Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24CoPr/4/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316200728 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316200728.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v spore strán žalobcu: Z. L., nar. XX.XX.XXXX, Y. č. XXXX, zastúpená: PAČINDA AK s.r.o., Lesná 12, Tomášov, IČO: 50 063 995 proti žalovanému: Obec Šoporňa, Šoporňa č. 1179, IČO: 00 306 207, zastúpená: Advokátska kancelária Mgr. Slavomír Trnkócy, Gercenova 6/A, Bratislava, IČO: 30 868 831, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta sp.zn. 10Cpr/1/2016-82 zo dňa 14.mája 2018, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, ktorú sumu určenú samostatným uznesením je povinný zaplatiť žalobca žalovanému do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania. 2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 42 ods. 1 a 2, § 61 ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. e ) Zákonníka práce a vecne tým, že na základe zisteného skutkového stavu vo veci súd dospel k záveru, že žaloba nie je podaná dôvodne. Súd mal za jednoznačne preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k platne uzavretej pracovnej zmluve. Pred samotnou výpoveďou žalovaný doručil žalobkyni dve upozornenia ohľadne porušenia pracovnej disciplíny s poučením o možnosti rozviazania pracovného pomeru a to zo dňa 24. marca 2015 ohľadne neskorého príchodu z obedňajšej prestávky a nezapísania príchodu na pracovisko do dochádzkovej knihy, žalovaný žalobkyňu upozornil na porušenie pracovnej disciplíny druhýkrát dňa 11. septembra 2015 s tým, že žalobkyňa nezistila stavy vodomerov v obci Štrkovec, čím spôsobila obci škodu a bola upozornená, že sa jedná o opakované porušenie pracovnej disciplíny a zamestnávateľ bude postupovať v zmysle ZP. 3. Žalovaný doručil žalobkyni výpoveď 29. septembra 2015 podľa § 63 ods. 1 písm. e/ ZP. Súd podrobil výpoveď prieskumu po formálnej stránke a má za to, že táto je platná, pretože obsahuje všetky náležitosti a obidva menej závažné porušenia pracovnej disciplíny sú skutkovo vymedzené tak, že nie je možné ich zameniť iným skutkovým stavom. V tomto smere medzi stranami nakoniec táto skutočnosť nebola sporná. Sporná zostala skutková podstata porušení, keď žalobkyňa tvrdila, že sa nedopustila žiadneho porušenia pracovnej disciplíny a dôvody rozviazania pracovného pomeru boli umelo vykonštruované. Podľa žalobkyne taký prísny výklad práva, aký v danom prípade aplikoval žalovaný neobstojí a platí to pre oba prípady údajného porušenia pracovnej disciplíny, na ktorých žalovaný vystaval dôvod výpovede. V prvom prípade žalobkyňa odišla neskôr na obedňajšiu prestávku z dôvodu vybavenia stránky. Žalobkyňa teda neprekročila tridsaťminútovú prestávku na odpočinok a jedenie lebo v skutočnosti odišla na obed o 10 minút neskôr než bolo zapísané v knihe príchodov a odchodov. Odišla teda o 12,15 hod. a vrátila sa o 12,45 hod. Ak by však aj bola pravda to, že žalobkyňa si údajne predĺžila o 10 minút prestávku na obed, aj to by bolo extrémne prísne a takýto výklad zákonného ustanovenia nie je prípustný. Okrem toho prekročenie obedňajšej prestávky nie je v pracovnom poriadku zamestnancov Obce Šoporňa uvedené medzi prípadmi porušenia pracovnej disciplíny, a to ani medzi menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. V druhom prípade údajného porušenia pracovnej disciplíny, a to nevykonanie odpočtu vodomerov, takúto povinnosť žalovaná nemala uvedenú v pracovnej náplni. Starosta aj prednosta obce Šoporňa potvrdili, že túto povinnosť žalobkyne odvodzujú od dvoch činností pracovnej náplni, a to: 1. správa poplatku za vodu a kanalizáciu /poplatky, faktúry/, evidencia úhrad a vymáhanie nedoplatkov, 2. vykonáva ďalšie práce na príkaz starostu obce. Podľa názoru žalobkyne prvá aktivita jej neukladá, aby fyzicky chodila po domoch a zapisovala stavy vodomerov a pokiaľ ide o druhú aktivitu, danú úlohu odvodzuje žalovaný zo zápisníc z porád zamestnancov obce č. 3 z 30. apríla 2015 a č. 5 z 23.júla 2015. Ani v daných zápisniciach sa nikdy nevyskytuje priamo úloha, aby žalobkyňa priamo fyzicky mala zabezpečiť odpočty vodomerov. Okrem toho zápisnica z 23. júla 2015 mala byť pravdepodobne vyrobená dodatočne a účelovo len pre účely tohto súdneho konania, keďže sa v nej uvádza, že obec pripravuje zakúpenie mobilných telefónov, avšak zo stanoviska spoločnosti O2 Slovakia vyplýva, že už v máji 2015 mali zamestnancovi obce v prevádzke telefónne čísla a už v júni 2015 im kuriér doručil mobilné telefóny. Nedáva preto žiadnu logiku, prečo by v júli 2015 starosta obce zadával úlohu na zakúpenie mobilných telefónov. Žalobkyňa spochybnila obsah zápisníc z porád zamestnancov, lebo zápisnice vyhotovovali sami starosta s prednostom a zamestnanci ich nikdy nevideli ani nepodpisovali. Na druhej strane žalovaný mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nedokázala hodnoverným spôsobom podporiť svoje tvrdenia. Mal za to, že z výpovede svedkyne L. žiadnym spôsobom nevyplýva, že by potvrdila vyjadrenia žalobkyne o tom, že žalobkyňa mala dlhšie stránku a z uvedeného dôvodu neskôr odišla na obed. Svedkyňa len uviedla, že žalobkyňa telefonovala a následne spolu odišli a aj sa vrátili neskôr na pracovisko. 4. Podľa názoru súdu žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania neporušenia pracovnej disciplíny v rámci prvého upozornenia, keď mal súd za preukázané, že žalobkyňa 24. marca 2015 nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní tridsať minút. Súd mal za jednoznačne preukázané, že v predmetný deň žalobkyňa so svedkyňou L. išla na obedňajšiu prestávku s tým, že do knihy odchodov a príchodov sa zapísali o 12.00 hod. Kvôli nejakej stránke sa obidve vrátili a zmenu odchodu nezaznamenali. Či sa kniha odchodov nachádzala u starostu žalobkyňa nepreukázala. Po vrátení z obeda čas príchodu žalobkyňa napísala o 12.30 hod., ale v skutočnosti sa vrátila o 12.45 hod. Svedkyňa L. nepotvrdila, že so žalobkyňou išli na obed neskôr kvôli nejakej stránke, pretože túto nevidela a ani nepočula žalobkyňu telefonovať so stránkou, lebo túto skutočnosť jej žalobkyňa oznámila, len telefonicky. Svedkyňa si nepamätala, že by chcela opraviť dátum odchodu v knihe, tiež nepotvrdila, že by prednosta zobral knihu, z ktorého dôvodu, nemohla sa odpísať. Potvrdila, že porady sa konali spravidla vo štvrtok a zápisnice písal prednosta. Svedkyňa nevedela uviesť, či pracovníci vodárni odpisovali stavy vodomerov. Žalobkyňa jednoznačne porušila pracovnú disciplínu, že obedňajšiu prestávku si predĺžila. Je pravdou, že žalobkyňa mala pracovný fond odpracovaný, ktorú skutočnosť potvrdil starosta obce, ale na druhej strane žalobkyňa po príchode do práce z obedňajšej prestávky sa nesnažila opraviť údaj o reálnom príchode do práce a žiadnym dôkazom žalobkyňa nepreukázala reálny odchod z práce na obed. Na margo vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, že prekročenie obedňajšej prestávky nie je v pracovnom poriadku zamestnancov žalovaného medzi prípadmi porušenia pracovnej disciplíny, súd uvádza, že sa jedná o interný predpis žalovaného, ktorým súd nie je nijakým spôsobom viazaný, jedná sa len o pomôcku zamestnancov žalovaného. 5. V prípade druhého porušenia pracovnej disciplíny súd má za to, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu tým, že nezistila stav vodomerov v osade, nevyčíslila a nezaslala výšku poplatkov pre jednotlivé domácnosti. Povinnosť žalobkyne nachystať výmery, zoznam neplatičov za vodné v osade, výzvy na nedoplatky a nevymožiteľné pohľadávky za vodné vyplýva zo zápisnice z porady konanej 23. júla 2015 a zabezpečiť stavy vodomerov v osade z porady konanej 30. apríla 2015. Žalobkyňa na tejto porade sa dokonca vyjadrila tak, že požiada pána L. alebo Y., aby ju tam zaviezli a veci dá do poriadku, ktorú povinnosť si nesplnila, pričom úlohu mala vykonať ihneď. Tvrdenie žalobkyne, že do osady ju nemal kto odviesť, nepreukázala. Na tvrdenie žalobkyne ohľadne nekonania porady 23. júla 2015, súd uvádza, že keby sa aj porada v predmetný deň nekonala, žalovaný žalobkyni uložil povinnosť zabezpečiť stavy vodomerov na porade 30. apríla 2015, ktorú úlohu žalobkyňa nesplnila. 6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP. O výške trov konania rozhodne samostatným uznesením súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP. 7. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa s odôvodnením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V bode 3 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie bez ďalšieho konštatoval, že žalobkyňa právne žalobu neodôvodnila. Nie je vôbec zrejmé, čo tým súd prvej inštancie myslel. Súd neuvádzal na základe čoho dospel k takémuto záveru a ani ako tento jeho záver sa premietol do výroku rozsudku. Možno sa preto len domnievať, že zdôvodnenie žaloby uvedené priamo v tele žaloby s odkazom na prílohu žaloby zo dňa 16.11.2015, v ktorom je zdôvodnenie neplatnosti výpovede považoval súd za nepostačujúce a že tento formalizmus bol pred súd podkladom pre predmetný záver a o absencii právneho zdôvodnenia žaloby. Žalobkyňa má naopak za to, že právne dôvody neplatnosti výpovede sú v žalobe jasne pomenované a spočívajú v tom, že neboli splnené zákonné podmienky ani podmienky podľa pracovného poriadku žalovaného pre jej uplatnenie a ďalej v texte odkázala na to, že dôvody neplatnosti výpovede sú podrobne uvedené v liste právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 16.11.2015, ktorý list bol súčasťou žaloby. Je teda nesporné, že žalobkyňa žalobu právne zdôvodnila. Záver súdu o absencii zdôvodnenia preto neobstojí, o to viac to platí, ak súd takýto záver nepodporil žiadnymi právnymi ani logickými úvahami. 8. Súd prvej inštancie sa na žiadnom mieste napadnutého rozsudku nezaoberal a teda nevysporiadal s otázkou zavinenia zo strany žalobkyne ako predpokladom pre konštatovanie, že došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. Dôkazné bremeno bolo v tomto prípade na žalovanom, ktorý nijako nepreukázal existenciu vôľovej ani vedomostnej zložky zavinenia na strane žalobkyne. Súd teda rozhodol bez toho, aby mal preukázané zavinenie žalobkyne. Ďalej sa súd nevysporiadal s otázkou aký všeobecný záväzný právny predpis, či interný predpis žalovaného mala žalobkyňa porušiť tým, že si podľa názoru žalovaného údajne predĺžila obedňajšiu prestávku dňa 24.03.2015 o desať minút. Súd a ani žalovaný neuviedli žiadne zákonné ani iné ustanovenia podľa ktorého by sa predĺženie obedňajšej prestávky malo považovať za porušenie pracovnej disciplíny, hoci len menej závažným spôsobom. Žalobkyňa má za to, že pracovný poriadok zamestnanca Obce Šoporňa je interným predpisom žalovaného, ktorý je záväzný tak pre žalobkyňu, tak i pre žalovaného. Ak takýto predpis v článku 9 taxatívnym spôsobom určoval aké konanie zamestnanca sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom, ak sa medzi týmto výpočtom nachádza predĺženie obedňajšej prestávky, žalobkyňa má za to, že žalovaný nebol oprávnený neskôr určiť, že za porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom bude žalovaný považovať aj takéto konanie. Pracovný poriadok ako interný predpis nie je pre súd záväzný a posúdenia pracovnej disciplíny je na úvahe súdu. Súd nemôže považovať za porušenie pracovnej disciplíny také konanie zamestnanca, ktoré za porušenie pracovnej disciplíny nemôže považovať aj samotný zamestnávateľ, nakoľko zamestnávateľ toto konanie neklasifikoval vo svojom pracovnom poriadku ako porušenie pracovnej disciplíny. Súd je oprávnený aplikovať svoju úvahu len v prípade, ak je príslušné konanie jasne pomenované v pracovnom poriadku ako porušenie pracovnej disciplíny a medzi stranami je iba spor o tom, či k takému konaniu došlo. Ak však takéto konanie vôbec nie je uvedené v pracovnom poriadku, voľná úvaha súdu je neprípustná. V prípade, že by zamestnávateľ a následne súd mohol považovať za porušenie pracovnej disciplíny aj také konanie, ktoré ako porušenie pracovnej disciplíny vôbec nie je uvedené v žiadnom internom predpise zamestnávateľa, došlo by k výraznému zásahu do princípu právnej istoty, ako aj princípu legitímnych očakávaní v neprospech zamestnanca, čo je neprípustné. Nie je preto akceptovateľné, aby pracovaný poriadok určoval zamestnávateľovi prípadne zamestnancom oprávnenie nad rámec zákona alebo ju obmedzovali v zákonných právach. Zamestnávateľ je viazaný tým, čo v pracovnom poriadku považuje za menej závažné a čo za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ak potom dôjde k porušeniu pracovnej disciplíny zamestnancom, zamestnávateľ už nemôže prekvalifikovať v konkrétnom prípade napr. menej závažné porušenie pracovnej disciplíny za závažné s cieľom okamžite skončiť pracovný pomer. Rovnako tak zamestnávateľ nemôže určiť, že konanie zamestnanca, ktorý pracovný poriadok vôbec neupravuje sa bude považovať za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobkyňa má teda za to, že jej konanie nebolo vôbec protiprávne, lebo neporušovalo žiadne ustanovenia Zákonníka práce, pracovného poriadku žalovaného, ani žiadneho iného interného predpisu žalovaného. Poukázal na bod 32 napadnutého rozsudku, kde súd konštatuje nespornosť menej závažného porušenia pracovnej disciplíny. Podľa názoru žalobkyne nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd k takémuto jednoznačnému záveru, poukazuje na žalobu, ako aj na list jej právneho zástupcu, v ktorom žalobkyňa jasne uviedla, že druhý prípad údajného porušenia pracovnej disciplíny by sa vzhľadom na svoj charakter v žiadnom prípade nemal právne kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny, a ak nanajvýš ako neuspokojivé plnenie pracovných úloh, teda ako iný výpovedný dôvod v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce ustálená judikatúra (R27/1995 konštatuje, že podmienku písomného upozornenia na možnosť výpovede možno považovať za splnenú len vtedy, ak k upozorneniu došlo v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny. 9. Súd prvej inštancie odignoroval zásadné skutočnosti, ktoré boli relevantné pre posúdenie, či došlo porušeniu pracovnej disciplíny, vôbec nezohľadnil skutočnosť, že svedkyňa L. vo svojej výpovedi jasne potvrdila, že dňa 24.03.2015 odchádzali so žalobkyňou neskôr a svedeckou výpoveďou potvrdila, že čas odchod je zapísaný v knihe dochádzky o 12.05 hod. nebol skutočný čas odchodu, ale skutočný čas odchodu musel byť neskorší. Takisto súd nevzal do úvahy tvrdenia žalobkyne svedkyne F., že kniha príchodov a odchodov 24.03.2015 v čase ich návratu z obeda bola u prednostu že z tohto dôvodu žalobkyňa objektívne nemala možnosť opraviť čas odchodu na obed z nesprávneho 12.05 hod.na správny čas odchodu 12.15. Súd sa teda nevysporiadal so skutočnými časmi odchodu, ako aj príchodu žalobkyne z obedňajšej prestávky, ako aj s reálnymi časmi odchodu a príchodu. Poukázal na bod 4 napadnutého rozsudku, kde súd nesprávne uvádza, že žalobkyňa s kolegyňou L. zapísali čas odchodu na obedňajšiu prestávku 12.00, pričom správne má byť 12.05 a v tom istom bode napadnutého rozsudku ďalej súd zmätočne uvádza, že čas príchodu z obeda žalobkyňa zapísala ako 12.30, pričom správne má byť 12.45. Tiež v bode 1 napadnutého rozsudku súd opäť zmätočne uvádza, že žalobkyňa sa údajne v liste z 27.03.2015 vyjadrila, že neodchádzala 12.15 hod., správne má byť, že odchádzala o 12.15 a na záver v bode 34. napadnutého rozsudku súd opätovne nesprávne uvádza, že žalobkyňa sa údajne odpísala o 12.00, pričom správne má byť 12.05. V tom istom bode potom súd uvádza, že žalobkyňa nepreukázala, že sa kniha odchodov nachádzala u starostu, v skutočnosti toto žiadna zo strán zo sporu netvrdila, že by sa kniha odchodov mala niekedy nachádzať u starostu. Žalobkyňa tvrdila, že kniha sa uzamykala u prednostu úradu. Ak teda súd prvej inštancie nebol schopný ani len správne zreprodukovať a zaznamenať časy zapísané zo skutočného odchodu aj príchodu žalobkyne z obedňajšej prestávky dňa 24.03.2015 resp. nerozlišuje medzi funkciou starostu a prednostu, ťažko potom mohol pochopiť a vyhodnotiť ďalšie skutkové okolnosti aj dôkazy súvisiace so spôsobom zapisovania a odpisovania sa z knihy príchodov a odchodov zamestnancov Obecného úradu v Šoporni. 10. Súd prvej inštancie absolútne nesprávne vyhodnotil skutočnosť, či bola žalobkyňa povinná vykonať odpočty vodomerov v osade Štrkovec, aj keď samotný súd v ústnom odôvodnení rozsudku priznal, že pracovná náplň žalobkyne bola ohľadom tejto veci nejasná, že zápisnica zamestnancov Obecného úradu v Šoporni zo dňa 23.07.2015 nemusela byť hodnoverná, napriek tomu sa stotožnil s tým, že táto povinnosť vyplynula žalobkyni minimálne zo zápisnice zo dňa 30.04.2015. Zdôraznil, že táto zápisnica však v žiadnom mieste neuložila žalobkyni úlohu, aby fyzicky vykonala odpočty vodomerov. Súd prvej inštancie nezohľadnil ani to, že žalobkyňa počas svojej tridsaťdvaročnej praxe na Obecnom úrade v Šoporni nikdy fyzicky nerobila odpočty vodomerov a že vždy ich robil aj nejaký iný pracovník obecného úradu. Aj z výpovede svedkyne F. zo dňa 06.02.2017 jasne vyplynulo, že ich dovtedy robieval pán F.. Aj prednosta obce potvrdil, že pán Y. mal dohodnutú so žalobkyňou na tom, ako sa zabezpečuje odpočet vodomerov. Žalobkyňa dňa 26.08.2015 urgovala prednostu, aby požiadal pána Y. o vykonanie odpočtov a žiadala prednostu viac krát aj ústne, aby o to pána Y. požiadal. Ku všetkým týmto skutočnostiam si súd osvojil nesprávny záver, že odpočty vodomerov mala fyzicky vykonávať žalobkyňa. Súd odignoroval aj skutočnosť, že konanie žalovaného voči žalobkyni bolo od začiatku účelové. Vyplývalo to z okolnosti, za ktorých bola žalobkyňa napomenutá za údajné porušenie pracovnej disciplíny, naplánované uzamknutie knihy príchodov a odchodov dňa 24.03.2015 v kancelárii prednostu, striehnutie starostu obce nasmerované voči žalobkyni, aby ju mohol prichytiť pri údajne dlhšej obedňajšej prestávke, hoci aj len o desať minút. Takisto je bez sporu a vyplýva to aj z následného spôsobu dodatočného účelového vyrábania dôkazov; vyhotovovania zápisnice zamestnancov Obce Šoporňa zo dňa 23.07.2015, ktorá porada sa pritom nikdy nekonala a následne spochybnenie hodnovernosti vzhľadom na stanovisko spoločnosti O2 Slovakia, a.s. k termínu zakúpenia šiestich mobilných telefónov a k termínu uvedenia mobilných čísiel do prevádzky. Všetci zamestnanci zhodne potvrdili, že zápisnice z porád zamestnancov nikdy nevideli, pretože si ich robil prednosta obce sám a až dodatočne po konaní porád. Starosta obce pán H. mal od začiatku motív rozviazať pracovný pomer so žalobkyňou, nakoľko táto bola rodinne prepojená s bývalým starostom Y.. Bývalý starosta Y. a súčasný starosta H. na seba podali viacero trestných oznámení, vedú voči sebe ďalšie súdne konania a starosta H. sa mohol chcieť žalobkyni takto jednoducho mstiť. 11. Súd nevzal do úvahy doterajšie vzorné a bezchybné správanie žalobkyne, jej bezkonfliktnosť a dobré pracovné výsledky, počas tridsaťdvaročnej praxe na obecnom úrade, čo okrem iného vo svojej výpovediach zhodne potvrdili aj starosta, aj prednosta Obecného úradu Šoporňa. Aj v prípade relevantnosti predĺženia obedňajšej prestávky by sa jednal len o jediný takýto prípad zo strany žalobkyne za tridsaťdva rokov jej praxe. Judikatúra sa ustálila na názore, že porušenie pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob, aj intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia v ktorej porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobí jeho zamestnávateľovi škodu. V tejto súvislosti poukázal na Judikát Najvyššieho súdu SR 5CDo 74/2008 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 1252/2002. Tiež poukázal na rozpor so zásadou koncentrácie konania, keď súd vyslúchol svedka H. J. na pojednávaní 29.01.2018, ktorého nenavrhla vypočuť žiadna zo strán sporu. Na pojednávanie ho zavolal prednosta obce, ktorý bol tiež vypočutý ako svedok. To znamená, že ho ako svedka na pojednávanie prizval iný svedok. Žalobkyni postupom súdu nebol poskytnutý žiadny priestor na prípravu pre výsluch svedka J., pretože sa o jeho predvolaní dozvedela strana žalobkyne až priamo na pojednávaní 29.01.2018. Súd záverom konštatoval, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie má pre žalobkyňu ako stranu sporu veľmi málo pridanú aj výpovednú hodnotu. V drvivej časti je len akýmsi sumárom doterajších prednesov sporu a svedeckých výpovedí bez evidentnej snahy súdu seriózne sa vysporiadať so rozhodujúcimi skutočnosťami a bez snahy založiť svoje závery na logických a právnych úsudkoch. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil; určil, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni a doručená 29.09.2015 žalobkyni je neplatná. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 598,96 Eur mesačne od 01.12.2015 až do dňa keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci alebo ak súd právoplatne rozhodne o skončení pracovného pomeru, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne vždy zo sumy 598,96 Eur odo dňa splatnosti náhrady mzdy za príslušný mesiac až do jej zaplatenia. O trovách konania navrhol rozhodnúť, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania, aj odvolacieho konania v plnej výške do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 12. Žalovaný odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril. 13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 14. Žalobca žalobou podanou na súde 20. januára 2016 prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal súd, aby rozhodol že jej skončení pracovného pomeru výpoveďou z 29. septembra 2015, je neplatné a uplatnila si náhradu mzdy vo výške 598,96 Eur mesačne od 1. decembra 2015 až do umožnenia žalovaného žalobkyni pokračovať v práci alebo ak súd právoplatne rozhodne o skončení pracovného pomeru s 5,05 % úrokom z omeškania zo sumy 598,96 Eur odo dňa splatnosti náhrady mzdy za príslušný mesiac až do zaplatenia. Uplatnila si náhradu trov konania. 15. Z obsahu spisu vyplýva, žalobkyni u žalovaného vznikol pracovný pomer 12. júla 1982 uzavretím pracovnej zmluvy, ako samostatný administratívny pracovník s miestom výkonu práce Miestny národný výbor v Šoporni so skúšobnou dobou v trvaní jedného mesiaca na neurčitý čas. Žalovaný vydal 16. februára 2012 pracovnú náplň pri výkone funkcie žalobkyne, v ktorej okrem iného je vykonávanie správy miestneho poplatku za vodu a kanalizáciu /poplatky od občanov, faktúry od odberateľov/, evidencia úhrady platieb, vymáhanie nedoplatkov a vykonávanie ďalších prác na príkaz starostu obce. 16. Listom z 24. marca 2015 žalovaný žalobkyňu upozornil na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustila tým, že v predmetný deň nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút, ktorú prekročila o 10 minút. 17. Listom z 11. septembra 2015 žalovaný žalobkyňu opäť upozornil na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustila tým, že nezistila stav vodomerov v osade Štrkovec, nevyčíslila a nezaslala výšky poplatkov pre jednotlivé domácnosti v osade, v dôsledku ktorej skutočnosti žalovanému vznikla škoda. 18. Listom z 29. septembra 2015 č. 1641/2015 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 12 písm. e/ Zákonníka práce / ďalej len ZP /. 19. Žalobkyňa žalovanému oznámila listom zo dňa 30. septembra 2015, že s výpoveďou nesúhlasí. Právny zástupca žalobkyne listom zo dňa 16. novembra 2015 oznámil žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnaní. 20. Predmetom odvolacieho konania, s poukazom na rozsah odvolacieho prieskumu vymedzeným odvolacími dôvodmi žalobkyne, s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku je posúdiť otázku, či výpoveď daná žalovaným žalobkyni listom zo dňa 29.09.2015 je neplatným právnym úkonom, z čoho sa potom odvíja i ďalší uplatnený nárok žalobkyne o náhradu mzdy. 21. Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacov v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. 22. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. 23. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi sústavným menej závažným porušením pracovnej disciplíny, závažným porušením pracovnej disciplíny a porušením pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (zvlášť hrubým spôsobom), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 12/2008, sp.zn. 3Cdo 218/2007). 24. Ustanovenie Zákonníka práce v § 63 ods. 1 písm. e) obsahuje vo vzťahu k pracovnej disciplíne dva výpovedné dôvody. Prvý výpovedný dôvod predstavuje právnu situáciu, ak zamestnanec poruší pracovnú disciplínu závažným spôsobom a zamestnávateľ sa môže rozhodnúť, či dá zamestnancovi výpoveď alebo s ním skončí pracovný pomer okamžite podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Druhý výpovedný dôvod predstavuje situáciu, keď zamestnanec porušil pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom. Tento výpovedný dôvod použil žalovaný vo vzťahu k žalobcovi.V takomto prípade, to znamená, ak chce dať zamestnávateľ výpoveď zamestnancovi z tohto dôvodu, musí ho po prvom porušení pracovnej disciplíny písomne upozorniť, že keď sa porušenie pracovnej disciplíny v nasledujúcich šiestich mesiacoch zopakuje (t.j. zamestnanec poruší tú istú alebo inú povinnosť menej závažným spôsobom), bude voči nemu uplatnená výpoveď (zamestnancovi možno dať výpoveď po tom, čo aspoň dvakrát poruší pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom). 25. Ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu, aby sa k tomuto dôvodu vyjadril. Vo všeobecnosti v praxi sa za menej závažné porušenie považuje napr. oneskorený príchod do zamestnania či skorší odchod, včasné neoznámenie prekážky v práci zamestnávateľovi, ak je táto zamestnancovi vopred známa, krátkodobé opustenie pracoviska bez súhlasu zamestnávateľa, nedodržanie termínu odovzdania úlohy (samozrejme je potrebné prihliadať na závažnosť úlohy) a podobne.Aby zamestnávateľ mohol skončiť pracovný pomer, musí mať preukázané, že zamestnanec skutočne porušil pracovnú disciplínu, porušením konkrétnej pracovnej povinnosti. Musí mať k dispozícii všetky dôkazy, ktorými preukáže, že zamestnanec porušil pracovnú povinnosť. Musí tiež preukázať, že porušenie pracovnej disciplíny bolo zavinené zamestnancom, a to buď úmyselne alebo aspoň z nedbanlivosti. 26. Pojem zavinenie Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nedefinuje, a preto je potrebné vychádzať z pojmu zavinenie, ako ho upravuje Trestný zákon. Zavinenie tvoria dve zložky a to vedomostná (t. j. intelektuálna, rozumová, racionálna zložka zavinenia) a vôľová (vyjadrujúca rôzny stupeň zamerania zamestnanca k porušeniu pracovnoprávnej povinnosti), a rozlišujú sa dve formy: úmysel a nedbanlivosť. Kvôli zachovaniu princípu právnej istoty Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi (s výnimkami stanovenými v § 63 ods. 4 a 5 Zákonníka práce) dať zamestnancovi výpoveď alebo okamžité skončenie pre porušenie pracovnej disciplíny iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel (tzv. subjektívna lehota), najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol (tzv. objektívna lehota). 27. Nová právna úprava Civilného sporového poriadku, účinná v čase rozhodovania odvolacím súdom, ale aj súdom prvej inštancie definuje ako osobitnú skupinu sporov, v ktorých je súd povinný aplikovať odlišné procesné postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, individuálne pracovnoprávne spory. Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku sa rozumie spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov, ktorým je potom i spor predmetný. To znamená, že súd v prípade pracovnoprávnych sporov môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní vyššie uvedeným neriadil. 28. Z obsahu výpovede danej žalovaným žalobcovi je nesporné, že zamestnávateľ tak urobil listom zo dňa 29.9.2015, ktorý bol žalobcovi doručený tiež 29.9.2015, pričom pred daním výpovede žalobkyni listom z 24. marca 2015 žalovaný žalobkyňu upozornil na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že 24. marca 2015 nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní tridsať minút s tým, že pracovisko opustila o 12.15 hod. a vrátila sa o 12.45 hod., kedy ju videl prichádzať starosta a zamestnanec obce pán H. L.. Porušenie pracovnej disciplíny malo byť zapísané v knihe príchodov a odchodov z pracoviska o 12.05 hod., avšak po príchode na pracovisko príchod žalobkyni nebol zapísaný do uvedenej knihy, čím porušila príkaz starostu. 29. Zároveň bola žalobkyňa vyzvaná od upustenia od ďalšieho porušovania podľa § 63 ods. 1 písm. e/ ZP. V prípade, ak sa uvedené nedostatky neodstránia alebo sa objavia iné , budú nútení s ňou rozviazať pracovný pomer. 30. Druhý tvrdený prípad porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľ po zistení riešil tak, že listom z 11. septembra 2015 doručil žalobkyni druhé upozornenie z dôvodu, že nezistila stav vodomerov v osade Štrkovec, nevyčíslila a nezaslala výšku poplatkov pre jednotlivé domácnosti, čo jej vyplýva z pracovnej náplne zo 16. februára 2012. Jej konaním bola spôsobená obci škoda tým, že sa neplnili príjmy do rozpočtu z miestnych poplatkov za vodu. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o opakované porušenie pracovnej disciplíny v priebehu 6 mesiacov, bude zamestnávateľ postupovať v súlade s Pracovným poriadkom a ZP. Išlo teda o list v ktorom zamestnávateľ konštatoval zistenie porušenia pracovnej disciplíny, (bez uvedenia kedy došlo k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou) a následne rozhodol o výpovedi, pričom nie je zrejmé, či splnil svoju povinnosť oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu, aby sa k tomuto dôvodu vyjadril. 31. Z hľadiska záverov súdu prvej inštancie je treba poukázať na ust. § 132 CSP, podľa ktorého strany sporu) sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 32. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Strana sporu, ktorá nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Spravidla je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. 33. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní tvrdeného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, v danom prípade opakovaného ako dôvod výpovede z jej pracovného pomeru, musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. 34. Žalobkyňa porušenie pracovnej disciplíny popierala, pričom popísala okolnosti týkajúce sa oboch jej vytknutých porušení pracovnej disciplíny a tiež namietala obsah zápisníc, z ktorých zamestnávateľ vychádzal, čomu súd nevenoval pozornosť a ani neustálil čo konkrétne porušila žalobkyňa, tzn. v čom spočíva porušenie pracovnej disciplíny, o aké porušenie pracovnej disciplíny ide, keď žalobkyňa namietala, že by odčítanie stavu vodomerov patrilo medzi jej pracovné povinnosti a neposúdil ani otázku zavinenia pracovníka. 35. Čo sa týka hodnotenia odôvodnenia napadnutého rozsudku, tento nespĺňa požiadavky uvedené v ustanovení § 220 Civilného sporového poriadku, pretože len stroho preberá tvrdenia strán sporu, cituje zistené skutočnosti a výpovede svedkov, pričom chýba hodnotenie dôkazov vo vzájomných súvislostiach, resp. niektoré dôkazy vôbec nevyhodnotil, napr. obranu žalovanej, že v snahe splniť pokyn zabezpečenia stavov vodomerov, žiadala o pomoc prednostu úradu, aby požiadal iného pracovníka p. Y. o odpočty vodomerov, pričom tento pracovník odpočty robil aj predtým. Rozsudok nie je presvedčivý, súd sa nezaoberal podstatou, či vôbec došlo v druhom popísanom prípade k porušeniu pracovnej disciplíny, keď si neujasnil, ani čo malo znamenať v realite zabezpečenie stavov vodomerov. Treba totiž, aby súd trval na tom, že pri skončení pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny je najprv potrebné, aby si zamestnávateľ dohodol so zamestnancom (prípadne určil) jasné a zreteľné pracovné povinnosti a v prípade ich nedodržania zo strany zamestnanca mal zdokumentované všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa porušenia pracovnej disciplíny. Ku skončeniu pracovného pomeru by mal teda zamestnávateľ pristúpiť až po dôkladnom zvážení všetkých okolností a tieto konkrétne uviesť vo výpovedi. 36. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR je však v každom prípade porušenia pracovnej disciplíny potrebné skúmať konkrétne okolnosti, čo sa však súd prvej inštancie neurobil. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny podľa Najvyššieho súdu SR ovplyvňuje aj osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, situácia, v ktorej k porušeniu došlo a dokonca aj dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, napríklad či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu. Ani na uvedené hľadiská prvoinštančný súd neprihliadal a nevyhodnotil ich. 37. Súd prvej inštancie sa dopustil aj procesného pochybenia, keď vo veci vypočul stranami sporu nenavrhnutého, ani nie iniciatívy súdu predvolaného H. J. ako svedka. H. J. totiž na pojednávanie zavolal a súdu navrhol vypočuť iný svedok prednosta obce Šoporňa. O tomto výsluchu svedka H. J. neboli strany sporu, resp. predovšetkým žalujúca strana sporu vopred informovaná, jeho výsluch bol preto prekvapivý a takýto postup súdu prvej inštancie je v rozpore s procesným postupom súdu upraveným v Civilnom sporovom poriadku. 38. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, na základe ktorých žalobu zamietol, keďže žalobkyňa nepreukázala, že sa nedopustila porušenia pracovnej disciplíny a z toho dôvodu je odvolaním žalobkyňou napadnutý rozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci ohľadne posúdenia dôkazného bremena (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). 39. Predmetom konania je okrem určenia neplatnosti výpovede i nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, o ktorom nároku súd prvej inštancie už potom nevykonal žiadne dokazovanie a tento nárok už ani vôbec neposudzoval, len podľa výroku rozsudku možno usudzovať, že žalobu zamietol aj o tomto nároku. 40. V dôsledku vyššie uvedeného bolo treba rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rovnako ako i v časti závislého výroku o trovách konania, za účelom vykonania potrebného dokazovania, tak pre rozhodnutie o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, ako aj pre súvisiaci nárok o náhradu mzdy. V tejto súvislosti nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie činnosťou odvolacieho súdu nie je možné požadovať, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého ťažiskového dokazovania až na odvolacom súde. 41. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný vec opätovne prejednať, dokazovanie doplniť, jeho výsledky riadne vyhodnotiť a o veci potom rozhodnúť vrátane rozhodnutie o náhrade trov konania a to aj tohto odvolacieho. (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP ). 42. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).