený s tým, že odôvodnenie rozsudku dáva odpovede na to, akou úvahou sa súd pri rozhodovaní uberá, ktoré skutočnosti považoval za právne významné, a že súd tiež riadne odôvodnil dôvody absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorej posúdenie malo vplyv na výsledok súdneho sporu, pričom nemal povinnosť vo svojom odôvodnení reagovať na všetky argumenty, ak neboli z hľadiska právneho posúdenia veci dôvodné o to viac, ak k ich vyvráteniu de facto došlo odlišným právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. 3.2 V súvislosti s námietkou žalovaného na nesprávne právne posúdenie veci, s poukazom na dobrú vieru žalovaného, opätovne poukázala na to, že ak by súd žalobu žalobkyne zamietol, vytvoril by právny stav v ktorom žalobkyňa na jednej strane poskytla žalovanému plnenie bez toho, aby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a v ktorom na strane druhej žalovaný prijal kúpnu cenu bez toho, aby ako protihodnotu previedol na žalobkyňu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že v prípade úspechu žalobkyne v konaní zostáva žalovanému právo regresu voči jeho právnym predchodcom. 3.3 Námietku žalovaného o možnosti domáhať sa náhrady škody voči štátu považuje za nedôvodnú, nakoľko vo vzťahu k žalobkyni nebolo vydané žiadne rozhodnutie, ktorého nezákonnosť by mohla žalobkyňa napadnúť a rovnako voči žalobkyni nebol uskutočnený žiadny úradný postup, ktorý by bol nesprávny. Konanie štátu pri jeho prevode FNM nebolo konaním voči žalobkyni. Za danej situácie t.j. za situácie, kedy by bola žalobkyňa zamietavým rozsudkom zjavne znevýhodnená pri ochrane svojho práva, nemožno takúto nerovnosť odôvodniť ani dobrou vierou žalovaného, o to viac, ak žalovaný má voči svojím predchodcom právo regresu zachované. 3.4 Snaha vyhnúť sa "reťazeniu súdnych sporov" nemôže byť povýšená nad právo na ochranu vlastníckeho práva, ako jedného z elementárnych práv priznaných tak Ústavou SR, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 3.5 Ako účelovú vyhodnotil aj námietku žalovaného o možnosti uplatnenia nároku cestou náhrady škody, ktorá má mať prednosť pred nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia použijúc závery citovaného rozhodnutia R 1/1979, nakoľko analogická aplikácia tohto rozsudku je pre prejednávanú vec vylúčená, keďže v prejednávanej veci absentuje totožnosť oprávneného a povinného subjektu z prípadných nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia ako to bolo v práve citovanom rozhodnutí. 3.6 Vo svojom vyjadrení sa k doplneniu odvolania žalovaného z 8. júna 2016 ďalej namietala, že doplnenie odvolania žalovaného a teda k rozšíreniu odvolacích dôvodov došlo až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, z ktorého dôvodu odvolací súd by na takéto podanie nemal prihliadať. Žalobcom podsúvaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa jeho názoru nie je použiteľný pre rozhodnutie v tejto veci, nakoľko nie je skutkovo totožný s prípadom prejednávaným v tomto odvolacom konaní. V konaní vedenom pred ústavným súdom bol sťažovateľom prvý "súkromný" vlastník nehnuteľnosti stojaci mimo orgánov verejnej správy a štátnych podnikov, pričom všetky dovtedajšie prechody vlastníctva nehnuteľnosti sa uskutočňovali v rámci subjektov verejnej správy, štátnych podnikov a spoločností vlastnených subjektmi verejnej správy. V danom prípade mal Ústavný súd Slovenskej republiky za to, že je to štát, ktorý zavinil nedostatky privatizačného projektu a preto vystupoval ako nedbalý vlastník, ktorého právne postavenie v porovnaní so subjektom súkromnej sféry bolo oslabené prostredníctvom dobrej viery nadobúdateľa - subjektu súkromnej sféry. V práve prejednávanej veci však ide o prípad, kedy voči sebe stoja 2 subjekty súkromnej sféry, pričom žiaden z týchto subjektov nebol nedbalým vlastníkom ako strana predávajúceho. Tak ako žalovaný podpísal kúpnu zmluvu so žalobkyňou, tak aj žalovaný podpísal kúpnu zmluvu s treťou osobou (E. G.), opätovne ako subjektom súkromnej sféry, ktorý nehnuteľnosť nadobúda od TAZ š.p.. Všetky tieto subjekty nadobúdali nehnuteľnosti v dobrej viere, a neboli nedbalými vlastníkmi, čo je výrazne odlišným prvkom v porovnaní s nálezom Ústavného súdu. Súd by mal preto prejednávaný prípad analyzovať komplexne, s prihliadnutím na špecifiká skutkového stavu (prevody medzi "súkromnými" osobami) v tomto konaní, a to tak, že voči sebe stoja 2 rovnocenné princípy ochrany dobrej viery. Pri rozhodovaní merita veci je preto potrebné rozhodnúť tak, aby bola zabezpečená možnosť domáhať sa regresným nárokom náhrady voči svojim právnym predchodcom. Bolo by v rozpore s princípom spravodlivosti, ak by žalobkyni nebolo umožnené efektívne domáhať sa nároku na vrátenie kúpnej ceny za vec, ktorej skutočným vlastníkom sa nikdy nestala, t.j. prípad, keď žalovaný od žalobkyne reálne obdržal kúpnu cenu ako protihodnotu za vec, ktorej nebol nikdy vlastníkom, a túto by nebol (pri zamietnutí žaloby) povinný žalobkyni vrátiť. V prípade zamietavého súdneho rozhodnutia by tak náprava nezákonného stavu na strane žalobkyne nebola možná. Naopak, v prípade, ak odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí, žalobkyni bude vrátené plnenie, za ktoré protihodnotu nedostala a súčasne bude žalovanému vytvorená možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia sa od svojich právnych predchodcov. Potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu tak dôjde k zabezpečeniu spravodlivého rozhodnutia vo veci, umožňujúcemu obom stranám sporu domôcť sa vydania bezdôvodného obohatenia. 4.1 Na pojednávaní odvolacieho súdu žalobkyňa v rámci zhrnutia jej návrhov a vyjadrenia sa k právnej stránke veci zotrvala na svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach. Osobitne poukazovala na rozhodnutie Okresného súdu v Trnave 25Cbi/1/2008 v nadväznosti na rozsudok Krajského súdu v Trnave 21CoKr/22/2010, kde sa súd podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal skúmaním skutočnosti, či Fond národného majetku nadobudol vlastníctvo v rámci privatizačného projektu k predmetným nehnuteľnostiam a či bol oprávnený toto vlastníctvo ďalej prevádzať. Súd právoplatným spôsobom ustálil, že Fond národného majetku nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, tzn. nemohol ich platne previesť na p. G. a ten ich nemohol následne právoplatne previesť na p. L. a ten na žalobkyňu a následne žalobkyňa na manželov R.. Z uvedených dôvodov mala za preukázané, že aj kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je absolútne neplatným právnym úkonom a teda žalovaný prijal kúpnu cenu z neplatného právneho úkonu, tzn. žalobkyňa má voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Taktiež mala za to, že nie je pochybné, že voči sebe stoja dve práva a to premlčateľné právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a nepremlčateľné právo vlastnícke, čo vylučuje možnosť vznesenia námietky premlčania žalovaným v tomto konaní. 4.2 Žalovaný v rámci zhrnutia jeho návrhov a vyjadrenia sa k právnej stránke veci sa taktiež pridŕžal odvolacích dôvodov tak, ako boli uvedené v odvolaní z 26. augusta 2015 a naďalej prezentoval názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konanie má inú vadu ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je neposkytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi nehnuteľnej veci. Dobrá viera podľa ostatnej judikatúry Ústavného súdu nielen Slovenskej republiky, ale aj Českého ústavného súdu pripúšťa prelomenie zásady nemo plus iuris a priznanie postavenia vlastníka aj v prípade, akým je aj tento prípad, čiže keď jednotlivé subjekty z dôvodu ktoré nezapríčinili, nedisponovali vlastníckym právom. Odôvodnenie súdu v tomto smere nepovažuje za natoľko precízne a dostatočné, aby bolo presvedčivé a z tohto hľadiska má za to, že je nedostatočné (konanie tak má inú vadu). 4.3 Sporové strany na pojednávaní odvolacieho súdu prehlásili, že nemajú takú vedomosť, že by sa J. R. a V. R. ústavnou sťažnosťou domáhali zrušenia rozhodnutia Okresného súdu Trnava prípadne Krajského súdu v Trnave, ktorými bola zamietnutá ich žaloba o vydanie veci z konkurznej podstaty Trnavských automobilových závodov š.p.. 5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.), ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.). 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b/ a f/ O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 27. februára 2018. 7. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie 18.256,65 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 18.256,65 eur od 26. júla 2011 do zaplatenia a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia sa žalovaného voči žalobkyni plnením z neplatnej kúpnej zmluvy. 8. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť opodstatnenosť námietok odvolateľa, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovaného) a že konanie má inú vadu (rozsudok je arbitrárny, nakoľko súd prvej inštancie sa jeho odôvodnení dostatočne nevysporiadal s námietkou žalovaného o význame dobrej viery žalovaného vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva a námietkou o neexistencii autoritatívneho určenia subjektu, v prospech ktorého svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnosti), ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 9. Podľa ust. § 387 ods.1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2). 10. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné: 11. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že takáto námietka žalovaného neobstojí, nakoľko súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správne právne normy a to § 39, § 488, § 489, § 451, § 456, § 457, § 458 ods. 1 veta prvá, § 101, § 107 ods. 3 a § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 O.z. a ich obsah správne aj interpretoval. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nároky žalobkyne bolo potrebné posúdiť ako nároky plynúce zo záväzkového vzťahu - vzniknutého medzi žalobkyňou ako kupujúcou a žalovaným ako predávajúcim, z neplatného právneho úkonu (kúpnej zmluvy), z ktorej žalovaný získal na úkor žalobkyne majetkový prospech (bola mu vyplatená kúpna cena) a tak žalobkyni vzniklo voči žalovanému právo na vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia sa spolu s príslušným úrokom z omeškania, nakoľko žalovaný predmet bezdôvodného obohatenia sa žalobkyni na jej výzvu nevydal. 12.1 K otázke absolútnej neplatnosti právneho úkonu a k otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov odvolací súd zastáva názor súladný s konštantnou judikatúrou NS SR zhrnutou v jeho rozsudku z 26. januára 2017, vyhlásenom v konaní vedenom pod spis. zn. 3Cdo 223/2016 a to: že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a že na takýto právny úkon sa hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva (a to ani na základe platnej zmluvy uzatvorenej medzi prevodcom a nadobúdateľom). Platne teda nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. 12.2 Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva, ktorej svedčí nadobúdacie konanie ("modus") a zodpovedajúci právny titul ("titulus"), napríklad zmluva. Pokiaľ "titulus" preukazuje právo inej osoby než "modus", je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je aj v takom prípade považovaný ten, v prospech práva, ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon, ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností "prevedených" ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov "modus", chýba im "titulus". 12.3 Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. O.z.). 12.4 Dobrej viere súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. 12.5 Na rovnakom právnom základe zotrváva aj odborná právnická literatúra v ktorej sa uvádza napríklad to, že "vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lege lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od takzvaného nepravého dediča § 486 O.z.) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil (viď publikáciu Občiansky zákonník II. Števček, Dulák, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol. C.H.Beck 2015, strana 2087). 13. V prípadoch ako je aj práve prejednávaná vec, treba podľa názoru odvolacieho súdu vychádzať zo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám. K odlišnému záveru nevedie de lege lata ani zásada hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu právnych vzťahov k nehnuteľnostiam (vyjadrená v § 70 zákona číslo 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam). V zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľnosti, to sa považuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide však o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t.j. údaje prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak (viď bližšie rozhodnutie NS SR spis. zn. 4Cdo 100/2012). Pokiaľ teda zápis v katastri nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu napriek prípadnej dobrej viere osoby zapísanej v katastri ako vlastník, nad evidovaným stavom. 14. Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky I. ÚS 549/20150-33 zo 16. marca 2016 a jeho závery vo vzťahu k povinnosti všeobecných súdov skúmať otázku dobrej viery, odvolací súd dodáva, že sa stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobkyne, že z dôvodu rozdielnych skutkových okolností tam posudzovanej veci (keď sťažovateľom bol prvý "súkromný" vlastník nehnuteľnosti stojaci mimo orgánov verejnej správy a štátnych podnikov, pričom všetky dovtedajšie prechody vlastníctva nehnuteľnosti sa uskutočňovali v rámci subjektov verejnej správy, štátnych podnikov a spoločností vlastnených subjektmi verejnej správy a tak ak to bol štát, ktorý zavinil nedostatky privatizačného projektu a preto vystupoval ako nedbalý vlastník, ktorého právne postavenie v porovnaní so subjektom súkromnej sféry bolo oslabené prostredníctvom dobrej viery nadobúdateľa - subjektu súkromnej sféry) a veci, ktorá je predmetom tohto konania (kedy voči sebe stoja 2 subjekty súkromnej sféry, pričom žiaden z týchto subjektov nebol nedbalým vlastníkom ako strana predávajúceho) nie sú použiteľné pre rozhodnutie v tejto veci, pre ich výraznú skutkovú odlišnosť v podstatných otázkach. 15. Pokiaľ ide o českú judikatúru zaoberajúcu sa otázkami nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka odvolací súd dodáva, že základom od ktorého sa odvíjala otázka nadobudnutia nehnuteľností od nevlastníka, bol vývoj judikatúry v otázkach následkov odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností. V tejto súvislosti Najvyšší súd Českej republiky pod tlakom Ústavného súdu Českej republiky bol nútený uznať, že odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľností, nemá vplyv na vlastníctvo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere. Týmto sa však otvoril priestor pre obdobnú otázku, aký vplyv na vlastníctvo ďalších nadobúdateľov má absolútna neplatnosť pôvodnej zmluvy. Odpoveď na túto otázku dal Najvyšší súd ČR, napr. vo svojom uznesení zo 16. septembra 2010 sp. zn. 30Cdo 250/2009, keď uzatvoril, že ,, ...v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam nie je možné uplatniť princíp nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere“. Ústavný súd ČR v podobnej veci vo svojom náleze z 11. mája 2011 sp. zn. II. US 165/11 síce uzavrel, že osoby, ktorým dobrá viera svedčí, nenesú žiadny podiel zodpovednosti na neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi právnymi predchodcami a s ohľadom na svoju dobrú vieru mohli v medziobdobí nemalým spôsobom zhodnotiť inkriminované nehnuteľnosti. Osobe, ktorá vykonala určitý právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav, naviac potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie, musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá ochrana. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že Najvyšší súd ČR hneď v niekoľkých rozhodnutiach vydaných v krátkej dobe po sebe, názor Ústavného súdu ČR striktne odmietol, s poukazom na to, že mu chýbajú nosné dôvody. Vecne sa odvolal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, z ktorých predovšetkým vyplýva, že závery Ústavného súdu ČR by spôsobili úplne zbytočným inštitút vydržania, jednalo by sa o neodôvodnený prielom do zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám a že z nálezu pléna Ústavného súdu ČR zo 16. septembra 2007 sp. zn. Pl.ÚS.78/06 neplynie tak široké poňatie dobrej viery, pričom nález pléna je nálezom ,,bežných“ senátov nadriadený. Následne Ústavný súd ČR potom závery Najvyššieho súdu ČR vo svojej novšej judikatúre podporil. V uznesení zo dňa 24. augusta 2011 sp. zn. I ÚS 3391/10 totiž uviedol, že ,,ak zo zistených skutočností súdy dovodili, že zmluva nebola uzatvorená vážne, alebo bola dohodnutá ako prepadná zástava..., nemohla sa druhá sťažovateľka stať vlastníkom predmetným nehnuteľností, nemohla ich ani ... previesť do vlastníctva prvej sťažovateľky“. Tento názor Ústavného súdu ČR bol Najvyšším súdom ČR prijatý, pričom ako pomyselnú bodku je potrebné vziať do úvahy rozsudok z 21. decembra 2011 sp. zn. 30Cdo 2881/2011, v ktorom Najvyšší súd ČR uviedol, že ,,právny názor Najvyššieho súdu bol implicitne ako správny potvrdený, uznesením Ústavného súdu zo dňa 24. augusta 2011 sp. zn. I ÚS 3391/10 ...“, v ktorom bolo mimo iného vyložené, že ak je zmluva o prevode nehnuteľností uzavretá medzi subjektom A - predávajúcim a B - kupujúcim absolútne neplatná, nemohol sa kupujúci B stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a nemohol ich ani ... previesť do vlastníctva subjektu C. Z týchto dôvodov potom odvolací súd ani na takéto námietky žalovaného pri svojom rozhodnutí neprihliadol. 16.1 Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku a jeho arbitrárnosti odvolací súd uvádza: Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). 16.2 Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalovaného, týkajúca sa nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani argument o porušení práva na spravodlivý proces. 17. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania. 18.1 Žalobkyňa bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. C.s.p.) a vznikol jej nárok na náhradu trov konania. 18.2 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 369 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. 18.3 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.) 19. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).