Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/168/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115229489 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115229489.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUD. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Orange Slovensko, a.s., IČO: 35 697 270, so sídlom Metodova 8, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Bobák, Bollová a spol., s.r.o., IČO: 35 855 673, so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, proti žalovanej: R. X., narodená X.X.XXXX, bytom Y. XXX, zastúpená splnomocnencom: L. X., narodený XX.X.XXXX, bytom Y. XXX, o zaplatenie 1.354,05 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 19C/556/2015-64 zo dňa 29.3.2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.194,05 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 1.194,05 eur od 29.11.2013 do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, druhým výrokom vo zvyšku konanie zastavil a tretím výrokom rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania. 2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 488 Občianskeho zákonníka, § 43 ods. 1, ods. 5 písm. b) zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 470 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku. 3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že medzi účastníkmi konania (správne stranami) vznikol záväzkovo-právny vzťah, a to uzatvorením Zmluvy o pripojení. Žalobca si svoju zmluvnú povinnosť plnil riadne a poskytol žalovanému (správne žalovanej) služby v dojednanom rozsahu, keď žalovaná za služby riadne a včas nezaplatila, čím porušila dohodnuté podmienky a žalobca mal právo ukončiť zmluvný vzťah. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy za poskytnuté služby vo výške 1.194,05 eur, keď celkový dlh za obdobie júl 2013 až september 2013 bol 2.074,05 eur, z ktorého žalovaná zaplatila sumu 880 eur. Nakoľko žalovaný (správne žalovaná) nezaplatil pohľadávku žalobcu ani v dodatočne poskytnutej lehote v pokuse o pokonávku, t. j. do 28.11.2013, žalobca má právo na úrok z omeškania, keď výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ku dňu 29.11.2013 bola 0,25 %, preto súd prvej inštancie i v tejto časti žalobe vyhovel. Vzhľadom na to, že žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 160 eur spolu s príslušenstvom, súd prvej inštancie konanie v súlade s citovaným ustanovením v tejto časti zastavil. 4. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, keďže žalobca bol v konaní plne úspešný. 5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala odvolanie žalovaná prostredníctvom svojho splnomocnenca a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, alternatívne zmeniť tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 284,05 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne od 29.11.2016 do zaplatenia. K odvolaniu pripojila Poslednú upomienku zo dňa 16.1.2014, pokladničné doklady o úhrade pohľadávky. V odvolaní uviedla, že žalobca poveril vymáhaním pohľadávky spoločnosť EOS KSI Slovensko s.r.o., ktorá listom zo dňa 16.1.2014 - Poslednou upomienkou uviedla dlh vo výške 3.766,14 eur a upozornila, že riešenie postupuje právnemu oddeleniu na vymáhanie súdnou cestou. Na základe tejto Poslednej upomienky došlo k dohode medzi EOS KSI Slovensko s.r.o. a žalovanou, že podľa svojich možností dlh bude splácať. Skutočne od 14.2.2014 do decembra 2014 boli splátky platené priamo žalobcovi a to po 50 eur, v januári a vo februári 2015 po 50 eur, od marca do konca roka 2015 po 10 eur mesačne, v roku 2016 po 10 eur mesačne, od januára do júna 2017 bolo zaplatených mesačne 10 eur. V odôvodnení rozsudku sa nenachádza zmienka o tom, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy uvedené platby. Od uzavretia dohody so spoločnosťou EOS KSI Slovensko s.r.o. žalovaná zaplatila splátkami 1.630 eur, z ktorej sumy treba odrátať 720 eur, ktorú súd prvej inštancie zobral do úvahy, ale nie je započítaná zvyšná suma, teda 910 eur. Správne mal byť súdom prvej inštancie určený dlh vo výške 284,05 eur a nie 1.194,05 eur. Súd prvej inštancie nepostupoval pri doručovaní v súlade so zákonom, minimálne od 9.9.2016, kedy žalovaná nastúpila do výkonu trestu. Žalovanej neboli doručené ani žiadne iné zásielky vo veci a žalovaná sa nemohla k nim vyjadriť. Nedoručením zásielok (najmä žaloby, vyjadrenia žalobcu, späťvzatia žaloby) došlo k porušeniu práv žalovanej. 6. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovanej sa písomne nevyjadril. 7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 9. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovanej je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie vo veci správne procesne postupoval, vykonal všetky navrhnuté dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností a dostatočne zistil skutkový stav. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj celého obsahu spisu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie svojim procesným postupom porušil práva žalovanej na spravodlivý súdny proces, nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 11. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 12. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv priznaných jej v súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. 13. Jednou z odvolacích námietok žalovanej, pritom však podstatnou bolo, že súd prvej inštancie nepostupoval pri doručovaní v súlade so zákonom minimálne od 9.9.2016, kedy žalovaná nastúpila do výkonu trestu, keďže je neboli doručené žiadne zásielky (najmä žaloba, vyjadrenie žalobcu a čiastočné späťvzatie žaloby) a ona sa k nim nemohla vyjadriť. 14. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie od vydania uznesenia č. k. 19C/556/2015-49 zo dňa 26.8.2016 a následného vrátenia zásielky súdu prvej inštancie od žalovanej adresovanej jej na adresu Y. XXX s oznámením poštového podniku „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“, postupoval pri doručovaní podľa § 106 ods. 3 Civilného sporového poriadku oznámením na úradnej tabuli. Oznámením na úradnej tabuli tak doručoval žalovanej uznesenie č. k. 19C/556/2015-49 zo dňa 26.8.2016, predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 29.3.2017. 15. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46, čl. 48 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, na ktoré nadväzujú práva (procesnej povahy) vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a v rámci princípu kontradiktórnosti mať právo vyjadriť sa k stanoviskám (napr. k žalobe, k opravným prostriedkom alebo iným relevantným podaniam) a návrhom na vykonanie dôkazov druhého účastníka. Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. októbra 2007). 16. Pre zodpovedanie otázky o (ne)porušení uvedených práv je dôležité nielen to, či právny poriadok dovoľuje, aby sa konalo v neprítomnosti strany a v tejto súvislosti, či boli splnené všetky zákonné podmienky, a teda najmä, či strana bola riadne zastúpená, ale rovnako významné je i to, či strana mohla mať vedomosť o prebiehajúcom konaní, či poznala jeho predmet (obsah) a či sa prípadne sama nezriekla práva zúčastniť sa konania, resp. či sa jej účasti zámerne nevyhýbal, pretože v takomto prípade ochrana práv pre oblasť súkromnoprávnych vzťahov je závislá (spoluzávislá) aj na individuálnej aktivite jednotlivca, ktorý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iuria) i keď je ochrana poskytovaná súdnou mocou. 17. Podľa § 106 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak fyzická osoba nemá adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky, doručuje súd písomnosti tejto fyzickej osobe oznámením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu. Písomnosť sa považuje po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. 18. Doručovanie písomností podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy iba v prípade, ak fyzická osoba nemá adresu registrovanú v centrálnom registri obyvateľov Slovenskej republiky. Využitie inštitútu podľa § 106 ods. 3 Civilného sporového poriadku je krajným riešením, jeho aplikácia prichádza do úvahy, keď preukázateľne zlyhali všetky procesné možnosti, ako zabezpečiť práva osoby, ktorá (z rôznych dôvodov) nemôže pred súdom konať osobne. Súd môže doručovať súdne zásielky strane oznámením na úradnej tabuli a webovej stránke, ak sú naplnené všetky zákonné podmienky. V preskúmavanom prípade bolo zistené, že žalovaná nemá v Registri obyvateľov SR evidovanú adresu (č. l. 52 spisu) a sama súdu prvej inštancie v odpore proti platobnému rozkazu (č. l. 38 spisu) uviedla adresu na doručovanie Y. XXX. Súd prvej inštancie pri prvom vrátení mu súdnej zásielky z adresy určenej žalovanou na doručovanie s oznámením poštového podniku „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“ postupoval už pri doručovaní súdnych zásielok žalovanej len oznámením na úradnej tabuli. Súd prvej inštancie sa už žiadnym spôsobom nepokúsil o zistenie aktuálneho pobytu žalovanej, súd prvej inštancie v tomto smere vo svojej činnosti nepokračoval a nepokúsil sa prijať také opatrenia, aby sa pokúsil všetkými dostupnými prostriedkami zistiť pobyt žalovanej (napr. doručenie súdnej zásielky prostredníctvom policajného zboru, lustrácia v databáze Sociálnej poisťovne či v registri ZVJS a pod.). Ak by súd prvej inštancie vykonal len jednoduchú (jemu priamo dostupnú) lustráciu v registri ZVJS, zistil by obratom, že žalovaná je od 9.9.2016 vo výkone trestu odňatia slobody v ústave Chrenová (č. l. 98 spisu), túto informáciu by mu nepochybne poskytlo aj príslušné oddelenie PZ, ktoré by vykonávalo doručenie súdnej zásielky, či otec žalovanej (splnomocnenec žalovanej) žijúci na adrese Y. XXX, ktorú adresu žalovaná označila ako adresu na doručovanie. 19. Doručovanie súdnych zásielok žalovanej oznámením na úradnej tabuli bez toho, aby sa súd prvej inštancie pokúsil dostupnými prostriedkami zistiť pobyt žalovanej, viedlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom. Žalovanej poskytnutá súdna ochrana v preskúmavanom prípade nezodpovedala požiadavkám materiálneho právneho štátu - právu na súdnu ochranu, v ktorom sú rešpektované princípy spravodlivého procesu. 20. Ďalej žalovaná v odvolaní namietala, že v odôvodnení rozsudku nenašla žiadnu zmienku o tom, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy platby už zaplatené žalobcovi, o ktorých doklady priložila k odporu proti platobnému rozkazu, keď podľa žalovanej ona zaplatila žalobcovi splátkami celkom sumu 1.630 eur a súd prvej inštancie zobral do úvahy len sumu 720 eur. 21. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 22. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 23. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). 24. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k neakceptovaniu argumentácie žalovanej predostretú v odpore proti platobnému rozkazu, že pohľadávku žalobcu spláca priebežne v splátkach od roku 2014 podľa jej možností. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku konštatoval, aké skutkové zistenia mu vyplynuli zo zmluvy o pripojení, z faktúr, z ťarchopisu a z pokusu o pokonávku predložených žalobcom, hoci aj žalovaná k odporu proti platobnému rozkazu pripojila listinné dôkazy - pokladničné doklady o úhradách (č. l. 39 - 47 spisu). Zmienka o týchto listinných dôkazoch predložených žalovanou v konaní sa v preskúmavanom rozsudku nenachádza. Súd prvej inštancie v odseku 20. preskúmavaného rozsudku len stroho konštatuje, že žalovaný (správne žalovaná) zaplatil sumu 880 eur bez uvedenia, z čoho toto skutkové zistenie vyvodil. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje iba zoznam čiastkových skutkových zistení obsahujúcich konštatovanie, čo zistil zo zmluvy o pripojení, z faktúr, z ťarchopisov a z pokusu o pokonávku (odsek 5. - 18.) a stručných úvahu súdu, že „medzi účastníkmi konania (správne stranami) vznikol záväzkovo-právny vzťah, a to uzatvorením Zmluvy o pripojení, že žalobca si svoju zmluvnú povinnosť plnil riadne a poskytol žalovanému (správne žalovanej) služby v dojednanom rozsahu, keď žalovaný (správne žalovaná) za služby riadne a včas nezaplatil, čím porušil dohodnuté podmienky a žalobca mal právo ukončiť zmluvný vzťah, pričom zaviazal (správne uložil povinnosť) žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy za poskytnuté služby vo výške 1.194,05 eur, keď celkový dlh za obdobie júl 2013 až september 2013 bol 2.074,05 eur, z ktorého žalovaný (správne žalovaná) zaplatil sumu 880,- eur“, a to dokonca bez akéhokoľvek odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí skutkovými vadami, keďže skutkový základ bol vytvorený nesprávne. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalovanou pripojené k odporu proti platobnému rozkazu, pričom opomenul tieto návrhy na doplnenie dokazovania zamietnuť a v odôvodnení preskúmavaného rozsudku presvedčivo zdôvodniť, prečo žalovanou navrhnuté dôkazy neboli vykonané. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovanej, že pohľadávku žalobcu postupne spláca a uspokojil sa len s tvrdením žalobcu, že žalovaná zaplatila sumu 720 eur a 160 eur, hoci existovali rôzne skutkové tvrdenia strán o výške uplatnenej pohľadávky. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že žalovaná ako spotrebiteľ je slabšia strana v spore a s poukazom na znenie ustanovenia § 295 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz, keď takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov. 26. Vadou nepreskúmateľnosti trpí nepochybne aj odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti o náhrade trov konania. V súdenom spore súd prvej inštancie žalobe v časti vyhovel a vo zvyšku konanie zastavil, avšak pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval len ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vychádzajúce zo zásady úspechu vo veci, hoci konanie bolo v časti zastavené a takomto prípade sa na daný prípad vzťahuje aj ustanovenie § 256 Civilného sporového poriadku vychádzajúce zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Hoci súd prvej inštancie rozhodol meritórne len o časti uplatneného nároku (vyhovujúci výrok), rozhodoval o náhrade trov konania len podľa zásady úspechu za výsledok sporu (§ 255 Civilného sporového poriadku), ktorú zásadu za výsledok sporu nedoplnil zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 Civilného sporového poriadku) a tento svoj postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania ani žiadnym spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil. 27. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) a § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 28. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou. 29. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude vo veci postupovať bez vyššie vytknutých procesných vád ohľadne doručovania súdnych zásielok žalovanej (už zastúpenej v konaní splnomocnencom) a opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania (vrátane doplnenia dokazovania i oboznámením sa s dokladmi o zaplatení pohľadávky predloženými žalovanou v konaní pred súdom prvej inštancie a už aj v odvolacom konaní), ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty žalovanej, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, aj v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia (vrátane zodpovedania otázky, kedy a aké sumy žalovaná doposiaľ zaplatila žalobcovi) a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám, vrátane žalovanej, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vezme súd prvej inštancie na zreteľ obe zásady uplatňujúce sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania, teda zásadu úspechu vo veci doplnenú zásadou zodpovednosti za zavinenie. 30. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku). 31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).