Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/84/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115220429 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115220429.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: S. E., nar. X. O. XXXX, R. XX, D., zastúpeného splnomocnenkyňou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, proti žalovanému: C. N., nar. XX. O. XXXX, J. XX, zastúpenému splnomocnenkyňou: JUDr. Iveta Balalová, advokátka, Bratislava, o 28.000 € s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 22 C 373/2015-157 z 26. februára 2018 takto r o z h o d o l : I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 28.000 € s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 6. októbra 2012 z titulu vrátenia pôžičky a II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav: 3. Žalovaný 21. augusta 2012 podpísal listinu s uznaním dlhu voči žalobcovi vo výške 28.000 € z titulu pôžičky, ktorú prevzal od žalobcu v hotovosti v ten istý deň, a zaviazal sa dlh vrátiť žalobcovi ako veriteľovi do 45 dní. Uznanie dlhu podpísal tiež svedok K. I., nar. X. S. XXXX. Žalobca žalovanému v tento deň finančné prostriedky v sume 28.000 € aj skutočne poskytol. 4. Žalovaný však nepreukázal svoje tvrdenie, že dlžnú sumu vrátil žalobcovi 6. decembra 2013 v poobedných hodinách. Súd prvej inštancie v tomto smere neuveril výpovedi svedka K. C., ktorý dosvedčoval to, že k vráteniu malo dôjsť v aute žalovaného, do ktorého si žalobca prisadol. Poukázal totiž na to, že svedok aj žalovaný uvádzali absolútne rozdielne okolnosti týkajúce sa ich stretnutia v T. v tento deň. Takisto nepovažoval za dôveryhodné, že by žalovaný vracal žalobcovi takú veľkú sumu bez písomného potvrdenia, keď odovzdanie týchto peňazí bolo potvrdené písomným uznaním dlhu dokonca za prítomnosti svedka. Súd prvej inštancie tiež pripomenul, že za podobných okolností žalovaný už čerpal pôžičku od žalobcu, ktorú mu takisto nevrátil. Tá bola uplatňovaná v inom konaní pred súdom prvej inštancie (sp. zn. 18 C 458/2015), kde jej vrátenie takisto dosvedčoval ten istý svedok, ktorý bol opätovne náhodne prítomný pri odovzdávaní ďalšej tak vysokej sumy peňazí. Prítomnosť tohto svedka náhodne dvakrát pri odovzdávaní takýchto súm považoval súd za nepravdepodobnú. Navyše si svedok pri výpovedi v konaní 18 C 458/2015 nespomenul na to, že by ešte niekedy bol prítomný pri vracaní peňazí, na ktoré si spomenul v tu prerokúvanej veci. Žalovanému sa tiež nepodarilo preukázať, že by na účely splatenia pôžičky slúžili práve vysoké hotovostné výbery z bankového účtu, ktoré inak súd prvej inštancie výpismi z bankového účtu preukázané mal. 5. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzavrel, že medzi stranami vznikla zmluva o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, a jej existenciu potvrdzuje aj uznanie dlhu, ktoré zakladá podľa § 588 Obč. zák. domnienku existencie tohto dlhu. Žalovaný bol povinný poskytnutú pôžičku vrátiť, zo zisteného skutkového stavu však nevyplýva, že by tak urobil. 6. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zmeny tohto rozsudku tak, že žaloba sa zamietne. Vytkol súdu prvej inštancie nesprávne skutkové zistenia, pretože nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka C.. Ten vypovedal o tom, čo sa stalo pred piatimi rokmi, čím sú opodstatnené drobné nezrovnalosti v jeho výpovedi. Podobne otec žalovaného dosvedčil, že žalovaný si bral z pokladničky veľkú sumu peňazí - okolo 20.000 € začiatkom decembra 2012 až 2013. Žalovaný so žalobcom si takisto dôverovali, preto je logické, že žalovaný nežiadal písomný doklad o vrátení peňazí. Žalobca žalovaného o vrátenie peňazí nijako neurgoval, jedinú výzvu preukázal z času, kedy už bola podaná žaloba. Tým žalovaný preukázal, že pôžičku vrátil. 7. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalovaný nepreukázal, že by peňažné prostriedky, ktoré si vyberal z účtu a následne doma z pokladničky, skutočne použil na splatenie pôžičky žalobcovi. Výpoveď svedka naznačuje dokonca krivú výpoveď v prospech žalovaného, preto ju súd správne hodnotil ako nedôveryhodnú, a tvrdenia žalovaného o kamarátskom vzťahu so žalobcom preukázané neboli. Poukázal na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, takže v dôsledku uznania dlhu žalovaným sa nárok žalobcu premlčí až v roku 2022. Žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno ohľadom vrátenia pôžičky a toto dôkazné bremeno nemôže zaťažovať žalobcu, pretože by znamenalo dokazovať neexistenciu určitej skutočnosti. Sám nesúhlas žalovaného s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie neznamená nesprávnosť jeho skutkových zistení. 8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie v odsekoch 23 a 24 svojho rozsudku zrozumiteľne opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil a ako vyhodnotil prípadné rozpory medzi nimi. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov účastníkov a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Samotné hodnotenie dôkazov potom zodpovedá formálnej logike, ako aj všeobecným skúsenostiam. 10. Predmetom konania v prerokúvanej veci je nárok žalobcu na vrátenie pôžičky podľa § 657 Občianskeho zákonník, ktorú poskytol žalovanému 21. augusta 2012 a ktorú sa mu tento zaviazal zaplatiť do 45 dní. Už súd prvej inštancie správne poukázal na ustanovenie § 588 Obč. zák., podľa ktorého písomné uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky zakladá domnienku existencie dlhu. Podľa § 192 C. s. p. potom skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená takáto domnienka (t. j. právna skutočnosť, na ktorej sa existencia dlhu zakladá), sa v konaní považuje za dokázanú, pokiaľ zákonným spôsobom nebol dokázaný opak. V prerokúvanej veci teda už vzhľadom na účinky uznania dlhu zaťažovalo žalovaného dôkazné bremeno v otázke, či došlo k vráteniu pôžičky, teda či nárok z pôžičky zanikol. Okrem toho takéto dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu aj bez uznania dlhu už zo samotnej podstaty dôkazného bremena, podľa ktorej je každá strana v zmysle čl. 8 základných princípov C. s. p. povinná tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy na preukázanie naplnenia predpokladov tej právnej normy, ktorá je jej na prospech (porov. v tomto smere napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009). Keďže podľa § 559 Obč. zák. dlh zaniká splnením, je bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu ohľadom splnenia dlhu na tej strane, ktorá tvrdí, že dlh splnený bol. 11. Otázka, či jednotlivé rozhodné skutočnosti treba považovať za dokázané, je výsledkom voľného hodnotenia dôkazov. Podľa § 191 C. s. p. dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa judikatúry zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2010). Zjednodušene povedané, určitú skutočnosť možno považovať za dokázanú v konaní, ak sudca postupom podľa § 191 C. s. p. z vykonaných dôkazov nadobudne odôvodnené vnútorné presvedčenie o tom, že táto skutočnosť z týchto dôkazov a obsahu celého konania naozaj vyplýva 12. Súd prvej inštancie v prerokúvanej veci postupoval pri hodnotení dôkazov podľa týchto zásad a odvolací súd sa stotožňuje s jeho hodnotením tak, ako je opísané v ods. 23 a 24 napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne považoval za nedôveryhodnú výpoveď svedka K. C.. Tento svedok vypovedal zásadne odlišne o skutočnostiach, ktoré predchádzali údajnému stretnutiu žalobcu a žalovaného v Trnave 6. decembra 2013, na ktorom žalovaný údajne vrátil žalobcovi požičanú sumu. Odvolací súd by vo všeobecnosti mohol súhlasiť s námietkou žalovaného, že svedok vypovedal k okolnostiam, ktoré sa udiali pred piatimi rokmi, čo môže ovplyvniť presnosť jeho výpovede. V takom prípade však odvolací súd nepovažuje za dôveryhodné, že svedok si úplne presne pamätal práve a len okolnosti samotnej výmeny peňazí, ku ktorej malo dôjsť v aute. Rovnako si celkom presne pamätal miesto, kde auto zaparkovalo. Svedok si teda úplne presne (a v zhode so žalovaným) pamätal práve a len časový úsek od pristavenia auta na parkovisko do tvrdeného vystúpenia žalobcu z neho, no nepamätá asi ani v náznaku, čo robil predtým alebo potom. To potom nekorešponduje s vysvetlením žalovaného, že svedok vypovedá o dávnejších udalostiach a preto jeho pamäť na detaily môže byť nepresná. 13. Odvolací súd však nepovažuje výpoveď svedka za uveriteľnú aj z toho dôvodu, že logicky odporuje iným tvrdeniam žalovaného počas konania, takže obrana žalovaného ako celok si tým v jednotlivých častiach logicky protirečí. Žalovaný vo svojom výsluchu na pojednávaní 26. februára 2018 (zápisnica o pojednávaní č. l. 128 p. v.) uviedol, že so žalobcom sa spravidla stretávali na takom mieste, na ktorom neboli kamery. Žalobca bol totiž v tom čase príslušníkom Policajného zboru SR a nechcel byť videný v spoločnosti žalovaného. Potom je ale podľa odvolacieho súdu málo uveriteľné, že by žalobca za týchto okolností bol ochotný prisadnúť si do auta, v ktorom sa nachádza pre neho celkom neznámy človek, a pred týmto neznámym človekom prevziať od žalovaného hotovosť 28.000 €, teda sumu, ktorý celkom zjavne presahoval príjmové pomery policajta. O to menej je uveriteľné, že by žalobca bol ochotný takýto postup zopakovať ešte v ďalšom prípade, keďže svedok C. vypovedal v konaní 18 C 458/2015, že bol rovnako bol prítomný aj pri vracaní peňazí z pôžičky, ktorá bola predmetom označeného konania. 14. Súd prvej inštancie takisto správne vyhodnotil, že o vrátení pôžičky nesvedčia veľké hotovostné výbery žalovaného z jeho bankového účtu, resp. z bankového účtu spoločnosti I., s.r.o. Z výpisov týchto účtov (č. l. 87 až 99 spisu) totiž vyplýva, že žalovaný takéto veľké hotovostné výbery robil spravidla vždy potom, čo je na účte zaznamenaný opačný pohyb. Za daných okolností potom ale výbery len časovo predchádzajúce sporné vrátenie pôžičky nemôžu bez ďalšieho dokazovať, že by sa práve žalovaným tvrdený výber udial vo vecnej kauzálnej súvislosti s údajným vrátením pôžičky, pretože k takýmto výberom dochádzalo pravidelne aj bez väzby na túto pôžičku. Naopak veľké výbery hotovosti boli bežným spôsobom práce žalovaného (zrejme pri jeho podnikateľskej činnosti), ako o tom svedčia uvedené výpisy z účtov. Potom nemožno za rozhodujúcu považovať ani výpoveď svedka C. N. (otca žalovaného) o tom, že žalovaný si približne v decembri 2013 (prípadne 2012, zápisnica o pojednávaní z 17. augusta 2017, č. l. 72 p. v.) bral zo svojej pokladničky doma sumu 20.000 €. Práve v kontexte s vysokými a pravidelnými výbermi v hotovosti z bankového účtu žalovaného totiž takisto nemožno s dostatočnou mierou istoty ustáliť vecnú súvislosť tohto výberu so splatením záväzku voči žalobcovi z pôžičky z 21. augusta 2012. 15. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne rozhodol, keď uzavrel, že žalovaný svoju povinnosť splniť dlh z tejto pôžičky nesplnil, a žalovaného zaviazal na jej zaplatenie so zákonnými úrokmi z omeškania podľa § 517 Obč. zák. Preto odvolací súd tento vo výroku vecne správne rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok I.) 16. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. aj nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému (výrok II). 17. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednomyseľne (3 : 0). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.