Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/135/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200318 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Kadlicová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2018200318.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobkyne: X. G. I. K., narodená XX.XX.XXXX, občianka Vietnamskej republiky, trvale bytom: H. P. K., Vietnam, právne zastúpenej: JUDr. Martina Gombosová, advokátka so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, IČO: 35 563 079, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2018/036803-004 zo dňa 21.08.2018, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 10.08.2017 podala žalobkyňa na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Hanoji žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o pobyte cudzincov“, príp. „zákon č. 404/2011 Z. z.“) z dôvodu, že bude ako fyzická osoba na meno a priezvisko K. X. G. I., s adresou miesta činnosti podniku zahraničnej osoby Pezinok, Mýtna č. 1174/43, IČO: 51 032 023. 2. K žiadosti o povolenie prechodného pobytu žalobkyňa predložila podnikateľský plán (zámer), osvedčenú kópiu Osvedčenia o živnostenskom oprávnení zo dňa 24.07.2017, plnomocenstvo zo dňa 10.08.2017, ktorým na konanie o jej žiadosti splnomocnila pána menom Y. O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., Z. XXXX/XX, ktorý následne dňa 22.11.2017 splnomocnil právnu zástupkyňu žalovanej na zastupovanie v konaní o povolenie prechodného pobytu. 3. Z úradného tlačiva žiadosti o udelenie prechodného pobytu ako aj z pohovoru vykonanom na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Hanoji dňa 05.09.2017 vyplýva, že žalobkyňa je vydatá, má stredoškolské vzdelanie a žije vo Vietname. Manžel žalobkyne má udelený pobyt v Českej republike, kde podniká. V súčasnej dobe žalobkyňa vo Vietname podniká v oblasti drobností, predáva ázijské potraviny a vypomáha v reštauráciách. Pohovorom bolo ďalej zistené, že žalobkyňa sa o možnosti podnikať na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) dozvedela od osoby menom Y. G., ktorý je jej bratrancom. Na území SR plánuje vykonávať svoju podnikateľskú činnosť v oblasti manikúry a pedikúry. Na území SR sa rozhodla podnikať preto, lebo sú tu vhodné podmienky pre podnikanie, Slovenská republika je členom EÚ a dáva výborné podmienky na podnikanie pre cudzincov. Z predloženého podnikateľského plánu správnemu úradu prvého stupňa vyplynulo, že charakteristikou zámeru je podnikanie v oblasti kozmetických služieb a s ňou súvisiacim predaj kozmetiky a drogérie. 4. Ďalej v rozhodnutí prvého stupňa správny orgán uviedol, že Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Hanoji sa prikláňa k názoru neudeliť žalobkyni prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania, pretože udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme Slovenskej republiky. Ďalej veľvyslanectvo uviedlo, že je vysoko pravdepodobné účelové podanie predmetnej žiadosti žalobkyňou, s to z dôvodu benevolentného udeľovania prechodných pobytov na území Slovenskej republiky, na rozdiel od prísnych podmienok v Českej republike, kde má manžel žalobkyne udelený pobyt a týmto spôsobom sa žalobkyňa snaží dostať do Českej republiky. 5. K žiadosti žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na území SR sa vyjadrilo listom č. 27647/2017-3420-52172 zo dňa 19.12.2017 Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj „MH SR“), v zmysle ktorého podnikateľská činnosť žalobkyne ako štátneho príslušníka tretej krajiny nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 6. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava vydalo dňa 24.05.2018 rozhodnutie Č.p.: PPZ-HCP-BA9-365-017/2018-Z, ktorým podľa § 33 ods. 6 písm. g) s poukazom na § 33 ods. 1 písm. a) a c) zákona o pobyte cudzincov zamietlo žiadosť žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania zo dňa 10.08.2017, pretože udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 7. Proti uvedenému rozhodnutiu prvého stupňa podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom namietala, že MH SR vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom neuvádza dôvod, pre ktorý jej podnikateľská činnosť nebude vo verejnom záujme a nemôže preto účinne obhajovať svoje práva, nakoľko nevie určiť, v čom je jej zamýšľaná podnikateľská činnosť nevyhovujúca, či mal jej podnikateľský zámer nejaké nedostatky, ktoré by mohla odstrániť, a či je zamýšľaný výkon podnikateľskej činnosti podľa MH SR v rozpore s dobrými mravmi a podobne. Rovnako uviedla, že sa nestotožňuje s názorom prezentovaným v prvostupňovom rozhodnutí vo vzťahu k pohovoru vykonanom zastupiteľským úradom a to z dôvodu, že Vietnam je krajina, ktorá má viac ako 92 miliónov obyvateľov, a preto nie je reálne možné, aby mali dobrý prehľad o konkrétnom občanovi len podľa toho, z akej oblasti pochádza. K podnikateľskému zámeru žalobkyňa uviedla, že plánovaná podnikateľská činnosť v oblasti kozmetických služieb a s ňou spojený predaj kozmetiky a drogérie je na území Slovenskej republiky mimoriadne žiadaná a je vysoko pravdepodobné, že po službách poskytnutých žalobkyňou bude dopyt. Vyjadrila názor, že jej činnosť bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Zdôraznila, že z dôkazov, ktoré predložila v konaní je zrejmé, že v jej prípade nejde o neefektívnu imigráciu ani o záujem zneužívať pobyt a území SR, práve naopak, má záujem stať sa súčasťou Vietnamskej komunity na Slovensku. Záverom poukázala na to, že preukázala, že jej podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo SR, ako podnikateľský subjekt bude okrem iného platiť dane, odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne, teda zvyšovať príjmy štátu a môže tiež prispieť k znižovaniu nezamestnanosti, a to postupným vytváraním nových pracovných miest pre nezamestnaných, čím tiež odbremení štátny rozpočet od platenia sociálnych dávok týmto osobám. 8. Žalovaný rozhodnutím č.p.: PPZ-HCP-BA2-2018/036803-004 zo dňa 21.08.2018 po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu, postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie účastníka konania (žalobkyne) zamietol. 9. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že po popise odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a obsahu odvolania žalovaný s poukazom na ustanovenia § 22 ods. 1 písm. a), § 31 ods. 2, § 33 ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 6 písm. g), § 120 ods. 1 a § 131f zákona o pobyte cudzincov skonštatoval, že ustanovenia zákona o pobyte cudzincov pojednávajúce o prechodnom pobyte na území Slovenskej republiky za účelom podnikania sa nezmenili a nie sú pre účastníka konania priaznivejšie, a preto bolo rozhodnuté podľa zákona o pobyte cudzincov účinného do 30.4.2018. Žalovaný ďalej s poukazom na ustanovenia § 4, ods. 1, § 32 ods. 1 až 3 a § 34 ods. 1 správneho poriadku uviedol, že orgán verejnej správy nižšieho stupňa priznal žalobkyni všetky procesné práva a poskytol jej všetky poučenia podľa právnych predpisov SR. Stotožnil sa so záverom, že pobyt žalobkyne nie je vo verejnom záujme zdôrazniac, že na účel podnikania by mal byť udelený resp. obnovený prechodný pobyt len cudzincovi, ktorého podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo SR a jeho prítomnosť je nevyhnutná na dosiahnutie podnikateľských zámerov. Rovnako zastal názor, že MH SR je orgánom kompetentným v plnej miere zhodnotiť podnikateľskú činnosť, má oprávnenie posudzovať dopad vykonávania podnikateľskej činnosti subjektov pre hospodárstvo SR, a preto je vyjadrenie MH SR dostatočným podkladom pre správnu úvahu správneho orgánu. 10. Žalovaný ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že pokiaľ účastník konania žiada o udelenie prechodného pobytu na území SR na účel podnikania, správne orgány sú povinné pri rozhodovaní o jeho žiadosti prihliadať na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy SR, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo SR (negatívne stanovisko MH SR) a na ochranu verejného zdravia. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom. 11. Žalovaný s poukazom na obsah rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa mal za preukázané, že tento pri rozhodovaní rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu SR, ako aj platné právne normy. Zároveň konštatoval, že je dôvodné uprednostniť verejný záujem Slovenskej republiky na regulovaní počtu štátnych príslušníkov tretích krajín pred záujmom účastníka konania na uplatňovanie práva na podnikanie, ako aj skutočnosti, že účastník konania nemá riadne a reálne podnikateľské aktivity na území Slovenskej republiky. 12. Záverom žalovaný vyhodnotil, že v danom prípade je dôvodné uprednostniť verejný záujem SR na regulovaní počtu štátnych príslušníkov tretích krajín pred záujmom účastníka konania na uplatňovanie práva na podnikanie, a preto uzavrel, že pobyt žalobkyne nie je vo verejnom záujme, čím bol naplnený dôvod na zamietnutie jej žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území SR na účel podnikania podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov. II. Rozsah a dôvody žaloby 13. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a navrhla, aby správny súd toto rozhodnutie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, eventuálnym petitom navrhla zrušenie aj administratívneho rozhodnutia prvého stupňa podľa § 191 ods. 3 Správneho súdneho poriadku. zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania. 14. Žalobu dôvodila tým, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a ďalej, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. 15. Poukázala na to, že všeobecne platí, že štát je povinný garantovať cudzincom aspoň najmenší rozsah práv vyplývajúcich zo všeobecného medzinárodného práva, t. j. tzv. minimálny cudzinecký štandard. Uviedla, že hostiteľský štát musí rešpektovať cudzinca ako ľudskú bytosť a chrániť a uspokojovať jeho základné ľudské potreby vyjadrené prostredníctvom ochrany základných osobných a majetkových práv, štát je povinný umožniť cudzincovi prístup k súdom, právo na zastúpenie a obhajobu. Poukázala ďalej na článok 35 ods. 1 a článok 52 Ústavy SR a ďalej na zákon o pobyte cudzincov a skonštatovala, že tento ustanovuje prípady, kedy policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, pričom ide napríklad o situácie, keď je cudzinec „nežiaducou osobou“ alebo je tu dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. 16. Žalobkyňa poukázala na to, že dôvodom vydania napadnutého rozhodnutia bolo stanovisko MH SR k jej podnikateľskej činnosti, vo vzťahu ku ktorému namietala absenciu akéhokoľvek odôvodnenia smerujúceho k záveru MH SR. Preto mala za to, že sa jedná o nedostatočný podklad pre rozhodnutie správneho orgánu, vydané rozhodnutie je predčasné a taktiež je toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 17. Uviedla, že rešpektuje skutočnosť, že na udelenie prechodného pobytu na účel podnikania na území SR nie je právny nárok, avšak zastáva názor, že správny orgán má pri rozhodovaní o každej takejto žiadosti rozhodovať v súlade so základnými princípmi správneho konania. V tejto súvislosti uviedla, že žalovaný bol povinný postupovať v konaní v úzkej súčinnosti a dať jej príležitosť, aby mohla svoje práva a záujmy účinne brániť, nakoľko MH SR vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom neuviedlo, prečo dospelo k záveru, že podnikateľská činnosť žalobkyne nebude vo verejnom záujme, a preto v konaní nemohla ani účinne obhajovať svoje práva, pretože nevedela určiť, v čom je podľa MH SR zamýšľaná podnikateľská činnosť nevyhovujúca, či mal jej podnikateľský zámer nejaké nedostatky, ktoré by mohla odstrániť, či je zamýšľaný výkon podnikateľskej činnosti podľa MH SR v rozpore s dobrými mravmi a podobne. V nadväznosti na uvedené dodala, že pokiaľ by jej boli vysvetlené nedostatky jej návrhu, mohla ich odstrániť pred vydaním negatívneho rozhodnutia o jej žiadosti. Z uvedeného dôvodu mala za to, že v danom prípade nebol spoľahlivo zistený skutkový stav. 18. Rovnako mala za to, že je potrebné, aby v konaní bolo zohľadnené nielen hľadisko verejného záujmu, ale aj jej súkromné hľadisko tak, aby v prípade, že správny orgán uprednostní záujem verejný pred záujmom súkromným bolo zrejmé, akými úvahami sa pri vyhodnotení týchto dvoch hľadísk spravoval a ako vyhodnotil ostatné kritéria posudzovanej žiadosti v zmysle § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozsudok sp. zn. 1Sža/2/2009, v odôvodnení ktorého najvyšší súd skonštatoval, že : „Ak správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí v prípade, že uprednostní záujem verejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť prečo došlo k jeho uprednostneniu.“ Tiež poukázal na to, že jej prechodný pobyt na území SR nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu pre SR a ani nie je v rozpore s hospodárskymi záujmami SR. Za tendenčný a irelevantný označila argument žalovaného, že v súčasnosti nevedie na území SR súkromný a rodinný život, nakoľko o udelenie prechodného pobytu na území SR žiadala na účel podnikania, a nie na účely zlúčenia rodiny. 19. Ohľadom negatívneho stanoviska Veľvyslanectva SR v Hanoji z dôvodu podozrenia účelového podania žiadosti žalobkyňou, poukázala žalobkyňa na to, že takéto tvrdenie nebolo nijakým spôsobom preukázané a skutočnosť, že sa manžel žalobkyne nachádza v Európskej únii nie je relevantný dôvod na priklonenie sa k negatívnemu stanovisku. V tejto súvislosti žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s vysloveným tvrdením, že prechodné pobyty na území SR sa udeľujú benevolentne. Naopak, podľa dostupných informácií žalobkyne, sú podmienky na udeľovanie pobytov na účel podnikania prísne a štatisticky je pravdepodobnejšie zamietnutie žiadosti ako jej povolenie. Vo vzťahu k rodinným väzbám uviedla, že má v pláne vykonávať podnikateľskú činnosť žiadanú na našom území a taktiež na rozdiel od iných žiadateľov, ktorí nemajú žiadne rodinné väzby na území Európskej únie, manžel žalobkyne pracuje v Českej republike, kým ona pracuje v Hanoji. V tejto súvislosti dôvodila, že v záujme zachovania podstaty rodiny, ktorú ochraňuje a vyzdvihuje aj samotné primárne právo EÚ, ktorým je Slovenská republika viazaná, by mala táto skutočnosť prispieť k prikloneniu sa k rozhodnutiu o udelení prechodného pobytu za účelom podnikania, a nie k jeho zamietnutiu na podklade tejto skutočnosti. 20. Záverom žalobkyňa poukázala na to, že jej osobné i obchodné zručnosti nadobudnuté vo Vietname môže byť pre SR prínosom, vzhľadom na to, že je zručná vo viacerých oblastiach podnikania, ale s potencionálom prínosu jej podnikateľskej činnosti sa žalovaný vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal, pričom konštatovanie, že jej podnikateľská činnosť nebude prínosom pre SR je bez zohľadnenia všetkých vyššie uvedených faktorov neopodstatnená a predčasná a v rozpore s právom cudzinca podnikať na území SR. V tejto súvislosti tiež dodala, že v napadnutom rozhodnutí absentuje vecné vyjadrenie žalovaného k doterajším pracovným skúsenostiam žiadateľky, k jej podnikateľskému plánu a takisto v ňom nie sú uvedené aké dôvody na zamietnutie žiadosti boli správnym orgánom zistené. 21. Žalobkyňa dôrazne poukázala na skutočnosť, že svoje právo neobhajuje zásadne iba splnením podmienok stanovených v § 32 zákona o pobyte cudzincov, ale práve absenciou riadne odôvodnenej správnej úvahy správneho orgánu. Dôvodila, že v tomto prípade nejde o situáciu, kedy by žalobkyňa žiadala o pobyt len na základe predloženia dokladov, ale o prípad, kedy správny orgán, MH SR ani zastupiteľský úrad nerozviedli svoje stanoviská dostatočne. Žalobkyňa sa domnieva, že takto stroho formulované stanoviská nespĺňajú zákonom stanovené podmienky. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa namietala, že žalovaný sa riadne nevysporiadal s uplatnenou otázkou žalobkyne, či došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobkyne na slobodnú voľbu povolania a právo podnikať na území SR, ktoré je však podmienené povolením k pobytu na území SR, ktorého sa žalobkyňa domáha a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup (pobyt) cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu. Žalobkyňa má za to, že v prípade, ak žalovaný uprednostní záujem verejný, má povinnosť náležite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odmietnutím udelenia povolenia k pobytu na území SR pre účely podnikania nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobkyne ako cudzinky podnikať na území SR, a to v kontexte s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorého pôsobnosť sa na žalobkyňu vzťahuje. 22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mala žalobkyňa za to, že ako žiadateľka spĺňa všetky zákonom určené podmienky, a preto navrhla správnemu súdu, aby zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného s tým, aby sa žalovaný v ďalšom konaní vysporiadal s otázkou, či stanovisko MH SR k podnikateľskej činnosti je v tomto prípade dostatočným podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu o žiadosti cudzinca o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR za účelom podnikania a či toto spĺňa atribúty požadovaného kritéria hodnotenia verejného záujmu, vyhodnotenie ktorého zákonodarca zveril do pôsobnosti správneho orgánu, ktorý o udelenie povolenia k pobytu cudzinca rozhoduje. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobkyne 23. Žalovaný vo vzťahu k námietke, ktorou žalobkyňa poukazovala na nedostatočne zistený skutkový stav veci a na neodôvodnené stanovisko MH SR poukázal na to, že pri posudzovaní žiadosti vychádzal správny orgán zo skutočností zistených z administratívneho spisu a z dokladov doložených k žiadosti účastníka konania. K stanovisku MH SR uviedol, že správny orgán nemá oprávnenie spochybňovať, ani voľne hodnotiť vydané stanovisko MH SR, pričom ho považuje s poukazom na postavenie MH SR za rozhodujúci podklad pre vydanie rozhodnutia. Poukázal tiež na to, že správny orgán prihliadal aj na vyjadrenie Zastupiteľského úradu SR v Hanoji. Ďalej uviedol, že postup správneho orgánu, keď v rámci svojho konania o prechodnom pobyte štátneho príslušníka tretej krajiny na účel podnikania žiada o poskytnutie stanoviska MH SR je štandardným postupom v súlade so zákonom dodajúc, že MH SR je kompetentným orgánom, ktorý posudzuje, či je pobyt žalobkyne vo verejnom záujme. V tejto súvislosti zdôraznil, že verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom, resp. mnohým občanom je opakom tzv. súkromného záujmu a z povahy veci je možné odvodiť, že ide o taký záujem, ktorý je možné označiť za všeobecne či verejne prospešný. Na doplnenie uviedol, že právo na podnikanie zakotvené v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je následne modifikované v ods. 4, v zmysle ktorého zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov, pričom týmto zákonom je zákon o pobyte cudzincov. Poukázal na to, že cieľom jednotlivých ustanovení zákona o pobyte cudzincov je v rámci regulácie migrácie cudzincov, upraviť a modifikovať podmienky ich pobytu na území SR tak, aby v konečnom dôsledku boli skutočne prínosom pre rozvoj hospodárstva SR, a nie iba fiktívnymi preukazovateľmi hospodárskych výsledkov na hranici finančných zdrojov, potrebných pre udelenie pobytu. Zákon o pobyte cudzincov označil za jeden z nástrojov migračnej politiky, ktorý jasne stanovuje podmienky pobytu cudzincov, ktorí na území SR podnikajú, pričom jednou z nich je aj prihliadanie na verejný záujem. 24. Dôvodil, že udelený prechodný pobyt na účel podnikania by mal byť daný len cudzincovi, ktorého podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo SR a jeho prítomnosť je nevyhnutná na dosiahnutie podnikateľských zámerov, pričom mal za to, že získané podklady v administratívnom spise jednoznačne preukázali, že charakter podnikateľskej činnosti žalobkyne si nevyžaduje jej nevyhnutnú prítomnosť na území SR dodajúc, že v danom prípade je možné pozorovať výlučne len súkromný záujem žalobkyne na udelenie prechodného pobytu. 25. K námietke týkajúcej sa stanoviska zastupiteľského úradu žalovaný uviedol, že pre samotné rozhodovanie je toto stanovisko dôležitým faktorom a považuje sa za jeden z podkladov, na základe ktorého sa hodnotí celkový skutkový stav veci. Tiež poukázal na to, že nakoľko pracovníci úradu sú pri podávaní žiadosti, ako aj pri vykonávaní pohovoru s príslušným žiadateľom (cudzincom) v priamom kontakte, tak už počas pohovoru majú obraz o skutočnom charaktere podanej žiadosti doplniac, že práve samotná žalobkyňa je osoba, ktorá sa počas pohovoru so svojimi odpoveďami sama skutočne odprezentuje pred pracovníkom príslušného zastupiteľského úradu a tým príslušní pracovníci získavajú potrebný obraz o skutočnom zámere podanej žiadosti. Uviedol, že v konaní boli vyhodnotené získané podklady (doklady priložené k žiadosti, pohovor a stanovisko z Veľvyslanectva SR v Hanoji a stanovisko MH SR) a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti s tým záverom, že v konaní o žiadosti žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na území SR na účel podnikania sú splnené zákonné dôvody na jej zamietnutie. 26. K tvrdeniu žalobkyne, že má záujem stať sa súčasťou Vietnamskej komunity na Slovensku a že jej podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo SR, ako podnikateľský subjekt bude okrem iného platiť dane, odvody a teda zvyšovať príjmy štátu a že môže tiež prispieť k znižovaniu nezamestnanosti a to postupným vytváraním nových pracovných miest žalovaný uviedol, že preskúmaním osobných údajov bolo zistené, že žalobkyňa je vydatá, má stredoškolské vzdelanie a žije vo Vietname. Manžel žalobkyne má udelený pobyt v Českej republike, kde podniká. V súčasnej dobe žalobkyňa vo Vietname podniká v oblasti drobností, predáva ázijské potraviny a vypomáha v reštauráciách. Pohovorom bolo ďalej zistené, že žalobkyňa sa o možnosti podnikať na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) dozvedela od osoby menom Y. G., ktorý je jej bratrancom. Na území SR plánuje vykonávať svoju podnikateľskú činnosť v oblasti manikúry a pedikúry. Na území SR sa rozhodla podnikať preto, lebo sú tu vhodné podmienky pre podnikanie, Slovenská republika je členom EÚ a dáva výborné podmienky na podnikanie pre cudzincov. 27. Žalovaný dal do pozornosti skutočnosť, že štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nemusí byť prechodný pobyt automaticky povolený, aj keď splní formálne podmienky na udelenie pobytu, t. j. priloží všetky stanovené doklady na prechodný pobyt dodajúc, že tak stanovisko MH SR, ako aj stanovisko zastupiteľského úradu sú dôležitým podkladom v rozhodovaní, čo vyplýva aj zo zákona č. 404/2011 Z. z. (§ 33 ods. 1 písm. c/). 28. Žalovaný ďalej poukázal na to, že počas rozhodovania o žiadosti sa správny orgán zaoberal tým, či zamietnutím žiadosti nebudú porušené práva žalobkyne ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života, ktoré mu vyplývajú z článku 8 ods. 1 Dohovoru, ako aj či nebudú porušené jeho práva garantované v článku 19 ods. 2 Ústavy SR ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, pričom tak urobil najmä z dôvodu, aby v rámci konania boli posúdené všetky hľadiská tak verejný záujem, ako aj záujem súkromný a prípadný zásah do tohto záujmu. Tiež poukázal na to, že bol posudzovaný aj stret súkromného záujmu s verejným záujmom, pričom sa uprednostnil verejný záujem. Dôvodil, že verejný záujem je opakom tzv. súkromného záujmu a z povahy veci je možné odvodiť, že ide o taký záujem, ktorý by bolo možné označiť za všeobecne či verejne prospešný, ktorého nositelia sú síce bližšie neurčení, ale aspoň rámcovo determinovateľní, a to okruhom či spoločenstvom osôb, ako tzv. verejnosť. Poukázal na to, že v zmysle platnej právnej úpravy na udelenie prechodného pobytu na území SR nie je právny nárok a teda je na úvahe správneho orgánu ako rozhodne, pričom mal za to, že pri posudzovaní žiadosti žalobkyne boli zohľadňované základné pravidlá konania uvedené v správnom poriadku. 29. Záverom dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/7/2017, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že je akceptované stanovisko MH SR, ako aj stanovisko príslušného zastupiteľského úradu ako relevantný podklad, na základe ktorého správne orgány rozhodujú v rámci svojho konania. 30. Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol správnemu súdu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z obsahu vyjadrenia súčasne vyplýva, že žalovaný nepožiadal správny súd o nariadenie pojednávania, pričom bol o tejto skutočnosti poučený. 31. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené právnej zástupkyni žalobkyne, pričom replika na toto vyjadrenie podaná nebola. IV. Relevantná právna úprava 32. Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. 34. Podľa čl. 35 ods. 4 Ústavy SR zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov. 35. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podniká alebo bude podnikať na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba. 36. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. žiadosť o udelenie prechodného pobytu podáva štátny príslušník tretej krajiny osobne v zahraničí na zastupiteľskom úrade akreditovanom pre štát, ktorý mu vydal cestovný doklad, alebo na zastupiteľskom úrade akreditovanom pre štát, v ktorom má bydlisko, ak tento zákon neustanovuje inak; ak nie je takýto zastupiteľský úrad alebo v prípadoch hodných osobitného zreteľa určí ministerstvo zahraničných vecí po dohode s ministerstvom vnútra iný zastupiteľský úrad, na ktorom štátny príslušník tretej krajiny podá žiadosť o udelenie prechodného pobytu. Zastupiteľský úrad, ktorý žiadosť prijal, vydá žiadateľovi v deň podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí. 37. Podľa § 31 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. zastupiteľský úrad, ktorý žiadosť prijal, vykoná so žiadateľom o udelenie prechodného pobytu osobný pohovor na účel predbežného posúdenia žiadosti. Pohovor sa vedie v štátnom jazyku alebo inom, obom stranám zrozumiteľnom jazyku. O pohovore vyhotoví zastupiteľský úrad písomný záznam, ktorý priloží k žiadosti o udelenie prechodného pobytu. Záznam sa vyhotoví v jazyku, v ktorom sa viedol pohovor, a musí byť podpísaný žiadateľom; ak pohovor nebol vykonaný v štátnom jazyku, zastupiteľský úrad vyhotoví preklad záznamu do štátneho jazyka a opatrí ho osvedčovacou doložkou zastupiteľského úradu. Ak žiadateľ neovláda štátny jazyk, môže si na vlastné náklady zabezpečiť tlmočníka, ktorý je povinný podpísať záznam. Zastupiteľský úrad zašle policajnému útvaru spolu so záznamom a jeho prekladom aj svoje stanovisko k udeleniu prechodného pobytu, v ktorom uvedie, či udelenie prechodného pobytu odporúča alebo neodporúča s uvedením konkrétnych dôvodov. 38. Podľa § 32 ods. 5 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. účel pobytu podľa odseku 2 písm. a) štátny príslušník tretej krajiny preukáže predložením podnikateľského zámeru vo forme podľa osobitného predpisu, podnikateľského zámeru na realizáciu inovatívneho projektu alebo dokladu potvrdzujúceho oprávnenie na podnikanie, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22. 39. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliada na a) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia, b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, c) stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu. 40. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar pri posudzovaní podnikateľského zámeru, ktorý štátny príslušník tretej krajiny predložil podľa § 32 ods. 5 písm. a), si vyžiada stanovisko od Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je a) prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky alebo b)prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a predložený podnikateľský zámer bude slúžiť na realizáciu inovatívneho projektu. 41. Podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 42. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, 91a) ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak. 43. Podľa § 131f ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. konania podľa tohto zákona začaté pred 1. májom 2018 sa dokončia podľa predpisov účinných do 30. apríla 2018; podľa ustanovení tohto zákona účinných od 1. mája 2018 sa dokončia len vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. 44. Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 45. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 46. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 47. Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku účinného do 31.08.2018 podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. 48. Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 49. Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 50. Krajský súd v Trnave po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh správneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 51. S prihliadnutím na prechodné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov (§ 131f ods. 1) správny súd konštatuje, že žalovaný tieto správne vyhodnotil a aplikoval na predmetné konanie právnu úpravu zákona o pobyte cudzincov v znení účinnom do 30. apríla 2018, pretože právna úprava účinná od 1. mája 2018 nebola pre žalobkyňu priaznivejšia. 52. V predmetnom administratívnom konaní žalobkyňa požiadala o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania a k žiadosti predložila všetky doklady vyžadované zákonom o pobyte cudzincov (§ 32), vrátane podnikateľského zámeru. 53. Na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Hanoji bol uskutočnený so žalobkyňou osobný pohovor (§ 31 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov), na základe ktorého sa veľvyslanectvo priklonilo k názoru neudeliť žalobkyni prechodný pobyt na území SR, pretože jeho udelenie nie je vo verejnom záujme Slovenskej republiky. 54. Zo stanoviska MH SR k podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny vyplýva, že MH SR na základe predloženého podnikateľského zámeru a stanoviska zastupiteľského úradu SR v Hanoji uzavrelo, že podnikateľská činnosť žalobkyne - štátnej príslušníčky tretej krajiny, nebude prínosom pre hospodárske záujmy SR. 55. Obsahom administratívneho spisu má správny súd preukázané, že orgán verejnej správy nižšieho stupňa oboznámil žalobkyňu so všetkými zistenými skutočnosťami a podkladmi (výzvou zo dňa 02.05.2018), ktoré zohľadňoval pri svojom rozhodovaní, vrátane skutočnosti, že pri rozhodovaní bude prihliadať na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti žalobkyne pre hospodárstvo SR. Žalobkyňa bola oboznámená aj so stanoviskom MH SR, ktoré na základe podnikateľského zámeru žalobkyne a stanoviska zastupiteľského úradu skonštatovalo, že podnikateľská činnosť žalobkyne nebude prínosom pre hospodárske záujmy SR. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že práve stanoviská MH SR a zastupiteľského úradu považoval žalovaný za relevantné na zamietnutie žiadosti žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na území SR na účel podnikania. 56. Žalobkyňa predovšetkým namietala, že stanovisko MH SR nie je dostatočným podkladom pre vydanie rozhodnutia, pretože nie je z neho zrejmé, z akých dôvodov je jej podnikateľský zámer nedostatočný, resp. že jej podnikateľská činnosť nebude vo verejnom záujme a že pre túto nevedomosť nemohla účinne obhajovať svoje práva, pretože nevedela určiť, v čom je jej zamýšľaná podnikateľská činnosť nevyhovujúca, a či mal jej podnikateľský zámer nejaké nedostatky, ktoré mohla odstrániť. Napadnuté rozhodnutie z uvedeného dôvodu považovala za predčasne vydané. V súvislosti so stanoviskom MH SR poukázala tiež na to, že ustanovenia o základných pravidlách správneho konania sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení, a teda aj v prípade vydania stanoviska MH SR. V súvislosti so stanoviskom MH SR tiež namietala, že v konaní bol nedostatočne zistený skutkový stav veci. 57. Zákon o pobyte cudzincov stanovuje podklady, z ktorých príslušný orgán verejnej správy vychádza pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania, pričom jedným z týchto podkladov je aj stanovisko MH SR k otázke, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Podľa názoru správneho súdu Ministerstvo hospodárstva SR na základe podkladov predložených žalobkyňou poskytlo v súlade s ustanovením § 33 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov stanovisko, ktorého účelom je vyjadriť, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je alebo nie je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 58. Pokiaľ žalobkyňa namietala neurčitosť stanoviska MH SR najmä z toho pohľadu, že nemala možnosť odstrániť nedostatky predloženého podnikateľského zámeru, tak k uvedenému je potrebné skonštatovať, že štátny príslušník tretej krajiny prikladá k žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania podnikateľský zámer, za ktorého obsah a presvedčivosť zodpovedá sám. To konkrétne znamená, že pokiaľ podnikateľský zámer neposkytuje dostatočný obraz o plánovanej podnikateľskej činnosti žiadateľa, nie je povinnosťou konajúcich orgánov verejnej správy, ani Ministerstva hospodárstva SR vyzývať žiadateľa o jeho doplnenie, ale podnikateľský zámer je posúdený iba podľa svojho obsahu v spojení s výsledkami osobného pohovoru a ďalších listinných dôkazov pripojených k žiadosti o stanovisko. Preto nemôže obstáť námietka, že žalobkyňa z dôvodu neurčitosti stanoviska MH SR nemohla účinne brániť svoje práva. Z pohľadu strategických hospodárskych záujmov štátu účelom poskytovania takéhoto stanoviska ústredným orgánom štátnej správy na úseku hospodárstva nie je viesť príslušníkov tretích krajín ako žiadateľov o udelenie prechodného pobytu k odstraňovaniu vád, nedostatkov alebo nezrovnalostí v nimi predkladaných podnikateľských zámeroch, vypracovaných v súvislosti so snahou získať udelenie prechodného pobytu na účel podnikania. Právu príslušníka tretej krajiny podať žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území SR automaticky nezodpovedá nárok na vyhovenie tejto žiadosti, a to ani v prípade, ak takýto žiadateľ nie je bezpečnostnou hrozbou pre dožiadaný štát. 59. Otázkou záväznosti stanoviska MH SR sa venoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 10Sžak/7/2017 z 20. júna 2017 v bode 21 skonštatoval, že : „... podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov v spojení s ustanovením § 33 ods. 2 zákona je správny orgán pri rozhodovaní o udelení prechodného pobytu povinný prihliadať (okrem iného) na verejný záujem (záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom) - osobitne na hospodárske záujmy Slovenskej republiky (či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky), ku ktorým je kompetentný sa vyjadrovať sa ako ústredný orgán štátnej správy práve Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, nakoľko je žiaduce, aby sa regulovala situácia hospodárskeho trhu a trhu práce aj tým spôsobom, že správne orgány dozerajú na imigráciu cudzincov, ktorých podnikateľská činnosť (a s tým súvisiaci pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky) má nepochybne vplyv na hospodárstvo Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že ako hospodárny sa javí len prechodný pobyt takého cudzinca, ktorého podnikateľská činnosť bude benefitom pre hospodárstvo Slovenskej republiky.“ Z citovaného rozsudku najvyššieho súdu jasne vyplýva, že stanovisko Ministerstva hospodárstva SR je pre konajúce orgány verejnej správy záväzné, pričom je to práve MH SR, ktoré je kompetentné vyjadriť sa práve k otázke, či podnikateľský zámer žiadateľa je benefitom pre hospodárstvo SR, pričom hospodársky záujem SR sa na účely rozhodnutia o udelení prechodného pobytu na účel podnikania považuje za verejný záujem, ktorý musí byť na tento účel žiadosti splnený. Vychádzajúc preto zo stanoviska MH SR, ktoré bolo vydané na základe žalobkyňou predloženého podnikateľského zámeru, ako aj z osobného pohovoru žalobkyne, správny súd konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala, že jej predložený podnikateľský zámer prinesie benefit pre hospodárstvo Slovenskej republiky, pričom je namieste konštatovanie, že účelom získania prechodného pobytu bol predovšetkým individuálny záujem žalobkyne vyriešiť si svoju vlastnú ekonomickú situáciu. Preto s prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody správny súd vyhodnotil námietku žalobkyne týkajúcu sa stanoviska MH SR ako nedôvodnú. 60. Pre správny súd bolo dostatočne odôvodnené a prospešné pre pochopenie motivácie žalobkyne získať prechodný pobyt na území Slovenskej republiky aj stanovisko zastupiteľského úradu v Hanoji, ktorý poukázal aj na skutočnosť, že manžel žalobkyne má udelený pobyt Českej republike a podaním žiadosti o udelenie pobytu na území SR sa žalobkyňa pravdepodobne snaží dostať do Českej republiky. Zastupiteľský úrad na základe uskutočneného osobného pohovoru so žalobkyňou, z ktorého okrem iného vyplynula aj uvedená skutočnosť, neodporučil udelenie prechodného pobytu žalobkyni na účel podnikania. Rovnako k povahe stanoviska zastupiteľského úradu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo vyššie citovanom rozsudku, keď v bode 24 uviedol, že : „V zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliadne aj na stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu, ktoré v predmetnej veci nemalo len odporúčací charakter. Je nutné zdôrazniť, že zastupiteľský úrad a jeho stanovisko vo veci má pri samotnom rozhodovaní nezastupiteľné miesto, nakoľko Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Hanoji malo priamy osobný kontakt so žiadateľom (či už pri podaní žiadosti alebo počas osobného pohovoru) a tak mali pracovníci veľvyslanectva možnosť vytvoriť si predstavu nielen o osobe sťažovateľa, ale o celkovom zámere žiadosti o prechodný pobyt.“ Správny súd pri hodnotení námietky žalobkyne ohľadom stanoviska zastupiteľského úradu odkazuje práve na citovaný záver najvyššieho súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Práve osobný kontakt so žiadateľom je dôležitým indikátorom pre posúdenie jeho skutočného zámeru získať na území Slovenskej republiky prechodný pobyt. 61. Z obsahu osobného pohovoru vyplývajú pre správny súd relevantné skutočnosti, keď z vyjadrenia žalobkyne je zrejmé, že v súčasnosti žije vo Vietname, kde podniká v oblasti drobností, predáva ázijské potraviny a vypomáha v reštauráciách, čo však nijakým spôsobom neprispieva k záveru, že má žalobkyňa skúsenosti a zručnosti v poskytovaní služieb v oblasti manikúry a pedikúry, ktoré sú nosným predmetom jej podnikateľského zámeru pre účely podnikania na území Slovenskej republiky. Tvrdenie žalobkyne, že uvedené služby v oblasti skrášľovania tela a nechtového dizajnu sú na území Slovenskej republiky mimoriadne žiadané, nie je dôvodom pre prijatie záveru, že výkon týchto služieb žalobkyňou na našom území je vo verejnom a hospodárskom záujme štátu a jeho obyvateľov. Za daných okolností, z vyjadrení žalobkyne ohľadom jej podnikateľskej činnosti vznikli oprávnené pochybnosti u pracovníkov zastupiteľského úradu o skutočnom zámere žalobkyne získať prechodný pobyt na území SR a tieto pochybnosti sa taktiež prejavili vo vydaní negatívneho stanoviska. 62. Pokiaľ ide o poukaz žalobkyne na porušenie práva na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života, garantovaného osobám podliehajúcim jurisdikcii Vysokých zmluvných strán Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho protokolov (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. a Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 102/1999 Z. z., ďalej v texte rozsudku len „Dohovor“), článkom 8 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru, správny súd uvádza, že správne orgány oboch stupňov sa dostatočne zaoberali otázkou posúdenia proporcionality medzi vyhodnotením verejného a hospodárskeho záujmu Slovenskej republiky a rešpektovaním práva na rodinný život žalobkyne v súvislosti s rozhodovaním o udelení, resp. neudelení pobytu na účely podnikania na území Slovenskej republiky. 63. Ohľadom posúdenia žalobkyňou uvádzaného práva na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života, ktorého sa žalobkyňa vo vzťahu k slovenským orgánom verejnej správy na úseku pobytu cudzincov domáha, správny súd porušenie práva na rodinný život žalobkyne v predmetnom správnom konaní a v preskúmavaných administratívnych rozhodnutiach nevzhliadol, a to predovšetkým s prihliadnutím na podstatnú skutočnosť, že žalobkyňa v čase podania žiadosti ako aj v čase rozhodovania žalovaného žila vo Vietname, mimo jurisdikcie Slovenskej republiky, pričom s jej územím žalobkyňu nespájajú žiadne rodinné väzby ani iné väzby súkromného charakteru. Skutočnosť, že manžel žalobkyne získal oprávnenie na pobyt v Českej republike a na jej území aj podniká, nebola dôvodom podania žiadosti žalobkyne o udelenie pobytu na území SR (ani nemohla byť, keďže manžel žalobkyne nežije na území SR) a zároveň je táto skutočnosť pre posúdenie predmetnej žiadosti z pohľadu rešpektovania práva na rodinný život na území SR v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru irelevantná. 64. Rovnako nie je opodstatnená námietka žalobkyne napádajúca porušenie jej základného práva na výkon povolania a na podnikanie na území Slovenskej republiky preskúmavanými rozhodnutiami. Hoci čl. 35 ods. 1 Ústavy SR zakotvuje právo každého na slobodnú voľbu povolania, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, tieto práva v prípade cudzincov, resp. príslušníkov tretích krajín, t. j. aj osôb, ktoré nie sú občanmi niektorého z členských štátov Európskej únie, nemožno aplikovať neobmedzene. Článok 35 odsekom 4 Ústavy SR splnomocňujúcim ustanovením zakotvuje právo Slovenskej republiky zákonom odchylne upraviť uvedené hospodárske ústavné právo na prácu a na slobodné podnikanie pre cudzincov, čím štát jednoznačne uplatňuje svoje výhradné právo na území pod jeho výhradnou a plnou jurisdikciou ovplyvňovať a kontrolovať podmienky vstupu a pobytu cudzincov, prípadne podmienky ekonomickej migrácie cudzincov na jeho území. Pre daný prípad je to zákon o pobyte cudzincov, ktorý stanovuje podmienky a kritériá na povolenie vstupu a pobytu cudzincov na územie Slovenskej republiky, pričom ich splnenie na udelenie povolenia pre jednotlivé druhy pobytov pre cudzincov je na vyhodnotení a uvážení príslušných orgánov verejnej správy Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu nie je v danom prípade možné hovoriť o kolízii (že došlo k stretu) dvoch základných práv a slobôd, ako uvádza žalobkyňa, t. j. na jednej strane práva žalobkyne podnikať na území SR a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva žalobkyne vo verejnom záujme pri regulácii podmienok na povolenie pobytu cudzincovi ako príslušníkovi tretej krajiny podľa zákona o pobyte cudzincov. Stanovenie obmedzení a podmienok pri udeľovaní povolenia pobytu cudzincom podľa čl. 35 ods. 4 Ústavy SR a zákonom o pobyte cudzincov je vyjadrením suverenity štátu ako nositeľa verejnej moci, a nie realizáciou jeho základného práva alebo slobody v ponímaní základných ľudských práv a slobôd upravených v Dohovore alebo v Ústave SR. Teda nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že je bez ďalšieho nositeľkou (subjektom) základného práva na podnikanie na území Slovenskej republiky, pretože ako štátna príslušníčka tretej krajiny síce má právo požiadať o udelenie pobytu na území SR za účelom podnikania, avšak v zásade nemá právny nárok na jeho udelenie. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplývajúci z jeho uznesenia sp. zn. II. ÚS 675/2017 z 10. novembra 2017, v zmysle ktorého „...na udelenie (aj tolerovaného) pobytu cudzinca v zásade neexistuje právny nárok, pričom príslušné správne orgány rady disponujú pomerne širokou mierou správnej úvahy.“ 65. S poukazom na vyššie uvedené správny súd neprihliadol na námietky žalobkyne, ktorými poukazovala na neodôvodnenosť stanovísk MH SR a zastupiteľského úradu SR v Hanoji, majúc za to, že na účely konania o žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania boli zdôvodnené dostatočne, pretože obidva kompetentné orgány vychádzali z podkladov a vyjadrení poskytnutých samotnou žalobkyňou. Bolo plne v možnostiach žalobkyne ovplyvniť záver tak MH SR, ako aj zastupiteľského úradu. 66. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že konajúce správne orgány skutkový stav zistili náležite, pričom si obstarali všetky potrebné podklady v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Uvedené konštatovanie správneho súdu je len na doplnenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože v zmysle stanoviska Ministerstva hospodárstva SR, samotný podnikateľský zámer žalobkyne nie je prínosom pre hospodárske záujmy SR. Preto správny súd námietku žalobkyne, napádajúcu nedostatočne zistený skutkový stav veci v predmetnom administratívnom konaní, vyhodnotil ako nedôvodnú. 67. Pokiaľ ide o stret individuálneho záujmu žalobkyne, ktorým je vyriešiť si svoju ekonomickú situáciu, s verejným záujmom, ktorý v danom prípade predstavuje hospodársky záujem pre občanov Slovenskej republiky, týmto sa administratívne orgány oboch stupňov zaoberali dostatočne a tento stret dvoch protichodných záujmov s prihliadnutím na okolnosti prípadu správne vyhodnotili. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákonným predpokladom pre udelenie povolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania je prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo SR, čo v danom prípade splnené nebolo. Z uvedeného dôvodu bolo namieste uprednostnenie verejného záujmu, čo súčasne znamená neumožnenie, príp. odňatie práva cudzinca podnikať na území SR (článok 35 ods. 4 Ústavy SR). Na doplnenie správnosti daného právneho záveru správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/8/2012 z 24. februára 2012, v ktorom sa rozoberá problematika udeľovania prechodného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky na účel podnikania s poukazom na verejný záujem. V zmysle uvedeného rozhodnutia, policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt prihliada aj na verejný záujem, a to konkrétne v prípadoch, keď cudzinec, ako v danom prípade, nepredstavuje z hľadiska bezpečnosti riziko pre Slovenskú republiku, ale aj napriek tomu, že jeho pobyt na území Slovenskej republiky nežiaduci. Najvyšší súd Slovenskej republiky verejný záujem, ako neurčitý právny pojem, na účel zákona o pobyte cudzincov vymedzil ako záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom s tým, že záujem na regulovaní počtu cudzincov z tretích štátov za situácie, keď podnikateľská činnosť cudzinca nemá prínos pre hospodárstvo SR, je vo verejnom záujme Slovenskej republiky. 68. S poukazom na uvedené skutočnosti bol podľa názoru správneho súdu v prípade žalobkyne daný zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území SR za účelom podnikania, a to podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov, teda, že udelenie prechodného pobytu žalobkyni nie je vo verejnom záujme, ktorý v danom prípade predstavoval hospodársky záujem SR, pričom tento záver má podklad v administratívnom spise a je náležite zdôvodnený. Preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 69. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží. 70. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP) Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).