Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25CoPr/9/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116212901 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116212901.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Fema TT, s. r. o., so sídlom Trnava, Hlavná 2, IČO: 44 796 722, zastúpeného advokátkou: Mgr. Viera Laczová, so sídlom Trnava, Dolné bašty 2, proti žalovanému: J. M., nar. XX.X.XXXX, adresa G., J. M. XXXX/XX, zastúpenému advokátkou: Ivetou Orlíkovou, so sídlom Advokátska kancelária - Iveta Orlíková, JUDr. Zuzana Mahranová Florišová, Trnava, Kapitulská č. 6, o zaplatenie 33.222,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16Cpr/3/2016-112 zo dňa 4.4.2017, t a k t o r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 33.222,94 eur s príslušenstvom na tom základe, že žalovaný ako zamestnanec žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2009 s pracovným zaradením vedúci prevádzky v Šúrovciach, v tejto výške neodovzdal tržby za mesiac jún 2014. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 178 ods. 1, § 179 ods. 1, § 186 ods. 1, 2, § 220 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce, ust. § 29 ods. 1, § 30 ods. 1, 5, 7, zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, Opatrením Ministerstva financií SR č. 23054/2002-92 zo 16. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva (uverejnené vo Finančnom spravodajcovi č. 1/2003), ako i ust. čl. 8, čl. 11 ods. 4 a čl. 17 a § 150, § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení o dôvodnosti svojho nároku na náhradu škody z pracovného pomeru, keď k žalobe pripojil listinu označenú ako „tržba Šenk, Reštika, Výdaje“, ktorá je písaná rukou, pretože táto listina nie je relevantným dôkazom o tom, že sa má jednať o tržbu, ktorú mal žalovaný obdržať a neodovzdať. Súd prvej inštancie sa stotožnil s obranou žalovaného, ktorý hoci pripustil, že sa jedná o ním písané záznamy, poukazoval na to, že na listine nie je uvedený dátum ani rok, a teda nie je zrejmé ani preukázané, že sa malo jednať o sporné obdobie. Podľa súdu prvej inštancie sa nejedná o taký doklad, ktorý by bolo možné viesť v účtovníctve, čo vyplýva aj z výpovede svedkyne N., ktorá uviedla, že účtovníctvo robila na základe dokladov z registračnej pokladne. Žalobca predložil Inventarizáciu pokladnice ku dňu 30.6.2014, podľa ktorej mala byť ku dňu 30.6.2014 v pokladni hotovosť vo výške 7.778,66 eur, ako hmotne zodpovedná osoba sa uvádza žalovaný. V poznámke sa uvádza, že rozdiel 33.222,94 eur sa fyzicky nachádza u žalovaného ako neodovzdaná časť tržby- hotovosť prevádzka Šúrovce. Konateľ žalobcu Tomáš Lančarič pred súdom uviedol, že nevie, kedy sa vykonávala inventarizácia, ani či fyzicky prevzal peniaze. Nie je teda zrejmé, akým spôsobom, za koho prítomnosti sa inventarizácia vykonávala a na základe akých skutočností bol prijatý záver o tom, že „rozdiel 33.222,94 eur sa fyzicky nachádza u žalovaného,“ pretože zo žiadnych predložených a hodnoverných dokladov nevyplýva, že by práve takáto tržba existovala a že je v držbe žalovaného. Prvoinštančný súd vychádzal z výpovede svedkyne N., ktorá uviedla, že Zápisnica o škode po jej podpísaní zodpovednou osobou sa ako účtovný doklad zaúčtuje, pričom v danom prípade sa tak nestalo, schodok sa prejavil v inventarizačnom zápise s tým, že suma mala byť doplatená, v účtovnej závierke za rok 2015 sa schodok neprejavil, pri výpočte tržieb vychádzajú z registračnej pokladne po odrátaní výdavkov podľa dokladov. 4. Súd prvej inštancie uzavrel, že neboli preukázané zákonné predpoklady nároku na náhradu škody, najmä škoda ako taká, jej výška - ak vôbec vznikla, v akej výške v skutočnosti bola, pretože v tomto smere žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy. V konaní nebolo sporné, že žalovaný preberal od zamestnancov tržby, avšak nebolo preukázané, v akej výške mal tieto v spornom období prevziať a či tieto boli použité na prípadné výdavky. Keďže žalobca nepreukázal, že žalovaný v žalovanej výške tržby prevzal, nebolo možné skúmať ich prípadné použitie. Navyše v účtovníctve žalobcu nie je tento rozdiel vykázaný v položkách pohľadávok. Nebolo tiež preukázané zavinenie ani protiprávny úkon žalovaného, ktorý ako zamestnanec (i keď bol aj konateľom žalobcu) nemal uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti a nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že tržbu v žalovanej výške prevzal a neodovzdal. Pokiaľ žalobca za škodu považuje údajný rozdiel skutočnej a odovzdanej tržby, podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo zo žiadnych relevantných dôkazov preukázané, že tržbu v žalovanej výške prevzal a neodovzdal, teda už samotná výška škody nebola preukázaná, absentuje protiprávny úkon žalovaného a už vôbec nemôže existovať príčinná súvislosť jeho konania so vznikom uplatňovanej škody, pri plnení pracovných povinností, alebo v priamej súvislosti s nimi. 5. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že z účtovnej evidencie nevyplýva žiadny rozdiel v žalovanej výške, žalovaná suma nie je vedená ani ako pohľadávka voči žalovanému za rok 2014 ani rok 2015. Vyvstáva preto otázka, či v prípade žalobcu boli všetky tržby registrované cez pokladňu a či bolo účtovníctvo vedené správne. Doklad predložený žalobcom nemôže byť účtovným dokladom. Účtovníctvo bolo podľa svedkyne N. vedené podľa registračnej pokladne a dokladov od zamestnancov. Zistené nedostatky nemôžu byť na ťarchu žalovaného, keď nebola relevantným spôsobom preukázaná škoda, zavinenie žalovaného - že v žalovanej výške tržbu prevzal a neodovzdal, a teda nemôžu nastúpiť ďalšie predpoklady pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Pokiaľ žalobca odkazuje na zaužívaný spôsob odovzdávania a preberania tržby medzi žalobcom a žalovaným, takýto postup nemá oporu v zákone, pretože z účtovného hľadiska je potrebné predložiť do účtovníctva relevantné doklady o tržbe - výpis z registračnej pokladne, nakoľko tržba má zodpovedať jej stavu, v opačnom prípade dochádza k porušeniu zákona a odkaz na takýto postup nemôže byť postačujúci na preukázanie tohto nároku. Doklad, ktorý žalobca predložil, nebol zaúčtovaný v účtovnej evidencii, a teda nemôže slúžiť ako relevantný dôkaz. Postupu žalobcu nemôže byť poskytnutá súdna ochrana. Skutočnosť, že došlo k rozporom konateľov/spoločníkov žalobcu, sama o sebe bez ďalšieho nemá za následok vznik zodpovednostného vzťahu, bez splnenia zákonných podmienok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobe ako nedôvodnej nevyhovel. 6. O náhrade trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a celkom procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania. Ako odvolací dôvod, s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal nesprávny záver prvoinštančného súdu, že nebola preukázaná škoda ako taká a že ak aj nebolo sporné, že žalovaný preberal od zamestnancov tržby, nebolo preukázané v akej výške mal tieto v spornom období prevziať a či tieto boli použité na prípadné výdavky. Mal za to, že obrana žalovaného je účelová, pretože v odpore voči platobnému rozkazu žalovaný popieral prevzatie akejkoľvek finančnej čiastky, na pojednávaní potom potvrdil, že prevzal tržby od ostatných zamestnancov prevádzky za mesiac jún 2014, avšak tvrdil, že všetky prijaté finančné prostriedky boli použité na výdavky a teda ani nešli na účet. Preto nie je pravda, že nebolo preukázané, že žalovaný tržbu v žalovanej výške prevzal a neodovzdal. Ak žalovaný priznal, že túto tržbu prijal, avšak tvrdí, že toľko použil na výdavky, bol povinný toto preukázať. Prvoinštančný súd sa nezaoberal skutočnosťou, že žalovaný nepreukázal výdavky vo výške tržieb. Žalovaný pritom zodpovedal za prevádzku, kde došlo k neodvedeniu tržby, pravidelne každý mesiac vykonával vyúčtovanie tým istým spôsobom - rukou písané príjmy a výdaje bez uvedenia dátumu, tieto boli vždy na konci daného mesiaca predložené účtovníčke, ktorá tieto spracovala, pripojila všetky účtovné doklady k týmto rukou písaným prehľadom príjmov a výdavkov, vždy bez uvedenia dátumu a rozdiel vždy žalovaný zaslal na účet žalobcu, až v mesiaci jún 2014 tak nevykonal. V septembri mal žalovaný založenú vlastnú spoločnosť s tým istým predmetom činnosti, takmer s totožným obchodným menom, ktorej skutočnosti nevenoval prvoinštančný súd žiadnu pozornosť. Spôsob preberania a odovzdávania tržby žalovaným predstavoval zaužívanú zvyklosť, ktorú rešpektoval žalobca a žalovaný počas celého zamestnaneckého pomeru žalovaného. Preto nie je pochybnosť, že sa jedná o príjmy a výdaje za mesiac jún, avšak na účet neboli žalovaným od 4.6.2014 zaslané žiadne finančné prostriedky, z toho je nepochybné, že finančné prostriedky za jún neodovzdal. Sám žalovaný pritom priznal, že tržby od zamestnancov prijal aj v mesiaci jún 2014, preto je nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ žalobca nepreukázal, v akej výške žalovaný tržbu prevzal a dôkazné bremeno spočíva práve na ňom, nie je možné skúmať ich prípadné použitie. Podľa žalobcu mal v tomto prípade dokazovať žalovaný, ktorý tvrdil, že koľko prijal, toľko aj vydal, pretože ním vyhotovené doklady predložené v konaní to nepreukazujú. Konanie žalovaného v mesiaci jún 2014 bolo cielené, naplánované, úmyselné. Prvoinštančný súd nedostatočne vykonal dokazovanie v danej veci, keď všetky listiny predložené žalobcom i žalovaným vyhodnotil v prospech žalovaného. Pritom potvrdenie žalovaným, že predložené vyúčtovanie za jún 2014 je písané jeho rukou, že tržby za jún prijal, mal súd vyhodnotiť v prospech žalobcu a nie v prospech žalovaného. Súd naopak vyslovil záver, že ak nie je vyúčtovanie datované, žalobca nevie preukázať, že sa jedná o vyúčtovanie za jún 2014. Žalobca dôvodil, že všetky tieto vyúčtovania už boli spracované za predchádzajúce mesiace, tiež boli bez dátumu, žalovaný to nikdy nespochybnil, žiadne ďalšie vyúčtovanie neexistovalo, teda logicky to muselo byť vyúčtovanie za jún 2014. Hoci išlo o zaužívanú prax zo strany žalovaného, ktorú žalobca akceptoval, túto skutočnosť práve za mesiac jún 2014 žalovaný teraz spochybňuje, keď sa vyjadril na pojednávaní dňa 4.4.2017, že sa jednalo o jeho poznámky, ktoré si robil sám pre seba, nie je tam uvedený ani dátum ani rok, preto sa k tomu nemôže vyjadriť a súd nepochopiteľne toto vyjadrenie vyhodnotil v prospech žalovaného a nie v prospech žalobcu. Prvoinštančný súd si osvojil obranu žalovaného, že účtovníctvo žalobcu nie je v perfektnom stave, pričom za túto situáciu nesie zodpovednosť práve žalovaný ako konateľ spoločnosti, ktorý zodpovedal za vedenie účtovníctva v predmetnej prevádzke kde škoda vznikla. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady nároku na náhradu škody, že nebolo preukázané zavinenie ani protiprávny úkon žalovaného. Naopak mal za to, že konaním žalovaného boli naplnené všetky predpoklady nároku na náhradu škody, ktorú žalobcovi spôsobil zavineným konaním pri plnení pracovných povinností. 8. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu nepodal písomné vyjadrenie. 9. Replika ani duplika v odvolacom konaní podané neboli. 10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je dôvodné v zmysle § 387 CSP potvrdiť. 11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odvolacie dôvody uplatnené v odvolaní žalobcu, s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, bolo vyriešiť otázku, či nárok žalobu na náhradu škody voči žalovanému je dôvodný. 12. Podľa § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 13. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, napadnutého rozhodnutia ako i podaného odvolania dospel k záveru, že pre rozhodnutie v predmetnej veci je rozhodujúce aj použitie ustanovení § 182 ods. 1 a 2, § 185 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, § 65 ods. 2, § 133 ods. 1, § 135 ods. 1 a 2, § 135a ods. 1 a 2, § 136 ods. 1, § 261 ods. 6 písm. a) zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, preto pred vyhlásením svojho rozhodnutia vyzval strany, aby sa k aplikácii uvedených ustanovení vyjadrili. 14. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu reagoval tým, že žaloba od počiatku tvrdila zodpovednosť za neodvedenú tržbu v prípade žalovaného aj ako zamestnanca, aj ako konateľa spoločnosti žalobcu. Poukazoval na to, že je nesporné, že žalovaný prevzal tržbu za mesiac jún 2014, že je nesporné, že vypracoval podklady k vyúčtovanou za tento mesiac, keď tieto skutočnosti sám priznal a spornou zostala len skutočnosť, že žalovaný všetko to čo prijal aj vydal, keďže z predložených dokladov vyplýva jednoznačne, že prijal viac ako vydal. Napriek skutočnosti, že žalovaný priznal prijatie tržby v tejto výške, avšak tvrdil, že toľko aj použil na výdavky, súd prvej inštancie uviedol, že: „Pokiaľ však žalobca nepreukázal, že žalovaný v žalovanej výške tržbu prevzal a dôkazné bremeno spočíva práve na ňom, nie je možné skúmať ich prípadné použitie.“ Pritom nebolo sporné, že túto tržbu žalovaný prevzal. Jedinú pochybnosť vyslovil žalovaný v súvislosti s prijatím tržieb a to, že nie sú tieto listiny datované a preto nie je možné jednoznačne potvrdiť, že sa jedná o tržby za mesiac jún 2014. Išlo však o bežnú prax, žalovaný nikdy neuvádza mesiac a rok, uvádza len dni a tieto listiny hneď na konci mesiaca vyúčtoval, preto neboli žiadne pochybnosti, o aký mesiac sa jedná. Súd prvej inštancie však toto nevyhodnotil a osvojil si názor žalovaného, keď prevzatie a neodovzdanie tržby zo strany žalovaného považoval za sporné. Teda zneprehľadnenie účtovných dokladov zo strany žalovaného, ktoré malo ísť na ťarchu žalovaného, súd vyhodnotil v prospech žalovaného, ktorý spôsobil svojim konaním škodu žalobcovi a v neprospech žalobcu, ktorému bola škoda spôsobená. Prvoinštančný súd sa nedostatočne zaoberal tvrdením žalobcu, že žalovaný zodpovedal za prevádzku ako zamestnanec a tiež ako konateľ tejto spoločnosti. Žalovaný sám uviedol, že hmotnú zodpovednosť nepodpisoval, nakoľko bol konateľom spoločnosti. V tom prípade sme tvrdili, že nesie zodpovednosť ako konateľ spoločnosti, ktorý zodpovedal za vedenie účtovníctva v predmetnej prevádzke, kde škoda vznikla. Žalovaný sa nikdy nebránil prijatiu tejto tržby, potvrdil aj skutočnosť, že júnovú tržbu neodviedol, avšak svoju obranu opiera o jedinú skutočnosť, že nie je v poriadku účtovníctvo, keď za túto situáciu nesie plnú zodpovednosť. Žalovaný založil vlastnú spoločnosť, ktorej je konateľom a je to spoločnosť s identickým predmetom činnosti, takmer identickým názvom, čo jednoznačne znamená porušenie ust. § 136 ods. 1 Obchodného zákonníka. Porušením tohto ustanovenia spôsobil žalovaný žalobcovi ďaleko vyššiu škodu, akú si žalobca uplatnil touto žalobou. Žalovaný sa od počiatku v tomto konaní bráni účelovo, v podanom odpore proti platobnému rozkazu dňa 27.7.2016 popieral prevzatie akejkoľvek finančnej čiastky, na pojednávaní dňa 27.10.2016 už potvrdil prevzatie tržby od ostatných zamestnancov prevádzky za mesiac jún 2014, avšak tvrdí, že všetky prijaté finančné prostriedky boli použité na výdavky a teda peniaze z tohto dôvodu nešli ani na účet žalobcu. Prijaté tržby boli vyčíslené na základe podkladov od samotného žalovaného a tento do dnešného dňa nepredložil výdaje v tejto výške, len tvrdí bez dôkazov, že výdaje boli vo výške príjmu a súd sa touto skutočnosťou nezaoberal. Žalovaný sa ako zamestnanec aj ako konateľ spoločnosti správal účelovo, po neodovzdaní tržby za mesiac jún sa viac do práce nedostavil a od septembra vykonával podnikateľskú činnosť s rovnakým predmetom činnosti v inej obchodnej spoločnosti, ktorej je spoločníkom aj konateľom. Všetky listiny na preukázanie týchto tvrdení žalobca doložil v konaní, avšak týmto sa prvoinštančný súd nezaoberal. Preto žalobca žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zároveň prizná žalobcovi náhradu trov konania. 15. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že žalobca sa svojim žalobným návrhom domáhal voči žalovanému ako zamestnancovi zaplatenia sumy vo výške 33.222,94 Eur z titulu neodvedenia tržby za mesiac jún 2014 žalobcovi ako zamestnávateľovi, pričom ako dôkaz o oprávnenosti svojho nároku a jeho výške (tržieb) predložil listiny: 1. rukou písaná listina s číselnými údajmi bez označenia a určenia dátumu resp. obdobia, o ktorej žalobca tvrdí, že je dôkazom o prevzatí tržby zo strany žalovaného, z ktorého však nie je zrejmé, že ide o mesiac jún alebo rok 2014; 2. vyúčtovanie k 30.6.2014 Fema tt vykonané spoločnosťou Fema tt, s. r. o. za ktorú konal p. Lančarič, v tejto listine je uvedené Potraviny + číselný údaj, šenk 23.6. - 30.6. + číselný údaj, automaty, výdaje, pričom rozdiel je uvedený vo výške 33.222,94 Eur, vyúčtovanie bolo vykonané inou osobou ako žalovaným za mesiac jún 2014. Žalobca ako titul k svojmu uplatnenému nároku predložil Pracovnú zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 1.6.2009, kde ako druh práce je uvedené „Vedúci prevádzky.“ Platnosť tejto pracovnej zmluvy a výkon práce žalovaného nebolo v prvoinštančnom konané sporné zo strany žalobcu. Žalovaný mal uzavretú pracovnú zmluvu, nemal uzavretú písomnú dohodu o hmotnej zodpovednosti, žalobca si uplatňoval náhradu škody v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a v takomto prípade bolo povinnosťou zamestnávateľa preukázať predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. existenciu pracovnoprávneho vzťahu, protiprávny úkon, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou, zavinenie. V prípade, že nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, nemožno škodu priznať. Podľa ust. § 182 Zákonníka práce, v prípade, že zamestnávateľ má so zamestnancom uzavretú Dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedá zamestnanec za schodok vykázaný v pokladnici. V tomto prípade účtovníctvo nadväzuje na Zákonník práce a vzniká zamestnávateľovi voči hmotne zodpovednému zamestnancovi pohľadávka, ktorá sa podľa postupov účtovania pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva a to § 11 ods. 1b a § 51 Opatrenia Ministerstva financií SR zo dňa 16.12.2002 účtuje na účte č. 335 - Pohľadávka voči zamestnancom (obsahová náplň tohto účtu je okrem iného uplatnenie náhrady voči zamestnancom). V ostatných prípadoch (napr. krádež spôsobená neznámym páchateľom, poškodenie peňazí, falošné bankovky...) sa účtuje na účte 569 - Manká a škody na finančnom majetku, ktoré sa účtujú momentom zistenia takejto skutočnosti. V prvoinštančnom konaní takýto postup zo strany žalobcu v účtovnej evidencii spoločnosti nebol zaúčtovaný a evidovaný voči žalovanému, resp. voči dlžníkovi. Účtovné služby žalobcovi vykonávala spoločnosť Mlyna - catering, s. r. o. Trnava, ktorej jedným zo spoločníkov a konateľ je p. Lančarič, ktorý je zároveň konateľom žalobcu. Žalovaný ako zamestnanec všetky jemu dostupné doklady predložil tejto spoločnosti, ktorá bola odborne vybavená na vykonávanie takejto činnosti. Pod pojmom schodok pokladničnej hotovosti (inventarizačný rozdiel) sa rozumie výsledok riadne vykonanej fyzickej inventúry pokladničnej hotovosti v súlade s ust. § 30 ods. 5a zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. O výsledku inventarizácie je povinnosť spísať inventarizačný zápis v súlade s ust. § 30 ods. 3 uvedeného zákona, a to s povinnými náležitosťami podľa § 30 ods. 2 uvedeného zákona. Logicky teda vyplýva, že ak si zamestnávateľ uplatňuje voči zamestnancovi náhradu škody, tak by mal svoju pohľadávku voči zamestnancovi viesť na účte č. 335, a teda i pohľadávku, ktorú uplatňuje žalobca voči žalovanému by mal viesť vo svojom účtovníctve na tomto účte. Podľa účtovníctva spoločnosti za rok 2014 a rok 2015 nebola na tomto účte vedená žiadna pohľadávka voči žalovanému. Rovnako aj keby žalobca to neviedol na tomto účte, ale na účte č. 569 (krádež, poškodenie peňazí...)., nemal žalobca vo svojej účtovnej evidencii spoločnosti na tomto účte vedenú žiadnu pohľadávku voči žalovanému za rok 2014, ani za rok 2015. Vzhľadom na uvedené ako i existenciu dokladu predloženého žalobcom označeným ako doklad napísaný rukou žalovaného o prijatí tržby, nemožno brať ako dôkaz svedčiaci o výške škody. Žalovaný poukazuje nielen na nesprávnosť vedenia účtovníctva, ale aj na to, že ako je možné, že podľa vedenej účtovnej evidencii žalobcu a dokladu predloženého zo strany žalobcu ako doklad napísaný rukou, je zhoda vo výške škody, t. j. rozdiel prijatej a odvedenej tržby, ktorú si uplatňuje žalobca, pričom na doklade napísanom rukou, ktorý považuje žalobca za doklad o výške prijatej tržby zo strany žalovaného, sa napr. uvádza položka „Ihrisko“ tržba vo výške 355 Eur a táto položka nie je uvedená v účtovných príjmoch, vo výdavkoch na doklade písanom rukou, ktorý považuje žalobca za doklad o výške prijatej tržby je napísaný výdavok „Výplaty“ vo výške 9.415,80 Eur a vo výške 10.539,- Eur, t. j. spolu 19.954,80 Eur, pričom zamestnancom boli mzdy vyplatené cez bankový účet, ktorých výška je odlišná od takto uvedenej výšky a je účtovaná v účtovníctve v takej výške, aké boli zaslané na účty zamestnancov a nie čo im bolo vyplácané v hotovosti podľa dokladu napísaného rukou, ktorý považuje žalobca za doklad o výške prijatej tržby. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 4.4.2017 predniesol, že všetky výdavky, t. j. i vyplatené výplaty zamestnancom mimo účtu a sú uvedené na predloženom doklade napísanom rukou, ktoré však nie sú evidované v účtovníctve, ako výdavok uznáva. Ak teda žalobca vedie v účtovnej evidencii, že v pokladni by mala byť suma 33.222,94 Eur a na základe jeho uznania výdavkov uvedených na doklade písanom rukou, o ktorom tvrdí, že je dokladom o výške prijatej tržby, kde boli uvedené ako výdavok vyplatené výplaty zamestnancov po sčítaní v sume vo výške 19.954,80 Eur a neboli zaúčtované v účtovníctve, tak potom je potrebné túto sumu odrátať od sumy 33.222,94 Eur uvedenej v účtovnej evidencii, a tak by v pokladni teda mala byť suma 13.268,14 Eur ako reálny stav pokladne. Zostáva nezodpovedaná otázka, čo je vlastne reálny stav pokladne a v akej výške finančné prostriedky v pokladni chýbajú. Žalobca na základe ním predložených dokladov nevie presne určiť výšku skutočnej škody, pretože je nesúlad medzi vedenou účtovnou evidenciou a dokladom napísaným rukou, ktorý žalobca považuje za doklad svedčiaci o prevzatí tržby zo strany žalovaného. Žalobca jednoznačne nepreukázal výšku škody. Žalobca od júna 2014 dodnes neuviedol žiadnu pohľadávku voči žalovanému, neuviedol schodok v pokladni žalobcu, výška škody nebola z jeho strany vzhľadom na predložené doklady preukázaná, žalobca nepreukázal, nevie odôvodniť nesúlad medzi účtovnou evidenciou a evidenciou vedenou na doklade napísanom rukou, ktorý považuje za doklad preukazujúci prevzatie uvedenej výšky tržby žalovaným ohľadne príjmových položiek a výdavkových, a tak nepreukázal existenciu škody. Žalovaný na pojednávaní vypovedal, že prevzal finančné prostriedky v takej výške, ktorá sa rovnala výdavkom, ktoré neuhradil, všetky spotreboval na výdavky spoločnosti, doklady predložil pri svojom odchode, na účet spoločnosti vložil finančné prostriedky v mesiaci jún 2014 a žiadne iné finančné prostriedky si neponechal. Žalobca ako ten, ktorý má a mal dispozíciu s návrhom, si uplatnil náhradu škody z titulu pracovnoprávneho vzťahu žalobcu a žalovaného, a podľa jeho uplatneného nároku sa konanie na prvom stupni viedlo tak, že ide o pracovnoprávny vzťah a uplatnenie náhrady škody v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce. Z charakteru činností žalovaného, ktoré vykonával pre žalobcu ide o pracovnoprávny vzťah a žalobca nepreukázal podmienky uplatnenia náhrady škody voči žalovanému ako zamestnancovi. V prípade porušenia povinnosti konateľa spoločnosti a uplatnenie náhrady škody voči žalovanému ako konateľovi z titulu porušenia jeho povinnosti v súlade s ust. § 135a ods. 2,3,4 a 5 Obchodného zákonníka, a len v prípade ak toto ustanovenie nemá osobitnú úpravu, na vznik zodpovednosti konateľa za škodu sa uplatňuje všeobecná úprava v § 373 a nasl. a musia byť splnené tri zo základných predpokladov: vznik škody, porušenie povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne, pretože nesplnenie čo i len jedného zákonného predpokladu má za následok, že nedochádza ku vzniku zodpovednosti za škodu. Ak má spoločnosť viac konateľov, sú títo zodpovední za škodu spoločne a nerozdielne. Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že: 1. poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom, 2. nadobudli majetok v rozpore s ust. § 59a. Žalovaný prijatie hotovosti nevykonával ako štatutárny orgán, ale ako zamestnanec a tak toto konanie s plnením povinnosti zamestnanca, nemôže byť porušením povinnosti konateľa a v príčinnej súvislosti so vznikom škody uplatnenej v tomto konaní. V období jún 2014 dochádzalo k ukončeniu prevádzky žalobcu, rozpredával sa majetok, zásoby a prevádzali sa zamestnanci na spoločnosť druhého konateľa spoločnosti p. Lančariča, ktorý tento proces ako štatutárny orgán (nemal uzavretý pracovnoprávny vzťah so žalobcom) vykonával osobne a zasahoval aj do účtovníctva. Vzájomné dohody medzi žalovaným ako spoločníkom a p. Lančaričom ako ďalším spoločníkom a konateľom spoločnosti neboli vyriešené do konca júna 2014, žalovaný vysporiadal všetky výdavky, predložil ich do účtovníctva tak, ako boli zaúčtované a vysporiadal i žalobcom uznané hotovostné náklady na výplatu zamestnancov, ktoré neboli zaúčtované v účtovníctve (žalobca tento spôsob výplaty akceptoval a vedel o tom i druhý konateľ spoločnosti p. Lančarič, dôkazom čoho je i uznanie týchto výdavkov), neponechal si žiadnu hotovosť, vložil na účet žalobcu peniaze v júni 2014 a ukončil svoju činnosť ako vedúci prevádzky (boli vykonané inventúry tovaru, majetku, zásob). Žalovaný si ako zamestnanec i ako konateľ splnil všetky svoje povinnosti. Pokiaľ ide o ustanovenie § 135a Obchodného zákonníka, žalovaný ako jeden z konateľov spoločnosti sa podieľal na zabezpečovaní vedenia účtovníctva prostredníctvom zamestnancov spoločnosti patriacej druhému konateľovi žalobcu, riadne predkladal doklady a vyúčtovania, avšak v priebehu ukončenia podnikania žalobcu druhý konateľ spoločnosti p. Lančarič začal zasahovať do vedenia účtovníctva, rozpredával majetok, na jeho pokyn sa účtovali žalobcovi služby, ktoré neboli zmluvne dohodnuté a s časovým obdobím 4 roky dozadu a to v prospech spoločnosti Mlyna - catering, s. r. o. Trnava, ktorú vlastnil a za ňu konal druhý konateľ žalobcu p. Lančarič. Žalovaný nemal možnosť zasahovať do tohto stavu, žiadal o predloženie listín, ktoré mu až pod nátlakom právneho zástupcu boli predložené, avšak už bez možnosti akejkoľvek nápravy. Všetky účtovné doklady sa nachádzali a boli uskladnené v priestoroch spoločnosti patriacej druhému konateľovi spoločnosti p. Lančaričovi a možnosť zabezpečovať účtovníctvo zo strany žalovaného ako konateľa bola vylúčená, vykonávali sa rôzne účtovné operácie zo strany druhého konateľa p. Lančariča v prospech jeho samostatnej spoločnosti a dochádzalo ku kráteniu majetku žalobcu. Žalovanému bolo odopreté nielen výkon oprávnení konateľa ale aj spoločníka. Žalobca, kedy zabezpečoval účtovnú evidenciu žalobcu druhý konateľ spoločnosti p. Lančarič, neviedol žiaden schodok oficiálne v účtovníctve ani v daňovom priznaní voči žalovanému, čo potvrdila i svedecká výpoveď účtovníčky p. N., žalovaný sa domáhal predloženia hodnoverného dokladu na preukázanie schodku, avšak žalobca žiaden doklad nepredložil. Žalovaný až do momentu jeho odchodu ako zamestnanca si riadne plnil i ako konateľ všetky svoje povinnosti s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti, z jeho strany nedošlo k žiadnemu porušeniu povinnosti konateľa spoločnosti, ktorý reálne od júna 2014 ani nemal možnosť vykonávať svoje oprávnenie konateľa a spoločníka žalobcu. Pred súdom prvej inštancie v rámci dokazovania v prípade uplatnenia náhrady škody zo strany žalobcu voči žalovanému ako konateľovi, nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Medzi spoločníkmi žalobcu, ktorí boli zároveň i konateľmi spoločnosti dochádzalo od júna 2014 k vzájomným nezhodám, ktoré vyvrcholili tým, že žalovaný nemal možnosť nazerať do účtovníctva, nebol oboznámený s úkonmi, ktoré vykonal druhý konateľ žalobcu p. Lančarič, všetok majetok spoločnosti bol rozpredaný, finančné prostriedky na účte boli druhým konateľom žalobcu p. Lančaričom vybrané na rôzne záväzky, ktoré neboli spoločníkmi odsúhlasené a boli platené jeho spoločnosti Mlyna - catering, s. r. o. Trnava. Žalovaný nemal možnosť sa žiadnym spôsobom podieľať na vedení riadneho účtovníctva žalobcu od júna 2014, nemal prehľad o vykonávaných úkonoch druhého konateľa spoločnosti, výkon jeho povinností bol znemožnený konaním druhého konateľa žalobcu p. Lančaričom a tak žalovaného nemožno zaviazať k náhrade škody, ktorej vznik a výšku žalobca nepreukázal. Žalovaný preto navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. K tomuto vyjadreniu žalovaný pripojil faktúry vystavené dodávateľom Mlyna - catering, s. r. o. odberateľovi Fema tt, s. r. o., a to faktúru č. 10140036 zo dňa 15.5.2014, faktúru č. 10140060 zo dňa 1.7.2014, ako aj faktúry vystavené dodávateľom Fema tt, s. r. o. odberateľovi Mlyna - catering, s. r. o., a to faktúru č. 10140009 zo dňa 30.5.2014, faktúru č. 10140016 zo dňa 3.9.2014, ďalej pracovnú zmluvu Tomáša Lančariča zo dňa 14.12.2015 na pozíciu manažér a čiastočný výpis z účtu spoločnosti zo dňa 13.1.2016. 16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, keď prvoinštančný súd vykonal dokazovanie a v potrebnom navrhnutom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom; a pretože odvolací súd zdieľa i právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na výstižné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Prvoinštančný súd sa pritom v odôvodení rozsudku riadne vysporiadal so všetkou obranou uplatnenou žalobcom v prvoinštančnom konaní, ktorá bola použitá i v odvolaní. Po oboznámení sa s celým obsahom spisu, vrátane vykonaných dôkazov, odvolací súd sa stotožňuje s prvoinštančným, že žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a predovšetkým nepreukázal vznik škody ako takej, ani jej výšku, v dôsledku čoho nebolo možné jeho žalobe vyhovieť. 17. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie sa žiada dodať ešte nasledovné: 18. V konaní nebolo sporným a bolo preukázaným, že žalovaný ako zamestnanec bol v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom ako zamestnávateľom na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2009, s dohodnutým druhom a miestom výkonu práce - vedúci prevádzky v Šúrovciach. Zároveň nebolo sporné, že žalovaný bol v rozhodnom období tiež konateľom žalobcu. Medzi stranami tiež nebolo sporné, nakoľko tvrdenia žalobcu tomto smere boli potvrdené žalovaným, že v danej spoločnosti bolo zaužívané, že žalovaný preberal od zamestnancov prijatú tržbu a po úhrade potrebných výdajov, odovzdával tržbu zamestnávateľovi na účet, pričom o prijatej tržbe a výdajoch každý mesiac predkladal vlastnoručný písomný rozpis. Avšak podľa tvrdenia žalobcu, žalovaný tržbu za mesiac jún 2014 v celkovej výške 33.222,94 eur (zostatok po úhrade výdajov) neodovzdal, preto sa žalobca domáha zaplatenia tejto sumy titulom náhrady škody, spolu s úrokom z omeškania odo dňa 1.7.2014. 19. Podľa § 179 ods. 1 písm. b) zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce (ďalej tiež „ZP“) zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a 185. 20. Podľa § 182 ods. 1 a 2 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť) (1). Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná (2). 21. Podľa § 185 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá za stratu nástrojov, ochranných pracovných prostriedkov a iných podobných predmetov, ktoré mu zamestnávateľ zveril na základe písomného potvrdenia 22. Podľa § 186 ods. 1 a 2 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje (1). Náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182 až 185 alebo ak bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných látok (2). 23. Podľa § 220 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce, plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. 24. Podľa § 29 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení účinnom do 31.12.2014, inventarizáciou overuje účtovná jednotka, či stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov v účtovníctve zodpovedá skutočnosti. 25. Podľa § 30 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení účinnom do 31.12.2014, skutočný stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov sa zisťuje inventúrou. Pri majetku hmotnej povahy a nehmotnej povahy sa skutočný stav zisťuje fyzickou inventúrou; pri záväzkoch, rozdiele majetku a záväzkov a pri tých druhoch majetku, pri ktorých nemožno vykonať fyzickú inventúru, sa skutočný stav zisťuje dokladovou inventúrou; ak je to možné, používa sa kombinácia fyzickej a dokladovej inventúry. 26. Podľa § 30 ods. 5 písm. a) zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení účinnom do 31.12.2014, inventarizačný rozdiel môže mať dvojaký charakter, a to a) manko, ak zistený skutočný stav je nižší ako stav v účtovníctve a ak ho nemožno preukázať účtovným záznamom; pri peňažných prostriedkoch a ceninách sa označuje ako schodok. 27. Podľa § 30 ods. 7, zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení účinnom do 31.12.2014, inventarizačný rozdiel zaúčtuje účtovná jednotka do účtovného obdobia, za ktoré sa inventarizáciou overuje stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov. 28. Podľa 261 ods. 6 písm. a) zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia. 29. Podľa § 133 ods. 1 prvá veta zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej tiež „OBZ“), štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. 30. Podľa § 135 ods. 1 a 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti (1). Konatelia predkladajú valnému zhromaždeniu na schválenie riadnu individuálnu účtovnú závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku a návrh na rozdelenie zisku alebo úhradu strát v súlade so spoločenskou zmluvou a stanovami. Ak osobitný zákon ukladá spoločnosti povinnosť vyhotoviť výročnú správu, konatelia predkladajú valnému zhromaždeniu na prerokovanie spolu s riadnou alebo mimoriadnou individuálnou účtovnou závierkou výročnú správu (2) 31. Podľa § 135a ods. 1 veta prvá zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. 32. Podľa § 135a ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. 33. Podľa § 136 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, pokiaľ zo spoločenskej zmluvy alebo stanov nevyplývajú ďalšie obmedzenia, konateľ nesmie: a) vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzavierať obchody, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou spoločnosti, b) sprostredkúvať pre iné osoby obchody spoločnosti, c) zúčastňovať sa na podnikaní inej spoločnosti ako spoločník s neobmedzeným ručením a d) vykonávať činnosť ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho alebo iného orgánu inej právnickej osoby s podobným predmetom podnikania, ibaže ide o právnickú osobu, na ktorej podnikaní sa zúčastňuje spoločnosť, v ktorej vykonáva pôsobnosť konateľa. 34. Podľa § 65 ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, spoločnosť je oprávnená požadovať, aby osoba, ktorá tento zákaz porušila, vydala prospech z obchodu, pri ktorom porušila zákaz konkurencie alebo previedla tomu zodpovedajúce práva na spoločnosť. Tým nie je dotknuté právo na náhradu škody. 35. Žalobca v podanom odvolaní poukazoval okrem iného na skutočnosť, že žalovaný bol zároveň konateľom žalobcu, ktorý bol zodpovedný za vedenie účtovníctva v prevádzke, kde škoda vznikla, teda za spôsobenú situáciu nesie plnú zodpovednosť. Poukazoval tiež na to, že potom, čo v júni 2014 žalovaný rozdiel prijatých tržieb a výdavkov na účet žalobcu už neodviedol, založil si v septembri 2014 vlastnú spoločnosť s takmer totožným obchodným menom (FEPA TT, s. r. o., IČO: 36 006 769), ktorej skutočnosti však prvoinštančný súd nevenoval žiadnu pozornosť. Tu je potom potrebné uviesť predovšetkým to, že podľa odvolacieho súdu, prvoinštančný súd správne posúdil uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému titulom všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 179 ZP. Žalobca totiž svoj nárok skutkovo opieral o to, že žalovaný ako vedúci prevádzky v Šúrovciach pravidelne od ostatných hmotne zodpovedných zamestnancov preberal tržby, z nich potom hradil výdaje a rozdiel poukazoval každý mesiac na účet spoločnosti. Svoj nárok žalobca neopieral o to, že by sa domáhal voči žalovanému nároku na náhradu škody z dôvodu nesprávne vedeného účtovníctva (§ 135 ods. 1, § 135a ods. 1 a 2 OBZ), ohľadom ktorého skutkového tvrdenia žalobca inak neuviedol žiadne konkrétne okolnosti ani údaje, ako ani z dôvodu, že by žalovaný porušil zákaz konkurencie v zmysle § 136 OBZ s následkami podľa § 65 OBZ. Poukaz žalobcu na to, že si žalovaný v septembri 2014 založil vlastnú spoločnosť, je teda v danej právnej veci bez ďalšieho celkom irelevantný, prvoinštančný súd preto správne uzavrel, že samotná skutočnosť, že došlo k rozporom konateľov žalobcu, sama o sebe nemá za následok vznik zodpovednostného vzťahu, bez splnenia zákonných podmienok. 36. Podstatné je, že pre záver o tom, či zodpovednosť za škodu má povahu pracovnoprávneho nároku v zmysle ust. § 179 ZP, alebo občianskoprávneho nároku podľa § 420 OZ, prípadne obchodnoprávneho nároku v zmysle § 135a ods. 1 a 2 OBZ je rozhodujúce, či činnosť, ktorou mala byť zamestnancom spôsobená škoda jeho zamestnávateľovi, má vnútorný účelový vzťah k plneniu pracovných povinností škodcu. Pojem „plnenie pracovných úloh alebo priama súvislosť s ním“ zakotvuje § 220 ZP, pričom obsah tohto pojmu je širší ako výkon práce zamestnanca podľa pracovnej zmluvy. Pri posudzovaní splnenia tohto zodpovednostného predpokladu ide hlavne o to, či činnosť zamestnanca z vecného, časového alebo miestneho hľadiska možno považovať za činnosť konanú pre zamestnávateľa. 37. V danom prípade bolo nesporné, že žalovaný bol vedúcim prevádzky žalobcu v Šúrovciach a zhodným tvrdením žalobcu a žalovaného, ako i čestnými prehláseniami zamestnancov žalobcu L. J., N. N. a O. M. bolo preukázané, že žalovaný ako vedúci zamestnanec pravidelne preberal na základe ustálených pracovných postupov od podriadených zamestnancov tržby z prevádzky, pričom bol zároveň oprávnený z prijatých tržieb hradiť výdaje a zvyšok bol povinný poukázať svojmu zamestnávateľovi, na jeho účet. Odvolací súd má za to, že preberanie tržby od podriadených zamestnancov a ďalšie nakladanie s ňou v zmysle zavedených postupov u zamestnávateľa, jednoznačne sú úkony súvisiace s plnením pracovných povinností žalovaného ako vedúceho prevádzky, a nie výkonom jeho funkcie ako konateľa spoločnosti, ktorého úlohou v zmysle § 133 OBZ je predovšetkým konanie v mene spoločnosti navonok vo vzťahu k tretím osobám, ďalej pôsobnosť do vnútra pri obchodnom vedení spoločnosti, resp. pri rozhodovaní o iných vnútorných veciach spoločnosti, a to na základe zákona, spoločenskej zmluvy, alebo stanov. Vzťah medzi konateľom a spoločnosťou je vždy obchodno- záväzkovým vzťahom v zmysle § 261 ods. 6 OBZ a riadi sa zmluvou o výkone funkcie, resp. podporne mandátnou zmluvou alebo ustanoveniami OBZ. Konateľ je potom povinný vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Pri výkone svojej pôsobnosti konatelia zodpovedajú za škodu, ktorú spôsobili spoločnosti tým, že porušili svoje povinnosti. Zodpovednosť konateľa za škodu sa riadi ustanoveniami OBZ, pričom konatelia zásadne nesú objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú spoločnosti (§ 135a OBZ). Spoločnosť žalobcu má pritom od svojho vzniku dvoch konateľov, a to žalovaného, ako aj p. Tomáša Lančariča, ktorých konanie je upravené tak, že konateľ koná v mene spoločnosti samostatne. Na činnosti súvisiace s výkonom funkcie konateľa potom nie je možné uzavrieť pracovnú zmluvu. Nie je však vylúčené, aby spoločnosť uzavrela s konateľom pracovnú zmluvu, ktorej predmetom bude odlišná činnosť od pôsobnosti konateľa ako štatutárneho orgánu, rovnako ako v danom prípade, kedy žalovaný je nielen konateľom, ale zároveň aj zamestnancom spoločnosti, pričom v rámci pracovnoprávneho vzťahu vykonával funkciu vedúceho prevádzky v Šúrovciach. Spravovanie tržby konkrétnej prevádzky, úhrada výdajov tejto prevádzky pritom jednoznačne súvisí s pracovnými povinnosťami jej vedúceho (§ 220 ZP). 38. Preto ak žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z toho, že žalovaný tržbu za mesiac jún 2014 od podriadených zamestnancov prevzal a neodovzdal, je právnym titulom nároku žalobcu na náhradu škody, zodpovednosť jeho zamestnanca podľa § 179 ZP. Ust. § 182 ZP pritom upravuje osobitný druh zodpovednosti zamestnanca, ktorej základným predpokladom je existencia platnej dohody o hmotnej zodpovednosti a existencia škody v podobe schodku na hodnotách, ktoré boli zverené zamestnancovi. Ak zamestnávateľ utrpel škodu na inom svojom majetku, ako sú hodnoty zverené zamestnancovi na základe dohody o hmotnej zodpovednosti, nie je možná aplikácia takéhoto druhu zodpovednosti. Ak nebola uzavretá platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, zamestnávateľ sa môže domáhať náhrady škody len podľa § 179 ZP. Ust. § 185 ZP tiež upravuje ďalší druh osobitnej zodpovednosti na strane zamestnanca, a to, za stratu predmetov zverených na základe písomného potvrdenia. V danom prípade však dokazovaním nebolo zistené, že by zodpovedný zamestnanec, t. j. žalovaný, mal so žalobcom uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti (§182 ZP), alebo, že by tržbu za mesiac jún 2014 prevzal od zamestnávateľa na písomné potvrdenie (§ 185 ZP), preto sa jeho zodpovednosť posudzuje podľa ust. § 179 ZP. 39. Potom v prípade nároku vyplývajúceho zo všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktorá vznikla zavineným porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, zaťažuje zamestnávateľa dôkazné bremeno preukázať všetky predpoklady na vznik nároku zo zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to: a) protiprávne konanie zamestnanca spočívajúce v porušení povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, d) zavinenie zamestnanca. 40. V prvom rade je základným predpokladom existencia pracovnoprávneho vzťahu, čo je v danom prípade splnené, keď podľa pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2009 je žalovaný zároveň zamestnancom žalobcu. Protiprávne konanie zamestnanca je také, ktoré je v rozpore s právnou povinnosťou vyplývajúcou pre neho z pracovnoprávneho vzťahu. Porušenie povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením môže spočívať v porušení ustanovení Zákonníka práce, ustanovení kolektívnej zmluvy, pracovného poriadku, určených pracovných postupov, alebo ustanovení pracovnej zmluvy alebo iných právnych predpisov, ktoré majú pracovnoprávny charakter. Rozhodujúci je vecný (vnútorný účelový) vzťah, t. j. vzťah k činnosti, ktorou bola škoda spôsobená, k pracovným úlohám. V tomto prípade žalobca tvrdil, že žalovaný porušil zavedený pracovný postup, keď prijatú tržbu za jún 2014 neodovzdal. Škoda potom predstavuje ujmu, ktorá nastala a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Zamestnanec v zásade zodpovedá zamestnávateľovi iba za skutočnú škodu. Skutočnou škodou je suma, o ktorú sa majetok poškodeného zmenšil, pričom táto suma zodpovedá hodnote ktorú treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu. V danom prípade škoda na strane žalobcu mala spočívať vo výške prijatej a neodvedenej tržby za jún 2014. Príčinná súvislosť sa chápe ako súvislosť medzi dvoma javmi, ktorá spočíva v tom, že jeden jav (protiprávny úkon) je takej povahy, že by bez neho druhý jav (škoda) nebol nastal. V kauzálnom priebehu predstavuje prvý jav príčinu, druhý následok. Zavinenie ako predpoklad zodpovednosti zamestnanca za spôsobenú škodu musí zamestnávateľ preukazovať iba v prípade aplikácie všeobecnej zodpovednosti, ktorá nastupuje ak neboli splnené okolnosti pre založenie osobitnej zodpovednosti podľa § 182 - § 185 ZP. Povinnosť zamestnávateľa preukázať zavinenie zamestnanca je dôkazom o aplikácii prezumpcie neviny v Zákonníku práce. Zavinenie zamestnanca pritom môže spočívať v dvoch formách, a to vo forme úmyslu a nedbanlivosti. Zákonník práce umožňuje zamestnávateľom uplatňovať nárok na náhradu škody spôsobenej nedbanlivostne maximálne vo výške 4-násobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca. Avšak voči zamestnancovi, ktorý škodu spôsobil úmyselne, priznáva Zákonník práce zamestnávateľovi nárok na náhradu skutočnej škody bez zákonnej limitácie, vrátane nároku na náhradu ušlého zisku. 41. S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská, bolo potrebné posúdiť, či žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal kumulatívne splnenie všetkých predpokladov všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu. Odvolací súd je potom toho názoru, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru pokiaľ uzavrel, že žalobca v prvom rade nepreukázal vznik škody a jej výšku. 42. Žalobca svoju škodu preukazoval predovšetkým listinnými dokladmi napísanými rukou žalovaného (č. l. 6 - 9 spisu), ktoré podľa žalovaného predstavujú záznamy žalovaného o prijatých tržbách za mesiac jún 2014, ako aj o výdajoch, pričom žalobca k týmto výdajom pripojil svoje vlastnoručne napísané vyúčtovanie, kde po odpočítaní všetkých príjmov a výdajov za jún 2014 uviedol, že rozdiel predstavuje sumu 33.222,94 eur, pričom žalobca tvrdí, že práve túto sumu mal žalovaný odovzdať žalobcovi na jeho účet. Predovšetkým je potrebné uviesť, že žalobca žiadnym spôsobom v tomto konaní nepreukázal, že žalovaný tržbu za mesiac jún 2014 na účet žalobcu neodviedol. Žalobca o tomto svojom tvrdení „neodvedenie tržby“ nepredložil žiadne výpisy z účtu spoločnosti, hoci uviedol, že žalovaný posledný vklad na účet spoločnosti vykonal dňa 4.6.2014, ani toto svoje tvrdenie žalobca nepreukázal. Z účtovníctva žalobcu (žalovaným predložená hlavná kniha za obdobie do 6/2014 a do 12/2014 a účtovná závierka spoločnosti za rok 2014), pritom nevyplýva, že by žalobca sumu 33.222,94 eur, či inú konkrétnu sumu, viedol ako schodok, či manko, v súlade s ustanoveniami § 30 ods. 5 a 7 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, ako zistený inventarizačný rozdiel. Externá účtovníčka žalobcu, W. N. pritom uviedla, že nakoľko jej riadny účtovný doklad, ktorým je zápisnica o škode nebol predložený, v účtovnej závierke sa schodok neprejavil, bol uvedený iba v inventarizačnom zápise, pričom tento schodok mala vypočítať kolegyňa, s ktorou svedkyňa účtovníctvo robila, keď malo ísť o hotovosť, ktorá sa nachádza na firme, a podľa tržieb a bankových výpisov to nebolo vložené. Svedkyňa N. tiež potvrdila, že pri výpočte tržieb vždy vychádza z registračnej pokladne a v prípade výdajov - z pokladničných dokladov na preukázanie výdavkov. V tomto prípade však žalobca nepredložil relevantné doklady, ktorými by boli údaje z registračnej pokladne za jún 2014 a pokladničné doklady o výdavkoch za jún 2014, z ktorých by bolo možné zistiť prípadný rozdiel. Opieral sa výlučne o žalovaným rukou písané listiny a svoje písomné vyúčtovanie za jún 2014, čo však nie sú spôsobilé podklady na preukázanie schodku v príjmoch a výdajoch v zmysle zákona o účtovníctve. Žalovaný síce vo svojej výpovedi potvrdil, že tržbu v mesiaci jún 2014 riadne preberal, avšak uviedol tiež, že všetky peniaze boli použité na výdavky, teda nešli na účet. Žalovaný potvrdil, že rukou písané listiny predložené žalobcom ako dôkaz (č. l. 6-9 spisu) písal on, avšak vzhľadom na to, že na nich nie je uvedený dátum, ani rok, on sám nevie uviesť, či ide o záznamy práve za mesiac jún 2014, spochybnil tiež, či tam uvedené sumy zodpovedajú skutočným tržbám. Žalobca v podanom odvolaní poukazoval na to, že súd mal vyjadrenie žalovaného, že „predložené vyúčtovanie za jún 2014“ je písané jeho rukou vyhodnotiť v prospech žalobcu a nie v prospech žalovaného, avšak odvolací súd uvádza, že z výpovede žalobcu nijako nevyplýva, že by tento okrem toho, že predložený záznam je písaný jeho rukou, zároveň uznal, že ide o záznam za mesiac jún 2014. Naopak, práve toto tvrdenie žalobcu žalovaný v priebehu celého konania spochybňoval. Žalobca tiež v odvolaní uvádzal, že pokiaľ všetky ostatné vyúčtovania už boli spracované za ostatné mesiace a tiež boli bez dátumu, preto ak žiadne ďalšie vyúčtovanie neexistovalo, logicky muselo ísť o vyúčtovanie za jún 2014, avšak tu odvolací súd rovnako uvádza, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že všetky ostatné rukou písané vyúčtovania žalovaným boli spracované za predchádzajúce mesiace a že predložené vyúčtovanie je jediným zostávajúcim, ktoré treba nevyhnutne priradiť k mesiacu jún 2014. Žalovaný tiež spochybnil správnosť tohto rukou písaného záznamu, keď rozhodujúce sú údaje vedené v účtovníctve spoločnosti, čo je v tomto prípade opodstatnená námietka. Žalobca totiž na základe predložených ručných záznamov žalovaného, vykonal vlastné písomné vyúčtovanie k 30.6.2014, podľa ktorého celkové tržby v júni 2014 boli vo výške 46.154,14 eur a výdavky boli 12.931,20 eur. Na výzvu súdu, aby žalobca predložil prehľad príjmov a výdavkov za jún 2014, vrátane vyplatených miezd zamestnancov, žalobca predložil pokladničnú knihu za jún 2014 (č. l. 98 spisu), podľa ktorej celkové tržby boli vo výške až 77.870,93 eur (t. j. suma 12.519,13 eur + 3.189 eur + 62.162,80 eur) a výdavky podľa pokladničnej knihy za jún 2014 boli vo výške až 53.884,04 eur, čo nesedí ani s vyúčtovaním písaným žalobcom k 30.6.2014 (kde uvádzal tržby len vo výške 46.154,16 eur, a výdavky len vo výške 12.931,20 eur), ako ani s rukou písaným sporným záznamom žalovaného (č. l. 6-9 spisu) z ktorého vyplývajú tržby vo výške 55.476,24 eur bez gastro-lístkov a vo výške 62.874,41 eur aj s gastro-lístkami a výdaje vo výške 23.090,30 eur. Tieto preukázané rozdiely medzi písomným vyúčtovaním žalobcu k 30.6.2014, na základe ktorého si voči žalovanému uplatňuje škodu v sume 33.222,94 eur a údajmi v pokladničnej knihe za jún 2014, žalobca potom žiadnym spôsobom nevysvetlil. Ako ďalší dôkaz žalobca predložil inventarizáciu pokladnice k 30.6.2014 a k 31.12.2014, tzv. „Mincovka“, kde je uvedené, že k 30.6.2014 bola v pokladni hotovosť 7.778,66 eur, pričom tam má byť stav 41.001,60 eur, keď rozdiel 33.222,94 eur sa má fyzicky nachádzať u žalovaného ako neodovzdaná časť tržby za prevádzku Šúrovce (rovnaký záver o neodovzdanej tržbe je aj v inventarizácii pokladnice k 31.12.2014). Tento doklad spísaný konateľom žalobcu Tomášom Lančaričom (tak doklad zo dňa 30.6.2014 ako aj zo dňa 31.12.2014) však spochybnil samotný žalobca, keď uviedol, že fyzickú inventarizáciu nikdy nerobil, nevie kedy sa inventarizácia robila, nevie, či fyzicky prevzal peniaze, ktoré sú uvedené v pokladni, čím v podstate poprel, že inventarizácia bola vykonaná v súlade s ust. § 29 a nasl. zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Žalobca tak v konaní nepredložil žiaden relevantný doklad, z ktorého by vyplývala ním tvrdená skutočnosť, že žalovaný neodovzdal prijaté tržby za mesiac jún 2014 vo výške 33.222,94 eur. Rukou písaný záznam žalobcu - vyúčtovanie k 30.6.2014, nie je spôsobilým dôkazom o vzniku škody na strane žalobcu a jej výške. 43. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že konaním žalovaného v mesiaci jún 2014, kedy prijal tržby a tieto neodviedol na účet žalobcu, vznikla žalobcovi škoda, a to práve vo výške 33.222,94 eur. Dôkazné bremeno preukázať vznik škody a jej výšku bolo pritom práve na žalobcovi. Dôkazným bremenom sa pritom rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Nositeľom dôkazného bremena preukázať, že v danom prípade boli splnené všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného, ako zamestnanca za škodu, nesie práve žalobca, ako jeho zamestnávateľ. Bolo pritom v možnostiach a schopnostiach žalobcu, ktorý ako zamestnávateľ disponuje všetkou potrebnou evidenciou preukázať, napríklad aj konkrétnymi dokladmi z registračnej pokladne za jún 2014, aké boli tržby žalobcu a predložením tiež konkrétnych pokladničných dokladov preukázať, aké boli výdavky žalobcu za jún 2014. Iba toto sú relevantné poklady pre účtovníctvo a pre preukázanie prípadnej škody na majetku žalobcu. 44. Žalobca v podanom odvolaní poukazoval na to, že ak žalovaný potvrdil, že prevzal tržby za mesiac jún 2014, pričom však uviedol, že všetky prijaté finančné prostriedky boli použité na výdavky, bolo na žalovanom, aby toto svoje tvrdenie preukázal. Žalobca sa tu však nesprávne snaží presúvať dôkazné bremeno na žalovaného. Bolo totiž naopak úlohou žalobcu preukázať, aké boli konkrétne príjmy a výdavky prevádzky v Šúrovciach za mesiac jún 2014, ako aj preukázať, že žalovaným neboli za jún 2014 vložené na účet spoločnosti zodpovedajúce finančné prostriedky. Z žalobcom predložených, žalovaným rukou písaných záznamov, ktoré majú byť dôkazom pohľadávky žalobcu, avšak pri ktorých žalovaný sporuje, že ide o údaje za jún 2014, vyplýva, že výdavky za jún 2014 mali byť vo výške len 23.090,30 eur (suma 9.806,07 eur + 353,03 eur + 12.931,20 eur), avšak podľa pokladničnej knihy za jún 2014, výdaje boli spolu v sume až 53.884,04 eur, žalobca teda vo svojom účtovníctve spracoval podklady na výdaje v sume vyššej, ako zohľadnil v písomnom vyúčtovaní k 30.6.2014, z ktorého potom vychádzal pri uplatňovaní škody voči žalovanému. Pokiaľ potom žalobca trvá na tom, že jeho písomné vyúčtovanie k 30.6.2014 (č. l. 10 spisu) je správne, znamená to, že je v absolútnom rozpore s údajmi v účtovníctve podľa pokladničnej knihy za jún 2014, čo je však nevyhnutné pripísať v neprospech žalobcu, neschopného preukázať skutočné tržby a výdavky spoločnosti za mesiac jún 2014, ako ani skutočnosť, že zo strany žalovaného nebol zistený rozdiel poukázaný na účet žalobcu. Nebol to teda žalovaný, kto mal preukazovať svoje tvrdenie, že výdavky za jún 2014 boli vo výške tržieb, ale vzhľadom na to, že relevantnými dokladmi by mal disponovať práve žalobca, bolo jeho úlohou v spore preukazovať, aké boli jeho tržby za jún 2014, aké boli výdavky, aký je potom zistený rozdiel a že tento konkrétny rozdiel nebol žalovaným spoločnosti odovzdaný. Pretože žalobca na preukázanie týchto rozhodujúcich skutočností nepredložil v spore relevantné dôkazy, neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že žalovaný ako vedúci prevádzky v Šúrovciach neodviedol tržby za mesiac jún 2014, ktorým konaním žalobcovi vznikla škoda. Hoci totiž žalobca tvrdil negatívnu skutočnosť (neodovzdanie tržby žalovaným), ktorá sa spravidla nedokazuje, mal svoj nárok v danom prípade preukazovať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k záveru, že negatívna skutočnosť je daná. Ak teda žalobca ako zamestnávateľ tvrdil, že žalovaný tržbu za jún 2014 neodovzdal, mal tvrdiť a preukazovať pozitívne skutočnosti, predovšetkým aká bola výška tržieb za jún 2014 (údaje z registračnej pokladne), aké boli výdavky za jún 2014 (zaúčtované pokladničné doklady o výdavkoch) a že v rozhodnom období nebol vykonaný príslušný vklad na účet žalobcu (výpismi s účtov). Pretože predložená písomná evidencia žalobcu nesedí s účtovnou, nie je možné preskúmať, ktorá evidencia bola vedená správne a či teda vôbec vznikla žalobcovi nejaká škoda. Prvoinštančný súd potom správne uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, keď nepreukázal už prvotný základný predpoklad o vzniku škody, z ktorého dôvodu bolo nevyhnutné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 45. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, odvolací súd v podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, potvrdil. 46. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 47. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).