Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoKR/16/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115211734 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115211734.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobcu: Ing. Stanislav Markus, Grösslingová 15, Bratislava, zastúpený JUDr. Ján Havlát, advokát, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, proti žalovanému: JUDr. Stanislav Volár, Kukučínova 11, Piešťany, správca úpadcu Ing. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X. XX, K., o určenie právneho dôvodu, výška a vymáhateľnosti popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 25Cbi/13/2015-49 zo dňa 21.04.2016 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí nároku na zaplatenie 20.000,- eur p o t v r d z u j e , v ostatnej časti rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie určil, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi prihlásenej do konkurzu vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 36K/42/2014 pod por. č. 2, je poskytnutie pôžičky úpadcovi Zmluvou o pôžičke uzatvorenou dňa 28. 09. 2009, výšku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi určil sumou 28 750,75 eur s tým, že pohľadávka je vymáhateľná, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal . 2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal o určenie právneho dôvodu vzniku pohľadávky voči úpadcovi vzniknutej na základe úpadcovi poskytnutej pôžičky Zmluvou o pôžičke uzatvorenou dňa 28.09.2009 vo výške 111.817,99 eur, ktorá zostala nesplatená v čiastke 40.650,96 eur s úrokmi vo výške 51.398,41 eur a úrokmi z omeškania vo výške 19.768,62 eur. Do konkurzu si tak prihlásil prihláškou čiastku 111.817,99 eur, ktorú ale správca v celom rozsahu poprel. 3. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť a poukazoval na to, že žalobca nepredložil správcovi listinné dôkazy k uplatnenému nároku, preto pohľadávku spochybnil a poprel čo do dôvodu, vymáhateľnosti a výšky. 4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, na ktorom vypočul strany sporu i úpadcu Ing. F. G.. Pred posúdením dôvodnosti podanej žaloby najskôr skúmal, či sú splnené podmienky na rozhodovanie súdu o návrhu v súvislosti so zachovaním lehôt vyžadovaným zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej ako ZoKR). Súd zistil, že Okresný súd Trnava uznesením sp.zn. 36K/42/2014 zo dňa 21.01.2015, uverejnenom v Obchodnom vestníku dňa 29.01.2015 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka Ing. F. G., za správcu bol ustanovený JUDr. Stanislav Volár. Dňa 18.05.2015 žalobca podaním žaloby uplatnil na súde svoje právo a domáhal sa určenia, že právnym dôvodom pohľadávky žalobcu prihlásenej do konkurzu , vedenom na majetok úpadcu Ing. F. G., je Zmluva o pôžičke zo dňa 28.09.2009. Oznámenie správcu o popretí prihlásenej pohľadávky bolo žalobcovi doručené dňa 20.04.2015. Na základe zistených skutočností mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca právo na súde uplatnil v zákonnej lehote ( § 32 ods. 9 ZKR) a tak sa zameral na posúdenie opodstatnenosti samotnej žaloby. 5. Z dokazovania mal prvoinštančný súd preukázané, že dňa 28.09.2009 bola uzatvorená Zmluva o pôžičke medzi úpadcom ako dlžníkom 1/ a spoločnosťou TONERY SLOVAKIA s.r.o. ako dlžníkom 2/, predmetom pôžičky bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 60.000,- eur. Z výpovede úpadcu súd zistil, že k reálnemu odovzdaniu sumy 60.000,- eur, ako je uvedené v zmluve o pôžičke v skutočnosti nedošlo, pretože si žalobca ako zábezpeku na úhradu poskytnutej pôžičky ponechal čiastku 20.000,- eur, ktorú sumu dňa 12.03.2010 vrátil úpadcovi, ktorý v ten istý deň ňou splatil časť dlhu z predmetnej pôžičky. Súd s poukazom na zistené úkony tieto vyhodnotil ako vytvorenie vyššieho dlhu s vyšším ziskom zo strany žalobcu, ktoré nemožno preto v súvislosti so sumou 20.000,- eur považovať za zábezpeku ako je upravená v ust. § 555 Obč. zák. a tak zmluvu o pôžičke v časti týkajúcej sa 20.000,- eur vyhodnotil ako neplatnú, keďže ňou nedošlo k reálnemu odovzdaniu prostriedkov osobám, ktorým sa tieto mali požičať, keď nevyhnutným predpokladom pre platnosť zmluvy o pôžičke je reálne poskytnutie finančných prostriedkov, čo v čiastke 20.000,- eur preukázané nebolo. Keďže dlžník nemohol s uvedenou sumou reálne nakladať, pôžička mohla byť len vo výške 40.000,- eur. Súd k uvedenému zisteniu skonštatoval, že podľa zmluvy zábezpeka v sume 20.000,- eur z pôžičky nebola dohodnutá, v zmluve je iba dohodnuté s dlžníkom 2/ zriadenie záložného práva na pohľadávky, ktoré realizované nebolo a nie je ani predmetom tohto súdneho konania. Súd prvej inštancie zhodnotil, že suma 20.000,- eur nespĺňa zákonnú úpravu vyžadovanú pre jej zadefinovanie ako zábezpeky, preto ide o neplatný právny úkon, ktorý sa prieči zákonu i dobrým mravom. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru s poukazom na ust. § 555 Obč. zák. prvoinštančný súd uviedol, že i keď toto ustanovenie nevypočítava všetky spôsoby, ktorými možno splniť záväzok, zábezpekou je najmä zriadenie záložného práva a ručenie, k žiadnej zábezpeke peniazmi nedošlo a záväzok touto sumou nemohol byť ani zabezpečený, a tak súd v tejto časti návrh nemohol považovať za dôvodný. 6. Súd tak skonštatoval, že reálne došlo k poskytnutiu pôžičky vo výške 40.000,- eur dvom dlžníkom, z ktorých jeden je úpadca. Zmluva o pôžičke neobsahuje žiadnu dohodu o určení výšky podielov na dlhu, nemožno z nej vyvodiť ani solidárnosť záväzku, z ktorej by vyplývalo právo žalobcu požadovať celé plnenie od jedného dlžníka, preto podľa názoru súdu prvej inštancie sa môže podľa § 511 ods. 2 Obč. zák. žalobca domáhať plnenia od úpadcu len vo výške polovice dlhu, čo je 20.000,- eur, keďže podiely sú rovnaké, pretože nie je určený podiel na spoločnom záväzku. 7. Pri posudzovaní úrokov a úrokov z omeškania vzal súd prvej inštancie do úvahy, že žalobca poskytuje pôžičky za účelom dosiahnutia zisku, i keď v danom čase nemal povolenie na podnikanie v oblasti poskytovania pôžičiek, k čomu súd zistil, že na Okresnom súde Trnava sú vedené ďalšie konania, v ktorých žalujúca strana sporu - Ing. Q. F. vystupuje v 17 veciach a v ktorých sa z rovnakého titulu domáha plnenia z poskytovaných krátkodobých pôžičiek a s prihliadnutím na tieto skutočnosti sa zaoberal výškou úrokov za požičanie požadovaných žalobcom, ktoré mal žalobca pri pôžičke dohodnuté vo výške 26 %. Úroky predstavujú vlastne odplatu požičanej istiny, ktorá nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Úroky ako odplatu za poskytnutú pôžičku označil súd za až úžernícke a neprimerané a nemožno mať za to, že by výška úrokov závisela iba na dohode účastníkov a nepodliehala žiadnym obmedzeniam a preto v tomto prípade je potrebné vziať do úvahy ust. § 3 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy síce nie sú zákonom definované, ale sú kritériom, pri ktorých je daný osobitný záujem na ich dodržiavaní. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak odporuje takýmto pravidlám chovania, ktoré povahu právnych noriem samé osobe nemajú. V súlade s dobrými mravmi nie je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník. Neprimeranou a tak odporujúcou dobrým mravom je 26 % výška úrokov dojednaná v zmluve o pôžičke, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Zároveň je v rozpore s dobrými mravmi, ak sa poskytne pôžička za cenu prevyšujúcu niekoľkonásobne priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami. Súd preto dohodu o výške úroku označil za rozpor s dobrými mravmi a tak neplatnú a pohľadávku žalobcu v časti úrokov za požičanie v celom rozsahu neuznal. Žalobcom predložené rozhodnutia súdov vydané v iných konaniach nie je možné použiť pre tento konkrétny prípad, nakoľko okolnosti každého súdneho konania sú rozdielne. 8. Úrok z omeškania je zákonný nárok veriteľa za omeškanie dlžníka, ale len do výšky určenej právnym predpisom a to ustanovením § 517 Obč. zák. platného v čase uzatvárania zmluvy a to vo výške kogentne určenej v § 3 vlád. nar. č. 87/1995 Zb., čo je o 8 % viac ako základná úroková sadzba ECB, ktorá v tom čase bola 1 %, tak súd mohol uznať nárok žalobcu na úroky z omeškania vo výške 9 % a i v ostatnej prevyšujúcej časti tento nárok žalobu zamietol, keď žalobca v zmluve dohodol úroky 10 % úrok z omeškania ročne, ktoré pri takejto sadzbe súd určil výpočtom tak, že za 1 deň sú 4,93 eur ( 9% ročne zo sumy 20 000,- je 1 800,- : 365 dní = 4,93). Pohľadávky bola splatná 1.3.2010, ale žalobca si v prihláške pohľadávky uplatnil úroky z omeškania od 13.3.2010 do 21.1.2015, to je za 1 775 dní, takže úroky z omeškania činia celkom 8 750,75 eur. 9. V závere rozhodnutia súd zhrnul, že pohľadávku v časti istiny považuje za dôvodnú vo výške 20 000,- eur, úroky z omeškania vo výške 8 750,75 eur, tak celková výška oprávnenej pohľadávky je 28 750,75 eur a v tejto sume žalobe vyhovel, určil, že právnym dôvodom pohľadávky uplatnenej žalobcom v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36K/42/2014 prihláškou č. 2 je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.9.2009 a pohľadávka vo výške 28 750,75 eur je vymáhateľná. V ostatnej časti uplatnenej pohľadávky súd žalobu zamietol. 10. Súd zamietol žalobu aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že pohľadávka sa považuje za zistenú, nakoľko na takomto určení neexistuje naliehavý právny záujem, keďže zistenie pohľadávky je podľa ustanovenia § 32 ods. 19 ZoKR následkom právoplatného rozsudku, ktorým bola pohľadávka určená čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti. 11. O trovách konania rozhodol vzhľadom na úspešnosť žalovaného, ktorý si náhradu trov konania neuplatnil, preto súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 12. Z hľadiska právneho posúdenia prvoinštančný súd odkázal na právnu úpravu uvedenú v § 29 ods. 1, 2 ZoKR, § 39 ods. 1, 3, 9, 15, 16, 19 ZoKR, § 657 Obč. zák. pri posúdení nároku zo samotnej zmluvy o pôžičke, podľa § 555, § 556, § 557 Obč. zák. vyhodnotil zábezpeku a v súvislosti so solidárnosťou poukázal na znenie § 511 ods. 1, 2 Obč. zák. Na úroky aplikoval ust. § 658 ods. 1 Obč. zák. a k úrokom z omeškania poukázal na § 511 ods. 2 v spojení s § 39 Obč. zák. a § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Zb. 13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie založené na právnej úprave uvedenej v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal odvolací súd, aby predmetné rozhodnutie zmenil a určil, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi prihlásenej v konkurznej veci vedenej na Okresnom súde Trnava označenom sp. zn. 36K/42/2014 pod por. č. 2 je poskytnutie pôžičky úpadcovi v zmysle Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.09.2009, výška pohľadávky žalobcu voči úpadcovi je 109.831,10 eur a pohľadávka je vymáhateľná. Vo zvyšnej časti žiadal o pripustenie zmeny žaloby v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania. 14. Odvolateľ zdôraznil, že prvoinštančný súd síce určil, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky je poskytnutie pôžičky, ale určil túto pohľadávku iba vo výške 28.750,77 eur, keď mal za to, že zo zmluvy o pôžičke boli povinní ako dlžníci dva subjekty, ale v zmluve nebola výslovne dojednaná solidárnosť, preto má ísť o delený záväzok a každý z dlžníkov má zodpovedať iba v polovici dlhu, bez úroku 26 %, ktorých výšku prvoinštančný súd označil za neprimeranú a preto v tejto časti zmluvu za neplatnú. Odvolateľ vzhľadom na akceptovanie názoru súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania navrhol pripustenie zmeny žaloby s tým, že žiada priznať úrok z omeškania iba vo výške 9% z dlžnej sumy 40.650,96 eur a to od 13.03.2010 do 21.01.2015, čo je čiastka 17.781,73 eur. 15. Odvolateľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie , podľa ktorého dlžníci neboli zaviazaní spoločne a nerozdielne a dojednanie výšky úroku v rozsahu 26 % ročne je neplatné. Skutočnosť, že žalobca nepodniká v oblasti poskytovania pôžičiek je z tohto pohľadu irelevantná, pretože sa koná o plnení zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi dvoma fyzickými osobami podľa právnej úpravy uvedenej v Obč. zák. a rozhodnutie nemožno opierať ani o skutočnosť, že žalobca vedie viacero súdnych sporov práve v súvislosti s poskytnutým pôžičkami. V konaní bolo preukázané, že žalobca poskytol finančné prostriedky vo výške 60.000,- eur, čo úpadca svojim podpisom potvrdil, teda v skutočnosti mu poskytol pôžičku v tejto výške s tým, že 20.000,- eur slúžilo ako zábezpeka pre prípad, že by úpadca finančné prostriedky nevrátil včas. Okrem toho odvolateľ úpadcovi nič nebránilo, aby žalobcovi poskytol zábezpeku z iných finančných zdrojov. Súd prvej inštancie preto mal vychádzať z tvrdenia, že úpadcovi ako dlžníkovi 1/ a dlžníkovi 2 bola poskytnutá pôžička vo výške 60.000,- eur, pri úhrade ktorej došlo k omeškaniu zo strany dlžníkov s jej vrátením, pričom výška istiny ku dňu 13.03.2010 je 40.650,96 eur, ktorú sumu si žalobca uplatnil v konaní a ktorú aj žalovaný na pojednávaní dňa 03.03.2016 uznal, keď namietal iba výšku úrokov. 16. K súdom neuznanej pasívnej solidarite odvolateľ poukázal na ust. § 511 ods. 1 Obč. zák., v zmysle ktorého je zrejmé, že solidarita nemusí byť v občianskoprávnych vzťahoch medzi zmluvnými stranami výslovne dojednaná, ale sa prezumuje, ako to vyplýva i z povahy plnenia. V prípade deliteľného plnenia môže byť solidarita vylúčená buď právnym predpisom, alebo rozhodnutím súdu, prípadne dohodou účastníkov, alebo, ak to vyplýva z povahy plnenia. Súd prvej inštancie tak nesprávne použil § 511 ods. 2 Obč. zák., keď mal za to, že podiely dlžníkov sú rovnaké, pretože v tomto prípade zákonodarca iba určuje výšku podielov solidárnych dlžníkov, ak z právneho vzťahu nevyplýva niečo iné, čo nadväzuje na prezumovanú solidaritu vyplývajúcu z § 511 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého, ak solidarita nie je dojednaná alebo inak určená, nebude určený ani podiel dlžníkov na dlhu, preto mal súd túto skutočnosť vziať do úvahy. Zo znenia zmluvy o pôžičke nevyplýva, že by mal žalobca poskytnúť plnenie v určitom pomere úpadcovi a v určitom pomere dlžníkovi 2/, práve naopak, zo znenia vyplýva, že úpadca aj dlžník 2/ vystupujú ako jeden subjekt, keďže sú označení ako „dlžník“, čo zjavne vypovedá o vôli strán vyjadrenej aj ústne aj pri uzatvorení zmluvy o pôžičke, že sa jedná o záväzok solidárny, a žalobca bol oprávnený poskytnúť plnenie z pôžičky ktorémukoľvek z účastníkov zmluvy. Zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, úpadca od veriteľa prevzal sumu, ktorá je predmetom pôžičky, ide o solidárny záväzok úpadcu a dlžníka 2/ na vrátenie finančných prostriedkov. Keďže pôžičku v celom rozsahu prevzal úpadca, čo zodpovedá zneniu § 113 Obč. zák., úpadca i dlžník 2/ vystupovali ako solidárni dlžníci (odvolateľ zrejme omylom označil dlžníkov za veriteľov), pričom ani žalovaný úpadca, ani dlžník 2/ pasívnu solidaritu nenamietali, nárok uznali v celom rozsahu a bol popieraný iba úrok. Odvolateľ tiež poukázal na to, že zmluvné strany určili výšku úroku 26 % ročne od 01.03.2010 až okamihom splatnosti pôžičky, kedy bola spísaná notárska zápisnica, ktorou úpadca uznal svoj záväzok voči žalobcovi tak vo výške istiny ako aj dojednanej výške úroku. Úpadca bol spôsobilý v plnej miere na vykonávanie právnych úkonov, zodpovedný aj za záväzky, ktoré prevzal a nemožno hovoriť ani o žiadnom dodávateľsko- spotrebiteľskom vzťahu, ktorý by mal úpadcu osobitne chrániť. Na základe toho mal odvolateľ za to, že dojednaná výška úroku nie je v rozpore s dobrými mravmi, k čomu treba prihliadnuť na to, že pôžička bola žalobcom poskytnutá ako krátkodobá, termín splatnosti určil priamo úpadca pri uzatváraní zmluvy a úrok bol dohodnutý až po uplynutí doby splatnosti, pričom pôžička bola poskytnutá pôvodne bezúročne. 17. Súd prvej inštancie tak vec nesprávne právne posúdil, keď dohodnutú výšku úroku porovnával s klasickým úrokom poskytovaným finančnými inštitúciami a nevzal do úvahy, že samotná pôžička bola poskytnutá bezúročne a teda bezodplatne a úročiť sa začala až po uplynutí dohodnutého dátumu splatnosti. V súvislosti s nepriznaním úroku z omeškania odvolateľ zdôraznil, že úroky neboli dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi ani v rozpore s poctivým obchodným stykom, k čomu poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/1484/2004, ktoré sa venuje otázke neprimeranosti úrokov podľa ust. § 658 ods. 1 Obč. zák. 18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu označil rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne, ktoré sa zhoduje s jeho právnym názorom, preto nepovažuje za potrebné sa k odvolaniu ani k rozhodnutiu ďalej vyjadrovať. 19. Vyjadrenie žalovaného bolo odvolacím súdom zaslané žalobcovi na podanie odvolacej repliky. Právny zástupca žalobcu vyjadrenie prevzal, odvolaciu repliku nepodal. 20. Odvolací súd o odvolaní rozhodol podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) účinnom od 01.07.2016, ktorý nahradil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Z prechodných ustanovení zák. č. 160/2015 Z.z. obsiahnutých v ust. § 470 ods. 1 a 2 C.s.p. vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znenie prechodných ustanovení znamená, že nová právna úprava vychádza z princípu okamžitej aplikácie procesnoprávnych noriem, a že sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti nového zákona. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie rozhodoval podľa právneho predpisu účinného v čase začatého súdneho konania, ktorým bol zák. č. 99/1963 Zb., za účinnosti ktorého začalo konanie vo veci samej a podľa tohto zákona boli vykonané i súvisiace procesné úkony, bolo vedené dokazovanie a vyhlásené rozhodnutie. Za účinnosti tohto zákona začalo aj odvolacie konanie. 21. Odvolací súd musel rešpektovať daný stav, ktorý zodpovedá princípu právnej istoty a legitímnemu očakávaniu strán, že ich vec bude posúdená podľa predpisov platných v čase vykonania procesných úkonov a rozhodnutia súdu v danej veci ako i začatého odvolacieho konania, k čomu odvolací súd poukazuje na článok 8 Základných princípov zák. č. 160/2015 Z.z., a to v súvislosti s potrebou podľa § 470 ods. 1, 2 C.s.p. aplikovať tie ustanovenia nového procesného predpisu, ktoré boli v čase rozhodovania použiteľné na dané konanie, ale nemohol opomenúť ani ustanovenia O.s.p., ktoré boli použité súdom prvej inštancie. 22. Podľa § 470 C.s.p. (1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 23. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd vec prejednal podľa § 379 C.s.p., (Civilný sporový poriadok), podľa ktorého je rozsahom odvolania viazaný a podľa § 380 ods. 1, 2 C.s.p., podľa ktorého je odvolacími dôvodmi viazaný, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., ktoré ustanovenie jeho nariadenie neukladalo, ak nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 C.s.p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Elektronicky stranám miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd neoznámil, pretože strany o to nepožiadali. 24. Podľa § 387 C.s.p. (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Základné princípy Civilného sporového poriadku Čl.8 Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 25. Žalujúca strana sporu podala odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). 26. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej správnosti výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktorý musí vychádzať zo správne zisteného skutkového stavu a správnej aplikácie a interpretácie príslušnej právnej normy na zistený skutkový stav, pri dodržaní ustanovení procesného predpisu. Odvolací súd preskúmal zamietajúcu časť rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a zistil, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania o časti, ktorou neuznal žalobcov nárok na plnenie titulom zábezpeky vo výške 20.000 eur dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a tak odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 27 . Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a s poukazom na podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd v odôvodnení vyporiadať (§ 387 ods.3 C.s.p.), sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou týkajúcou sa zamietnutia nároku na zaplatenie sumy 20.000 eur s príslušenstvom, ktorú žalobca započítal do sumy poskytnutej pôžičky, ale ktorá mala byť zábezpekou splatenia pôžičky. Dokazovanie preukázalo, že túto sumu si hneď dňa 28.09.2009, čo je deň poskytnutia pôžičky, žalobca ako veriteľ ponechal, ako potvrdzoval i príjmový doklad zo dňa 28.09.2009 vystavený úpadcom, podľa ktorého žalobca prijal od úpadcu čiastku 20.000 eur ako zábezpeku pohľadávky zo zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie správne túto sumu s poukazom na právnu úpravu zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a nasl. Obč. zák. nepovažoval za pôžičku, reálne finančné prostriedky vo výške 20.000 eur neboli prenechané do voľnej dispozície dlžníka, pretože si ich vlastne veriteľ priamo ponechal, preto je nárok v časti na vrátenie sumy 20.000 eur ako poskytnutej pôžičky a k nemu uplatňovaný úrok a úrok z omeškania neplatný právny úkon podľa § 39 0bč. zák. Odvolací súd preto zhodne s názorom súdu prvej inštancie hodnotí takúto dohodu za rozpor s dobrými mravmi, z ktorého nemôže žalobcovi plynúť v konaní uplatňovaný nárok. Konanie žalobcu bolo zrejme vedenou snahou takýmto spôsobom skryto navýšiť odplatu za pôžičku -úrok a úrok z omeškania, v prípade nesplatenia pôžičky v dohodnutom čase. S poukazom na uvedené preto odvolací súd v tejto časti zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie odvolanie vyhodnotil ako nedôvodné a rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods.1 C.s.p. potvrdzuje. 28. Odvolací súd dospel po preskúmaní rozhodnutia v rozsahu odvolania a dôvodov vymedzených v odvolaní k záveru, že v ostatnej zamietajúcej časti považuje odvolanie žalobcu za dôvodné, ktoré vzhľadom na odvolacie dôvody ale založilo opodstatnenosť pre zrušenie aj výroku I. rozhodnutia, i keď vyhovujúceho, pretože je závislý od výroku napadnutého odvolaním (§379 ods.1 C.s.p.), pretože ide o určenie vymáhateľnosti jednej pohľadávky, ktorá bola prihlásená v konkurze pod por.č. 2 ako celok. 29. Odvolací súd pri hodnotení odvolacieho dôvodu k otázke posúdenia pasívnej solidarity, ku ktorej prvoinštančný súd skonštatoval, že zmluva o pôžičke neobsahuje solidaritu dlžníkov, preto pôžičku rozdelil ako deliteľné plnenie a žalobcovi tak vyhovel iba v polovici spoločného záväzku konštatuje, že odvolanie je opodstatnené. 30. Podľa § 389 C.s.p. 1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. (2) Ak sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 2, odvolací súd zruší odvolaním napadnuté rozhodnutie vo veci samej a zároveň zruší aj právoplatné uznesenie, ktoré rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo. 31.K uvedenému odvolací súd uvádza, že právna úprava uvedená v ust. § 511 ods.1 Obč. zák. upravuje tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je charakterizovaná viacerými subjektami na dlžníckej strane a tak povinnosťou splniť dlh voči veriteľovi spoločne a nerozdielne. Solidarita môže byť založená a/ právnym predpisom, b/ rozhodnutím súdu, c/ dohodou účastníkov, d/ povahou plnenia. Práve povaha plnenia - poskytnutá pôžička a spôsob konania dlžníkov je právnou skutočnosťou, ktorá preukazuje, že nejde o deliteľné ale o solidárne plnenie, čo má za následok existenciu odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods.1 f/ a h/ C.s.p. (predtým podľa § 205 ods.2 písm. d/ a f / O.s.p. ). 32. Právne posúdenie veci s poukazom na § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. znamená, že súd pri svojej činnosti aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nesprávna aplikácia znamená, že súd nepoužil správny právny predpis alebo síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 33. Odvolací dôvod podradený pod ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom čo znamená, že musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke, ktoré sú nesprávne, lebo nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval súd iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie vtedy nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. a to vzhľadom k tomu, že buď vzal súd do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, ktoré vyšli najavo z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, prípadne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 132 - 135 O.s.p. 34. Odvolací súd tak konštatuje, že ide v danej veci jednoznačne o solidaritu žalovaných, čo preukázalo i vykonané dokazovanie, ale z ktorého pohľadu prvoinštančný súd nárok neposudzoval, a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd v súvislosti s posúdením zmluvy o pôžičke a solidárnosťou záväzku poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal samotnou povahou plnenia a skutočnosťami, ktoré pri uzatváraní zmluvy o pôžičke vyšli najavo, žiadnym spôsobom ich z hľadiska posúdenia pasívnej solidarity nevyhodnotil a odkaz na právnu úpravu uvedenú v ust. § 511 ods.2 Obč. zák. je tak nelogický a nedôvodný, ak mal súd za to, že sa nejedná o solidárne plnenie, nebolo dôvodné aplikovať toto ustanovenia a určovať výšku vzájomných podielov. Uvedené rozhodnutie preto nemôže odvolací súd vyhodnotiť ako správne a súd prvej inštancie musí tieto nedostatky odstrániť, pričom bude vychádzať zo skutočnosti, podľa ktorej úpadca a spoločnosť TONERY Slovakia s.r.o. sú solidárnymi dlžníkmi. 35. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi ani nárok na 26% úrok ako odplatu za poskytnutie pôžičky, pre rozpor s dobrými mravmi, k čomu odkázal na úrokové sadzby, ktoré boli poskytovali v rozhodnom čase podľa štatistiky NBS a ktoré boli pri ostatných úveroch vo výške v priemere 6,3050%. Právna úprava uvedená v ustť. § 658 ods.1 Obč. zák. umožňuje pri peňažnej pôžičke dohodnúť i úroky , preto nie je zrejmé, z akého dôvodu, ak prvoinštančný súd nepriznal žalobcovi úroky dohodnuté v zmluve pre rozpor s dobrými mravmi , mu nepriznal žiadne iné úroky, i keď prípadne nižšie. K uvedenému tak musí prvoinštančný súd zaujať tiež právne stanovisko, aby bolo možné jeho záver preskúmať. 36. Predmetom konania bolo i posúdenie uplatňovaného nároku na úroky z omeškania, ktoré súd prvej inštancie priznal vo výške 9% ročne , ktorú výšku odvolateľ v podanom odvolaní akceptoval a požiadal o pripustenie zmeny návrhu. Požadovaným procesným úkonom sa prvoinštančný súd vyporiada v ďalšom konaní. 37. S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie, okrem potvrdenia dôvodnosti zamietnutia nároku na 20.000 eur ako zábezpeky, podľa § 389 ods.1 písm. b / C.s.p. rozsudok zrušil a podľa § 391 ods.1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že prvoinštančný súd bude postupovať v smere pokynov vyššie uvedených odvolacím súdom, vykoná dokazovanie, odstráni nedostatok spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení pre chybnú interpretáciu právnej normy a tým i nedostatočnom zistení skutkového stavu a po správnom právnom posúdení o veci opäť rozhodne. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd o náhrade trov celého konania (§396 ods.3 C.s.p. v spojení s § 262 ods.2 C.s.p. Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).