Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/441/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217477 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113217477.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: V. N., nar. X.XX.XXXX, bytom Y. XX, Y. - S., zastúpený: JUDr. Barbora Šruteková, advokátka so sídlom Hlavná 44, Trnava, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 19C/522/2013-103 zo dňa 4. júla 2016, v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel a v závislom výroku o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 4.978,59 eura do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, druhým odsekom výroku vo zvyšku žalobu zamietol a tretím odsekom výroku súd priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 41,02%. Rozsudok odôvodnil aplikáciou § 27b ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 5 písm. b), § 8 ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, 4, § 17 ods. 2, 3, 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 6 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Vecne súd argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania, po zistení, že bola splnená i zákonnom stanovená podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom, Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody s poukazom na skutočnosť, že bol vzatý do väzby, ktorá sa mu započítala od 21.4.2006 od 14.00 hod., prepustený bol rozhodnutím zo dňa 9.10.2008 s odôvodnením, že dôvody väzby pominuli pre dĺžku trvania väzby ako aj pre aktuálny stav trestného konania. Následne bol žalobca spod obžaloby pre nedokázanie, že by skutok mu kladený za vinu spáchal, oslobodený. Väzbu vykonával spolu 902 dní. V danej veci uvedené sporné nebolo, žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na skutočnosť, že žalobca si väzbu zavinil sám, keď mal za to, že hoci žalobca poprel spáchanie trestnej činnosti, z ktorej bol spoluobvinený, existovalo dôvodné podozrenie, že došlo zo strany žalobcu k spáchaniu trestného činu, kde väzbu odôvodňovala najmä obava, že žalobca bude pôsobiť na spoluobvinených a v predmetnej činnosti pokračovať. Žalobca býval v dome, kde bola vykonaná domová prehliadka, boli zaistené psychotropné látky, minimálne tým, že sa zdržiaval v domácnosti je nelogické tvrdiť, že o ničom nevedel. 2. Ako vyplýva z § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, právo na náhradu škody má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné a i v prípade, ak v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený. Zákonnú limitáciu náhrady škody predstavuje § 8 ods. 6 citovaného zákona, ktorý limituje použitie odseku 5. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama (§ 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z.). Ide o obdobu inštitútu spoluzavinenia podľa § 441 Občianskeho zákonníka, avšak s tým rozdielom, že zavinenie sa vzťahuje výlučne na dôvody, pre ktoré bola osoba vzatá do väzby, odsúdená na výkon trestu alebo ochranného opatrenia. Na naplnenie tohto predpokladu postačuje aj nevedomá nedbanlivosť. Nevedomá nedbanlivosť je založená na tom, že dotyčný nevedel, že môže svojim konaním spôsobiť určitý následok, hoci to vzhľadom na okolnosti predvídať mohol alebo mal a to za predpokladu jeho schopnosti rozoznať následok svojho konania a svoje konanie ovládnuť či od nej upustiť. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň v podobe nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom na podanie návrhu na vzatie obvineného do väzby, alebo rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so zavinením začatia trestného stíhania v zmysle § 199 TP alebo vznesenia obvinenia podľa § 206 TP, pretože skutočnosti odôvodňujúce vzatie obvineného do väzby sú skutkovo odlišné od tých pre ktoré možno začať trestné stíhanie alebo vzniesť obvinenie. Z tohto hľadiska teda nie je významné či konanie páchateľa vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to, či jeho správanie alebo iné skutočnosti vyvolali dôvodnú obavu, zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby. Zavinenie poškodeného na vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval a ktorými odôvodnil vzatie obvineného do väzby. 3. Vykonaným dokazovaním v predmetnej veci, podľa názoru súdu, nebolo preukázané, že žalobca si väzbu zavinil sám, v trestnom konaní poprel spáchanie skutku ktorý mu bol kladený za vinu. Žalovaný nevedel uviesť žiadne konkrétne konanie žalobcu z ktorého by bolo možné vyvodiť, že si vzatie do väzby zavinil sám, pričom skutočnosť, že býval v dome, kde boli zaistené psychotropné látky, sama osebe nepostačuje na vyvodenie takéhoto záveru, keď nebolo preukázané, že žalobca o tom mal vedomosť. Preto súd dospel k záveru, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy, keď rozhodnutím súdu o vzatí do väzby žalobcu na základe ktorého žalobca vykonával väzbu od 21.4.2006 od 14.00 hod. do 9.10.2008 bola obmedzená jeho osobná sloboda, žalobca bol následne spod obžaloby oslobodený, vzhľadom na uvedené mu s poukazom na § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z., vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, keď vzhľadom na dĺžku trvania väzby samotné konštatovanie porušenia práva nie je podľa názoru súdu dostatočným zadosťučinením. 4. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd zohľadnil osobu poškodeného (žalobcu) jeho spôsob života pred vzatím do väzby a dospel k záveru, že i keď bol žalobca osobou bezúhonnou, nemožno mať za to, že vzatie do väzby mu spôsobilo vážny, nenapraviteľný zásah do jeho života, keď treba zohľadniť, že žalobca nikde nepracoval, nemal žiadny príjem, žil u rodičov. Žalobca tvrdil, že mal priateľku s ktorou mal trojročný vzťah, ktorý skončil z dôvodu jeho vzatia do väzby, podľa názoru súdu ale nebolo preukázané, že išlo o vážny vzťah s perspektívou do budúcnosti, keď žalobca toto ani netvrdil. Preto súd ani nepripustil ďalšie dokazovanie na preukázanie existencie tohto vzťahu a dôvodu jeho skončenia, nakoľko by to vzhľadom na uvedený záver súdu nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že stratil veľa kamarátov, priatelia, ľudia čo ho poznali s ním nekomunikujú, súd uvedené nezohľadnil, keď žalobca neuviedol, aký následok mala táto skutočnosť na jeho ďalší život. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31.12.2008 (§ 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). 5. Súd s poukazom na citované zákonné ustanovenie a vzhľadom na to, že predmetom konania je nárok na náhradu škody, v danom prípade nemajetkovej ujmy, je toho názoru, že je potrebné aplikovať hmotnoprávny predpis v znení účinnom v čase, kedy došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, t.j. v čase kedy žalobca vykonával väzbu. Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, v čase keď žalobca vykonával väzbu zákon žiadnym spôsobom nelimitoval výšku nemajetkovej ujmy. Z citovaného § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že tento zákon v čase, kedy žalobca vykonával väzbu neobsahoval ustanovenia ods. 3 a 4, ktoré vymedzujú kritéria, na ktoré sa prihliada pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy (ods. 3) a minimálnu výšku nemajetkovej ujmy (ods. 4), tieto nadobudli účinnosť až od 1.1.2009. Zákonodarca v období od 1.1.2009 do 31.12.2012 stanovil v § 17 ods. 4 citovaného zákona minimálnu výšku nemajetkovej ujmy (,,výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody“) a s účinnosťou od 1.1.2013 maximálnu výšku nemajetkovej ujmy ako päťdesiatnásobok minimálnej mzdy (§ 6 zák. č. 215/2006 Z.z.). 6. V predmetnej veci žalobca určil výšku požadovanej nemajetkovej ujmy v súlade so znením § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnom v čase od 1.1.2009 do 31.12.2012 a použil i zákonnú limitáciu účinnú od 1.1.2013, čo vzhľadom na vyššie uvedené nemá oporu v zákone. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti z ktorých súd vychádzal pri určení výšky nemajetkovej ujmy (osobu žalobcu, jeho spôsob života v čase pred výkonom väzby) sa súdu javilo primeraným a opodstatneným určiť výšku nemajetkovej ujmy zo sumy životného minima v čase, kedy žalobca vykonával väzbu. Preto súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 4.978,59 eura, ktorá bola určená nasledovne: Z webovej stránky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR súd zistil, že výška životného minima na plnoletú fyzickú osobu bola od 1.7.2005 4.730,- Sk/157 eur mesačne, od 1.7.2006 4.980,- Sk/165,31 eura mesačne, od 1.7.2007 5.130,- Sk/170,28 eura mesačne, od 1.7.2008 5.390,- Sk/178,92 eura mesačne. Žalobca bol vo väzbe od 21.4.2006, prepustený bol dňa 9.10.2008, t.j. výška životného minima denne a celková výška za počet dní vo väzbe bola od 21.4.2006 do 30.6.2006 suma 157 eur krát 12 mesiacov = 1.884 eur delene 365 dní = 5,16 eura denne krát 71 dní = 366,36 eura; od 1.7.2006 do 30.6.2007 suma 165,31 eura krát 12 mesiacov = 1.983,72 eura delene 365 dní = 5,43 eura krát 365 dní = 1.981,95 eura; od 1.7.2007 do 30.6.2008 suma 170,28 eura krát 12 mesiacov = 2.043,36 eura delene 366 dní (mesiac február 2008 mal 29 dní) = 5,58 eura krát 366 dní = 2.042,28 eura; od 1.7.2008 do 8.10.2008 suma 178,92 eura krát 12 mesiacov = 2.147,04 eura delene 365 dní = 5,88 eura krát 100 dní = 588 eur. 7. Súd uložil v rozsudku žalovanému lehotu na plnenie 15 dní v súlade s § 232 ods. 3 veta druhá Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), a to na základe žiadosti žalovaného s poukazom na administratívnu náročnosť, ktorý dôvod súd považoval za dostatočný pre vyhovenie žiadosti. 8. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, 2 CSP. V konaní bol úspešnejší žalovaný v rozsahu 70,51 %, preto mu súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 41,02 % (úspech žalovaného 70,51 % mínus neúspech žalovaného 29,49%). 9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zák. č. 160/2015 Z. z. CSP, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 10. Žalovaný sa nestotožňuje s uvedeným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný v konaní na súde prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo má za to, že žalobca si zavinil väzbu a taktiež poukázal na podstatné aspekty, na ktoré je nevyhnutné prihliadať pri riešení otázky zavinenia väzby. V tejto súvislosti žalovaný opakovane zdôrazňuje, že nikdy počas celého trestného stíhania nebola spochybnená skutočnosť, že skutok kladený žalobcovi za vinu sa stal. Rozhodnutia o väzbe nie sú rozhodnutiami o vine, pričom súd posudzuje iné skutočnosti pri rozhodovaní o väzbe a iné pri rozhodovaní o vine a treste. Závery žalovanej reflektujú okrem iného aj uznesenie Ústavného súdu ČR, sp. zn. II.ÚS 366/04 zo dňa 03.11.2005, v ktorom sa Ústavný súd ČR zaoberal otázkou zavinenia väzby. Hoci súd prvej inštancie vo vyššie citovanom odôvodnení uvádza, že na existenciu zavinenia obvineného na vzatí do väzby postačuje zavinené konanie obvineného aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti, zároveň nekriticky konštatuje, že žalovaný nevedel uviesť žiadne konkrétne konanie žalobcu, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že si väzbu zavinil sám a skutočnosť, že býval v dome, kde boli zaistené psychotropné látky nepostačuje na záver o existencii zavinenia žalobcu. 11. V zmysle právnej teórie nevedomá nedbanlivosť je stav, kedy páchateľ nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. Zo záverov oboch domových prehliadok vykonaných v trestnom konaní sp. zn. 6T/209/2006 vyplýva, že boli zaistené okrem psychotropných látok aj iné predmety a to 1 ks prázdnej injekčnej striekačky, digitálna váha poloblúkového tvaru čiernej farby ako aj väčšie množstvo slovenských bankoviek. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca bol v tom čase už plnoletý, nezamestnaný, býval v spoločnej domácnosti v rodinnom dome spolu s ostatnými rodinnými príslušníkmi a preto je logické, že existovala dôvodná obava, že bude pokračovať spolu so spoluobvinenými osobami v páchaní trestnej činnosti za účelom zadováženia prostriedkov na živobytie. Navyše ako vypovedal samotný žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie (konkrétne na pojednávaní dňa 20.04.2016), išlo o prízemný rodinný dom, ktorý pozostával z troch izieb a kuchyne, preto sa žalovanému javí ako arbitrárny a nelogický záver súdu prvej inštancie o tom, že v prípade žalobcu nedošlo k zavineniu si väzby prinajmenšom vo forme nevedomej nedbanlivosti. Pri starostlivom zohľadnení vyššie uvedených skutkových okolností je neakceptovateľné konštatovať, že žalobca mohol nevedieť o nelegálnych aktivitách svojej matky a taktiež o existencii samotných psychotropných látok ako aj iných predmetov zaistených pri vykonaných domových prehliadkach. V tejto súvislosti podstatný aspekt predstavuje skutočnosť, že z osôb, ktoré bývali v spoločnej domácnosti so žalobcom bola spoluobžalovaná osoba (matka žalobcu) právoplatne odsúdená za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona. V danej situácii by bolo v príkrom rozpore s podstatou a účelom inštitútu väzby, ak by súd v tomto prípade vo fáze, kedy zistené skutočnosti nasvedčovali, že zo strany žalobcu došlo k spáchaniu trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva, neprijal zákonné opatrenie na riadne zistenie skutkového stavu do doby, kým budú dostatočne objasnené všetky skutočnosti. V tejto súvislosti aj Ústavný súd SR zdôrazňuje povinnosť dodržiavať pravidlá logiky pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí, kedy "podstatnou súčasťou právnych záruk v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je aj právo na logické, spravodlivé a zákonné odôvodnenie rozhodnutia (l. ÚS 146/08). 12. K záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný zostal v prvostupňovom konaní pasívny t. j. nevedel preukázať subjektívne konanie žalobcu, ktorým by si zavinil väzbu, žalovaný uvádza, že sa nestotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie. Naopak je nepochybné, že už v prvotnom vyjadrení zo dňa 02.02.2016 žalovaný odôvodnil, na základe ktorých skutočností má za to, že žalobca si zavinil väzbu a preto mu nevzniklo právo na náhradu škody v zmysle a § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. Pre úplnosť žalovaný uvádza, že má za to, že dôkazné bremeno v konaní o náhradu škody viazne výlučne na žalobcovi, preto žalovaný nebol povinný v konaní na súde prvej inštancie predkladať súdu akékoľvek dôkazy, a to nielen v súvislosti s otázkou existencie zavinenia väzby v prípade žalobcu. Navyše v priebehu konania na súde prvej inštancie žalovaný predložil okrem iného rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 26Co/6/2014 zo dňa 09.12.2014, v ktorom sa Krajský súd v Trnave zaoberal obdobným prípadom a to za účelom posilnenia svojej procesnej obrany. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v otázke existencie zavinenia väzby náležite neodôvodnil a tak porušil právo žalovanej na spravodlivý proces, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. l. písm. b) CSP. Napokon otázku zavinenia väzby bolo potrebné podľa názoru žalovaného skúmať komplexne a to nielen vo svetle výsledku trestného konania, ale predovšetkým vo vzťahu ku konaniu žalobcu, ktoré bolo dôvodom vzatia do väzby (toto nie je možné stotožňovať len s konaním žalobcu, ktoré bolo dôvodom vznesenia obvinenia) a podrobne verifikovať naplnenie dôvodov, pre ktoré bol žalobca v rozhodnom čase vzatý do väzby ako aj mieru zavinenia väzby zo strany samotného žalobcu, ktorá má kľúčový význam pre priznanie práva na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe. Žalovaný tak ako v konaní na súde prvej inštancie zastáva názor, že žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe, keďže existovala prekážka vo forme zavinenia väzby samotným žalobcom. Žalovaný sa domnieva, že súd prvej inštancie pri skúmaní otázky zavinenia väzby v prípade žalobcu vec nesprávne právne posúdil a zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. 13. Žalovaný nesúhlasí ani s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšky. Žalobca si v podanej žalobe uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume 16.885 eura v súvislosti s vykonanou väzbou (väzba žalobcu trvala od 21.04.2006 do 09.10.2008 t. j. celkovo 902 dní). Súd prvej inštancie čiastočne vyhovel uplatnenému nároku žalobcu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu vo výške 4.978,59 eura a to na základe výpočtu uvedeného na strane 13 odôvodnenia rozsudku. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie rozhodol svojvoľne a arbitrárne, kedy prezumoval vznik nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 4.978,59 eura, pričom vychádzal zo sumy životného minima v čase kedy žalobca vykonával väzbu. Postup súdu prvej inštancie, kedy výšku nemajetkovej ujmy určil výlučne na základe abstraktnej matematickej kalkulácie a ako základný koeficient určil výšku sumy životného minima, považuje žalovaný za nesprávny. Primárne žalovaný poukazuje na tú skutočnosť, že aplikáciu predmetného koeficientu t. j. sumy životného minima súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil a tento nemá ani oporu v zákone. Ad absurdum v prípade akceptácie súdom prvej inštancie zvoleného spôsobu výpočtu výšky nemajetkovej ujmy by de facto došlo k prezumovaniu vzniku nemajetkovej ujmy a nevyhnutnosti jej monetárnej kompenzácie na základe abstraktných matematických kalkulácií, a to bez zohľadnenia individuálnych následkov vyvolaných rozhodnutím o väzbe u konkrétneho poškodeného, čo je však neprípustné. Žalovaný pripúšťa, že pri tomto type ujmy neexistujú také jednoznačné kvantifikačné kritériá, ako je to pri skutočnej škode. Napriek tomu sa však každá úvaha súdu musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská odôvodňujúce konkrétnu priznanú výšku náhrady v peniazoch, s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov v pracovnom, súkromnom a spoločenskom živote. V nadväznosti na uvedené je žalovaný nútený konštatovať, že samotná výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sumou vo výške 4.978,59 eura podľa názoru žalovaného neobstojí vo svetle vykonaného dokazovania, čím rozhodnutie nespĺňa požiadavky úplného, presvedčivého a správneho odôvodnenia. V priebehu konania na súde prvej inštancie žalovaný poukazoval v rámci svojej procesnej obrany na to, že v súlade s ustálenou judikatúrou zákon nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy, t. j. že by v prípade trestného stíhania a následného oslobodenia spod obžaloby automaticky dochádzalo k vzniku práva osoby, ktorá bola oslobodená spod obžaloby na náhradu nemajetkovej ujmy (rozsudok NS ČR, sp. zn. 30Cdo 1684/2010, zo dňa 29.6.2011). Primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Ústavného súdu SR. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľné, vymykajúce sa akejkoľvek kontrole. Základným rámcom pre určenie vhodnej formy satisfakcie je podmienka, že sa musí jednať o zadosťučinenie primerané, teda také, ktoré poskytne poškodenej osobe vhodnú a účinnú nápravu. V tejto súvislosti má žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, kedy v priebehu konania na súde prvej inštancie nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy. Žalobca napriek vyššie citovanej dôkaznej povinnosti neprodukoval a ani nenavrhol v konaní na súde prvej inštancie žiadny dôkaz, (napríklad výsluch svedkov), ktorý by spoľahlivo preukázal vznik nemajetkovej ujmy v takom rozsahu, že samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal pri určení výšky nemajetkovej ujmy žalobcu z dvoch základných kritérií a to z osoby žalobcu ako aj jeho spôsobu života v čase pred výkonom väzby a "súdu sa javilo primeraným a opodstatneným určiť výšku nemajetkovej ujmy zo sumy životného minima v čase, kedy žalobca vykonával väzbu." Z citovaného odôvodnenia rozsudku súdu je zrejmé, že súd prvej inštancie vôbec neakceptoval argumentáciu žalovanej, ktorou v konaní na súde prvej inštancie poukazovala jednak na nevyhnutnosť preukázania následkov rozhodnutia o väzbe v priamej príčinnej súvislosti s vykonanou väzbou ako aj na subsidiárnu povahu monetárnej kompenzácie nemajetkovej ujmy pri zachovaní primeranosti ako základnej zásady pri určovaní vhodného prostriedku satisfakcie za nemajetkovú ujmu. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy na základe vykonaného dokazovania, nebolo možné bez dôvodných pochybností dospieť k súdom priznanej nemajetkovej ujme žalobcu vo výške 4.978,59 eura, nakoľko skutkové zistenia súdu prvej inštancie o vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu neobstoja vo svetle vykonaného dokazovania v konaní na súde prvej inštancie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. V tejto súvislosti žalovaný zdôrazňuje, že tvrdenia žalobcu o údajnom dopade výkonu väzby na jeho súkromný a spoločenský život zostali v priebehu celého konania na súde prvej inštancie výlučne v hypotetickej rovine, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno, kedy nepreukázal zásah do jeho spoločenského či súkromného života v takom rozsahu, ktorý by spoľahlivo odôvodňoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy. Odpoveď na otázku aké konkrétne negatívne následky v súkromnom či spoločenskom živote žalobcu boli zapríčinené rozhodnutím o väzbe, však súd prvej inštancie v odôvodnení nedáva, čo taktiež svedčí o nepreskúmateľnosti a vnútornej nekonzistentnosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. V prípade, ak by výlučne v súvislosti s väzbou žalobcu došlo k neobnoviteľnému narušeniu resp. rozpadu spoločenských či súkromných vzťahov žalobcu, bolo by možné, hoci len v teoretickej rovine hovoriť o vzniku práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Napokon, ak by súd prvej inštancie správne právne posúdil žalovaným namietanú existenciu zavinenia väzby u žalobcu, nemohol by v konečnom dôsledku dospieť k záveru o vzniku nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu. 14. Žalovaný uvádza, že Ústavný súd SR tiež zdôrazňuje povinnosť súdov rozhodovať v obdobných veciach rovnako a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva, pričom ak sa súd odkloní od rozhodnutia v obdobnej veci, musí tento odklon dostatočne odôvodniť (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04, IV.ÚS 14/07). V nadväznosti na vyššie citovanú judikatúru Ústavného súdu SR, žalovaný príkladmo poukazuje na rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. 8C/264/2013-197 zo dňa 03.02.2015, v ktorom Okresný súd Trnava v obdobnej veci zamietol žalobu o náhradu škody z dôvodu, že zo strany žalobcu nebolo nijakým spôsobom preukázané, že pozbavením osobnej slobody počas väzby došlo k zásahu do práv žalobcu a zároveň konštatoval, že už samotné konštatovanie porušenia práva by bolo pre žalobcu dostatočným zadosťučinením. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 25Co/287/2015-232 zo dňa 13.04.2016. V situácii, keď súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, hoci v obdobnej veci ten istý súd zamietol žalobu o náhradu škody z vyššie špecifikovaných dôvodov, má žalovaný za to, že súd prvej inštancie sa bez relevantného odôvodnenia odklonil od rozhodnutia v obdobnej veci, čim porušil Ústavným súdom SR precizovanú povinnosť súdov rozhodovať v obdobných veciach rovnako. Nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku prezumoval vznik nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu bez náležitého odôvodnenia a zároveň vôbec neodôvodnil odklon od rozhodnutia v obdobnej veci, žalovaná v tejto časti považuje rozsudok aj za nepreskúmateľný z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 15. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Predmetné tri predpoklady predstavujú kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené pre vznik práva na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Žalovaný má za to, že vzhľadom k tomu, že v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie úplne absentuje vysporiadanie sa s otázkou existencie príčinnej súvislosti ako jednej z trojice kumulatívnych podmienok pre vznik práva na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 16. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu voči žalovanej zamietne, alternatívne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil z dôvodu podľa § 389 ods. 1 písm. f) a h) a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné: 19. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy za väzbu, ktorá trvala od 21.4.2006 do 9.10.2008, t.j. spolu 902 dní. Následne bol žalobca spod obžaloby pre nedokázanie, že by skutok mu kladený za vinu spáchal, oslobodený. Súd prvej inštancie z uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy 16.885 eur priznal žalobcovi právo na zaplatenie 4.978,59 eura, vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaný v odvolaní namietal, že v danom prípade neboli naplnené predpoklady pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu, pretože žalobca si väzbu zavinil sám, namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy pre jej nedostatočné odôvodnenie súdom a tiež namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, pretože súd prvej inštancie sa v rozsudku nevysporiadal so všetkými predpokladmi pre priznanie nároku na náhradu škody a vôbec neodôvodnil príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, t.j. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) a b) CSP. 20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. Skutkovým zistením sa rozumie súhrn skutočností, ktorými má súd prvej inštancie skutkový stav preukázaný. Ide o výsledok hodnotenia vykonaných dôkazov z hľadísk uvedených v § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo inak počas konania nevyšli najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo je v hodnotení dôkazov logický rozpor, alebo napokon ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu, ktorý je súdu predpísaný v ustanoveniach § 191 až 194 CSP, § 205 CSP. Ak odvolací súd nezistí žiadnu z uvedených vád pri hodnotení dôkazov, potom nie je možné dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. f) CSP. 21. Z obsahu spisu vyplýva a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 10.11.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6T 209/2006 zo dňa 24.4.2008 bol rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 24.4.2008 zrušený v časti obžalovaného V. N., nar. XX.XX.XXXX (žalobcu) a Z. N., nar. XX.XX.XXXX, v celom rozsahu, obžalovaný V. N. (žalobca) a obžalovaný Z. N., boli oslobodení spod obžaloby Krajského prokurátora v Trnave pod sp. zn. Kv/18/06 zo dňa 27.11.2006 pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že na rozdiel od rozsudku súdu I. stupňa, odvolací súd sa nestotožnil so skutkovými závermi napadnutého rozsudku o obžalovaných V. N. (žalobcu) a Z. N.. Zhodnotiac objektívne výsledky dokazovania podľa názoru odvolacieho súdu nebolo preukázané, čo i len jedným priamym, resp. nepriamym dôkazom to, že by participovali na zabezpečovaní, resp. prechovávaní drogových látok (heroínu) nájdených pri domovej prehliadke v Y. - S. na O., resp. na Y. ulici. Odvolací súd konštatuje, že súd I. stupňa v rámci doplneného dokazovania neprípustným spôsobom rozšíril znenie skutkovej vety oproti obžalobe, o nové okolnosti majúce usvedčovať obžalovaných bez toho, aby ozrejmil, či tieto (skutkové okolnosti) boli realizované zákonným spôsobom. Takéto zásahy pritom narušujú jednotu skutku, čo je neprípustné pri rešpektovaní obžalovacej zásady. Pre ustálenie trestnoprávnej zodpovednosti v danom prípade nepostačuje len zistenie, že V. N. (žalobca) a Z. N. mali mať vedomosť o tom, že sa osoby nachádzajúce sa v ich okolí dopúšťajú drogovej trestnej činnosti. V súvislosti s konkrétne nájdenými drogami (heroínom) počas vykonávania domových prehliadok na O. ulici XX a Y. XX, obaja obžalovaní (V. N. a Z. N.) spáchanie trestnej činnosti popreli. V. N. (žalobca) v rámci svojej obhajoby uviedol, že nepozná ani svedka G., nikdy ho nevidel. Počas domovej prehliadky bol doma, pričom bol spútaný pri stene. Pri predaji drog jeho matkou V. N. nikdy nebol doma. V rámci doplneného dokazovania majúceho ustáliť participáciu osôb obžalovaných (vrátane V. N. a Z. N.) na posudzovanej trestnej činnosti boli vyslúchaní aj príslušníci PZ vykonávajúci prvotné úkony. Z výpovede týchto (svedka G., svedkyne A., svedka Ing. M. N., svedka A.) nie sú zistiteľné žiadne konkrétne poznatky, ktoré by umožňovali vysloviť závery, že by práve osoby obžalovaných V. N. (žalobca) a Z. N., mali mať akékoľvek vedomosti o drogách nájdených počas domovej prehliadky na O. ulici, resp. na Y. ulici. Z takto produkovanej dôkaznej situácie nebolo možné ustáliť trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaných V. N. (žalobcu) a Z. N. na posudzovanej trestnej činnosti, ktorú skutočnosť odvolací súd premietol do meritórneho rozhodnutia, v rámci ktorého zrušil rozsudok súdu I. stupňa ohľadne týchto dvoch obžalovaných a vyniesol oslobodzujúci rozsudok, v rámci ktorého ich oslobodil zo spáchania trestného činu právne kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov..., keďže nebolo preukázané, že by sa tohto (obzvlášť závažného zločinu) na skutkovom základe popísanom v obžalobe Krajského prokurátora v Trnave pod sp.zn. Kv 18/06 zo dňa 27.11.2006, dopustili. 22. Z uvedeného bolo možné vyvodiť, že žalobca si väzbu nezavinil sám, pretože nebolo preukázané, že žalobca sa akýmkoľvek spôsobom podieľal na páchaní trestnej činnosti, drogy a veci potrebné na výrobu drog a ich distribúciu patrili žalobcovi, resp. sa našli v objekte, ktorý by bol jeho vlastníctvom. Je pravdou, ako tvrdí žalovaný, že skutok kladený za vinu žalobcovi sa stal, ale zároveň bolo preukázané, že skutok vykonala matka žalovaného, ktorá bola za tento skutok právoplatne odsúdená. Žalobca bol v trestnom konaní oslobodený, pretože voči nemu nesmeroval žiaden priamy dôkaz o tom, že sa podieľal na trestnej činnosti vykonávanej jeho matkou. Žalovaný počas konania a v odvolaní poukazuje na rôzne iné rozhodnutia súdov prvej inštancie a odvolací súdov a poukazuje na právne názory týchto súdov na podporu svojho právneho názoru, ale žalovaným uvedené rozhodnutia nevychádzajú z rovnakých skutkových zistení, preto nemožno konštatovať, že by súdy rozhodovali v rovnakých veciach rozdielne. Žalovaný počas konania poukazoval (a pripájal) rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/303/2012 z 24.4.2014, 6Co/14/2013 z 24.11.2014, 4Co/129/2014 z 21.5.2014. Uvedené rozhodnutia sa však netýkajú náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu, ale náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim v prieťahoch v súdnych konaniach (resp. nezákonnými rozhodnutiami). Žalovaný poukazuje napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/287/2015, ktorým odvolací súd potvrdil zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie o priznanie nemajetkovej ujmy za väzbu po následnom oslobodení žalobcu. V prípade 25Co/287/2015 však z trestného konania vyplynulo, že pri zaistení žalobcu mal tento pri sebe veľké množstvo drogy a to 177 až 353 dávok drogy, pred sudcom odmietol vypovedať, v minulosti bol viackrát odsúdený a to i za trestnú činnosť v súvislosti s prechovávaním drog a bolo mu uložené protitoxikomanické liečenie. Zaistené množstvo drogy a veci, ktoré sa u neho našli teda digitálna váha a kalkulačka, ktoré niesli známky po drogách odôvodňujú predpoklad, že tieto drogy nemal iba pre svoju potrebu. Podobne tomu bolo aj vo veci 26Co/6/2014 (na ktorú poukazuje žalovaný), v ktorej bolo v aute patriacom žalobcovi zaistené veľké množstvo drogy, aj keď žalobca nevedel vysvetliť, ako sa do jeho auta drogy dostali, využil svoje právo v trestnom konaní nevypovedať. V prejednávanej veci na rozdiel od žalobcu vo veci 25Co/287/2015 a 26Co/6/2014 boli nájdené drogy a veci súvisiace s výrobou a distribúciou v dome, kde žalobca býval so svojou matkou, t.j. nehnuteľnosť nepatrila žalobcovi, vypovedať neodmietal a doposiaľ nebol trestne stíhaný. Počas trestného konania nebolo preukázané, že žalobca bol prítomný, keď matka žalobcu drogy predávala. Žalovaný počas konania poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/161/2013, ktorý rovnako potvrdil zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie o nepriznaní nemajetkovej ujmy za väzbu. Aj v prípade 5Co/161/2013 súdy vychádzali z odlišných skutkových zistení, pretože počas konania bolo preukázané, že žalobca sa vyhrážal manželke násilím, resp. jej likvidáciou a v súvislosti s týmto konaním bol zobratý do väzby. Následne bol spod obžaloby oslobodený a vec bola postúpená obvodnému úradu na prejednanie ako priestupok, t.j. bolo preukázané také konanie žalobcu, ktoré bolo možné vyhodnotiť ako konanie, ktorým si žalobca sám zavinil, že bol vo väzbe. 23. V prejednávanej veci však takéto konanie, na základe ktorého by bolo možné preukázať, že žalobca si väzbu zavinil sám, preukázané nebolo. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci je potrebné vychádzať aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 13/2009, v ktorom sa súd zaoberal otázkou tzv. negatívnej dôkaznej teórie, ktorú treba rešpektovať pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej ktorej strany sporu. Ide o pravidlo, že neexistencia (niečoho) sa zásadne nepreukazuje. Od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Ak žalobca tvrdil, že sa nepodieľal na trestnej činnosti, väzbu si nezavinil sám a v trestnom konaní mu nebola trestná činnosť preukázaná, leží dôkazné bremeno o skutočnosti, že žalobca si väzbu zavinil sám na žalovanom. Právny názor žalovaného, že v konaní nemal dôkaznú povinnosť je preto nesprávny. Žalovaný tvrdil, že už len preto, že žalobca býval s matkou musel vedieť, že matka predáva drogy a z uvedeného tvrdenia žalovaného bolo možné vyvodiť, že žalobca si väzbu zavinil sám. Tvrdenie žalovaného, že žalobca vedel, že jeho matka predávala drogy však z vykonaného dokazovania nevyplynulo. Vo veci sa uskutočnili dve pojednávania 20.4.2015 a 13.6.2016, na ktorých sa zúčastnil aj žalovaný, žalobca bol vypočutý. Z výpovede žalobcu nevyplynulo, že vedel, že jeho matka predávala drogy (žalovaný napríklad nekládol žiadne otázky, na ktoré by žalobca mal odpovedať tak, že by bolo možné dospieť k záveru, že žalobca vedel o tom, že jeho matka predáva drogy, resp. sa na výrobe a predaji drog mal podieľať). Žalovaný nenavrhol vykonať žiadne také dokazovanie, ktoré by preukazovalo, že žalobca si väzbu zavinil sám. Nevyplynulo to ani z výpovede žalobcu. 24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nezistil žiadnu z vyššie uvedených vád pri hodnotení dôkazov a potom nebolo možné dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 25. Odvolací súd konštatuje, že ani dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia, nie je naplnený. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), obsah právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Pri posudzovaní veci samej súd prvej inštancie vychádzal z § 27b ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 5 písm. b), § 8 ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, 4, § 17 ods. 2, 3, 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 6 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenia správne vyložil a aplikoval. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe a v odvolaní nepoukazuje žiadne iné ustanovenia zákonov, ktoré by súd nevzal do úvahy, resp. žalovaný nekonkretizuje, ktoré ustanovenie zákona súd prvej inštancie nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval. 26. V danom prípade nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane , aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu na spravodlivý proces). Žalovaný namietal, že súd nedostatočne odôvodnil rozsudok a dostatočne nevysvetlil, prečo pri priznaní nemajetkovej ujmy vychádzal zo sumy životného minima v čase, kedy žalobca vykonával väzbu, výšku nemajetkovej ujmy súd určil na základe abstraktnej matematickej kalkulácie a výška priznanej nemajetkovej ujmy nevyplynula z vykonaného dokazovania. Súd vôbec neodôvodnil príčinnú súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a protiprávnym konaním. 27. K uvedenej námietke odvolateľa je potrebné uviesť, že občianskoprávne a obchodné kolégium Najvyššieho súdu ČR schválilo na uverejnenie v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk rozsudok sp. zn. 30Cdo 2357/2010, v ktorom naznačil výkladové pravidlá odškodňovania nemajetkovej ujmy za výkon väzby, ktorá so zreteľom na výsledok trestného konania zakladá nárok na odškodnenie. V takýchto prípadoch je potrebné prihliadnuť k povahe trestnej veci, k celkovej dĺžke obmedzenia osobnej slobody a k následkom v osobnej sfére poškodenej osoby. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je treba vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady na slobodu pohybu či na právo na súkromie, nemožnosť kontaktu s rodinnými príslušníkmi, porušenie práva na rodinný život a v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe pôsobí ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Spôsobuje stres, neistotu, úzkosť a podobne. Pre účely odôvodňovania výšky poskytnutého odškodnenia je vhodné vychádzať zo sadzby stanovenej sa jeden deň výkonu väzby. Adekvátnym odškodnením je čiastka v rozmedzí od 500 Kč do 1.500 Kč. 28. Súd prvej inštancie pri určení nemajetkovej ujmy zohľadnil osobu poškodeného (žalobcu), jeho spôsob života pred vzatím do väzby, konštatoval, že žalobca bol osobou bezúhonnou, ale na druhej strane nepracoval, nemal príjem žil u rodičov. Súd priznal žalobcovi za jeden deň väzby sumu od 5,16 eura do 5,88 eura, t.j. pod dolnou hranicou výšky nemajetkovej ujmy podľa ustálenej súdnej praxe. Ak má nárok na väzbu odškodňovať aj skutočnosti ako sú uvedené vyššie, t.j. obmedzenie slobody pohybu, súkromia, nemožnosť kontaktu s rodinnými príslušníkmi, porušenie práva na rodinný život, tak podľa názoru odvolacieho súdu ide o všeobecne známe skutočnosti, ktoré nie je nevyhnutné osobitne dokazovať (v súlade s § 186 CSP). Žalovaný v odvolaní spochybňuje spôsob, ako súd prvej inštancie špecifikoval sumu zodpovedajúcu výške odškodnenia za jeden deň väzby a považoval ju za nesprávnu, zároveň ale žiadnym spôsobom nevysvetlil a neuviedol, ako mal súd správne postupovať pri výpočte výšky priznanej nemajetkovej ujmy a aká výška nemajetkovej ujmy by bola v danom prípade adekvátna a správne vypočítaná. Aj keď súd prvej inštancie vyslovene neuviedol, že existuje príčinná súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a väzbou, ktorú je možné považovať za neoprávnenú, z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že žalobca sa inej nemajetkovej ujmy počas konania nedomáhal. Domáhal sa len nemajetkovej ujmy za väzbu, ktorú v tomto prípade bolo možné vyhodnotiť ako neoprávnenú, čím je daná príčinná súvislosť medzi vznikom ujmy na strane žalobcu a neoprávneným zásahom do práv žalobcu zotrvaním v neoprávnenej väzbe po dobu 902 dní. 29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP . 30. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). Žalobcovi však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, k odvolaniu žalovaného sa nevyjadril, preto žalobcovi odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 31. Tento rozsudok bol prijatý v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).