Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/59/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717204635 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2717204635.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s. so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanej: Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.. G. XXXX/X, XXX XX I., občan SR, zast.: JUDr. Alena Arbetová, advokátka, AK so sídlom Námestie sv. Martina 3A, 908 51 Holíč, o zaplatenie sumy 3.568,90 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 2Csp/146/2017 - 156, zo dňa 04.10.2018, proti jeho výroku II. takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne : „I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1.125,-- eur s prísl. z a s t a v u j e . II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a . III. Žalovanej súd p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 42,60 %“ 2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 497, § 502 Obchodného zákonníka, § 1, § 2, § 9, 11 Z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia zmluvy, § 52, Občianskeho zákonníka a vecne tým, že v konaní mal súd preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere č. 0000000000092190 dňa 03.12.2013. Súd má za to, že uvedená Zmluva o spotrebiteľskom úvere, má charakter spotrebiteľskej zmluvy a to konkrétne spotrebiteľského úveru, a preto pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení Z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov platného v čase uzatvorenia zmluvy. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je vždy odplatná a odplatou sú spravidla poplatky a úroky. Veriteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Predmetná zákonná úprava pokrýva všetky zmluvné typy, pri ktorých dochádza k poskytnutiu peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, dočasne, za odplatu. Pojem spotrebiteľský úver je všeobecným pojmom a pokrýva široký rozsah zmluvných typov ako sú zmluva o úvere, zmluva o pôžičke, nepomenované zmluvy atď. Vzhľadom k obsahu uzavretej zmluvy medzi účastníkmi súd posúdil podmienky zmluvy v zmysle citovaných ustanovení Zák. č. 129/2010 Z.z. v znení neskorších predpisov. 3. Na základe predmetnej zmluvy poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 4.600,00 Eur s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 230,00 Eur, pri úrokovej sadzbe 15,9% ročne, pri RPMN 19,01% a priemernej RPMN za úver 19,35%. Žalovaná sa zaviazala úver splácať formou mesačných splátok v celkovom počte 120 splátok pri výške mesačnej splátky 77,51 Eur. Žalobca ako veriteľ v zmluve o úvere výšku mesačnej splátky určil len jednou sumou 77,51 Eur bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky tak ako to ukladá ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) Z. č. 129/2010 Z.z.. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky na ktoré nemá právo. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) Z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). V konaní mal súd preukázané, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala presnú špecifikáciu aká suma z mesačnej splátky úveru pripadá na istinu, aká na úroky a iné poplatky. Zmluva o úvere sa z dôvodu absencie zákonom stanovených náležitostí podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročnú a bez poplatkov. 4. Je nepochybné, že žalobca poskytol žalovanej úver v sume 4.370,00 eur (4.600,00 - poplatok za poskytnutie úveru vo výške 230,00 eur, keďže úver je bezúročný a bez poplatkov). Ďalej je nepochybné, že žalovaná uhradila do času zosplatnenia úveru sumu 3.095,40 Eur a po zosplatnení vykonala úhrady nasledovne: 31.07.2017 - 250,00 Eur, 14.08.2017 - 250,00 Eur, 12.09.2017 - 155,00 Eur, 13.10.2017 - 100,00 Eur, 14.11.2017 - 100,00 Eur, 06.12.2017 - 100,00 Eur , 17.01.2018 - 50,00 Eur, 28.02.2018 - 50,00 Eur, 29.03.2018 - 50,00 Eur, 16.04.2018 - 50,00 Eur, 16.05.2018 - 50,00 Eur, 11.06.2018 - 50,00 Eur, 30.07.2018 - 40,00 Eur, 31.08.2018 - 40,00 Eur, 25.09.2018 - 40,00 Eur, celkom v sume po zosplatení 1.375,00 Eur. Žalovaná tak celkovo uhradila sumu 4.470,40 Eur. 5. Ďalej sa súd zaoberal nárokom na úrok z omeškania, vzhľadom k tom, že žaloba bola z časti podaná dôvodne. Keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, súd zistil, že v čase zosplatnenia úveru bola žalovaná povinná ešte žalobcovi uhradiť sumu 1.274,60 Eur (4.370,00 Eur - 3.095,40 Eur). Žalovaná postupne po zosplatnení vykonávala úhrady tak ako je uvedené v bode 19 tohto rozsudku. Súd vykonal výpočet úrokov z omeškania vo výške 5% ročne, ktoré prislúchajú žalobcovi odo dňa zosplatnenia úveru vzhľadom na jednotlivé splátky: 1.274,60 Eur od 11.07.2017 do 31.07.2017, t.j. 3,66 Eur, - 1.024,60 Eur od 01.08.2017 do 14.08.2017, t.j. 1,96 Eur, - 774,60 Eur od 15.08.2017 do 12.09.2017, t.j. 3,07 Eur, - 619,60 Eur od 13.09.2017 do 13.10.2017, t.j. 2,63 Eur, - 519,60 Eur od 14.10.2017 do 14.11.2017, t.j. 2,27 Eur, - 419,60 Eur od 15.11.2017 do 06.12.2017, t.j. 1,32 Eur, - 319,60 Eur od 07.12.2017 do 17.01.2018, t.j. 1,83 Eur, - 269,60 Eur od 18.01.2018 do 28.02.2018, t.j. 1,55 Eur, - 219,60 Eur od 01.03.2018 do 29.03.2018, t.j. 0,87 Eur, - 169,60 Eur od 30.03.2018 do 16.04.2018, t.j. 0,41 Eur, - 119,60 Eur od 17.04.2018 do 16.05.2018, t.j. 0,49 Eur, - 59,60 Eur od 17.05.2018 do 11.06.2018, t.j. 0,21 Eur, - 19,60 Eur od 12.06.2018 do 30.07.2018, t.j. 0,13 Eur, celkom úroky z omeškania po zosplatení úveru po jeho úplne zaplatenie vo výške 20,40 Eur. 6. Vzhľadom k tomu, že žalovaná zaplatila celkom sumu 4.470,40 Eur, pričom bola povinná na úhradu istiny vo výške 4.370,00 Eur a úrokov z omeškania vo výške 20,40 Eur, súd tak žalobu ako nedôvodnú vo zvyšku zamietol. 7. Žalobca ďalej vo svojom vyjadrení zo dňa 29.06.2018 opieral svoje tvrdenia taktiež o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 211/2017 - 201 zo dňa 23.04.2018, ktorý vo svojom bode 26 uvádza, že „vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“ Súd sa s uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR oboznámil. Súd však má za to, že nejde o rozhodnutie zjednocovacieho senátu (veľkého senátu), ktoré by sa tak mohlo stať záväzným pre ostatné súdy na nižšom stupni. Súd je toho názoru, že zákon č. 129/2010 Z. z. ide nad rámec Smernice, vychádzal z platných právnych predpisov účinných ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a na uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR neprihliada, nakoľko nie je pre neho záväzné. 8. Ku dňu podania návrhu žalovaná dlhovala žalobcovi sumu 1.024,60 Eur (ku dňu zosplatnenia dlhovala sumu 1.274,60 Eur - 250,00 Eur úhrada dňa 31.07.2017, dňa 14.08.2017 bola podaná žaloba). Žaloba bola podaná v tejto časti dôvodne. Žalobca žiadal sumu 3.569,90 Eur, žalobca tak bol neúspešný v istine 2.545,30 Eur, t.j. úspech 28,70%. Úspech žalovanej je tak 71,30%. Čistý úspech žalovanej je tak 42,60%. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 C.s.p. a žalovanej, priznal náhradu trov konania v rozsahu čistého úspechu 42,60%. 9. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 10. Proti výroku II. rozsudku podal odvolanie žalobca. Argumentoval tým, že súd svoje rozhodnutie v časti zamietnutia nároku odôvodnil tým, že v konaní mal súd preukázané, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala presnú špecifikáciu aká suma z mesačnej splátky úveru pripadá na istinu a aká na úroky a aká na poplatky. Odvolanie podal s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tvrdenie súdu, že v zmluve chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch uviedol, že poukazuje na bod 1.1 Zmluvy o pôžičke, podľa ktorej banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v tejto zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s., ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj všeobecné obchodné podmienky banky a teda niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie sú vo všeobecných obchodných podmienkach. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy tak, že výška anuitnej splátky je uvedená v sume 77,51 Eur s termínom splatnosti prvej anuitnej splátky 07.01.2014. Ďalej je uvedené, že počet anuitných splátok je 120 a periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky je mesačne v 5. deň kalendárneho mesiaca. Z uvedeného teda vyplýva, že počet, termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termíny splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Pokiaľ by samotný text zmluvy mal obsahovať podrobný rozpis splátok istiny aj úrokov, za celé obdobie splatnosti úveru, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Napríklad pri spotrebnom úvere s lehotou splatnosti 9 rokov by splnenie tejto požiadavky znamenalo rozpísanie každej zo 108 mesačných splátok, čo je časť pripadajúca, na istinu a časť na úroky. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018 č.k. 3Cdo/146/2017, ako aj na ďalšie rozhodnutie NS SR 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018. Z uvedených vyplýva, že aj z rozhodnutia NS SR týkajúceho sa iného žalobcu, ktorý sa takisto týka splnenia náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č.129/2010 Zb. zákonov v konaní 4Cdo/187/2017 z 23.04.2018 uviedol, že Smernica č. 2008/48 ES transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu a zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným Smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť. Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej praxi stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy č. 109/2010 Zb. Zákonov bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu, teda bezpochyby nebolo zámerom, aby novoprijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona 129/2010 bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia, ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný dospel odvolací súd k záveru, že zmluva uzatváraná podľa zákona č. 129/2010 Zb. Zákonov je možno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Zb. zákonov uvádza pojmy výška alebo počet, či termíny splátok istiny a úrokov a iných poplatkov za použitia eurokonformného výkladu dospel k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Vzhľadom na uvedené argumentačné a odvolacie dôvody žalobca má za to, že jeho odvolanie je dôvodné. Navrhol preto, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného zaplatiť dlh v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň si uplatnil náhradu trov konania aj tohto odvolacieho vo výške zaplatených súdnych poplatkov. 11. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu podala písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým, že s odvolaním nesúhlasí, rovnako ako s dôvodmi v ňom uvedenými. Žalobca počas celého súdneho konania desinterpretoval rozhodnutie ESD EÚ č.k. C-42/15, čím sa snažil svoj neexistujúci nárok legitimizovať. V odvolaní v tomto pokračuje, kde opätovne predkladá rozhodnutia, ktoré vykazujú znaky tzv. prekvapivých rozhodnutí narúšajúcich právnu istotu a žalobca sa s nimi snaží uchrániť svoju dlhodobú úmyselnú chybnú interpretáciu, pričom opomína uviesť rozhodnutia potvrdzujúce skutočnosti a rovnaký právny názor ako vo svojom rozsudku uviedol Okresný súd Senica. Poukázala na to, že žalobca, ktorý zosplatnil úver ihneď potom, čo z dôvodu zlej rodinnej finančnej situácie požiadala o krátkodobé predĺženie splátok. Splátky úveru plnila vždy riadne a včas, krátkodobý výpadok nakoniec douhrádzala a v čase podania žaloby už reálne nemala žiadny nedoplatok na splátkach, čo viedlo nakoniec k tomu, že žalobca niekoľko krát zobral žalobu späť v časti, pričom išlo z jeho strany zjavne o účelové konanie. Žalobca vo svojom odvolaní vôbec nevenuje pozornosť skutočnosti prečo ešte aj v prípade pri podpise zmluvy žiadal uhradiť aj tzv. spracovateľský poplatok, ktorý je dlhé roky súdmi bez ďalšieho odmietaný a prečo si ho naďalej nárokuje. Súdy v tisíckach svojich rozhodnutí absenciu špecifikácie splátok na istinu úrokov a poplatok sankcionovali bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, žalobca však aj napriek jasne definovaným povinnostiam, to znamená výklad rozdelenia každej splátky je nakoniec pripustené aj v rozhodnutiach, ktoré žalobca v odvolaní predložil. Naďalej uvedené nebral do úvahy a do úverovej zmluvy to nepremietol. Žalobca tak namiesto zmeny svojich zmlúv volí cestu zaťažovania súdov podaniami, ktoré sú vzhľadom ESD EÚ a právneho poriadku bezpredmetné. Žalobca špecifikáciu splátok zľahčuje, avšak on sám nevie určiť výšku istiny a úroky, splátky, keď aj v odvolaní sa uchyľuje ku konštatovaniu, že sa údajne plynule mení výška a pomery istiny a úroku. Na začiatku úverového vzťahu sa bude tvoriť úrok a naopak na konci vzťahu bude najväčší podiel splátky predstavovať istina. Poukázala na novelu zákonu č. 568/2007 Zb. zákonov, ktorý bol doplnený o odsek 2 § 566 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je určené v akom poradí treba započítať čiastočné plnenie. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započítava najprv plnenie na istinu a potom až na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Žalobca tak vlastne tvrdí že to on sám a až počas existencie úverového vzťahu bez akejkoľvek možnosti skontrolovania si určí v rozpore so zákonom aký pomer bude v každej splátke tvoriť istina a v akej úrok. A práve uvedené vytvára neistotu na strane spotrebiteľa a práve ničím nekontrolovanú svojvôľu na strane dodávateľa. Žalobca účelovo a nesprávne dezinterpretuje rozhodnutie ESD EÚ č. C-42/15. Článok 23 Smernice sa má vykladať tak a nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti Smernice, že sa považuje zmluvu o úvere bez úrokov a bez poplatkov. Rozhodnutia predložené žalobcom majú zásadný nedostatok, keď aplikujú Smernicu contra legem a vôbec neskúmajú, či môže mať Smernica priamy alebo nepriamy účinok. Zamyslenie sa žalobcu nad dôvodovou správou je bezpredmetné, nakoľko súdy dlhodobo samotným žalovaným preukázanou vedomosťou o tejto súdnej praxi rozhodovali spôsobom ako tak určil Okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) Zákona č. 258/2001 Zb. zákonov, ktorý z atribútov vyjadrených v zákone slovami: „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i úrokom a tiež poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrany spotrebiteľa. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal trovy odvolacieho konania. 12. K predmetnému vyjadreniu podal opäť písomné vyjadrenie žalobca. Opätovne zdôraznil, že Najvyšší súd v rozsudku 4Cdo/65/2018 z 26.09.2018, ktoré je uverejnené na webovom sídle NS SR opakovane zaujal záver, že zákon nevyžaduje rozpis splátky na jednotlivé zložky. Vzhľadom na vyššie ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu ide o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov rozhodovacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky. Odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Keď ide o prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Argumentácia žalovaného, že žalobca predkladá iba prekvapivé rozhodnutia, je nepochopiteľná a nepravdivá, pričom samotným uzneseniam Najvyššieho súdu SR neposkytol žalovaný žiadne konkrétne vyjadrenie. Argumenty uvádzané žalovaným sú irelevantné a právne bezvýznamné s ohľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Čo sa týka ďalších vyjadrení žalovaného, tieto sú irelevantné a mali byť uvádzané v základnom konaní, resp. ak boli uvádzané, súd sa s nimi vyporiadal alebo v rámci odvolania žalovaného nemajú význam pri rozhodnutí odvolacieho súdu s ohľadom na dôvody odvolania žalobcu, ktorým je náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Zb. zákonov. Pre úplnosť len dodal, že rozpis splátok na istinu a úrok je amortizačná tabuľka, ktorú mal žalovaný možnosť si počas trvania úverového vzťahu kedykoľvek vyžiadať od žalobcu tak ako túto povinnosť žalobcovi ukladá zákon. 13. Žalovaná sa aj k tomuto vyjadreniu znovu vyjadrila a opätovne žiadala, aby odvolací súd napadnutý výrok v časti II. výroku ako vecne správny potvrdil. Zotrval na svojich argumentačných dôvodoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu. Napriek snahe žalobcu odviesť pozornosť inam, pravdou zostáva, že je to stále žalobca, ktorý doslova nebral do úvahy argumenty, ktoré uviedla vo vyjadrení. Nevyjadril sa napríklad k článku 23 rozhodnutia SDEÚ č.k. C-42/15, rovnako ako k výkladu contra legem, ním uvádzaným v nesprávnom rozhodnutí, v odvolaní uvedenom tvrdení o jeho vlastnej neschopnosti určiť samotnú výšku istiny a úrokov. Všeobecným slovným spojením, že na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina. Žalovaný nebral do úvahy ani rozhodnutie SDEÚ č.k. C-212/04, hoci k vyjadreniu sa k tomu, prečo by nemalo byť súdom rešpektované, neúspešne vyzvala žalobcu už niekoľko krát. Nebral nijak do úvahy pre žalobcu nepriaznivé skutočnosti a opakovane tých už dávno vyvrátených, nie je tým vecným argumentom, ktorého sa opakovane zo strany žalobcu domáha. Rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorý sankcionoval úver z dôvodu absencie zákonných náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k ) Zákona č. 129/2010 Zb. Zákonov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) tohto Zákona je bezpoplatkovosť, bezúročnosť, čo sa zachováva právnu istotu práve tak, ako to vyžaduje aj SDEÚ. Primárnemu účelu právnej úpravy, normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad, že každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami: „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak k úrokom a tiež k poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa. 14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že je potrebné výrok II. a výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 15. Už právoplatným výrokom I. preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku) súd prvej inštancie konanie ohľadne sumy 1125,-- Eur zastavil. Vzhľadom na to, že žalovaný proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodal, v tomto výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal napadnutý zamietajúci výrok II. a napadnutý výrok III. o nároku na náhradu trov konania rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a právne správne posúdil žalobcov nárok v zamietajúcom výroku rozsudku súdu prvej inštancie. 16. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci. 17. K odvolaciemu dôvodu žalobcu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je v danom prípade, vzhľadom na aktuálny výklad zákona relevantným odvolacím dôvodom 18. V prvom rade odvolací súd riešil odvolaním nastolenú otázku, či predmetná zmluva o úvere obsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 19. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“) zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. 20. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i) smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere. 21. Podľa čl. 10 ods. 3 smernice, keď sa uplatňuje odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. 22. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50. rozsudku), článok 10 ods. 2 písm. h) smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52. rozsudku). Ďalej konštatoval, že z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3 smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53. rozsudku), že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55. rozsudku). Tiež konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59. rozsudku). 23. Podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 24. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). 25. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-212/07, bod 110.). 26. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa uvádza, že predložený návrh zákona „je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva, čo prispeje k posilneniu dôvery a právnej istoty spotrebiteľov a poskytovateľov spotrebiteľských úverov najmä pri cezhraničných transakciách“. V závere všeobecnej časti dôvodovej správy k uvedenému zákonu sa konštatuje, že predkladaným zákonom je smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu. 27. V dôvodovej správe k ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa zdôrazňuje zásadný význam ochrany spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). 28. Rozsudok vo veci C-42/15 konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h) smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“ (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch). Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo transponovať smernicu v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. 29. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 v obdobnej veci konštatoval: „Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. 30. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) (písm. l) od 1.4.2015 do 30.4.2018) zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky. 31. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k danej otázke, a to uznesenie sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v tomto rozhodnutí tiež venoval výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) (písm. l) od 1.4.2015 do 30.4.2018) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého je zrejmá možnosť a tým aj nutnosť eurokonformného výkladu daného ustanovenia s poukazom na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018 vyplýva: „Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadá na istinu, istinu, úverový úrok a iné platby“. 32. Odvolací súd dopĺňa, že na záveroch vyjadrených vo vyššie uvedených rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/146/2017, sp. zn. 4Cdo/211/2017 spočívajú aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. 3Cdo/56/2018 z 17.4.2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017 z 23.4.2018). 33. Vychádzajúc z účelu smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku vo veci C-42/15, účelu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie Najvyšším súdom Slovenskej republiky aj odvolací súd uzavrel, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. 34. Zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z., došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v rozsudku vo veci C-42/15. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo (podľa vyššie uvedeného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) možné a potrebné preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom. 35. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu podľa názoru odvolacieho súdu potom predmetná zmluva o úvere obsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetný spotrebiteľský úver sa považuje v dôsledku absencie tohto údaja za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona potom nie je opodstatnený a dôvodný. Vzhľadom na opodstatnenosť odvolacej námietky, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení o otázke splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd uzatvára, že odvolanie žalobcu je v tomto smere dôvodné. 36. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zamietajúcom výroku vrátane napadnutého závislého výroku o náhrade trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 37. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní v právoplatne neskončenej vrátenej časti bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených jednotlivých nárokov, za tým účelom v súlade s ustanovením § 295 Civilného sporového poriadku doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne v právoplatne neskončenej časti znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odôvodniť. 38. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku). 39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).