Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/294/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109208917 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2109208917.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: V. T., nar. XX.XX.XXXX, I., K. X, zastúpený splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Korytár s.r.o., Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 47 243 279, proti žalovanému: V. S., nar. XX.XX.XXXX, R. X, I., o zaplatenie 29.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 13C 174/2009-426 zo dňa 17. júla 2018 vo výroku I., III., IV. a V., takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. a V. p o t v r d z u j e. II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 27.553,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 3% ročne počítaným zo sumy 27.553,- eur od 10.03.2009 do zaplatenia, do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 89,2%, výrokom IV. rozhodol, že štát má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 94,6% a výrokom V. rozhodol, že štát má nárok na náhradu trov konania štátu voči žalobcovi v rozsahu 5,4%. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 132 ods. 1, § 588, 599, § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, ods. 3, § 443 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 88, § 90 ods. 1 písm. a), § 96 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z., § 52 ods. 8 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 227/2004 Z.z., § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 470 ods. 1, článku 17, článku 5, článku 2 ods. 1, § 149, § 150 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku. 3. Vecne argumentoval tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je v časti dôvodná, pričom vychádzal z toho, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby ako vlastník motorového vozidla. Súd má za to, že z dôkazov vykonaných v konaní bolo preukázané vlastníctvo žalobcu k predmetnému motorovému vozidlu, pričom toto vlastníctvom mal preukázané tak kúpnou zmluvou č.l. 5, ako aj výpoveďou žalobcu a svedeckými výpoveďami svedkov S. a pána O. a W.. Súd konštatuje, že svedkovia zhodne tvrdili podpis dotknutej zmluvy, ako aj odovzdanie peňažných prostriedkov v hotovosti pri podpise zmluvy, pričom sprostredkovane dosvedčil vlastníctvo aj svedok W.. Z obsahu daňových priznaní žalobcu za rok 2008 a 2009 mal súd preukázané, že žalobca disponoval v rámci podnikania dostatočnými príjmami, aby si toto motorové vozidlo mohol dovoliť zaplatiť, odhliadnuc od toho, že mal si na uvedené vozidlo vziať pôžičku. Súd k časovému sledu vlastníctva motorového vozidla dospel k záveru, že vozidlo bolo do podpisu a odovzdania motorového vozidla vo vlastníctve svedka H. S. staršieho a následne vo vlastníctve žalobcu, až do vzniku nehody. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že vlastníkom bol v čase nehody Ing. H. S., súd konštatuje, že toto sa v konaní žalovanému nepodarilo preukázať, napriek enormnej snahe žalovanej strany, a to tak žiadnym listinným dôkazom, ako ani svedeckou výpoveďou niektorého svedka, pričom svedecká výpoveď svedka B. je v tomto nepoužiteľná, keďže tento sa len domnieval, že mu niečo patrilo, ale žiadny titul nadobudnutia nemal. Súd vo vzťahu k údajnému vlastníctvu motorového vozidla svedkom B. konštatuje, že tak zo svedeckej výpovede svedka W., ktorý uviedol, že svedok B. bol využitý ako prostredník pri vybavovaní prihlásenia vozidla, ako aj z výpovede samotného svedka B., ktorý uviedol, že sa cítil ako vlastník, čo neskôr doplnil, že ako papierový vlastník vozidla, pričom však vozidlo nikdy nekúpil. Súd nemal pochybnosti o pravdivosti výpovede svedka B., ktorý sa snažil zodpovedať všetky otázky, pričom však z obsahu jeho výpovede plynulo, že niektoré aspekty ohľadne motorového vozidla mu unikajú (reálnosť vlastníctva, pojem vlastníctva). Žalovaná strana opakovane poukazovala na to, že žalobca jeho právny predchodca nepostupovali v súlade so zákonom, a preto je spochybnená aktívna vecná legitimácia žalobcu. Na uvedené poukázal aj Krajský súd v zrušujúcom rozhodnutí a uložil povinnosť súdu prvej inštancie zistiť pohyb vo vlastníctve motorového vozidla a reálne zaplatenie kúpnej ceny. Súd má za to, že svedok Ing. H. S. (a aj jeho právny nástupca - žalobca) nepostupoval v súlade so zákonom od času dovozu vozidla na územie Slovenskej republiky, nakoľko neprihlásil vozidlo do evidencie v zákonom stanovenej lehote, ani nevykonal všetky potrebné úkony k takémuto prihláseniu, používal vozidlo v cestnej premávke, načo toto nebolo spôsobilé a dokonca nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, čo bolo preukázané potvrdením od Slovenskej kancelárie poisťovateľov. Súčasne uvedené vzťahuje aj na žalobcu, ktorý takto postupoval od kúpy vozidla dňa 20.01.2009. Všetky uvedené skutočnosti však nie sú spôsobilé vyvrátiť tvrdenia a dôkazy o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, ktorý síce porušoval právne predpisy (čo sa týka prihlásenia, zákonnej poistky), čo však neznamená, že nebol vlastníkom vozidla, čo preukazujú tvrdenia, žalobcu, listinné dôkazy (kúpna zmluva), ako aj svedecké výpovede svedkov S. a svedka W., tak čo sa týka vlastníctva, ako aj zaplatenia kúpnej ceny v hotovosti s poukazom na výpoveď svedka O.. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu a svedka S., že pri predaji vozidla za tak vysokú cenu medzi fyzickými osobami môžu byť prítomní svedkovia, aj keď pri iných obchodoch by neboli prítomní. Súd súčasne uvádza, že z obsahu záznamu z dopravnej nehody mal preukázané, že na vozidle bolo číslo C00491, aj tu však súd dospel k záveru, že toto číslo bolo na vozidlo umiestnené neoprávnene, čo však rovnako nespochybňuje vlastnícke právo žalobcu. Súd vykonal rozsiahle dopyty za účelom zabezpečenia navrhovaných dôkazov žalovaným, avšak takéto sa nepodarilo získať. Vlastníckemu právu žalobcu naopak svedčí výpoveď svedka S., ako aj jeho účasť pri nehode, kde však tento príslušníkmi policajného zboru nebol zaznačený ako vlastník, ale ako tretia osoba. Svedecká výpoveď pána W. súčasne vyvracia aj doklady, ktoré by mohli preukazovať jeho vlastníctvo k veci. Súčasne samotný žalovaný uviedol, že spolupracoval so svedkom W. pri vybavovaní prihlasovania vozidiel, čo patrilo k bežnej činnosti svedka W.. Súd ďalej konštatuje, že v konaní žalovaný predložil doklad č.l. 40 (v kópii), ktorý nie je vzhľadom na obsah č.l. 173-188 (Spisový materiál Obvodného úradu v Senci č.j. 2009/61, ktorý sa týkal úplne iného vozidla) zjavne pravý, a ktorý žalovaný nepredložil v origináli ani kópii, ktorou disponuje. Súd má tiež za to, že je štandardnou situáciou, že prihlasovanie vozidiel, aj z dovozu vybavujú špecializované organizácie, ktoré majú na to oprávnenie. V tomto prípade to realizovali fyzické osoby, aj keď pri tom nedodržiavali právne predpisy, čo však nie je predmetom tohto konania a za čo si nesú zodpovednosť samotné tieto osoby a nemožno ich prenášať na žalobcu v podobe nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Súd vyhodnotil aj odovzdanie kúpnej ceny v hotovosti ako reálne, pričom uvedenému svedčili všetky dôkazy a v konaní sa túto skutočnosť vyvrátiť žalovanému nepodarilo. Súd má tiež za to, že vzhľadom na priebeh uzavretia kúpnej zmluvy (písomne za prítomnosti svedkov) a obsah daňových priznaní žalobcu (ktoré svedčia dostatku obehu peňazí pre takýto obchod), a keďže neboli predložené dôkazy, ktoré by uvedené vyvracali, ani sa takéto skutočnosti nepodarilo zistiť, súd dospel k záveru, že peňažné prostriedky boli reálne odovzdané. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca bol vlastníkom motorového vozidla v rozhodnom čase vzniku dopravnej nehody, a je teda aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Súd má ďalej za to, že vzhľadom na uvedené zistenia by bolo zadovažovanie ďalších dôkazov bezpredmetné, nakoľko súd dospel k záveru, že žalobca bol vlastníkom vozidla a aj prípadné iné údaje uvedené v správnom spise nebudú relevantné, nakoľko tieto boli poskytované za účelom prihlásenia vozidla, o čom svedčí aj obsah pripojeného správneho spisu, kde rovnako bol ako vlastník označovaný svedok B., avšak vlastníkom bol svedok S.. Po zistení, že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, ako vlastník veci skúmal súd vznik škody, konanie žalovaného ako škodcu a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného. V konaní bolo nesporné, že škoda vznikla, ako aj to, že ju spôsobil žalovaný svojím vedením motorového vozidla. Tu súd musí konštatovať, že žalovaný konal v rozpore s právnymi predpismi, a to v tom smere, že porušil svoju povinnosť počínať si tak, aby nedošlo k vzniku škody § 420 OZ a súčasne porušením povinnosti podľa § 7 a § 15 zákona č. 315/1996 Z.z., čo bolo preukázané jednoznačne záznamom z dopravnej nehody, kde príslušníci policajného zboru konštatovali, že žalovaný neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a súčasne vozidlo viedol nesprávnym smerom, alebo po nesprávnej strane, okraja vozovky, čo spôsobilo vznik dopravnej nehody a tým aj vznik škody na motorovom vozidle. Vzhľadom na uvedené mal súd preukázaný vznik škody, protiprávne konanie žalovaného, ktoré spočívalo v porušení dopravných predpisov a aj príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody, nakoľko keby tento viedol motorové vozidlo v súlade s právnymi predpismi nedošlo by k nehode, ani vzniku škody. Súd následne skúmal, aký rozsah náhrady škody priznať žalobcovi voči žalovanému vzhľadom na uplatnený nárok vo výške 29.000,- eur, keďže v zmysle hore citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka (v ods. 34-38) má žalobca nárok na náhradu škody spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. V zmysle § 442 sa má poškodenému uhradiť skutočná škoda a to v peniazoch. Skutočnou škodou je nutné rozumieť takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodovou udalosťou. Škoda má vyjadriť porovnanie majetkového stavu poškodeného pred a po poškodení, preto aj rozsah náhrady v peniazoch musí zohľadňovať výšku prostriedkov nutných k obnoveniu pôvodného majetkového stavu. V danom prípade je potrebné mať na zreteli, že žalobca ako poškodený užíval automobil, zavinením iného mu toto užívanie bolo znemožnené a nie je možné po žalobcovi požadovať, aby na nehodu sám doplácal. S poukazom na uvedené kritériá bol súd toho názoru, že v danom prípade bolo potrebné stanoviť obvyklú trhovú cenu nákladného motorového vozidla žalobcu ku dňu dopravnej nehody a od tejto odpočítať finančnú čiastku, za ktorú možno predať zvyšky vozidla. Súd konštatuje, že znaleckým posudkom č. 23/2010 od Ing. H. Q. bola stanovená reprodukčná obstarávacia cena na sumu 28.153,- eur a hodnota predajných zvyškov na sumu 600,- eur. Odčítaním hodnoty predajných zvyškov vo výške 600,- eur od hodnoty reprodukčnej obstarávacej ceny v sume 28.153,- eur bola stanovená skutočná škoda na sumu 27.553,- eur, ktorú súd priznal žalobcovi ako dôvodnú časť nároku voči žalovanému. Súd vychádzal pri priznaní skutočnej škody z vypracovaného znaleckého posudku, pričom neprihliadol na argumentáciu žalovaného o prílišnej výške škody, nakoľko tento svoju argumentáciu ničím nepodporil, resp. nepreukázal, a teda neuniesol v tejto časti dôkazné bremeno. Súd uvádza, že nestačí namietať výšku škody zvlášť ak je preukázaná znaleckým posudkom, ale je potrebné predložiť adekvátny dôkaz o tom, že výška škody je iná. Súd súčasne má za to, že dôkazom o inej výške škody nie je colná deklarácia Ing. H. S., nakoľko tento nebol vlastníkom v čase nehody, a ak by aj bol treba vychádzať z hodnoty veci v čase vzniku poškodenia. Súd uvedené by prirovnal k situácii, že kúpi obraz, ktorého kúpna cena môže byť napr. 2.000,- eur, ale skutočná hodnota môže byť podstatne vyššia, pričom ak sa vec zničí, je potrebné nahradiť jej aktuálnu cenu a nie pôvodné náklady na jej obstaranie. V tomto smere mal súd skutočnú škodu spoľahlivo preukázanú znaleckým posudkom a v ňom uvedenými zisteniami. Súčasne súd žalobcovi priznal úroky z omeškania z uvedenej sumy od 01.03.2009 až do zaplatenia, pričom vychádzal zo skutočnosti, že žalovanému bola vo výzve uložená lehota na plnenie 10 dní a zásielka odovzdaná na poštovú prepravu dňa 18.02.2009, t.j. k doručeniu mohlo prísť najskôr 19.02.2009. Súd však vychádzal aj z výzvy zo dňa 03.03.2009, kde bola určená dodatočná lehota na plnenie 5 dní a z podacieho lístka k tejto výzve, ktorá bola zaslaná na poštovú prepravu dňa 03.03.2009, a teda mohla byť doručená žalobcovi najskôr 04.03.2009, a preto lehota na plnenie mohla uplynúť najskôr 09.03.2009. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 27.553,- eur spolu s úrokmi z omeškania 3% ročne počítané zo sumy od 10.03.2009 až do zaplatenia a v prevyšujúcej výške žalobu zamietol. Súd záverom uvádza, že právny zástupca žalobcu podal na súde dňa 17.05.2018 podanie, kde žiadal ospravedlniť svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti, hospitalizácie spojenej s operačným zákrokom s predpokladaným ukončením práceneschopnosti v júli, auguste. Právny zástupca uviedol, že nemôže zabezpečiť substitučné zastúpenie koncipientom, lebo tento je do 30.06.2018 v zahraničí. Ďalej v podaní bolo uvedené, že ak klient bude súhlasiť, právny zástupca sa dá zastúpiť substitučne. Dňa 22.05.2018 tesne pred pojednávaním bolo súdu telefonicky oznámené ospravedlnenie spolu so žiadosťou o odročenie pojednávania (viď úradný záznam č.l. 411). Súd na žiadosť právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania neprihliadol a vec prejednal, nakoľko žiadosť vyhodnotil ako nepodanú včas. Súd konštatuje, že žalovaná strana požiadala o odročenie až tesne pred pojednávaním (pár minút - ospravedlnenie bolo donesené do pojednávacej miestnosti počas predchádzajúceho pojednávania), pričom o odročenie mohlo byť požiadané už v ospravedlnení, resp. už 10.05.2018 (čas začiatku práceneschopnosti právneho zástupcu), čo sa však nestalo. Súčasne v žiadosti o ospravedlnenie (odročenie) nebolo uvedené, že právny zástupca sa pokúsil o zabezpečenie substitučného zástupcu z radov advokátov, na čo podľa zákona aj plnej moci č.l. 250 bola oprávnená. Vzhľadom na uvedené súd už pojednávanie za nesúhlasu protistrany neodročil a vec prejednal, nakoľko má za to, že žiadosť o odročenie nebola podaná včas, neobsahovala zákonné náležitosti a vzhľadom na spôsob jej podania (čas) ju musel súd posúdiť ako účelovú, zneužívajúcu právo s cieľom oddialiť súdne rozhodnutie. Ďalej má súd za to, že žalovaná strana vedela dlhodobo o termíne a napriek tomu zostala procesne nečinná. Súd súčasne vykonal všetky dôkazy, ktoré boli navrhnuté procesnými stranami, respektíve sa ich pokúsil zabezpečiť. Súd vzhľadom na výšku žalovanej pohľadávky, umožnil túto žalovanému splatiť v lehote 90 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, nakoľko vzhľadom na výšku žalovanej pohľadávky má súd za to, že je na mieste túto lehotu predĺžiť. 4. Súd o náhrade trov konania rozhodol v súlade s citovanými predpismi (§ 255 ods. 1 a 2, § 257, § 262 ods. 1 a 2 a podľa čl. 4, § 258 ods. 1, § 259 CSP) tak, že ich náhradu priznal žalobcovi ako účastníkovi úspešnejšiemu v konaní. Súd vypočítal čistý úspech žalobcu nasledovne. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 37.306,71 eur (sumy 29.000,- eur a vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 8.306,71 eur vypočítaných ku dňu vyhlásenia rozhodnutia), pričom bol úspešný čo do sumy 35.291,24 eur (suma 27.553,- eur a vyčíslené úroky z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku v sume 7.738,24 eur). Hrubý úspech žalobcu predstavuje 94,60% (vypočítané ako 35.291,24 eur delené 37.306,71 eur x 100 = 94,60 %) a úspech žalovaného 5,4%. Od takto vypočítaného hrubého úspechu žalobcu 94,6% odčítal súd úspech žalovaného 5,4% a dospel k čistému úspechu žalobcu 89,2%. Štátu vznikli v konaní výdavky poukázaním znalečného vo výške 237,10 eur z rozpočtových prostriedkov tunajšieho súdu priznaných znalcovi ako znalečné, ktoré boli priznané uznesením tunajšieho súdu č.k. 13C/174/2009-109 zo dňa 13.03.2012 a boli vyplatené zo štátnych rozpočtových prostriedkov. Súd štátu podľa článku 4 ods. 2 a ustanovenia § 259 Civilného sporového poriadku priznal náhradu uhradených výdavkov s ohľadom na výsledok konania (strany boli úspešné v konaní v pomere 94,60% : 5,4%) a to voči žalobcovi vo výške 94,6% a voči žalovanému v rozsahu 5,4%. O výške náhrady trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. 5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a to vo všetkých výrokoch, okrem výroku II., z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Z hľadiska právneho posúdenia namietal legitimáciu a výšku škody. Súd sa zaoberal aj reálnou možnosťou zaplatenia kúpnej ceny, pričom spis obsahuje aj žalobcovu žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku. Sám žalobca uviedol, že na kúpnu cenu si požičal 29.000,- eur, nemal finančné prostriedky, preto požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Neuviedol však od koho si mal peniaze požičať, ani súd sa touto podstatnou okolnosťou nezaoberal. Súd nevykonal dôkaz, ktorý sám pripustil teda, že uložil žalobcovi predložiť výpis z účtu za obdobie január 2008 až január 2009. Na pojednávanie dňa 30.01.2018 súd uložil právnym zástupcom zabezpečiť účasť klientov, na pojednávanie sa však dostavili žalobca, žalovaný ako aj svedkovia. Súd však musel pojednávanie z dôvodu časovej tiesne odročiť, bolo povedané, že bude vypočutý žalobca, žalovaný ako aj svedok W., to sa nepochybne nachádza na zvukovom zázname, pričom v zápisnice je uvedený iba svedok W.. Súd nepostupoval správne, nerešpektoval usmernenie odvolacieho súdu, nevykonal dôkazy, ktoré sám pripustil a ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ďalším dôvodom, prečo bol výsluch žalobcu dôležitý je i to, že zmluva obsahuje plnomocenstvo udelené predávajúcim kupujúcemu, teda Ing. S., ku všetkým právnym úkonom spojeným s evidenciou a pridelením evidenčného čísla. Toto predstavuje teda príkaznú zmluvu a z jej plnenia zodpovednosť nesie povinná strana, na čo bolo i poukazované zo strany žalovaného ako nedostatok pasívnej legitimácie. Má preto za to, že bolo potrebné sa vysporiadať aj s touto právnou skutočnosťou. Podotkol, že p. S. v minulosti opakovane dovážal autá zo zahraničia, vedel ako prebieha schvaľovací proces, vedel, že žiadateľ musí byt' totožný s vlastníkom, musí preukázať nadobúdací titul, plnomocenstvo musí byť overené. I v rozhodnom čase svedok W. vedel, že p. S. predal vozidlo žalobcovi a podľa výpovede svedka ho o vybavenie požiadal S., ktorý kúpnu zmluvu mal k dispozícii, bol by mu túto kúpnu zmluvu aj odovzdal. Taktiež poukazuje na výpoveď svedka O. na to, že žalovaný, svedok S. ako predávajúci žije so sestrou žalobcu. Táto vzťahová väzba ako aj potreba medzi takto blízkymi osobami vyhotovovať svedeckú výpoveď v logickej spojitosti s administratívnymi spismi a tiež nevysvetlenia odkiaľ sa zobrala ŠPZ z úplne iného dovážaného vozidla dokazuje, že išlo o fiktívny právny úkon. Pokiaľ by súd vykonal dokazovanie v navrhovanom smere, teda že by boli preverené všetky dovozy zainteresovaných subjektov zo zahraničia, následných administratívnych konaní, teda na koho všetkého boli jednotlivé dovozy schvaľované bolo by nepochybné, že nemajú nič spoločné s reálnymi vlastníckymi vzťahmi, v tomto smere poukazuje na výpoveď svedka B.. Takéto konanie obchádzajúce zákonom stanovené povinnosti a smerujúce k snahe obísť povinnosť zdaňovania pri opakovaných dovozoch, nemôže byť dôveryhodnými svedeckými výpoveďami, dokladajúcimi i takýmto spôsobom vlastníctvo. Pokiaľ ide o reálne vyplatenie ceny, svedok O. je síce na listine podpísaný, ale sám uviedol, že zmluvu nečítal, nevidel, či sa tam uvádzaná suma aj vyplácala. Rovnako absentuje fakt, že ak by zmluva v písomnej forme skutočne mala osvedčovať, že tento právny úkon je reálny, tak nepochybne by bola odovzdaná W., B. i žalovanému, ktorí na vozidle buď jazdili alebo vec registrácie na obvodnom úrade mali vybaviť. Súd nepostupoval správne, keď nevykonal dôkazy, ktoré sám ustálil v zmysle pokynu krajského súdu, čím znemožnil procesnej strane riadne uplatniť svoje práva, neustálil dostatočne skutkový stav, dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Z hľadiska vyhodnotenia dokazovania nie je možné stotožniť ani s tým, keď príjmy z daňových priznaní boli dokladované, súd k otázke reálneho vyplatenia ceny toto považoval za dôveryhodné. Súd sa nevysporiadal s tvrdením predávajúceho, že vozidlo nebolo ani škrabnuté, taktiež s argumentáciou právnej stránky zodpovednosti z plnomocenstva. Žalovaný by totiž rozhodne neprisľúbil konanie na príkaz p. W. na vozidle, ktorého hodnota bola jeden milión slovenských korún, naviac bez havarijného poistenia, ale vychádzal z hodnoty, ktorá bola uvádzaná v colnej deklarácií na meno S.. Žalovaný bol schopný pre prípad, že havaroval na vozidle zaplatiť iba škodu podľa deklarácie, pričom vychádzal z listiny, ktorú mal k dispozícii a takéto jeho správanie bolo rozumovo zodpovedné, primerané a zodpovedajúce dobrým mravom. Zároveň žalovaného právna zástupkyňa informovala o svojej práceneschopnosti v snahe zabezpečiť substitúciu, s čím nesúhlasil. Vyhradila si doplnenie dokazovania, či rozdiel medzi ním vynaloženou sumou na dovoz vozidla p. S. a údajnou kúpnopredajnou cenou aj riadne zdanil. Týmto postupom mu však odňatá možnosť konať pred súdom. 6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne. Rozhodnutie považuje za vecne správne, dostatočne odôvodnené. K otázke aktívnej vecnej legitimácie poukázal na to, že kúpna zmluva ako nadobúdací titul bola uzavretá, vozidlo bolo predávajúcim žalobcovi ako kupujúcemu odovzdané a žalobca zaplatil kúpnu cenu, čo zhodne tvrdia všetci účastníci kúpnej zmluvy ako aj tretie osoby ktoré boli pri podpise kúpnej zmluvy a odovzdávaní vozidla. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil, že by k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo. Jeho tvrdenia sú iba hypotetické, ničím nepodložené domnienky, ktoré stoja proti výpovedi predávajúceho, kupujúceho a dvoch svedkov, ktorí boli pri podpise kúpnej zmluvy. Pokiaľ ide o ostatné dokumenty a to objednávka na kontrolu originality, kde ako vodič a vlastník vystupuje A. W., odborný posudok o kontrole originality kde ako prevádzkovateľ vozidla je tiež A. W. ide len o osobu poverenú predávajúcim na zabezpečenie jednotlivých úkonov v súvislosti s evidenciou vozidla. Skutočnosť, že na dokladoch je uvedený A. W. ešte neznamená, že tento bol aj vlastníkom vozidla uvedené úrady a správne orgány nie sú orgánmi evidencie alebo rozhodovania o vlastníckom práve k vozidlu. A. W. nesvedčí nijaký titul nadobudnutia vozidla, nikdy sa vlastníkom nestal a ani sa nikdy nemohol stať. Okrem toho aj zo samotnej výpovede A. W. a Y. B. vyplýva, že neboli nikdy vlastníkmi motorového vozidla ani sa nikdy necítili byť vlastníkmi vozidla. Čo sa týka reálne spôsobenej škody žalobca poukazuje na priebeh konania, na to, že znalec bol vypočutý na pojednávaní, teda, že právny zástupca žalovaného sa nedostavil. Žalobca považuje súčasnú argumentáciu žalovaného za účelovú, pretože si je vedomý, že v dnešnej dobe už nie je možné vykonať opakované znalecké dokazovanie. Žalobca má za to, že dokazovanie bolo vykonané dostatočne na to, aby bolo vo veci rozhodnuté a to bez akýchkoľvek pochybností v správnosť tohto rozhodnutia, odôvodnenie je presvedčivé, navrhuje rozsudok potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa. 10. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 29.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 3% ročne zo sumy od 01.03.2009 do zaplatenia. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že v súdenom spore je požiadavka žalobcu opodstatnená v rozsahu sumy 27.553,- eur s úrokom z omeškania vo výške 3% zo sumy 27.533,- eur od 10.03.2009 do zaplatenia, keďže bol preukázaný vznik škody, protiprávne konanie žalovaného spočívajúce v porušení dopravných predpisov, príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody a priznal skutočnú škodu vo výške 27.533,- eur stanovenú v zmysle znaleckého posudku Ing. Igora Morávka. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnený nárok. 11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné: 12. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. 13. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. 14. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). 15. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. 16. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom žalovaný namietal odňatie možnosti obrany, nakoľko právna zástupkyňa žalovaného informovala o svojej práceneschopnosti, mala snahu zabezpečiť substitúciu, s čím žalovaný nesúhlasil, vyhradila si doplnenie dokazovania po výsluch svedka S.. 17. Pokiaľ ide o námietku odňatia možnosti konať pred súdom prvej inštancie takým postupom, že súd konal v neprítomnosti právnej zástupkyni žalovaného a žalovaného, napriek ospravedlneniu, je potrebné uviesť, že žalovaný nekonkretizuje v aký deň sa malo pojednávanie uskutočniť. Z obsahu spisu je zrejmé, že by malo ísť o pojednávanie určené na 22.05.2018, pričom právna zástupkyňa žalovaného sa na uvedené pojednávanie ospravedlnila podaním zo dňa 14.05.2018 doručeným 17.05.2018 z dôvodu práceneschopnosti, substitúciu sa jej nepodarilo zabezpečiť. K podaniu doložila doklad o dočasnej práceneschopnosti vystavený 10.05.2018. Ďalej sa v spise nachádza úradný záznam spísaný dňa 22.05.2018 o 9.30 hod. o telefonickom oznámení právnej zástupkyne žalovaného, že ospravedlňuje neúčasť svoju aj žalovaného a žiada o odročenie pojednávania. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.05.2018 so začiatkom pojednávania o 10.00 hod. vyplýva, že sa nedostavil žalovaný a jeho právna zástupkyňa, súd pojednával v ich neprítomnosti. Uvedený postup súd prvej inštancie zdôvodnil v bode 67. rozsudku. Ani odvolací súd nezistil žiadne procesné pochybenie súdu prvej inštancie, pokiaľ pojednával dňa 22.05.2018 v neprítomnosti právnej zástupkyne a žalovaného a s dôvodmi postupu uvedenými súdom prvej inštancie sa stotožňuje a na neodkazuje. Zároveň je potrebné dodať, že pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že nesúhlasil so substitúciou, toto tvrdenie nezodpovedá vyjadreniu právnej zástupkyne žalovaného, ktorá uviedla, že substitúciu sa jej nepodarilo zabezpečiť. Popísaným postupom súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom. 18. Ďalšia procesná námietka žalovaného sa týkala odňatia procesnej možnosti obrany v tom smere, že právna zástupkyňa žalovaného informovala, že po výsluchu svedka S. chcela navrhnúť doplnenie dokazovania. Z obsahu spisu vyplýva, že takéto doplnenie dokazovania nebolo žalovanou stranou navrhnuté, pričom nemožno konštatovať, že by neúčasť právnej zástupkyni žalovaného a žalovaného na nasledujúcom pojednávaní mala svedčiť o nemožnosti navrhnúť doplnenie dokazovania, nakoľko žalovaná strana mala dostatok času takýto návrh na doplnenie dokazovania urobiť kedykoľvek, nielen na pojednávaní. Z uvedeného potom vyplýva, že odvolací nezistil žiadne odňatie procesnej možnosti obrany ako žalovaný tvrdí v odvolaní. 19. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré sám pripustil a ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (uloženie povinnosti žalobcovi predložiť výpis z účtu za obdobie január 2008 - január 2009), nevykonal navrhované dokazovanie na preverenie všetkých dovozov zainteresovaných subjektov zo zahraničia a následných administratívnych konaní za účelom zistenia na koho všetkého boli jednotlivé dovozy schvaľované, teda bolo by podľa odvolateľa nepochybné, že nemajú nič spoločné s reálnymi vlastníckymi vzťahmi. 20. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. 21. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy za účelom preverenia všetkých dovozov a administratívnych konaní, ako aj nevykonania dôkazu zabezpečením výpisu z účtu žalobcu, pričom od vykonania tohto dôkazu súd upustil, je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania pred súdom prvej inštancie (aktuálne § 132 ods. 1 a § 185 Civilného sporového poriadku). Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorá z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, zadováženie ďalších dôkazov je bezpredmetné, nakoľko súd mal preukázané, že žalobca bol vlastníkom a prípadné iné údaje uvedené v správnom spise nie sú relevantné, pretože tieto boli poskytnuté za účelom prihlásenia vozidla v ktorých ako vlastník bol uvedený B.. 22. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd má dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranami. Ak by súd vylúčil z dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie preto svojim postupom žalovaného nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis priznáva a správne tieto návrhy na doplnenie dokazovania ako neúčelne zamietol. Odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy je taktiež neopodstatnená. 23. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, napr. svedka O. ohľadom vyplatenia kúpnej ceny, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. 24. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 25. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. 26. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 27. K odvolaciemu dôvodu žalovaného podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v rozsahu sumy 27.533,- eur s príslušenstvom vyhovel. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 420, § 442 ods. 1 a 3, § 443 Občianskeho zákonníka, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že bol preukázaný vznik škody, žalovaný sa dopustil protiprávneho konania spočívajúceho v porušení dopravných predpisov v zmysle § 7 a 15 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, bola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného, a preto je povinný zaplatiť žalobcovi skutočnú škodu vo výške stanovenej znaleckým posudkom Ing. Igora Morávka. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovaným, pričom žalovaným namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil. 28. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného z dôvodu, že zmluva obsahuje aj plnomocenstvo udelené predávajúcemu Ing. S. ku všetkým právnym úkonom spojených s evidenciou a pridelením evidenčného čísla, čo predstavuje podľa žalovaného príkaznú zmluvu a z jej plnenia nesie zodpovednosť povinná strana, podľa názoru odvolacieho súdu je uvedená námietka neopodstatnená, pretože pasívna legitimácia žalovaného je daná, k čomu správne dospel aj súd prvej inštancie. V bode III. posledná veta kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 20.01.2009 je uvedené nasledovné: Ku všetkým právnym úkonom spojených s evidenciou vozidla a pridelením EVČ splnomocňuje kupujúci predávajúceho. Pokiaľ by bola úvaha žalovaného správna, že v časti udeleného plnomocenstva ide o príkaznú zmluvu, podľa názoru súdu zodpovednosť predávajúceho by sa týkala činnosti smerujúcej k evidencii a prideleniu evidenčného čísla, teda činnosti uvedenej v plnomocenstve, a škoda vzniknutá žalobcovi z dôvodu porušenia dopravných predpisov žalovaným, nespadá pod zodpovednosť predávajúceho, ide o iný právny vzťah, ktorý nie je predmetom konania. 29. Odvolateľ ďalej argumentoval, že sa súd nevysporiadal so skutočnosťou, že v colnej deklarácii sa uvádza poškodenie vozidla, čo sa nepremietlo do znaleckého posudku, pričom predávajúci tvrdil, že vozidlo nebolo ani škrabnuté. S uvedeným argumentom sa súd prvej inštancie vysporiadal a prijal záver, že dôkazom o inej výške škody nie je colná deklarácia predávajúceho, ktorý nebol vlastníkom v čase vzniku škody a navyše treba vychádzať z hodnoty veci v čase poškodenia. K tomuto odvolací súd dopĺňa, že závery znalca v znaleckom posudku za účelom stanovenia skutočnej škody neboli žiadnym relevantným spôsobom spochybnené. Okrem písomného znaleckého posudku bol znalec vypočutý aj na pojednávaní, na ktoré sa splnomocnenec žalovaného nedostavil, takže ku konfrontácii znalca s tvrdeniami žalovaného na pojednávaní ani nedošlo, pričom žalovaná strana sa svojou neúčasťou tejto možnosti vzdala. 30. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie vzniknutej škody žalovaným. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní nároku uplatneného žalobcom. 31. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené. 32. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 33. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i proti tomuto výroku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaný žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúceho z tzv. zásady čiastočného úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená. 34. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. vo veci samej a v napadnutom výroku I., III., IV. a V. o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci. 36. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).