Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/140/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200323 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200323.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu CoolStav, s.r.o., Boleráz 695, IČO: 50 195 166, zastúpeného spoločnosťou ADIUVANTE s.r.o., Tamaškovičova 2742/17, Trnava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101765551/2018 zo dňa 10.09.2018 takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 101765551/2018 zo dňa 10.09.2018, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100964060/2018 zo dňa 16.05.2018 určujúce mu (žalobcovi) rozdiel v sume nadmerného odpočtu 8.286,40 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2016 a znižujúce nadmerný odpočet za toto obdobie zo sumy 13.149,64 eur na sumu 4.863,24 eur na základe neuznania odpočítania dane z faktúr dodávateľa stavebných materiálov a balkónových zábradlí Innovia, s.r.o.. 2. Poukazoval na to, že ako subjekt, ktorého hlavným predmetom činnosti je stavebná činnosť, vznikol v marci 2016, pričom jeho konateľ mal už vtedy ústny prísľub konateľa Innovia, s.r.o, že dostane prácu na bytových domoch v správe stavebného bytového družstva Topoľčany a Piešťanského bytového družstva. Na dodanie stavebného materiálu na tieto práce uzatvoril s dodávateľom Innovia, s.r.o. kúpnu zmluvu zo dňa 10.03.2016 nakoľko stavebniny mu spočiatku tovar nechceli dodávať na faktúru, ale iba za hotovosť, a Innovia mala aj lepšie ceny. K začatiu prác došlo v mesiacoch august 2016 (Piešťany) a september 2016 (Topoľčany) na základe zmlúv o dielo uzavretých s Innovia, s.r.o. a v októbri 2016 žalobca uzavrel rámcovú kúpnu zmluvu so spoločnosťou Stavebniny DEK, s.r.o. na cenovo zvýhodnené dodávky stavebného materiálu. Dôkazom o realizácii stavieb sú stavebné denníky, ktoré správa dane napriek žiadosti žalobcu od tretích osôb nezískal. 3. Správca dane dodanie stavieb zo strany žalobcu pre Innoviu, ani zo strany Innovie pre investorov nespochybnil, avšak uzavrel, že Innovia nedodala žalobcovi stavebný materiál faktúrovaný faktúrou č. 20160270 (voči záverom správcu dane týkajúcim sa dodávky zábradlia žalobca nenamietal, hoci podľa obsahu žaloby s nimi taktiež nesúhlasí), pričom nesprávne interpretoval znenie kúpnej zmluvy a nezohľadnil predložené dodacie listy spoločnosti Saint-Gobain preukazujúce nadobudnutie materiálu spoločnosťou MPD TRADING, spol. s r.o., resp. Innoviou, ktorá následne mohla materiál dodávať žalobcovi. 4. Pokiaľ správca dane argumentoval nedostatočnou špecifikáciou stavebného materiálu v kúpnej zmluve v dodacích listoch a vo faktúre č. 20160270, vysvetlenie k tomu podal už v odvolaní - žalobca a Innovia už pred uzatvorením kúpnej zmluvy vedeli, v akom rozsahu sa rekonštrukcia bytových domov bude realizovať a poznali aj, aký materiál a v akom množstve bude potrebné zabezpečiť. Žalobca mal presný prehľad o tom, koľko akého materiálu má na ktorú stavbu ísť, preto pre neho i dodávateľa bolo jasné, čo sa myslí tou ktorou položkou v kúpnej zmluve, resp. vo faktúre. Nakoľko špecifikácia stavebného materiálu sa osobám nepracujúcim v stavebníctve môže javiť ako neurčitá, navrhol priznať do konania znalca, ktorý by vypracoval potrebnú identifikáciu a prepojenie stavebných prác faktúrovaných žalobcom Innovii s materiálom dodanými Innoviou žalobcovi, a potvrdil by tak dodanie materiálu. 5. Správca dane v obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia uznal použitie dodaného materiálu pri plneniach žalobcu, výhrady má zrejme voči dátumom zdaniteľných plnení nakoľko dodanie materiálu na dodacích listoch je deklarované ako deň 1. a 8.12.2016, pričom niektoré faktúry, ktorými žalobca faktúroval stavebné práce v Piešťanoch a Topoľčanoch obsahovali dátum dodania ešte pred decembrom 2016. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na to, že zo strany dodávateľa dochádzalo k čiastkovým dodaniam (§ 19 ods. 3 zákona o DPH) a tovar sa preto považoval za dodaný najneskôr posledným dňom obdobia, na ktoré sa platba za čiastkovo dodaný materiál vzťahuje, čo podľa kúpnej zmluvy bolo najneskôr do 31.12.2016. 6. Žalobca má za to, že správca dane porušil svoju povinnosť hodnotiť dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadnuť pritom na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, a na žalobcu preniesol zodpovednosť za to, že svedok Ing. E. v zaistených dokladoch veľkého rozsahu nevyhľadal doklady preukazujúce nadobudnutie stavebného materiálu Innoviou, ale len inštruoval správcu dane ako tieto doklady vyhľadať a spárovať požadované informácie. 7. Za neopodstatnený v súvislosti s nesprávnym záverom o absencii materiálneho plnenia podľa faktúry č. 20160270 považuje žalobca argument správcu dane týkajúci sa neštandardnosti transakcie z dôvodu, že úhrady od konečných investorov stavebných diel smerovali na neho ako subdodávateľa. Tento model podľa neho nemusí byť štandardný, ale opodstatňuje ho to, že Innovia viackrát meškala s úhradami za práce a dodania pre spoločnosti pána N., preto žalobca trval na tom, že úhrady investora musia byť smerované na jeho účet. Úhrady nad rámec jeho pohľadávok voči Innovii potom žalobca Innovii vrátil. 8. Podľa žalobcu správca dane nesprávne vyhodnotil skutkové zistenia, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, porušil ustanovenia §§ 63 ods. 5 a 3 ods. 1 daňového poriadku, nekonal v medziach zákona, ale nad jeho rámec nakoľko v odôvodnení rozhodnutia (v jeho bode 2.2) uviedol aj skutočnosti nesúvisiace s výrokovou časťou rozhodnutia, daňovou kontrolou zisťoval aj informácie nesúvisiace s predmetom daňovej kontroly týkajúce sa pôžičky žalobcu pre spoločnosť Innovia v zdaňovacom období august 2016, na preverovanie ktorej správca dane nemal oprávnenie. 9. Za neobjektívne, nerelevantné a porušujúce zásadu materiálnej pravdy považuje žalobca aj uvádzanie informácie o čiastočnej úhrade faktúry po lehote splatnosti. K porušeniu uvedenej zásady došlo aj tým, že správca dane nevykonal navrhnutý dôkaz priznaním do konania tretích osôb, ktoré na stavbách vykonával stavebný dozor na strane investora a mohli ozrejmiť, ako prebiehali kontrolné dni, ako sa špecifikovali použité materiály, či boli použité materiály špecifikované v rozpočte stavby, či sa na stavenisku nachádzali búdy s materiálom a pod.. 10. Správca na jeho ťarchu vyhodnotil výpoveď bývalého konateľa spoločnosti Innovia, ktorý nemá postavenie kontrolovaného daňového subjektu ani žiadnu dôkaznú povinnosť, čím konal v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, prejednávaciu zásadu porušil tým, že nezabezpečil navrhovaný dôkaz - stavebné denníky od investorov. Hoci dokazovanie viedol k získaniu informácií zo stavebných denníkov, tieto požadoval predložiť iba od Innovie. 11. Z uvedenia prehľadu podnikateľských subjektov a konateľov spoločnosti v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že aj tieto informácie boli dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane, čím bolo porušené právo žalobcu na rovnaký prístup, pričom z poukázania na minulé podnikateľské aktivity konateľov žalobcu a na vlastníctvo jediného spoločníka, ktorým je právnická osoba so sídlom v Seychelskej republike, v súčasnosti, svedčí o vyhodnocovaní zistených skutočností zaujato, diskriminačne a neobjektívne. Naproti tomu správca dane nepoukázal na riadne a včasné plnenie daňových povinností žalobcom za predchádzajúce roky. 12. Nadobudnutie stavebného materiálu bolo spochybnené z dôvodu, že zástupca žalobcu nedopatrením omylom nesprávne priradil dodacie listy k nesprávnej stavbe, pričom žalovaný bez zdôvodnenia neakceptoval vysvetlenie žalobcu v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Nesprávne tiež konštatoval, rovnako ako správca dane, že svedok E. nevedel identifikovať požadované doklady, hoci v tomto prípade išlo o skutočnosť, že išlo o rozsiahlu dokumentáciu zaberajúcu 33 šanónov a jednu veľkú škatuľu, ktorú svedok odmietol prehľadávať a miesto toho správcu dane inštruoval, ako môže potrebné informácie nájsť, čo však už správca dane neurobil a týmto ani neviedol dokazovanie tak, aby boli potrebné skutočnosti zistené čo najúplnejšie. Doklad o obstaraní materiálu Innoviou sa nepokúsil získať ani od jej dodávateľov. 13. Podľa žalobcu žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že nebolo preukázané samotné dodanie stavebného materiálu, hoci správca dane existenciu materiálneho plnenia pripustil. Komplikácia zostala iba ohľadne stotožnenia konkrétnych položiek z pohľadu správcu dane, v súvislosti s čím bol namieste znalecký posudok, prípadne aj zadováženie stavebných denníkov, nezabezpečenie ktorých je v rozpore s § 24 daňového poriadku. 14. Podľa tvrdenia žalobcu v posudzovanom prípade nešlo o podvodnú obchodnú operáciu, ale o dodanie stavebného materiálu na stavby, ktoré boli reálne zhotovené, žalobca si riadne plní svoje daňové povinnosti a predmetná daň vo výške 8.286,40 eur je pri jeho ročných obratoch zanedbateľnou položkou. 15. Pre prípad, že by podľa súdu zistený skutkový stav neumožňoval vyniesť rozhodnutie vo veci samej, navrhoval žalobca, aby súd zabezpečil dokazovaniu znalcom, ktorý by zodpovedal otázku, či Innovia v rozhodnom období obstarala od svojich dodávateľov materiál minimálne v takom množstve a druhu, ako je uvedený na faktúre č. 20160270, aby bol opodstatnený záver, že následne mohla Innovia tento materiál dodať žalobcovi, a či materiál v druhu a množstve uvedenom na faktúre č. 20160270 mohol byť reálne zapracovaný do príslušnej stavby v Topoľčanoch a v Piešťanoch. Navrhoval súčasne, aby súd vyžiadal od správcov bytových domov súvisiace stavebné denníky. 16. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 17. Uvádzal, že zamestnanci Daňového úradu Trnava vykonali u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2016. Na podklade jej výsledkov vydal Daňový úrad Trnava rozhodnutie č. 100964060/2018 zo dňa 16.05.2018, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 8.286,40 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2016. Daňový úrad Trnava znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2016 zo sumy 13.149,64 eur na sumu 4.863,24 eur. Na odvolanie žalobcu vydal žalovaný žalované rozhodnutie, ktorým rozhodnutie prvostupňového orgánu v zmysle § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil. 18. Kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie od dane z faktúry č. 20160270 zo dňa 09.01.2017, dátum dodania 26.12.2016, predmet dodania materiál - podľa prílohy, základ dane 41.432,00 eura, DPH 20% 8.286,40 eur, spolu 49.718,40 eur a faktúry č. 20160273 zo dňa 09.01.2017, dátum dodania 30.12.2016, základ dane 30.000,00 eur, predmet dodania dodávka a montáž balkónových konštrukcií, z ktorej bola zároveň odvedená daňová povinnosť v zmysle § 69 ods. 12 písm. j) zákona o DPH v sume 6.000,00 eur od spoločnosti Innovia, s.r.o., Na hlinách 12, 917 02 Trnava, ktorá zanikla zlúčením dňa 24.10.2017, právnym nástupcom sa stala spoločnosť POWER TECHNOLOGY s.r.o.. 19. Za rovnako nepreukázané ako dodávku a montáž balkónových zábradlí podľa faktúry č. 20160273 označil aj tvrdenia a doklady týkajúce sa deklarovaného nadobudnutia tovaru - stavebného materiálu v zmysle spornej faktúry č. 20160270 zo dňa 09.01.2017. Boli zistené rozpory a nezrovnalosti medzi vyjadreniami žalobcu, deklarovaného dodávateľa a predložených listinných dôkazov. Predložené dôkazy - sporná faktúra, dodacie listy č. 1122016 zo dňa 01.12.2016 a č. 8122016 zo dňa 08.12.2016 neobsahujú dostatočnú špecifikáciu na identifikáciu materiálu, ktorý mal byť zabudovaný do stavieb, uvádzali dátum zdaniteľného plnenia skôr, ako žalobca prijal materiál a mohol ho použiť na uskutočnenie vlastných zdaniteľných plnení, žalobca a bývalý konateľ dodávateľa rozdielne identifikovali predložení dodacie listy na jednotlivé stavby. Deklarovaný dodávateľ nevedel náležite identifikovať doklady, ktorými bol obstaraný tovar, ktorý bol predmetom dodania v zmysle spornej faktúry č. 20160270 zo dňa 09.01.2017 a kúpnej zmluvy, predložené doklady, ktoré mali preukazovať pôvod tovaru sa nezhodovali v množstve alebo predmete tovaru a preto žiadnym spôsobom nepreukázali, že či bol tovar spoločnosťou Innovia, s.r.o. skutočne obstaraný. 20. Na základe zistených rozporov nebolo preukázané, že boli splnené zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane zo spornej faktúry č. 20160270 zo dňa 09.01.2017, a preto takto uplatnené právo na odpočítanie dane nebolo uznané a bol určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 8.286,40 eura. 21. K jednotlivým námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že sporná faktúra č. 20160270 neobsahuje všetky náležitosti stanovené § 74 zákona o DPH. Ten mal byť špecifikovaný v kúpnej zmluve zo dňa 10.03.2016 a dodacích listoch č. 1122016 zo dňa 01.12.2016 a č. 8122016 zo dňa 08.12.2016, avšak ani v tých nie je určený v súlade so zákonom. Aby boli splnené podmienky stanovené zákonom o DPH a právom Európskej Únie na uplatnenie odpočítania dane nestačí iba údajná znalosť zmluvných strán o predmete dodania, ale tieto skutočnosti musia byť dostatočne, jasne a zrozumiteľne špecifikované vo faktúre, na základe ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie od dane, príp. v inom doklade doplňujúcom túto faktúru presne tak, ako to stanovuje zákon. V danom prípade táto podmienka splnená nie je. 22. Tvrdenia žalobcu o vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 3 zákona o DPH sú účelové, vzhľadom na to, že zákonnou požiadavkou pre vznik daňovej povinnosti podľa tohto ustanovenia je dojednanie takejto podmienky v zmluve, čo v riešenom prípade naplnené nie je. Neštandardnosť úhrad medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom nebolo samo o sebe dôvodom na zamietnutie uplatneného práva na odpočítania dane, ale iba podporuje celkovú rozpornosť vyjadrení a dôkazov predložených žalobcom a deklarovaným dodávateľom. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že prvostupňový orgán na neho nezákonne prenáša zodpovednosť za nepreukázanie pôvodu tovaru deklarovaným dodávateľom a ani tvrdenie, že bolo povinnosťou prvostupňového orgánu spárovať zaistené doklady podľa inštrukcií deklarovaného dodávateľa. Prvostupňový orgán nie je účastníkom obchodných vzťahov uzatváraných spoločnosťou Innovia, s.r.o. a preto nemôže mať vedomosť, na základe akých faktúr a dokladov bol tovar, ktorý je predmetom spornej faktúry č. 20160270 zo dňa 09.01.2017 obstaraný. Takúto znalosť má len osoba zastupujúca spoločnosť Innovia, s.r.o. a tou bol p. E.. 23. Výpoveď p. E. sa uskutočnila v priestoroch KUFS, kde sa nachádzali doklady spoločnosti Innovia, s.r.o.. Správca dane ho vyzval, aby identifikoval doklady preukazujúce nákup materiálu podľa spornej faktúry č. 20160270 zo dňa 09.01.2017. Napriek skutočnosti, že p. E. bol poskytnutý priestor i doklady spoločnosti Innovia, s.r.o., tieto doklady nevedel náležite identifikovať, resp. ním predložené doklady sa nezhodovali v množstve alebo predmete tovaru, čím nebol preukázaný pôvod a ani samotná existencia stavebného materiálu deklarovaného spornou faktúrou č. 20160270 zo dňa 09.01.2017. 24. Zároveň boli zistené rozpory a nezrovnalosti medzi vyjadreniami žalobcu, deklarovaného dodávateľa a predloženými listinnými dôkazmi. Predložené dôkazy - dodacie listy č. 1122016 zo dňa 01.12.2016 a č. 8122016 zo dňa 08.12.2016 neobsahujú dostatočnú špecifikáciu na identifikáciu materiálu, ktorý mal byť zabudovaný do stavieb a mal byť predmetom spornej faktúry č. 20160270 zo dňa 09.01.2017, uvádzali dátum zdaniteľného plnenia skôr, ako žalobca prijal materiál a mohol ho použiť na uskutočnenie vlastných zdaniteľných plnení, žalobca a bývalý konateľ dodávateľa rozdielne identifikovali predložené dodacie listy na jednotlivé stavby. Deklarovaný dodávateľ nevedel náležite identifikovať doklady, ktorými bol obstaraný tovar, ktorý bol predmetom dodania v zmysle spornej faktúry č. 20160270 zo dňa 09.01.2017 a kúpnej zmluvy, predložené doklady, ktoré mali preukazovať pôvod tovaru sa nezhodovali v množstve alebo predmete tovaru a preto žiadnym spôsobom nepreukázali, či bol tovar spoločnosťou Innovia, s.r.o. skutočne obstaraný a dodaný žalobcovi. 25. Tvrdenia žalobcu o porušení zásady zákonnosti a právnej ochrany nie sú dôvodné, pretože v žalovanom rozhodnutí i rozhodnutí prvostupňového orgánu sú uvedené len také skutočnosti, ktoré sa týkajú žalobcu, jeho podnikateľskej činnosti a vykonaného dokazovania. Všetky uvedené skutočnosti vyplývajú zo spisového materiálu, sú daňovým orgánom známe z ich činnosti alebo boli získané z verejne dostupných zdrojov. 26. Taktiež nebola porušená zásada materiálnej pravdy a prejednávacia zásada tým, že neboli do daňovej kontroly, resp. daňového konania prizvané tretie osoby - stavebný dozor na jednotlivých stavbách, a to z dôvodu, že tieto osoby neboli účastníkmi sporných zdaniteľných obchodov a preto ich výpoveď by nepriniesla žalobcovi lepšie postavenie. Žalovaný trvá na svojich vyjadreniach, že vykonanie vypočutia znalca a vyhľadanie stavebných denníkov by neprinieslo žalobcovi lepšie postavenie, a to z dôvodu, že tieto by preukazovali len zabudovanie „nejakého“ materiálu do stavieb, nemali by však mať schopnosť preukázať, či išlo o materiál deklarovaný spornou faktúrou č. 20160270 zo dňa 09.01.2017 od spoločnosti Innovia, s.r.o.. 27. Žalovaný poukazuje na vyjadrenia žalobcu počas daňovej kontroly, z ktorých vyplýva, že stavebné denníky a protokoly o odovzdaní diela mu mali byť odovzdané subdodávateľmi, avšak tieto dokumenty od nich nevyžadoval, hoci tak bolo zmluvne dojednané. Je preto jednoznačné, že samotný žalobca z dôvodu vlastnej úmyselnej a vedomej nečinnosti nedisponoval zmluvne dohodnutými dokumentami (stavebné denníky, protokoly o odovzdaní diela). Ich obstaranie následne požadoval od prvostupňového orgánu, pričom tvrdí, že ich nezabezpečením prvostupňový orgán pochybil pri výkone daňovej kontroly. Z uvedeného postupu žalobcu je možné konštatovať, že sa snaží svoju dôkaznú povinnosť nezákonne preniesť na prvostupňový orgán, keď si navrhované dôkazy mohol a mal zabezpečiť sám, avšak tak neučinil. 28. Prvostupňový orgán i žalovaný neporušili zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď prihliadli na výpoveď p. E., konateľa spoločnosti Innovia, s..r.o.. Skutočnosť, že táto výpoveď bola v rozpore s tvrdeniami žalobcu a spochybnila pravdivosť a hodnovernosť jeho tvrdení, nie je dôvodom, aby sa na ňu neprihliadalo. Bolo na žalobcovi, aby inými relevantnými a hodnovernými dôkazmi preukázal oprávnenosť uplatneného odpočítania dane zo spornej faktúry č. 20160270 zo dňa 09.01.2017, čo však neučinil. 29. Prvostupňový orgán viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa plne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy pre rozhodnutie. Nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Vykonaným dokazovaním mu vznikli odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov predložených žalobcom. V okamihu, kedy prvostupňový orgán spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov, bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane žalobcu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). 30. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu (žalobcu), ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžf/63/2011). 31. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu a preto má žalobca, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia prvostupňovému orgánu, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii žalobcu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane, tak ako v danom prípade. 32. Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu správneho orgánu, dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 33. Podľa § 24 daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. (5) Na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. 34. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia podľa ustálenej súdnej praxe i právnej teórie dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naplnenia podmienok na odpočítanie dane a teda aj reálneho uskutočnenia plnenia zakladajúceho takýto nárok v daňovom konaní deklarovaným spôsobom zaťažuje primárne daňový subjekt. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom, vzhľadom na jeho povinnosť dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, sa však čiastočne uplatňuje aj vyhľadávacia zásada, v rámci uplatňovania ktorej správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, ale môže dokazovanie vykonať aj z vlastného podnetu. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne dodané (§ 8, § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom tejto dane, ktorý je identifikovaný na faktúre. 35. V danom prípade podľa zistenia súdu vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, a v obsahu svojich rozhodnutí, v ktorých zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov a nevykonania navrhnutých dôkazov, sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu. 36. Výsledky dokazovania aj podľa jeho vyhodnotenia súdom nemožno považovať za preukazujúce realizáciu vyfaktúrovanej dodávky tovaru žalobcom deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami správcu dane spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty. 37. Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť (ako to žalobca uvádzal v súvislosti s ním navrhovaným znaleckým dokazovaním za účelom preukázania množstva a druhu stavebného materiálu nadobudnutého spoločnosťou Innovia, s.r.o.), ale že sa bez pochybností deklarovaným spôsobom aj uskutočnili. V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia obchodnej spoločnosti Innovia, s.r.o. vyplývajú ako zo zistení týkajúcich sa obsahovej nedostatočnosti žalobcom predkladaných listinných dôkazov, tak aj charakteru jeho obchodného vzťahu s tvrdeným dodávateľom Innovia, s.r.o. a konkrétnych okolností jeho realizácie. 38. V súlade so zisteniami správnych orgánov oboch stupňov je potrebné konštatovať, že predložené doklady - dodacie listy, faktúra č. 20160270 ani kúpna zmluva zo dňa 10.03.2016 neumožňujú identifikáciu nielen samotného stavebného materiálu označeného iba druhovo (lepidlo, sklotextilná mriežka, kotvy, omietka, profily a pod.), napriek tomu, že jeho deklarovaný dodávateľ výrobcom tohto materiálu nebol a išlo o materiál vyrábaný rôznymi výrobcami, v rôznej kvalite a cene, s rôznymi vlastnosťami ( správca dane príkladmo uvádzal omietky interiérové, exteriérové, jadrové, silikátové), ale ani času, miesta a spôsobu jeho dodania, napriek tomu, že dodávky boli určené na dve rozdielne stavby. Samotná faktúra 20160270 neobsahuje ani druh a množstvo dodaného a faktúrovaného materiálu, resp. za množstvo označuje 1 ks a v popise faktúrovanej dodávky odkazuje na materiál podľa prílohy, ktorá nenesie žiadne označenie umožňujúce určenie jej príslušnosti ku konkrétnej faktúre. Neobstojí tvrdenie, že účastníkom zmluvného vzťahu bola špecifikácia materiálu a jeho potreba pre rôzne stavby známa podľa rozpočtových položiek stavieb, ako je to zrejmé už z toho, že v daňovom konaní toto určenie pre stavby podľa dodacích listov stanovili rozdielne, odhliadnuc už od toho, že takéto určenie tovaru by nasvedčovalo nezodpovednému prístupu odberateľa umožňujúcemu dodávateľovi realizovať za vopred pevne stanovenú cenu dodávky materiálu s kvalitou a nadobúdacou cenou podľa vlastného uváženia. Námietky žalobcu smerovali voči spôsobu, akým správne orgány vyhodnocovali jednotlivé zistenia a jeho tvrdenia, pričom však v súvislosti s uzatvorením kúpnej zmluvy na stavebný materiál už dňa 10.03.2016, t.j. šesť, resp. päť mesiacov pred uzatvorením zmlúv o dielo, na ktoré mal byť materiál použitý (zmluvy zo dňa 11.08.2016 a 19.09.2016), za presvedčivé nemožno označiť jeho vysvetlenie, že išlo o základný predpoklad realizácie diela a že v tom čase nemal prostriedky na okamžité úhrady materiálu od iných dodávateľov, ktorí mu materiál nechceli poskytovať na faktúru, najmä keď za primárne pre obe zmluvné strany je nepochybne potrebné označiť práve zmluvy o dielo, pre ktoré im napriek tomu v čase uzavretia kúpnej zmluvy na základe tvrdených dobrých vzájomných vzťahov postačovalo iba ústne dojednanie. 39. V rozpore s právnym názorom žalobcu v tejto súvislosti nie je dôvodné opomínanie skutočnosti, že v čase začatia prác na diele a teda aj možného počiatku dodávok stavebného materiálu žalobca práve svojmu tvrdenému dodávateľovi poskytol pôžičku vo výške 49.600 eur. Nejde o nezákonné zistenie nesúvisiace s preverovaným zdaniteľným obchodom, ale o skutočnosť (žalobca poskytnutie pôžičky nepoprel) poskytujúcu obraz o hodnovernosti tvrdení daňového subjektu, na ktorú v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku je potrebné prihliadať ako na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 40. V rozpore s právnym názorom žalobcu správca dane na jeho ťarchu nehodnotil svedeckú výpoveď svedka M. E., bývalého konateľa spoločnosti Innovia, s.r.o., ktorý nevedel označiť doklady, ktorými Innovia nadobudla stavebný materiál, ale samotnú skutočnosť, že dodanie materiálu tvrdeným dodávateľom nebolo preukázané, v súvislosti s ktorým záverom správca dane vyhodnocoval aj okolnosti nadobúdania stavebného materiálu spoločnosťou Innovia a nemožnosť stotožnenia ňou nadobúdaného a dodávaného materiálu (napriek tvrdeniu svedka o možnosti tohto stotožnenia), ako to vyplýva už zo skutočnosti, že spoločnosť od svojich dodávateľov nadobúdala materiál rôzneho druhu, aj iný ako uvedený v kúpnej zmluve zo dňa 10.03.2016, a z nedostatku informácií o ďalších stavebných aktivitách tejto spoločnosti v roku 2016, na ktoré by ňou nadobúdaný materiál mohol byť taktiež použitý. Na strane druhej aj žalobca v dobe po uzatvorení kúpnej zmluvy mal od spoločnosti Innovia nadobudnúť stavebný materiál faktúrovaný samostatne nad rámec zmluvy a faktúry č. 20160270, hoci podľa tvrdenia svedka zmluvná dohoda účastníkov smerovala k dodávkam materiálu podľa aktuálnej potreby a telefonickej objednávky. V tomto smere preukazným nemôže byť žalobcom navrhované dokazovanie znalcom či výsluchom stavebného dozoru, ani oboznámením stavebných denníkov (spornými v tomto prípade neboli realizácie stavebných prác), k zabezpečeniu ktorých správne orgány neúspešne vykonali primerané opatrenia. 41. V obsahu žaloby žalobca sám pripustil, že model platieb spočívajúci v tom, že platby za jeho plnenia vykonávané v prospech objednávateľa Innovia na základe zmlúv o dielo neboli vykonávané týmto objednávateľom, ale priamo investorom stavby uhrádzajúcim na jeho účet aj plnenia žalobcovi neprináležiace, ktoré bolo potrebné dodatočne postúpiť objednávateľovi, „ nemusí byť štandardný“, pričom je potrebné konštatovať, že za štandardnú nemožno označiť ani podstatu spolupráce žalobcu so spoločnosťou Innovia spočívajúcu v tom, že spoločnosť bez materiálneho a personálneho vybavenia vo verejnej súťaži vysúťaží stavebné zákazky, na realizáciu ktorých následne uzatvorí zmluvy o dielo so spoločnosťou bez materiálneho a personálneho vybavenia, ktorá práce ďalej zabezpečuje prostredníctvom tretích subjektov. Ide o príklad netransparentnosti obchodných vzťahov, ktorá samotná sťažuje dôkaznú situáciu žalobcu, hoci za situácie, keď stavebný materiál sám nepoužil na stavebnú činnosť, ale ho poskytoval ďalším svojim zmluvným partnerom, prostredníctvom ktorých stavby realizoval, by sa logickou javila práve dôslednejšia evidencia materiálu a jeho pohybu. 42. Závery prijaté správcom dane vychádzajúce z týchto zistení nie sú výsledkom účelového vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach. Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení. V záujme úspešného uplatnenia odpočtu dane bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že prijal všetky dostupné rozumné opatrenia a konal transparentne a s odbornou starostlivosťou predpokladanou pri výkone podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu bude spochybnené. V tomto smere však žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol a jeho predstava, že by ním deklarovaný obchod mohol byť napriek zisteným okolnostiam považovaný za preukázaný, je skôr výsledkom jeho nekritického prístupu podriadeného želanému výsledku, ako rozumného, objektívneho posúdenia všetkých súvisiacich okolností prípadu. 43. Čo sa týka namietaných procesných pochybení vo veci konajúcich správnych orgánov je na základe zistení súdu z obsahu spisového materiálu potrebné konštatovať, že k porušeniu procesných práv žalobcu nedošlo a rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov obsahujú všetky podstatné zákonom predpísané náležitosti. Skutočnosť, že rozhodnutia obsahujú aj zistenia nemajúce priamy vplyv na výšku výsledného vzťahu k štátnemu rozpočtu, alebo podľa žalobcu nesúvisia s predmetom daňovej kontroly (poskytnutie pôžičky, úhrada faktúry po lehote splatnosti) či poskytujú pre posudzovanie žalobcu zdanlivo nepriaznivé informácie (charakteristika daňového subjektu, prehľad podnikateľských subjektov spoločníkov a konateľov žalobcu, vrátane informácie, že spoločnosti, v ktorých pôsobili, sú vo vlastníctve právnickej osoby so sídlom v Seychelskej republike), nie je porušením zásad zákonnosti, právnej ochrany či práva na rovnaký prístup (toto právo predpokladá, že správny orgán v objektívne rovnakých veciach a situáciách rozhoduje a postupuje rovnako, pričom žalobca žiaden príklad jeho rozdielneho prístupu alebo rozhodovania neuvádzal), ale konštatovaním objektívnych zistení vykonaných v procese daňového konania, ktoré súvisia so žalobcom a jeho podnikateľskou činnosťou a ktorých samotné uvedenie preto nemôže poskytovať dôvod pre konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia a jeho zrušenie. Podľa zistenia súdu žalovaný ako odvolací orgán do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia z rozhodnutia Daňového úradu Trnava (napadnutého odvolaním žalobcu v celom rozsahu jeho výrokovej časti) prevzal časť záverov správcu dane týkajúcich sa dodávky balkónových zábradlí vyfaktúrovanej faktúrou č. 20160273. V obsahu rozhodnutia však neposudzoval dôvodnosť žiadnej z odvolacích námietok daňového subjektu a v súlade so skutočnosťou konštatoval, že daňový subjekt skutočnosti týkajúce sa tejto dodávky nerozporoval. Jeho postup preto neodporuje ustanoveniu §74 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. 44. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, podľa zistenia súdu správca dane i žalovaný postupovali vo veci pri dodržaní všetkých základných zásad daňového konania, preskúmali uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej, ale aj z materiálnej stránky, a pokiaľ dospeli v tomto smere k negatívnym zisteniam, ozrejmeným v obsahu ich rozhodnutí, ich závery sú výsledkom zákonného postupu a logického uvažovania a neposkytujú dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. 45. Súd preto žalobu podľa § 190 SSP (zák. č. 162/2015 Z.z.) ako nedôvodnú zamietol. 46. O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli. 47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.