Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 43Sa/17/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200211 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200211.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobcu: Ing. arch. H. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXXX/X, XXX XX Q. proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 36126-3/2018-BA zo dňa 2. júla 2018, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia číslo: 36126-3/2018-BA zo dňa 2. júla 2018 zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej číslo: 36126-3/2018-BA zo dňa 2. júla 2018, ktorým táto zamietla jeho odvolanie a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava č. 56843-1/2018-TT zo dňa 10.1.2018 určujúce, že samostatne zárobkovo činnej osobe Ing. arch. H. T. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2004, ale zaniklo dňa 30. júna 2006. 2. Žalobca namietal nesprávnosť právneho názoru žalovanej, ktorá vec nesprávne právne posúdila. Poukázal na to, že povinné poistenie mu zaniklo už 31.12.2004, nakoľko k tomuto dátumu došlo k zrušeniu jeho živnostenského oprávnenia č. ŽO-1992/1290, čo mu bolo potvrdené pri odovzdávaní živnostenského oprávnenia preberajúcim pracovníkom Sociálnej poisťovne, pobočky v Trnave. Poukázal na to, že zo strany prvostupňového správneho orgánu bolo vydané rozhodnutie po 14 rokoch v znení, že mu nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.12.2004, ale zaniklo dňa 30.6.2006, pričom toto rozhodnutie považoval za arbitrárne a nezrozumiteľné. Ďalej uviedol, že z činnosti autorizovaného architekta Slovenskej komory architektov nemal nikdy žiaden príjem, pričom architektonickú zárobkovú činnosť nemohol vykonávať aj vzhľadom na jeho zdravotný stav. Poukázal na to, že v roku 2000 absolvoval operáciu srdca ( štvornásobný bypas) s prekonaním infarktom myokardu, na základe čoho sa stal invalidným dôchodcom, ktorý mu bol priznaný od 27.3.2001, pričom jeho pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je od 25.3.2004 viac ako 70%. Taktiež zdôraznil, že zo štatútu Slovenskej komory architektov vyplýva, že existencia zapísu v zozname autorizovaných architektov osvedčuje len odbornú spôsobilosť, ale nie formu výkonu povolania. V závere zdôraznil, že po zrušení oprávnenia č. ŽO-1992/1290 dňa 4.1.2005 nevykonával žiadnu činnosť a nemal ani žiadny príjem ako samostatne zárobkovo činná osoba, pričom namietal, že túto skutočnosť si Sociálna poisťovňa ani neoverila u Komory slovenských architektov. 3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedla, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zák.č. 461/2003Z.z.). Skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 je výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto určenej činnosti. V tejto súvislosti poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 nevymedzuje žiadne iné podmienky na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Znamená to, že ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo činnej osoby, t.j. ak napr. má oprávnenie prevádzkovať živnosť, má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, vykonáva činnosť obchodného zástupcu, nadobúda táto fyzická osoba v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010 status samostatne zárobkovo činnej osoby. Bolo zistené, že žalobca bol od 1.12.2000 držiteľom autorizačného osvedčenia č. 0521AA, pričom na základe tohto osvedčenia bol oprávnený dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zák.č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len zák.č. 595/2003 Z.z.) v znení neskorších predpisov. V období po 31.12.2004, kedy ukončil na základe živnostenského listu sp.č. ŽO-1992/1290 ku dňu 31.12.2004 živnostenskú činnosť, za tohto stavu bol žalobca na účely sociálneho poistenia naďalej považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu, a to na základe vykonaného zápisu v zozname autorizovaných architektov, ktorý podľa zák.č. 138/1992 Zb. vedie Slovenská komora architektov. Skutočnosť, že žalobca je držiteľom tohto autorizačného osvedčenia zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava až z údajov jej poskytnutých Slovenskou komorou architektov. Ďalej uviedla, že podľa platnej právnej úpravy vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby závisí od výšku príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zák.č. 595/2003 Z.z., alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Samotný vznik, resp. zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činných osôb sa posudzuje vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok bez odpočítania daňových výdavkov preukázateľne vynaložených na jeho dosiahnutie, udržanie a zabezpečenie. Z údajov, ktoré Sociálnej poisťovni poskytlo Daňové riaditeľstvo SR, vyplýva, že príjmy žalobcu zo živnosti za rok 2003 (v sume 7 214 608,- Sk) boli vyššie ako zákonom stanovená suma 72 960,- Sk, a preto bol žalobca v období od 1.7.2004 do 30.6.2005 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou. Rovnako tiež príjmy žalobcu zo živnosti za rok 2004 (v sume 4 212 685,- Sk) presiahli zákonom stanovenú sumu 78 000,- Sk, a preto žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe trvalo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie aj naďalej, a to v období od 1. júla 2005 do 30. júna 2006. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo v zmysle § 21 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. 30. júna 2006 z dôvodu, že v rozhodujúcom období, t.j. v roku 2005 nedosiahol príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 1.7.2006. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol držiteľom autorizačného osvedčenia, ktorého oprávňovalo na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 písm. a) bod 2 zák.č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 aj po 31.12.2004, kedy žalobcovi zaniklo živnostenské oprávnenie, žalobcovi dňom 31.12.2004 nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 zákč.. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010. Za tohto stavu je potrebné mať za to, že aj po 31.12.2004 žalobca spĺňal právnu definíciu statusu samostatne zárobkovo činnej osoby účinnej do 31.12.2010, t.j. bol držiteľom oprávnenia podľa osobitného predpisu (zák.č. 138/1992 Zb.) a zároveň žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe trvalo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, pretože v rozhodujúcom období jeho príjmy presiahli zákonom o sociálnom poistení ustanovenú hranicu. Tvrdenie žalobcu, že tento na základe autorizačného osvedčenia nevykonával zárobkovú činnosť je právne irelevantná, je rozhodujúce to, že žalobca bol v spornom období držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (autorizačné osvedčenie) a súčasne v rozhodujúcom období žalobca dosiahol zákonom o sociálnom poistení ustanovenú hranicu príjmu. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27.6.2017, v ktorom bolo okrem iného konštatované, že vznik a trvanie povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou. V tejto súvislosti žalovaná ešte uviedla, že zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činných osôb ako jedno poistenie a nie ako niekoľko od seba nezávislých sociálnych poistení. Pri posudzovaní príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, relevantných na vznik, resp. na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia nie je rozhodujúce, či samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem na základe živnostenského oprávnenia alebo na základe autorizačného osvedčenia, resp. na základe iného právneho vzťahu, ktorý tejto osobe zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri posudzovaní trvania povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá spĺňa definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby, dosiahla tento príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zák.č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, znamená to, že nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia žalobca dosiahol príjem, ale skutočnosť, že príjem dosiahol ako samostatne zárobkovo činná osoba (viď rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 27Sa/3/2017 zo dňa 15.8.2017, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 25Sa/1/2017 a 25Sa/2/2017 oba zo dňa 9.5.2017). 4. Súd v predmetnej veci nariadil pojednávanie, na ktorom tak žalobca ako aj poverená zástupkyňa žalovanej sa pridržiavali argumentácie uvedenej jednak v správnej žalobe, resp. v písomnom vyjadrení k žalobe. 5. Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa zrušenia živnostenského oprávnenia v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalobcu ku dňu 31.12.2004 neboli v konaní medzi účastníkmi spornými. Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či žalobca, ktorý je od 1.12.2000 držiteľom autorizačného osvedčenia č. 0521AA, či tento má naďalej postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko bol v spornom období držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. 6. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. V zmysle § 22 ods. 2 a § 23 ods. 3 (zák.č. 162/2015 Z.z.) pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia posudzoval súd žalobu fyzickej osoby majúce charakter žaloby v sociálnych veciach neformálne a aj nad rámec žalobných dôvodov. Podľa § 21 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zák.č. 461/2003 Z.z. povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činností, je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Podľa § 209 ods. 4 zák.č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 7. Hoci na konanie a rozhodovanie žalovanej sa podľa § 172 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), platia preň ústavne princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov rady Európy, vrátane práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka ako základného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nielen pre konania súdne (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 83/93), práva na dostatočné, zrozumiteľné a logické odôvodnenie rozhodnutia ako aj princípu predvídateľnosti rozhodnutia. 8. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že v danom prípade ústavné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené, ako to vyplýva už zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobcovi pobočkou Sociálnej poisťovne oznámené a nebolo mu tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa označenia aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zák.č. 461/2003 Z.z. by malo ísť o sporný prípad zániku sociálneho poistenia. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých žalovaná a prvostupňový správny orgán vychádzali a vydaním prvostupňového rozhodnutia (po 14 rokoch!) ide o rozhodnutie bez pochybnosti nepredvídateľne, naviac, z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych predpisov trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 209 ods. 4 zák.č. 461/2003 Z.z., pretože odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahuje len citáciu ustanovení § 5 a § 21 zákona o sociálnom poistení bez jeho identifikácie (hoci z obsahu záhlavia rozhodnutia aplikovaný právny predpis nepochybne identifikovať možno) bez bližšej konkretizácie z čoho správny orgán bez ďalšieho vysvetlenia vyvodzoval, že žalobca má postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a že mu povinné poistenie nezaniklo dňa 31. decembra 2004, ale zaniklo dňa 30. júna 2006. Podľa názoru správneho súdu vydaním napadnutého rozhodnutia po takmer 14 rokoch došlo zo strany Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava k porušeniu princípu právnej istoty, ktorý pozostáva z niektorých čiastkových prvkov, ktoré môžu vystupovať ako samostatné princípy. Najmä je to požiadavka na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci. Princíp právnej istoty vo svojej podstate spočíva aj v tom, že každý sa môže dôvodne spoliehať, že súdy, resp. ostatné aplikačné orgány v jednotlivých prípadoch požadované subjektívne práva priznajú, ohrozené alebo porušené subjektívne práva ochránia a predpokladané povinnosti alebo sankcie uložia a nesplnenie povinnosti alebo sankcie vynútia presne tak ako to vyžadujú právne normy a ako to tieto normy predvídajú. Princíp právnej istoty je hmotnoprávny princíp, ktorý sa svojimi dôsledkami prejavuje aj vo sfére procesného práva. Český ani slovenský právny poriadok ho vyslovene nezakotvuje, oba tieto právne poriadky však upravujú princíp legitímneho očakávania a tiež princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere. Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. Pl ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009, Nález Ústavného súdu SR sp.zn. Pl ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008). Legitímnym očakávaním úzko súvisí aj zákaz prekvapivého rozhodnutia, keď správne orgány nemôžu bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia odchýliť sa od doterajšej rozhodovacej praxe. 9. Čo sa týka právneho posúdenia veci, súdu je nielen z vyjadrení a podaní účastníkov v tomto konaní známe, že súdna prax nie je vo vzťahu k danej problematike jednotná a ustálená, čo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v obdobných súdnych sporoch, pričom doposiaľ v tomto smere nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné stanovisko. Súd preto pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a dôchodkového poistenia, naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj vzhľadom na už konštatovaný časový odstup zjavne nebolo sledované. 10. Vo vzťahu k zákonnej definícii statusu SZČO možno konštatovať, že táto z dôvodu častých zmien zákona o sociálnom poistení nie je ustálená a jednotlivé zmeny zákona zodpovedajú najmä v tom ktorom čase aktuálnej rozhodovacej praxi správnych súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23. februára 2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na povinnom sociálnom poistení advokátov). 11. Práve z dôvodu nestálej právnej úpravy relevantných zákonných ustanovení správny súd nemôže prisvedčiť čisto formálnemu výkladu kogentných právnych noriem verejného práva, hoci zabezpečujúcich napĺňanie verejných fondov nemocenského poistenia založeného na princípe solidarity a proporcionality vyjadrenej stanovením vymeriavacích základov, ale čo je podstatné, ide o ich napĺňanie zo súkromných príjmov z podnikania fyzických osôb. Z vyššie uvádzaných dôvodov správny súd pri posúdení právnej otázky vzniku, trvania a zániku povinnej účasti SZČO na povinnom nemocenskom poistení prijal za spravodlivé vychádzať okrem jazykového aj z teleologického výkladu zákona o sociálnom poistení, s prihliadnutím na účel sledovaný zákonom a na vyššie uvedené vzájomné súvislosti ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) citovaného zákona o sociálnom poistení. 12. V nadväznosti na použitý výklad zákona o sociálnom poistení si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ 13. Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“ 14. Správny súd, vychádzajúc z citovaných rozhodnutí ústavného súdu, sa priklonil k teleologickému výkladu ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej ktorej činnosti podľa osobitných predpisov. 15. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 a 2 písm. b) ZSP v spojení so zákonnou úpravou osobného rozsahu povinného nemocenského a dôchodkového poistenia podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 písm. b) ZSP vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) ZSP sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 9, zaniklo. V tejto súvislosti správny súd zároveň vyjadruje súhlas s výkladom žalovanej, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh viacerých sociálnych poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO, avšak správny súd zároveň dodáva, že je tomu tak za predpokladu, že samostatne zárobkovo činná osoba súčasne vykonáva zárobkovú činnosť v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) ZSP. V predmetnej veci si správne orgány vôbec nepreverili, či žalobca mal z titulu autorizovaného architekta nejaký príjem v rozhodnom období. Podľa tvrdenia žalobcu tento bol totiž iba zapísaný v zozname autorizovaných architektov, čo však ešte neznamená, že v súvislosti s touto registráciou vykonával aj nejakú činnosť a poberal z nej príjem. 16. Z vyššie uvedeným porušením princípu právnej istoty, v danom konkrétnom prípade súvisí aj porušenie princípu spoluúčasti, ktorý zaručuje realizáciu všeobecného práva osoby t. j. občana zúčastňovať sa na rozhodovacej činnosti orgánov pôsobiacich vo sfére verejnej správy. 17. Hoci je vecne správne procesné východisko žalovanej, že na konanie žalovanej podľa zák.č.461/2003 Z.z. sa nevzťahujú ustanovenia správneho poriadku, neznamená to, že na konanie orgánov ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy sa nevzťahujú ústavné princípy vlastné právnemu štátu a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy. 18. Aj v konaní vo veciach podľa zákona o sociálnom poistení musí byť garantované právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka ako základné právo vyplývajúce z článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Súd odkazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. 1ÚS 83/93, ktorý jednoznačne rozhodol, že právo na prerokovanie sa priznáva aj pred orgánom verejnej správy. 19. Hoci zákon o sociálnom poistení neuvádza v žiadnom svojom ustanovení lehoty, v ktorej v danom prípade je Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť o vzniku, zániku resp. o zmene sociálneho poistenia, článok 6 ods. 1 Dohovoru vyžaduje, aby každá vec či už trestná alebo občianska bola prejednaná a rozhodnutá v primeranej lehote. Primeraná rýchlosť je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom slova zmysle. Dlho trvajúce konanie ohrozuje jeho účinnosť a kredibilitu. Princíp konania v primeranej lehote vychádza z poznania, že pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť a že spravodlivosť je vždy ohrozená, ak sa uskutočňuje priveľmi dlho. V právnom štáte by nemala existovať situácia, pri ktorej postup orgánov verejnej správy nebol ohraničený žiadnou lehotou na vybavenie veci resp. aspoň rámcová zákonná požiadavka na vybavenie veci včas a bez zbytočných prieťahov. Taký stav by v praxi totiž spôsoboval právnu neistotu. Princíp konania v primeranej lehote je garantované ústavnoprávne, ale vo vzťahu k verejnej správe je upravený osobitným zákonom, predovšetkým v právnych poriadkoch členských štátov. V danom prípade nemožno teda súhlasiť s tým, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodovala v predmetnej veci v primeranej lehote, keďže sa nemožno odvolávať na zložitosť prípadu, ani na množstvo adresátov, ktorých sa rozhodnutie týka. 20. Z predloženej spisovej dokumentácie je zrejmé, že svoje ústavné právo na prerokovanie veci v jeho neprítomnosti nemohol žalobca uplatniť, pretože mu príslušný orgán - Sociálnej poisťovne neoznámil vôbec začatie konania. Vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, s ktorými žalovaná vychádzala a vydaním preskúmavaného rozhodnutia išlo o absolútne nepredvídateľné začaté konanie. Konanie pobočky má všetky znaky arbitrárnosti, t. j. konania vedeného bez vedomia účastníka a bez poskytnutia možnosti vyjadriť sa k veci, čo sa napokon prejavilo v nedostatočnom zistení skutkového stavu vo veci a vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia. Znamená to, že pobočka žalobcovi ako účastníkovi správneho konania neoznámila začatie konania podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaná okrem porušenia Ústavného práva Ing. arch. H. T. na právnu ochranu v štádiu administratívneho konania podľa článku 48 os. 2 Ústavy SR porušila aj postupy konania dané ust. § 195 a § 196 zák.č.461/2003 Z.z. najmä tým, že jej nedala možnosť vyjadriť sa vo veci a nemala možnosť vyjadriť sa ani k zadováženým písomnostiam a uviesť tvrdenia, ktoré môžu byť v jeho prospech, pričom žalovaná je povinná aj z úradnej moci objasňovať rovnako a dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti, bez ohľadu na to či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Tým je daný dôvod zrušenia rozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d/, e/ a g/ správneho súdneho poriadku. 21. Taktiež súd považuje za potrebné zdôrazniť, že naplnením požiadavky § 209 ods. 3 zák.č. 461/2003 Z.z. je aj to, aby výrok rozhodnutia jednoznačne obsahoval aj uvedenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nie len označenie ust. § 178 ods. 1 písm. a) tohto zákona, ktorý upravuje iba vecnú príslušnosť pobočky poisťovne. Okrem toho nejde o hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého možno vyvodzovať zánik, či nezánik povinného poistenia, o ktorom bolo rozhodnuté. V tejto súvislosti správny súd tiež uvádza, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava bez náležitého upozornenia, resp. bez riadneho zdôvodnenia neuviedla v rozhodnutí skutočnosti, na základe ktorých vo veci rozhodla. 22. Zákon o sociálnom poistení síce explicitne neupravoval a ani neupravuje posudzovanie podmienok na vznik alebo zánik účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO pri konkurencii viacerých oprávnení na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, taktiež nerozlišuje na účely účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO príjem, ktorý môže byť touto osobou dosiahnutý z viacerých oprávnení, avšak s prihliadnutím na vyššie uvedenú kumuláciu zákonných podmienok na vznik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO, je potrebné prijať záver, že samotné postavenie, resp. samotný status SZČO a formálna držba alebo vystavenie povolenia, príp. oprávnenia príslušným orgánom podľa osobitného predpisu na podnikanie alebo na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, samo o sebe účasť na povinnom sociálnom poistení tejto osobe nezakladá. Pre účely posúdenia spornej otázky splnenia podmienok vzniku, trvania, príp. zániku povinného sociálneho poistenia SZČO je potrebné brať do úvahy predmetné príjmy dosahované na základe viacerých oprávnení na výkon podnikateľskej činnosti samostatne. I keď sa tieto príjmy SZČO, dosahované v relevantnom období, pre účely určenia vymeriavacieho základu a výpočtu povinného sociálneho poistenia spočítavajú, reálne však musia existovať, musia sa povinnou osobou reálne dosahovať činnosťou realizovanou na základe týchto oprávnení. 23. V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu prvého stupňa po doplnení konania, za súčinnosti so žalobcom, po riadnom zistení skutočného stavu veci a po vyhodnotení všetkých podstatných dôkazov vyššie naznačeným spôsobom, opäť ustáliť dátum zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako SZČO. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.