Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoKR/20/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115230867 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115230867.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Anity Filovej v právnej veci žalobcu: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10 Bratislava, IČO: 30 807 484, proti žalovanému: EKOLÍNIA s.r.o. Rožňava „v reštrukturalizácii", Pekárska 11, Trnava, IČO: 31 701 451, zastúpený: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD., advokát, Námestie Matice Slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 25Cbi/43/2015-229 zo dňa 02.06.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie vyslovil neúčinnosť reštrukturalizačného plánu EKOLÍNIA, s. r. o., Rožňava, so sídlom Pekárska 11, Trnava, IČO: 31 701 451, potvrdeného Okresným súdom Trnava uznesením vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 23R/2/2015 zo dňa 11. 12. 2015 voči žalobcovi vo vzťahu k dotknutej pohľadávke v celkovej výške 17 970,92 eur . Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal s tým, že mu žiadne v konaní nevznikli. 2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca poukazoval na to, že svoje pohľadávky celkom vo výške 17.970,92 eur prihlásil podľa § 120 zák.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR) súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok do reštrukturalizácie, ktoré správca zaradil do 4. skupiny pre nezabezpečené pohľadávky 1 - poskytovatelia štátnej pomoci s 10% uspokojením v horizonte do 31.09.2009. Žalobca ako účastník reštrukturalizačného plánu následne požiadal správcu o vytvorenie osobitnej skupiny veriteľov - poskytovateľov štátnej pomoci a to skupiny pre plánom nedotknutej pohľadávky, ktoré sa spravujú osobitnými predpismi a zároveň požiadal i o vysvetlenie plánu v súvislosti so zaradením zabezpečených pohľadávok v skupine 1 a 2 do plánov nedotknutých pohľadávok. Žalobca poukázal na to, že podľa § 148 ods. 3 ZKR veritelia, ktorí môžu byť poskytovateľmi štátnej pomoci podľa osobitného predpisu sa považujú za veriteľov nesúhlasiacich s plánom. Sociálna poisťovňa je podľa § 1 ods. 1 písm. b) zák. č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci (ďalej len „ZoŠP“) poskytovateľom štátnej pomoci a odpustenie poistného alebo penále, resp. odklad ich splatnosti je v zmysle ust. § 5 ods. 2 ZoŠP formou nepriamej štátnej pomoci a tak do úvahy by prichádzalo len schválenie individuálnej štátnej pomoci dlžníkovi, pričom proces schvaľovania individuálnej štátnej pomoci nie je kompatibilný so schvaľovaním reštrukturalizačného plánu v reštrukturalizácii. Podľa § 4 ods. 2 písm. g) ZoŠP je možné poskytnúť štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach, avšak o štátnu pomoc by musel dlžník požiadať, a to presne stanoveným postupom podľa § 17 ZoŠP. V súlade s uvedeným žalobca preto požadoval 100 %- né uspokojenie svojej pohľadávky formou zaradenia do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky v súlade s vnútroštátnym právom a právom EÚ. 3. Žalovaný žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť a požiadavku žalobcu zaradiť zistenú pohľadávku do samostatnej skupiny so 100% uspokojením pre verejnoprávneho veriteľa nemohol rešpektovať pre ústavnú zásadu rovnosti vlastníctva a ochrany vlastníkov pohľadávok bez ohľadu na to, či sa jedná o právne postavenie upravené normami súkromného alebo verejného práva, k čomu poukázal na princíp rovnakého zaobchádzania a rovnosť veriteľov a preto v súlade s touto zásadou pri zaobchádzaní s veriteľmi pri zaraďovaní do skupín v reštrukturalizačnom pláne a pri miere ich uspokojenia pohľadávku žalobcu zaradil do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky 1 s mierou uspokojenia 10% zistenej pohľadávky v záujme zachovania reálnosti a udržateľnosti reštrukturalizačného plánu. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca podľa § 5 ZoŠP neposkytol žalovanému žiadnu štátnu pomoc, či už priamou alebo nepriamou formou, žalovaný o túto pomoc ani nežiadal, pričom podľa § 148 ods. 3 ZKR nesúhlas žalobcu s reštrukturalizačným plánom bol zahrnutý do plánu žalovaného a žalovaný ako predkladateľ bol s týmto nesúhlasom uzrozumený. Žalobca tým, že hlasoval proti prijatiu reštrukturalizačného plánu neprejavil vôľu poskytnúť žalovanému štátnu pomoc a ani splnením potvrdeného plánu nedôjde k poskytnutiu žiadnej štátnej pomoci, a tak nie je splnená podmienka pre určenie neúčinnosti plánu ako predpokladá § 157 ods. 1 písm. e/ ZKR. Žalovaný tiež poukázal na to, že pre určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu nie je splnená zákonná podmienka horšieho postavenia žalobcu podľa reštrukturalizačného plánu v porovnaní s konkurzným konaním, keďže podľa plánu sa jeho zistená pohľadávka uspokojí vo výške 10 % a v konkurznom konaní by bola pravdepodobne uspokojená iba vo výške 0,49%. Podľa § 157 ods. 1 písm. c) ZKR je ďalšou zákonnou podmienkou pre určenie individuálnej neúčinnosti reštrukturalizačného plánu existencia horšieho postavenie účastníka plánu v akom by bol bez prijatia plánu a pri porovnávaní postavenia účastníka je súd povinný zo zákona vychádzať z pravdepodobného uspokojenia tohto účastníka v konkurznom konaní. Z výslovnej formulácie tejto podmienky vyplýva, že účastník plánu by bol z reštrukturalizačného plánu uspokojený v menšom rozsahu ako v konkurznom konaní., ale ak je účastník plánu uspokojený vo väčšom rozsahu ako by bol v konkurznom konaní, ako tomu je v predmetnom prípade, prípadne by bol uspokojený v rovnakom rozsahu, zákonná podmienka uvedená v ust. § 157 ods. 1 písm. c) ZKR nie je splnená a ak žalobca bez akejkoľvek opory v zákone označuje uspokojenie svojej pohľadávky podľa reštrukturalizačného plánu (10 %) v porovnaní s konkurzným konaním (0,49 %) za zanedbateľný rozdiel, je takéto tvrdenie v rozpore s ust. § 157 ods. 1 písm. c) ZKR a podľa žalovaného rozdiel 9,5 % nie je zanedbateľným. 4. Súd prvej inštancie pri posúdení návrhu vychádzal z právnej úpravy uvedenej v § 148 ods. 3 a § 157 ods. 1 ZKR, ako i zo zák.č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci, konkrétne poukázal na jeho ust. § 1 ods.1, §5 ods.2 a § 22 ods.1, ako na čl. 107 a 108 Zmluvy o fungovaní EÚ , oboznámil sa s predloženými dôkazmi, vyhodnotil stanoviská a vyjadrenia strán sporu a dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená. 5. Súd vzal do úvahy, že žalobca má medzi veriteľmi v reštrukturalizačnom konaní osobitné postavenie, ktoré vyplýva zo zákona o sociálnom poistení a ZoŠP a v súvislosti s ktorým žalobca žiadal predkladateľa plánu o vytvorenie osobitnej skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky so 100 % uspokojením, ktorej žiadosti nebolo vyhovené. 6. Žalobca poukazoval tiež na to , že v rámci podobných konaní, týkajúcich sa odpisov pohľadávok verejnoprávnych veriteľov na pôde EÚ bolo konštatované, že proces reštrukturalizácie narúša hospodársku súťaž v tom, že udržiava na trhu spoločnosť, ktorú by bez štátnej pomoci nebolo možno udržať a štátna pomoc má byť poskytnutá len tým spoločnostiam, u ktorých je reálny predpoklad životaschopnosti a konkurencieschopnosti na trhu. Poskytnuté plnenie dlžníkovi, odpis pohľadávky a odklady splatnosti na 4 roky je poskytnutím štátnej pomoci a ako verejnoprávnemu veriteľovi zo zákona nesúhlasiaceho s plánom patrí zákonná ochrana na uspokojenie jeho pohľadávok a práve ust. § 157 ods. 1 písm. c) ZKR umožňuje podanie žaloby o neúčinnosť plánu a súd pri posudzovaní by mal vychádzať z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom konaní. 7. V konaní nebolo sporné, že uznesením č. k. 23R/2/2015-154 zo dňa 28.04.2015, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 86/2015 zo dňa 07.05.2015 príslušný súd rozhodol o začatí reštrukturalizačného konania voči žalovanému a uznesením č. k. 23R/2/2015-156 zo dňa 11.05.2015 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 92/2015 dňa 18.05.2015 súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka, do funkcie správcu ustanovil JUDr. Erika Bilského. Uznesením č.k. 23R/2/2015-411 zo dňa 11.12.2015 súd nahradil súhlas skupiny veriteľov- skupiny nezabezpečené pohľadávky 1 s reštrukturalizačným plánom dlžníka, potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka a skončil reštrukturalizáciu dlžníka- žalovaného. 8. Súd prvej inštancie po vyhodnotení zistených skutočností konštatoval, že žalobca je podľa ZoŠP poskytovateľom štátnej pomoci, preto mal predkladateľ plánu vytvoriť samostatnú skupinu plánom nedotknutých pohľadávok, nakoľko schválením reštrukturalizačného plánu vo forme, na ktorú poukazoval žalobca by došlo k poskytnutiu nepriamej štátnej pomoci v odpustení časti pohľadávky. I keď nie je konkrétne stanovené, aké pohľadávky majú byť plánom nedotknuté, ale je právne konformné, že by to mali byť pohľadávky práve veriteľov, ktorí sú poskytovateľmi štátnej pomoci. Súd nemá možnosť ovplyvniť tvorbu jednotlivých skupín pohľadávok, keďže ZKR dáva túto právomoc len predkladateľovi plánu, ale má oprávnenie konať a rozhodnúť o neúčinnosti právoplatne potvrdeného reštrukturalizačného plánu na základe podanej žaloby. Žalobcu súd považuje za poskytovateľa štátnej pomoci podľa ZoŠP, nakoľko reštrukturalizačným plánom dôjde k odpisu časti pohľadávok a k odkladu ostatnej časti splatnosti, čo je považované za nepriamu formu štátnej pomoci , ako predpokladá § 5 ods. 2 ZoŠP a tak súd s poukazom na ustanovenia ZKR, ZoŠP a znenie Zmluvy o fungovaní EÚ dospel k záveru, že nesúhlas žalobcu s nevytvorením skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky s požadovaným 100 % uspokojením a nezaradenie žalobcu do tejto skupiny je dôvodný, zo zákona sa žalobca považuje za veriteľa nesúhlasiaceho s plánom, ktorému patrí ochrana práva na uspokojenie prihlásenej pohľadávky v plnom rozsahu. 9. Žalobca zaradením do inej skupiny ako žiadal sa dostal do horšieho postavenia v akom by bol bez prijatia plánu a pravdepodobnom uspokojení v konkurznom konaní . Rozdiel približne 9,5 % medzi uspokojením pohľadávok žalobcu v konkurze a uspokojením v reštrukturalizácii je zanedbateľný, v pláne je nedostatočne zdôvodnený a právny zástupca žalovaného nevedel konkrétne uviesť ako sa prejaví rozdiel medzi reštrukturalizáciou a konkurzom, keď v súčasnosti je jediným príjmom predkladateľa plánu nájomné z nehnuteľností, ktorého výška by bola rovnaká i v konkurze, pričom v konkurze prichádza i k odpredaju nehnuteľnosti a predkladateľ plánu ani v súčasnosti, teda 6 mesiacov po schválení plánu nevykonáva inú podnikateľskú činnosť. Samotná zmena sídla spoločnosti so značnou vzdialenosťou od nehnuteľností vo vlastníctve predkladateľa plánu sa javí ako veľmi nehospodárna, neumožňujúca rozvíjanie podnikateľskej činnosti a teda vyššie uspokojenie veriteľov v rámci reštrukturalizácii oproti uspokojeniu v konkurze. Prvoinštančný súd vyslovil názor, že poskytovatelia štátnej pomoci mali byť zaradení v samostatnej skupine tak, aby nevznikali pochybnosti o poskytovaní nepriamej štátnej pomoci dlžníkom bez dodržania zásad o poskytovaní štátnej pomoci určených predpismi Slovenskej republiky a predpismi Európskej únie, rovnosť strán by sa mala prejaviť aj v tom, že akákoľvek štátna pomoc, či priama alebo nepriama, by sa mala poskytovať všetkým subjektom na trhu za rovnakých podmienok a nemôže byť zvýhodňovaný subjekt, ktorý vstúpil sám dobrovoľne do reštrukturalizácie pred subjektom, ktorý do reštrukturalizácie nevstúpil a pre poskytnutie štátnej pomoci by musel splniť podmienky stanovené príslušnou legislatívou. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v danej veci sú splnené všetky podmienky pre vyslovenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu spoločnosti EKOLÍNIA, s. r. o., Rožňava, so sídlom Pekárska 11, Trnava, IČO: 31 701 451, vo vzťahu k dotknutej pohľadávke v celkovej výške 17 970,92 eur a žalobe vyhovel. 10. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ale v konaní úspešný žalobca si žiadne trovy konania neuplatnil , preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol alebo aby rozhodnutie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení argumentoval dôvodmi uvedených v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p. s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zmätočné a nepreskúmateľné, nie je z neho zrejmé, ako súd posúdil a vyhodnotil jednotlivé dôkazy, či žalobca vyhovel žalobe z dôvodu, že žalovaný ako predkladateľ plánu nezaradil zistenú pohľadávku do skupiny ako žiadal žalobca, čím sa dostal do horšieho postavenia v akom by bol bez prijatia plánu, alebo z dôvodu, že splnením potvrdeného plánu dôjde k poskytnutiu neoprávnenej štátnej pomoci, či z iných dôvodov. Vytýkal, že súd prvej inštancie sa zaoberal skúmaním predpokladov vyslovenia neúčinnosti plánu podľa § 157 ods. 1 písm. c/ a e/ ZKR bez toho, aby ich osobitne rozlišoval, preto rozhodnutie pôsobí zmätočne, zmiešavanie zákonných dôvodov je neprípustné a je právne bez významu, či veriteľ, ktorý nebol zaradený do skupiny do akej žiadal je alebo nie je poskytovateľom štátnej pomoci a rovnako i otázka horšieho postavenia je nepodstatná, ak ide o neoprávnenú štátnu pomoc. Súd prvej inštancie síce konštatoval, že žalobca je poskytovateľom štátnej pomoci a schválením reštrukturalizačného plánu by došlo k poskytnutiu nepriamej štátnej pomoci, ale v odôvodnení rozhodnutia už súd neuvádza, že by potvrdením plánu došlo k neoprávnenej štátnej pomoci, preto by sa dalo iba nepriamo usudzovať, že súd konštatuje splnenie podmienok vyslovenia neúčinnosti plánu podľa § 157 ods. 1 písm. c/ a nie podľa písm. e/ ZKR. Podľa odvolateľa sa súd prvej inštancie nedostatočne venoval právnemu posúdeniu veci, na čo žalovaný poukázal vo vyjadrení v priebehu konania. V prípade reštrukturalizácie mohlo dôjsť, ale nedošlo k neoprávnenej štátnej pomoci, k čomu poukázal na § 3 zák.č. 231/1999 Z.z., podľa ktorého zákaz poskytovania štátnej pomoci sa nevzťahuje na minimálnu pomoc a na štátnu pomoc poskytnutú v súlade s právnymi predpismi spoločenstva a skupinových výnimkách, pričom podľa bodu 1 Preambuly Nariadenia komisie (EÚ) č. 1407/2013 k 18.12.2003 o uplatňovaní čl. 107 a 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na pomoc „de minimis“ , ak je táto poskytnutá jedinému podniku počas určitého časového obdobia, ktorá neprevyšuje určitú stanovenú sumu, sa považuje za pomoc, ktorá nespĺňa všetky kritériá stanovené v čl. 107 ods. 1 Zmluvy a nevzťahuje sa teda na ňu notifikačný postup. Súd toto právne posúdenie danej veci ponechal bez bližšieho povšimnutia a zdôvodnenia, pričom v rozhodnutí a v odôvodnení ani len nespomenul a neuviedol, ako aplikoval právnu úpravu, ktorá vyplýva z právnych noriem EÚ. Ak súd nevyslovil neúčinnosť plánu voči žalobcovi z dôvodu podľa § 157 ods. 1 písm. e/ ZKR je skúmanie právneho postavenia žalobcu ako poskytovateľa štátnej pomoci bez významu a k tomu, že by predkladateľ plánu mal vytvoriť samostatnú skupinu plánom nedotknuteľných pohľadávok žalovaný uviedol, že nebol povinný osobitnú skupinu vytvárať, či už na návrh alebo bez návrhu, preto je nesprávne, ak prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný mal povinnosť vytvoriť vyššie uvedenú skupinu a zaradiť tam pohľadávky žalobcu. Na základe akého ustanovenia tak mal urobiť absentuje, čo zrejme vyplýva z toho, že ani zákonadarca nepredpokladá, že veritelia verejných pohľadávok by nemali byť reštrukturalizáciou dotknutí. Takáto právna úprava by bola protiústavná a zmarila by 100% všetkých reštrukturalizácií, medzi ktorými veriteľmi figurujú i Sociálna poisťovňa, daňové úrady, Slovenská konsolidačná a.s., či niektoré zo zdravotných poisťovní. Odvolateľ zdôraznil, že opakovane odkazuje na rozhodnutia iných súdov, ktoré v súlade s gramatickým, logickým a teleologickým výkladom § 145 ods. 1 písm. c/ ZKR dospeli k právnym záverom, že účastník plánu má možnosť požiadať predkladateľa plánu o zaradenie svojej pohľadávky do inej skupiny ako bola zaradená, ale len v rámci už vytvorených skupín, z čoho teda nevyplýva oprávnenie požadovať vytvorenie osobitnej skupiny, pretože vytváranie skupín je v kompetencii predkladateľa plánu. Na podporu správnosti tohto názoru odvolateľ poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Trenčín, vydané v konaní vedenom pod sp.zn. 28Cbi/5/2015 a rozhodnutie Okresného súdu banská Bystrica vydané v konaní vedenom pod sp.zn. 26Cbi/22/2015. Tým, že predkladateľ plánu nevytvoril osobitnú skupinu pre plánom nedotknuté pohľadávky, nemohol ani vyhovieť žiadosti žalobcu o zaradenie do tejto skupiny, pretože taká skupina vôbec neexistuje, preto nie je splnená ani prvá časť hypotézy predpokladanej v § 157 ods. 1 písm. c/ ZKR, ktorým je nezaradenie zistenej pohľadávky účastníka plánu do skupiny ako požadoval žalobca a z predložených dôkazov je nesporné, že žalobca zaradením do inej skupiny ako žiadal sa dostal do horšieho postavenia v akom by bol bez prijatia plánu. Napriek tomu, ale súd prvej inštancie konštatoval, že sa predpokladá horšie ekonomické postavenie veriteľa, čo je právne bezpredmetné, pretože v prípade horšieho postavenia by bol v prípade, že by nebol prijatý plán, t.j. v prípade vyhlásenia konkurzu. Súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil i mieru ekonomického postavenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, čo je zákonnou povinnosťou, ak bude vychádzať z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurze. Súd prvej inštancie svoje závery redukoval len na príjmy z nájmu, čím ale dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z reštrukturalizačného plánu vyplýva, že žalobca je nezabezpečeným veriteľom, nehnuteľnosti sú predmetom záložného práva viacerých záložných veriteľov, preto príjmy z nájmu podliehajúce konkurzu sa ako výťažok so speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu priraďujú podľa § 19 vyhl. č. 665/2005 Z.z. k súpisnej zložke majetku a v takom prípade tvoria oddelenú podstatu, takže je viac pravdepodobné, že by správca speňažil majetok až po piatich rokoch, navyše, bez akýchkoľvek nákladov predstavujúcich pohľadávky proti dotknutej podstate. Reštrukturalizačný plán pri rozhodovaní o potvrdení alebo zamietnutí nahradil skupinu nezabezpečených veriteľov 1 s reštrukturalizačným plánom s odôvodnením, že účastníci skupiny hlasujúcej proti plánu nebudú, ako z plánu vyplýva, zjavne v horšom postavení, v akom by boli v prípade neprijatia plánu. Uvedené skutkové zistenia sú ale tak, ako ich prezentoval v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie opačné, než vyplývajú z rozhodnutia Okresného súdu Trnava, vydaného v konaní vedenom pod sp.zn. 23R/2/2015, ktoré rozhodnutie je právoplatné a bráni tomu, aby súd vyriešenú prejudiciálnu otázku následne posudzoval inak, čím by spochybnil právnu istotu v uvedenom právnom vzťahu. V závere odvolania odvolateľ zdôraznil, že pri prijatí reštrukturalizačného plánu by pohľadávka žalobcu bola pri použití príslušných metód reštrukturalizácie uspokojená vo výške 10%, zatiaľ čo v konkurznom konaní by bola uspokojená len vo výške 0,49% čo znamená, že uspokojenie by bolo približne o 9,5% nižšie, čo je nepochybné, že žalobca by sa v dôsledku nezaradenie jeho zistenej pohľadávky do skupiny, ktorá neexistuje ako žiadal, nedostal do horšieho postavenia ako by bol bez prijatia tohto plánu. 12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 25.08.2016 žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Vo vyjadrení zdôraznil, že jeho postavenie ako poskytovateľa štátnej pomoci je nesporné a vyplýva zo zák. č. 231/1999 Z.z. účinného v čase podania žaloby ako i podľa nového zák. č. 358/2015 Z.z. účinnom od 01.01.2016, kedy je Sociálna poisťovňa poskytovateľom nepriamej štátnej pomoci, pričom ak v danej veci žalobca neprijal žiadne rozhodnutie, ktorým by priamo poskytol žalovanému štátnu pomoc, práve odpustením pohľadávky vo výške 90% sumy prihlásenej a uznanej za nevymáhateľnú s odkladom splatnosti do 30.11.2019, by sa jednalo o poskytnutie nepriamej štátnej pomoci. K názoru odvolateľa súvisiacom s poskytnutím štátnej pomoci „ de minimis“ v súvislosti s odpustením 90% prihlásenej pohľadávky, čo je 16.173,83 eur, sa žalobca nemôže stotožniť a poukazoval na to, že takýto postoj je v rozpore s vnútroštátnou ako aj európskou legislatívou upravujúcou podmienky štátnej pomoci a podstatu predpisov európskeho a vnútroštátneho práva SR. Štátna pomoc „de minimis“ nebola zo strany žalovaného pochopená správne, pretože každá štátna pomoc, teda aj „de minimis“ vždy mala a má pevné pravidlá a musí byť v súlade i so zákonmi krajiny, v ktorej je poskytnutá, pričom žiaden vnútroštátny predpis nepozná inštitút odpustenia poistné na sociálne poistenie a Sociálna poisťovňa nemá na základe akého právneho titulu možnosť a právo vzdať sa dlhu na poistnom príp. odpustiť takúto pohľadávku bez ohľadu na výšku, finančný strop, či časový úsek, na ktorý sa žalovaný v súvislosti s pomocou „de minimis“ odvoláva, preto tvrdenia odvolateľa nerešpektujú samotnú špecifickosť a charakter pohľadávok, ktoré by mohli byť verejnoprávnym veriteľom odpustené. Ďalej žalobca poukázal na čl. 3 bod 4 Nariadenia rady (EÚ) č. 1407/2013 a uplatňovaní čl. 107 a 108 Zmluvy o fungovaní EÚ na pomoc „de minimis“ ako aj Usmernenie európskej komisie o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu nefinančných podnikov v ťažkostiach, ktorý predstavuje základný rámec predpokladov, ako má reštrukturalizácia vyzerať a predbiehať, pričom podľa tohto usmernenia sa má jednať o pomoc na reštrukturalizáciu. Reštrukturalizačný plán, aký predložil žalovaný nespĺňa podmienky na žiadny druh pomoci podľa Usmernenia o štátnej pomoci č. 2014/C 249/01 z 31.07.2014. K tvrdeniu žalovaného, že pre plánom nedotknuté pohľadávky nemohol vytvoriť samostatnú skupinu a pohľadávku tak ani nemohol zaradiť do neexistujúcej skupiny zdôraznil, že na uvedenú skutočnosť poukazoval žalobca už na prvej schôdzi veriteľov, kedy bola predkladateľovi plánu podaná žiadosť o vytvorenie a následné zaradenie do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky, a teda správca už mal na schvaľujúcej schôdzi možnosť vytvoriť fakultatívnu skupinu plánom nedotknutých pohľadávok a zaradiť ju, ako aj iných poskytovateľov štátnej pomoci do takejto skupiny. Tvrdenie, že by žalobca dostal pri reštrukturalizácii viac, ako by bolo tomu v prípade konkurzu je iba hypotetické a ťažko preukázateľné. Žalobca zotrval na tvrdení, že schválením reštrukturalizačného plánu došlo podľa § 5 ods. 2 písm. b/ zák. č. 231/1999 Z.z. v znení platnom v rozhodnom čase poskytnutiu nepriamej štátnej pomoci, keď 90% pohľadávok žalobcu voči žalovanému, to sa stalo bez uspokojenia a podmienky pomoci „de minimis“ sa na predmetné pohľadávky Sociálnej poisťovane nemôžu vzťahovať a nie je preukázané, že odpustené finančné prostriedky sú prostriedkami účelne preinvestovanými dlžníkom a horšie uspokojenie veriteľa v konkurze je iba v rovine hypotetického tvrdenia. 13. Odvolateľ v rámci podanej odvolacej repliky k vyjadreniu žalobcu, ktoré bolo doručené súdu dňa 19.02.2016 (č.l. 251) zdôraznil, že zotrváva na tvrdeniach uvedených v podanom odvolaní ako i na opodstatnenosti všetkých odvolacích dôvodov. Potvrdením reštrukturalizačného plánu, ako už uvádzal v predchádzajúcich vyjadreniach, nedošlo ani dôjsť nemohlo k poskytnutiu neoprávnenej štátnej pomoci, preto výklad žalobcu nie je správny a to najmä v súvislosti s interpretačnými pravidlami národných právnych predpisov a základnej otázky, kedy je potrebné zodpovedať, či postup Sociálnej poisťovne predstavuje štátnu pomoc, k čomu opätovne poukázal na právnu úpravu vyplývajúcu z čl. 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým je špecifikované prostredníctvom samostatných prvkov vymedzenie štátnej pomoci, a podľa ktorého presunom štátnych prostriedkov opatrenie musí poskytovať selektívnu výhodu a príjemcom musí byť podnik, pričom sa musí jednať o finančnú alebo obchodnú výhodu, ktorú by si podnik nebol schopný na trhu zabezpečiť, musí existovať narušenie hospodárskej súťaže alebo možnosť takéhoto narušenia a opatrenie musí ovplyvniť i obchod medzi členskými štátmi. Iba v prípade splnenia všetkých kumulatívnych kritérií ide o štátnu pomoc, ktorá je podľa čl. 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ zakázaná. V čl. 107 ods. 2 a 3 Zmluvy o fungovaní EÚ je stanovené viacero okolností, kedy možno štátnu pomoc považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom a kedy komisia ju môže povoliť. V súvislosti s tým poukázal odvolateľ na použitie tzv. testu súkromného investora v trhovom hospodárstve. V prípade, ak test ukáže, že bežný trhový subjekt by konal rovnako ako štát, existenciu výhody možno vylúčiť a opatrenie preto nezahŕňa štátnu pomoc. Ak štát investuje do podniku spoločne so súkromným investorom za porovnateľných podmienok, je to jasným dôkazom, že test súkromného investora v trhovom hospodárstve je splnený . Uvedená zásada vychádza z bodu 13 Preambuly Nariadenia komisie (EÚ) č. 1407/2013 o uplatňovaní čl. 107 a 108 Zmluvy o fungovaní EÚ na pomoc de minimis, podľa ktorého toto nariadenie nevylučuje možnosť, že sa nebude opatrenie pokladať za štátnu pomoc z iných dôvodov, než sú dôvody uvedené v nariadení napr. z dôvodu, že je v súlade so zásadou podnikateľského subjektu v trhovom hospodárstve. K možnosti dlžníka vytvoriť samostatnú skupinu plánom nedotknutých pohľadávok opäť zdôraznil, že k tejto nebol povinný a preto sa žalobca ani nemôže úspešne domáhať zaradenia svojej pohľadávky do neexistujúcej skupiny a rovnako zotrval na tvrdení, že k zhoršeniu postavenia žalobcu v prípade prijatia reštrukturalizačného plánu nedošlo. 14. Odvolaciu repliku súd doručil na podanie odvolacej dupliky žalobcovi, ktorý ju dňa 22.09.2016 prevzal, ďalšie vyjadrenie už nepodal. 15. Odvolací súd o odvolaní rozhodol podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) účinnom od 01.07.2016, ktorým bol nahradený zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Z prechodných ustanovení zák. č. 160/2015 Z.z. uvedených v ust. § 470 ods. 1 a 2 C.s.p. vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Nová právna úprava vychádza z princípu okamžitej aplikácie procesnoprávnych noriem, čo znamená, že sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti nového zákona. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie rozhodoval podľa právneho predpisu účinného v čase začatého súdneho konania, ktorým bol zák. č. 99/1963 Zb., za účinnosti ktorého začalo konanie vo veci samej a podľa tohto zákona boli vykonané i súvisiace procesné úkony, bolo vedené dokazovanie a vyhlásené rozhodnutie. Krajský súd konajúci ako súd odvolací musel rešpektovať daný stav, ktorý zodpovedá princípu právnej istoty a legitímnemu očakávaniu strán, že ich vec bude posúdená podľa predpisov platných v čase vykonania procesných úkonov a rozhodnutia súdu v danej veci ako i začatého odvolacieho konania, k čomu odvolací súd poukazuje na znenie článku 2 ods. 1, 2 a článku 3 ods. 1 Základných princípov zák. č. 160/2015 Z.z., podľa ktorých je potrebné podľa § 470 ods. 1, 2 C.s.p. aplikovať tie ustanovenia nového procesného predpisu, ktoré boli v čase rozhodovania použiteľné na dané konanie, ale nemohol opomenúť ani ustanovenia O.s.p., ktoré boli použité súdom prvej inštancie. 16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia (§ 356 písm. b) C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a) C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. ) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bolo návrhu vyhovené je správne, preto ho je potrebné podľa § 387 ods.1 C.s.p. potvrdiť. 17. Podľa § 387 C.s.p. (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné pre vyhlásenie rozhodnutia v dostatočnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§387 ods.2 C.s.p. 19. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v nadväznosti na podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods.3 C.s.p.), sa odvolací súd v prvom rade zaoberal námietkou existencie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p., podľa ktorej konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedený odvolací dôvod sa týka pochybenia súdu a porušenia procesných postupov upravených procesným predpisom. Za takúto vadu sa zvyčajne označuje porušenie povinnosti napr. pri vypočúvaní svedka či účastníka, postup, ktorý je v rozpore s § 160 C.s.p., nerešpektovanie viazanosti rozhodnutím ústavného súdu, ústavou, medzinárodnými zmluvami, nedostatočné posúdenie predbežnej otázky, ktorých existenciu ale odvolací súd i s poukazom na odvolacie dôvody v konaní nezistil. 20. Súd prvej inštancie vec posudzoval tak pri zohľadnení vnútroštátnej ako i medzinárodnej právnej úpravy, na ktorú poukázal a na základe ktorej dospel k záveru, že podľa právnej úpravy obsiahnutej v ZoŠP žalobca - Sociálna poisťovňa je jednoznačne štátnym orgánom, ktorý je poskytovateľom štátnej pomoci. 21. Odvolací súd pri posudzovaní dôvodnosti odvolania neprihliadal na rozhodnutia iných súdov prvej inštancie, ktoré dával odvolateľ do pozornosti, pretože ich nemožno považovať za záväzné názory, tvoriace platnú judikatúru. 22. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. predpokladá, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a týka sa teda nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Uvedené znamená, že musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, posúdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, Skutkové zistenie vtedy nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C. s.p. a to vzhľadom k tomu, že buď vzal súd do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov a existuje tak logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, ktoré vyšli najavo z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, prípadne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení C.s.p. V tejto súvislosti žalovaný v odvolaní namieta skutkové i hmotnoprávne vady, pre ktoré je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v rozhodnutí sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi argumentami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom nie je úlohou súdu zaoberať sa všetkými námietkami, ktoré v priebehu konania si účastníci uplatnia a dávať na ne vo svojom rozhodnutí odpoveď, ale súd sa má vo svojom rozhodnutí zaoberať len skutočnosťami, ktoré sú kľúčové pre rozhodnutie vo veci, čo určuje súd a nie účastník konania, pričom tieto skutočnosti musí po odôvodnení svojho rozhodnutia jasným spôsobom vysvetliť (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS410/06). S poukazom na vyššie uvedené táto odvolacia námietka nie je opodstatnená. Niet pochýb o tom, že návrh bol podaný podľa § 157 ods. 1 písm. c/ ZKR, ako vyplýva i zo znenia žaloby a pri úľave na dani, ktorú by žalovaný získal schválením reštrukturalizačného plánu sa jedná o poskytnutie nepriamej štátnej pomoci ako je uvedené v ust. § 5 ods. 2 písm. b/ zák. č. 231/1999 Z.z. 23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p. znamená, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pre odvolací dôvod platí, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinností majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nesprávna aplikácia znamená, že súd nepoužil správny právny predpis alebo síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 24. V kontexte s uvedeným odvolacím dôvodom žalovaný odvolateľ namieta, že skutkové zistenia súdu vykonané v tomto konaní si pri vyhodnotení ekonomického postavenia veriteľa opačné, než k akým dospel reštrukturalizačný súd. Podľa názoru odvolacieho uvedená námietka nie je z hľadiska podania žaloby opodstatnená a tak sa nebolo potrebné ňou osobitne zaoberať, pretože pre rozhodnutie o neúčinnosti reštrukturalizačného plánu ju nemožno považovať za prejudiciálne vyriešenú v konaní o potvrdení reštrukturalizačného plánu, nakoľko žalobca sa práve žalobou domáha vyslovenia neúčinnosti takéhoto potvrdeného plánu. 25. Podľa názoru odvolacieho súdu potvrdený reštrukturalizačný plán, voči žalobcovi, ktorý je poskytovateľom štátnej pomoci treba vyhodnotiť ako odpustenie poistného a penále, resp. odklad či predlženie lehoty splatnosti poistného a penále t.j. poskytnutie nepriamej štátnej pomoci v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 231/1999 Z. z., ktoré nie je prípustné, i keď žalovaný žalobcu o štátnu pomoc nežiadal, ale pri posúdení metód reštrukturalizácie, či už ide o odpustenie dlhu voči žalobcovi, odpísanie, alebo vzdanie sa časti dlhu, všetky tieto opatrenia sú podľa čl. 87 a čl. 88 Zmluvy o ES považované za štátnu pomoc. Žalobca nie je zvýhodnený oproti iným veriteľom, pretože rovnaké možnosti v reštrukturalizácii majú všetci prihlásení a zistení veritelia s rovnakými zákonnými právami a pokiaľ ich neuplatnili a nevyužili vo vzťahu k účinnosti plánu, nemožno konštatovať, že by voči žalobcovi došlo k ich znevýhodneniu. Uspokojenie pohľadávky vo výške 10 % prihlásenej sumy neposkytuje, aj vzhľadom na lehotu splatnosti 4 roky žalobcovi žiadne reálne výhodnejšie postavenie ako v prípade konkurzu. Úvahy o uspokojení pri vyhlásení konkurzu sú založené na nepreukázanom tvrdení a neurčitej hypotéze.. 26. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za vhodné podrobnejšie sa vyporiadať námietkou vo vzťahu k vyriešeniu štátnej pomoci „de miminis“, na ktorú poukazoval odvolateľ v podanom odvolaní a k aplikácii zák.č. 358/2015 Z.z. Odvolací súd uvádza, že zák. č. 358/2015 Z.z. nadobudol účinnosť dňa 01.01.2016, ktorým bol zrušený predchádzajúci právny predpis a to zák. č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a teda súd prvej inštancie správne postupoval, keď na vec aplikoval právnu úpravu vyplývajúcu zo zák. č. 231/1999 Z.z. platnú v rozhodnom čase. 27. Ekvivalentom pojmu „pomoc de minimis“ je minimálna pomoc. K výnimkám zo všeobecného zákazu poskytovania štátnej pomoci upravenej v zákone o fungovaní EÚ odvolací súd zdôrazňuje, že pre uvedené bolo vydané Ministerstvom financií SR Metodické usmernenie koordinátora štátnej pomoci č. 2/2015 zo dňa 20.04.2015 označené ako „Štátna pomoc vs. minimálna pomoc“, v zmysle ktorého je potrebné zdôrazniť, že za dátum poskytnutia štátnej pomoci sa považuje okamih, keď podnik nadobudne na základe platného vnútroštátneho právneho režimu právny nárok na poskytnutie pomoci, a to bez ohľadu na dátum skutočného vyplatenia štátnej pomoci podniku. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že sa jednoznačne uvádza a predpokladá existencia vnútroštátnej právnej úpravy, z ktorej sa právny nárok na poskytnutie pomoci odvodzuje, ale ku ktorej adekvátny právny predpis absentuje. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď minimálnu pomoc v danej veci neaplikoval a na ňu neprihliadal. K poukazovaniu žalovaného odvolateľa na rozhodnutia iných súdov prvej inštancie nie je judikatúrou, s ktorou by sa mal odvolací súd v odôvodnení tohto rozhodnutia osobitne vyporiadavať. 28. Odvolací súd tak nezistil existenciu vád konania uvádzaných odvolateľom, stotožnil sa v celom rozsahu s rozhodnutím súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ho potvrdil. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešný žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).