Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/182/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212216005 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2212216005.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária Antovszká, s. r. o., so sídlom Bratislava, Bárdošova 2/A, proti žalovanému: O. U., nar. XX.X.XXXX, adresa R., o zaplatenie 199,44 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11C/157/2013-49 zo dňa 17.6.2013 - v zamietajúcej časti a proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda 11C/157/2013-104 zo dňa 30.3.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku o d m i e t a. II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 67,12 Eur a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e. III. Dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e. IV. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 132,32 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 132,32 Eur od 4.3.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania za zaplatený súdny poplatok za návrh vo výške 16,50 Eur a právnemu zástupcovi žalobcu trovy právneho zastúpenia vo výške 43,64 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhou výrokovou vetou vo zvyšku žalobu zamietol. 2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 708 a § 715 Obchodného zákonníka. 3. Skonštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť mu sumu 199,44 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 132,32 Eur od 4.3.2010 do zaplatenia titulom plnenia zo zmluvy uzatvorenej dňa 22.2.2008 podľa § 269 ods. 2, § 708 a nasl., § 716 a nasl. Obchodného zákonníka a § 43b ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb. 4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca (v tom čase s obchodným menom Dexia banka Slovensko, a.s.) uzavrel dňa 22.2.2008 so žalovaným Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb. V zmysle článku I.4 zmluvy nebolo dohodnuté povolené prečerpanie na osobnom účte, pričom v tomto článku bolo zároveň uvedené, že „V prípade konkludentného prijatia návrhu zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie bankou, dôjde povolením čerpania peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu na účte v článku I. bod 1 Zmluvy k platnému a účinnému uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie. Výšku a účinnosť debetného limitu banka oznámi majiteľovi účtu formou výpisu z technického systému banky na adresu na zasielanie výpisov v zmysle čl. I. bod 1 Zmluvy.“ Povolené prečerpanie nebolo dohodnuté ani neskôr, a teda ani nie do výšky debetného limitu na osobnom účte. Počiatok nepovoleného prečerpania súd nezistil, nakoľko žalobca k žalobe pripojil len 2 z 3 priebežných výpisov z účtu č. 293. Vo výpise z účtu číslo 3 sa udáva: nový zostatok na účte žalovaného vo výške 0 Eur, vyrovnanie zostatku zatvoreného účtu vo výške 132,32 Eur. Súd uzavrel, že zmluva o osobnom účte, z ktorej žalobca vyvodzuje svoj nárok, je zmluvou podľa ust. § 708 a nasl. Obchodného zákonníka a patrí v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Vzhľadom na neznámu výšku debetného limitu nemožno podľa súdu ustáliť, či sa na daný vzťah vzťahuje alebo nevzťahuje (do 200 Eur) Zákon o spotrebiteľských úveroch (§ 1 ods. 2 písm. e/ zák. č. 258/2001 Z. z.). 5. Súd mal preukázané, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o bežnom účte zo dňa 22.2.2008 na číslo účtu XXXXXXXXXX.Predchádzajúce priebežné mesačné prečerpania účtu nie sú známe. Odstúpenie od zmluvy zo dňa 23.2.2010 mal súd za preukázané s odkazom na článok IX, časť B, bod 3 a/ VOP, čo je na druhý pracovný deň odo dňa jeho odoslania, avšak dátum odoslania nie je známy. Dňa 31.3.2010 zmluva o bežnom účte podľa § 715 ods. 2 Obchodného zákonníka zanikla výpoveďou zo strany žalobcu, pričom výpis z bankových kníh žalobcu ku dňu 3.3.2010 deklaruje nový zostatok na účte 0 Eur, s kreditným zostatkom 132,32 Eur a s debetným zostatkom 0,15 Eur. Tým došlo k vzájomnému vyrovnaniu účastníkov zmluvy o bežnom účte, a to výpočtom 132,32 Eur + 0,15 Eur = 132,47 Eur v prospech žalobcu, pričom však žalobca žiada sumu 199,44 Eur. Prvoinštančný súd uviedol, že pokiaľ ide o sankčný debetný úrok z omeškania podľa str. 11, 12 písm. t) bod 16 VOP, podľa ktorého nevysporiadaný debetný zostatok na účte po zániku zmluvy, je banka oprávnená sankcionovať úrokom z omeškania ako pri nepovolenom prečerpaní účtu, ktorého výška je zverejnená v slobodných prístupoch banky a na internetovej stránke banky, tak na tento by mal žalobca nárok od zániku zmluvy o bežnom účte , t. j. od 31.3.2010. Pokiaľ teda ide o sumu 67,12 Eur, čo sú kapitalizované sankčné úroky z omeškania podľa Sadzobníka poplatkov vo výške 20%, tak tieto by patrili žalobcovi za obdobie od 31.3.2010 zo sumy 132,32 Eur, avšak súd uzavrel, že nakoľko žalobca žiada menej, a to bežné úroky z omeškania vo výške 9% ročne za obdobie od 4.3.2010 zo sumy 132,32 Eur do zaplatenia, súd mu priznal tie, nakoľko je to konformné s ust. § 54 Občianskeho zákonníka. 6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok platného a účinného v čase rozhodovania súdu (ďalej len „OSP“) a žalobcovi priznal náhradu trov konania titulom súdneho poplatku za žalobu vo výške 16,50 Eur, titulom právneho zastúpenia 66% z vyčíslených dvoch hlavných úkonov - príprava a prevzatie, podanie žaloby po 23,90 Eur s DPH, 2 x 9,16 Eur režijný paušál s DPH, čo je 43,64 Eur. Odmenu za ďalší uplatnený úkon - pokus o zmier, súd žalobcovi nepriznal, nakoľko tento úkonom právnej pomoci nie je. 7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal formálne síce v celom jeho rozsahu, podľa obsahu odvolania však iba proti jeho zamietajúcej časti, žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, pričom si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania, dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci. Uviedol, že na základe uzavretej zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb sa žalobca zaviazal zriadiť pre žalovaného osobný účet. Žalovaný svojím podpisom vyhlásil, že obdržal obchodné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy a zaviazal sa ich dodržiavať. Žalobca poukazoval na znenie ustanovenia § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka upravujúceho inštitút všeobecných obchodných podmienok, pričom dôvodil, že toto ustanovenie je kogentné a nie je možné ho zmeniť dohodou zmluvných strán. Mal za to, že v danej veci boli splnené zákonné podmienky, aby sa všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“) stali súčasťou uzavretej zmluvy, čo je potvrdené aj v čl. I. bod 3 VOP. Ďalej v zmysle čl. I. bodu 7 VOP, je za poskytovanie bankových produktov/služieb a úkony s nimi súvisiace, banka oprávnená účtovať si poplatky podľa aktuálneho Sadzobníka poplatkov banky v platnom znení. Sankčným poplatkom sa rozumie zmluvná pokuta spojená s porušením, resp. neplnením ustanovenia/-í zmluvy vrátane týchto VOP zo strany klienta, resp. inej povinnej osoby. Banka má právo meniť sadzobník. Banka sa zaväzuje zverejniť nové znenie sadzobníka vo svojich obchodných priestoroch a na svojej internetovej stránke najneskôr v deň účinnosti zmeny. Podľa čl. III. bodu 23 VOP, ak účet/vkladná knižka/vkladový účet dosiahne debetný (záporný) zostatok, prípadne prekročí povolené prečerpanie bez súhlasu banky, debetný zostatok na účte/knižke klienta nadobúda charakter nepovoleného debetu. V prípade vzniku takéhoto nepovoleného debetu banka zašle klientovi upomienku s požiadavkou na vyrovnanie nepovoleného debetu v lehote v nej stanovenej a klient je povinný nepovolený debet vyrovnať v bankou stanovenej lehote uvedenej v upomienke zaslanej bankou. Nevyrovnanie nepovoleného debetu v stanovenej lehote sa považuje za podstatné porušenie zmluvy o účte, pričom pohľadávka banky z nepovoleného debetu sa stane okamžite splatnou vrátane príslušenstva a banka je oprávnená si ju započítať na ťarchu pohľadávky klienta voči banke. Ak vznikne na účte/vkladnej knižke debetný (záporný) zostatok, resp. je prekročené povolené prečerpanie, má banka právo uplatniť úročenie debetu/nepovoleného prečerpania a následne takýto úrok zúčtovať na ťarchu účtu/vkladnej knižky, príp. účtovať sankčný poplatok, ktorý je spolu s debetnými úrokmi uvedený v sadzobníku. Podľa čl. III. bodu 37 VOP, je banka oprávnená od zmluvy odstúpiť pre podstatné porušenie zmluvy, s okamžitou možnosťou zrušenia účtu/vkladnej knižky, ak klient dosiahol nepovolený debet a v lehote stanovenej bankou nepovolený debet nevyrovnal. 8. Žalobca uviedol, že v danom prípade žalovaný porušil zmluvu a VOP tým, že jeho účet dosiahol debetný zostatok, ktorý nadobudol charakter nepovoleného debetu v zmysle čl. III. bodu 23 VOP, preto žalobca v súlade s čl. III. bodu 37 VOP listom odstúpil od zmluvy a vyzval žalobcu na úhradu príslušného debetného zostatku v lehote do troch dní odo dňa doručenia odstúpenia, pričom dňom doručenia odstúpenia zanikli aj všetky zmluvy o poskytovaní produktov/služieb viažuce sa k zrušenému účtu (napr. povolené prečerpanie na účte, platobná karta, služby elektronického bankovníctva a iné) a žalobca ukončil poskytovanie týchto produktov/služieb podľa príslušných zmlúv. Žalovaný však na uvedenú výzvu žalobcu nereagoval a žalobcovi neuhradil príslušný debetný zostatok. Preto došlo dňa 3.3.2010 k vyrovnaniu nevyrovnanej výšky debetného zostatku žalovaného žalobcom vo výške 132,32 Eur, čo je vyjadrené vo výpise z účtu žalovaného pod položkou „vyrovnanie zostatku zatv. účtu.“ Z uvedeného titulu sa preto žalobca domáha v konaní zaplatenia sumy rovnajúcej sa nevyrovnanej výške debetného zostatku na žalovanom. V zmysle citovaného čl. III bodu 23 VOP v prípade, ak účet žalovaného dosiahne debetný (záporný) zostatok, je žalobca oprávnený účtovať si sankčný poplatok, ktorého výška je stanovená podľa príslušného sadzobníka poplatkov, ktorý žalobca zverejňuje spôsobom uvedeným v čl. I bode 7 VOP. Podľa časti D) depozitné produkty - povolené prečerpanie na osobnom účte, bodu 1.D.5. Sadzobníka poplatkov žalobcu, sankčná úroková sadzba predstavuje - 20% ročne do zaplatenia. Žalobca má preto nárok na 20%-ný sankčný poplatok zo sumy 132,32 Eur od 4.3.2010 (deň nasledujúci po vyrovnaní nevyrovnanej výšky debetného zostatku) do zaplatenia. Žalobca si napriek tomu príslušný sankčný úrok z omeškania (zmluvnú pokutu) v podanej žalobe uplatňoval z vyčíslenej istiny 132,32 Eur - t. j. nevyrovnanej výšky debetného zostatku iba za obdobie odo dňa nasledujúceho po vyrovnaní nevyrovnanej výšky debetného zostatku, t. j. od 4.3.2010 do dňa podania žaloby. Výpočet sankčného poplatku (zmluvnej pokuty) bol vykonaný tak, že 20% ročne zo sumy 132,32 Eur od 4.3.2010 do podania žaloby je 67,12 Eur. 9. Ďalej žalobca dôvodil, že žiaden právny predpis, vrátane zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, súbežné uplatnenie si nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu (sankčný poplatok) za porušenie zmluvného záväzku omeškaním splnenia peňažného záväzku nevylučuje. Súd pritom v odôvodnení konštatuje, že žalobca nárok na sankčný poplatok má, ale bez bližšieho odôvodnenia ho nepriznal. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s uplatneným nárokom. Iba takéto rozhodnutie je odvolacím súdom preskúmateľné a účastníkom umožňuje posúdiť postup súdu. S poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd žalobca dôvodil, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva na oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok Ústavy SR vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 Ústavy SR). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (napr. IV. ÚS 77/02). Prvoinštančný súd podľa žalobcu svojím rozhodnutím zasiahol do základného práva žalobcu garantovaného Ústavou SR, práva na súdnu ochranu, nakoľko rozsudkom nesprávne posúdil prejednávanú vec. Tu žalobca poukázal na ust. § 157 ods. 2 OSP. Mal za to, že preukázal oprávnenosť svojho nároku voči žalovanému aj v časti uplatneného sankčného úroku a vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj na to, že rozhodnutie prvoinštančného súdu nie je dostatočne odôvodnené, žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. 10. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril. 11. Po vrátení veci prvoinštančnému súdu odvolacím súdom z dôvodu jeho predčasného predloženia, prvoinštančný súd dopĺňacím rozsudkom č. k. 11C/157/2013-104 zo dňa 30.3.2016 rozhodol tak, že zmluvná podmienka o povinnosti platiť sankčnú debetnú úrokovú sadzbu za nevysporiadaný debetný zostatok na účte podľa bodu 23 na strane 4 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti. 12. Dopĺňací rozsudok prvoinštančný súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 708, § 340 Obchodného zákonníka, ust. § 48, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 5, § 457, § 544 ods. 1 a 2 OZ, ako aj ust. § 153 ods. 4 OSP a vecne tým, že žalobca a žalovaný dňa 22.2.2008 uzavreli zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, predmetom ktorej bolo zriadenie a vedenie osobného účtu v prospech žalovaného u žalobcu, ktorá zmluva zanikla na základe odstúpenia od zmluvy vykonaného žalobcom dňa 3.3.2010. Súčasťou zmluvy boli aj jej Všeobecné obchodné podmienky, ktoré v bode 37 na strane 5 ustanovovali, že žalobca má právo okamžite od zmluvy odstúpiť a žiadať okamžité splatenie čerpaných peňažných prostriedkov v prípade, že žalovaný dosiahol nepovolený debet a v stanovenej lehote nepovolený debet nevyrovnal. Podľa bodu 23 na strane 4 Všeobecných obchodných podmienok je banka oprávnená sankcionovať nevysporiadaný debetný zostatok na účte po zániku zmluvy debetnou úrokovou sadzbou podľa sadzobníka. V sadzobníku poplatkov žalobcu (časť E položka 1.E.4) je určená výška debetnej úrokovej sadzby za nepovolené prečerpanie peňažných prostriedkov na účte na 20% z dlžnej sumy ročne. Súd tiež zistil, že zmluva zo dňa 22.2.2008 a ani jej Všeobecné zmluvné podmienky neobsahujú žiadne ustanovenia, podľa ktorých má aj žalovaný nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty voči žalobcovi, pre prípad porušenia zmluvy. Súd uzavrel, že žalobca má voči žalovanému oprávnenú pohľadávku vo výške 132,32 Eur titulom neuhradenia povoleného prečerpania účtu po zániku zmluvy, čo bolo konštatované už v rozsudku zo dňa 17.6.2013. Žalobca si však v rámci tohto konania uplatnil aj nárok na zaplatenie „sankčného úroku“ 20% z dlžnej sumy ročne, vyčísleného na sumu 67,12 Eur. Obsahovo tento nárok súd považoval za nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorej výška je určená percentuálnou hodnotou z dlžnej čiastky. Dospel k záveru, že tento nárok je neoprávnený, pretože takto dohodnutá zmluvná pokuta je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1 OZ, a teda je neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ. Neprijateľnosť tejto podmienky vyplýva zo skutočnosti, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, lebo predmetná zmluva a jej všeobecné podmienky obsahujú nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty jednostranne iba v neprospech žalovaného (spotrebiteľa) pre prípad porušenia jeho zmluvných povinností, pričom pre prípad porušenia zmluvných povinností dodávateľa neexistuje v zmluve žiadna sankcia v podobe zmluvnej pokuty v prospech žalovaného. Preto súd nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty 67,12 eur ako nedôvodný zamietol. V súlade s ust. § 153 ods. 4 OSP potom súd vo výroku dopĺňacieho rozsudku výslovne uviedol konkrétnu zmluvnú podmienku daného spotrebiteľského vzťahu, ktorá je neplatná, pretože práve na základe tejto neplatnosti súd nepriznal žalobcovi jeho nárok na uplatnenú zmluvnú pokutu (žalobcom nazvanú „sankčný úrok z omeškania“). Súd tiež uviedol, že ani odkaz na „aktuálny“ sadzobník poplatkov nie je skutočnosťou preukazujúcou platné dojednanie sankčného úroku. Súd tiež mal za to, že právny predchodca žalobcu (Dexia banka, a.s.) listom zo dňa 23.2.2010 odstúpil od zmluvy zo dňa 22.2.2008, a tak došlo k zrušeniu zmluvy od počiatku podľa § 48 OZ. Žalobca sa preto už nemohol dovolávať na konkrétne ustanovenia zaniknutej zmluvy ani VOP, a nimi odôvodňovať uplatnený nárok. Nárok žalobcu tak bolo možné uplatňovať len v zmysle § 457 OZ. 13. Proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. 14. Žalovaný odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku nepodal, k odvolaniu žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku sa písomne nevyjadril. 15. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany nepodali. 16. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), skôr, ako mohol pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu veci na základe podaných odvolaní žalobcu, musel sa zaoberať naplnením formálnych podmienok pre jeho podania, medzi inými a prednostne včasnosťou jeho podaní, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11C/157/2013-104 zo dňa 30.3.2016 je potrebné ako oneskorene podané odmietnuť. 18. V zmysle ust. § 204 ods. 1 OSP platného a účinného v čase podania odvolania žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku, odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde proti rozhodnutiu ktorého smeruje (akt. § 362 ods. 1 veta prvá CSP). Do plynutia lehoty sa podľa § 57 ods. 1 OSP (akt. § 121 ods. 2 CSP) nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Podľa § 57 ods. 2 veta druhá OSP, ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň (akt. § 121 ods. 4 CSP). Lehota je zachovaná, ak sa podľa § 57 ods. 3 OSP (akt. § 121 ods. 5 CSP ) posledný deň lehoty urobí úkon na súde, alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Jedná sa o zákonnú procesnú lehotu, teda zásadne nepredĺžiteľnú. Odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene, je potom odvolací súd v zmysle § 386 písm. a) CSP povinný odmietnuť. 19. Z obsahu spisu z pripojených doručeniek bolo zistené, že napadnutý dopĺňací rozsudok bol žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu riadne doručený dňa 22.4.2016. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení dňom nasledujúcim po doručení, teda dňa 23.4.2016, začala plynúť zákonná 15- dňová odvolacia lehota, ktorá uplynula dňa 7.5.2016, čo bola sobota, preto sa koniec lehoty na podanie odvolania presunul na najbližší nasledujúci pracovný deň, čo bol pondelok 9.5.2016. Žalobca však svoje odvolanie podal na pošte až dňa 10.5.2016, teda po uplynutí odvolacej lehoty - oneskorene. 20. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku s použitím § 386 písm. a) CSP ako oneskorene podané odmietol. Z tohto dôvodu na odvolacie dôvody uvádzané žalobcom v jeho odvolaní proti dopĺňaciemu rozsudku prihliadať nemohol. 21. Odvolací súd ďalej zistil, že odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11C/157/2013-49 zo dňa 17.6.2013, bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 OSP, akt.§ 355 ods. 1) a po skonštatovaní, že podané odvolanie žalobcu voči rozsudku má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/ a f/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/ a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu voči rozsudku nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP, čo však neplatí o závislom výroku obsiahnutom v dopĺňacom rozsudku, ktorý bolo dôvodné podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušiť. 22. Pretože žalobca svojím včas podaným odvolaním napadol rozsudok súdu iba v jeho zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 67,12 Eur, je vo zvyšnej vyhovujúcej časti o zaplatenie sumy 132,32 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 132,32 Eur od 4.3.2010 do zaplatenia, napadnutý rozsudok právoplatný a nepodlieha prieskumu odvolacieho súdu. 23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ nárok žalobcu na zaplatenie sumy 67,12 Eur posúdil ako nedôvodný a dopĺňacím rozsudkom, ktorý ma charakter závislého výroku (§ 206 ods. 2 OSP resp. § 367 ods. 2 CSP) vyhlásil zmluvnú podmienku o povinnosti zaplatiť sankčnú debetnú úrokovú sadzbu za nevysporiadaný debetný zostatok na účte podľa bodu 23 na strane 4 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. 24. Z odôvodnenia rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom vyplýva, že prvoinštančný súd nárok žalobcu na zaplatenie sumy 67,12 Eur zamietol z dôvodu, že ide o uplatnený sankčný debetný úrok, ktorý bol v zmysle Sadzobníka poplatkov 20%, pričom podľa súdu by naň žalobca mohol mať nárok najskôr od 31.3.2010, t. j. odo dňa kedy zmluva o bežnom účte zanikla výpoveďou zo strany žalobcu, avšak žalobca pôvod tejto sumy dostatočne neodôvodnil, pričom si uplatnil tiež bežné úroky z omeškania, ktoré mu prvoinštančný súd priznal so zreteľom na to, že je to pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšie s poukazom na ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Tento svoj záver v dopĺňacom rozsudku súd rozvinul tak, že nárok na zaplatenie sankčného úroku 20% ročne z dlžnej sumy nevysporiadaného debetného zostatku na účte, posúdil ako nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá je určená percentuálnou hodnotou z dlžnej čiastky. Uzavretú zmluvu medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a zmluvnú podmienku upravenú v ustanovení bodu 23 na strane 4 VOP upravujúcu debetnú úrokovú sadzbu posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1 OZ, ktorá je podľa § 53 ods. 5 OZ neplatná, a to z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, lebo predmetná zmluva a jej všeobecné podmienky obsahujú nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty jednostranne iba v neprospech žalovaného (spotrebiteľa) pre prípad porušenia jeho zmluvných povinností, pričom pre prípad porušenia zmluvných povinností dodávateľa neexistuje v zmluve žiadna sankcia v podobe zmluvnej pokuty v prospech žalovaného. Nakoľko túto zmluvnú podmienku vyhlásil za neprijateľnú, uviedol ju tiež vo výroku svojho dopĺňacieho rozsudku. Ďalej súd dôvodil, že odstúpením žalobcu od zmluvy, došlo k zrušeniu tejto zmluvy podľa § 48 OZ od počiatku, preto si žalobca nemôže uplatňovať tento nárok dovolávaním sa na ustanovenia zaniknutej zmluvy, či VOP, a preto aj časť nároku, ktorému bolo rozhodnutím súdu vyhovené, bol žalobcovi priznaný titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 OZ. 25. Žalovaný proti takémuto posúdeniu jeho nároku na zaplatenie sumy 67,12 Eur dôvodil tým, že v súlade s ust. čl. III. bodu 37 VOP odstúpil od zmluvy uzatvorenej so žalovaným, debetný zostatok na jeho účte nadobudol charakter nepovoleného debetu, pričom okrem zaplatenia sumy rovnajúcej sa nevyrovnanej výške debetného zostatku ku dňu 3.3.2010 vo výške 132,32 Eur, si žalobca uplatňuje aj zaplatenie sankčného poplatku v zmysle čl. III. bodu 23 VOP, v ktorom je uvedené, že „Ak vznikne na účte/vkladnej knižke debetný (záporný) zostatok, resp. je prekročené povolené prečerpanie, má banka právo uplatniť úročenie debetu/nepovoleného prečerpania a následne takýto úrok zúčtovať na ťarchu účtu/vkladnej knižky, príp. účtovať sankčný poplatok, ktorý je spolu s debetnými úrokmi uvedený v sadzobníku.“ Ďalej žalobca dôvodil, že podľa časti D) depozitné produkty - povolené prečerpanie na osobnom účte, bodu 1.D.5. Sadzobníka poplatkov žalobcu, sankčná úroková sadzba predstavuje - 20% ročne do zaplatenia. Žalobca má preto nárok na 20%-ný sankčný poplatok zo sumy 132,32 Eur od 4.3.2010 (deň nasledujúci po vyrovnaní nevyrovnanej výšky debetného zostatku) do zaplatenia. Žalobca si napriek tomu príslušný sankčný úrok z omeškania (zmluvnú pokutu) v podanej žalobe uplatňoval z vyčíslenej istiny 132,32 Eur - t. j. nevyrovnanej výšky debetného zostatku iba za obdobie odo dňa nasledujúceho po vyrovnaní nevyrovnanej výšky debetného zostatku, t. j. od 4.3.2010 do dňa podania žaloby (t. j. 20% ročne zo sumy 132,32 Eur od 4.3.2010 do podania žaloby) vo výške 67,12 Eur. Dôvodil, že nie je vylúčené, aby si súbežne uplatňoval nárok na zaplatenie tak zákonných úrokov z omeškania z dlžnej sumy, ako aj zaplatenie zmluvnej pokuty. Ďalej poukazoval na to, že v tejto časti nie je rozhodnutie prvoinštančného súdu dostatočne odôvodnené. 26. Preskúmaním tohto uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie sumy 67,12 Eur odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom zamietnutie žaloby v tejto časti dostatočne odôvodnil, avšak žalobca ohľadom svojho nároku neuniesol na ňom ležiace bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu, preto je jeho nárok na zaplatenie sumy 67,12 Eur neopodstatnený. 27. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou pričom uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. 28. Žalobca si v podanej žalobe svoj čiastkový nárok na zaplatenie sumy 67,12 Eur uplatnil výslovne ako sankčný úrok z omeškania a ohľadom jeho dôvodnosti uviedol len toľko, že banka je oprávnená v zmysle zmluvy účtovať si poplatky v zmysle sadzobníka poplatkov. Podľa ust. čl. III. bodu 23 predložených VOP žalobcu, účinných od 1.7.2012: „Ak vznikne na účte/vkladnej knižke debetný (záporný) zostatok, resp. je prekročené povolené prečerpanie, má banka právo uplatniť úročenie debetu/nepovoleného prečerpania a následne takýto úrok zúčtovať na ťarchu účtu/vkladnej knižky, príp. účtovať sankčný poplatok, ktorý je spolu s debetnými úrokmi uvedený v sadzobníku.“ Z tohto ustanovenia vyplýva, že pre prípad nepovoleného prečerpania, si banka mohla ako sankciu voči svojmu klientovi účtovať buď úročenie takéhoto nepovoleného prečerpania, alebo si účtovať sankčný poplatok, pričom výška tak debetných úrokov ako aj sankčného poplatku mala byť uvedená v sadzobníku. V tomto ustanovení čl. III. bodu 23 VOP sú teda upravené dva celkom odlišné inštitúty, a to jednak úročenie nepovoleného prečerpania a jednak sankčný poplatok. V podanej žalobe si však žalobca uplatnil celkom odlišný sankčný nástroj, a to sankčný úrok z omeškania. V predloženom Sadzobníku poplatkov Dexia banka Slovensko a.s. platnom od 1.1.2004, je potom uvedená výška len jedného zo spomínaných sankčných nástrojov, a to sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debete na osobnom účte vo výške 20% ročne. Výška sankčného poplatku, či žalobou uplatnených sankčných úrokov z omeškania sa v tomto, k žalobe pripojenom listinnom doklade neuvádza. 29. Pokiaľ potom žalobca v podanej žalobe nárok na zaplatenie sumy 67,12 Eur kvalifikoval ako nárok na zaplatenie sankčného úroku z omeškania, ktorého výšku ani dôvodnosť odkazom na konkrétne ustanovenie zmluvy, či VOP nešpecifikoval, uzavrel súd prvej inštancie správne, že mu za takých podmienok patrí iba nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania (t. j. priznané úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 132,32 Eur od 4.3.2010 do zaplatenia), a to aj s odkazom na právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv v § 54 ods. 1 OZ, v zmysle ktorej sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, spotrebiteľ si nimi nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, pričom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 30. V odvolaní potom žalobca svoj nárok na zaplatenie sumy 67,12 Eur (v žalobe uplatňovaný titulom sankčných úrokov z omeškania), odôvodňoval tým, že ide o nárok podľa čl. III. bod 23 VOP a nazýval ho rôzne, a to jednak sankčným poplatkom, ďalej sankčnou úrokovou sadzbou, sankčnými úrokmi z omeškania a dokonca tiež zmluvnou pokutou. Ide však o štyri celkom odlišné inštitúty, pričom je nepochybné, že v prípade úverových vzťahov je nevyhnutné odlišovať úroky z úveru, ktoré sú odplatou za užívanie poskytnutej istiny, od úrokov z omeškania, ktoré sú sankciou za oneskorené splácanie, zmluvnej pokuty, ktorá je dohodnutou sankciou za porušenie zmluvných povinností od ostatných zmluvnými stranami dohodnutých poplatkov. Predovšetkým je nevyhnutné zdôrazniť, že pokiaľ si žalobca v žalobe uplatnil zaplatenie sankčných úrokov z omeškania, súd mohol posudzovať len takto jeho skutkovo vymedzený nárok a pokiaľ žalobca neučinil v konaní dispozitívny úkon zmeny žaloby v zmysle v tom čase platného a účinného ust. § 95 ods. 1 OSP (akt. § 140 ods. 1, 2 CSP), nemôže si bez ďalšieho ten istý nárok uplatňovať zároveň ako sankčný poplatok, sankčnú úrokovú sadzbu, či zmluvnú pokutu. Za zmenu žaloby v zmysle ust. § 95 ods. 1 OSP sa pritom považuje aj prípad, pokiaľ sa žalobca síce domáha plnenia v rovnakej výške, avšak následne tak činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe. Žalobca v danom prípade o pripustenie zmeny žaloby relevantným spôsobom nepožiadal. Napriek tomu nárok uplatnený v žalobe ako sankčný úrok z omeškania, v odvolaní uplatňuje rovnako ako sankčnú úrokovú sadzbu, tiež sankčný poplatok, či zmluvnú pokutu. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobca v konaní neuniesol svoje bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno, keď riadne neuviedol a nedoložil základné skutkové okolnosti, o ktoré uplatnený nárok vo výške 67,12 Eur opiera. 31. Podľa § 120 OSP platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, účastníci (akt. strany) sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov v kontradiktórnom občianskom súdnom konaní leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej OSP, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). 32. Pretože žalobca v podanej žalobe neopísal a nepreukázal základné skutkové okolnosti, o ktoré opieral uplatnený nárok na zaplatenie sankčného úroku z omeškania práve vo výške 67,12 Eur, pričom v odvolaní si uplatňoval rovnakú sumu tiež titulom sankčnej úrokovej sadzby, sankčného poplatku, či zmluvnej pokuty, bez toho, aby požiadal o pripustenie zmeny žaloby v tomto smere, neuniesol v spore svoje bremeno tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť na svoje tvrdenia dôkazy, keď z vyjadrení žalobcu vyplýva, že v podstate sám nevie, aký nárok si uplatňuje, používa na označenie tohto nároku rôzne pomenovania, inak ho označuje v žalobe, inak v odvolaní, pričom svoju žalobu relevantným spôsobom nezmenil. Z uvedeného dôvodu rozhodol súd prvej inštancie vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 67,12 Eur zamietol, keď súd v dôvodoch svojho rozhodnutia tento nárok rozoberal aj ako sankčný úrok z omeškania, aj ako sankčný debetný úrok, aj ako zmluvnú pokutu. 33. Odvolací súd tiež konštatuje, že správny bol aj záver prvoinštantného súdu v tom, že pokiaľ žalobca od zmluvy uzavretej so žalobcom odstúpil, na účinky tohto odstúpenia od zmluvy, je v zmysle ust. § 54 ods. 1 OZ nevyhnutné aplikovať ust. § 48 ods. 2 OZ, teda, že v tom prípade došlo k zrušeniu zmluvy od začiatku a preto si žalobca ani nemôže od žalovaného ďalej uplatňovať sankcie dohodnuté v zmluve či VOP. 34. Právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným Zmluvou o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 22.2.2008, v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 22.2.2008, je totiž od svojho vzniku zároveň právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 708 a § 716 Obchodného zákonníka), ale aj podľa právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, t. j. ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže zmluva o bežnom účte a zmluva o vkladovom účte sú tzv. absolútne obchody (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 22.2.2008) a zároveň banka vystupovala pri uzatváraní týchto zmlúv ako dodávateľ s poukazom na predmet podnikania a jej klient vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi stranami posudzovať aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv a aplikovať okrem Obchodného zákonníka aj spotrebiteľské právo, ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie. 35. Na predmetnú zmluvu zo dňa 22.2.2008 teda dopadá i kogentné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z neho vyplýva jednoznačný záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ si nimi nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Uvedené vedie potom následne k tomu, že dojednania v spotrebiteľskej zmluve sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá má prednosť, a teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, a to aj pokiaľ ide o úpravu následkov odstúpenia od zmluvy obsiahnutú v ust. § 48 Občianskeho zákonníka v spojení s § 457 Občianskeho zákonníka. 36. V danom prípade neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ktorú banka uzavrela so žalovaným boli Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú charakter formulárového dokumentu so žalovaným individuálne nedojednaného a žalovaným ani nepodpísaného, ktoré obsahujú v ustanovení čl. III. bod 37 oprávnenie banky v prípade podstatného porušenia zmluvných povinností klientom, odstúpiť od zmluvy, s okamžitou účinnosťou zrušenia účtu/vkladnej knižky. Skutočnosť, že žalobca v danom prípade odstúpil od zmluvy uzavretej so žalovaným, preukazuje listina zo dňa 23.2.2010 (č. l. 22 spisu). V súlade s ustanovením § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku, pričom zo zrušenej zmluvy, sú si účastníci v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka povinní vrátiť poskytnuté plnenie. Akékoľvek iné dojednanie medzi stranami spotrebiteľskej zmluvy, ktoré by zaväzovalo spotrebiteľa i po odstúpení od zmluvy platiť v sadzobníkoch žalobcu určené sankčné úroky, či poplatky, ako keby k odstúpeniu nedošlo, je v rozpore s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prípadné posudzovanie obchodnoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy je v danom prípade neakceptovateľné, pretože pri odstúpení od zmluvy je v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebné vychádzať z § 48 Občianskeho zákonníka a použitie obchodnoprávnej úpravy nie je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je treba vykladať tak, že v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské vzťahy nepoužije obchodné právo, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. 37. Odstúpením žalobcu od zmluvy uzavretej so žalovaným listom zo dňa 23.2.2010, sa uzavretá zmluva v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka od začiatku zrušila s tým, že momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú jej stranám práva a povinnosti zo zrušenia zmluvy ako sú bezdôvodné obohatenie (plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol), pričom účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Žalovaný preto viac nebol povinný platiť akékoľvek úroky a poplatky v zmysle zmluvy, VOP či sadzobníka žalobcu a bol preto povinný vrátiť žalobcovi iba, čo podľa zmluvy dostal, teda celkovú vyčerpanú a nesplatenú istinu, bez úrokov, iných poplatkov. Žalobca však odvolaní uvádza, že sumu 67,12 Eur si vypočítal za obdobie až od 4.3.2010, teda má ísť o nárok , ktorý mu mal vzniknúť až po odstúpení žalobcu od zmluvy, teda nie počas doby trvania zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, čo vzhľadom na skutočnosť, že zmluva zanikla od počiatku nie je prípustné. 38. S ohľadom na uvedené, keďže odstúpením žalobcu od spotrebiteľskej zmluvy sa táto zrušila od začiatku, nebolo viac potrebné a stratilo základ, aby súd prvej inštancie vyhlasoval dopĺňacím rozsudkom zmluvnú podmienku uvedenú v bode 23 na strane 4 VOP za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Vzhľadom na to, odvolací súd dopĺňací rozsudok č. k. 11C/157/2013-104 zo dňa 30.3.2016, podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil. Súd prvej inštancie pritom v rozpore s ustanovením § 153 ods. 4 OSP účinného v čase svojho rozhodovania, neuviedol vo výroku tohto dopĺňacieho rozsudku úplné a presné znenie danej zmluvnej podmienky tak, ako bolo uvedené v spotrebiteľskej zmluve. Rovnako neobstojí ani záver súdu, že neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky má spočívať v tom, že VOP neobsahujú žiadne ustanovenia upravujúce nárok žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty voči žalobcovi pre prípad porušenia zmluvy, pretože uvedené konštatovanie súdu je príliš všeobecné, bližšie neodôvodnené, pričom samotná takáto skutočnosť hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán spôsobovať nemôže. 39. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie sumy 67,12 Eur zamietol, rozhodol vecne správne, preto odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok č. k. 11C/157/2013-49 zo dňa17.6.2013 v jeho druhej výrokovej vete, vrátane vecne správneho, odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o trovách konania potvrdil; pokiaľ však ide o závislý výrok v dopĺňacom rozsudku č. k. 11C/157/2013-104 zo dňa 30.3.2016, tento odvolací súd pre jeho bezzákladnosť a nadbytočnosť podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil. 40. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhoduje súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 41. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 42. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 43. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).