Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoKR/7/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115211734 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115211734.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Ing. Q. F., nar. XX. Z. XXXX, U. XXXX/XX, B. - Q. F., zastúpeného: JUDr. Ján Havlát, advokát, Bratislava, proti žalovanému: JUDr. Stanislav Volár, IČO: 37 846 604, Kukučínova 11, Piešťany, ako správca konkurznej podstaty úpadcu: Ing. F. G., nar. XX. T. XXXX, K. X. XX, K., o určenie popretých pohľadávok, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 25 Cbi 13/2015-49 z 21. apríla 2016 takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok sa zrušuje aj v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá čo do zaplatenia 20.000 €, a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie aj v tejto časti. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi prihlásenej v konkurze sp. zn. 36 K 42/2014 pod por. č. 2 je poskytnutie pôžičky úpadcovi podľa zmluvy z 28. septembra 2009, výška pohľadávky je 28.750,75 € a pohľadávka je vymáhateľná, II. zamietol žalobu, pokiaľ sa ňou žalobca domáhal určenia pohľadávky vo zvyšnej časti (t. j. v sume 83.067,24 €) a III. rozhodol o trovách konania. 2. Vyšiel zo zistenia, že žalobca ako veriteľ 28. septembra 2009 uzavrel zmluvu o pôžičke s dvoma dlžníkmi - žalovaným a spoločnosťou Tonery Slovakia s.r.o., podľa ktorej mal dlžníkom poskytnúť pôžičku 60.000 €. Dlžník ju mal vrátiť do 14. júla 2009 (správne: do 1. marca 2010) a pokiaľ tak neurobí, od 2. marca 2010 bude pôžička úročená sadzbou 26 % ročne. Okrem toho bol dohodnutý úrok z omeškania 10 % ročne. Zároveň žalovaný a Tonery Slovakia s.r.o. v notárskej zápisnici uznali tento dlh a súhlasili s exekúciou. Žalobca však v tento deň reálne odovzdal dlžníkom len 40.000 €, sumu 20.000 € si ponechal ako zábezpeku. Prihláškou si potom žalobca z tejto pohľadávky prihlásil u žalovaného 40.650,96 € na istine, 51.398,41 € na úrokoch od 13. marca 2010 do 21. januára 2015 a 19.768,62 € na úrokoch z omeškania za rovnaké obdobie. Právne súd prvej inštancie považoval danú „zábezpeku“ za neplatnú a pôžičku za poskytnutú len v sume 40.000 €. Pretože dlžníci boli dvaja a nebola dohodnutá spoločná a nerozdielne zaviazanosť, podľa § 511 ods. 2 Obč. zák. predstavoval záväzok žalovaného len 20.000 € na istine. Dohodnutý 26 % ročný úrok považoval za neprimeraný, teda za neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zák.), a úrok z omeškania považoval za dovolený len vo výške 9 % ročne. Preto pohľadávku žalobcu považoval za opodstatnenú len v časti istiny 20.000 € a úroku z omeškania 8.750,75 €, vo zvyšku ju nepriznal. 3. Žalobca sa v odvolaní domáhal zmeny tohto rozsudku tak, že sa jeho pohľadávka určí vo výške 109.831,10 €. Súhlasil s tým, že úrok z omeškania mu patrí len v zákonnej sadzbe, takže za obdobie 13. marca 2010 až 21. januára 2015 ho žiadal len vo výške 17.781,73 € a navrhol v tomto smere „pripustiť zmenu žaloby“. Nesúhlasil však s názorom na neplatnosť zábezpeky 20.000 €, keďže takejto dohode nič nebránilo a táto suma bola aj použitá na splatenie pôžičky. Spochybnil aj záver o nedostatku solidarity dlžníkov, keď táto podľa neho vyplývala z povahy plnenia a dlžníci boli najskôr v postavení solidárnych veriteľov podľa § 513 Obč. zák. Solidaritu pritom žalovaní za konania nepopierali. Nestotožnil sa ani so záverom o neplatnosti úrokovej sadzby, pretože táto bola voľne dohodnutá a navyše plynula až po splatnosti pôžičky. Nebola ani neprimeraná v porovnaní úrokovým sadzbám bánk. 4. Žalovaný vo vyjadrení s napadnutým rozsudkom súhlasil. 5. Tunajší súd rozsudkom č. k. 21 CoKR 16/2016-96 z 28. novembra 2017 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá čo do zaplatenie 20.000 €, v ostatnej časti ho však zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V potvrdzujúceho časti sa v podstate stotožnil s názorom, že dohoda o zábezpeke 20.000 € je rozporná s dobrými mravmi, preto z nej žalobca nemôže uplatňovať žiadne práva. Poskytnutú pôžičku však považoval za solidárny záväzok dlžníkov a rozsudok súdu prvej inštancie bol v tejto časti nesprávny. Vo vzťahu k zmluvnému úroku vytkol súdu prvej inštancie, že nepriznal žalobcovi vôbec žiadne úroky, i keď prípadne nižšie. 6. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 5Obdo 90/2018-131 z 29. januára 2019 zrušil tento rozsudok vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, a vec v tomto rozsahu vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Vytkol tunajšiemu súdu v podstate to, že svojím rozsudkom rozhodol nad rozsah podanej žaloby v zmysle § 216 C. s. p. Súd prvej inštancie totiž nepriznal žalobcovi nárok na istinu pôžičky z dôvodu neplatnosti zábezpeky len v rozsahu 650,96 € a v časti 20.000 € ho nepriznal preto, že záväzok dlžníkov považoval za delený, takže v tejto časti (ako polovica z istiny 40.000 €) pripadol na spoločnosť Tonery Slovakia, s.r.o. Naproti tomu odvolací súd z dôvodu neplatnosti zábezpeky nepriznal sumu 20.000 € (potvrdil v tejto časti zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie), teda podstatne viac než 650,96 € nepriznaných súdom prvej inštancie. 7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd viazaný právny názorom dovolacieho súdu (§ 453 ods. 3 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zostal predmetom odvolacieho konania (porov. nasledujúci ods. 8, § 379 C. s. p.) bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť. 8. Vzhľadom na pomerne komplikovaný procesný vývoj sporu považuje odvolací súd predovšetkým za potrebné ozrejmiť predmet odvolacieho konania. Žalobca sa pôvodnou žalobou domáhal určenia právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti svojej pohľadávky pozostávajúcej z istiny 40.650,96 €, úroku 51.398,41 € a úroku z omeškania 19.768,62 €, teda spolu 111.817,99 €. Súd prvej inštancie mu napadnutým rozsudkom priznal z týchto nárokov istinu 20.000 € a úrok z omeškania 8.750,75 €, zamietol ju vo zvyšku, teda čo do istiny 40.650,96 €, celého úroku a úroku z omeškania 11.017,87 €. Proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie nebolo podané odvolanie, preto v zmysle § 207 O. s. p. účinného do 30. júna 2016 nadobudol právoplatnosť. Žalobca sa odvolal proti celej zamietajúcej časti, tunajší súd však rozsudkom č. k. 21 CoKR 16/2016-96 okrem potvrdenia zamietnutia 20.000 € tento rozsudok vo zvyšku zamietajúcej časti zrušil a táto jeho časť rozhodnutím dovolacieho súdu nebola dotknutá. Zrušenie sa teda týkalo celého nároku na úrok 51.398,41 €, zamietnutého nároku na úrok z omeškania 11.017,87 € a nepotvrdeného zamietnutého zvyšku istiny 650,96 €. Predmetom tohto odvolacieho konania je teda len zamietajúci výrok napadnutého rozsudku v rozsahu 20.000 €. 9. Odvolací súd čo do dôvodov zrušenia napadnutého rozsudku v tejto časti odkazuje na svoj predošlý rozsudok č. k. 21 CoKR 16/2016-96, keďže dôvody v ňom uvedené sa týkajú práve časti istiny 20.000 €. Súd prvej inštancie totiž vyšiel z toho, že istina pôžičky predstavovala v skutočnosti len 40.000 € (nie v zmluve uvedených 60.000 €), preto pohľadávku na časť istiny 650.96 € zamietol už z tohto dôvodu. Žalovaného však považoval za zaviazaného na zaplatenie tejto istiny len v podiele 20.000 €, keďže druhú polovicu (druhých 20.000 €) považoval za záväzok druhého dlžníka - spoločnosti Tonery Slovakia, s.r.o. Neuznal teda solidaritu oboch dlžníkov čo do celej istiny 40.000 € a neuznal teda ani právo žalobcu žiadať o zaplatenie celej tejto istiny proti ktorémukoľvek zo solidárnych dlžníkov, teda aj proti žalovanému (§ 511 ods. 1 Obč. zák.). Odvolací súd však k tejto otázke už zaujal stanovisko v ods. 31 a 34 svojho predošlého rozsudku a na tomto stanovisku nemá dôvod nič meniť. V dôsledku toho mu nezostali nič iné než napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušiť aj vo zvyšnej časti a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vec aj v tomto rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 10. Okrem toho odvolací súd upozorňuje súd prvej inštancie na to, že podľa medzičasom ustálenej judikatúry (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 409/2013, uznesenie NR SR sp. zn. 3 Obdo 70/2016) je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. V konkurze si veritelia uplatňujú svoje pohľadávky osobitne určeným postupom u správcu, ktorému patrí ich preskúmanie a prvotné „rozhodnutie“ o tom, či v konkurze budú alebo nebudú uspokojené. Z konštrukcie § 32 zákona č. 7/2005 Z. z. je zrejmé, že „rozhodnutie“ správcu o tom, či pohľadávka bude uspokojená v určitom rozsahu alebo v určitom poradí, je v podstate konečné, keďže proti nemu v rámci konkurzného konania neexistuje žiaden prostriedok nápravy. Postup súdu spočívajúci v preskúmavaní existencie prihlásenej pohľadávky, ak bola správcom popretá napr. len jej vymáhateľnosť a správca ju nepoprel čo do dôvodu, totiž nahrádza nečinnosť správcu, čo je neprípustné (§ 32 ods. 1, ods. 5 a ods. 17 zákona č. 7/2005 Z. z.). Správca nemôže zodpovednosť za svoju nečinnosť prenášať na konkurzný súd. Správca sa teda nemôže uspokojiť s proplánovo uvedeným dôvodom popretia, ale je povinný popretie odôvodniť čo najpodrobnejšie. Tým jednak napĺňa svoju úlohu z § 32 ods. 1 cit. zák. a tiež umožňuje veriteľom riadne sa brániť podaním žaloby o určenie pravosti pohľadávok. 11. V prerokúvanej veci síce správca listom zo 16. apríla 2015 (č. l. 12) poprel pohľadávku žalobcu čo do právneho dôvodu, výšky aj vymáhateľnosti. Ako dôvod popretia však výslovne uviedol len to, že „podľa vyjadrenia úpadcu zo dňa 10.04.2015 bola pohľadávka uhradená“. Z takto vymedzeného dôvodu popretia ale vôbec nevyplýva, v čom je pochybný právny dôvod pohľadávky (žalovaný nepoprel platnosť ani účinky zmluvy o pôžičke, nepoprel, že by peniaze neboli odovzdané, nenamietol rozpor úrokov s dobrými mravmi ani úrokov z omeškania so zákonom) alebo jej vymáhateľnosť (žalovaný neuviedol nič, čo by spochybňovalo vymáhateľnosť eventuálneho kladného zostatku pohľadávky, napr. neúčinnosť, premlčania a pod.). Žalovaným uplatnený dôvod sa v podstate týka len výšky pohľadávky v tom zmysle, že táto je uhradená, teda v celom rozsahu už zanikla. Namieta teda, že pohľadávka neexistuje v dôsledku jej splnenia a len v tomto zmysle možno chápať jeho popretie právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Úlohou súdu v incidenčnom konaní teda podľa citovanej judikatúry bolo preskúmať len to, či tieto dôvody žalovaného obstoja, teda či pohľadávka bola skutočne splatená. Naopak, nebolo a nie je jeho úlohou skúmať otázky protiprávnosti úrokov či úrokov z omeškania. 12. Súd prvej inštancie teda v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 C. s. p.) bude vychádzať z právnych názorov odvolacieho súdu vyslovených vyššie a tiež v predošlom rozsudku č. k. 21 CoKR 16/2016-96 a z tohto hľadiska pristúpi aj k skúmaniu popieracieho prejavu správcu. Odvolací súd len pripomína, že žalobca vo svojom odvolaní zároveň prejavil, že „mení žalobu“ tak, že namiesto pôvodne žiadaného úroku z omeškania už žiada len 17.781,73 € (žalobca znížil sadzbu, podľa ktorej ho vypočítal, z 10 % na 9 %). Z obsahu odvolania je ale zrejmé, že uvedená suma úroku z omeškania 17.781,73 € je vypočítaná z celej ním uplatňovanej istiny 40.650,96 €, teda aj z tej časti istiny, ktorá mu už rozsudkom súdu prvej inštancie bola právoplatne priznaná. V sume 17.781,73 € uvedenej v odvolaní je už započítaná aj suma 8.750,75 € priznaná súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní žalobca (logicky) žiadal priznať už len dodatočných (17.781,73 - 8.750,75 =) 9.030,98 € viažucich sa k zamietnutej časti istiny 20.650,96 €. Súd prvej inštancie ale zamietol žalobu v časti úrokov z omeškania v rozsahu 11.017,87 €. Ak teda žalobca po jeho rozhodnutí žiadal na úroku z omeškania priznať (okrem už priznanej sumy) len ďalších 9.030,98 €, žiadal v skutočnosti priznať menej než to, čo mu súd prvej inštancie zamietol. Preto jeho „zmenu žaloby“ v tejto časti treba posúdiť ako čiastočné späťvzatie žaloby v zmysle § 96 ods. 1 O. s. p. účinného v čase podania odvolania (9. júna 2016), ktoré si zachovalo svoje účinky (§ 470 ods. 2 C. s. p.). Odvolací súd však rozsudkom č. k. 21 CoKR 16/2016-96 zrušil zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj v rozsahu zamietnutia nároku na úrok z omeškania 11.017,87 €. V dôsledku dispozičného úkonu žalobcu však predmetom meritórneho konania pred súdom prvej inštancie (okrem istiny 20.650,96 € a úroku 51.398,41 €) zostane len úrok z omeškania v rozsahu 9.030,98 €. 13. Preto bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým v zmysle tohto dispozičného úkonu zastaviť konanie čo do zvyšku nároku na úrok z omeškania, teda v časti (11.017,87 - 9.030,98 =) 1.986,89 €. Následne súd prvej inštancie vec opätovne prerokuje, ustáli rozhodný skutkový stav, podrobí ho správnemu právnemu hodnoteniu a znova vo veci rozhodne. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). 14. Uznesenie prijal senát jednomyseľne (3 : 0). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).