Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoKR/18/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115211733 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115211733.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: Ing. E. G., I. XX, XXX XX R., zastúpený: JUDr. Ján Havlát, Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS, advokátska kancelária, Rudnayovo námestie 1, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: JUDr. Stanislav Volár, so sídlom kancelárie: Kukučínova 11, 921 01 Piešťany správca úpadcu Ing. G. W., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F. D. XX, XXX XX F., o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, zo dňa 21.04.2016, č.k. 25Cbi/12/2015-59, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o určenie, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi, prihlásenej v konkurznej veci Okresného súdu Trnava sp.zn. 36K/42/2014 pod por. č. 3 poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 23.06.2009, výška pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je 2.231,91 eur, napadnutý rozsudok v tejto časti týkajúcej sa úrokov z omeškania z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e. II. Odvolací súd p o t v r d z u j e napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o určenie, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi, prihlásenej v konkurznej veci Okresného súdu Trnava sp.zn. 36K/42/2014 por. č. 3 je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 23.06.2009, výška pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je 9.419,18 eur a pohľadávka je vymáhateľná a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok z r u š u je a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.5.2015 domáhal rozhodnutia, v ktorom by súd určil, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi, prihlásenej v konkurznej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 36K/42/2014 pod por. č. 3, je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 06. 2009, výška pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je 124 373,70 eur a pohľadávka je vymáhateľná. 2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 21.04.2016, č.k. 25Cbi/12/2015-59 rozhodol výrokom č. I. tak, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi, prihlásenej v konkurznej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 36K/42/2014 pod por. č. 3, je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 06. 2009, výška pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je 25 370,69 eur a pohľadávka je vymáhateľná. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 29 ods. 1,6, § 32 ods. 1,3,9,15,16,19 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR), § 657, § 555, § 556, § 557, § 511 ods. 1,2, § 658 ods. 1, § 517 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. Súd prvej inštancie skôr ako posúdil dôvodnosť podanej žaloby zisťoval, či boli splnené podmienky rozhodovania súdu o žalobe žalobcu v zmysle zachovania lehôt podľa ZKR. V konaní mal súd preukázané, že Okresný súd Trnava uznesením sp.zn. 36K/42/2014 zo dňa 21.01.2015, ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku dňa 29.01.2015, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka Ing. G. W., a súčasne bol za správcu ustanovený JUDr. Stanislav Volár, so sídlom kancelárie Kukučínova 11, Piešťany. Dňa 18.05.2015 žalobca uplatnil na súde svoje právo tým, že podal žalobu, na základe ktorej sa domáhal, aby súd určil, že právnym dôvodom pohľadávky žalobcu prihlásenej do konkurzu, vedeného Okresným súdom Trnava na majetok úpadcu Ing. G. W., je zmluva o pôžičke zo dňa 23.06.2009. Oznámenie správcu o popretí prihlásenej pohľadávky bolo žalobcovi doručené dňa 20.04.2015. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca uplatnil svoje právo na súde v zákonnej lehote (v zmysle § 32 ods. 9 ZKR do 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky veriteľovi). Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca a úpadca uzavreli zmluvu o pôžičke dňa 23. 06. 2009, kde úpadca ako dlžník 1. a spoločnosť TONERY Slovakia, s.r.o. ako dlžník 2. si mali požičať od žalobcu 50 000 eur. Z výsluchu úpadcu ako aj žalobcu a zo žalobcom predložených dokladov - príjmových pokladničných dokladov vyplynulo, že v skutočnosti nedošlo k riadnemu odovzdaniu celej sumy 50 000 eur úpadcovi a spoločnosti TONERY Slovakia, s.r.o. ale len 35 000 eur, keď z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 23. 06. 2009 vyplýva, že 15 000 eur si ponechal žalobca ako zábezpeku na úhradu pohľadávky podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 06. 2009. Túto sumu žalobca dňa 21.01.2010 v zmysle predloženého výdavkového pokladničného dokladu vrátil úpadcovi a úpadca v ten istý deň t. j. 21.01.2010 splatil ako časť dlhu z predmetnej pôžičky žalobcovi. Žalobca potvrdil, že pri poskytovaní pôžičiek úpadcovi, ale aj iným dlžníkom, postupoval takýmto spôsobom, pričom súd takéto úkony považuje za fiktívne úkony, ktoré majú vytvoriť vyšší dlh a tým aj vyšší zisk vo forme úrokov za požičanie pre žalobcu. Tieto úkony nemožno považovať za zábezpeku, tak ako je upravená v ustanoveniach § 555 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto zmluvu o pôžičke v časti týkajúcej sa 15 000 eur vyhodnotil ako neplatnú, keďže nedošlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov osobám, ktoré si ich mali požičať a keďže zmluva o pôžičke je reálny kontraktom, nevyhnutným predpokladom jej platnosti je reálne poskytnutie peňazí, čo v prejednávanej veci vo výške 15 000 eur nebolo preukázané. Pre vznik reálneho kontraktu je nevyhnutné, aby dlžník mal možnosť nakladať s predmetom pôžičky, tento ovládať, resp. mať ho vo svojej moci, pričom v prejednávanej veci dlžníci mohli nakladať len so sumou 35 000 eur. Žalobca nepoužil tzv. zábezpeku hneď po splatnosti pôžičky, ale vyčkal, kým narastie dlh na úrokoch a až potom mal použiť zábezpeku na zaplatenie časti úrokov, ktoré boli vypočítané zo sumy uvedenej v písomnej zmluve 50 000 eur, hoci v skutočnosti bola požičaná len suma 35 000 eur. Zo zmluvy vyplýva, že zábezpeka peniazmi z pôžičky nebola dohodnutá, v pôžičke je dohodnuté záložné právo na pohľadávky, ktoré však pravdepodobne realizované nebolo a nebolo ani predmetom tohto konania. Suma 15 000 eur teda nebola zábezpeka ako ju chápe zákonná úprava, ale fiktívne navýšenie pôžičky za účelom dosiahnutia vyššieho zisku žalobcu z pôžičky, preto v tejto časti ide o neplatný právny úkon, ktorý sa prieči zákonu i dobrým mravom. Ustanovenie § 555 Občianskeho zákonníka, ktoré má dispozitívny charakter, nevypočítava všetky spôsoby, ktorými možno splniť záväzok dať zábezpeku. Uvádza iba dva spôsoby (pozri slovo "najmä"), a to zriadenie záložného práva podľa § 151 a ručenie podľa § 546. Povinnosť dať zábezpeku môže vyplývať z právneho predpisu alebo zo zmluvy medzi stranami, ktorej obsah ani formu zákon nepredpisuje. Význam zriadenia záložného práva spočíva v tom, že núti dlžníka splniť dlh riadne a včas. V prípade, keď tak neurobí, veriteľ sa môže domáhať uspokojenia pohľadávky z veci, ktorou je pohľadávka zabezpečená. Zábezpeka v tomto prípade však neplnila túto funkciu, lebo išlo o peniaze, ktoré mali byť žalobcom požičané úpadcovi, ale k ich reálnemu požičaniu nedošlo a zábezpeka peniazmi, ktoré sú zároveň predmetom záväzku, ktorý má byť týmto zabezpečený, je absurdum, ktoré nemôže súd uznať. Súd vychádzal zo skutočnosti, že reálne došlo k poskytnutiu pôžičky vo výške 35 000 eur a to dvom dlžníkom, pričom úpadca je len jeden z dlžníkov a v zmluve sa nikde nenachádza dohoda o určení výšky podielov dlžníkov na dlhu, ale ani solidárnosť záväzku, z ktorého by vyplývalo právo žalobcu požadovať celé plnenie od jedného dlžníka. Preto v zmysle ustanovenia § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka, žalobca sa môže domáhať plnenia od úpadcu len vo výške jednej polovice dlhu, čo je 17 500 eur, keďže podiely dlžníkov sú rovnaké, ak nie je určený podiel na spoločnom záväzku, ako je to v tomto prípade a dlžníci sú podľa zmluvy dvaja, preto súd určil, že výška istiny vyplývajúcej zo zmluvy o pôžičke je 17 500 eur. V konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca dopustil trestného konania - úžery v zmysle ustanovenia § 235 Trestného zákona, ale žalobca poskytoval pôžičky za účelom zabezpečenia si zisku, o čom svedčí zoznam konaní, ktoré vedie na tunajšom súde v počte 17 a ako sám potvrdil aj na iných súdoch, kde je žalobcom E. G. ako fyzická osoba a predmetom exekučného konania sú notárske zápisnice od r. 2002 až 2009. V čase poskytnutia pôžičky úpadcovi nemal žalobca povolenie na podnikanie v oblasti poskytovania pôžičiek. O takéto povolenie požiadal neskôr ( v roku 2013) a ani nepreukázal, že zo získaných úrokov za poskytovanie pôžičiek zaplatil daň zo zisku. Keďže poskytoval veľa pôžičiek, mal sa správať ako banková inštitúcia a dohadovať úroky za požičanie a za omeškanie tak ako banka. V tomto konaní preukázal, že disponoval peniazmi na svojom účte vo výške ako boli požičané, avšak ich pôvod nechcel uviesť. Žalobca vedel, že úpadca mu neuhradil poskytnuté pôžičky a ďalej mu poskytoval ďalšie pôžičky. Do konania priložil faktúry firmy TONERY Slovakia, s. r. o. a pokladničné doklady o zaplatení týchto faktúr, ktoré táto spoločnosť vystavila, čo svedčí, že mal veľmi blízky vzťah tak s úpadcom, ktorý bol konateľom TONERY Slovakia, s. r. o. ako aj so spoločnosť TONERY Slovakia, s. r. o., preto súd má za to, že úpadca vo svojej výpovedi uviedol skutočný stav, že žalobca mu poskytoval takto pôžičky viackrát a podieľal sa pravidelne na zisku z obchodu, na ktorý bola pôžička poskytnutá. Svedčia o tom i konania tunajšieho súdu 25Cbi/13/2015, 25 Cbi/14/2015, 25Cbi/15/2015, 23Cbi/16/20158, kde sa žalobca domáha určenia ďalších pohľadávok v konkurze úpadcu Ing. G. W. zo zmlúv o pôžičke. Na základe uvedeného, súd považoval dohodu v časti týkajúcej sa úrokov za požičanie za neplatnú, keďže sa prieči dobrým mravom, zásadám poctivého obchodného styku a to z dôvodov vyššie uvedených, keď nie je možné porovnávať a poskytnúť súdnu ochranu dojednaniam osôb, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť bez povolenia, neplatia zo zisku zákonom stanovenú daň, odvody do poisťovní, poskytujú pôžičky osobám, u ktorých majú vedomosť, že nie sú schopné v určených krátkych lehotách splácať už poskytnuté pôžičky. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Pôžičky poskytované žalobcom boli krátkodobé, v prejednávanej veci išlo o pôžičku fyzickej osobe poskytnutú fyzickou osobou a nie je možné ich porovnávať, tak ako uvádza žalobca s debetným úrokom 25 % v W., a.s., ktoré je sankciou za nepovolené prečerpanie účtu a nie za poskytnutie pôžičky. Rozpor s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku je potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade spolu s okolnosťami, za ktorých boli zmluvy uzatvárané a súd je toho názoru, že žalobca nekonal v súlade s dobrými mravmi, keď uzatváral pôžičky s veľmi krátkou splatnosťou, fiktívne navyšoval požičanú sumu a úroky za požičanie určil niekoľkonásobne vyššie ako boli priemerné úroky úverov poskytovaných v eurách rezidentom eurozóny v júni 2009, ako to vyplýva zo štatistiky uvádzanej na stránke NBS, keď pri nefinančných spoločnostiach bola začiatočná fixácia úrokovej sadzby pri ostatných úveroch 3,1896 % a pri domácnostiach pri spotrebiteľských a ostatných úveroch 6,5293 %. Priemer za celý rok 2009 je 3,0242 % a 6,3050 %. Z uvedeného vyplýva, že dojednanie úroku vo výške 26 % je neúmerne vysoké a takáto dohoda nie je v súlade s dobrými mravmi a teda je neplatná, preto súd neuznal pohľadávku žalobcu v časti úrokov za požičanie v celom rozsahu. Žalobcom predložené rozhodnutia súdov sú rozhodnutia v iných sporoch a nie je možné ich použiť pre tento konkrétny prípad, nakoľko okolnosti každého súdneho konania sú rozdielne a v tejto prejednávanej veci okolnosti uzatvárania zmluvy súd posudzoval komplexne vzhľadom na vzťah žalobcu a úpadcu a tiež vzhľadom na skutočnosť, že poskytnutím súdnej ochrany zmluve, ktorá nie je v súlade s dobrými mravmi vo viacerých častiach by boli ukrátení ostatní veritelia, ktorí si prihlásili do konkurzu na majetok úpadcu svoje oprávnené pohľadávky. Úrok z omeškania je zákonný nárok veriteľa za omeškanie dlžníka, ale len do výšky určenej právnym predpisom a to ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvárania zmluvy. Teda vo výške kogentne určenej v § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Zb. a to o 8 % viac ako základná úroková sadzba ECB, ktorá v tom čase bola 1 %, tak súd mohol uznať pohľadávku žalobcu vyplývajúcu z úrokov z omeškania vo výške 9 % a vo zvyšku žalobu zamietol, keďže žalobca v zmluve uviedol úroky 10 % ročne. Takto úroky z omeškania za 1 deň sú 4,31 eur ( 9% ročne zo sumy 17.500 eur je 1.575 eur : 365 dní = 4,31). Pohľadávky bola splatná 14.7.2009, ale žalobca si v prihláške pohľadávky uplatnil úroky z omeškania od 22.1.2010 do 21.1.2015, to je za 364 dní, takže úroky z omeškania činia celkom 7.870,69 eur. Exekučné konanie Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 37Er/5156/2009 nepotvrdzuje platnosť dojednaných úrokov a rozhodnutím v tomto exekučnom konaní súd nie je viazaný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že istina pohľadávky je oprávnená vo výške 17.500,- eur, úroky z omeškania vo výške 7.870,69 eur a potom celková výška oprávnenej pohľadávky je 25.370,69 eur a v tejto výške súd prvej inštancie žalobe vyhovel, určil že právnym dôvodom pohľadávky uplatnenej žalobcom v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Trnave pod sp. zn. 36K/42/2014 prihláškou č. 3 je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 23.6.2009, výška je 25.370,69 eur a pohľadávka je vymáhateľná a v ostatnej výške uplatnenej pohľadávky súd žalobu zamietol. Súd zamietol žalobu aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že pohľadávka sa považuje za zistenú, nakoľko na takomto určení neexistuje naliehavý právny záujem, keďže zistenie pohľadávky je podľa ustanovenia § 32 ods. 19 ZKR následkom právoplatného rozsudku, ktorým bola pohľadávka určená čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti. Žalovaný bol v konaní úspešnejší ako žalobca, nakoľko neúspech žalobcu prevyšuje úspech, keď bol neúspešný v časti určenia pohľadávky vo výške 99.003,01 eur a bol tiež neúspešný v časti určenia pohľadávky za zistenú a úspešný v časti 25.370,69 eur, avšak žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby súd určil, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi prihlásenej v konkurznej veci Okresného súdu Trnava sp.zn. 36K/42/2014 pod por. č. 3 je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 23.06.2009, výška pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je 122.141,79 eur a pohľadávky je vymáhateľná s tým, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy konania a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca súhlasí s názorom súdu prvej inštancie o kogentnosti právnej úpravy týkajúcej sa výšky úrokov z omeškania v občiansko-právnych vzťahoch a v tomto smere navrhol pripustenie zmeny žaloby s tým, že žalobca bude požadovať priznanie nároku na úhradu úrokov z omeškania iba vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 44.419,18 eur od 22.01.2010 do 21.01.2015, čo predstavuje sumu 19.977,68 eur. Žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že úpadca spolu s dlžníkom v tom čase spol. TONERY Slovakia, s.r.o., IČO: 35 903 104 (ďalej len dlžník 2.) neboli zaviazaní spoločne a nerozdielne. Rovnako žalobca nesúhlasí s názorom súdu o neplatnosti dojednania úrokov, ktorý bol určený dohodou zmluvných strán v zmluve o pôžičke vo výške 26% ročne od 15.07.2009. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu, že žalobca si riadne neplnil svoje daňové povinnosti napriek tomu, že táto skutočnosť nebola predmetom dokazovania a nepodnikal v oblasti poskytovania pôžičiek, tieto skutočnosti vo vzťahu k predmetu konania sú absolútne irelevantné, nakoľko išlo o zmluvu o pôžičke medzi dvoma fyzickými osobami podľa Občianskeho zákonníka, a preto skutočnosť, či žalobca podniká v oblasti poskytovania pôžičiek nie je dôležitá. Rovnako považoval za nedôvodné poukazovať na ďalšie konania v súvislosti s poskytnutými pôžičkami, nakoľko ide o samostatné konania, pričom spisy týchto konaní neboli pripojené ako dôkaz v tomto konaní a preto nie je možné pri posudzovaní uplatnených nárokov žalobcu vychádzať iba zo samotnej skutočnosti, či sa takéto konania vedú alebo nie. Súd je povinný vychádzať zo skutočností a dôkazov, ktoré boli v konaní preukázané a zistené. V konaní bolo preukázané, že úpadca so žalobcom uzatvorili dňa 23.06.2009 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca poskytol úpadcovi finančné prostriedky vo výške 50.000 eur, ktorú skutočnosť potvrdil úpadca i v notárskej zápisnici, v ktorej uznal celý svoj dlh voči žalobcovi a to vrátane úrokov a úrokov z omeškania. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca poskytol pôžičku vo výške 50.000 eur. Žalobca ako aj úpadca v konaní rovnako potvrdili, že čas poskytnutej pôžičky vo výške 15.000 eur bola poskytnutá žalobcovi ako forma zábezpeky v prípade, ak by úpadca nevrátil poskytnuté finančné prostriedky včas, teda do 14.07.2009. Žalovanému teda úpadcovi nič nebránilo v tom, aby poskytol žalobcovi zábezpeku aj z iných finančných prostriedkov. Podľa žalobcu je potrebné vychádzať z toho, že úpadcovi ako dlžníkovi 2. bola poskytnutá pôžička vo výške 50.000 eur, pričom nakoľko následne došlo k omeškaniu zo strany úpadcu a dlžníka 2. s jej vrátením došlo k čiastočnej úhrade tejto pohľadávky už spolu s úrokom a úrokom z omeškania ku dňu 21.01.2010, pričom výška istiny tak ku dňu 22.01.2010 predstavovala sumu 44.419,18 eur tak, ako bola žalobcom uplatnená aj v tomto konaní a ako ju aj žalovaný uznal priamo na pojednávaní dňa 05.04.2016, pričom namietal iba výšku úrokov. Pokiaľ ide o pasívnu solidaritu, v tejto súvislosti žalobca poukázal na ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Solidarita v občianskoprávnych vzťahov nemusí byť výslovne zmluvnými stranami dojednaná, práve naopak, pasívna solidarita sa v občianskoprávnych vzťahoch prezumuje v prípade, ak to vyplýva z povahy plnenia. V prípade deliteľného plnenia môže byť solidarita vylúčená právnym predpisom, rozhodnutím súdu alebo dohodou účastníkov alebo ak to vyplýva z povahy plnenia. Ide teda o niekoľko samostatne záväzkových pomerov toho istého veriteľa s niekoľkými dlžníkmi. Delené záväzky na strane dlžníkov nastávajú vtedy, ak z akéhokoľvek dôvodu nie je pasívna solidarita. Delené záväzky Občiansky zákonník neupravuje a môže vzniknúť buď dohodou alebo na základe súdneho rozhodnutia. Podľa odvolateľa súd nesprávne vykladá ust. § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sú podiely dlžníkov na dlhu rovnaké ak nie je dojednané právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu určené inak. V tomto prípade zákonodarca určuje výšku podielov solidárnych dlžníkov v prípade, ak z právneho predpisu nevyplýva niečo iné. Uvedené nadväzuje na prezumovanú solidaritu v zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko ak solidarita nemusí byť dojednaná alebo inak určená, potom nebude určený ani podiel dlžníkov na dlhu. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné určiť túto skutočnosť právnym predpisom a to ust. § 511 ods. 2. Okrem toho podľa § 513 Občianskeho zákonníka ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie žiada ako prvý. Žalobca v okamihu uzatvorenia zmluvy o pôžičke s úpadcom a dlžníkom 2. vystupoval v tomto záväzkovo-právnom vzťahu ako dlžník, nakoľko bol povinný poskytnúť úpadcovi a dlžníkovi 2. pôžičku finančné prostriedky dojednané zmluvou o pôžičke. Zo zmluvy o pôžičke nevyplýva, že by mal žalobca povinnosť poskytnúť plnenie v určitom pomere úpadcovi a dlžníkovi 2., práve naopak, zo znenia zmluvy o pôžičke vyplýva, že úpadca ako aj dlžník vystupujú ako jeden subjekt označený ako dlžník, čo zodpovedá vôli zmluvných strán, čo bolo vyjadrené aj ústne pri uzatváraní zmluvy o pôžičke, že záväzky zo zmluvy o pôžičke sú dojednané ako záväzky solidárne, nakoľko žalobca bol už pri poskytovaní pôžičky oprávnený poskytnúť toto plnenie ktorémukoľvek z ostatných účastníkov zmluvy. Úpadca sám od veriteľa prevzal celú sumu, ktorá bola predmetom zmluvy o pôžičke, čo preukazuje tvrdenie žalobcu o tom, že vôľa zmluvných strán smerovala jednoznačne k uzatvoreniu zmluvy, ktorej predmetom bude solidárny záväzok úpadcu a dlžníka 2. na vrátenie finančných prostriedkov žalobcovi, v opačnom prípade by ani úpadca nemohol celú pôžičku v zmysle zmluvy o pôžičke prevziať a žalobca by bol povinný rozdeliť tieto finančné prostriedky medzi úpadcu a dlžníka 2. rovným dielom resp. dielom dojednaným v zmluve. Odvolateľ zdôraznil, že ani žalovaný ani samotný úpadca nikdy v priebehu konania pasívnu solidaritu úpadcu a dlžníka 2. nenamietali, čo jednoznačne preukazuje to, že žalovaný v konečnom dôsledku istinu ako takú v konaní uznal v celom rozsahu, pričom popieral iba nárok na dojednaný úrok. Odvolateľ má za to, že v uvedenom prípade ide nepochybne o solidárny záväzok úpadcu a dlžníka 2., preto je žalobca oprávnený požadovať celé plnenia od ktoréhokoľvek z nich. Pokiaľ ide o výšku úrokov pri zmluve o pôžičke odvolateľ zdôraznil základnú zásadu záväzkového práva a to zásadu zmluvnej voľnosti. Zmluvné stany majú možnosť určiť si medzi sebou zmluvné dojednania na základe vzájomného konsenzu. V uvedenom prípade došlo nielen k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke s uvedenou dojednanou výškou úrokov, ale navyše úpadca výšku poskytnutej pôžičky a jej splatnosť ako aj výšku úrokov potvrdil aj uznaním svojho dlhu formou notárskej zápisnice, čím jasne prejavil súhlas so všetkými dojednaniami v zmluve vrátane výšky úrokov. Úpadca je spôsobilý na právne úkony, zodpovedný za záväzky, keď v danom prípade nemožno hovoriť ani o žiadnom dodávateľsko- spotrebiteľskom vzťahu, kde by bolo potrebné úpadcu osobitne chrániť. Odvolateľ nesúhlasí s názorom súdu, že dohodnutá výška úroku je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko pôžička bola poskytnutá ako krátkodobá, teda s krátkou lehotou splatnosti, keď termín splatnosti bol určený priamo úpadcom pri uzavretí zmluvy. Úrok bol dojednaný až po uplynutí doby splatnosti, preto vo svojej podstate bolo samotné poskytnutie pôžičky bezúročné. Súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď prirovnával výšku úrokov ku klasickým úrokom poskytovaným finančnými inštitúciami, nakoľko je zrejmé zmluvou o pôžičke bola medzi žalobcom a úpadcom dojednaná vo svojej podstate ako bezplatná pôžička, ak by úpadca svoju povinnosť plnil riadne a včas. Z tohto dôvodu je prirodzené, že následne boli úroky medzi zmluvnými stranami dojednané o niečo vyššie ako štandardne dojednané úroky v prípade finančných inštitúcií, avšak napriek tomu má za to, že takéto dojednanie nie je v rozpore s dobrými mravmi, ani v rozpore s poctivým obchodným stykom. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/1484/2004, v zmysle ktorého neprimeranou a teda odporujúcou dobrým mravom je spravidla taká výška úrokov dohodnutá v zmysle ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe ich dojednania obvyklou stanovenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úveru alebo pôžičiek. Samotný súd na str. 10 citovaného rozsudku uvádza, že priemer úrokov v prípade úverov poskytnutým bankami v roku 2009 bolo približne okolo 7% p.a.. Úrok, ktorý nepredstavuje ani štvornásobok úrokovej sadzby poskytovanej bankami, navyše dojednaný až po uplynutí splatnosti poskytnutého úveru nepredstavuje takú výšku úrokov, ktorá mala byť posudzovaná ako v rozpore s dobrými mravmi a preto ako dojednanie neplatné. Zároveň poukázal na predložené články pred súdom prvej inštancie, ktoré preukazujú, že v prípade krátkodobých úverov boli aj úroky poskytované bankami v tom čas omnoho vyššie. Okrem toho poukázal odvolateľ na to, že žalovaný nevrátil žalobcovi okrem zábezpeky žiadne z poskytnutých finančných prostriedkov na základe predmetnej zmluvy a teda úpadca svojim správaním sám spôsobil neustále navyšovanie úrokov, pričom takéto neplnenie si povinností nemôže ísť na ťarchu žalobcov, ktorý dobromyseľne požičal úpadcovi svoje finančné prostriedky a to do termínu splatnosti pôžičky bezúročne. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nakoľko napadnutý rozsudok sa zhoduje s jeho právnym názorom, nevidí dôvod sa k veci v súčasnom štádiu konania vyjadrovať. 5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 144 C.s.p., žalobca môže vziať žalobu späť. Podľa § 370 ods. 1 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Podľa § 370 ods. 2 C.s.p., súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Podľa § 370 ods. 3 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane. Žalobca v odvolaní zároveň požiadal o pripustenie zmeny žaloby, keď namiesto pôvodne požadovaných úrokov z omeškania vo výške 10% p.a. zo sumy 44.419,18 eur od 22.1.2010 do 21.1.2015 vo výške 22.209,59 eur žiada priznanie nároku na úhradu úrokov z omeškania iba vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 44.419,18 eur od 22.01.2010 do 21.01.2015, čo predstavuje sumu 19.977,68 eur (22.209,59 eur - 19.977,68 eur eur = 2.231,91 eur) Odvolací súd posúdil tento jeho návrh podľa obsahu a dospel k záveru, že nejde o zmenu žalobného návrhu podľa § 139 a § 140 C.s.p., nakoľko nešlo o rozšírenie uplatneného právo alebo uplatnenie iného práva, alebo o zmenu či doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, ale ide o čiastočné späťvzatie žaloby v časti určenia pohľadávky a to v časti úrokov z omeškania pred nadobudnutím právoplatnosti napadnutého rozsudku, keď žalovaný vyjadril s čiastočným späťvzatím žaloby súhlas, a preto odvolací súd podľa ustanovenia § 370 ods. 2 C.s.p. pripustil čiastočné späťvzatie žaloby ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalobcu proti rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu o určenie pravosti, výšky a vymáhateľnosti pohľadávky na istine vo výške 9.419,18 eur je nedôvodné, pretože súd prvej inštancie v tejto časti dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a tak odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 8. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal určenia, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi, prihlásenej v konkurznej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 36K/42/2014 pod por. č. 3, je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 06. 2009, výška pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je 124.373,70 eur, ktorú tvorila istina v sume 44.419,18 eur, suma 57.744,93 eur ako zmluvne dohodnuté úroky vo výške 26% p.a. od 22.1.2010 do 21.1.2015 a pôvodne suma 22.209,59 eur ako zmluvne dohodnuté úroky z omeškania vo výške 10 % p.a. od 22.1.2010 do 21.1.2015, a že táto pohľadávka je vymáhateľná. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že predmetom zmluvy o pôžičke bola suma 35.000 eur a nie 50.000 eur ako to tvrdil žalobca, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že sumu 15.000 eur si žalobca ako veriteľ už dňa 21.1.2010, čo bol deň poskytnutia pôžičky ponechal. Súd prvej inštancie správne túto sumu s poukazom na právnu úpravu zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka nepovažoval za pôžičku, pretože nebolo preukázané, že suma 15.000 eur bola reálne prenechaná do voľnej dispozície úpadcu ako dlžníka, nakoľko si ich vlastne veriteľ priamo ponechal, keď zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, a preto odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorou zamietol žalobu v časti o určenie pravosti, výšky a vymáhateľnosti pohľadávky na istine v sume 9.419,18 eur ( 44.419,18 eur - 35.000 eur = 9.419,18 eur), keď rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu v tejto časti, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor v tejto časti, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne zrozumiteľne vysvetlil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v tejto časti, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku v tejto časti, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo v tejto časti, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolateľ navyše ani neuviedol v odvolaní žiadne nové argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal, a preto odvolací súd odvolanie v tejto časti nepovažoval za dôvodné. 9. Odvolací súd pri hodnotení odvolacieho dôvodu k otázke posúdenia pasívnej solidarity, ku ktorej súd prvej inštancie skonštatoval, že zmluva o pôžičke neobsahuje solidaritu dlžníkov, ani dohodu o určení výšky podielov dlžníkov na dlhu, a preto dospel k záveru v zmysle ust. § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že žalobca sa môže domáhať plnenia od úpadcu len vo výške 1/2 - ice dlhu, čo je 17.500 eur (35.000 eur : 2), keďže podiely sú rovnaké, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v tejto časti čiastočne dôvodné. Ako vyplýva zo zákonného ustanovenia § 658 odsek 1 Občianskeho zákonníka, pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie veci na voľné nakladanie, druhové určenie veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti. Pokiaľ táto nie je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka). Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma, v dôsledku čoho ju možno uzatvoriť ústne, ako i konkludentným prejavom. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní, reálnom odovzdaní, druhovom určení (v danom prípade peniaze), povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu, určenie čas vrátenia. Zmluva o pôžičke nemusí mať písomnú formu, ale keďže je reálnym kontraktom, vyžaduje sa odovzdanie predmetu pôžičky zo strany veriteľa dlžníkovi. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že zmluva o pôžičke neobsahuje dohodu o solidarite, avšak zmluva o pôžičke nevyžaduje pre jej platnosť písomnú formu, a preto odvolací súd považuje za dôvodnú námietku odvolateľa, že súd sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu, že ich úmyslom bolo poskytnutie pôžičky úpadcovi a spol. TONERY ako solidárnym dlžníkom, nakoľko aj dlžník aj úpadca sú v zmluve o označení ako dlžník, úpadca navyše uznal istinu a žalovaný výslovne v konaní nenamietal solidaritu dlžníkov, resp. sa k tomu výslovne nevyjadril, keď v zmysle ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné právne úkony vyjadrené slovami vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal samotnou povahou plnenia a skutočnosťami, ktoré pri uzatváraní zmluvy o pôžičke vyšli najavo, žiadnym spôsobom ich z hľadiska posúdenia pasívnej solidarity nevyhodnotil, preto závery súdu prvej inštancie o tom, že nešlo o solidaritu dlžníkov sú predčasné. 10. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že v zmluve o pôžičke dohodnuté úroky vo výške 26% p.a. sú v rozpore s dobrými mravmi, keď boli dohodnuté niekoľkonásobne vyššie ako boli priemerné úroky úverov poskytovaných v eurách rezidentom eurozóny v júni 2009, ako to vyplýva zo štatistiky uvádzanej na stránke NBS, keď pri nefinančných spoločnostiach bola začiatočná fixácia úrokovej sadzby pri ostatných úveroch 3,1896 % a pri domácnostiach pri spotrebiteľských a ostatných úveroch 6,5293 %. Priemer za celý rok 2009 je 3,0242 % a 6,3050 %. Súd prvej inštancie na základe uvedené dospel k záveru, že dojednanie úroku vo výške 26 % je neúmerne vysoké a takáto dohoda nie je v súlade s dobrými mravmi a teda je neplatná, a preto zamietol žalobu o určenie právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti pohľadávky v časti úrokov ako nedôvodnú. Odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní primeranosti dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sa sledoval. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa, že súd pri posudzovaní platnosti dojednania úrokov nezobral do úvahy celkové okolnosti, za ktorých došlo k dojednaniu zmluvy o pôžičke. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa zamietnutia žaloby v časti týkajúcej sa zmluvne dohodnutých úrokov nevyplýva, či a akým spôsobom súd prvej inštancie posudzoval okolnosti, na ktoré poukazoval žalobca v konaní, že išlo o pôžičku s krátkou lehotou splatnosti, keď termín splatnosti bol určený priamo úpadcom pri uzavretí zmluvy, úrok bol dojednaný až po uplynutí doby splatnosti, preto vo svojej podstate bolo samotné poskytnutie pôžičky bezúročné, že žalovaný nevrátil žalobcovi žiadne z poskytnutých finančných prostriedkov na základe predmetnej zmluvy a teda úpadca svojim správaním sám spôsobil neustále navyšovanie úrokov. Odvolací súd považuje za dôvodnú námietku odvolateľa, že súd sa vôbec nevysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom a to článkami z novín, ktoré podľa žalobcu preukazujú, že v prípade krátkodobých úverov boli aj úroky poskytované bankami v tom čas omnoho vyššie, keď súd vychádzal z priemerných úrokov úverov poskytovaných v eurách rezidentom eurozóny v júni 2009. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 26/2011, v ktorom súd uviedol, že neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby, uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/1484/2004, v zmysle ktorého neprimeranou a teda odporujúcou dobrým mravom je spravidla taká výška úrokov dohodnutá v zmysle ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe ich dojednania obvyklou stanovenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úveru alebo pôžičiek. 11. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je v tejto časti vzhľadom na vyššie uvedené nepreskúmateľné a nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. 12. Neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie a tiež z dôvodu, že prišlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal dokazovanie pre účel rozhodnutia vo veci samej, preto odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť, ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti zrušiť podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p. Odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorou rozhodoval o určení právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky popretej pohľadávky vo výške 19.977,68 eur, ktorá predstavuje zmluvne dohodnuté úroky z omeškania, nakoľko v konaní zostala sporná výška dlžnej istiny, z ktorej sa vypočíta celková výška úrokov z omeškania, keď dôvodnosť popretia pohľadávky žalobcu v časti istiny bude predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. a vo zvyšnej časti vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Odvolací súd nepreskúmaval napadnuté rozhodnutie v časti náhrady trov konania, keď v danom prípade pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok a odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil. 14. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu okrem časti, o ktorej rozhodol odvolací súd, teda rozhodne o nároku žalobcu vo vzťahu k pohľadávke vo výške 112.722,61 eur (35.000 eur na istine + 57.744,93 eur na zmluvne dohodnutých úrokoch + 19.977,68 eur na zmluvne dohodnutých úrokoch z omeškania), vysporiada sa so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolacom konaní, v prípade potreby doplní dokazovanie, svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ust. § 220 C.s.p., pričom musí postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu s tým, že v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 15. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 16. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).