Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/88/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200311 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2018200311.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobcu : T-ZONE, s.r.o., so sídlom Mierová 956/14, Jelka 925 23, IČO : 36 713 562, právne zastúpeného : JUDr. Ľubomír Vanek, advokát, so sídlom Potočná 249/16, 909 01 Skalica, proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101556381/2018 z 13. augusta 2018 takto r o z h o d o l : I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Rozhodnutím č. 101556381/2018 z 13. augusta 2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie") žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok" alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane" alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa) č. 188864/2018 z 3. apríla 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume 53 908,04 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013, t. j. nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 bol znížený zo sumy 91 950,57 eur na sumu 38 042,53 eur. 2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane daňovou kontrolou zistil, že žalobca si uplatnil v mesiaci august 2013 odpočítanie dane z faktúry č. 130576 zo dňa 16.09.2013 (dátum vzniku daňovej povinnosti 31.08.2013) od spoločnosti AA Logistic, s.r.o. za sprostredkovanie v hodnote bez DHP 269 540,18 eur, DPH 53 908,04 eur, spolu 323 448,22 eur. Správca dane za účelom preverenia poskytnutej služby vykonal dokazovanie, pričom na základe zistených skutočností uzavrel, že nebolo preukázané, že sprostredkovanie nákupu tovaru bolo uskutočnené spoločnosťami AA Logistic, s.r.o., resp. FACIES, s.r.o., keď preverované spoločnosti nepotvrdili jednanie s inými osobami ako konateľmi spoločnosti T-ZONE, s.r.o. pani Ritou Tamás a pánom Attila Tamás, teda v danom prípade bolo jednoznačne spochybnené dodanie služby. Preto správca dane neuznal odpočítanie dane z faktúry č. 130576 zo dňa 16.09.2013 za sprostredkovanie nákupu tovaru od dodávateľov - výrobcov mlieka, ktoré nebolo preukázané žiadnymi relevantnými dokladmi dodajúc, že predložený zoznam odberateľov tovaru nepreukazuje, že bol predaný práve tovar, ktorý bol nakúpený od dodávateľov, ktorých sprostredkovala spoločnosť AA Logistic, s.r.o. resp. FACIES, s.r.o. alebo osoby U. Y., D. I. a V. B.. S poukazom na uvedené správca dane skonštatoval, že nakoľko si daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období august 2013 uplatnil právo na odpočítanie dane za sprostredkovanie, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť, kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane zo sprostredkovania vo výške 53 908,04 eur v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH" alebo „zákon č. 222/2004 Z. z."). 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, pričom odvolacie námietky kopírujú v značnom smere žalobné body (k tomu pozri body 14 až 27 rozsudku). 4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane konštatujúc, že správca dane vykonal dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, tento preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, daňovú kontrolu vykonával v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Tiež poukázal na to, že správca dane vykonal dokazovanie podľa § 24 daňového poriadku v súlade so zásadami správy daní uvedenými v § 3 daňového poriadku s tým, že záver, ktorý správca dane vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Ďalej dôvodil, že správca dane v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že vyjadrenia zúčastnených osôb nie sú vierohodné a bez pochybností nepreukazujú, že dodanie služieb bolo uskutočnené tak, ako deklaruje sporná faktúra, pričom závery správcu dane vyplývajú z riadne vykonaného dokazovania a vyhodnotenia získaných dôkazov. Žalovaný mal za to, že dokazovanie správcu dane spochybnilo reálne uskutočnenie poskytnutej služby - sprostredkovanie kontaktov na nových potenciálnych dodávateľov a odberateľov deklarovaných dodávateľom AA Logistic, s.r.o pre daňový subjekt a preto správca dane postupoval správne, keď odpočítanie dane zo spornej faktúry neuznal. 5. K tvrdeniu daňového subjektu, že správca dane nevyslovil pochybnosti, tieto mu neoznámil a nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, čím mu zabránil predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy k svojim tvrdeniam a tiež, že bol so závermi správcu dane prvýkrát oboznámený až doručením protokolu označiac ich za nepravdivé poukázal na to, že daňovému subjektu bola zaslaná výzva zo dňa 04.04.2016, v ktorej správca dane vyzval daňový subjekt na uplatnenie svojho práva na vyjadrenie sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v lehote 8 dní odo dňa doručenia výzvy, pričom daňový subjekt doručil dňa 18. apríla 2016 správcovi dane elektronickými prostriedkami žiadosť o predĺženie lehoty určenej správcom dane vo výzve, ktorej správca dane oznámením zo dňa 19.04.2016 vyhovel a dňa 22.04.2016 podal daňový subjekt elektronickými prostriedkami vyjadrenie. Ďalej žalovaný poukázal na to, že daňovému subjektu boli preukazne doručené upovedomenia o výsluchu svedkov zo dňa 25.06.2015, 23.07.2015, 01.07.2016, na ktoré sa nedostavil dodajúc, že daňový subjekt nemal podceňovať inštitút svedeckej výpovede, najmä sa nevzdávať práva zúčastniť sa a hlavne aj klásť svedkovi otázky a podávať správcovi dane do protokolu prípadné námietky proti priebehu vypočutia svedka. 6. K námietke daňového subjektu týkajúcej sa ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) a § 46 ods. 5 daňového poriadku uviedol, že daňový poriadok predpokladá aktívnu účasť daňového subjektu v preukazovaní ním uplatnených nárokov v priebehu daňovej kontroly, pričom každé zdaniteľné plnenie, teda každý účtovný prípad by mal byť zdokumentovaný dokladom či faktúrou s kompletnými náležitosťami, mal by byť doložený zmluvou týkajúcou sa tohto obchodného prípadu a všetkými doplnkovými dokladmi doplniac, že v danom prípade bolo zjavné čo bude správca dane kontrolovať (uplatnenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013) a preto malo byť v záujme daňového subjektu pripraviť kompletnú dokumentáciu, ktorá súvisí s kontrolovaným obdobím a to nielen faktúry a iné doklady, ale aj doplnkovú dokumentáciu, ktorá preukazuje uskutočnenie zdaniteľných obchodov, ako aj spárovanie s výstupnými plneniami daňového subjektu. Súčasne žalovaný zdôraznil, že vo všeobecnosti je možné zhrnúť právo aj povinnosť daňového subjektu pri dokazovaní do záveru, že daňový subjekt musí vedieť sám preukázať skutočnosti, ktoré uvádza vo svojich dokladoch a v daňovom priznaní a až následne správca dane aplikáciou § 46 ods. 5 daňového poriadku umožní rozhodné skutočnosti daňovému subjektu preukázať s tým, že právo daňového subjektu vyplývajúce mu z § 45 ods. 1 písm. c) daňového poriadku daňovému subjektu nevyplýva na základe zaslanej výzvy správcu dane, ale priamo z tohto ustanovenia. 7. K námietkam týkajúcich sa výpovede svedkov žalovaný argumentoval, že výpoveď U. Y., konateľa spoločnosti AA Logistic, s.r.o. je len tvrdením o uskutočnení sprostredkovania pre daňový subjekt bez predloženia relevantných dôkazov vylučujúcich akékoľvek pochybnosti správcu dane, pričom na základe výpovede U. Y. považoval správca dane za potrebné vypočuť aj svedka D. ?I. a ďalej V. B. s tým, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané reálne poskytnutie kontaktov na nových dodávateľov a odberateľov sprostredkovateľom AA Logistic, s.r.o., nakoľko v priebehu daňovej kontroly ani v priebehu vyrubovacieho konania, daňový subjekt ani vypočutí svedkovia nepreukázali, ktoré konkrétne kontakty boli podkladom k vystaveniu dodávateľskej faktúry č. 130576 zo dňa 16.09.2013, z ktorej si daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane. 8. Žalovaný ďalej dôvodil, že v zmysle Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 20. decembra 2012 predloženej daňovým subjektom v nadväznosti na dodávateľskú faktúru č. 130576 zo dňa 16.09.2013 možno konštatovať, že v danom prípade neboli dodržané ani ustanovenia Obchodného zákonníka § 642 až 651, čo taktiež spochybňuje reálnosť sprostredkovania kontaktov spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. a to napríklad, že sprostredkovateľ neuschoval doklady, ktoré nadobudol v súvislosti so sprostredkovateľskou činnosťou a ďalej, že osoby, ktoré zabezpečovali sprostredkovanie, ani po opakovanom vyzvaní správcu dane nepredložili žiadnu písomnosť, resp. doklady, nevymenovali ani jednu osobu alebo farmu, ktorej obchodnú spoluprácu mali podľa ich slov sprostredkovať dodajúc, že daňový subjekt ako záujemca a dodávateľ AA Logistic, s.r.o. ako sprostredkovateľ, tým, že nedbali a dôsledne nedodržali práva a povinnosti zmluvných strán tak, ako sú zadefinované v uzatvorenej písomnej zmluve podľa Obchodného zákonníka, sami seba zbavili možnosti dokladovania a preukázania uskutočnenia sprostredkovania z hľadiska dôkaznej sily, pretože mali možnosť si zadovážiť dostatok dôkazov. 9. Ďalej žalovaný poukázal aj na konkrétne rozpory vo výpovediach svedkov V. B. a U. Y., konkrétne obdobia ich spolupráce a taktiež skutočností týkajúcich sa vystavenia faktúry a podkladu na províziu, keď V. B. tvrdil, že mesačne dostával od pána Y. dodacie listy, na základe ktorých sa vystavovali faktúry s vypočítanou províziou, pričom pán Y. poprel skutočnosť, že by predkladal spoločnosti FACIES, s.r.o. dodacie listy ako podklady pre fakturáciu a uviedol, že dostal od pána Tamása dvakrát do roka podklad na províziu, na základe ktorého vystavil faktúru č. 130576 zo dňa 16.09.2013 a č. 130844 zo dňa 31.12.2013. Rovnako v súvislosti s faktúrou č. 1020130317 zo dňa 30.08.2013 (dodávateľ FACIES, s.r.o. / odberateľ AA Logistic, s.r.o.) žalovaný poukázal na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 02.08.2016, na ktorom V. B. na otázku správcu dane, kto vystavil a podpísal túto faktúru uviedol, že pravdepodobne ju podpísal konateľ a vystavila účtovníčka spoločnosti FACIES, s.r.o., pričom dňa 19.08.2015 D. ?I., konateľ spoločnosti FACIES, s.r.o. do zápisnice o ústnom pojednávaní uviedol, že faktúru nevystavil, nepodpísal s tým, že všetko vybavoval pán B., nič o spolupráci spoločnosti FACIES, s.r.o. so spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. nevedel. 10. Žalovaný tiež vyzdvihol, že nahliadnutím do spisu daňového subjektu, týkajúceho sa daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013 (úradný záznam zo dňa 29.11.2017) správca dane zistil, že pán G. S. Y. (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 22.11.2017) sa s pánom Attilom Tamásom pozná od roku 2009, začiatky spolupráce s daňovým subjektom opísal tak, že v roku 2009 obchodoval s pánom P. R., ktorého požiadal, či nepozná niekoho stabilného na predaj mlieka, následne sa mu ozval pán Attila Tamás a nadviazali spolu obchodnú spoluprácu, ktorá trvala od roku 2009 do roku 2015. Tiež uviedol, že poskytol pánovi Tamásovi kontakty na ďalších dodávateľov a odberateľov z Talianska, Maďarska, Rumunska, Chorvátska a Slovinska, pričom tieto skutočnosti potvrdil aj sám pán Attila Tamás v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 22.11.2017, v ktorej uviedol, že s pánom G. S. Y. sa nakontaktovali v roku 2009, uzatvorili spoluprácu týkajúcu sa odberu mlieka, pričom pán G. S. Y. mu poskytol aj kontakty na prípadných odberateľov z Talianska, Maďarska, Rumunska, Chorvátska a Slovinska s tým, že približne v roku 2010 reálne začali spolu obchodovať s mliekom, ktoré mu dodával. 11. K námietke, ktorou daňový subjekt poukazoval na to, že slovné spojenie sprostredkovateľ nebolo šťastne zvolené, čo pomýlilo aj správcu dane s tým, že presnejší názov, lepšie vystihujúci podstatu obchodu je - poskytovateľ informácií o potenciálnych partneroch pre zriadenie obchodu žalovaný uviedol, že správca dane posúdil predloženú zmluvu v nadväznosti na celý komplex dôkazov, a to v takej podobe, v akej bola písomne uzatvorená a predložená daňovým subjektom, a na práva a povinnosti zmluvných strán tak, ako sú zadefinované v uzatvorenej písomnej zmluve, ako aj v nadväznosti na daňovým subjektom predloženú faktúru č. 130576 zo dňa 16.09.2013, v ktorej je taktiež deklarované, že je vystavená - „Fakturujeme Vám" na základe Zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 20.12.2012. 12. Žalovaný k námietke daňového subjektu týkajúcej sa žiadosti o MVI považoval za potrebné uviesť, že interpretácia dodávateľskej faktúry a Zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej medzi účastníkmi tak, ako ju deklaroval daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, bola dokazovaním správcu dane spochybnená, pričom zo zmätočných výpovedí svedkov, vyjadrenia samotného daňového subjektu (22.11.2017), výpovede pána G. S. Y., ako aj z odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, nadviazanie obchodnej spolupráce s dodávateľmi a odberateľmi daňového subjektu nebolo uskutočnené pričinením sprostredkovateľa AA Logistic, s.r.o., resp. nebolo preukázané, že by sprostredkovateľ AA Logistic, s.r.o. kontaktoval potenciálnych dodávateľov a odberateľov daňového subjektu alebo že by daňovému subjektu poskytol potrebné poklady k nadviazaniu spolupráce s dodávateľmi a odberateľmi. 13. Záverom žalovaný skonštatoval, že mu nie je zrejmé na základe akých skutočností daňový subjekt dôvodí, že až doručením napadnutého rozhodnutia sa dozvedel, ktorú podmienku nemá preukázanú a splnenie ktorej podmienky nároku na odpočítanie dane má preukazovať a že bol v domnienke, že porušil ustanovenie § 49 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vo výzve zo dňa 04.04.2016, okrem iného popísal všetky zistené skutočnosti, uviedol aj vzniknuté pochybnosti a rovnako uviedol aj porušenia zákona o DPH, z ktorých jednoznačne vyplýva, že daňový subjekt porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH a preto mu nevzniklo právo na odpočítanie dane. Rovnako za nedôvodnú označil aj námietku týkajúcu sa porušenia ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 a rovnako aj ustanovenia § 3 ods. 3 daňového poriadku. II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body) 14. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania. Podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Správny súdny poriadok" alebo „SSP")], je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov [§ 191 ods. 1 písm. d) SSP], zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci [§ 191 ods. 1 písm. e) SSP], skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu [§ 191 ods. 1 písm. f) SSP]. 15. Namietal, že správca dane pri výkone daňovej kontroly nepostupoval v zmysle daňového poriadku, keď počas daňovej kontroly nevyslovil pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov, neoznámil mu tieto pochybnosti a ani ho nevyzval, aby sa k nim vyjadril, najmä neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal, pričom týmto postupom porušil nielen ustanovenie § 46 ods. 5 daňového poriadku, ale aj spôsobil, že celý priebeh daňovej kontroly je potrebné označiť za nezákonný, nakoľko mu správca dane v priebehu daňovej kontroly zabránil predkladať dôkazy k svojim tvrdeniam. V tejto súvislosti tiež dodal, že rovnako svedkovia, ktorí boli vypočutí správcom dane potvrdili jeho tvrdenia a preto nemal žiadny dôvod sa domnievať, že je potrebné, aby predložil doplňujúce dôkazy k preukázaniu svojich tvrdení. 16. Ďalej poukázal na to, že so závermi správcu dane bol prvýkrát oboznámený až doručením protokolu číslo 103003528/2016 dňa 25.04.2016 a nakoľko nemal možnosť v priebehu zisťovania odstrániť pochybnosti správcu dane, mal za to, že správca dane konal v rozpore so zásadou úzkej súčinnosti pri správe daní. Z uvedeného dôvodu považoval daňovú kontrolu, ako aj rozhodnutie, ktoré z nej vychádza za nezákonné. 17. Taktiež mal za to, že protokol vypracovaný správcom dane neobsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, konkrétne vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm. f) v spojení s § 47 písm. i) daňového poriadku, ktorému logicky predchádza právo daňového subjektu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené vyjadrenia k nim. 18. Poukázal ďalej na to, že správca dane je v zmysle § 3 ods. 1 daňového poriadku povinný postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iným osôb a v zmysle § 3 ods. 2 postupovať pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, pričom vyššie uvedeným nezákonným postupom správcu dane mu bolo odopreté základné právo garantované nielen daňovým poriadkom, ale aj čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého majú v daňovom konaní všetky subjekty rovnaké práva a povinnosti. Preto uzavrel, že protokol doručený dňa 25.04.2016 nebol vypracovaný v súlade s daňovým poriadkom. 19. Za neštandardný označil aj postup správcu dane pri daňovej kontrole, kedy vyrubovacie konanie trvalo odo dňa 2. mája 2016 (správne malo byť uvedené odo dňa 3. mája 2016 - poznámka správneho súdu) do dňa 03.04.2018, teda dlhšie, než samotná daňová kontrola. V tejto súvislosti zastal názor, že vyrubovacie konanie z dôvodu porušenia už uvedeného ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku suplovalo daňovú kontrolu. 20. Ďalej mal za to, že správca dane svojvoľne hodnotil dôkazy a porušil ustanovenie § 3 ods. 3 daňového poriadku. K výsluchu svedka U. Y., konateľa spoločnosti AA Logistic, s.r.o. uviedol, že svedok potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom, pričom skutočnosť, že svedok neuviedol žiadne „zabezpečené" kontakty je zámerne dezinterpretovaná správcom dane. V tejto súvislosti poukázal na to, že svedok vysvetlil, že predmetnú činnosť, teda vyhľadávanie kontaktov, vykonala iná osoba, pričom aj riadne popísal uvedený vzťah a súčasne svedok dosvedčil, že podklady k fakturácii dostával od konateľa T-ZONE, s.r.o., ktorý na základe získaných informácií na základe zmluvy medzi oboma spoločnosťami vedel, ktoré obchody boli na základe tejto zmluvy zrealizované a teda vedel, v akej sume má sprostredkovateľ nárok na odmenu. Tiež poukázal na to, že už v konaní tvrdil, že slovné označenie sprostredkovateľ nebolo vhodne zvolené, nakoľko podstatou obchodného vzťahu bolo poskytovanie informácií o potenciálnych partneroch pre zriadenie obchodu, ktorú skutočnosť potvrdil aj svedok Y.. Mal za to, že hodnotenie obchodnej spolupráce len s poukazom na ustanovenia Obchodného zákonníka o zmluve o sprostredkovaní je príliš formalistické a v rozpore s povinnosťou správcu dane hodnotiť zabezpečené dôkazy vo vzájomnej súvislosti a spoľahlivo zistiť skutkový stav. 21. K výsluchu svedka D. ?I., konateľa spoločnosti FACIES, s.r.o. uviedol, že jeho výpoveď v daňovom konaní nemala zásadný význam, vzhľadom na potvrdenie skutočnosti, že vo veci konal za spoločnosť FACIES, s.r.o. pán V. B. na základe splnomocnenia, pričom správca dane napriek tomu venuje výpovedi tohto svedka nemalú pozornosť a neodôvodnene spochybňuje na základe jeho výpovede obchodnú spoluprácu spoločnosti T-ZONE, s.r.o. so spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. Tiež zdôraznil, že obchodným partnerom spoločnosti T-ZONE, s.r.o. bola spoločnosť AA Logistic, s.r.o. a nie spoločnosť FACIES, s.r.o. a obchodné vzťahy tejto spoločnosti s jej dodávateľmi nevie ovplyvniť. 22. Vo vzťahu k zisteniam na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií mal za to, že aj tieto zistenia potvrdzujú pravdivosť jeho tvrdení. Uviedol, že správca dane účelovo v jeho neprospech vykladá skutočnosti, že v preverovaných spoločnostiach, na ktoré odkazuje správca dane nepoznajú zástupcov spoločnosti AA Logistic, s.r.o., ani jej obchodných partnerov zainteresovaných do predmetného obchodu argumentujúc v tejto súvislosti tým, že konateľ spoločnosti AA Logistic, s.r.o. a rovnako aj p. B. nikdy neuvádzali, že by s jeho potenciálnymi partnermi niekedy komunikovali, pričom ich práca spočívala len v tom, že žalobcovi odovzdali kontakt na možných obchodných partnerov a on osobne tieto obchodné spoločnosti kontaktoval. Tiež tvrdil, že skutočnosti, že s nimi už predtým mal obchodné prípady nezbavuje spoločnosti AA Logistic, s.r.o. nároku na odmenu, ktorá jej bola aj vyplatená dodajúc, že tieto zistenia plne potvrdzujú, že má zriadené obchodné zmluvy so spoločnosťami, za informácie o ktorých dostala spoločnosť AA Logistic, s.r.o. odmenu. V súvislosti so zmluvou zopakoval, že správca dane obmedzil svoje dokazovanie na prísne formalistické ponímanie zmluvy o sprostredkovaní, čo je jednoznačne v rozpore s jeho povinnosťou zistiť riadne a spoľahlivo skutkový stav. 23. Rovnako mal za to, že aj svedok p. G. S. Y. potvrdil priebeh obchodnej spolupráce, tak ako uvádza od začiatku. Tvrdil, že kontakt na p. Y. mu bol poskytnutý spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. na základe zmluvy o sprostredkovaní. V súvislosti s touto výpoveďou namietal, že správca dane bez náležitého odôvodnenia, ignorujúc logické súvislosti vyvodil z výpovede p. Y. záver, že mu boli všetky kontakty na svojich obchodných partnerov poskytnuté už v roku 2009 a to práve od p. Y. a nie od konateľa spoločnosti AA Logistic, s.r.o. pána U. Y., ktorému mal tieto kontakty zabezpečiť p. B.. 24. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov žalobca uviedol, že z rozhodnutia vyplýva, že správca dane úvahu pri hodnotení dôkazov nahradil oznámením finálnych záverov, ktoré ozrejmil jednostranne a neobjektívne. Tiež mal za to, že z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, ktoré zistenia potvrdzujú a ktoré zistenia popierajú jeho tvrdenia. 25. Žalobca ďalej poukázal na to, že až doručením rozhodnutia sa dozvedel, ktorú podmienku nemá správca dane preukázanú a splnenie ktorej podmienky nároku na odpočítanie dane má preukazovať. Namietol porušenie ustanovenia § 3 ods. 1 daňového poriadku, nakoľko mu nebolo umožnené chrániť svoje záujmy a to z dôvodu, že mu v priebehu konania nebolo jasné, čo má správcovi dane preukázať. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane spočiatku odôvodňoval oprávnenosť svojich záverov v protokole rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp zn. 8Sžf/51/2010 a sp. zn. 8Sžf/51/2010, v ktorých bolo predmetom sporu preukazovanie zhodnosti reálneho dodávateľa tovaru s dodávateľom uvedeným na faktúre, pričom ani v jednom prípade nebolo spochybnené dodanie tovaru. Bol preto uvedený do omylu, nakoľko sa na základe uvedeného domnieval, že spor so správcom dane nebol spor, či bola žalobcovi služba dodaná, ale kým bola dodaná, teda bol v domnienke, že porušil ustanovenie § 49 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vo veci určenia platiteľa, nie dodania služby. Ďalej uviedol, že až v rozhodnutí správca dane prijíma iný záver ako v protokole, pričom ako dôvod svojho rozhodnutia uvádza nesplnenie inej podmienky, ktorou je reálne dodanie služby. S poukazom na uvedené mal za to, že správca dane poručil základné zásady daňového konania a to zásadu právnej istoty, zásadu proporcionality a zásadu daňovej neutrality, nakoľko mu neumožnil ako účastníkovi daňového konania sa včas vyjadrovať ku skutočnostiam zisteným správcom dane v priebehu daňovej kontroly, čím mu odoprel možnosť vyvrátenia pochybností zo strany správcu dane o zistených skutočnostiach, pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s takýmto postupom stotožňuje. 26. Podľa názoru žalobcu ho správca dane nezákonne zaťažil dôkazným bremenom dodajúc, že z rozhodnutia ani z protokolu nie je jasné, čo bolo použité ako dôkaz a ani, ako správca dane dôkazy jednotlivo vyhodnotil. Tiež namietal, že správca dane sa ani v jednej listine nevyporiadal (ani ju nezmienil) s platbou za prijatú službu, čo považuje za jeden z dôkazov o reálnosti uskutočneného obchodu. Žalobca mal, s poukazom na ustanovenia § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. d) a e) daňového poriadku za to, že ho zaťažuje dôkazné bremeno len ku skutočnostiam, ktoré tvrdí, pričom v konaní tvrdil, že služby (získanie kontaktov) boli dodané spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. a k tomuto tvrdeniu sa vzťahovalo aj dôkazné bremeno k preukázaniu nároku na odpočítanie dane dodajúc, že nemal povinnosť preukazovať poskytovanie služieb pre dodávateľa spoločnosti AA Logistic, s.r.o. V súvislosti s neprimeraným rozložením dôkazného bremena tiež žalobca uviedol, že závery o tom, že neuniesol dôkazné bremeno, správca dane založil na zisteniach, na ktorých vyvrátenie daňový subjekt nemá a ani nemôže mať vplyv, resp. možnosť predložiť dôkazy. Preto sa nestotožnil so záverom správcu dane, že neuniesol dôkazné bremeno dodajúc, že tento záver je vyvodzovaný z pochybností správcu dane ohľadom obchodnej spolupráce subdodávateľov žalobcu, teda osôb, s ktorými žalobca žiadne zmluvy neuzatváral. S poukazom na uvedené žalobca uzavrel, že si svoju povinnosť tvrdiť a dôkaznú povinnosť splnil a to tak, že predložil správcovi dane všetky zákonom požadované náležitosti potrebné pre odpočítanie dane dodajúc, že správca dane vo svojich rozhodnutiach nepreukázal existenciu dôvodnej pochybnosti vzťahujúcu sa na dodanie služieb spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. Preto uzavrel, že tvrdenie žalovaného o neunesení dôkazného bremena neobstojí. 27. Žalobca navrhol, aby správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok. Súčasne v súlade s § 182 ods. 1 písm. g) SSP požiadal správny súd o nariadenie pojednávania. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného 28. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že keďže sú námietky žalobcu obdobné, ako námietky uvedené v odvolaní, plne odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, príp. aj rozhodnutia správcu dane, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom opisujú popis skutkového stavu, aplikovateľné právne normy a úvahy, ktoré ich viedli k právnemu posúdeniu veci (k tomu pozri bližšie aj body 4 až 13 tohto rozsudku). 29. Žalovaný zopakoval, že je jednoznačné a nespochybniteľné, že žalobca nebol so závermi správcu dane prvýkrát oboznámený až doručením protokolu zo dňa 25.04.2016 a teda správcom dane nebolo porušené ustanovenie § 45 ods. 1 písm. f) v spojení s § 47 písm. i) daňového poriadku dodajúc, že žalobca vo svojom vyjadrení doručenom správcovi dane dňa 22.04.2016 nenavrhol, aby boli v protokole uvedené jeho vyjadrenia. Tiež zvýraznil, že žalobca ako daňový subjekt má právo predkladať dôkazy až do vydania rozhodnutia vo veci samej, pričom nie je potrebné, aby bol najprv vyzvaný správcom dane s tým, že toto právo bolo žalobcovi umožnené počas výkonu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania, správca dane sa zaoberal všetkými predloženými tvrdeniami, vypočul navrhnutých svedkov a vykonal dôkazy navrhnuté žalobcom. 30. K dĺžke a povahe vyrubovacieho konania žalovaný, nesúhlasiac s tvrdeniami žalobcu, poukázal na odlišnosť pojmov daňová kontrola a vyrubovacie konanie s tým, že daňová kontrola nespadá pod proces rozhodovací, ale zisťovací a práve výstup z daňovej kontroly, ktorým sa táto uskutočňuje a končí tzv. písomne vyhotovený protokol, je jedným z podkladov na začatie vyrubovacieho konania dodajúc, že vo vyrubovacom konaní správca dane vyrubuje daňovému subjektu daň alebo rozdiel dane, čím mu ukladá zaplatiť peňažnú povinnosť. Preto vyrubovacie konanie nemôže v žiadnom prípade suplovať daňovú kontrolu. Vo vzťahu k dĺžke vyrubovacieho konania uviedol, že daňový poriadok v rozhodnom období nestanovoval dĺžku vyrubovacieho konania. Ďalej poukázal na to, že na základe predloženého vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole, v ktorom žalobca uviedol svoje námietky a návrhy, správca dane vykonal vo vyrubovacom konaní úkony, ktoré považoval za potrebné vykonať, pretože v závislosti od charakteru podaných pripomienok a navrhnutých dôkazov, zistenia a závery prijaté v protokole neboli konečné a mohli byť zmenené dokazovaním vykonaným vo vyrubovacom konaní, pričom do vydania rozhodnutia vo veci samej mohol žalobca predkladať a navrhovať dôkazy, ktoré mohli ovplyvniť výsledok daňovej kontroly - znížiť, ale aj zvýšiť rozdiel zistený daňovou kontrolou, pričom o všetkých vykonaných úkonoch bol v priebehu vyrubovacieho konania preukazne informovaný, pričom v priebehu vyrubovacieho konania jeho dĺžku nenamietal. 31. Ďalej žalovaný poukázal na to, že správca dane pri hodnotení dôkazov posudzuje dôkaz z hľadiska závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti, pričom žalobca neuviedol, ktoré konkrétne fragmenty výpovede svedka U. Y. si mal správca dane vybrať účelovo do svojho rozhodnutia. Vo vzťahu k výpovedi svedka U. Y. uviedol, že je len tvrdením o uskutočnení sprostredkovania pre žalobcu bez predloženia relevantných dôkazov vylučujúcich akékoľvek pochybnosti správcu dane, pričom vzhľadom na vyjadrenie svedka U. Y. správca dane považoval za potrebné vypočuť aj svedka D. ?I. a v nadväznosti na jeho výpoveď aj pána V. B., nakoľko správca dane preveroval prvotné nadviazanie kontaktov medzi dodávateľmi a odberateľmi žalobcu. Po zvýraznení rozpornosti výpovedi vypočutých svedkov žalovaný uzavrel, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané reálne sprostredkovanie nových dodávateľov a odberateľov sprostredkovateľom AA Logistic, s.r.o., keď v priebehu daňovej kontroly, ako ani v priebehu vyrubovacieho konania, žalobca ani vypočutí svedkovia nepreukázali, aké konkrétne sprostredkovanie bolo podkladom k vystaveniu dodávateľskej faktúry č. 130576 zo dňa 16.09.2016, z ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane. 32. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. označená ako Sprostredkovateľská zmluva bola analyzovaná nad rámec zákona dodajúc, že v danom prípade sa posudzovalo, v nadväznosti na dôkazy predložené žalobcom, právo na odpočítanie dane podľa hmotnoprávneho predpisu - zákona o DPH, ktorého ustanovenia konajúce orgány verejnej správy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, či na základe dodávateľsko- odberateľských vzťahov došlo k dodaniu služieb, či z takéhoto dodania vznikla daňová povinnosť a či dodávateľ a odberateľ postupovali v medziach zákona o DPH. 33. Žalovaný ďalej poukázal na odpovede z MVI, z ktorých vyplýva, že obchodná spolupráca so žalobcom je dlhoročná, kontaktnou osobou boli vždy pani Rita Tamás a pán Attila Tamás, spoločnosti AA Logistic, s.r.o. a FACIES, s.r.o. a rovnako osoby U. Y., D. ?I. a V. B. im neboli známe. Ďalej z odpovedí vyplývalo, že žalobca je stálym dodávateľom preverovaných spoločností už od roku 2008, čo je v rozpore s vyjadrením pána V. B. (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 103641581/2016), že predmetom spolupráce bolo zháňanie adries dodávateľov mlieka asi v roku 2013, pričom neskôr uviedol (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. b100402180/2017), že obchodný vzťah trval asi v rokoch 2010-2013. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že argumenty žalobcu sú v rozpore aj s výpoveďou pána U. Y. (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100445917/2017 zo dňa 13.03.2017, Úradný záznam č. 102592774/2017 zo dňa 12.05.2017), ktorý tvrdil, že oslovil spoločnosť FACIES, s.r.o. na sprostredkovanie kontaktov pre žalobcu niekedy okolo 2010. Podľa názoru žalovaného aj tieto skutočnosti nepreukazovali, že sprostredkovanie bolo uskutočnené dodávateľom AA Logistic, s.r.o., resp. FACIES, s.r.o. alebo osobami U. Y., D. ?I. a V. B.. 34. Žalovaný, s poukazom na výpoveď svedka G. S. Y., ktorý uviedol, že so žalobcom začal spolupracovať v roku 2009, vychádzajúc z výpovedí U. Y. a V. B., ktorí uviedli, že obchodná spolupráca so žalobcom prebehla v rokoch 2010-2013, tiež skonštatoval, že kontakt na pána Y. nemohol byť žalobcovi poskytnutý spoločnosťou AA Logistic, s.r.o., nakoľko spolupráca so spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. začala neskôr ako spolupráca s pánom Y.. 35. K tvrdeniu žalobcu, že až doručením napadnutého rozhodnutia sa dozvedel, ktorú podmienku nemá preukázanú a splnenie ktorej podmienky nároku na odpočítanie dane má preukazovať, čo je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 daňového poriadku, uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vo výzve zo dňa 04.04.2016 okrem iného popísal všetky zistené skutočnosti a zároveň uviedol aj vzniknuté pochybnosti a uviedol porušenia zákona o DPH, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH a preto mu nevzniklo právo na odpočítanie dane. 36. K nezákonnému zaťažovaniu dôkazných bremenom a k tvrdeniu žalobcu, že si svoju povinnosť tvrdiť a dôkaznú povinnosť splnil a to tak, že predložil správcovi dane všetky zákonom požadované náležitosti potrebné pre odpočítanie dane vrátane platby za prijatú službu, pričom s touto skutočnosťou sa správca dane nevysporiadal žalovaný uviedol, že nadviazanie a priebeh spolupráce medzi žalobcom a spoločnosťou AA Logistic, s.r.o., uskutočnenie úhrad a ani faktúrou deklarované dodanie služieb nemôže postačovať na vyrieknutie záveru, že sporné obchody boli naozaj uskutočnené a to najmä v prípade, kedy bolo inými dôkazmi spochybnené sprostredkovanie, ktoré napokon spochybňuje aj sám žalobca svojimi vyjadreniami. Vo vzťahu k rozsahu dôkazného bremena žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011. K rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý sa žalobca odvolával, žalovaný poukázal na to, že v prípade žalobcu nebolo možné prijať záver o samotnej existencii plnenia a z tohto dôvodu nie je možné uvedený rozsudok aplikovať na daný skutkový stav. 37. K spomínaným rozhodnutiam SDEÚ žalovaný uviedol, že v danom prípade sú neaplikovateľné, nakoľko v prípade zmienených rozsudkov SDEÚ, preverované zdaniteľné plnenia spĺňali vecné (hmotnoprávne) i formálne podmienky vzniku práva na odpočítanie dane, tieto podmienky neboli splnené na inom stupni reťazca, o ktorom preverovaný platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť dodajúc, že v danom prípade nie sú splnené podmienky vzniku práva na odpočítanie dane na preverenom stupni priamo u žalobcu. Tiež poukázal na to, že sám žalobca tvrdí, že služby boli dodané spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. a preto znáša dôkazné bremeno k týmto skutočnostiam zdôrazniac, že v preverovanom prípade bol žalobca priamym účastníkom zdaniteľného plnenia deklarovaného spornou faktúrou, sám dodané služby mal prebrať a preto bolo na ňom, aby nespochybniteľnými dôkazmi preukázal, že si nárok na odpočítanie dane uplatnil oprávnene. Dôvodil, že základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej povinnosti, ktorá vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb, ktorým to zákon vymedzuje, pričom nepostačuje len samotné uvedenie DPH vo faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia § 19 zákona o DPH t.j. z titulu skutočného dodania služieb s tým, že táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o DPH dodajúc, že samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH vo faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie dane u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného obchodu musí byť preukázané, že služby dodala osoba uvedená na sporných faktúrach ako dodávateľ, teda zákon o DPH vychádza z predpokladu, že zdaniteľný obchod reálne prebehol. 38. K námietkam žalobcu v súvislosti so základnými zásadami poctivého obchodného styku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010zo dňa 19.08.2010) žalovaný uviedol, že v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňový subjekt preukazuje, teda má preukázať rozhodujúce skutkové okolnosti na uplatnenie odpočtu dane, inak nie je možné uznať nárok na odpočítanie dane. Zdôraznil, že zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí zopakujúc, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/51/2010). Žalovaný rovnako poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/63/2015. S poukazom na uvedené preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 39. Žalobca v replike zopakoval dôvody správnej žaloby. 40. Rovnako žalovaný v duplike zotrval na svojej argumentácii. IV. Relevantná právna úprava 41. Podľa § 6 ods. 1 SPP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 42. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 43. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 44. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 45. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 46. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 47. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 48. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 49. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 50. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 51. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 52. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), nariadil na prejednanie veci samej podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie na deň 30. januára 2020 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 53. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že sa v prvom rade v celom rozsahu pridržiava žalobných bodov uvedených v správnej žalobe, ako aj v ďalšom vyjadrení zaslanom správnemu súdu. Mal za to, že správca dane, ako aj žalovaný nepostupovali v súlade s daňovým poriadkom, neoznámili žalobcovi pochybnosti o deklarovaných službách, čo malo za následok, že nemohol predkladať dôkazy. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca bol prvý krát oboznámený s pochybnosťami správcu dane až doručením protokolu. Ďalej poukázal na to, že všetci vypočutí svedkovia potvrdili obchodnú spoluprácu a preto žalobca nemal dôvod pochybovať, že deklarovaný obchod by nemal byť dôvodom na priznanie dane z pridanej hodnoty. Taktiež namietal dĺžku vyrubovacieho konania, ktoré trvalo dlhšie ako samotná daňová kontrola a preto zastal názor, že toto suplovalo daňovú kontrolu. Poukázal na to, že správca dane jednostranne hodnotil výpovede svedkov, pričom žalobca si svoju dôkaznú povinnosť splnil a predložil všetky potrebné listinné dôkazy. Tvrdil, že správca dane je povinný náležite zistiť skutkový stav, čo sa v danom prípade nestalo doplniac, že správca dane vo svojom rozhodnutí neuviedol úvahy ohľadom hodnotenia dôkazov, čím porušil ustanovenie § 63 ods. 5 daňového poriadku. Tiež mal za to, že správca dane vykonaným dokazovaním nepreukázal dôvodnosť tvrdených pochybností. S poukazom na uvedené preto navrhol, aby správny súd žalobe vyhovel a zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 54. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní odkázala na písomné vyjadrenia, ktoré boli zaslané správnemu súdu a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo vzťahu k náhrade trov konania uviedla, že túto si neuplatňuje. 55. Úlohou správneho súdu v danom prípade bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o DPH, so zameraním na dodržanie namietaných ustanovení daňového poriadku a posúdenia miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu a to s poukazom na zistené skutočnosti pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2013. 56. Žalobca si v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2013 uplatnil nadmerný odpočet vo výške 91 950,57 eur, pričom nadmerný odpočet bol správcom dane vo vyrubovacom konaní priznaný vo výške 38 042,53 eur, teda rozdiel predstavoval sumu 53 908,04 eur. Dôvodom nepriznania nároku vo výške 53 908,047 eur bola skutočnosť, že správca dane nepriznal tento nárok z dodávateľskej faktúry č. 130576 zo dňa 16.09.2013 (dátum vzniku daňovej povinnosti bol 31.08.2013) od spoločnosti AA Logistic, s.r.o. za sprostredkovanie služieb v hodnote bez DPH 269 540,18 eur, DPH 53 908,04 eur t.j. spolu 323 448,22 eur. 57. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že daňová kontrola bola začatá dňa 9. decembra 2014 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 9211401/5/4930066/2014/Ant zo dňa 06.11.2014. Rozhodnutím zo dňa 29.10.2015 správca dane z dôvodu podaných žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj ako „MVI") postupom podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku prerušil odo dňa 02.11.2015 daňovú kontrolu. Dňa 1. apríla 2016 dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli, pričom o tejto skutočnosti správca dane žalobcu písomne informoval (oznámenie zo dňa 04.04.2016). 58. Zo žiadostí o MVI vyplýva, že tieto sa týkali nasledovných daňových subjektov : Üveg - M. O. Ipari Kft., Városföldi Agrárgazdaság ZRT, Cortecchia Fulvio & Figli di Cortecchia Sergio s.a.s.,Newlat S.p.A, Granorolo S.p.A. Výsledky MVI však ani v jednom prípade nepreukázali, že by uskutočnené obchody žalobcu s týmito daňovými subjektmi sprostredkovala spoločnosť AA Logistic, s.r.o. alebo spoločnosť FACIES, s.r.o. Konkrétne v prípade spoločnosti Granorolo S.p.A bolo zistené, že pri danom obchode neboli sprostredkovatelia, žalobca je dodávateľom tejto spoločnosti 6 rokov s tým, že zmluvnými partnermi boli Attila a Rita Tamás. Rovnako v prípade spoločnosti Városföldi Agrárgazdaság ZRT (vo vzťahu ku ktorej žalobca vo svojom vyjadrení doručenom správcovi dane dňa 22.04.2016 - vyjadrenie k výzve zo dňa 04.04.2016 uviedol, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. zaobstarala príležitosť uzavrieť obchod okrem iného aj s touto spoločnosťou, ako aj s už spomínanou spoločnosťou Granorolo S.p.A), bolo na základe MVI preukázané, že táto spoločnosť spolupracovala so žalobcom telefonicky a osobne, pričom spoločnosť AA Logistic, s.r.o., ani FACIES, s.r.o. nepoznali. Rovnaký výsledok vo vzťahu k sprostredkovaniu bol aj pri ostatných daňových subjektoch, pričom ani v jednom prípade nebolo potvrdené, že by obchod bol sprostredkovaný spoločnosťou AA Logistic, s.r.o., resp. spoločnosťou FACIES, s.r.o. 59. Správca dane v rámci daňovej kontroly vypočul dňa 22.07.2015 U. Y. konateľa spoločnosti AA Logistic, s.r.o. k deklarovanému dodaniu služby, pričom žalobca sa výsluchu svedka nezúčastnil, o výsluchu bol preukázateľne upovedomený. Z výpovede svedka vyplýva, že predmetom spolupráce bolo sprostredkovanie predaja mlieka a mliečnych výrobkov pre spoločnosť T-ZONE s.r.o., pričom k priebehu sprostredkovania obchodov, výsledkom ktorých bola faktúra č. 130576 zo dňa 16.09.2013 uviedol, že činnosť spočívala v sprostredkovaní predaja mlieka, pričom pri zabezpečovaní obchodných partnerov spolupracovali s V. B., na ktorého vedel iba telefonický kontakt. Tiež uviedol, že reálne uskutočnil sprostredkovanie uvedené na preverovanej faktúre V. B., ktorý mu poskytol kontakty na spoločnosti zaoberajúce sa výrobou a predajom mlieka, ktoré on potom odovzdal pánovi Tamásovi, pričom názvy spoločností si nepamätal. Ďalej správcovi dane uviedol, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. nebola v kontakte so spoločnosťami, ktoré mlieko dodávali spoločnosti T-ZONE, s.r.o. a na otázku, kto vystavil podklady k faktúre za sprostredkovanie potvrdil, že pán Tamás, pričom na základe podkladov na províziu mala byť vyčíslená jej výška, ktorú nevedel uviesť. Rovnako tvrdil, že spoločnosť FACIES s.r.o. mala vystaviť faktúru za služby sprostredkovania spoločnosti AA Logistic, s.r.o. na základe províznych dokladov, ktoré im dal pán Tamás. 60. Správca dane výzvou č. 102865329/2016 zo dňa 04.04.2016, doručenou žalobcovi dňa 11. apríla 2016 podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku vyzval žalobcu na uplatnenie svojho práva na vyjadrenie sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim a to v lehote 8 dní odo dňa doručenia výzvy. Z obsahu tejto výzvy mal správny súd preukázané, že žalobca bol v bode 2 oboznámený s obsahom uskutočnených výsluchov svedkov, ktorých sa nezúčastnil a súčasne ho správca dane upovedomil o skutočnosti, že z výpovedí svedkov nebolo jednoznačne preukázané, že faktúra za sprostredkovanie nákupu mlieka od výrobcov ako potenciálnych dodávateľov mlieka pre žalobcu je reálna. Správca dane tiež uviedol, že nebolo preukázané množstvo nakúpeného mlieka, ktoré sprostredkovala spoločnosť AA Logistic, s.r.o. v nadväznosti na jeho predaj a následné fakturovanie sprostredkovania. Správca dane vo výzve skonštatoval, že ak nebolo preukázané reálne dodanie tovarov alebo služieb, len formálna existencia faktúr nie je predpokladom pre odpočítanie dane a preto žalobca nesplnil podmienku pre odpočítanie dane uvedenú v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH. Správca dane v tejto výzve tiež poukázal na to, že základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane je reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu. 61. Na základe tejto výzvy zaslal žalobca správcovi dane elektronicky dňa 22.04.2016 vyjadrenie, v ktorom k spolupráci so spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. uviedol, že na základe uzatvorenej zmluvy, ktorá je stále platná a na základe ústnej dohody s konateľom tejto spoločnosti U. Y. bolo povinnosťou tejto spoločnosti poskytnúť informácie na obchodné spoločnosti, osoby, dopravcov atď., ktoré obchodujú s mliečnymi výrobkami alebo iným tovarom mimo a v rámci EÚ, aby uskutočnil s treťou osobou obchod a následne na základe informácií od spoločnosti AA Logistic, s.r.o. sa on osobne nakontaktoval na firmy, dopravcov a dohodol konkrétny obchod. Uviedol, že povinnosťou AA Logistic, s.r.o. bolo zaobstarať príležitosť uzavrieť zmluvu, pričom spoločnosť T-ZONE, s.r.o. sa bude priamo kontaktovať a udržiavať vzťahy s obchodnými partnermi. Tiež uviedol, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. zaobstarala príležitosť uzavrieť obchod so spoločnosťami Granarolo, Bonizi, Parmalt, Friss, Városfodi a iné, ktoré boli úspešné a preto mala táto spoločnosť nárok na províziu. S poukazom na uvedené skonštatoval, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. sprostredkovala a zaobstarala príležitosť uzavrieť zmluvy, obchod bol zrealizovaný a tým dostatočne preukázal reálnosť uskutočnenia obchodov. 62. Správca dane vyhotovil protokol o daňovej kontrole číslo : 103003528/2016 zo dňa 25.04.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 2. mája 2016. Vyrubovacie konanie sa začalo deň nasledujúci po doručení protokolu t.j. dňa 3. mája 2016 a bolo ukončené vydaním prvostupňového rozhodnutia t.j. 3. apríla 2018. V rámci vyrubovacieho konania bol vypočutý dňa 02.08.2016 v neprítomnosti žalobcu V. B.. Zo spisu týkajúceho sa preverovania oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013 si správca dane vyhotovil fotokópie konkrétnych dokumentov, medzi ktorými okrem iného bola aj zápisnica z ústneho pojednávania o výsluchu svedka G. S. Y.. Z obsahu zápisnice vyplýva, že žalobca sa výsluchu konaného dňa 22.11.2017 zúčastnil aj so svojím splnomocneným zástupcom. V rámci svedeckej výpovede G. S. Y. uviedol, že jeho spoločnosť (Kemenesmagasi Agrár Kft) dodávala mlieko pre spoločnosť T-ZONE, s.r.o., pričom U. Y. poznal v súvislosti s prepravnou spoločnosťou, V. B. nepoznal. V súvislosti so spoluprácou so žalobcom uviedol, že hľadal stabilného partnera na pravidelný odber mlieka, v roku 2009 obchodoval s pánom R., pričom ho požiadal, či nepozná niekoho stabilného na predaj mlieka a následne sa mu ozval pán Tamás zo spoločnosti T-ZONE, s.r.o., ktorý ho ako prvý kontaktoval. Ďalej uviedol, že spolupráca trvala od roku 2009 do 2015 s tým, že mu poskytol ďalších odberateľov a dodávateľov. K výpovedi G. S. Y. sa vyjadril aj žalobca, ktorý uviedol, že svedka nakontaktovali v roku 2009, kedy s ním uzatvorili spoluprácu týkajúcu sa odberu mlieka, pričom svedok mu poskytol aj kontakty na prípadných odberateľov z Talianska, Maďarska, Rumunska, Chorvátska, Slovinska, pričom tieto kontakty začal hneď využívať. 63. Z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní, predmetom ktorého bol výsluch svedka V. B., uskutočnený dňa 02.08.2016 vyplýva, že si nepamätal názvy dodávateľov, nezúčastňoval sa na rokovaniach. Predmetom jeho činnosti bolo zháňanie adries dodávateľov mlieka v Maďarsku na farmách asi v roku 2013, pričom informácie dostával od P. R.. Tiež uviedol, že s maďarskými dodávateľmi nebol v priamom kontakte, pričom nevedel odpovedať na otázku správcu dane vo vzťahu k spôsobu výpočtu provízie, keď neuviedol, akým spôsobom bolo kontrolované množstvo dodaného mlieka. Nevedel uviesť, aké konkrétne doklady boli podkladom pre vyhotovenie faktúry, pričom uviedol, že poklady mu doručoval osobne konateľ spoločnosti AA Logistic, s.r.o. 64. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca dňa 20. decembra 2012 uzatvoril podľa § 642 a nasl. Obchodného zákonníka so spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. Zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej sa sprostredkovateľ (AA Logistic, s.r.o.) zaviazal vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca, teda žalobca mal možnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu, predať svoj tovar a dostať za to riadne a včas zaplatenú kúpnu cenu. Z článku III ods. 3 vyplýva, že sprostredkovateľ je oprávnený vyzvať záujemcu na poskytnutie informácií o úhradách zo strany kupujúcich a podľa ods. 4 záujemca poskytne sprostredkovateľovi oznámenie o úhradách zo strany kupujúceho, na základe čoho sprostredkovateľ vystaví faktúru na úhradu sprostredkovateľskej provízie. 65. Obsahom administratívneho spisu bolo tiež preukázané, že dodávateľ žalobcu spoločnosť AA Logistic, s.r.o. uzatvorila zmluvu o sprostredkovaní obchodu so spoločnosťou FACIES, s.r.o., na základe ktorej mal zástupca - teda spoločnosť FACIES, s.r.o. vyvíjať pre zastúpeného t.j. spoločnosť AA Logistic, s.r.o. na území Maďarska obchodnú činnosť, ktorá mala smerovať k zabezpečeniu dodávateľov kravského mlieka. Z tejto zmluvy vyplýva, že provízia bola dohodnutá vo výške 3% z marže z každého realizovaného obchodu, táto mala byť vypočítaná z ceny podľa dodaného množstva kravského mlieka, pričom množstvo malo byť uvedené na dodacom liste, ktorý mal tvoriť neoddeliteľnú súčasť faktúry. 66. Z uvedeného teda vyplýva, že bolo deklarované sprostredkovanie obchodu medzi spoločnosťou FACIES, s.r.o. pre AA Logistic, s.r.o. a AA Logistic, s.r.o. pre žalobcu. Správnemu súdu však nedá na tomto mieste nezdôrazniť, že žalobca bol preukázateľne v priamom kontakte so svojím dodávateľom t.j. so spoločnosťou AA Logistic, s.r.o., pričom správca dane spochybnil reálnosť deklarovaného sprostredkovania, ku ktorému malo dôjsť medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom. 67. Na úvod správny súd, vychádzajúc zo samotných tvrdení žalobcu (napríklad vo vyjadrení k protokolu) poukazuje na zásadnú skutočnosť a to, že sám žalobca na preukázanie oprávnenosti svojho nároku tvrdil, že povinnosťou AA Logistic, s.r.o. bolo zaobstarať príležitosť uzavrieť zmluvu, pričom následne so svojimi obchodnými partnermi komunikoval sám a preto jeho obchodní partneri ani nemôžu poznať jeho sprostredkovateľa. Z uvedeného vyplýva, že žalobca netvrdil, že jeho dodávateľ s obchodnými partnermi rokoval resp. vyvíjal činnosť smerujúcu k tomu, aby mal možnosť uzatvoriť so svojím obchodným partnerom kúpnu zmluvu, pričom pod vyvíjaním činnosti, za ktorú prináleží provízia, možno dôvodne považovať aj dohadovanie konkrétnych podmienok uzavretia obchodu. Správny súd súčasne dodáva, že žalobca vôbec nekonkretizoval, v čom malo spočívať konanie žalobcu, respektíve ako samotné sprostredkovanie alebo „zháňanie kontaktov" malo prebiehať a teda za akú činnosť mala byť dodávateľovi vyplatená provízia. 68. V danom konaní správca dane a následne žalovaný spochybnili, že k reálnemu sprostredkovaniu obchodu spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. v prospech žalobcu došlo, teda uzavreli, že nebol naplnený predmet dane. Tento záver bol skonštatovaný už v samotnej výzve zo dňa 04.04.2016, keď správca dane v bode 2 prijal záver, že nebolo preukázané reálne dodanie tovaru a služieb a preto len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane. Tiež vo výzve správca dane uviedol, že nebolo preukázané, že faktúra za sprostredkovanie zodpovedá reálnemu nákupu mlieka od spoločností, ktoré sprostredkovala práve spoločnosť AA Logistic, s.r.o. Správca dane tiež v tejto výzve podrobne žalobcu informoval o obsahu výpovedí jednotlivých svedkov, ako aj o výsledkoch MVI a preto neobstojí námietka žalobcu, že mu správca dane neoznámil pochybnosti týkajúce sa deklarovaného zdaniteľného obchodu, resp. že bol so závermi správcu dane prvýkrát oboznámený až doručením protokolu. 69. Výzva zo dňa 04.04.2016 rovnako preukazuje, že žalobca mohol navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia (§ 45 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 47 písm. i/ daňového poriadku), avšak túto možnosť nevyužil, nakoľko vo svojom vyjadrení zo dňa 20.04.2016 nenavrhol, aby boli v protokole jeho vyjadrenia uvedené. Z uvedeného dôvodu je táto námietka žalobcu rovnako bezpredmetná. 70. Správny súd taktiež zdôrazňuje, že správca dane v žiadnom svojom výstupe nekonštatoval, že k reálnemu dodaniu služby došlo, avšak nie dodávateľom uvedeným na faktúre. Inak povedané, že obchody boli pre žalobcu sprostredkované, avšak nie spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. Preto nemôže tiež obstáť námietka žalobcu, že až doručením prvostupňového rozhodnutia sa dozvedel, ktorú podmienku nemá správca dane preukázanú a splnenie ktorej podmienky nároku na odpočítanie dane má preukazovať. Na uvedenom závere nič nezmení ani skutočnosť, že správca dane vo svojich výstupoch poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/51/2010, v ktorom bolo predmetom sporu preukazovanie zhodnosti reálneho dodávateľa tovaru s dodávateľom uvedeným na faktúre. V tejto súvislosti správny súd opakuje, že správca dane žalobcu preukázateľne oboznámil s výsledkami svojho dokazovania s tým záverom, že v danom prípade nebolo preukázané reálne dodanie deklarovanej služby. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že žalobca sa sám svojim prístupom obral o možnosť byť prítomný na výsluchu svedkov, na ktorých mal možnosť kladením otázok a predkladaním ďalších dôkazov preukázať, že k reálnemu dodaniu služby skutočne došlo. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že mal obsahom administratívneho spisu preukázané, že žalobca sa nezúčastnil výsluchu svedka U. Y. (výsluch konaný dňa 22.07.2015, žalobca o výsluchu upovedomený dňa 15.07.2015), D. I. (výsluch konaný dňa 19.08.2015, žalobca o výsluchu upovedomený dňa 28.07.2015) a v rámci vyrubovacieho konania sa žalobca dokonca nedostavil ani na výsluch V. B., ktorého v rámci svojho vyjadrenia k protokolu navrhol vypočuť. Tento výsluch sa uskutočnil dňa 02.08.2016, pričom žalobca bol o výsluchu upovedomený dňa 07.07.2016. 71. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd dodáva, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy, na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet a ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje). Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality DPH pri uplatnení inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu a splnenie zákonom stanovených podmienok. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby (práce) reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8, § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre. To znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH a v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH, vrátane preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona). 72. Správca dane vedie dokazovanie a zároveň dbá na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 daňového poriadku). Avšak s prihliadnutím na dôkazné bremeno zaťažujúce daňový subjekt vo vzťahu k podkladom uvedeným v § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku v spojení s účelom správy daní a daňovej kontroly (len preveriť daňovým subjektom deklarované skutočnosti; § 2 písm. a/, § 45 ods. 1 daňového poriadku), možno konštatovať, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, príp. prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona). 73. Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). 74. Je nesporné, že v prípade žalobcu a jeho deklarovaného dodávateľa ide o priamy vzťah, keďže žalobca sám potvrdil, že svojmu dodávateľovi odovzdával podklady k faktúre a rovnako samotný konateľ dodávateľa U. Y. potvrdil, že mu tieto poklady odovzdával pán Tamás. Teda obaja konatelia boli v priamom kontakte a preto mal žalobca možnosť zabezpečiť si dostatok dôkazov na to, aby sa neocitol v dôkaznej núdzi vo vzťahu k preukázaniu svojho nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Pokiaľ však k reálnemu dodaniu služby nedošlo, dôkazy o jej realizácii pochopiteľne absentujú, resp. sú jednoduchšie vyvrátiteľné dokazovaním, tak ako sa to stalo v danom prípade, keď bolo vykonaným dokazovaním dôvodne spochybnené, že by k dodaniu služby vôbec došlo. Uvedený záver vyplýva z výsledkov dokazovania správcom dane, keď konateľ spoločnosti AA Logistic, s.r.o. napriek tomu, že potvrdil spoluprácu so žalobcom, nevedel uviesť ani jednu spoločnosť, s ktorou mal pre žalobcu sprostredkovať obchod, teda túto spoluprácu, okrem, resp. len samotného tvrdenia žiadnym dôkazom nepreukázal. Ďalej je relevantné, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o., ako sprostredkovateľa obchodov, samotní obchodní partneri žalobcu nepoznali. Nepoznali ani spoločnosť FACIES, s.r.o., ani pána V. B., ktorý mal, podľa tvrdenia konateľa spoločnosti AA Logistic, s.r.o. obchod s potenciálnymi obchodnými partnermi v prospech žalobcu zabezpečiť. Teda tvrdenie žalobcu zostalo iba v rovine tvrdenia bez jeho preukázania konkrétnymi dôkazmi. Naviac na základe MVI bolo preukázané, že vo vzťahu k spoločnosti Granorolo S.p.A a Városföldi Agrárgazdaság ZRT nevystupovali sprostredkovatelia, pričom žalobca vo svojom vyjadrení doručenom správcovi dane dňa 22.04.2016 - vyjadrenie k výzve zo dňa 04.04.2016 uviedol, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. mu zaobstarala príležitosť uzavrieť obchod okrem iného aj s týmito spoločnosťami. 75. Žalobca preukazoval reálnosť deklarovaných obchodov tvrdením, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. iba zaobstarala príležitosť uzavrieť zmluvu, avšak bez akejkoľvek bližšej konkretizácie, čo by mohlo smerovať aj k záveru, že iba poskytol názov nejakej spoločnosti, o ktorej počul, avšak s ňou v nijakom smere nekonal a nedohadoval podmienky obchodu. Preto je namieste otázka, za čo mala byť vôbec provízia poskytnutá, inak povedané je namieste otázka samotnej ekonomickej výhodnosti takejto spolupráce pre žalobcu. Týmito pochybnosťami, o ktorých žalobca preukázateľne na základe výzvy zo dňa 04.04.2016 vedel, sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu, čo znamená, že na to, aby mu bol priznaný uplatnený nárok, bol povinný vzniknuté pochybnosti odstrániť, čo sa však v danom prípade žalobcovi nepodarilo. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca v rámci daňovej kontroly, ani v rámci vyrubovacieho konania nenavrhol vykonať dokazovanie vo vzťahu ku konkrétnemu obchodnému partnerovi, ktorým by preukázal, akú činnosť vôbec spoločnosť AA Logistic, s.r.o. pre žalobcu vykonala, avšak tento prístup je aj z pohľadu žalobcu logický, keď tvrdil, že jeho sprostredkovateľ s obchodnými partnermi nejednal. Potom je však skutočne na mieste otázka za akú činnosť mala spoločnosť AA Logistic, s.r.o. nárok na odmenu, ktorá bola predmetom vystavenej faktúry. Teda, ako už bolo vyššie uvedené, v danom prípade absentuje samotný ekonomický účel danej transakcie vo vzťahu k žalobcovi pri úhrade nemalej sumy vo výške 323 448,22 eur. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že faktúra bola uhradená, správny súd dodáva, že samotná úhrada faktúry sama o sebe nepreukazuje, že k reálnemu dodaniu služby skutočne došlo. 76. Zmluva o sprostredkovaní zabezpečuje, že sprostredkovateľ vyvíja činnosť smerujúcu k tomu, aby tretia osoba uzavrela obchod so záujemcom, teda vyvíjanie činnosti zahŕňa v prípade sprostredkovania pochopiteľne aj komunikáciu, ktorá však v prípade deklarovaného dodávateľa žalobcu nenastala, dokonca, ako sám žalobca tvrdí, táto absentovala. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že predmetom uzatvorenej zmluvy bolo poskytovanie informácií o potenciálnych partneroch a preto mal správca dane túto spoluprácu vyhodnocovať inak, nie podľa ustanovení Obchodného zákonníka podľa § 642 a nasl. správny súd uvádza, že sám žalobca predložil správcovi dane zmluvu o sprostredkovaní s vyššie uvedeným predmetom, pričom na túto konkrétnu zmluvu sa aj v predloženej faktúre odvoláva. Preto správca dane správne vyhodnocoval tento obchodno-záväzkový vzťah podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. K tvrdeniu žalobcu, že skutočnosť, že s konkrétnymi spoločnosťami obchodoval od roku 2009 ho nezbavuje povinnosti platiť za sprostredkovanie aj v roku 2013 správny súd uvádza, že aj toto tvrdenie žalobcu spochybňuje oprávnenosť uplatneného nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, nakoľko v roku 2013 už nemohlo ísť o potenciálnych obchodných partnerov, ako tvrdí žalobca, ale o dlhoročných obchodných partnerov a rovnako s tým opäť súvisí výhodnosť takéhoto deklarovaného sprostredkovania pre žalobcu. Z pohľadu správnemu súdu všetky uvedené skutočnosti dôvodne spochybňujú reálnosť deklarovaného obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. 77. Správny súd si dovoľuje tiež zdôrazniť, že primeraná obozretnosť platiteľa dane je podmienená jeho úlohou v daňovom dokazovaní uniesť dôkazné bremeno bez toho, aby sa spoliehal na výsledky daňovej kontroly alebo iných zistení u svojho obchodného partnera. V tejto súvislosti preto správny súd poukazuje na stále aplikovateľnú judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republike č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011), z odôvodnenia ktorej vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.) Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený." 78. Správny súd mal z obsahu tak prvostupňového ako aj preskúmavaného rozhodnutia preukázané, že správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť zdaniteľného obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, najmä sa snažil úplne a dostatočne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly, ako aj v rámci vyrubovacieho konania nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov vrátane V. B., ktorého žalobca navrhol, nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale predovšetkým sa zameral na reálnosť vecného plnenia, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. 79. K námietke ohľadom dĺžky vyrubovacieho konania správny súd uvádza, že daňový poriadok na rozdiel od daňovej kontroly, nestanovuje zákonnú dĺžku vyrubovacieho konania, stanovuje iba jeho začiatok a koniec. Z uvedeného dôvodu je predmetná námietka nedôvodná. 80. Správny súd súčasne dodáva, že je dôvodné vytknúť správcovi dane, že vo výzve zo dňa 04.04.2016 neodkázal aj na ustanovenie § 46 ods. 5 daňového poriadku a konkrétne nevyzval žalobcu, aby sa vyjadril k pochybnostiam správcu dane, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal, avšak vzhľadom na obsah tejto výzvy, keď bol žalobca skutočne oboznámený so zisteniami správcu dane vrátane výzvy, aby navrhol, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia, ktorú možnosť preukázateľne nevyužil, správny súd s poukazom na následný priebeh vyrubovacieho konania, keď správca dane vykonal všetky žalobcom navrhnuté dôkazy, nepovažoval toto pochybenie za tak intenzívne, že by bolo dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov a to, že sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02 (R 122/2003)], ktorý prípad sa vzťahuje aj na žalobcu. 81. Rovnako pokiaľ ide o odkaz a citáciu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/51/2010 správny súd upriamuje pozornosť správcu dane, že by mal byť dôslednejší pri výbere rozhodnutia, ktoré má podložiť jeho záver, avšak táto skutočnosť nie je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia, nakoľko mal správny súd preukázané, že správca dane spochybnil samotné dodanie služby a nie dodávateľa služby, pričom, ako už bolo vyššie uvedené, ani v jednom svojom výstupe neskonštatoval, že k dodaniu služby došlo, ale nie dodávateľom uvedeným na faktúre. 82. Záverom správny súd vo vzťahu k citovaným rozhodnutia uvádza, že nakoľko bola dôvodne spochybnená samotná existencia sprostredkovania služby zo strany priameho dodávateľa žalobcu, citované rozhodnutia SD EÚ, ako aj Najvyššieho súdu SR sa na daný prípad nevzťahujú. 83. S poukazom na vyššie uvedené preto správny súd zastáva názor, že len predložením účtovných dokladov bez ich náležitého verifikovania a preukázania, že k dodaniu sprostredkovateľskej služby reálne došlo, žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH). Z uvedeného dôvodu je určenie rozdielu v sume nadmerného odpočtu 53 908,04 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 a následne zníženie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 zo sumy 91 950,57 na 38 042,53 eur za predmetné zdaňovacie obdobie vecne správne. Tiež podľa názoru správneho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 84. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, preto správny súd žalobu ako nedôvodnú, podľa § 190 SSP, zamietol. 85. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne. 86. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.