Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/53/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315217455 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315217455.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu, v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, adresa sídla Žilina, Hodžova 11, proti žalovanému: L. S., nar. XX. Z. XXXX, adresa trvalého pobytu N., M. N. XXXX/XX, t.č. I., X. XXXX/X, o 3.073,72 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 22. septembra 2016 č.k. 30C 508/2015-54 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie jeho zamietavom výroku čiastočne mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni ďalších 1.195,58 eur s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 1.195,58 eur od 1. júna 2015 do zaplatenia a v napadnutej časti lehoty plnenia m e n í tak, že sumy takýmto rozsudkom prisúdené ukladá žalovanému zaplatiť žalobkyni v sume 680 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a zvyšok mu povoľuje zaplatiť v splátkach po 77,60 eur, splatných vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. II. Vo zvyšnej časti zamietavého výroku napadnutý rozsudok potvrdzuje. III. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 65,56% trov prvoinštančného konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. IV. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.062,98 eur s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 2.062,98 eur od 1. júna 2015 do zaplatenia a to v splátkach po 40 eur mesačne, splatných vždy do 25. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok, II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a III. žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav: 3. Žalobkyňa ako banka a žalovaný uzavreli 15. mája 2013 úverovú zmluvu, podľa ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému úver 3.300 eur. Úver mal byť splatený anuitnými splátkami do 15. mája 2023. Žalovaný po vyčerpaní poskytnutého úveru porušil svoje zmluvné povinnosti, preto ho žalobkyňa listom z 20. júna 2013 vyzvala na zaplatenie celého dlhu do 31. mája 2015. Ku dňu predčasného zosplatnenia nárok žalobkyne predstavoval 3.334,96 eur, z čoho istina bola 3.073,72 eur, úroky 184,31 eur a úroky z omeškania 1,93 eur a poplatky za upomienky 75 eur. 4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že úverová zmluva z 15. mája 2013 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 cit. zákona. Dospel k záveru, že táto zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. c), teda adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, ani v písm. k) cit. zákona, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedená len adresa žalobkyne, nie je však uvedené, že ide o adresu, kde môže spotrebiteľ podať sťažnosť. Žalobkyňa ako veriteľka tiež určila splátku jednou sumou bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky. Takto poskytnutý úver sa tak považuje podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa má nárok len na vrátenie istiny. Žalovaný dostal od žalobkyne 3.300 eur, zaplatil 1.237,02 eur, má teda nárok na vrátenie rozdielu 2.062,98 eur. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a z § 3 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p. povolil žalovanému na zaplatenie dlhu mesačné splátky po 40 eur, pod stratou výhody zo splátok, prihliadnuc na výšku peňažného plnenia a majetkové pomery žalovaného, keď povolením splátok nebude žalobkyňa vo svojich majetkových pomeroch dotknutá. 5. Takýto rozsudok v jeho zamietajúcej časti, v časti, v ktorej povolil súd žalovanému zaplatiť dlh v splátkach a v časti rozhodnutia o trovách konania napadla riadnym a včasným odvolaním žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu plným vyhovením žalobe. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že v texte zmluvy musia byť jednotlivé splátky rozdelené na istinu a úroky. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré upravujú tzv. anuitné splácanie. Každá anuitná splátka sa skladá z časti istiny a riadnych úrokov, pričom v priebehu splácania sa podiel jednotlivých častí mení. Rozpis každej splátky je obsahom amortizačnej tabuľky, ktorú banka klientovi poskytne kedykoľvek a bezplatne. Tú istú informáciu obsahuje aj tzv. štandardný formulár informácií o spotrebiteľskom úvere. Presné rozdelenie každej jednotlivej splátky by spôsobilo zneprehľadnenie a nižšiu zrozumiteľnosť zmluvy, keď v prerokúvanej veci by to znamenalo rozpísať 120 mesačných splátok. Žalobkyňa v tomto smere poukázala rozsudok Súdneho dvora EU z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová. Okrem toho sú v ods. 24.1 všeobecných obchodných podmienok uvedené adresy, kde môže spotrebiteľ uplatniť sťažnosť. Na webovom sídle žalobkyne je uvedený presný postup pri podaní sťažností a reklamácií. Na uľahčenie je priložený aj webový formulár na podanie reklamácie alebo sťažnosti. Zmluva teda obsahuje aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z.. Za nedôvodné považoval aj určenie žalovanému dlhšej lehoty na plnenie (povolenie splácať mu dlh v splátkach po 40 eur mesačne) dôvodiac, že posúdenie finančných možností žalovaného pre účely úhrady dlžnej pohľadávky by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde jednak dôslednému zisteniu majetku žalovaného a jednak voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia. 6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril. 7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti, v časti určenia lehoty na plnenie a v časti rozhodnutia o trovách konania (§ 379 C.s.p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné. 8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C.s.p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Odvolací súd však tejto skutkový stav dopĺňa týmito skutkovými zisteniami: Všeobecné obchodné podmienky - Prima banka Slovensko, a.s., účinné od 1. mája 2013 (č. l. 8 až 15) obsahujú okrem iného tieto ustanovenia: „V. Úvery pre obyvateľstvo 1. Ustanovenia článku V. týchto VOP upravujú podmienky a právne vzťahy v súvislosti s poskytnutím Úveru, ktorý je spotrebiteľským úverom... 3. Nasledujúce definície a pojmy uvedené v tomto článku VOP, v Úverovej zmluve alebo inej zmluvnej dokumentácii súvisiacej s Úverovou zmluvou majú význam uvedený v tomto článku VOP... Anuitná splátka - rovnomerná splátka Úveru zahŕňajúca splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v Termíne splatnosti uvedenom v zmluve... Čerpanie Úveru - poskytnutie peňažných prostriedkov Úveru Klientovi na základe Žiadosti..., a to jednorazovo alebo postupne (v tento deň sa začína poskytnutá časť prostriedkov začína úročiť). Fixná úroková sadzba - úroková sadzba dohodnutá medzi Klientom a Bankou na celé obdobie trvania Úveru... C. Úročenie... 1. Peňažné prostriedky poskytnuté Bankou sa začínajú úročiť v deň Čerpania úveru. Výška úrokov sa vypočíta podľa uplynulých dní na základe 360-dňového roka (365/360, resp. 366/360)... D. Splácanie Úveru 1. Splácanie Úveru Klientom je vykonávané formou Anuitných splátok vo výške uvedenej v Úverovej zmluve, pričom posledná splátka - vo výške zostatku Úveru s príslušenstvom musí byť vykonaná najneskôr do dňa Splatnosti úveru... I. Omeškanie a iné porušenia povinností na strane Klienta... 2. Ak Klient poruší alebo nesplní akýkoľvek záväzok vyplývajúci z Úverovej zmluvy a vzniknutý kedykoľvek počas jej trvania..., Banka je oprávnená a) žiadať splatenie zostatku Úveru s príslušenstvom,... J. Predčasné splatenie Úveru 1. Banka je oprávnená... rozhodnúť o predčasnom zaplatení zostatku istiny Úveru s príslušenstvom z ktoréhokoľvek z nasledovných dôvodov, pokiaľ Úverová zmluva nestanoví inak: a) Klient je v omeškaní s úhradou čo i len jednej splátky podľa Úverovej zmluvy minimálne 3 mesiace,...“. 9. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C.s.p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C.s.p. Skutkové zistenia doplnené odvolacím súdom sú v podstate len reprodukciou listinného dôkazu a boli urobené už súdom prvej inštancie, len v rozsudku neboli dostatočne jasne vyjadrené. 10. Súd prvej inštancie správne posúdil úverovú zmluvu č. 0000000000048746 z 15. mája 2013 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s § 1 ods. 2 cit. zákona, ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho potom neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) ani k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k 15. máju 2013, v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. na základe nej poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Zákonom č. 129/2010 Z.z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 15. máju 2013 v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. 11. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Okrem toho čl. 22 ods. 1 cit. smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 15. novembra 2016 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie náležitosti než ustanovuje smernica. Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením Slovenská republika porušuje právo Európskej únie, ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje prísnejšiu úpravu. Prípustný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., teda že takéto rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra legem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. V ňom zvolenú formuláciu totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). V zmluve tak postačuje uviesť výšku a termín splátky ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj Borkovičová, V.: Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70). 12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že úverová zmluva č. 0000000000048746 z 15. mája 2013 obsahuje jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 59,84 eur a dátumu splatnosti jednotlivých splátok odkazom na presný dátum prvej splátky (17. júna 2013), kalendárne určený dátum ďalších splátok (15. deň v mesiaci) a na dátum poslednej splátky (15. mája 2023). Podľa odvolacieho súd tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov. 13. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z., teda adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Nedostatok tejto náležitosti má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. spôsobovať, že úver je bezúročný a bez poplatkov, čo je sankcia pre veriteľa za nedodržanie jeho zákonných povinností. Aj sankcie sú však predmetom úpravy citovanej smernice 2008/48/ES, ktorá v čl. 23 ods. 1 ustanovuje, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice, ktoré musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Aj toto ustanovenie smernice bolo predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý v citovanom rozsudku vo veci C-42/15 uviedol, že „sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“. Z ods. 72 odôvodnenia tohto rozsudku potom vyplýva, že za primerané by sa nemalo považovať, ak uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, ako je najmä názov a sídlo príslušného orgánu dohľadu uvedené v článku 10 ods. 2 písm. v) tejto smernice. Uvedenie adresy veriteľa, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, v zmluve o spotrebiteľskom úvere celkom zjavne nemá vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, takže rovnako nemá na túto schopnosť vplyv ani jej neuvedenie. Podľa uvedeného výkladu Súdneho dvora EÚ tak následok v podobe úveru bez úrokov a poplatkov ustanovený pre tento prípad v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno považovať za primeraný, v dôsledku čoho toto ustanovenie odporuje čl. 23 ods. 1 v spojení s čl. 22 ods. 1. 14. Súdy sú teda podľa citovanej judikatúry povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. takým spôsobom, aby bol v zhode so smernicou 2008/48/ES tak, ako ju vyložil Súdny dvor EÚ v citovanom rozsudku. V tomto prípade to však neznamená, že sa bude § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. vykladať tak, že ak zmluva neobsahuje náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. c), úver sa nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov. Znenie § 11 ods. 1 písm. b) je totiž celkom jednoznačné a celkom zjavne a nepochybne odkazuje aj na nedostatok náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. c) cit. zák. Takýto výklad by potom bol výkladom contra legem, aký je neprípustný aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (porov. rozsudok zo 4. júna 2006 vo veci C-212/04, Adeneler, ods. 110). Zásada konformného výkladu však predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (cit. rozsudok C-212/04, ods. 111). Vnútroštátny súd je teda povinný hľadať, či by prípadne iný výklad viacerých ustanovení vnútroštátneho práva neumožnil dospieť k záveru, ktorý by zaručil úplnú účinnosť smernice. V prerokúvanej veci sa síce výklad Súdneho dvora EÚ týka následkov (sankcií), ktoré sú upravené v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. Toto ustanovenie nemožno vyložiť tak, že sankcia spočívajúca v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa nebude uplatňovať pri nedostatku náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z.. Je však možné uvažovať nad tým, ako vykladať samotný § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. tak, aby sankcia v podobe úveru bez úrokov a poplatkov vôbec nebola aplikovateľná. 15. Súd prvej inštancie toto ustanovenie vyložil tak, že v zmluve nestačí uvedenie adresy veriteľa, ale musí obsahovať aj výslovné označenie, že na tejto adrese možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Taký výklad však vedie k následku, že aplikácia zákona č. 129/2010 Z.z. je v rozpore so smernicou 2008/48/ ES. Už preto treba ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. vykladať tak, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere postačí uviesť adresu veriteľa v takej podobe, aby na nej bolo zmysluplne možné podať reklamáciu alebo sťažnosť. Musí ísť teda o adresu, na ktorej môže pošta veriteľovi doručiť zásielku alebo na ktorej možno veriteľa osobne navštíviť s cieľom podať tam reklamáciu alebo sťažnosť. Zmluvu by potom bolo možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák., ak by zmluva vôbec neobsahovala takúto adresu alebo by obsahovala len adresu, ktorá týmto požiadavkám nevyhovuje (napr. uvedenie len obce). Takýto výklad nielenže rešpektuje vyššie vyložené požiadavky vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ale zároveň aj vernejšie rešpektuje znenie citovaného ustanovenia. Doslovné znenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. totiž nevyžaduje to, čo tvrdí súd prvej inštancie, teda nevyžaduje, aby pri adrese bolo uvedené, že na nej možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Inými slovami, zákon nevyžaduje poučenie pre spotrebiteľa, že na určitej adrese možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Vyžaduje len uvedenie adresy, na ktorej spotrebiteľ toto svoje právo objektívne dokáže realizovať. Z obsahu úverovej zmluvy č. 0000000000048746 z 15. mája 2013 je zrejmé, že je v nej uvedená presná adresa žalobkyne - veriteľa je a k nej je dokonca pripojená aj adresa jej webstránky. Takéto uvedenie zodpovedá požiadavke § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. a opačný názor súdu prvej inštancie nie je správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov. 16. Na základe toho tak treba uzavrieť, že nemožno podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. dospieť k názoru, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky ani poplatky. Súčasťou úverovej zmluvy z 15. mája 2013 sa podľa jednoznačného znenia jej ods. 1.1 stali aj všeobecné obchodné podmienky - Prima banky Slovensko, a.s.. Zo znenia čl. V ods. 3 (definícia anuitnej splátky), ale aj čl. V odd. C ods. 1 a odd. D ods. 1 všeobecných obchodných podmienok, zreteľne vyplýva, že sa nimi spláca tak časť istiny, ako aj úrok z istiny. Pri anuitnom splácaní sa postupuje tak, že sa najskôr vypočíta úrok z istiny za obdobie od dátumu poskytnutia úveru, resp. poslednej splátky do splatnosti bežnej splátky a z tejto bežnej splátky sa najskôr uhradí takto vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije na zníženie (amortizáciu) istiny a ďalšie úroky sa počítajú rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa poskytla žalovanej dohodnutých 3.300 eur ihneď 15. mája 2013 a od tohto dňa sa podľa čl. V odd. C ods. 1 všeobecných obchodných podmienok začalo úročenie istiny dohodnutou sadzbou 17,9% ročne. Žalovaný postupne uhradil sumu 1.237,02 eur, z čoho na istine úveru uhradil sumu 226,28 eur, na úrokoch z úveru sumu 980,68 eur na poplatkoch za upomienky sumu 30 eur a na úrokoch z omeškania sumu 0,06 eur. Žalobkyňa sa v rámci svojho nároku do zosplatnenia úveru (do 21. mája 2015) domáhala zaplatenia istiny 3.073,72 eur, úroku 184,31 eur, ako aj úroku z omeškania 1,93 eur. Podaním došlým súdu prvej inštancie dňa 23. novembra 2015 (č. l. 33) však tieto svoje nároky čiastočne korigovala. Istinu síce uplatňovala v rovnakej výške, ale podľa jej vlastného výpočtu predstavuje úrok do 21. mája 2015 len sumu 182,78 eur a úrok z omeškania sumu 2,06 eur. Takto uplatnené sumy sú výsledkom započítania jednotlivých splátok uhradených žalovaným počas trvania zmluvy a tiež výsledkom dohodnutého úročenia a ako také zodpovedajú výsledkom cit. ustanoveniam všeobecných obchodných podmienok. Pretože žalovaný neuhradil viac ako tri splátky úveru (splátky splatné v mesiacoch marec 2015 až máj 2015), žalobkyňa v súlade s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a s dohodou obsiahnutou v čl. V odd. J ods. 1 písm. a) a odd. I ods. 1 písm. a) všeobecných obchodných podmienok po predošlom bezvýslednom upozornení vyzvala 21. mája 2015 žalovaného na predčasné splatenie všetkých uvedených nárokov. 17. Žalobkyňa si ďalej uplatňovala nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 17,90% aj po zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu jej však takýto úrok nepatrí. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým sa zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným spravuje podľa § 52 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Citované ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu vychádza zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Žalobkyni tak od 1. júna 2015 patrí len nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v uplatnenej výške 5% ročne (žalobkyňa požadovala menej ako určuje nariadenie vlády SR). 18. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo výroku vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 21. máju 2015 nárok na zaplatenie istiny 3.073,72 eur, úroku 182,78 eur a úroku z omeškania 2,06 eur, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania zo sumy 3.256,50 eur (istiny a úroku) od 1. júna 2015. Súd prvej inštancie jej však priznal len nárok na zaplatenie istiny 2.062,98 eur, teda o 1.010,74 eur menej, a nárok na úrok a časť úroku z omeškania jej nepriznal vôbec. Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie zvyšku istiny, ako aj vyčísleného úroku a úroku z omeškania do 21. mája 2015 v celkovej výške (1.010,74 + 182,78 + 2,06 =) 1.195,58 eur, ako aj pokračujúceho 5% ročného úroku z omeškania zo sumy (1.010,74 + 182,78 =) 1.193,52 eur od 1. júna 2015. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti podľa § 388 C.s.p. čiastočne zmenil a žalobe žalobkyne vyhovel aj čo do uvedených súm (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia úroku a úroku z omeškania vo výške, ktorá odporovala jej vlastnému výpočtu, ako aj zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení, však žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Preto súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol správne, keď ju zamietol, a odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil (výrok II). 19. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne o nedôvodnosti určenia dlhšej lehoty na plnenie (povolenie zaplatenia dlhu v splátkach) odvolací súd dodáva : 20. Podľa § 232 ods. 2, 3 a 4 C.s.p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak (2). Lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu (3). Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (4). 21. Z obsahu spisu v prejednávanej veci potom vyplýva, že súd prvej inštancie napádaným rozsudkom povolil na zaplatenie takýmto rozhodnutím priznaných súm splátky vo výške 40 eur mesačne, dôvodiac, že prihliadol na výšku peňažného plnenia a majetkové pomery žalovaného. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do určenia lehoty na plnenie dlhšej ako tri dni na vzdory nesúhlasu žalobkyne je potrebné považovať za vecne správne. Žalovaný požiadal, aby mu súd povolil zaplatiť uplatnenú pohľadávku žalobkyne v splátkach, súd posúdil takýto jeho návrh a pri rozhodovaní zohľadnil výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, ako aj v konaní prejavenú snahu o splnenie záväzku a možnosti žalobkyne domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania, ako aj skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom stanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v prejednávanej veci, vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš tiaživé. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 22. septembra 2016 pred súdom prvej inštancie žiadal o povolenie splátok z dôvodu, že pracuje ako skladník, s príjmom vo výške 470 eur mesačne o čom predložil aj k nahliadnutiu výplatnú pásku. Ďalej dôvodil, že má 2 vyživovacie povinnosti k maloletým deťom, pričom na jedno platí výživné vo výške 70 eur mesačne a na druhé vo výške 89 eur mesačne (tieto skutočnosti však žiadnym spôsobom nepreukázal). Sú mu vykonávané zrážky na splatenie pôžičky, pričom výška splátok je rôzna (niekedy 68 eur a niekedy 30 eur mesačne), ktoré skutočnosti taktiež nepreukázal. Býva s priateľkou v byte matky, kde platí mesačne nájomné, plyn a poplatok za TV vo výške 202 eur mesačne. Jeho priateľka je toho času na materskej dovolenke a poberá len dávky vo výške 203 eur mesačne. Vzhľadom na svoje osobné a majetkové pomery žiadal súd, aby mu povolil dlžnú sumu splácať v mesačných splátkach po 30 eur. Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci a povinný nárok, ako aj osobné a majetkové pomery žalovaného je vhodné určiť, na splnenie žalovaného dlhu lehotu dlhšiu než 3 dni od právoplatnosti rozsudku a vyhovieť jeho návrhu na zaplatenie dlhu v splátkach. 22. Pri rozhodnutí o výške splátok odvolací súd vychádzal najmä z výšky priznaného plnenia, platobnej schopnosti žalovaného, pričom zohľadnil aj v konaní prejavenú snahu o splnení záväzku zo strany žalovaného. Súd zároveň zohľadnil aj možnosť žalobkyne domáhať sa splnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania, keďže plnenie žalobkyni priznal v splátkach pod hrozbou straty výhody zo splátok v tom zmysle, že omeškanie s plnením, čo i len jednej splátky bude mať za následok zročnosť celého plnenia. 23. Pokiaľ ide o výšku splátok odvolací súd dodáva, že jedným z ustálených pravidiel rozhodovacej praxe súdov je pravidlo, podľa ktorého by k zaplateniu celého dlhu i vo forme splátok malo prísť najneskôr do 36 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa takáto výhoda poskytla (resp. v časovom intervale takéto rozpätie prekračujúcom nanajvýš nepatrne) a to i pri prehliadnutí okolnosti získania žalovaným nespornej výhody (odkladu) už praktickým donútením žalobkyne uplatniť právo na súde. 24. Výška súm priznaných (istina, úroky a úroky z omeškania) k času rozhodovania v prvej inštancii (22. septembra 2016), teda 3.472,68 eur (3.073,72 + 182,78 + 2,06 + 214,12) by pri rešpektovaní vyššie priblíženého pravidla o rozložiteľnosti splátok najviac na tri roky odôvodňovala výšku splátky prinajmenšom 96,46 eur mesačne (3.472,68 : 36). V čase zaoberania sa touto vecou odvolacím súdom (20. apríla 2018) už od prevzatia rozsudku žalovaným (30. októbra 2016) uplynulo viac ako 17 mesiacov, počas ktorých by žalovaný podľa rozsudkom súdu prvej inštancie určenej výške splátok 40 eur mesačne (s ktorým rozhodnutím sa žalovaný stotožnil, keďže ho nenapadol odvolaním) už splatil 680 eur (17 x 40). Ak by žalovaný zaplatil od doručenia mu napadnutého rozsudku na istine sumu 680 eur, zostávalo by mu ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu zaplatiť 2.792,68 eur (3.472,68 - 680). Pri rozložení na 36 mesiacov to predstavovalo výšku splátky 77,57 eur mesačne (2.792,68 : 36) a po korektnom zaokrúhlení na celé eurá 77,60 eur mesačne. 25. Práve takýmito úvahami preto odvolací súd dospel k záveru, že princípu vyváženej ochrany práv oboch strán sporu i so zreteľom k okolnostiam vlastným tejto konkrétnej veci zodpovedá lehota na plnenie a povolenie splátok tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a preto podľa § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti lehoty plnenia zmenil spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu). 26.1 Zmenou napadnutého rozsudku však podľa § 369 ods. 2 C.s.p. vznikla odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. 26.2 V prvoinštančnom konaní bola žalobkyňa úspešná len čiastočne (§ 255 ods. 2 C.s.p.) a to v rozsahu 65,56%. V konaní si uplatnila nárok na zaplatenie istiny 3.073,72 eur, úrokov do zosplatnenia 182,78 eur, úrokov z omeškania vypočítaných do zosplatnenia v sume 2,06 eur a ďalších úrokov z omeškania (5% ročne zo sumy 3.256,50 eur od 1. júna 2015), ktoré ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie predstavovali sumu 214,12 eur a bežného úroku (17,9% ročne zo sumy 3.073,72 eur od 22. mája 2015), ktorý ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie predstavoval sumu cca 723 eur, teda spolu nárok vo výške 4.195,68 eur (3.073,72 + 182,78 + 2,06 + 214,12 + 723) a úspešná bola v rozsahu 82,78% (bol jej priznaný nárok v rozsahu 3.472,68 eur). Úspech žalovaného tak predstavoval 17.22%. Vzhľadom na uvedené, potom čistý úspech žalobkyne predstavoval 65,56% (82,78% - 17,22%). Preto jej vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v pomere jej úspechu k jej neúspechu v konaní a teda v rozsahu 65,56%. 26.3 O výške náhrady trov prvostupňového konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.) 26.4 V odvolacom konaní bola žalobkyňa úspešná taktiež len čiastočne (§ 255 ods. 2 C.s.p.) a to v rozsahu 46,27% vo finančných nárokoch a čiastočne v určení lehoty na plnenie. V odvolacom konaní si uplatnila nárok na zaplatenie istiny 1.010,74 eur, úrokov do zosplatnenia 182,78 eur, úrokov z omeškania do zosplatnenia v sume 2,06 eur a ďalších úrokov z omeškania (5% ročne zo sumy 1.193,52 eur od 1. júna 2015), ktoré ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu predstavovali sumu 172,30 eur a bežného úroku (17,9% ročne zo sumy 3.073,72 eur od 22. mája 2015), ktorý ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu predstavoval sumu cca 1.588,79 eur, teda spolu nárok vo výške 2.956,67 eur (1.010,74 + 182,78 + 2,06 + 172,30 + 1.588,79) a úspešná bola v rozsahu 46,27% (bol jej priznaný nárok v rozsahu 1.367,88 eur). Úspech žalovaného tak predstavoval 53,72%.. Vzhľadom na uvedené, potom odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 369 ods. 1, § 255 ods. 2 a § 262 ods.1 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania nárok. 27. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).