Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 47Sa/21/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200308 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Kadlicová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2018200308.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred sudkyňou Mgr. Monikou Kadlicovou v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. H. Y. LL.M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX W., právne zastúpeného: Juraj Steinecker - advokát, s.r.o., so sídlom Vlárska 47, 917 01 Trnava, IČO: 36 866 172, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej č. 52841-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 a č. 52859-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaných rozhodnutí 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ako prvostupňový orgán sociálneho poistenia, vydala rozhodnutie č. 57226-26/2018-TT zo dňa 17.04.2018, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 1. júla 2010. 2. Proti rozhodnutiu prvého stupňa o určení vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO podal žalobca odvolanie z dôvodu, že advokáciu vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba od 01.01.2009 do 31.12.2009 a od 01.01.2010 vykonával advokáciu v mene a na účet obchodnej spoločnosti Juraj Steinecker - advokát, s.r.o. Na základe uvedenej skutočnosti žalobca dôvodil názorom, že ak si advokát zvolí výkon advokácie prostredníctvom obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným, nie je možné v zmysle advokátskej legislatívy vykonávať advokáciu iným spôsobom, a je teda zrejmé, že od 01.01.2010 nemohol vykonávať advokáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a teda mu nemohla vzniknúť povinnosť platiť poistenie. Namietal, že žalovaná vo veci vzniku a zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu rozhodla v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na právne závery vyplývajúce z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“, príp. „Ústavný súd SR“) č. k. II. ÚS 426/2012-53 a č. k. II ÚS 63/2012-52 z 21. februára 2013 a na závery vyplývajúce z posledného relevantného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, príp. „NS SR“) sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2015, s ktorými je odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozpore. 3. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 52841-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 57226-26/2018-TT zo dňa 17.04.2018 a odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 27.08.2018. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaná stotožnila so skutkovými a právnymi závermi orgánu sociálneho poistenia prvého stupňa. S poukazom na znenie ustanovení § 3 písm. a) druhý bod ZSP v znení účinnom do 31.12.2010, § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010, § 14 ods. 1 písm. b) ZSP v znení účinnom od 01.01.2008 do 31.12.2010, § 15 ods. 1 písm. b) ZSP v znení účinnom od 01.01.2008, § 21 ods. 1 ZSP v znení účinnom do 31.12.2010, § 138 ods. 9 ZSP v znení účinnom od 01.01.2010 do 31.12.2010, ako aj na ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej v rozsudku len „zákon o advokácii“), žalovaná dôvodila, že do 31.12.2010 je pre účely posudzovania právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby vo vzťahu k sociálnemu poisteniu rozhodujúce ustanovenie § 5 písm. c) ZSP, na základe ktorého je SZČO fyzická osoby, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o advokácii. Preto advokát zapísaný do zoznamu advokátov nadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. 4. Pri vyhodnotení podkladov a skutočností potrebných pre vydanie rozhodnutia vo veci žalovaná vychádzala zo skutočností, že žalobca bol od 01.01.2009 zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory (SAK), pričom podľa výpisu z riadneho daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009 bol príjem žalobcu vyšší ako zákonom o sociálnom poistení stanovená suma (3 834,96 Eur), a preto žalobcovi v zmysle § 21 ods. 1 ZSP vzniklo 01.07.2010 povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie. Zároveň žalovaná brala do úvahy aj skutočnosť, že žalobca predložil potvrdenie SAK zo dňa 04.01.2010 o spôsobe výkonu advokácie, v ktorom potvrdila, že žalobcovi 31.12.2009 zaniklo oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne. Od uvedeného dátumu môže žalobca vykonávať advokáciu len v mene a na účet spoločnosti Juraj Steinecker - advokát, s.r.o., v ktorej je žalobca spoločníkom a konateľom. K vyhodnoteniu skutočného stavu a podkladov predložených žalobcom k administratívnemu konania žalovaná uviedla, že zánikom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa zákona o advokácii sa rozumie vyčiarknutie advokáta Slovenskou advokátskou komorou zo zoznamu advokátov, pričom žalovaná prihliadla na skutočnosť, že takýto doklad žalobca v konaní nepredložil. S poukazom na zákonnú úpravu foriem výkonu advokácie podľa § 12 zákona o advokácii žalovaná vychádzajúc z právnej úpravy postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) ZSP a z úpravy zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO podľa § 21 ods. 4 písm. c) ZSP ustálila, že zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby právne bezvýznamná, a teda zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako SZČO. S prihliadnutím na skutkové okolnosti žalovaná vyhodnotila, že žalobca mal v roku 2009 príjem, ktorý je zdaňovaný ako príjem z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov a z toho dôvodu žalobcovi povinné sociálne poistenie vzniklo 1. júla 2010. 5. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava vydala rozhodnutie č. 57226-27/2018-TT zo dňa 17.04.2018, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o sociálnom poistení rozhodla, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2010. 6. Proti rozhodnutiu prvého stupňa č. 57226-27/2018-TT zo dňa 17.04.2018 o určení zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO podal žalobca odvolanie z dôvodu, že advokáciu vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba od 01.01.2009 do 31.12.2009 a od 01.01.2010 vykonával advokáciu v mene a na účet obchodnej spoločnosti Juraj Steinecker - advokát, s.r.o. Na základe uvedenej skutočnosti žalobca dôvodil názorom, že ak si advokát zvolí výkon advokácie prostredníctvom obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným, nie je možné v zmysle advokátskej legislatívy vykonávať advokáciu iným spôsobom, a je teda zrejmé, že od 01.01.2010 nemohol vykonávať advokáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a teda mu nemohla vzniknúť povinnosť platiť poistenie a ani znova zaniknúť táto povinnosť 31.12.2010. Rovnako aj v tomto odvolaní žalobca namietal nezákonné rozhodovanie pobočky Sociálnej poisťovne s ustálenou rozhodovacou praxou súdov. 7. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 52859-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 57226-27/2018-TT zo dňa 17.04.2018 a odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 27.08.2018. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaná stotožnila so skutkovými a právnymi závermi orgánu sociálneho poistenia prvého stupňa. S poukazom na znenie ustanovení § 3 písm. a) druhý bod ZSP v znení účinnom do 31.12.2010, § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010, § 14 ods. 1 písm. b) ZSP v znení účinnom od 01.01.2008 do 31.12.2010, § 15 ods. 1 písm. b) ZSP v znení účinnom od 01.01.2008, § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010, § 138 ods. 9 ZSP v znení účinnom od 01.01.2010 do 31.12.2010, ako aj na ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o advokácii žalovaná dôvodila, že do 31.12.2010 je pre účely posudzovania právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby vo vzťahu k sociálnemu poisteniu rozhodujúce ustanovenie § 5 písm. c) ZSP, na základe ktorého je SZČO fyzická osoby, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o advokácii. Preto advokát zapísaný do zoznamu advokátov nadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. 8. Po právnej stránke žalovaná dôvodila, rovnako ako vo vyššie uvedenom skoršom rozhodnutí druhého stupňa vo veci určenia vzniku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO, poukazom na zákonnú úpravu foriem výkonu advokácie podľa § 12 zákona o advokácii žalovaná vychádzajúc z právnej úpravy postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) ZSP a z úpravy zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO podľa § 21 ods. 4 písm. c) ZSP. Vyslovila záver, že zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby právne bezvýznamná, a teda zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako SZČO. S prihliadnutím na skutkové okolnosti žalovaná vyhodnotila, že žalobca mal v roku 2009 príjem, ktorý je zdaňovaný ako príjem z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov a z toho dôvodu žalobcovi povinné sociálne poistenie vzniklo 1. júla 2010. 9. Žalovaná rovnako ako v rozhodnutí, ktorým potvrdila vznik povinného sociálneho poistenia žalobcu v postavení SZČO, aj v rozhodnutí o potvrdení určenia zániku tohto povinného sociálneho poistenia vychádzala zo skutkových okolností uvedených v bode 4. tohto rozsudku, t. j. s rovnakým právnym posúdením prihliadla na skutočnosť, že žalobca bol v relevantnom období zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou a v roku 2009 jeho príjem fyzickej osoby presiahol zákonom stanovenú sumu stanovenú pre účely určenia vzniku povinného sociálneho poistenia SZČO. Vo vzťahu k napádanému zániku povinnej účasti žalobcu na sociálnom poistení SZČO žalovaná uviedla, že na základe registra daňových subjektov, vedeného orgánmi daňovej správy, bolo zistené, že žalobca bol v období od 12.01.2009 do 18.01.2010 registrovaný na príslušnom daňovom úrade ako fyzická osoby, ktorá je registrovaná v súvislosti so zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Na základe uvedenej skutočnosti žalovaná uzavrela, že žalobca nemá právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia od 01.01.2011 a povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie SZČO mu zaniklo dňa 31. decembra 2010. 10. Ohľadom nálezu ústavného súdu, na ktorý žalobca v odvolaniach poukazoval, žalovaná uviedla, že tento nález je individuálnym rozhodnutím o sťažnosti konkrétnej fyzickej osoby, pričom predmetným nálezom bolo vyslovené, že boli porušené základné práva sťažovateľa v konkrétnom konaní, a preto nejde o rozhodnutie, ktorým by ústavný súd podával záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. 11. V predmetnej veci určenia vzniku a zániku povinného sociálneho poistenia advokátov v postavení SZČO pri zmene formy výkonu advokácie žalovaná v rozhodnutiach druhého stupňa dala do pozornosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov, ktorá je v súlade s právnymi závermi vplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/27/2010 zo dňa 1. júla 2011, publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012 pod č. 66, z ktorého vybrala na podporu zákonnosti administratívnych rozhodnutí prvého stupňa citáciu: „na účely zákona o sociálnom poistení treba advokáta, zapísaného v zozname advokátov, vedenom Slovenskou advokátskou komorou, považovať za povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo ako spoločník, prípadne či konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.“ II. Žaloba a jej dôvody 12. Proti rozhodnutiam žalovanej č. 52841-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 a č. 52859-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 podal žalobca včas správne žaloby v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP a domáhal sa, aby správny súd napadnuté rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 57226-26/2018-TT a č. 57226-27/2018-TT, obe zo dňa 17.04.2018, zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. V záujme hospodárnosti navrhol obe súdne konania spojiť podľa § 65 ods. 1 SSP na spoločné konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. 13. Žaloba proti rozhodnutiu žalovanej č. 52841-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 bola vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 47Sa/21/2018 a žaloba proti rozhodnutiu žalovanej č. 52859-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 bola vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 47Sa/24/2018. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 47Sa/21/2018-82 zo dňa 13.03.2019 spojil uvedené veci na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 47Sa/21/2018. 14. Zopakoval priebeh administratívnych konaní predchádzajúcich vydaniu napádaných rozhodnutí a zhodne namietal nesprávne právne posúdenie vecí žalovanou spočívajúce v nesprávnom výklade relevantných právnych ustanovení a nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, predovšetkým z dôvodu, že sa žalovaná nedostatočne vysporiadala s právnym výkladom relevantnej právnej úpravy a riadnym spôsobom nevzala do úvahy judikatúru v danej oblasti. 15. Žalobca vyjadril nesúhlas so záverom žalovanej, že by mal byť žalobca platiteľom povinného sociálneho poistenia v období od 1. júla 2010 do 31. decembra 2010 bez ohľadu na zmenu výkonu formy výkonu advokácie žalobcom a bez ohľadu na skutočnosť, či žalobca v danom období vykonával advokáciu ako SZČO alebo iným spôsobom. 16. Vo vzťahu k vecnej nesprávnosti napádaných rozhodnutí žalobca zopakoval skutkové okolnosti a právny názor z nich vyplývajúci, že advokáciu vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba od 01.01.2009 do 31.12.2009 a od 01.01.2010 vykonával advokáciu v mene a na účet obchodnej spoločnosti Juraj Steinecker - advokát, s.r.o. Na základe uvedenej skutočnosti žalobca mal za to, že ak si advokát zvolí výkon advokácie prostredníctvom obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným, nie je možné v zmysle advokátskej legislatívy vykonávať advokáciu iným spôsobom, a je teda zrejmé, že od 01.01.2010 nemohol vykonávať advokáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a teda mu nemohla vzniknúť povinnosť platiť poistenie a ani znova zaniknúť táto povinnosť 31.12.2010. 17. V nadväznosti na uvedené žalobca považoval za potrebné zdôrazniť účelovosť postupu žalovanej, ktorý je v rozpore s jednoznačnými rozhodnutiami najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktorých závery v žalobe citoval a ktoré zdôrazňujú materiálny prístup k predmetnej problematike, nie formalistický a účelový, aký zvolila žalovaná. 18. Žalovaný v tejto súvislosti citoval a poukázal na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2017 ako aj na závery nálezov Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 426/2012-53 zo dňa 21. februára 2013 a č. k. II ÚS 63/2012-52 zo dňa 21. februára 2013, s ktorými sú žalobou napadnuté rozhodnutia žalovanej v rozpore. Žalobca mal za to, že tvrdenie žalovanej o podstatnom význame § 5 ods. c) ZSP pre účely určenia vzniku a zániku postavenia SZČO a jej povinného sociálneho poistenia, neobstojí a práve ústavný súd vo vyššie uvádzaných rozhodnutiach vytkol, že potvrdenie SAK podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii o forme výkonu advokácie podľa § 12 citovaného zákona o tom, či je advokát SZČO, žalované nemôže svojvoľne ignorovať, resp. spochybňovať. V súvislosti s uvedeným žalobca poukázal na dôvodovú správu k danému ustanoveniu, ktorá explicitne uvádza, že dané záväzné potvrdenie platí aj pre účely poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Ústavný súd ďalej uviedol, že: „Nemožno považovať za ústavne prípustnú takú prax, podľa ktorej sa napriek jasnej dikcii zákona podporenej dôvodovou správou bez právne relevantného odôvodnenia odmieta priznať aktu komory účinok predpokladaný zákonom.“ 19. Tvrdenie žalovanej, že rozhodovacia prax slovenských súdov je ustálená v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 7 Sžso 27/2010 z 1. júla 2011, žalobca označil za nepravdivé. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že ide o staršie a ojedinelé rozhodnutie, pričom podľa názoru uvedeného v náleze ÚS SR 63/2010, závery uvedené v tomto rozsudku najvyššie súdu neobstoja. Zároveň dal žalobca do pozornosti právne závery neskoršieho a novšieho rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2017, podporujúce argumentáciu žalobcu. 20. Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že štandardná judikatúra NS ST a ÚS SR vyslovila názor, že ustanovenie § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010 je potrebné vykladať materiálne, pričom fyzická osoba vykonávajúca advokáciu ako konateľ s.r.o. v súlade so záväzným potvrdením SAK aj pre účely zákona o sociálnom poistení, nie je podľa uvedeného ustanovenia ZSP samostatne zárobkovo činnou osobou a platcom poistenia v tomto zmysle. Žalobca teda za inkriminované obdobie do 31. decembra 2010 nebol SZČO a v tomto zmysle sú aj napadnuté rozhodnutia druhého stupňa nezákonné. III. Vyjadrenia žalovanej a žalobcu 21. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 22. Zopakovala dôvody napadnutých rozhodnutí vo veciach určenia vzniku a zániku povinnej účasti žalobcu na sociálnom poistení v postavení SZČO s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu vyjadrila názor, že Sociálna poisťovňa správne postupovala, ak žalobcu považovala za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 a následne pri posudzovaní vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, na základe príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktoré žalobca dosiahol v rozhodujúcom období, t. j. v roku 2009, rozhodla, že žalobcovi od 1. júla 2010 vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a zároveň žalobca stratil právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia až dňom 31. decembra 2010, vzhľadom na skutočnosť, že s účinnosťou od 01.01.2011 sa na základe zákona č. 543/2010 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o sociálnom poistení, zmenila právna definícia SZČO upravená v § 5 ZSP, ktorej vznik je okrem iného podmienený registráciou fyzickej osoby podľa osobitného predpisu ( zákona o dani z príjmov, zákona o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov) v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 ZSP. 23. Žalovaná zotrvala na právnom názore, že zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) citovaného zákona, pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti. 24. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 63/2012, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/7/2011, a vec vrátená na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, žalovaná uviedla, že najvyšší súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Sžso/32/2013, zo dňa 27. novembra 2013, právoplatným dňa 16. decembra 2013, v ktorom sa opakovane stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne pri posudzovaní právneho postavenia advokátov na účely sociálneho poistenia po zmene formy výkonu advokácie. Rovnakú genézu rozhodovania v spornej právnej otázke žalovaná ozrejmila aj ohľadom žalobcom poukazovaného nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 426/2012 zo dňa 21. februára 2013, ktorým bol zrušený rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/21/2011 a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý následne opätovne konal a rozhodol v zhode s právnym názorom žalovanej. 25. Súčasne poukázala na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal identickým predmetom konania aj v náleze č. k. II. ÚS 335/2013-51, zo dňa 26. marca 2015, v ktorom vyjadril právny záver, že „...nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa...“ V predmetnom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky súčasne konštatuje, že „Najvyšší súd v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k právnemu záveru o tom, že zmena formy výkonu advokácie nemá vplyv na zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia.“ K tomuto záveru dospel II. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky potom, ako Plénum ústavného súdu, ktoré rozhoduje o zjednotení odchylných právnych názorov, zamietlo uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2015, zo dňa 4. marca 2015, návrh II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, aby plénum ústavného súdu prijalo zjednocujúce stanovisko v tomto znení : „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom poistení.“ 26. Vzhľadom na rozhodnutie pléna ústavného súdu dospel II. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky k právnemu záveru, že je potrebné rozhodovať' v línii uznesenia sp. zn. III. ÚS 426/2012, zo dňa 12. septembra 2012, ktorým bola sťažnosť žalobcu v obdobnej veci odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Týmto postupom bola odstránená nejednotnosť judikatúry Ústavného súdu SR a v záujme právnej istoty Plénum ústavného súdu SR akceptovalo prevládajúcu judikatúru senátov Ústavného súdu SR v obdobných veciach. Žalovaná dala do pozornosti, že z právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrených v náleze č. k. II. ÚS 335/2013-51, vychádzal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9Sžso/122/2015, zo dňa 26. júla 2017, ktorý zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/97/2013, zo dňa 10. apríla 2015, tak, že žalobu v obdobnej veci zamietol. Rovnaký právny názor na posudzovanie právneho postavenia advokáta na účely sociálneho poistenia, ktorý zmenil formu výkonu advokácie zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. 9Sžso/215/2015, zo dňa 26. júla 2017, v rozsudku sp. zn. 9Sžso/27/2016, zo dňa 29. novembra 2017, ako aj v ďalšom rozsudku sp. zn. 1Sžsk/14/2017, zo dňa 26. júna 2018. 27. V nadväznosti na uvedené žalovaná poukázala na to, že judikatúra súdov Slovenskej republiky je v súčasnosti jednotná v tom, že zmenou formy výkonu advokácie advokátovi nezaniká právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. 28. V replike na vyjadrenie žalovanej žalobca argumentačne zotrvával na svojich žalobných dôvodoch, ako aj na žalobnom petite. Opätovne poukázal na nedávne rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžo/117/2015 z marca 2017, v ktorom najvyšší súd zdôraznil materiálnu rovinu posudzovania problému tak, ako tvrdí žalobca. Dôvodil právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle uvedeného rozhodnutia, že advokát, ktorý nie je oprávnený dosahovať príjem z advokátskej činnosti samostatne (nemôže túto činnosť vykonávať na vlastný účet), hoci je zapísaný v zozname advokátov, nemôže byť podľa názoru najvyššieho súdu považovaný za SZČO podľa § 5 písm. c) ZSP. 29. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu, s poukazom na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 335/2013-51 zo dňa 26. marca 2015, odstraňujúci nejednotnosť judikatúry ústavného súdu v spornej právnej otázke, odvolávanie sa žalobcu na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2017 označila za účelové, pretože ide o jediný rozsudok najvyššieho súdu v obdobnej veci, v ktorom sa najvyšší súd odklonil od ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky. Vo vzťahu k petitu žaloby žalovaná zotrvala na svojom návrhu z vyjadrenia k jej obsahu, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. IV. Relevantná právna úprava 30. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 31. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 32. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 33. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. 34. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 35. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 36. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 37. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 38. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. 39. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 40. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. 41. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 42. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 43. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 44. Podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu. 45. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9. 46. Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. (účinného od 01.01.2008), povinne dôchodkovo poistená osoba je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená. 47. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak. 48. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). 49. Podľa § 12 ods. 1 písm. e) zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. 50. Podľa § 72 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii predsedníctvo komora ďalej vydáva záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 51. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej a priebeh administratívnych konaní predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP) vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 52. Zo skutkových okolností sú pre posúdenie opodstatnenosti žalobných bodov relevantné medzi stranami nesporné fakty, že žalobca bol od 01.01.2009 zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory, pričom podľa výpisu z riadneho daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009 bol príjem žalobcu vyšší ako zákonom o sociálnom poistení stanovená suma (3 834,96 Eur), čo žalovaná v zmysle § 21 ods. 1 v spojení s § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010 vyhodnotila ako splnenie podmienok na vznik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobcu od 01.07.2010. 53. Zároveň z obsahu administratívneho spisu a listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že Slovenská advokátska komora vydala žalobcovi potvrdenie zo dňa 04.01.2010 o spôsobe výkonu advokácie, v ktorom potvrdila, že žalobcovi 31.12.2009 zaniklo oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne a od uvedeného dátumu môže žalobca vykonávať advokáciu len v mene a na účet spoločnosti Juraj Steinecker - advokát, s.r.o., v ktorej je žalobca spoločníkom a konateľom. 54. Teda žalobca s účinnosťou od 01.01.2010 zmenil spôsob výkonu advokácie, ktorú vykonával samostatne ako fyzická osoba, na výkon advokácie spôsobom ako konateľ vyššie uvedenej spoločnosti s ručením obmedzeným. 55. Súdny prieskum žalobou napadnutých rozhodnutí vyvolali rozdielne právne názory žalobcu a žalovanej na posúdenie zákonných podmienok vzniku a zániku povinnej účasti advokáta na sociálnom poistení (povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení) v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby v súvislosti so zmenou právnej formy výkonu advokácie, predovšetkým v situácii, kedy advokát zapísaný v zozname advokátov, vedenom Slovenskou advokátskou komorou, prestane vykonávať advokáciu vo vlastnom mene a na vlastný účet so statusom SZČO a začne vykonávať advokáciu ako konateľ obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) zákona o advokácii v mene a na účet takejto obchodnej spoločnosti, pričom súbeh týchto dvoch foriem výkonu advokácie zákon o advokácii explicitne vylučuje. 56. V podstate, žalobca s poukazom na právne závery vyplývajúce z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 426/2012-53 a č. k. II ÚS 63/2012-52, oba z 21. februára 2013 a z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2015, prezentuje právny názor, že zmenou formy samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným dochádza vo vzťahu k advokátovi k zániku jeho statusu samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom poistení, pričom záväzné stanovisko vydané predsedníctvom SAK podľa § 72 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu, je pre Sociálnu poisťovňu záväzné. 57. Naproti tomu, žalovaná s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu a početnú judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo dňa 4. marca 2015, č. k. II. ÚS 335/2013-51 zo dňa 26. marca 2015, sp. zn. III. ÚS 426/2012 zo dňa 12. septembra 2012, sp. zn. 7Sžso/32/2013 zo dňa 27. novembra 2013, sp. zn. 9Sžso/122/2015 zo dňa 26. júla 2017, sp. zn. 9Sžso/215/2015 zo dňa 26. júla 2017, sp. zn. 9Sžso/27/2016 zo dňa 29. novembra 2017, sp. zn. 1Sžsk/14/2017 zo dňa 26. júna 2018), prezentujúcu odlišný právny záver k spornej otázke vzniku a zániku povinného sociálneho poistenia advokáta podľa zákona o sociálnom poistení v súvislosti so zmenou formy výkonu advokácie, zastáva právny názor, že zmena formy výkonu advokácie má za následok len zmenu v spôsobe zdaňovania príjmu advokáta, avšak touto zmenou formy výkonu advokácie nezaniká advokátovi právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. 58. Podľa § 5 ods. 1 SSP konanie pred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12. 59. Podľa čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. 60. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 61. S prihliadnutím na uznesenie Pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo dňa 4. marca 2015, ktorým plénum ústavného súdu zamietlo návrh na prijatie zjednocujúceho stanoviska v znení : „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom poistení.“, ako aj s prihliadnutím na nasledovné zjednotenie spôsobu rozhodovania vo vzťahu k predmetnej právnej otázke v obdobných veciach ústavným súdom a najvyšším súdom, možno konštatovať, že v ostatnom období prevažuje ustálená rozhodovacia prax súdov, ktorou v obdobných veciach súdne autority dospeli k záveru, že pri zmene formy výkonu advokácie nenastali zákonom taxatívne určené skutočnosti podľa § 21 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, na základe ktorých by mala zaniknúť povinná účasť advokáta na sociálnom poistení, a to z titulu trvania jeho právneho postavenia SZČO podľa § 5 písm. c) citovaného zákona. 62. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2017 odôvodňuje zmenu právnych záverov vo vzťahu k spornej otázke vzniku a zániku povinného sociálneho poistenia advokáta podľa zákona o sociálnom poistení v súvislosti so zmenou formy výkonu advokácie. V prípade žalobcom poukazovaného rozhodnutia najvyššieho súdu možno konštatovať, že ide o ojedinelé rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnej veci, ktorým sa senát najvyššieho súdu odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, o čom svedčia rozhodnutia najvyššieho súdu zo skoršieho obdobia, ako aj z obdobia nasledujúceho po vyhlásení rozhodnutia sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2017 (napr. rozhodnutia NS SR v obdobných veciach sp. zn. 9Sžso/122/2015 zo dňa 26. júla 2017, sp. zn. 9Sžso/215/2015 zo dňa 26. júla 2017, sp. zn. 9Sžso/27/2016 zo dňa 29. novembra 2017, sp. zn. 1Sžsk/14/2017 zo dňa 26. júna 2018). 63. V neposlednom rade správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/24/2017 zo dňa 27. februára 2019, ktorým najvyšší súd v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej (Sociálnej poisťovne, ústredie) v obdobnej veci zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/69/2015-112 zo dňa 14.09.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 64. Okrem poukazu na rozhodovaciu prax ústavného súdu a najvyššieho súdu k spornej otázke právneho postavenia advokáta ako SZČO po zmene formy výkonu advokácie a s tým súvisiaceho nezániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia advokáta v postavení SZČO podľa zákona o sociálnom poistení, vychádzal najvyšší súd aj z právneho záveru obsiahnutého z rozsudku NS SR sp. zn. 9Sžso/122/2015 zo dňa 26.07.2017, podľa ktorého: „Oprávnenie na vykonávanie advokácie je viazané na fyzickú osobu a nezaniká ani v prípade, že advokátsku činnosť realizuje prostredníctvom obchodnej spoločnosti, v dôsledku čoho v danom prípade nenastali zákonom taxatívne vymedzené skutočnosti (§ 21 zákona č. 461/2003 Z. z.) rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia u žalobcu ako SZČO.“ 65. Kasačný súd v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/24/2017 zo dňa 27. februára 2019 taktiež konštatoval ojedinelosť právnych záverov vyplývajúcich z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach č. k. II. ÚS 426/2012-53 zo dňa 21. februára 2013 a č. k. II ÚS 63/2012-52 zo dňa 21. februára 2013, ktorými žalobca podporoval svoju argumentáciu aj v tejto veci, pričom kasačný súd odklon od ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu deklaroval poukazom na skoršie rozhodnutia ústavného súdu s odlišnými právnymi závermi v spornej právnej otázke v obdobných veciach, a to napr. poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 290/2010 zo dňa 07.09.2010, sp. zn. II. ÚS 508/2010 zo dňa 25.112010, sp. zn. I. ÚS 93/2012 zo dňa 29.02.2012, sp. zn. IV. ÚS/103/2012 zo dňa 01.03.2012, sp. zn. I. ÚS 64/2012 zo dňa 08.02.2012, sp. zn. III. ÚS 118/2012 zo dňa 28.03.2012. 66. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii kasačný súd v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/24/2017 zo dňa 27. februára 2019 vychádzal pri posúdení záväznosti potvrdenia predsedníctva SAK, vystaveného podľa citovaného ustanovenia v súvislosti so zmenou formy výkonu advokácie podľa § 12 zákona o advokácii, z právneho názoru najvyššieho súdu vyplývajúceho z rozsudku sp. zn. 9Sžso/23/2013 zo dňa 27. decembra 2013, v zmysle ktorého: „Námietka žalobcu, že ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zákona č. 586/2003 Z. z. je nutné chápať ako zákonné zverenie právomoci predsedníctvu SAK rozhodovať aj o skutočnosti, ktorá osoba zo špeciálne úzko vymedzenej skupiny osôb, a to advokátov, je alebo nie je SZČO v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z., odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.“ V nadväznosti na uvedené kasačnú súd ohľadom záväznosti potvrdenia predsedníctva SAK o statuse advokáta z pohľadu postavenia SZČO poukázal citáciou aj na právny záver k danej právnej otázke vyplývajúci z uznesenia ÚS SR č. k. I. ÚS 93/2012-14 zo dňa 29. februára 2012: „Ak najvyšší súd akceptoval kritériá vymedzenia SZČO podľa zákona č. 461/2003 Z. z. (§ 5) vo vzťahu k výkonu advokácie pred obsahom potvrdenia vydaného v rámci zákonom vymedzenej pôsobnosti samosprávnej stavovskej organizácie advokátov [§ 71 ods. 2 písm. k/ ], uvedené podľa názoru ústavného súdu v spojení s ostatnými dôvodmi rozsudku najvyššieho súdu nenasvedčuje možnej arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu.“ 67. S prihliadnutím na vyššie uvádzané právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, správny súd konštatuje, že námietky žalobcu v tejto veci sú nedôvodné a žalovaná v napadnutých rozhodnutiach rozhodla vecne správne, keď na základe v administratívnom konaní zisteného skutočného stavu veci rozhodla tak, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe (§ 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010) vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie (§ 21 ods. 1 citovaného zákona) dňa 1. júla 2010 a toto povinné sociálne poistenie SZČO mu zaniklo dňa 31. decembra 2010 (§ 21 ods. 4 písm. b/ citovaného zákona), a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca zmenil formu samostatného výkonu advokácie a od 01.01.2011 vykonával advokáciu len ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 12 ods. 1 písm. e/ zákona o advokácii). 68. Na základe vyššie uvádzaného vývoja rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vo vzťahu k spornej otázke zachovania statusu samostatne zárobkovo činnej osoby advokáta pre účely povinného sociálneho poistenia po zmene formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, správny súd, rešpektujúc zásadu právnej istoty ovládajúcu konanie súdneho prieskumu zákonnosti orgánov verejnej správy (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 5 ods. 1 SSP), sa pri rozhodovaní v prejednávanej veci neodklonil od právnych záverov v predmetnej spornej otázke, vyslovených ústavným súdom a najvyšším súdom v obdobných veciach, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP). 69. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnej žalovanej trovy konania nepriznal, pretože orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).