Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/10/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511206604 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2511206604.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobkyne: F. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X, A., proti žalovanému: MERK REALITY, a.s., so sídlom Gorkého 8-12, IČO: 35 787 198, zastúpený: Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., so sídlom Miletičova 1, Bratislava, IČO: 36 860 891, o zaplatenie 2.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 3C/104/2011-313 zo dňa 5. septembra 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu I. inštancie s a p o t v r d z u j e. II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 66,66 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 333,33 eura s 8,25% úrokom z omeškania ročne od 04.12.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 66,66 %. Súd prvej inštancie rozsudok po citovaní § 488, § 415, § 420a, § 441, § 442, § 444, § 449, § 517 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 1 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1, § 2 ods. 3 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 4 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, vecne odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa v dňoch od 26.12.2010 do 02.01.2011 absolvovala (spolu s ďalšími 2 osobami, a to manželmi X.) pobyt v Hoteli Park v Piešťanoch, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. Ďalej bolo výpisom z obchodného registra žalovaného preukázané, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou s predmetom činnosti (okrem iného) ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach s prevádzkovaním pohostinských činností v týchto zariadeniach, prevádzkovanie zariadení slúžiacich na regeneráciu a rekondíciu, a to od 01.11.2007. Nakoľko predmetom tohto konania sú nároky žalobkyne na zaplatenie sumy 2.000 eur s príslušenstvom z titulu ublíženia na jej zdraví, ku ktorému malo dôjsť počas jej pobytu v Hoteli Park v Piešťanoch dňa 27.12.2010, bolo potrebné v prípade preukázania tvrdenia žalobkyne o jej páde na schodoch hotela zaoberať sa otázkou zodpovednosti žalovaného. Súd právne posúdil zodpovednosť žalovaného za škodu žalobkyne v zmysle § 420a OZ. Zodpovedným subjektom podľa § 420a OZ je spravidla podnikateľ (fyzická alebo právnická osoba), ktorý prevádzkovú činnosť vykonáva vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou predpokladá existenciu týchto podmienok: a) existencia udalosti vyvolanej prevádzkou činnosťou, b) spôsobenie škody, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Predpokladom zodpovednosti podľa § 420a OZ nie je zavinenie osoby zodpovednej za škodu, pretože ide o objektívnu zodpovednosť (zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie). Predpokladom zodpovednosti podľa § 420a ods. 1 OZ nie je protiprávny úkon, ale určitá škodová udalosť, ktorá bola príčinou vzniku škody. Poškodený pri uplatňovaní svojho nároku nemusí dokazovať porušenie konkrétnej právnej povinnosti na strane prevádzkovateľa. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že k pádu žalobkyne došlo práve na schodoch hotela, ktorý prevádzkuje, resp. prevádzkoval ku dňu 27.12.2010 (dátum pádu) žalovaný, čo žalovaným jednak ani neurobil sporným, keď sám v písomnom vyjadrení ku skutkovým tvrdeniam žalobkyne uviedol, že je prevádzkovateľom hotela, v ktorom sa ubytovávajú i starší ľudia (č.l. 64) a súčasne to uviedol i na pojednávaní 06.05.2014 (č.l. 54), keď potvrdil, že je prevádzkovateľom hotela. Z § 420a ods. 2 OZ vyplýva, že prevádzkovou činnosťou sa rozumie cieľavedomá a organizovaná činnosť, ktorá spravidla súvisí s výkonom podnikateľskej alebo obchodnej činnosti určitého subjektu, pričom predmet týchto činností je vymedzený v zriaďovacej listine, v stanovách alebo v živnostenskom oprávnení. Za prevádzkovú činnosť sa považuje i činnosť, ktorá bezprostredne, objektívne a fakticky predchádza, či nadväzuje na činnosť hlavnú. V danom prípade je zrejmé, že ku škode žalobkyne došlo v súvislosti s prevádzkovou činnosťou žalovaného, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v predmete činnosti žalovaného sú obsiahnuté ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach a prevádzkovanie zariadení slúžiacich na regeneráciu a rekondíciu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou má objektívny charakter a existuje bez ohľadu na zavinenie. Zbaviť sa tejto zodpovednosti je možné len v prípade, ak bola škoda spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá nemala pôvod v prevádzke alebo bola spôsobená vlastným konaním poškodeného, pričom zbavenie sa zodpovednosti musí preukazovať prevádzkovateľ, teda žalovaný. Zodpovednosť žalovaného (bez ohľadu na vlastníctvo k nehnuteľnosti, hotela) za škodu vzniknutú žalobkyni je potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 420a OZ, pretože príčinou tejto škody bolo prevádzkovanie ubytovacích služieb, ako i prevádzkovanie zariadení slúžiacich na regeneráciu, pričom k pádu žalobkyne došlo práve na schodoch hotela, ktoré sú jediným prístupovým a odchodovým miestom k samotnému hotelu žalovaného, teda ich použitie bezprostredne súvisí s prevádzkovou činnosťou žalovaného, bez ich použitia by nebolo možné využitie služieb (prevádzkovanie činnosti) žalovaného. Prevádzka tohto schodiska je podľa názoru súdu činnosť, ktorá bezprostredne, objektívne a fakticky predchádza, či nadväzuje na činnosť hlavnú žalovaného. S takýmto právnym posúdením sa stotožnil aj odvolací súd (čo vyplýva aj z uznesenia odvolacieho súdu z 30.11.2016, ktorým bol v poradí prvý rozsudok zrušený) s tým, že žalovaný ako prevádzkovateľ hotela je povinný si počínať tak, aby schodisko, ktoré je jedinou prístupovou cestou do hotela, umožnilo jeho klientom bezpečný transport do hotela i z hotela. Schodisko je súčasťou hotela, preto súvisí s jeho prevádzkovou činnosťou zameranou na poskytovanie služieb hotela. Je nepochybné, že ide o zodpovednosť objektívnu, žalovaný je povinný zabezpečiť schodnosť schodiska bez ohľadu na vonkajšie poveternostné vplyvy. 2. Čo sa týka preukázania pádu žalobkyne na schodoch hotela v prevádzke žalovaného, to bolo v konaní preukázané jednak výsluchom žalobkyne, ďalej svedkyňou P. V. a nepriamo i listinnými dôkazmi a to lekárskymi správami, v ktorých bola ako príčina vzniku zdravotných ťažkostí žalobkyne uvedená pád v Hoteli Park v Piešťanoch a súčasne charakter zranení žalobkyne nepriamo potvrdzuje pád žalobkyne spôsobom, ako ho žalobkyňa tvrdila v žalobe, resp. počas jej výsluchu. Argumentácia žalovaného spochybňujúca výpovede jednak žalobkyne ako i svedkyne P. V. je podľa názoru súdu účelová v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za škodu. Uvedenými dôkazmi (výsluch žalobkyne a svedkyne V.) bolo preukázané, že k pádu žalobkyne došlo na schodoch hotela v prevádzke žalovaného, poukazovanie na naznačené rozdiely v mieste pádu sú podľa názoru súdu irelevantné, nakoľko podstatné je to, že k pádu došlo na schodoch hotela. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú časť výpovede svedkyne P. V., v ktorom sa svedkyňa vyjadrila k spôsobu pádu žalobkyne ako i k tomu, že žalobkyňa je osobou, v súvislosti s ktorou vypovedala na Okresnom súde Piešťany. Výsluchmi týchto osôb bolo preukázané, že schodisko bol zľadovatené, klzké. Súčasne svedok Ing. L. potvrdil stav schodiska tak, ako to bolo zachytené a predložené žalobkyňou na fotografii z č.l. 127. Ako bolo v uznesení odvolacieho súdu z 30.11.2016 uvedené, výpoveďou svedkyne JUDr. P. V. bolo potvrdené, že k pádu žalobkyne došlo na schodisku žalovaného, jej výpoveď nemožno označiť za nedôveryhodnú len kvôli tomu, že s odstupom času sa jej niektoré pre ňu nepodstatné fakty môžu zlievať či zahmlievať, svedkyňa jasne a nespochybniteľne opísala to, čo opísala aj žalobkyňa, a to pád dolu schodmi, ktorými viackrát preletela. Svedkyňa potvrdila šmykľavosť schodov. Aj podľa odvolacieho súdu možno schodisko považovať v čase pádu za klzké a zľadovatené, čo žalovaný ani nepopieral. Žalovaný nepredložil v konaní žiadny dôkaz preukazujúci, že by žalobkyňa spadla mimo schodiska hotela tak, ako to tvrdil. 3. Napriek tomu, že u žalovaného ide o objektívnu zodpovednosť, s prihliadnutím na § 441 OZ je súd v konaní o náhradu škody povinný z úradnej moci skúmať, či sú dané dôvody pre obmedzenie zodpovednosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia poškodeného. Napokon i odvolací súd konštatoval, že s poukazom na § 420a ods. 3 OZ sa žalovaný môže zbaviť zodpovednosti a to i čiastočne, ak ku škode dôjde aj vlastným konaním poškodeného (§ 441 OZ). Keďže žalobkyňa bola povinná si počínať tak, aby predišla možnej škode, bolo jej povinnosťou počínať tak, aby ku škode nedošlo. Bolo na nej, akú cestu dole zo schodov zvolila, kadiaľ išla, ako si teda všeobecne pri schádzaní zo schodov počínala, či bola dostatočne opatrná a obozretná, alebo či sa správala primerane k danej situácii. Súd uvádza, že zavinením treba rozumieť to, či a do akej miery možno osobe, ktorá spôsobila škodu, pričítať okolnosti, ktoré ku vzniku škody viedli (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.08.2016, sp. zn. 23Cdo 1053/2015). Súd s prihliadnutím na okolnosti pádu žalobkyne dospel k záveru, že v danom prípade sú dôvody pre čiastočné obmedzenie (zbavenie sa) zodpovednosti žalovaného, a to v dôsledku spoluzavinenia žalobkyne ako poškodenej na vzniku škody (na jej zdraví). Podľa názoru súdu ku škode, ktorej náhradu si žalobkyňa čiastočne uplatnila v tomto konaní vo výške 2.000 eur s príslušenstvom došlo aj vlastním zavinením žalobkyne ako poškodenej. K tomuto záveru súd dospel s prihliadnutím na to, že žalobkyňa napriek tomu, že mala vedomosť o možnom riziku pošmyknutia na schodoch hotela (skúsenosť z predošlého dňa, kedy sa pošmykla na zelenom koberci jej sestra avšak jej sa nič nestalo), ako i na to, že sama žalobkyňa uviedla, že na zelenom koberci uloženom na schodisku videla kryštáliky ľadu, použila inú časť schodiska, a to strednú časť schodiska (graficky zobrazené na č.l. 127), na ktorej sa nenachádzal protišmykový koberec ani (predovšetkým) žiadna opora (zábradlie), ktorá by bola spôsobilá zabrániť prípadnému pádu žalobkyne v prípade pošmyknutia (daná možnosť pridržania sa tohto zábradlia). Úvaha žalobkyne v tom smere, že použila práve túto časť (bez koberca a zábradlia) z dôvodu pošmyknutia jej sestry na zelenej časti schodiska ako i viditeľnosti ľadu na tomto zelenom koberci, nebola primeraná daným podmienkam a okolnostiam, zo strany žalobkyne nebola vyhodnotená správne a zodpovedne v tom smere, ako jej to ukladá ustanovenie § 415 OZ, ukladajúce každému povinnosť (tzv. prevenčná povinnosť) počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví. Pokiaľ žalobkyňa mala vedomosť o námraze na zelenom koberci (videla kryštáliky ľadu), musela si byť vedomá, že riziko námrazy je i na inej časti schodiska bez zeleného (protišmykového) koberca. O riziku pošmyknutia mala vedomosť aj z predošlého dňa. Za danej situácie bolo na mieste, aby žalobkyňa v snahe predísť prípadnému vzniku škody na zdraví zvolila taký bezpečný spôsob na použitie schodov, ktorý by eliminoval práve riziko pošmyknutia sa. Toto však podľa súdu prvej inštancie nezbavuje žalovaného jeho objektívnej zodpovednosti v celom rozsahu. Súd má za to, že škoda bola spôsobená aj zavinením poškodenej, t.j. žalobkyne a jedná sa o spoluzavinenia žalobkyne a žalovaného, pričom mieru spoluzavinenia súd určil u žalobkyne v rozsahu 1/3 a u žalovaného v rozsahu 2/3. Súd pri určovaní miery spoluzavinenia (resp. spoluspôsobenia škody) prihliadol na to, že škoda na zdraví žalobkyne nebola výsledkom len objektívnej zodpovednosti žalovaného, ale čiastočne i samotnou poškodenou. Súd pričítal pri určovaní miery spoluzavinenia (spoluspôsobenia škody) u žalobkyne na jej škodu to, že vedome (riskantne) použila tú časť schodiska, ktorá bola bez opory (zábradlia), na presun po schodoch žalobkyňa nepoužila ani inú osobu ako možnú oporu, a teda tieto okolnosti vyvolali čiastočne vznik škody. Žalobkyňa sa nesprávala primerane k danej situácii a jej znalostiam o šmykľavosti schodiska v daný i predošlý deň. Medzi týmto spoluzavinením a škodou u žalobkyne je daná aj príčinná súvislosť. Na porovnanie ohľadom určenia miery spoluzavinenia súd prihliadol rozhodovaciu prax, keď napr. miera spoluzavinenia poškodeného za situácie, ak ku škode došlo v súvislosti s dopravnou nehodou spôsobenou vodičom motorového vozidla, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, pričom osoba poškodeného mala o tomto (vodič pod vplyvom alkoholu) vedomosť a napriek tomu sa rozhodla použiť (cestovať) ako spolujazdec týmto vozidlom s takýmto vodičom pod vplyvom alkoholu, je určovaná v zásade v rozsahu 50 %. Súd taktiež prihliadol aj na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co 139/1966, podľa ktorého miera spoluzavinenia poškodenej na škode je v rozsahu 1/3, ak škoda vznikne tým, že poškodená sa pošmykne na zasnežených schodíkoch autobusu pri nastupovaní, lebo nastupuje len špičkou topánky na schodík autobusu a nie celým chodidlom. Súd preto ustálil mieru spoluzavinenia žalobkyne a žalovaného v rozsahu 1/3 ku 2/3. Otázka prípadnej (ne)vhodnosti použitej obuvi žalobkyňou v danom prípade objektívnym dôkazom nebola preukázaná, predložené dôkazy strán sporu boli dôkazmi produkovanými tou ktorou procesnou stranou. Navyše podstatný v otázke miery spoluzavinenia bol podľa súdu v danom prípade predovšetkým spôsob použitia schodiska žalobkyňou. 4. Čo sa týka samotného nároku žalobkyne uplatneného žalobou, súd sa taktiež zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, pričom túto posúdil ako nedôvodnú, nakoľko ku vzniku škody došlo dňa 27.12.2010 a žaloba bola na súd podaná dňa 25.05.2011, t.j. v dvojročnej premlčacej dobe (§ 106 OZ), pričom žalobkyňa si v žalobe uplatnila nárok na zaplatenia sumy 2.000 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody na zdraví pozostávajúcom z bolestného ako i iných výdavkov, ktoré len v jej podaní zo dňa 04.04.2013 (súdu doručenom 08.04.2013) špecifikovala, žalovaná suma zostala nezmenená, rovnaké zostalo uplatňované právo (na náhradu škody na zdraví) ako i rozhodujúce skutočnosti (k tomu pozri R 46/2000). 5. Po vyriešení otázky (spolu)zodpovednosti sa súd zaoberal už dôvodnosťou nároku uplatneného žalobou vo výške istiny 2.000 eur, ktorá pozostávala zo sumy 500 eur ako polovice sumy, ktorú zaplatila žalobkyňa za poukazy pre tri osoby (zaplatená vo výške 1.072 eur), zo sumy 1.000 eur titulom ušlého zisku a sumy 500 eur titulom bolestného a výdavkov za lieky a cestovného k lekárom, s tým, že z tejto sumy 500 eur časť vo výške 76,66 eura tvorila hotové výdavky žalobkyne ako náklady spojené s liečením (§ 449 ods. 1 OZ), pričom táto suma nebola medzi stranami sporu ani sporná (viď. vyjadrenie žalovaného na pojednávaní 08.12.2015) a časť vo výške 423,34 eura (po vyjadrení žalobkyne na pojednávaní 10.08.2017) tvorilo bolestné, vychádzajúc z bodového ohodnotenia v počte 45 bodov, ktoré taktiež nebolo medzi stranami sporu sporné. Uvedená suma bolestného vo výške 423,34 eura (500 eur - 76,66 eura) nie je v rozpore s § 5 ods. 2 a 4 zák. č. 437/2004 Z.z. v spojení s opatrením MZ SR z 20.05.2010 č.13134/2010-OL o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2010, podľa ktorého výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2010 za jeden bod bola 14,89 eura, čo by pri počte bodov 45 predstavovalo sumu 670,05 eura. Nárok žalobkyne na bolestnom predstavoval sumu 423,34 eura. Súd preto uvedenú časť žaloby vo výške 500 eur (76,66 eura + 423,34 eura) považoval za dôvodnú, pričom pri zohľadnení miery spoluzavinenia predstavuje výška zodpovedajúca 2/3 (miera spoluzavinenia žalovaného) sume 333,33 eura. K zaplateniu takejto sumy (s prihliadnutím na mieru spoluzavinenia čo do sumy 500 eur ako i nedôvodnosť zvyšnej časti žaloby vo výške 1.500 eur odôvodnené nižšie) súd preto zaviazal žalovaného výrokom I. tohto rozsudku a uložil mu povinnosť sumu 333,33 eura zaplatiť žalobkyni. Vo zvyšnej časti, t.j. v sume 166,67 eura (500 eur - 333,33 eura) z dôvodu spoluzavinenia žalobkyne žalobu ako nedôvodnú súd zamietol (výrok II.). 6. Ako už bolo vyššie uvedené, súd nepovažoval za dôvodnú žalobu v časti uplatneného nároku vo výške 1.500 eur (1.000 eur + 500 eur). Suma 500 eur podľa žalobkyne predstavuje polovicu sumy, ktorú zaplatila za poukazy pre tri osoby, dôvodiac tým, že po úraze sa jej sestra a švagor museli venovať žalobkyni a nemohli využívať služby naplno. Žalobkyňa však ďalej uviedla (č.l. 148), že absolvovala celý pobyt v Hoteli Park od 26.12.2010 do 02.01.2011, avšak po páde jej musela s obliekaním, jedením a hygienou pomáhať jej nevlastná sestra, ktorá bola taktiež na pobyte. Súd nárok na zaplatenie sumy 500 eur nepovažoval za dôvodný, nakoľko v konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že by žalobkyňa nevyužila niektorú zo zaplatených služieb uvedených v predmetnej faktúre na sumu 1.072 eur. Žalobkyňa napokon nenamietala, že absolvovala procedúry uvedené v listine predloženej žalovaným (č.l. 135 a 136). Odôvodnenie nároku na zaplatenie sumy 500 eur žalobkyňou je pre účely priznania náhrady škody právne irelevantné a nedostatočné. Na otázku súdu sa žalobkyňa nevyjadrila, aké konkrétne (zaplatené) služby nemohla počas pobytu absolvovať. Súd preto uvedený nárok nepovažoval za dôvodný a žalobu v tejto časti 500 eur zamietol (výrok II.). Suma 1.000 eur bola žalobkyňou uplatnená (odôvodnená) titulom ušlého zisku za prácu za obdobie 5 mesiacov roku 2011. Súd taktiež uvedený nárok nepovažoval za dôvodný, a to z toho dôvodu, že samotné tvrdenia žalobkyne boli v tom smere akú prácu, akou formou, za akú (presnú) odmenu, mala vykonávať, rozporné. Žalobkyňa prvotne (v podaní zo dňa 04.04.2013, č.l. 16) uvádzala, že od januára 2011 mala vykonávať prácu ako fyzioterapeut pre Agentúru Domácej ošetrovateľskej starostlivosti s odmenou 200 eur mesačne, neskôr v rámci jej výsluchu už uviedla, že mala s pani Q. spolupracovať, jej úlohou ako asistentky bolo zriadiť, resp. vybavovať rehabilitáciu pacientov, neskôr mala pracovať u nej ako fyzioterapeutka (č.l. 175). Žalobkyňa uviedla, že mala byť u nej zamestnaná formou pracovnej zmluvy, t.j. vo vzťahu zamestnávateľ (pani Q.) a zamestnanec (žalobkyňa), bola by asistentkou pani Q., pomáhala by jej so živnosťou, zisťovali by pritom záujem o fyzioterapiu, v prípade záujmu by si žalobkyňa potom otvorila živnosť na fyzioterapiu. Do toho času by jej pani Q. dala nejakú odmenu s príjmovým dokladom. Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ak by tomu bolo tak, že žalobkyňa by bola v pracovnoprávnom vzťahu s pani Q., uvedený spôsob vyplácania mzdy príjmovým dokladom by nebol možný. Navyše žalobkyňa uviedla, že by dostávala „nejakú“ odmenu, teda nie je zrejmá (preukázaná) jednoznačne a nespochybniteľne prípadná výška tejto odmeny, či by sa jednalo o príjem „netto“ alebo „brutto“, atď. Takéto neurčité vyjadrenie nemôže zakladať povinnosť žalovanému nahradiť preto žalobkyňou vyčíslenú sumu 1.000 eur. Za daného stavu nemohol súd nárok žalobkyne čo do zaplatenia sumy 1.000 eur ako ušlého zisku posúdiť pre rozpornosť ako dôvodný, predložené potvrdenie zo dňa 08.12.2013 bolo vyhotovené zrejme až pre účely tohto konania, týmto dokladom (ani žiadnym iným) žalobkyňa nedisponovala začiatkom roka 2011, kedy mala nastúpiť podľa jej tvrdenia do práce k pani Q.. Za danej situácie tu absentuje aj príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobkyne a tvrdeným ušlým ziskom v tvrdenej výške 1.000 eur, keďže nebolo preukázané, aký druh práce mala žalobkyňa vykonávať. Navyše v konaní nebol predložený ani dôkaz preukazujúci dobu liečenia žalobkyne v roku 2011 v trvaní 5 mesiacov tak, ako to tvrdila žalobkyňa, z ktorého vychádzala pri určení sumy ušlého zisku. Vo vzťahu k definícii ušlého zisku súd poukazuje rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.03.2017, sp. zn. 5 Cdo 195/2015, v zmysle ktorého je ušlý zisk stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote. Žalobkyňa podľa názoru súdu bez pochybností nepreukázala, že by pri predpokladom chode vecí reálne dosiahla tvrdený zisk 1.000. Z uvedených dôvodov súd žalobu v časti zaplatenia sumy 1.000 ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). 7. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán sporu, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.05.1997; Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998). 8. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu, má žalobkyňa nárok aj na úrok z omeškania. Súd priznal žalobkyni úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 OZ, § 563 OZ a § 10c a § 3 ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995, avšak tento priznal vo výške 8,25 % ročne (nie požadovaných 9 % ročne), zo súdom priznanej sumy 333,33 eura (nie požadovanej sumy 2.000 eur), pričom tento priznal žalobkyni od 04.12.2013 (nie od požadovaného dňa 27.03.2011), t.j. priznal jej ho odo dňa nasledujúceho po dni doručenia špecifikácie žaloby žalovanému (doručená mu bola na pojednávaní dňa 03.12.2013), kedy sa žalovaný podľa názoru súdu preukázateľne dostal do omeškania. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa žalovaný dostal do omeškania už dňa 27.03.2011, prečo úrok z omeškania požaduje od 27.03.2011 sa žalobkyňa nevedela vyjadriť ani na pojednávaní dňa 30.09.2014 (č.l. 176) ani na pojednávaní dňa 10.08.2017 (č.l. 305). Súd preto vychádzal pri omeškaní z doručenia špecifikácie žaloby žalovanému, kedy mal žalovaný objektívne možnosť sa dozvedieť o svojom dlhu, resp. povinnosti k splneniu dlhu. Z uvedených dôvodov súd preto žalobu vo zvyšnej časti úroku z omeškania ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). 9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1 CSP) tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni, pričom pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z § 255 ods. 2 CSP, teda z pomeru úspechu a neúspechu strán sporu vo veci. Žalovaný je tou stranou sporu, ktorá má čiastočný úspech vo veci, pričom k tomu záveru súd dospel na základe toho, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 2.000 eur s príslušenstvom, no súdom jej bola priznaná suma 333,33 eura s príslušenstvom, čomu zodpovedá úspech žalobkyne 16,67 % a úspech žalovaného (neúspech žalobkyne) 83,33 %. Čistý úspech žalovaného potom predstavuje 66,66 % (88,33 % - 16,67 %), keď od úspechu žalovaného bolo potrebné odrátať úspech žalobkyne. Súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol len o nároku na náhradu trov konania, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu v časti výroku I. ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 333,33 eura, s 8,25% úrokom z omeškania od 04.12.2013 do zaplatenia z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP). 11. V zmysle príslušnej právnej úpravy je povinnosťou žalobcu uniesť tzv. povinnosť tvrdenia a svoje tvrdenia preukázať vykonanými dôkazmi. Neunesenie dôkazného bremena na strane žalobkyne je dané aj tým, že vo veci na základe vyjadrení žalobkyne, ale aj ňou označenej svedkyne, je možné prijať záver, že údajný pád žalobkyne sa nestal na mieste a v čase prezentovanom žalobkyňou. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu ku uplatňovanému nároku, keď nepreukázala rozhodujúce skutkové tvrdenia o údajnom páde na schodoch hotela Park Piešťany a súvisiaceho úrazu. Žalobkyňa nedokázala v priebehu súdneho konania jednoznačným spôsobom špecifikovať miesto pádu, keď počas priebehu konania menila odlišné miesta kde malo dôjsť k pádu, najprv tvrdila, že na ľavej strane prístupového schodiska (z pohľadu hotela), výpoveď žalobkyne na pojednávaní 25.03.2014, avšak jedná sa o časť schodiska, ktorá je uspôsobená na použitie kolesovými zariadeniami (kufre, kočíky a pod.) a neskôr v strede predmetného schodiska, výpoveď žalobkyne na pojednávaní 29.07.2014. Žalovaný zdôrazňuje, že obe takto žalobkyňou určené a menené miesta sú úplne odlišné od miesta, ako ho špecifikovala jediná svedkyňa. Uvedené predstavuje výrazný nedostatok a rozhodujúcu skutočnosť, keď žalobkyňa ako zranená osoba nedokázala v priebehu konania presne špecifikovať, kde došlo k jej zraneniu. Je nepravdepodobné, aby si osoba, ktorá utrpela úraz, nepamätala miesto, kde k úrazu došlo. Je však možné, že ak k úrazu nedošlo na schodisku hotela, ale inde (v mieste, ktoré s hotelom nesúvisí), v takom prípade omyl takejto osoby je ľahko prípustný. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že rozdiely v mieste pádu na schodisku sú irelevantné. S uvedeným žalovaný nesúhlasí, pretože neschopnosť špecifikácie miesta pádu svedčí o skutočnosti, že k pádu nedošlo na schodoch hotela Park Piešťany. Takéto zmätočné informácie totiž nesvedčia len o nejasnosti určenia strany schodiska, ale svedčia o skutočnosti, že žalobkyňa sa zamotala do svojich vlastných tvrdení a uvedené môže byť dané len skutočnosťou, že pád sa neodohral na schodoch, ale v iných priestoroch. Žalobkyňa v snahe spojiť svoj pád so schodmi hotela sa dopustila základného skutkového pochybenia. Uvedené mala žalobkyňa neskôr tendenciu upraviť, no ani raz nie spôsobom, ktorý by bol súladný s tvrdením ňou označenej svedkyne. Uvedené preukazuje, že k pádu na schodoch nedošlo. Vo veci je významné, že v predmetnej veci neexistuje očitý svedok údajného pádu žalobkyne na schodoch hotela Park Piešťany, ktorý by relevantným spôsobom preukázal, či potvrdil žalobkyňou opísaný skutkový dej. Neexistencia očitého svedka pádu žalobkyne bola potvrdená aj samotnými vyjadreniami žalobkyne, ktorá uviedla na otázku súdu, či bol niekto priamym svedkom jej pádu, že nie (výpoveď žalobkyne na pojednávaní 30.09.2014), pričom tiež uviedla, že... „táto svedkyňa prišla ku mne po páde na schodoch, pričom sa ma spýtala, či som spadla na schodoch“ ....výpoveď žalobkyne na pojednávaní 30.09.2014, z ktorej je zrejmé, že jediná označená svedkyňa pádu nemohla byť jeho očitým svedkom, keďže samotná svedkyňa sa pýtala na rozhodujúcu skutočnosť, od ktorej súd odvodil zodpovednosť žalovaného, a síce, či k pádu došlo na schodoch hotela Park Piešťany. Z uvedenej výpovede samotnej žalobkyne je zrejmé, že ňou navrhnutá svedkyňa nevedela ani čo sa stalo a ani kde k uvedenému došlo, keď v prípade, ak by svedkyňa videla pád žalobkyne na schodoch, neoslovila by ju s takouto otázkou. Uvedené skutočnosti boli súdom v úplnosti ignorované a súd sa vôbec nevenoval tvrdeniu samotnej žalobkyne, že nikto nebol očitým svedkom jej pádu. Uvedené vlastné tvrdenie žalobkyne súd ignoroval s poukazom, že svedkyňa opísala pád spôsobom, ktorý jasne preukazoval, že tento pád videla. Súd však prehliadol jednoduchú skutočnosť a to, že svedkyňa pri tomto opise hovorila o páde v raňajších hodinách (žalobkyňa mala spadnúť poobede), o osobe, ktorá mala už pred pádom obviazanú ruku po zranení (žalobkyňa takúto skutočnosť poprela), o osobe, ktorá sama odišla do hotela a svedkyňa ostala vonku (podľa tvrdenia žalobkyne ju odprevadila na recepciu), páde osoby na pravej strane schodiska (miesto v úplnosti odlišné od miesta označeného žalobkyňou, aj po viacerých zmenách). V nasledujúcej výpovedi, v ktorej sa svedkyňa po uplynutí ďalšieho roka rozpamätala, že išlo o žalobkyňu, už žiadne skutkové okolnosti pádu obsiahnuté nie sú. Samozrejme svedkyňa neozrejmuje ani rozpory špecifikované vyššie a ani jej vlastnú otázku (podľa žalobkyne) „či padla na schodoch“. Napriek uvedeným rozporom (v mieste, čase a osobe), súd tieto skutočnosti ignoroval a týmto sa vôbec nevenoval. Za dôkaz preukazujúci, že ku pádu žalobkyne došlo na schodoch hotela Park Piešťany, nemožno považovať ani výpoveď svedkyne JUDr. P. V., nakoľko táto nebola očitým svedkom nehody a o tomto páde si zisťovala informácie od samotnej žalobkyne, ako bolo ozrejmené vyššie a najviac jej výpoveď bola pri zohľadnení obidvoch jej realizovaných výpovedí rozporná, a to napr. v rozpore o čase pádu (skoršia výpoveď / čas pádu v úplnom rozpore s výpoveďou žalobkyne, neskoršia výpoveď / čas pádu nevedela špecifikovať). Tvrdenie, že zranená odišla do hotela a ona ostala vonku so psom (v skoršej výpovedi), v neskoršej výpovedi už uviedla, že zranenú odviedla na recepciu hotela po páde. Výpoveď svedkyne obsahovala tvrdenia v zmysle ktorých osoba, ktorá spadla, bola osobou odlišnou od žalobkyne z dôvodu, že svedkyňou opísaná osoba bola už v čase pádu zranená, pád sa odohral v skorých ranných hodinách, okolo 8.00 hod. a miestom pádu mala byť pravá strana schodišťa (z pohľadu hotela), tzn. strana schodišťa, ktorú v ani jednej svojej výpovedi (aj menenej) žalobkyňa neuviedla. Rozpory vo výpovedi svedkyne navrhnutej samotnou žalobkyňou voči skutkovým tvrdeniam žalobkyne boli tak výrazné a zásadné, že samotná žalobkyňa na pojednávaní dňa 29.07.2014 označila svedeckú výpoveď svedkyne, ktorej vypočutie sama navrhla za výpoveď, ktorá sa netýka jej pádu. Náprava nebola zjednaná ani ďalšou výpoveďou svedkyne, keď táto síce uviedla, že jej výpoveď sa týkala žalobkyne, avšak žiadnym spôsobom nezmenila svoje tvrdenia svedčiace o tom, že skutočnosti, ktoré uvádza žalobkyňa nie sú pravdivé. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že nezhody vo výpovediach žalobkyne a svedkyne ohľadom miesta pádu sú irelevantné, nakoľko podstatné je to, že k pádu došlo na schodoch hotela a nepodstatné je to, v akej časti k nemu došlo. V uvedenej súvislosti žalovaný opäť poukazuje na nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, keď nejedná sa len o nejednotnosť určenia miesta pádu na schodoch hotela žalobkyňou a svedkyňou, ale jedná sa o nepreukázanie tvrdenia, že k pádu vôbec došlo na schodoch hotela Park Piešťany. Jedná sa len o slová samotnej žalobkyne, ktorá uvádza, že k pádu došlo na schodoch hotela Park Piešťany, avšak výpoveď svedkyne uvedené nepotvrdzuje, nakoľko svedkyňa pád žalobkyne na schodoch priamo nevidela, ako bolo uvedené vyššie, resp. videla pád inej osoby (už zranenej), v inom čase a na inom mieste. 12. Súd vychádzal pri prijatí záveru o preukázaní miesta pádu aj z nepriamych listinných dôkazov, a to z lekárskych správ. Podľa vyjadrenia súdu, v predmetných lekárskych správach bol ako príčina vzniku zdravotných ťažkostí žalobkyne uvedený pád v hoteli Park Piešťany a charakter zranení žalobkyne taktiež nepriamo potvrdil pád žalobkyne spôsobom ako to tvrdila. Vo vzťahu ku predmetným lekárskym správam ako nepriamym listinným dôkazom žalovaný uvádza, že predmetné lekárske správy nemôžu byť za žiadnych okolností dôkazným prostriedkom preukazujúcim pád žalobkyne na schodoch hotela Park Piešťany, a to ani nepriamym, keď lekárske správy vo vzťahu ku určeniu miesta pádu vychádzajú výlučne zo slov samotnej žalobkyne. Rovnako ani charakter zranení nemožno považovať za nepriamy dôkazný prostriedok preukazujúci miesto pádu, nakoľko žalovaný nerozporuje, že príčinou zranení žalobkyne bol pád, avšak rozporuje, že ku pádu došlo na schodoch hotela Park Piešťany. Súd vo vzťahu ku údajnému preukázaniu miesta pádu v odôvodnení rozsudku uvádza, že súčasne svedok Ing. L. potvrdil stav schodiska tak, ako bolo zachytené a predložené žalobkyňou na fotografii. Tu žalovaný uvádza, že opäť sa nejedná o dôkaz preukazujúci, že k pádu žalobkyne došlo na schodoch hotela Park Piešťany. Pokiaľ svedok Ing. L. potvrdil stav schodiska zachytený na fotografii, uvedené nijakým spôsobom nemôže preukazovať pád žalobkyne na schodoch hotela Park Piešťany a ani príčinnú súvislosť s jej zraneniami. Uvedený prístup je o to neakceptovateľnejší, že svedok priamo uviedol, že nebol priamym svedkom tvrdenej skutočnosti, t.j. pádu žalobkyne na schodoch hotela Park Piešťany. Súčasne predmetná fotografia žiadnym spôsobom nedokumentuje zlý stav schodiska. 13. Súčasne je nemožné požadovať od žalovaného, aby preukázal pád žalobkyne na inom mieste, keď takáto možnosť je v úplnosti nereálna. Žalovaný nemá ako preukázať pád na inom mieste a súčasne nemôže preukázať ani skutočnosť, že k pádu nedošlo na schodoch hotela, nakoľko preukázanie negatívnej skutočnosti nie je možné (tzv. negatívna dôkazná teória, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje; na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti). 14. Okrem dôvodov uvedených vyššie je nevyhnutné poukázať aj na tú skutočnosť, že aj pokiaľ by v konaní došlo ku preukázaniu tvrdeného, a síce, že k pádu žalobkyne došlo na schodoch hotela Park Piešťany (s čím žalovaný z vyššie uvedených dôvodov nesúhlasí), okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil aj vo vzťahu ku argumentácii žalovaného o úplnom spoluzavinení žalobkyne. Žalovaný v priebehu konania opakovane poukazoval na rozhodujúcu skutočnosť akou je spoluzavinenie žalobkyne na spôsobenej škode v zmysle § 441 OZ. Vyhodnotenie spoluzavinenia poškodeného nestráca význam ani v prípade údajnej zodpovednosti žalovaného podľa § 420a OZ, keď zavinenie poškodeného predstavuje jeden zo spôsobov liberácie z tejto objektívnej zodpovednosti. Objektívna zodpovednosť za škodu v zmysle ustálenej súdnej praxe neznamená automatické vylúčenie úvahy o eventuálnom spoluzavinení poškodeného. Tvrdenie o úplnom spoluzavinení žalobkyne na vzniknutej škode žalovaný odôvodňuje poukázaním na nedostatočnú opatrnosť zo strany žalobkyne pri schádzaní predmetných schodov, prejavujúca sa najmä použitím ľavej časti schodiska (z pohľadu hotela), ktoré je opatrené šikmou plošinou na manipuláciu s kuframi (preukázané výpoveďou samotnej žalobkyne); použitím nevhodnej zimnej obuvi (preukázané listinným dôkazom); nevenovaním pozornosti realizovanej činnosti. V súlade s podstatou a zmyslom platnej právnej úpravy týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v občianskoprávnych vzťahoch, výlučné zavinenie žalobkyne ako poškodenej vylučuje zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu. Je preto neakceptovateľné, aby si žalobkyňa čo i len čiastočne úspešne uplatnila nárok na náhradu škody, ktorej vznik sama zavinila zanedbaním bežného stupňa opatrnosti a aby súd žalobkyni takto uplatnený nárok na náhradu škody voči žalovanému priznal. Spoluzavinenie žalobkyne bolo preukázané, keď sama žalobkyňa uznala nevhodnosť svojej obuvi, čomu svedčí listinný dôkaz - dekurz pacienta, pričom jej spoluzavinenie je dané aj nedodržaním bežného stupňa opatrnosti, keď táto neschádzala po strane určenej pre chodcov, ale po strane určenej pre kufre, kočíky a pod. 15. S prihliadnutím na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd vec prejednal a po preskúmaní a zistení dôvodnosti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v napadnutom rozsahu a žalobkyňu zaviazal k náhrade trov konania. 16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu v časti výroku II., v ktorej súd žalobu vo zvyšku zamietol a v časti výroku III., ktorým priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 66%, z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP). 17. Vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam je nutné poukázať predovšetkým na nesprávny záver o nepreukázaní dohody o odmene za pracovnú činnosť a jej výške. Žalobkyňa predložila čestné prehlásenie pani Q., z ktorého jasne vyplýva nárok žalobkyne. To, že žalobkyňa bližšie popísala podmienky a plány spolupráce nediskvalifikuje tento písomný dôkaz. Žalobkyňa navrhla aj výsluch tejto svedkyne, ktorý súd nepovažoval za potrebný z rovnakých dôvodov, ako nemal záujem vypočuť ďalších svedkov, ktorí poskytli čestné prehlásenia. Na tomto základe sa žalobkyňa dôvodne domnievala o nespornosti dôkazov. 18. Nepatrné rozdiely, či iný slovný popis pri vyhodnocovaní pádu hodnotil súd diametrálne odlišne pri tvrdeniach podložených písomnými dôkazmi, preto sú jeho skutkové závery nesprávne. Nesprávne právne posúdenie spočíva v ustálení spoluzodpovednosti žalobkyne ako aj v stanovení miery spoluzavinenia na jej strane. Žalovaný ponúkol opakovane celý rad námietok bezvýznamného charakteru o nuansách pri výpovediach žalovanej a svedkyne, ktoré súd prvého stupňa racionálne odmietol a preto žalobkyni nie je zrejmé, na akom základe jej bola pričítaná spoluzodpovednosť v tak vysokej miere 33% (aj keď tu je poukaz na iné prípady dané rozhodnutiami súdov). Pokiaľ súd z vyjadrenia žalovanej o prítomnosti kryštálikov ľadu na zelenom koberci vyvodil záver, že aj žalobkyňou použitá časť schodiska musela byť zľadovatelá, uvedené nemá oporu v dokazovaní a je len dedukciou súdu. Aj keď sa táto dedukcia javí ako logická, je potrebné ju konfrontovať s rozumovým postupom žalobkyne, ktorá nie z nedbanlivosti, ale práve za účelom vyhnutia sa pádu, použila tú časť schodiska, ktorá sa jej javila najbezpečnejšia, teda najmenej šmykľavá. Z výpovedí žalobkyne a svedkov, ako aj z prehlásení svedkov žaloby vyplýva, že nielen príbuzná žalobkyne, ale aj iné osoby sa na schodisku šmykli a to práve na mieste určenom pre prechod (zelený koberec). Súd nezisťoval/nehodnotil, či použitie inej časti schodiska bolo bezpečnejšie, tento záver len predpokladal, čo je pre rozhodnutie nedostatočné. Ak totiž iné porovnateľné osoby úspešne použili časť schodišťa vybranú žalobkyňou, bola jej voľba správna. Voľba žalobkyne bola na všetky okolnosti a skúsenosti rozumná, nakoľko nezvolila problémové časti schodiska (zamrznutý koberec, či časť s koľajnicami pre kočíky), ale tú, ktorá sa javila ako najbezpečnejšia. Súdu boli predložené aj dôkazy o použitej obuvi žalobkyňou (fotografie), z ktorých vyplýva, že použitá obuv bola zimná a priam určená na použitia za podmienok snehu a ľadu. Tieto dôkazy sú však len spomenuté (odôvodnenie, odsek 53, predposledná veta) bez posúdenia tejto otázky vo vzťahu k spoluzodpovednosti. Pokiaľ by aj za týchto okolností odvolací súd bol toho názoru, že je daná spoluzodpovednosť poškodenej, žalobkyňa má za to, že najvyššia prípustná miera je v rozsahu 10% a to aj prihliadnutím na to, že pošmyknutie sa na zasnežených schodoch autobusu pre nedostatočné našliapnutie je väčšou nezodpovednosťou, ako výber najvhodnejšej alternatívy pri použití schodiska, čo jediného prístupu do hotela. V tomto smere žalobkyňa poukazuje na to, že vodič autobusu nemusel ani vidieť, že došlo k zasneženiu schodíkov, avšak hotel žalovaného (ktorý by mal mať istú reputáciu), nedokázal odstrániť námrazu napriek viacerým incidentom (čo je vskutku smutné a zahanbujúce). V neposlednom rade je nesprávny aj právny záver o nároku na zaplatenie časti odplaty za pobyt. Žalovaný bol na základe zmluvy so žalobkyňou povinný poskytnúť hotelové služby (ubytovanie, stravovanie ....), ktoré v sebe zahŕňajú zabezpečenie všetkých okolností s tým súvisiacich vrátane údržby schodiska, čo by malo byt' pre rekreačné zariadenie žalovaného absolútnou samozrejmosťou. Tým, že svoje povinnosti na zabezpečenie riadneho čerpania hotelových služieb žalovaný porušil, má priamy vplyv na nemožnosť využitia všetkých ponúkaných plnení, z ktorých si žalovaná uplatnila len polovicu. Navyše základné zásady CSP, konkrétne čl. 4 ods. 2, umožňujú súdu hľadať právo v prípadoch neupravených právnymi predpismi. Tu žalobkyňa poukazuje na tzv. stratu radosti z dovolenky a to s prihliadnutím na rozhodnutie ESD zo dňa 12.03.2002, Simone Leitner v. TUI Deutschland GmbH & Co. KG, C-168/ 00, v zmysle ktorého má spotrebiteľ podľa smernice Rady 90/314/EHS zo dňa 13.06.1990 o súborných službách pre cesty, pobyty a zájazdy, okrem práva materiálnej povahy taktiež právo na náhradu škody nemateriálnej povahy (tzv. stratu radosti z dovolenky). Pokiaľ nárok žalobkyne nemal súd za dôvodný v rámci náhrady škody, mal tento posúdiť za použitia inštitútu nachádzania práva uvedeným titulom. Je nepochybné, že zranenia žalobkyne boli mimoriadne závažné s dlhým liečením. Uvedené malo dopad na jej nevlastnú sestru F. a jej manžela, ktorí žalobkyňu sprevádzali pri Silvestrovskom pobyte. Žalobkyňou uplatnená suma je s prihliadnutím na judikatúru v tomto smere symbolická a vychádza z jej uváženia uplatniť časť poukazu, dokonca z hľadiska času bezproblémovej a problémovej časti pobytu, sa jedná o menšiu časť. Z uvedených dôvodov považuje žalobkyňa žalovaný nárok za dôvodný v celom rozsahu. 19. Vo vzťahu k výroku o trovách konania je nutné poukázať na existenciu dôvodov pre nepriznanie náhrady trov konania čiastočne úspešnému žalovanému (čo je vzhľadom na odvolacie námietky otázne). V prípade, ak by odvolací súd nepovažoval námietky žalobkyne za dôvodné, žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok v časti o trovách konania a uplatnil § 257 CSP s prihliadnutím na to, že žalobkyňa je dôchodkyňa a priznaný nárok je zrejme nižší ako výška náhrad, trov konania žalovaného, čo je vzhľadom na okolnosti veci ďalším poškodením/potrestaním žalobkyne, ktorá už vytrpela pre lajdáckosť žalovaného veľké bolesti a obmedzenia v jej osobnom i profesijnom živote a musela zaplatiť trovy konania na svojej strane, čo je nutné chápať ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. 20. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná žalobkyni náhradu trov konania (vrátane odvolacieho konania) vo výške 100% zvýšenú o DPH, nakoľko právny zástupca žalobkyne je platcom DPH. 21. Žalovaný k odvolaniu žalobkyne vo vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že záver súdu o nepreukázaní dohody o odmene za pracovnú činnosť a jej výšky na strane žalobkyne je správny. Uvedený nárok žalobkyne bol uplatnený špekulatívne, pretože ho nevedela v priebehu súdneho konania jednoznačne špecifikovať, žalobkyňa mala byť najprv asistentkou pani Q., potom si na uvedenú činnosť mala otvoriť živnosť a pracovala by za odmenu vyplácanú príjmovým dokladom, čo podľa konštatovania súdu nie je možné. K uvedenej argumentácii súdu prvej inštancie sa prikláňa aj žalovaný a poukazuje aj na judikatúru uvedenú samým súdom prvého stupňa sp. zn. 5Cdo /195/2015. Ako ďalej uvádza súd, s čím sa žalovaný plne stotožňuje, v konaní nebol predložený dôkaz preukazujúci dobu liečenia žalobkyne, absentuje aj príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobkyne a tvrdeným ušlým ziskom, žalobkyňa nepreukázala nijako, že by reálne dosiahla predpokladaný zisk 1.000 eur, preto súd správne v tejto časti žalobu považoval za nedôvodnú a nárok žalobkyne zamietol. 22. K argumentácii žalobkyne o miere jej zodpovednosti a zodpovednosti žalovaného žalovaný poukázal na rozhodujúcu skutočnosť, ktorou je fakt; že v prípade, ak by žalobkyňa spadla na schodoch hotela Park Piešťany (čo žalovaný odmieta), jej konanie nebolo v súlade s § 415 OZ (počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví), a už vôbec vzhľadom na všetky okolnosti rozumné, ako tvrdí vo svojom odvolaní. Žalovaný zastáva názor, že nie je daná zodpovednosť žalovaného v zmysle ustanovenia § 420a OZ, ani v zmysle § 421a OZ, pretože žalobkyni bola škoda spôsobená výlučne jej vlastným rozhodnutím a konaním, a teda ňou samotnou, nie porušením prevádzkového poriadku žalovaného. Vzhľadom na skutkový dej a spôsobený úraz je zrejmé, že mechanizmus úrazu a teda ani škoda žalobkyni nemohla vzniknúť tým, že by spočívala v samotnej existencii prevádzkovej činnosti, ale práve príčinnou súvislosťou jej vlastného rozhodnutia a konania. Žalovaný má ďalej za to, že nijako neporušil svoju prevenčnú povinnosť, ktorá vyplýva z ustanovenia § 415 OZ, nakoľko schodisko zabezpečil protišmykovým kobercom, v zmysle požiadavky zodpovednosti z prevádzkovej činnosti. 23. Pokiaľ ide o stratu radosti z dovolenky, je potrebné uviesť, že v danom prípade si žalobkyňa neuplatňuje nároky z titulu zmluvy o obstaraní zájazdu. Súčasne je ale rozhodujúce, že žalobkyňa si počas celej doby súdneho konania neuplatnila nároky z titulu straty radosti z dovolenky. Nie je možné akceptovať názor žalobkyne, podľa ktorého aj bez uplatnenia tohto nároku bol súd povinný posúdiť tento inštitút aj za použitia inštitútu nachádzania práva. Je zrejmé, že sa jedná o snahu žalobkyne špekulatívnym spôsobom prekrývať nedostatky uplatneného nároku spôsobom, ktorá by uvedenú povinnosť prenášala na súd. Jedná sa o postup, ktorý nemá oporu v príslušnej právnej úprave. (Z opatrnosti žalovaný uvádza, že uplatnenie nároku na stratu radosti z dovolenky v slovenskom právnom poriadku nie je možné, bližšie rozsudok Krajského súdu Nitra spis. zn. 9Co/189/20 11-149 z 01.12.2011, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/468/2014 z 24.08.2015 a Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 228/2016-14 zo dňa 19.04.2016.) 24. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej žalobu je správne. Z uvedeného dôvodu nie je možné akceptovať ani tvrdenia týkajúce sa priznanej náhrady trov konania, keď vo veci sa nevyskytujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Za takéto dôvody nie je možné považovať ani výšku priznaného nároku vo vzťahu k budúcej výške trov konania. Jedná sa fakt, ktorý je v úplnosti daný konaním žalobkyne a nemôže byť na ujmu žalobcu. Pri akceptovaní takejto argumentácie, by každé zamietnutie žaloby bolo dôvodom hodným osobitného zreteľa vo vzťahu k priznanej náhrade trov konania (100 % výška náhrady). Je zrejmé, že sa jedná o argumentáciu, ktorá nemá oporu v príslušnej právnej úprave. Žalovaný je toho názoru, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné. 25. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že je nutné povedať, že prístup žalovaného je smutný až zarážajúci. Snaží sa poukazovať na neexistujúce nezrovnalosti výpovede žalobkyne a svedkyne, pričom ignoruje ďalšie dôkazy (čestné prehlásenia a pod.). Žalobkyňa si zakúpila silvestrovský pobyt v hoteli žalovaného a to aj pre svoju nevlastnú sestru a jej manžela, ktorý sa zmenil na nočnú moru s ťažkými následkami a stratou zamestnania. Pôvodné ospravedlnenie riaditeľa hotela, prístup recepčných či ďalšej osoby, ktorá viezla žalobkyňu na pohotovosť, to všetko žalovaný z dokazovania vylúčil, resp. znemožnil dosiahnutie týchto dôkazov. Žalobkyňa bola maximálne iniciatívna z hľadiska dôkazného bremena, avšak svedkov udalostí po páde zrazu niet. Teraz sa žalobca chytá nepodstatných rozdielov. Žalobkyňa dokonca súdu preukázala, že mala aj riadnu a vhodnú zimnú obuv a že vedome a po zvážení pádov iných osôb zvolila najbezpečnejší spôsob použitia schodiska. Skutkové závery žalovaného sú v absolútnom rozpore s procesnými princípmi dokazovania, kedy vytrhávaním z kontextu dáva dokopy rôznu zmes akoby protichodných argumentov. Dokazovanie však okrem individuálneho prístupu k dôkazom (nie častiam či slovíčkam výpovedí ako dôkazného prostriedku), pozná a prikazuje aj komplexný pohľad. Za použitia týchto princípov a zásad logiky je vylúčené dospieť k záveru, že žalobkyňa nepreukázala pád na schodoch hotela žalovaného. Ohľadne správnosti právneho posúdenia žalobkyňa poukazuje na dôvody svojho odvolania a požiadavku pripísať celú vinu pri objektívnej zodpovednosti na žalobkyňu je nutné hodnotiť ako neuplatniteľnú. Pri osobe v dobrom zdravotnom stave nie je povinnosť ani prirodzenosť chodiť držiac sa zábradlia či inej opory. Ak teda žalovaný žiadal, aby žalobkyňa použila zábradlie, tak by mohol napr. namietať, že prečo sa nedržala oboma rukami ale len jednou. Na danom argumente ad absurdum chce žalobkyňa poukázať na nezmyselnosť argumentácie žalovaného. 26. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrval na predchádzajúcich písomných stanoviskách a argumentoch uvádzaných v odvolaní, pričom za rozhodujúce považoval, že žalobkyňa nepreukázala miesto svojho pádu; neexistujú očití svedkovia pádu žalobkyne; vyskytli sa výrazné rozpory v tvrdeniach samotnej žalobkyne a výrazné rozpory v tvrdeniach navrhnutej svedkyne; žalobkyňa nepreukázala nárok z titulu ušlého zisku; za vznik prípadnej ujmy zodpovedá iba žalobkyňa; nárok žalobkyne je premlčaný a bol špecifikovaný neurčitým spôsobom čo do rozsahu a kvality. 27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobkyne a žalovaného boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi, stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolanií (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 a § 384 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolania žalobkyne ani žalovaného nie sú dôvodné. 28. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s odôvodnením súdu stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 29. Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 2.000 eur s príslušenstvom žalovaným, z dôvodu, že na schodišti hotela, ktorý prevádzkuje žalovaný, dňa 27.12.2010 spadla a utrpela úraz ľavej ruky. Pôvodne podanú žalobu doručenú súdu 25.05.2011 (č.l. 1) doplnila podaním doručeným súdu 08.04.2013 (č.l. 16) a uplatnený nárok špecifikovala ako polovicu sumy, ktorú zaplatila za 3 poukazy, za sestru žalobkyne, jej manžela a žalobkyňu, keďže po úraze museli žalobkyni pomáhať a nemohli naplno využívať služby, za ktoré žalobkyňa zaplatila si žalobkyňa uplatnila sumu 500 eur, ďalších 500 eur si uplatnila ako bolestné a výdavky za lieky, cestovné k lekárom na ošetrenie a 1.000 eur si uplatnila ako ušlý zisk. 30. Súd prvej inštancie žalobkyni priznal nárok na zaplatenie 333,33 eura s 8,25% úrokom z omeškania od 04.12.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že po vykonanom dokazovaní považoval za preukázaný len nárok žalobkyne na zaplatenie bolestného a nákladov spojených s liečením v priznanej výške, s prihliadnutím k spoluzavineniu samotnej žalobkyne na vzniknutej škode na zdraví v rozsahu 1/3. Vo zvyšnej časti žalobkyňa nárok nepreukázala. 31. Podľa § 441 OZ ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. 32. Ustanovenie § 441 OZ patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou t.j. k normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu zo širokého, predom neobmedzeného okruhu okolností. Dôležité je pritom posúdiť, v akom rozsahu sa na vzniku škody podieľalo konanie samotného poškodeného a toho, kto škodu spôsobil a zároveň určiť primeranosť rozsahu zodpovednosti poškodeného (žalobkyne) a škodcu (žalovanej). Pri úvahe o pomernom rozdelení škody medzi škodcom a poškodeným ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o zvážení všetkých skutočností, ktoré prispeli k spôsobeniu škody. Zvažujú sa všetky príčiny, ktoré viedli ku škode a rovnako ako u škodcu možno aj u poškodeného zobrať do úvahy len také konanie, ktoré bolo aspoň jednou z príčin vzniku škody. Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na spôsobení škody podieľal sám poškodený a teda v akom rozsahu zodpovedá sám za škodu závisí vždy od individuálnych okolností prípadu po porovnaní všetkých príčin vzniku škody ako na strane škodcu, tak na strane poškodeného. 33. V čase rozhodovania súdom prvej inštancie súd v konaní rozhodoval na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (§ 215 CSP). Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Aby strana konania mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia; predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ strana konania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. V prípade, ak strana konania aj tvrdí určitú skutočnosť, je jej povinnosťou tvrdenú skutočnosť preukázať. 34. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenia, že jej nárok na zaplatenie ušlého zisku a vrátenia časti zaplateného pobytu pre tri osoby je dôvodný. Sumu 1.000 eur si žalobkyňa uplatnila ako ušlý zisk za prácu za obdobie 5 mesiacov roku 2011 a najprv tvrdila, že od januára 2011 mala vykonávať prácu ako fyzioterapeut pre Agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti s odmenou 200 eur mesačne, neskôr uviedla, že mala s pani Q. spolupracovať ako asistentka a mala vybavovať rehabilitáciu pacientov, resp. ako fyzioterapeutka v rámci pracovného pomeru. Svoje tvrdenia o ušlom zisku žalobkyňa preukazovala potvrdeniami H. Q. zo dňa 08.12.2013 (č.l. 41 a č.l. 114). Z týchto potvrdení vyplývalo, že H. Q. potvrdila, že žalobkyňa mala od 02.01.2011 do konca roka 2011 pracovať pre menovanú ako asistentka s odmenou 200 eur mesačne. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným názorom súdu prvej inštancie, že či už na základe tvrdení žalobkyne ale aj po zohľadnení potvrdenia H. Q. je vysoko nepravdepodobné a vôbec neblížiace sa k istote (čo sa pri preukazovaní ušlého zisku vyžaduje v súlade s ustálenou súdnou praxou), že žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie ušlého zisku a tento nárok jej preto nemohol byť priznaný. Tvrdenia žalobkyne boli nepresné a nepresvedčivé rovnako ako potvrdenia H. Q. (dve dvojvetové potvrdenia s rovnakým dátumom a odlišným textom). Iná situácia by nastala, ak by žalobkyňa už pracovala pre menovanú aj pred úrazom, alebo mala už v období úrazu uzavretú pracovnú zmluvu, bola prihlásená v niektorej z poisťovní (sociálnej zdravotnej). Rovnako nebolo preukázané, kto bola H. Q. (z obsahu spisu vyplýva, že zomrela), či pracovala ako živnostník, alebo právnická osoba, čo bolo predmetom jej podnikateľskej činnosti, ako dlho podnikala, koľko zamestnancov zamestnávala, koľko a aké prevádzky prevádzkovala a ďalšie podrobnejšie a presnejšie informácie o vzťahu žalobkyne s menovanou, ktorá sa len chystala žalobkyňu zamestnávať práve v období, keď žalobkyňa utrpela úraz. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že pri náhrade škody je potrebné preukázať nie len vznik škody (resp. vznik ušlého zisku), ale aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a škodovou udalosťou, t.j. žalobkyňa mala preukázať, že žalobkyňa sa u menovanej podnikateľky nezamestnala výlučne z dôvodu úrazu, ale keďže z obsahu spisu nevyplývajú žiadne bližšie informácie o potenciálnej zamestnávateľke žalobkyne, t.j. že bola aj reálne schopná zamestnať žalobkyňu, nemožno považovať za preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi vznikom ušlého zisku a škodovou udalosťou na strane žalobkyne. 35. Rovnako nebol počas konania preukázaný ani nárok žalobkyne 500 eur uplatnený ako polovica sumy, ktorú zaplatila za poukazy pre tri osoby, dôvodiac tým, že po úraze sa jej sestra a švagor museli venovať žalobkyni a nemohli využívať služby naplno. Žalobkyňa počas konania nepreukázala, že by niektorú zo služieb či už ona osobne alebo jej rodinní príslušníci nevyužili, alebo by niektorí z účastníkov pobytu neabsolvovali niektorú zo zaplatených procedúr. Právne naopak žalovaný preukázal, že žalobkyňa so sestrou a švagrom absolvovali pobyt do konca, do 02.01.2011, tak ako ho mali zaplatený, nevynechali žiadnu procedúru a boli im poskytnuté služby v takom rozsahu, ako boli zaplatené. Z uvedeného dôvodu uplatnený nárok nebolo možné považovať za preukázaný. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne vyjadrenom v odvolaní, že súd prvej inštancie jej sumu 500 eur mohol priznať ako nemajetkovú ujmu za tzv. stratu radosti z dovolenky (v súlade s rozhodnutím ESD zo dňa 12.03.2002, Simone Leitner v. TUI Deutschland GmbH & Co. KG, C-168/ 00). Súd je povinný vychádzať z rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobkyne uvádzaných v žalobe. Žalobkyňa mala do podania žaloby, prípadne jej doplnenia dostatok časového priestoru tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých si uplatnila svoj nárok. Ak sa žalobkyňa v žalobe vôbec nezmienila o vzniku nemajetkovej ujmy a ani netvrdila, že jej vznikla a nenavrhla vykonať dokazovanie na jej preukázanie, následne súd o nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy nekonal, preto jej nemôže byť priznaná akákoľvek suma titulom nemajetkovej ujmy. Majetková a nemajetková ujma sú dva rozdielne inštitúty, ktoré vyžadujú aj rozdielne dokazovanie. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobkyňa si uplatnila majetkovú ujmu za nevyužité a zaplatené služby, lebo žalobkyňa a jej rodinní príslušníci nemohli využívať zaplatené služby v príčinnej súvislosti s úrazom žalobkyne ale museli sa venovať žalobkyni (špecifikácia žaloby na č.l. 16). Potom, ako sa nechala žalobkyňa zastupovať právnym zástupcom, právny zástupca doručil súdu písomné vyjadrenie zo dňa 13.06.2014 (č.l. 80) a vo vyjadrení sa rovnako nezmieňuje o vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne a tomto podaní navrhuje priznať žalobkyni skutočnú škodu 1.072 eur z dôvodu, že nemohla využiť predplatený pobyt v celom rozsahu a aj spoločníci žalobkyne veľkú časť pobytu venovali pomoci žalobkyni. K uvedenému tvrdeniu žalobkyňa navrhla vykonať dôkaz faktúrou o zaplatení pobytu v hoteli pre 3 osoby. Z uvedených rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobkyne a navrhovaného dôkazu súd nijakým spôsobom nemohol prijať záver o vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne. 36. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súd prvej inštancie, že za preukázaný možno považovať nárok žalobkyne na bolestné, na hotové výdavky za lieky a cestovné k lekárom priznaný žalobkyni vo výroku I. s prihliadnutím k spoluzavineniu žalobkyne podrobne odôvodnený v bode 53. aj 55. rozsudku súdu prvej inštancie aj s poukazom na už právoplatne rozhodnutý spor o náhradu škody na zdraví v podobnom prípade. Žalovaný v odvolacom konaní (voči výroku v ktorom bol zaviazaný plniť) namieta predovšetkým to, že by k úrazu žalobkyne prišlo na schodoch hotela a v odvolaní poukazuje na rozpory v tvrdeniach samotnej žalobkyne i ňou navrhnutej svedkyne o tom, kde k pádu došlo. Podľa názoru odvolacieho súdu aj keď vo výpovedi žalobkyne a svedkyne P. V. sa vyskytli rozpory v presnom mieste schodov, na ktorom k pádu došlo a čase, kedy k pádu došlo; nepresnosti vo výpovedi žalobkyne sú pochopiteľné, pretože sa po páde zľakla, je možné pripustiť, že bola aj v šoku (odmietala ľadové obklady, čo vyplynulo z listinného dôkazu založeného do spisu žalovaným, dekurzom pacienta č.l. 101) a prirodzene si človek po páde s následkami nepamätá detaily okolností za ktorých k pádu došlo. Z výpovede svedkyne bolo tiež zrejmé, že šla náhodou okolo hotela a venčila psa, keď uvidela žalobkyňu spadnúť, snažila sa jej pomôcť a keďže nepripisovala udalosti dôležitý význam, nemusela sa pamätať s odstupom času na podrobnosti zisťované pri výsluchu. Podstatným však vo veci je, že žalobkyňa tvrdila, že po úraze komunikovala s pracovníkmi recepcie a bola na ošetrení u lekára a na ošetrenie ju sprevádzal zamestnanec hotela. Pôvodne aj navrhla vykonať dokazovanie zoznamom zamestnancov, ktorí mali v deň úrazu službu a ich výsluch, ale neskôr od ich výsluchu upustila, pretože považovala miesto pádu za nesporné. Žalovaný mal možnosť vyvrátiť tvrdenie žalobkyne o tom, že spadla na schodoch hotela výsluchmi zamestnancov recepcie hotela, ktorí mali službu v deň, keď k pádu došlo a výsluchom týchto zamestnancov mohlo byť vyvrátené tvrdenie žalobkyne o tom, že k pádu na schodoch došlo. Žalovaný však zoznam zamestnancov nepredložil a na výsluchu zamestnancov hotela netrval. Ako už konštatoval odvolací súd v uznesení zo dňa 30.11.2016 (č.l. 263), za prevádzkové priestory hotela zodpovedá žalovaný a ich súčasťou je nepochybne aj vstupné schodisko. Ak žalovaný trvá na tom, že schodisko ako jediný vstup do hotela je udržiavaný vždy perfektne aj s prihliadnutím ku skutočnosti, že služby jeho hotela využívajú starší ľudia a na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že na problematickom schodisku utrpeli pády viacerí hostia, ak by tomu bolo tak, ako tvrdí žalovaný, inštaloval by na schodisku kamerový systém, ktorý je v dnešnej dobe už finančne nenáročný (bol aj v čase pádu žalobkyne) a bez pochýb by žalovaný vyvrátil prípadné tvrdenia svojich klientov, že k ich pádu došlo na schodisku problematickom hlavne v zimnom mrazivom počasí a rovnako by ním preukázal stav schodiska. Žalovaný však žiaden dôkaz, preukazujúci, že k pádu žalobkyne nedošlo na schodoch jeho hotela nenavrhol vykonať, upriamil pozornosť len na detailné rozpory v tvrdeniach žalobkyne a svedkyne. V prospech žalobkyne, že spadla na zľadovatenom schodisku nesvedčili len výpovede žalobkyne a svedkyne, ale aj čestné prehlásenia rodinných príslušníkov a fotodokumentácia. 37. Z vyššie uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súd nebol naplnený odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, namietaný oboma stranami sporu. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú v prejednávanej veci oporu vo vykonanom dokazovaní, súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané. V hodnotení dôkazov nie je žiaden logický rozpor a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu, ktorý je súdu predpísaný v ustanoveniach § 191 až 194 CSP, § 205 CSP. 38. Odvolací súd konštatuje, že ani dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia, nie je naplnený. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), obsah právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne posúdil podľa rozhodujúcich ustanovení § 489, § 415, § 420a, § 441 a nasledujúcich OZ upravujúcich náhradu škody na zdraví. 39. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 CSP, ako zásadné kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech v konaní súd vždy skúma čo do právneho základu a do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane náhradu trov konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Ak žiadna zo strán nemala v spore plný úspech, má každá z nich úspech čiastočný, t.j. každá zo strán sporu je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, ako v tomto prípade potom sa náhrada trov pomerne rozdelí. V prejednávanej veci bol úspešnejší žalovaný, preto súd prvej inštancie v bode 62 rozsudku správne špecifikoval pomer úspechu a neúspechu oboch strán sporu. Nebolo možné vyhovieť odvolaniu žalobkyne v časti o náhrade trov konania a uplatniť § 257 CSP s prihliadnutím na to, že žalobkyňa je dôchodkyňa a priznaný nárok je zrejme nižší ako výška náhrad, trov konania žalovaného (čo by bolo možné podľa názoru žalobkyne považovať za potrestanie žalobkyne, ktorá vytrpela pre lajdáckosť žalovaného veľké bolesti a obmedzenia v jej osobnom i profesijnom živote), pretože uvedené chápanie rozhodovania o náhrade trov konania spôsobom navrhovaným žalobkyňou by bolo v rozpore s vyššie uvedeným zásadným kritériom priznania náhrady trov konania, so zásadou úspechu v konaní. Nešlo o taký, prípad, kedy by súd mohol vysloviť, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania (resp. že žalobkyni by sa priznala náhrada trov konania z jej priznanej sumy), pretože priznaný nárok nebol závislý od úvahy súdu, alebo od záverov znaleckého posudku a úspech žalovaného nebol len nepatrný. Žalobkyňa v konaní rovnako nepreukázala a ani netvrdila relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd žalovanému náhradu trov konania nemusel priznať. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady za zavinenie (§ 256 ods. 1CSP) a znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, aby ich zaplatila protistrane, pričom ide o výnimočné situácie. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Ako bolo ale vyššie uvedené, žalobkyňa bola v prevažnej miere neúspešná z dôvodu, že nedokázala preukázať ňou tvrdené skutočnosti (pre neunesenie dôkazného bremena) v časti uplatneného ušlého zisku a v časti nároku za nevyužité a dopredu zaplatené služby. Každý žalobca v spore si musí dobre premyslieť, akú žalobu podá a či bude vedieť aj preukázať svoje tvrdenia a nikto nemôže ísť do sporu s presvedčením, že musí len vyhrať. Iná situácia by mohla nastať, keby si žalobkyňa žalobou uplatnila výlučne nárok na zaplatenie bolestného a náhradu nákladov na liečenie a z tejto sumy by jej nebola priznaná len časť zodpovedajúca jej spoluzavineniu. V takejto situácii by bolo možné uvažovať o určitom druhu konania, v ktorom by prichádzala do úvahy aplikácia § 257 CSP. K aplikácii § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych, v takom prípade súd prihliada na majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, ale na takýchto dôvodoch žalobkyňa svoj návrh na rozhodnutie o náhrade trov konania nezaložila. 40. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil vrátene správneho výroku o náhrade trov konania. 41. Žalovaný má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu rovnakom, ako počas konania pred súdom prvej inštancie z dôvodu, že pre rozhodnutie o náhrade trov aj odvolacieho konania je dôležitá úspešnosť strany v konaní ako v celku. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 2.000 eur s príslušenstvom, súdom jej bola priznaná suma 333,33 eura s príslušenstvom, čomu zodpovedá úspech žalobkyne 16,67 % a úspech žalovaného (neúspech žalobkyne) 83,33 %. Čistý úspech žalovaného potom predstavuje 66,66 % (88,33 % - 16,67 %), keď od úspechu žalovaného bolo potrebné odrátať úspech žalobkyne. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 42. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).