Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/3/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013200724 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2013200724.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobkyne: Z. A. F., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, XX-XXX Q., Poľská republika, zastúpeného spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., AK Tvrdého 783/4, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX, XX-XXX L., Poľská republika o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 7423-3/2013-BA zo dňa 7.8.2013 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredia č. 7423-3/2013-BA zo dňa 7.8.2013 z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie. II. Žalobkyni sa priznáva právo na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu. III. Účastníkovi konania B. C. sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25.10.2013 domáhal preskúmania a na jeho základe zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 7423-3/2013-BA zo dňa 7.8.2013 s poukazom na to, že žalovaná v konaní o odvolaní žalobcu potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č. 23140-1/2011- SE zo dňa 22.8.2011, keď sa s ním stotožnila. Uvedeným rozhodnutím bolo určené, že žalobcovi dňom 1.9.2010 nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti u zamestnávateľa B. C. - PROJEKT PLUS, Sobotište 17, IČO: 45 6 81 848, ktorý bol zamestnávateľom žalobcu, ale ktorý ku dňu 21.09.2011 ukončil svoju podnikateľskú činnosť. 2.Rozhodnutie žalovanej považoval žalobca za nezákonné, pretože podľa § 210 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení bola organizačná zložka sociálnej poisťovne povinná rozhodnúť o veci najneskôr do 60 dní od začatia konania, ktorú lehotu je možné predĺžiť najviac o 60 dni, čo je ale potrebné oznámiť účastníkovi. Nedodržanie lehoty môže mať za následok porušenie subjektívnych práv a chránených záujmov žalobcu, pretože o odvolaní žalovaná rozhodla takmer po dvoch rokoch. Žalobca poukazoval na to, že žalovaná pre vydanie rozhodnutia o odvolaní neúplne zistila skutkový stav, aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis, preto je takéto rozhodnutie v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Senica v rozpore so zákonom. Dôvodnosť žaloby žalobca založil i na argumentácii vychádzajúcej z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, pretože žalovaná sa len formálne vyporiadala so zisteným skutočného stavu veci, rozhodnutie prakticky neodôvodnila iba paušálne odkázala na ustanovenia právnych predpisov bez toho, aby posúdila individuálnu situáciu žalobcu. Žalovaná skonštatovala, že výsledky vykonanej kontroly nepreukázali reálne vykonávanie činnosti na území Slovenskej republiky žalobcom, k čomu vychádzala z kontroly vykonanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Senica dňa 24.06.2011 u zamestnávateľa B. C. zameranej na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých jeho zamestnancov počas trvania ich pracovného pomeru. Žalobca bol u kontrolovaného zamestnávateľa zamestnaný od 1.9.2010 na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace, teda ešte v čase pred vykonaním kontroly. Sociálnej poisťovni bola predložená pracovná zmluva žalobcu, výplatné listiny, mzdové listiny, evidencia dochádzky, kópie mesačných výkazov odvodu poistného, i kópie registračných listov, čím žalobca splnil svoje povinnosti a predložil všetku možnú a existujúcu dokumentáciu zamestnanca, a tým dôkazné bremeno o reálnom výkone závislej činnosti bolo žalobcom vyčerpané, ako vyplýva i zo správy o vykonanej kontrole, podľa ktorej nedostatky pri výkone činnosti zamestnancov zistené neboli, ale toto zistenie zo správy o vykonanej kontrole v rozhodnutí žalovanej absentuje. Žalobca má za to, že postupom žalovanej bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania vyplývajúceho z Nariadenia, v zmysle ktorého podliehajú migrujúceho osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu a diskriminácia na základe štátneho občianstva sa zakazuje. Žalovaná ale svojim konaní porušila princíp rovnakého zaobchádzania voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, hoci u iných zamestnancov za rovnakej skutkovej situácie rozhodla, že slovenskej legislatíve podliehajú, ktorá argumentácia tak zakladá dôvodnosť pre vyhovenie žalobe a zrušenie rozhodnutia žalovanej. 3.Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 30.4.2014 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a zotrvala na názore, že žalobcovi účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.9.2010 nevznikla. K situácii a k okolnostiam zamestnávateľa B. C. - PROJEKT PLUS Sobotište, ktorý zamestnával viacerých zamestnancov uviedla, že bola riešená pomerne dlhé obdobie, čo bolo spojené s viazaním lehôt na vybavenie. V rámci tohto postupu sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava v súlade s článkom 16(4) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009 na uzatvorenie spoločnej dohody, v zmysle ktorej v prípade zamestnancov uvedeného zamestnávateľa bolo určené poľské zákonodarstvo a takéto určenie má konečnú platnosť. Žalovaná ako odvolací orgán na základe odvolania žalobcu preskúmala rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica a dospela k záveru, že je predmetné rozhodnutie je správne, od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia sa uplatňujú koordinačné nariadenia spoločenstva, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci ES. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel uvedených v nariadení ktoré neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Dané nariadenie je založené na princípe „lex loci laboris“ z čoho vyplýva, že príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Jedná sa o všeobecné pravidlo uplatniteľných právnych predpisov, ktoré je uvedené v článku 11 (3) základného nariadenia. 4.Sociálna poisťovňa je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti v súvislosti s uplatniteľnou legislatívou. Na základe toho bola Sociálna poisťovňa povinná preveriť pre určenie uplatniteľnej legislatívy relevantné skutočnosti a preto vykonala kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike. Kontroly začala Sociálna poisťovňa na základe podnetu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS ktorá upozornila na to, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch a v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je skutočný výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú na území Poľskej republike. V tejto súvislosti i Sociálna poisťovňa zaznamenala nárast v registrácii poľských zamestnávateľov, ktorí sa prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ich príjem sa pohyboval v rozpätí od 25 do 50,- eur a rozsah činnosti 4 až 10 hodín mesačne. Na základe týchto zistení bola Sociálna poisťovňa oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pobočka Senica sa pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla zamestnávateľa ale zistila, že na adrese sídla podnikania podnikateľa B. C. a to Sobotište 17 je starý neobývaný domček, z vyjadrenie Obecného úradu Sobotište vyplynulo, že uvedený podnikateľský subjekt nevykonáva ani na území obce nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť, nemal tam zriadenú žiadnu prevádzku, objekt na adrese Sobotište 17 bol jeho vlastníkom prenajatý, ale dňa 31.05.2011 bol súhlas so sídlom živnostníka B. C. - PROJEKT PLUS vlastníkom nehnuteľnosti odvolaný a napriek snahe Sociálnej poisťovne sa nepodarilo preukázať, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania ich pracovnoprávneho vzťahu a že títo zamestnanci skutočne na území Slovenskej republiky aj prácu vykonávali. Sociálna poisťovňa, pobočka Senica vykonala v dňoch 21.09.2011 až 22.09.2011 kontrolu na odvod poistného na sociálne poistenie za obdobie od 01.08.2010 do 30.06.2011 v súlade s § 242 a nasl. zák. o sociálnom poistení, o čom bol vyhotovený Protokol č. 700-0710013511-AG 02/11 a o prerokovaní ktorého bola vyhotovená zápisnica zo dňa 04.10.2011. 5.K námietke žalobcu, že Sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne žalovaná uviedla, že zamestnávateľ vykazuje znaky tzv. „schránkovej firmy“, preto bolo potrebné vychádzať z tejto skutočnosti i vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom a podanie prihlášky do poistenia nemôže zakladať sociálne poistenie a deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ. Ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná. 6.K uplynutiu lehoty uvedenej v zákone odo dňa podania prihlášky (registračného listu, týkajúcej sa vydania rozhodnutia ) poukázala žalovaná na rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011, podľa ktorého k oneskoreniu s vydaním rozhodnutia nedošlo, žalovaná konanie o odvolaní prerušila, lehota na rozhodovanie o odvolaní neplynula a až po zistení relevantných skutočností bolo zo strany žalovanej v konaní o odvolaní pokračované a bolo vydané rozhodnutie, preskúmania a zrušenia ktorého sa žalobca v tomto konaní domáha. 7.V závere žalovaná zdôraznila, že ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, tak vo vzťahu ku všetkých zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti sa rozhoduje o nevzniku povinného sociálneho poistenia. U osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky neexistuje cudzí prvok a na situáciu takýchto osôb sa koordinačné správne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike existuje cudzí prvok, preto sa uplatniteľná legislatíva musí posudzovať podľa koordinačných nariadení ES a ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia. 8.Súd uznesením č.k. 14S/19/2015-76 zo dňa 12.4.2016 pribral súd do konania B. C. ako zamestnávateľa žalobcu a súčasne účastníka správneho konania. 9.Následne súd uznesením č.k. 14S/19/2015-132 zo dňa 27.10.2016 konanie v predmetnej veci prerušil do právoplatného skončenia súdneho konania vedeného na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 1Sžso/11/2015, v ktorom boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené prejudiciálne otázky, pričom výsledok uvedeného konania mal zásadný význam na ďalší procesný postup ako aj rozhodnutie správneho súdu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 14S/19/2015. 10.Po právoplatnom skončení konania vedeného na Najvyššom súde SR vedeného pod sp.zn. 1Sžso/11/2015 (vo veci bol vydaný rozsudok dňa 22.8.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 9.10.2017) odpadla prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, a preto správny súd v zmysle § 100 ods. 3 SSP uznesením sp.zn. 14S/19/2015-160 zo dňa 6.12.2017 rozhodol o pokračovaní v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp.zn. 14S/19/2015. 11. Správny súd následne vec prejednal za splnenia procesných podmienok postupom podľa § 23 ods. 2 písm. b) a § 114 SSP (zák. č. 162/2015 Z.z.) v spojení s § 491 ods. 1 SSP v neprítomnosti účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 12.Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Senica dňa 22.8.2011 vydala podľa zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení na základe článku 13 (3) a 13 (4) Nariadenia európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia rozhodnutie č. 23137-1/2011-SE, podľa ktorého žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.9.2010, ktoré rozhodnutie odôvodnila zistením, že zamestnávateľ B. C. - PROJEKT PLUS, Sobotište 17 prihlásil žalobcu do poistenia odo dňa 1.9.2010, ale sociálna poisťovňa vzhľadom k tomu, že u zamestnávateľa B. C. nebolo možné fyzickou kontrolou preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca rozhodla, že poistný pomer odo dňa 1.9.2010 nevznikol. 13.Sociálna poisťovňa, pobočka Senica v dňoch 21.9. - 22.9.2011 vykonala u zamestnávateľa kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie za obdobie 1.8.2010 - 30.6.2011 a z protokolu, podpísaného aj povereným zástupcom zamestnávateľa bolo zistené, že zamestnávateľ dňom začatia výkonu kontroly ukončil podnikateľskú činnosť. Táto skutočnosť však nemá vplyv na závery v otázke uplatniteľnej legislatívy. Z pracovných zmlúv predložených až po vydaní rozhodnutia vo veci vzniku sociálneho poistenia bolo zistené, že tieto boli uzatvárané s dojednaním pracovného pomeru na kratší pracovný čas - 8 hodín mesačne, pričom zamestnanci mali priznanú mesačnú mzdu vo výške 30 eur. Vznik a zánik povinného poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky, tieto majú iba deklaratórnu povahu, nemôžu zakladať povinné sociálne poistenie, ani deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. S námietkou oneskoreného vydania rozhodnutia v odvolacom konaní sa žalovaný vysporiadal tak, že rozhodnutia považuje za vydané včas, nakoľko v období prerušenia odvolacieho konania lehoty na vydanie rozhodnutia neplynuli. Poukázal na právnu úpravu obstarávania podkladov a hodnotenia dôkazov Sociálnou poisťovňou, návrh príslušnej poľskej inštitúcie zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie dohody o určení poľského zákonodarstva a vyvrátil námietku, že vo vzťahu k žalobcovi ako občanovi Poľskej republiky bolo postupované diskriminačne pri určovaní uplatniteľnej legislatívy, nakoľko k jeho prípadu pristupoval rovnakým spôsobom, ako k ostatným zamestnancom, cudzím štátnym príslušníkom, v obdobnom postavení. 14.Krajský súd v Trnave rozsudkom 14S/19/2015 - 170 zo dňa 14.5.2018 vydaným sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom rozhodnutie žalovanej zo dňa 7.8.2013 zrušil podľa § 191 ods.1 písm. d) a e) v spojení s § 491 ods. 1 SSP (zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) pre jeho nepreskúmateľnosť a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. 15.Podľa zistenia súdu konštatovaného v rozsudku zo dňa 14.5.2018 preskúmavané rozhodnutie je rozhodnutím odvolacieho orgánu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu organizačnej zložky sociálnej poistenia, v odôvodnení ktorého absentujú podstatné náležitosti vyžadované ustanovením § 209 ods.4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Vo vzťahu k významu rozhodnutia neprimerane stručnom odôvodnení Sociálna poisťovňa, pobočka Senica neuviedla žiaden dôkaz potvrdzujúci prijatý záver o nedostatku vzniku účasti žalobcu na poistení a, logicky, ani spôsob jeho vyhodnotenia. 16.V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný síce popísal vnútroštátnu i medzinárodnú právnu úpravu posudzovaného nároku, obsah spolupráce s orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky i spôsob vykonávania šetrenia v tomto konkrétnom prípade, v konečnom dôsledku však svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnil iba tým, že výsledkami kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že by žalobca na území Slovenskej republiky vykonával činnosť ako zamestnanec. 17.Tento rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 9Sžsk/152/2018 zo dňa 11.12.2019. 18.V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že sa krajský súd opomenul vysporiadať s otázkou určenia uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou v zmysle koordinačných nariadení. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Bez toho, aby bola záväzne určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o hmotnoprávnej otázke, či je alebo nie je žaloba osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Krajský súd posudzoval rozhodnutie v merite veci bez toho, aby preskúmal, či na vydanie takéhoto rozhodnutia bola žalovaná príslušná. 19.Podľa vyjadrenia žalovanej poľská legislatíva mala byť v prípade žalobcu určená v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou. Takáto dohoda nemusí mať podľa vykonávacieho nariadenia písomnú formu, avšak v každom prípade musí byť existencia takejto dohody žalovanou preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne. Prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorých dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia). 20.Podľa kasačného súdu z administratívneho spisu žalovanej existencia dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia nevyplýva. List zo dňa 10.12.2013, ktorým mala žalovaná akceptovať návrh dohody a ktorý sa má vzťahovať na 1236 bližšie nešpecifikovaných osôb, nie je dostatočne určitý, čo do obsahu a subjektov, na ktoré sa vzťahuje. Dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aj keď nemusí mať písomnú formu, musí byť dostatočne určitá a musí z nej byť nepochybne zrejmé, na ktorú konkrétnu osobu sa určenie konkrétnej legislatívy vzťahuje. 21.Podľa názoru kasačného súdu žalovaná bola povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia. 22.Ak sa určenie poľskej legislatívy stalo, či stane konečným nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už súd vyššie uviedol, práve prechádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobcu. 23.Právne úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával a tiež čo do miesta podnikania zamestnávateľa, považuje kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné. K judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzanej žalovanou kasačný súd uviedol, že vzhľadom na odlišný právny názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č.k. 1 Vs/1/2018 prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senátu prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. 24.Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie žalovanej síce bolo potrebné zrušiť, avšak z dôvodu, že žalovaná bez zákonného dôvodu predčasne posudzovala existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom. 25.Za nedostatok postupu krajského súdu vo veci považoval kasačný súd súčasne skutočnosť, že rozhodnutie vo veci bolo prijaté sudcom, hoci od počiatku (pred zmenou procesných predpisov) v nej konal a rozhodoval senát krajského súdu. 26.Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd v ďalšom konaní prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti riadne a včas predvolaných účastníkov konania (v senáte zloženom pre zmenu v organizácii práce na Krajskom súde v Trnave vyplývajúcu z rozvrhu práce na rok 2020 čiastočne z iných členov senátu, ako tomu bolo v čase pôvodného pridelenia veci), oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a opätovne dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 27.Podľa čl. 16 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenia“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. 28.Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 29.Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo, že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 30.Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. 31.Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 32.Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. 33.V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba, občan Poľskej republiky, s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela dňa 1.12.2010 pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1 základného nariadenia priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenia) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. 34.Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sproné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS. 35.V prípade žalobcu poľská legislatíva ako uplatniteľná legislatíva mala byť určená v zmysle čl. 16 ods.4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi poľskou inštitúciou sociálneho poistenia a Sociálnou poisťovňou, pričom túto dohodu by podľa žalovaného mal potvrdzovať list zo dňa 10.12.2013 adresovaný poľskej strane (ZUS) obsahujúci stanovisko žalovaného k riešeniu situácie 1236 bližšie neidentifikovaných osôb - zamestnancov piatich zamestnávateľov pôsobiacich na území SR. 36.Rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/152/2018 súd tento doklad pre nedostatok identifikácie osôb, na ktoré by sa dohoda orgánov sociálneho poistenia mala vzťahovať, považoval za neurčitý, nepreukazujúci existenciu dohody o určení legislatívy uplatniteľnej na žalobcu. 37.Žalovaná tak podľa zistenia súdu predčasne posudzovala existenciu sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby uplatniteľná legislatíva bola záväzne určená postupom stanoveným koordinačnými nariadeniami a nimi určeným príslušným orgánom, ktorým je príslušná poľská inštitúcia ZUS nakoľko v konaní nebolo sporným, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike a podľa čl. 16 ods.2 vykonávacieho nariadenia má uplatniteľné právne predpisy určiť práve inštitúcia členského štátu bydliska dotknutej osoby. 38.Súd preto preskúmavané rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c) v spojení s § 491 ods.1 SSP ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, v ktorom žalovaná svoj postup vo veci podriadi výsledku určenia uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. 39.V konaní úspešnej žalobkyni súd priznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods.1 SSP, s tým, že o výške náhrady bude podľa § 175 ods.2 SSP rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 40.O náhrade trov konania ďalšieho účastníka B. C. súd rozhodol s poukazom na skutočnosť, že tomuto v konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.