Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/128/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200301 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200301.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu MIKROVRT, spol. s r.o., Sládkovičova 67, Leopoldov, IČO: 36 227 731, zastúpeného spoločnosťou WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA S.R.O., Horná 65/A, Banská Bystrica, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101620951/2018 zo dňa 20.08.2018 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101620951/2018 zo dňa 20.8.2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 101620951/2018 zo dňa 20.08.2018, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101045813/2018 zo dňa 28.05.2018 vyrubujúce žalobcovi podľa § 156 ods. 1 písm. a) zák. č. 563/2009 Z.z. úrok z omeškania v sume 4 136,30 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie máj 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. 2. Poukazoval na to, že Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 09.12.2013 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 245/2013 začal reštrukturalizačné konanie voči žalobcovi, uznesením zo dňa 15.04.2014 reštrukturalizáciu povolil a ustanovil správcu a následne uznesením zo dňa 13.10.2014 zverejneným dňa 21.10.2014 v Obchodnom vestníku č. 201/2014 potvrdil reštrukturalizačný plán žalobcu a reštrukturalizáciu skončil. 3. Žalobca má za to, že rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania bolo vydané v rozpore so zákonom a nárok z neho vyplývajúci nemá oporu v platnom hmotnom práve, pričom nezákonnosť rozhodnutia je následkom nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesprávne boli aplikované ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ako aj ustanovenia daňového poriadku. 4. Za rozhodujúce kritérium pre uspokojovanie peňažných pohľadávok v reštrukturalizácii žalobca považuje moment vzniku pohľadávky, ktorý v danom prípade nastal pred začatím reštrukturalizácie, pričom nerelevantným podľa neho je, kedy bolo rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania vydané, resp. kedy sa stalo splatným. Pohľadávka vyplývajúca z rozhodnutia správcu dane mala byť prihlásená do reštrukturalizácie, ak nie ako príslušenstvo k pôvodnej pohľadávke, ktorou je daň z pridanej hodnoty za príslušné obdobie, s ktorou je vo vzťahu akcesority, tak minimálne ako podmienená pohľadávka v zmysle § 120 ods. 3 ZoKR (zák. č. 7/2005 Z.z.), pričom neprihlásením tejto pohľadávky právo vymáhať nároky voči žalobcovi zanikli momentom potvrdenia reštrukturalizačného plánu. Žalovaný v tejto súvislosti opomína, že pohľadávka vyplývajúca z prvostupňového rozhodnutia bude vždy závisieť od primárnej pohľadávky, a to čo do právneho dôvodu i výšky, a je teda príslušenstvom primárnej pohľadávky. 5. Nakoľko reštrukturalizačný plán bol súdom potvrdený, právo vymáhať neprihlásené pohľadávky, vrátane riadne neprihláseného príslušenstva pohľadávky úplne zaniklo a rozhodnutím správcu dane vyrubený úrok nemožno individuálne vymáhať. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, najmä jeho uznesenie sp. zn. PL. ÚS 10/04, s tým, že nezákonne vyrubený úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie nemá oporu v platnom práve a rozhodnutia správnych orgánov vo veci sú v rozpore s legitímnym očakávaním. 6. Poukazoval aj na to, že časť úroku z omeškania zodpovedajúca obdobiu pred reštrukturalizáciou žalobcu správca dane do reštrukturalizácie prihlásil a že správne orgány zrejme opomenuli ustanovenie § 138 ods. 2 ZoKR, rovnako ako ustanovenie § 2 písm. b) daňového poriadku, v zmysle ktorého úrok z omeškania je obsahom slova daň výlučne na účely tohto zákona (daňového poriadku). 7. Za relevantný žalobca považuje právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžf/2/2016, v zmysle ktorého z charakteru úrokov z omeškania ako súčasti dane vyplýva, že vznikajú spoločne s istinou, s tým, že majú narastajúcu tendenciu, pričom zákonodarca priamo ako koniec lehoty pre narastanie úrokov z omeškania stanovil ako referenčný dátum deň začatia reštrukturalizačného konania. 8. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 9. Uvádzal, že správca dane napadnutým rozhodnutím č. 101045813/2018 zo dňa 28.05.2018 vyrubil daňovému subjektu podľa ustanovenia § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) úrok z omeškania v sume 4 126,30 EUR za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie máj 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 dňa 24.06.2013, pričom priznaná daňová povinnosť predstavovala sumu 8 996,38 EUR. Žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bol povinný v zmysle § 78 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť. V žalovanom rozhodnutí bolo uvedené, že z dôvodu, že daňový subjekt priznanú daň nezaplatil v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, správca dane dopočítal úrok z omeškania v závislosti od výšky dlžnej sumy vo výške 4 387,03 EUR ku dňu 21.11.2016 a vo výške dlžnej sumy 4.609,35 EUR ku dňu 02.03.2016. Žalobca má za to, že neprihlásením tejto pohľadávky právo vymáhať tento nárok zanikol momentom potvrdenia reštrukturalizačného plánu. 10. Tým, že žalobca nezaplatil predmetnú DPH v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, bolo naplnené ustanovenie § 156 ods. 1daňového poriadku, podľa ktorého správca dane má povinnosť vyrubiť úrok z omeškania. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona a osobitného predpisu možno len rozhodnutím. V nadväznosti na § 158 os. 1 daňového poriadku z uvedeného vyplýva, že podľa daňového poriadku sa po začatí reštrukturalizačného konania za pohľadávku považuje daňový nedoplatok, teda nevyrubený úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti, sa nepovažuje za pohľadávku, ktorú bolo možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu. Začatím reštrukturalizačného konania, ani povolením reštrukturalizácie ani skončením reštrukturalizácie sa daňové konanie neprerušuje, teda ani vyrubovacie konanie. V procese správy daní, je vyrubovanie povinný procesný inštitút. Ak nastanú zákonné dôvody, je správca dane povinný podľa daňového poriadku vyrubiť úrok z omeškania, úrok alebo uložiť pokutu. Na povinnosť vyrubovania nemá vplyv ich vymožiteľnosť. Proces vyrubovania, nie je procesom vymáhania. Právna úprava ZoKR v procese reštrukturalizácie, rieši zadlženosť dlžníka postupným uspokojením jeho veriteľov dohodnutým spôsobom v reštrukturalizačnom pláne. Právny predpis nezakazuje dlžníkovi dobrovoľne plniť vyrubenú sankciu. Len následným úkonom správcu dane - daňovým exekučným konaním by mohol začať nový proces uspokojovania daňového nedoplatku - pohľadávky. 11. Poukazoval na to, že podľa ZoKR sa v reštrukturalizácii uspokojujú len daňové nedoplatky (na účely reštrukturalizácie - pohľadávky), ktoré z časového hľadiska vznikli do začatia reštrukturalizačného konania. Na daňové nedoplatky, ktoré vznikli po začatí reštrukturalizačného konania, nepôsobia účinky ZoKR, ale výlučne len účinky daňového poriadku. Daňový nedoplatok je definovaný v § 2 písm. f) daňového poriadku ako dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, pričom daňou sa rozumie nielen daň podľa osobitných predpisov, ale aj úrok z omeškania. V zmysle § 158 ods. 1 daňového poriadku sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie za pohľadávku považuje daňový nedoplatok. V nadväznosti na § 158 os. 1 daňového poriadku z uvedeného vyplýva, že podľa daňového poriadku sa po začatí reštrukturalizačného konania za pohľadávku považuje daňový nedoplatok, teda nevyrubený úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti, sa nepovažuje za pohľadávku, ktorú bolo možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu. Podľa ZoKR, reštrukturalizácii podliehajú pohľadávky vzniknuté do začatia reštrukturalizačného konania a len takto vzniknuté pohľadávky sa prihlasujú prihláškou do reštrukturalizácie. Pre správcu dane, pri prihlasovaní daňových nedoplatkov (na účely reštrukturalizácie pohľadávok) do reštrukturalizácie, je podstatná definícia daňového nedoplatku v nadväznosti na § 158 ods. 1 a 3 daňového poriadku, nie vznik pohľadávky podľa ustanovenia § 120 ods. 2 posledná veta ZoKR. Správca dane v zmysle daňového poriadku prihlasuje do reštrukturalizácie daňové nedoplatky, neprihlasuje pohľadávky podľa § 120 ods. 2 ZoKR, ako ani daňové pohľadávky. Predmetná pohľadávka v nadväznosti na § 2 písm. f) a § 158 ods. 1 a 3 daňového poriadku neexistovala. 12. Daňový poriadok v § 158, ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane k vyrubeniu úroku z omeškania v súvislosti so začatím reštrukturalizačného konania alebo s povolením reštrukturalizácie neobmedzuje, pričom takéto obmedzenie nie je možné vyvodzovať ani z ustanovení ZoKR. Prvostupňové rozhodnutie ako aj žalované sa týka sankcie - vyrubeného úroku z omeškania. Ukladanie sankcií upravené v daňovom poriadku v § 154 až 157 je daňovým konaním, pričom podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku - po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu s odkazom na ZoKR. Podľa § 47 ods. 2 ZoKR sa daňové konanie neprerušuje, preto bolo povinnosťou správcu dane za nesplnenie povinnosti žalobcovi uložiť sankciu. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že úrok z omeškania je obsahom slova daň výlučne na účely daňového poriadku. Daňový poriadok v § 158 ods. 1 jednoznačne definuje, že na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa považuje za pohľadávku daňový nedoplatok. Nie je preto dôvodné tvrdenie žalobcu, že úrok z omeškania je príslušenstvo k istine, ktoré malo byť v zmysle ustanovení ZoKR prihlásené do reštrukturalizácie. Prvostupňové rozhodnutie ako aj žalované sa týka sankcie - vyrubeného úroku z omeškania. Uloženie predmetnej sankcie, majúcej povahu peňažného plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je aktom donucovacej povahy, t.j. má povinnosť prinútiť daňový subjekt, aby porušované pravidlá vyžadované zákonom dodržiaval. Niet pochýb o tom, že predmetný úrok z omeškania bol vyrubený žalobcovi za porušenie plnenia si takejto povinnosti. V každom začatom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu správnej sankcie, sa musí vyniesť rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Kým sa neprijme rozhodnutie, ktorým sa konanie o správnej sankcii a kým neuplynie premlčacia lehota, konanie zostáva otvorené a právna situácia zostáva nevyjasnená. Uvedenému korešponduje aj ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať právo podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Na vznik povinnosti zaplatiť sankcie nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone, ale právne relevantnou skutočnosťou pre vznik takejto povinnosti je až autoritatívny vrchnostenský akt vyhlásený spôsobom, ktorý je predpísaný zákonom stanovenou formou, t.j. až vydaním rozhodnutia o sankcii. Žalobca v podanej žalobe poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1Sžf2/2016 zo dňa 23.05.2017. Žalovaný však v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017. Ako už bolo spomenuté, je nesporné, že predmetný úrok z omeškania bol vyrubený až po skončení reštrukturalizácie a rovnako nesporné je aj porušenie povinnosti žalobcu zaplatiť predmetnú daň v zákonnej lehote. Podobná skutková situácia bola riešená v rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, kde súd dôvodil, že „V danom prípade boli sankcie uložené za porušenie zákonných povinností za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania v zákonnej lehote, za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti podaním hlásenia v zákonnej lehote a za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti v ustanovenej lehote. Svojou povahou sa jedná o správne sankcie. Uloženie predmetnej administratívnej sankcie, majúcej povahu peňažného plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je aj aktom donucovacej povahy, t.j. má povinnosť prinútiť daňový subjekt, aby porušované pravidlá vyžadované zákonom dodržiaval.“ V spomenutom rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017 súd judikoval, že „sankčný úrok, resp. úrok z omeškania, ako sankcie podľa daňových predpisov, nie je možné považovať za príslušenstvo pohľadávky ako zákonom stanovený úrok z omeškania a nie je ani záväzkom akcesorickým, ale sa jedná o sankciu za porušenie konkrétnych zákonných povinností, t.j. v danom prípade za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania v lehote. Nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale porušením uvedených povinností vzniká právo správcovi dane vyrubiť sankciu. Až vyrubením sankcie vzniká správcovi dane pohľadávka. Ak by správca dane sankciu nevyrubil, pohľadávka na sankciu by ani nevznikla. Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie so zaplatením dane, resp. s neodvedením preddavku na daň v určených lehotách, poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb), ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie o sankcii, t.j. jej vyrubenie v zmysle daňového poriadku (§ 63 ods. 1, § 156 ods. 2).“ 13. Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 137 ods. 4 SSP, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 14. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť. Podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane. Podľa § 156 ods. 2 piatej až siedmej vety daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. Podľa § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane. Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. Podľa § 158 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania. Podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. Podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky: pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú. Podľa § 138 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, sa do plánu nezahŕňajú; tieto nároky sa v prípade potvrdenia plánu súdom považujú v celom rozsahu za odpustené. Podľa § 155 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu; ustanovenia plánu o novom úvere sú účinné voči každému. Podľa § 155 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. plán potvrdený súdom sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Ak je pre vznik, zmenu alebo zánik práva alebo záväzku obsiahnutého v pláne potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, právo alebo záväzok vznikne, zmení sa alebo zanikne až rozhodnutím príslušného orgánu; príslušný orgán nemôže odmietnuť vydať potrebné rozhodnutie len z dôvodu, že plán ako právny úkon nie je urobený vo forme alebo spôsobom vyžadovaným osobitným predpisom. 15. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca daňovú povinnosť za zdaňovacie obdobie máj 2013 uhradil s omeškaním, výška tejto daňovej povinnosti a doba úhrady tak, ako sú konkretizované v rozhodnutí správcu dane zo dňa 28.5.2018,ani okolnosti týkajúce sa reštrukturalizačného konania vedeného Okresným súdom Trnava. 16. Sporným zostalo, či správca dane a následne žalovaný postupovali v súlade s daňovým poriadkom a zákonom č. 7/2005 Z.z., keď žalobcovi dopočítali úrok z omeškania z jeho vlastnej daňovej povinnosti za obdobie počas reštrukturalizácie a po jej skončení do realizácie úhrady od 19.12.2013 do 21.11.2016 zo sumy 4 387,03 eur a do 02.03.2017 zo sumy 4 609,35 eur, keď podľa vyjadrenia účastníkov úrok z omeškania vyrubený ku dňu začatia reštrukturalizačného konania bol v reštrukturalizačnom konaní riadne uplatnený. 17. Vychádzajúc z odôvodnenia tak prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného, a rovnako z vyjadrenia k správnej žalobe, súd uzavrel, že pre vydanie rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov bola relevantná iba tá skutočnosť, že žalobca nezaplatil DPH za predmetné zdaňovacie obdobie v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, pričom konajúce orgány neprihliadali k reštrukturalizácii žalobcu a jej účinkom, ktoré sú, v rozpore s ich právnym názorom, v danom prípade pre právne posúdenie veci relevantné. 18. Žalobca s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017 a na §§ 138 ods. 2 ZoKR 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku tvrdil, že nárok na úroky z omeškania za obdobie po začatí reštrukturalizačného konania zanikol. Z obsahu žaloby vyplýva argumentácia žalobcu, že správca dane a žalovaný mu z dôvodu reštrukturalizácie nemali dovyrubiť ďalší úrok z omeškania z daňovej pohľadávky, ktorá bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, pod ktorým je treba rozumieť aj situáciu, ak orgán verejnej správy síce použil správny právny predpis (daňový poriadok, ZoKR), no tento chybne vyložil, v dôsledku čoho došiel k nesprávnym právnym záverom. 19. Žalovaný naproti tomu správnosť právneho posúdenia veci v obsahu napadnutého rozhodnutia, ako aj v obsahu prvostupňového rozhodnutia a vo vyjadrení k správnej žalobe, odvodzuje z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017. Súd preto posudzoval, či predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkových otázkach zodpovedá skutkovému stavu danej veci. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva pre správny súd zásadná skutková okolnosť a to, že v konaní posudzovanom najvyšším súdom bol úrok z omeškania vyčíslený odo dňa splatnosti daňovej povinnosti do dňa jej skutočnej úhrady, pričom daňová povinnosť bola splnená pred samotnou reštrukturalizáciou a preto ani nemohla byť v reštrukturalizácii uplatnená. Túto skutočnosť mal súd za preukázanú z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/56/2014 zo dňa 27.08.2014, ktorý bol na základe odvolania žalobcu posudzovaný najvyšším súdom. Z uvedeného preto vyplýva, že v danom prípade bola daňová povinnosť splnená pred reštrukturalizáciou a až dodatočne, po ukončení reštrukturalizácie, bol dopočítaný úrok z omeškania do dňa úhrady dane. Vychádzajúc z uvedených skutkových okolností daného prípadu je namieste uzavrieť, že porovnávané skutkové okolnosti sú diametrálne odlišné od skutkových okolností posudzovaného prípadu a preto je daný rozsudok, s výnimkou záveru o konštitutívnom účinku rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, na daný prípad nepoužiteľný. 20. V posudzovanom prípade sú právne relevantné dve základné skutočnosti, ktoré absentujú vo vyššie uvádzanom prípade - skutočnosť, že daňový nedoplatok (nezaplatená daň) žalobcu nebol do začatia reštrukturalizácie uhradený, a že daňový nedoplatok spolu s úrokom z omeškania vypočítaným za obdobie do 19.12.2013 bol zahrnutý do reštrukturalizačného plánu. S týmito skutočnosťami sa vo veci konajúce správne orgány nezaoberali a vo veci postupovali iba podľa § 156 ods.1 a 2 daňového poriadku, podľa ktorého je predpokladom pre vyrubenie úroku z omeškania výlučne skutočnosť, že daňový subjekt je v omeškaní. V danom prípade však podmienky vyrubenia úroku z omeškania neboli naplnené vzhľadom na súdom schválený reštrukturalizačný plán, ktorý, ako tvrdí žalovaný na strane 6 svojho rozhodnutia zo dňa 20.8.2018, žalobca voči správcovi dane riadne plní ( správca dane ani žalovaný nezaložili svoje rozhodnutie na tvrdení, že došlo k neúčinnosti reštrukturalizačného plánu z dôvodu jeho neplnenia žalobcom). 21. S poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24.05.2017 a sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018 sa súd stotožnil s právnym názorom žalovaného, že rozhodnutie, ktorým sa vyrubuje úrok z omeškania za nezaplatenie daňovej povinnosti riadne a včas, má konštitutívny charakter a že úrok z omeškania (do začatia reštrukturalizácie) je možné vyrubiť aj po ukončení reštrukturalizácie, ak bol v danom období dlžník v omeškaní. S prihliadnutím na zákonné účinky začatia reštrukturalizačného konania, medzi ktoré nepatrí zastavenie alebo prerušenie daňového konania (§ 114 ods. 1 ZoKR a contrario), však možno konštatovať, že ustanovenie § 156 ods. 2 daňového poriadku pre prípad začatia reštrukturalizácie daňového subjektu výslovne upravuje, do ktorého dátumu možno vyrubiť úrok z omeškania, teda aj úrok z omeškania z riadne prihlásenej pohľadávky, t.j. len za obdobie omeškania s platením spadajúce do dňa začatia reštrukturalizačného konania. Uvedená zákonná úprava má svoje opodstatnenie vzhľadom na skutočnosť, že prihlasovaným daňovým pohľadávkam vzniknutým pred začatím reštrukturalizačného konania (t.j. nie prednostným pohľadávkam podľa § 120 ods. 2 ZoKR) sa dôsledkom schváleného reštrukturalizačného plánu zmení ich výška ako aj doba splatnosti (§ 132 ods. 1 ZKR), pričom táto právna úprava zodpovedá aj ustanoveniu § 138 ods. 2 ZoKR. Z uvedeného dôvodu nemožno za obdobie po začatí reštrukturalizačného konania vyrubovať ďalšie úroky z omeškania z prihlásenej pohľadávky, avšak len za splnenia podmienky, že dlžník voči svojim veriteľom, v tomto prípade voči štátnemu rozpočtu, riadne a včas za zákonom stanovených podmienok plní súdom schválený reštrukturalizačný plán. Za týchto okolností nastávajú účinky riadneho plnenia plánu, napĺňa sa účel sledovaný reštrukturalizáciou a v zmysle ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku po splnení prihlásených daňových pohľadávok už nie je možné dodatočne úroky z pôvodnej pohľadávky dorubiť. Iná situácia nastáva v prípade, ak sa ďalším konaním dlžníka - riadnym neplnením schváleného plánu a veriteľom prihlásených a schválených pohľadávok, zmarí účel sledovaný reštrukturalizačným konaním, ktorým je predovšetkým pomerné uspokojenie veriteľov dlžníka. Za takýchto okolností nastávajú následky neúčinnosti reštrukturalizačného plánu a dlžník je povinný zaplatiť prihlásenú pohľadávku v plnej výške a pôvodnej splatnosti, v nadväznosti na čo je možné aj vyrubiť zákonné úroky z omeškania, keďže novácia záväzku vyvolaná schváleným reštrukturalizačným plánom stratila jeho porušením účinky (§ 159, § 161 ods. 1 ZoKR v spojení s § 84 ods. 1 písm. g/ daňového poriadku a contrario). 22. Úrok z omeškania vzťahujúci sa k pohľadávke zahrnutej do reštrukturalizačného plánu je, s poukazom na ustanovenie § 156 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku, v súlade so zákonom možné dovyrubiť iba do začatia reštrukturalizačného konania, samozrejme za splnenia podmienky, že dlžník riadne plní reštrukturalizačný plán. Takýto záver nie je odklonom od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozhodnutiach sp. zn. 2Sžf/128-132/2014, sp. zn. 6Sžf/47/2015 a sp. zn. 2Sžf/77/2015, nakoľko, ako už bolo v odôvodnení tohto rozsudku konštatované, v danom prípade je rozhodujúcou skutočnosť, že vyrubené úroky z omeškania sa vzťahujú k riadne prihlásenej pohľadávke, pričom v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré rovnako riešili otázky týkajúce sa úrokov z omeškania vyrubených po skončení reštrukturalizácie, nešlo ani v jednom prípade o pohľadávku riadne prihlásenú v reštrukturalizácii, ktorú skutkovú okolnosť považuje súd v danom prípade za zásadnú. 23. Súd preto uzavrel, že konajúce orgány verejnej správy vydaním svojich rozhodnutí vec nesprávne právne posúdili, ktorá skutočnosť je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vrátenie veci orgánu verejnej správy na ďalšie konanie (vzhľadom na kompetencie žalovaného ako odvolacieho orgánu pri náprave pochybení prvostupňového orgánu súd z hľadiska naplnenia účelu tohto konania nepovažoval za potrebné navrhované zrušenie súvisiaceho rozhodnutia Daňového úradu Trnava zo dňa 28.05.2018). 24. V ďalšom konaní bude úlohou orgánov verejnej správy oboznámiť sa s reštrukturalizačným plánom žalobcu a jeho plnením, pričom možnosť dovyrubiť ďalší úrok z omeškania bude daná iba v prípade, ak dôjde k naplneniu podmienok predpokladaných ustanovením § 159 ZKR, teda iba v prípade, ak sa schválený reštrukturalizačný plán stane voči správcovi dane ako účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným z dôvodu, že žalobca ako dlžník riadne a včas neplnil voči správcovi dane predmetnú daňovú pohľadávku. 25. V konaní úspešnému žalobcovi priznal súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.