Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/142/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200324 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Kadlicová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2018200324.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Pri Mlyne 1, s.r.o., so sídlom Nevädzová 6E, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 841 653, právne zastúpeného : Mgr. Andrej Maar, advokát so sídlom Dunajská 6, 811 08 Bratislava, IČO: 30 789 354, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 518084/2018 zo dňa 12.09.2018, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 518084/2018 zo dňa 12.09.2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa p r i z n á v a náhrada trov konania voči žalovanému v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Mesto Skalica ako správca miestneho poplatku za rozvoj (ďalej aj „správca miestneho poplatku“) rozhodnutím prvého stupňa č. 1640062332/2018 zo dňa 11.06.2018 podľa § 12 ods. 1 zákona č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnom poplatku za rozvoj“, príp. „ZMPR“), podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“), v nadväznosti na Všeobecne záväzné nariadenie mesta Skalica č. 5/2016 o stanovení výšky miestneho poplatku za rozvoj (ďalej len „VZN č. 5/2016“) a v nadväznosti na stavebné povolenie č. 2518/2017 zo dňa 10.11.2017 vyrubilo žalobcovi miestny poplatok za rozvoj v sume 15 060,- Eur. Vo výroku rozhodnutia prvého stupňa správca miestneho poplatku v tabuľke identifikoval stavbu s poukazom na § 7 ods. 2 zákona o miestnom poplatku za rozvoj ako A - pre bytové domy, základ poplatku podľa § 6 citovaného zákona (1566 m2), upravenie základu poplatku podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona (1506 m2), sadzbu poplatku podľa § 7 citovaného zákona a čl. IV. VZN (10,- Eur) a uviedol sumu miestneho poplatku za rozvoj 15 060,- Eur. V odôvodnení rozhodnutia prvého stupňa mesto Skalica uviedlo, že správca miestneho poplatku za rozvoj vyrubil poplatok za miestny rozvoj v zmysle stavebného povolenia č. 2518/2017 zo dňa 10.11.2017, s poukazom na súlad so zákonom o miestnom poplatku za rozvoj a s článkom IV. ods. 1 písm. a) VZN č. 5/2016. 2. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu o vyrubení miestneho poplatku za rozvoj podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal nesprávny výpočet predmetného miestneho poplatku v dôsledku použitia nesprávneho základu poplatku. S poukazom na zákonnú úpravu výpočtu miestneho poplatku za rozvoj namietal, že zákon o miestnom poplatku za rozvoj tento výpočet definuje s odkazom na miestnosti, pričom žalobca mal za to, že schodisko, obslužné priestory chodby nie sú v zmysle zákona o miestnom poplatku za rozvoj definované ako miestnosti, pretože citovaný zákon pozná pomenovanie priestorov ako vchody, schodištia, priestory, chodby, komunikačné cesty, šachty. Preto žalobca podaným odvolaním žiadal prehodnotenie výpočtu predmetného poplatku v duchu označenia jednotlivých priestorov v projekte pre stavebné povolenie. 3. Na odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvého stupňa žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutím č. 518084/2018 zo dňa 12.09.2018 rozhodnutie mesta Skalica č. 1640062332/2018 zo dňa 11.06.2018 potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. 4. Zákonnosť napadnutého spôsobu výpočtu predmetného miestneho poplatku za rozvoj žalovaný podporil poukazom na ustanovenia § 2, § 6, § 7 ods. 2, § 8 ods. 1 a § 12 ods. 5 zákona o miestnom poplatku za rozvoj. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že správca dane (zrejme mal žalovaný na mysli správcu miestneho poplatku - poznámka správneho súdu) vyčíslil miestny poplatok za rozvoj v sume 15 060,- Eur s použitím výmery 1566 m2 upravenej podľa § 8 ods. 1 ZMPR o 60 m2 a sadzby poplatku za rozvoj vo výške 10,- Eur za každý aj začatý m2 podlahovej plochy nadzemnej časti stavby bytového domu v súlade s článkom IV. ods. 1 písm. a) VZN č. 5/2016. 5. K namietanému základu poplatku žalovaný uviedol, že je tvorený výmerou nadzemných častí podlahovej plochy realizovanej stavby v m2 , ktorá sa určí spočítaním výmer všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby, teda všetok vnútorný nadzemný priestor stavby vrátane chodieb, technických miestností, schodísk, vestibulov a podobne. V nadväznosti na uvedené žalovaný uviedol, že podlahovou plochou stavby sa na účely zákona o miestnom poplatku za rozvoj považuje všetok vnútorný priestor stavby bez vnútorných priečok a obvodových múrov, ktorú tvorí súčet výmery všetkých miestností stavby, pričom za miestnosť je možné považovať uzavretý priestor v budove, bytovej alebo nebytovej, napríklad izba, pivnica, garáž, schodisko, vestibul a podobne. Žalovaný poukázal na predloženú projektovú dokumentáciu, ktorej súčasťou je rozpis miestností vnútornej úžitkovej plochy za každé nadzemné podlažie, pričom celková výmera miestností vnútornej úžitkovej plochy všetkých nadzemných podlaží je zhodná s výmerou celkovej podlahovej plochy stavby uvedenej v stavebnom povolení, a to 1566 m2. Žalovaný vyslovil názor, že podlahová plocha nadzemnej časti stavby je súčet výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby, preto správca miestneho poplatku pri výpočte poplatku použil výmeru podlahovej plochy 5-podlažnej stavby zníženú o 60 m2 v súlade s ustanoveniami § 6 a § 8 ods. 1 ZMPR. II. Žaloba a jej dôvody 6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti administratívnych rozhodnutí oboch stupňov a ich zrušenia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). 7. Namietal, že odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia nemá právny základ, je nepreskúmateľné a je v rozpore s dikciou a účelom zákona o miestnom poplatku, a teda nezákonné. 8. Žalobca poukázal na fakt, že zákonodarca na účely definície základu poplatku za rozvoj (§ 6) zvolil definíciu odlišnú od obdobných definícií v iných predpisoch. Na základe § 6 zákona o miestnom poplatku základom poplatku za rozvoj je výmera nadzemnej časti podlahovej plochy realizovanej stavby v m2, pričom na účely tohto zákona sa za podlahovú plochu nadzemnej časti stavby považuje súčet výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby. Zákonodarca v zmysle poznámky k § 6 zákona o miestnom poplatku odkazuje na § 12 ods. 5 zákona č. 582/2004 Z. z. (ďalej len “zákon o miestnych daniach”), ktorý precizuje, čo sa považuje za podzemné a čo za nadzemné podlažie. 9. V nadväznosti na uvedené žalobca nespochybňoval podzemnosť a nadzemnosť podlaží, s ktorými mesto Skalica uvažovalo. Avšak žalobca namietal, že hoci žalovaný v odôvodnení rozhodnutia druhého stupňa cituje predmetné ustanovenie zákona o miestnych daniach, na to však nadväzuje svojim výkladom, ktorý z citovaného predpisu vôbec nevyplýva. 10. Namietaný výklad sa týka toho, čo sa považuje za miestnosť, pričom forma, akou ho žalovaný uviedol, má navodzovať dojem, že jeho interpretácia má zákonnú oporu. Žalobca vyslovil názor, že žalovaným uvedená interpretácia je zjavne svojvoľná. Pri výklade pojmov „miestnosti”, „priestory” a podobne si žalovaný dokonca protirečí, kedy na jednej strane uvažuje, že treba rátať plochu podlažia bez priečok a múrov, na strane druhej však miestnosť vymedzuje ako priestor ohraničený stenami. 11. Žalobca poukázal na ďalší rozpor vo výklade žalovaného, ktorý pri svojom (právne nepodloženom) výklade tvrdí, že je možné uvažovať aj s garážou; pričom to je v priamom rozpore so zákonom o miestnom poplatku, pretože ustanovenie § 3 ods. 3 písm. d) bod 2 zákona o miestnom poplatku vyslovene uvádza, že predmetom poplatku nie je garáž a parkovacie státie. 12. Žalobca mal za to, že pri výklade právnych predpisov treba dôsledne prihliadať na účel a zmysel použitých pojmov a definícií, predovšetkým, ak sa na základe nich ukladajú peňažné povinnosti. Zákon o miestnom poplatku zveril obciam správu na úseku daní v rozsahu vyrubovania a výberu miestneho poplatku. Tieto obce sú však spravidla aj stavebnými úradmi, pred ktorými bezprostredne pred daňovým konaním prebiehalo konanie stavebné. Doterajšia (krátka) prax vyrubovania poplatkov za rozvoj ukazuje, že v obciach dochádza k zjednodušovaniu daňového konania, kedy sa na účely vyrubenia poplatku za rozvoj bez uváženia použije údaj z dokumentácie pre stavebné povolenie, prípadne zo stavebného povolenia. Žalobca uviedol, že v kontexte zákona o miestnom poplatku treba osobitne prihliadať na fakt, že tie isté pojmy majú v rôznych zákonoch rôzne významy. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že zastavané (príp. podlahové) plochy majú iný význam a iné definície pre účely územnoplánovacích regulácií a podkladov, kedy je potrebné opísať a limitovať vonkajší vzhľad a rozmery stavby - v takých prípadoch právne a technické predpisy používajú definície vychádzajúce z vonkajších obrysov stavieb, prípadne z priemetov ich vonkajších konštrukcií na rovinu a podobne. Naproti tomu dal žalobca do pozornosti, že tie isté pojmy majú iné definície na účely stavebného oceňovania (prípadne iných ekonomických výpočtov pri predaji stavieb), kedy sú formulované pre potreby zistenia množstva materiálu, z ktorého sú priečky a iné konštrukcie. Opäť iné definície tých istých pojmov pozná napríklad zákon o vlastníctve bytov, či podzákonné normy pre stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností, kedy sú podstatné parametre vnútorných priestorov, t. j. napr. čistý priestor medzi priečkami, ktoré vie kupujúci - vlastník bytu reálne využiť. 13. Podľa názoru žalobcu použitím rôznych výkladov pojmov je možné dôjsť k výrazne odlišným výmerám, a preto je neprípustné, aby správca miestneho poplatku za rozvoj vykladal kľúčové pojmy interdisciplinárne a dokonca v rozpore so zákonom, ktorý výrub dane upravuje. 14. S poukazom na v žalobe uvádzané demonštratívne výpočty žalobca uviedol, že použitie odlišnej vnútroštátnej normy na meranie podlahovej plochy v tej istej budove má za následok kolísanie výsledku až do 30 %. 15. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, z akého prameňa žalovaný čerpal pri výklade toho, čo je možné považovať za miestnosť, ergo, čo sa ráta do podlahovej plochy na účely zákona o miestnom poplatku, a preto považuje rozhodnutie druhého stupňa za nepreskúmateľné. 16. Zároveň namietol vecnú nesprávnosť rozhodnutia žalovaného, pretože odporuje účelu a dikcii zákona o miestnych daniach, ako aj definíciám, ktoré je možné nájsť v slovenských právnych predpisoch a technických normách. 17. Žalobca mal za to, že správca miestneho poplatku a žalovaný postupovali pri vyrubení výšky poplatku v rozpore s článkom 59 Ústavy Slovenskej republiky, pretože vyrubili poplatok v rozpore so zákonom. Dôvodil, že nepostupovali podľa § 6 zákona o miestnom poplatku, ktorý ustanovuje, že základ poplatku sa stanoví podľa súčtu výmery miestností. Namiesto toho stanovili základ poplatku (zrejme) podľa výmery podlažných plôch celých podlaží. 18. Vzhľadom na to, že svoj postup výpočtu v napádaných rozhodnutiach neodôvodnili, je podľa názoru žalobcu v zásade nepreskúmateľné, či to bola skutočne ich úvaha. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že mesto Skalica v spojení s rozhodnutím žalovaného vyrubili poplatok za rozvoj nad rámec zákona, v rozpore so zákonom a v rozpore s účelom zákona o miestnom poplatku. 19. V súvislosti s účelom zákona o miestnom poplatku žalobca s poukazom na stranu 2 dôvodovej správy k citovanému zákonu dôvodil, že jeho cieľom bolo vytvoriť pre samosprávy jeden zo zdrojov prostriedkov potrebných na vybudovanie „cestnej infraštruktúry, sociálnej infraštruktúry, napr. materské školy, školy, občiansku vybavenosť a pod. predmetom spoplatnenia teda je určitý druh stavebnej činnosti, ktorý jednotkám územnej samosprávy vyvoláva ďalšie náklady.” Zároveň z dôvodovej správy, ako aj zo samotného znenia zákona vyplýva, že predmetom poplatku nie sú napr. garáže a parkovacie státia (pretože sú samé osebe tzv. potrebnou infraštruktúrou k stavbe). V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že vzhľadom na účel zákona je zrejmé, že zákonodarca mal úmysel spoplatniť tie časti stavieb, ktoré reálne vytvárajú potrebu výdavkov samosprávy na budovanie infraštruktúry (teda také, ktoré „prinášajú nových obyvateľov”). Práve preto bolo v legislatívnom procese precizované ustanovenie § 6 stanovujúce základ poplatku s odkazom na „súčet miestností”, a nie na celkovú podlahovú plochu podlažia ako takú. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že je schodisko v stavbe o meter širšie alebo užšie, nijako neovplyvňuje výdavky samosprávy spojené s výstavbou. Taktiež šírka chodieb, či počet výťahových šácht v stavbe neovplyvňuje výdavky samosprávy na „materské školy, školy, občiansku vybavenosť a pod.” (pozn. žalobcu - spresnenie stanovenia základu poplatku sa do zákona dostalo po prvom čítaní, a to na základe 276. uznesenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj z 3. novembra 2015). 20. Žalobca poukázal na skutočnosť, že termín “miestnosť” nie je definovaná v žiadnych predpisoch, na ktoré odkazuje zákon o miestnom poplatku, a to v stavebnom zákone, v zákone o miestnych daniach, v daňovom poriadku a taktiež ani v žiadnej inej všeobecne záväznej norme slovenského právneho poriadku. 21. V tejto súvislosti žalobca dal do pozornosti, že pojem „miestnosť” má výklad len v technických normách, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku. Ako príklad uviedol, že v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 60/2018 Z. z. o technickej normalizácii v spojení s čl. 2 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 1025/2012 norma je technická špecifikácia prijatá uznaným normalizačným orgánom na opakované alebo nepretržité používanie; súlad s ňou nie je povinný. V nadväznosti na uvedené dôvodil, že „miestnosť” ako pojem je definovaná jednak v norme STN 73 4301 z júna 2005 - Budovy na bývanie (ďalej len “STN BB”), jednak v norme STN EN 15221-6 z júla 2011 - Facility management (ďalej len „STN FM”) - Časť 6: Meranie plôch a priestorov vo facility managemente. Miestnosťou sa rozumie: vnútorný priestor domu, ktorý je určený na dlhodobé užívanie (bod 2.10 STN BB) časť budovy, úplne alebo čiastočne ohraničená deliacimi prvkami, a ktorej podlaha a/alebo strop tvorí súčasť konštrukcie budovy, ktorá je prístupná ľuďom (bod 3.9 STN FM). Dal do pozornosti skutočnosť, že „meranie konkrétnej podlahovej plochy v jednej a tej istej budove s použitím odlišnej vnútroštátnej normy má za následok kolísanie výsledku až do 30 %“ (str. 8 STN FM). 22. Ohľadom určenia základu poplatku žalobca s poukazom na bod 5.10 STN FM - Čistá podlahová plocha miestnosti (NRA) vyjadril názor, že pokiaľ § 6 zákona o miestnom poplatku stanovuje, že základom poplatku za rozvoj je súčet výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby, potom tieto výmery treba určiť v zmysle STN FM, nakoľko žiadny iný predpis či norma nestanovuje definíciu miestnosti a ani spôsob merania jej výmery. 23. Pre účely vymedzenia pojmu „miestnosť“ žalobca poukázal aj na jeho zákonnú úpravu podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov”), pričom dal do pozornosti, že podľa § 2 ods. 7 citovaného zákona sa do podlahovej plochy nezapočítavajú lodžie, balkóny a terasy. V tejto súvislosti ďalej žalobca dôvodil, že zákon o vlastníctve bytov zároveň nepriamo taktiež vymedzuje, čo sa rozumie miestnosťou a čo nie, nakoľko v § 2 ods. 1 a 3 zatrieďuje miestnosti pod pojmy „byt” a „nebytový priestor”, pričom zvyšné priestory nenazýva miestnosťami, ale radí ich do spoločnej kategórie spoločných zariadení a spoločných častí domu. Výkladom ustanovení § 2 ods. 2 až 5 citovaného zákona je podľa názoru žalobcu možné konštatovať, že zákon o vlastníctve bytov nepovažuje za miestnosti nasledovné priestory: najmä chodby, vchody, schodištia, spoločné terasy, podkrovia, povaly, výťahy, práčovne a kotolne vrátane technologického zariadenia, sušiarne, kočikárne... Žalobca nadviazal na definíciu miestnosti podľa STN BB tvrdením, že predmetné negatívne vymedzenie podľa zákona o vlastníctve bytov úzko súvisí s definíciou miestnosti STN BB, ktorá miestnosť definuje ako vnútorný priestor domu, ktorý je určený na dlhodobé užívanie (bod 2.10 STN BB), čo jednoznačne priestory chodieb, vchodov, schodíšť, výťahových šácht, či pivníc, nie sú. Tieto priestory (schodiská, výťahové šachty a eskalátory) považuje za tzv. plochy komunikácií (CA) aj STN FM (viď. Príloha A - normatívna, na str. 39). 24. Žalobca mal za to, že plochy komunikácií, tzn. schody, chodby a výťahové šachty nemožno rátať do súčtu výmery miestností na účely výpočtu poplatku za miestny rozvoj, nakoľko je to v rozpore so zákonom o miestnom poplatku v spojení s STN BB, STN FM a ďalšími predpismi. Takisto do súčtu výmer nemožno rátať plochy pod priečkami vrátane otvorov v priečkach, plochy pod zabudovaným nábytkom (s výnimkou kuchynských liniek), plochy výklenkov, balkónov, lodžií a terás, plochy pod zníženým stropom v zmysle normy STN BB a plochy inštalačných predstien vo wc a kúpeľniach. 25. Z napádaných rozhodnutí sa žalobcovi javí, že pre účely základu poplatku správca miestneho poplatku a žalovaný uvažovali s výmerou, ktorá sa rovná výmere uvedenej v projektovej dokumentácii pre stavebné povolenie ako „výmera vnútorných úžitkových plôch”. Žalobca považoval za potrebné poznamenať, že tento údaj treba interpretovať v kontexte stavebného konania v zmysle územného plánu mesta Skalica a stavebného zákona, v ktorých predpisoch má tento údaj svoj osobitý význam pre územno-stavebnú reguláciu výstavby. Avšak použitie tohto ukazovateľa bez zohľadnenia dikcie a účelu zákona o miestnom poplatku na vyrubenie poplatku za územný rozvoj je neprípustné. Žalobca úmysel zákonodarcu vykladal tak, že v legislatívnom procese vsunul do zákona o miestnom poplatku spresňujúce znenie ustanovenia § 6, ktorým je daný základ poplatku za rozvoj. Podľa názoru žalobcu úmyslom zákonodarcu bolo určiť za základ dane taký parameter, ktorý najlepšie vystihne účel zákona, a to vybrať finančné prostriedky na sociálnu infraštruktúru. Vzhľadom na to, že šírky chodieb, schodísk, pivníc, či počet výťahov v budove nezvyšujú náklady napr. na zriaďovanie a prevádzkovanie škôl, knižníc apod., zákonodarca nepoužil už etablované pojmy v slovenskej legislatíve ako „podlahová plocha podlažia” a pod., ale zúžil na účely zákona o miestnom poplatku túto definíciu len na súčet výmer podlahových plôch miestností. 26. Žalobca mal za to, že nemožno vykladať právne predpisy v rozpore s ich účelom. Podlahovú plochu vykazovanú na účely územného konania a stavebného konania nemožno zamieňať s podlahovou plochou, ktorá má na účely zákona o miestnom poplatku odlišnú definíciu a je ňou sledovaný iný účel. V tejto súvislosti žalobca podporil svoje tvrdenia citáciou právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/2007 z 18. septembra 2008: “Ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje [..] Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybnosti sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius“. 27. Ako vyplýva z priloženého odborného vyjadrenia spoluautora projektu pre Stavebné povolenie, mesto Skalica a žalovaný použili pre základ poplatku výmeru 1565 m2. V projektovej dokumentácii pre stavebné povolenie táto výmera zodpovedá výmere vnútorných úžitkových plôch. Máme za to, že v zmysle vyššie uvedenej argumentácie mal byť základ poplatku stanovený z výmery zodpovedajúcej súčtu plôch miestností v zmysle STN 73 4301 - a teda z výmery priestorov určených na dlhodobé užívanie, ktorými sú v tomto prípade plochy bytov (bez plôch výklenkov zastavaných vstavaným nábytkom a bez plôch inštalačných predstien vo WC a kúpeľniach bytov), ktorých súčet predstavuje 1195,68 m2. 28. Okrem plôch miestností však mesto Skalica a žalovaný do výpočtu zahrnuli aj: plochy zabraté inštalačnými predstenami vo WC a kúpeľniach bytov, ktorých súčet predstavuje 11,91 m2; plochy výklenkov zastavaných vstavaným nábytkom, ktorých súčet predstavuje 35,76 m2; plochu zabratú výťahovou šachtou, ktorá predstavuje 2,48 m2; plochy priestorov inštalačných rozvodov (priestor pri pivniciach), upratovacej komory a kotolne, ktorých súčet predstavuje 30,92 m2; plochy schodiska v spoločných častiach stavby, ktorých súčet predstavuje 43,16 m2; plochy chodieb, vchodov a komunikačných priestorov v spoločných častiach stavby, ktorých súčet predstavuje 152,39 m2; plochy pivníc (spoločných častí), ktorých súčet predstavuje 28,78 m2; plochy pivníc (prislúchajúcich ku konkrétnym bytom), ktorých súčet predstavuje 64,90 m2. 29. Žalobca namietal, že takýto postup nemá oporu v zákone. Týmto postupom bol žalobcovi nezákonne vyrubený miestny poplatok vo výške 15 060,- Eur. Žalobca mal za to, že ak by mesto Skalica stanovilo základ poplatku v súlade so zákonom (z výmery 1195,68 m2), miestny poplatok by bola len vo výške 11 360,- Eur, a teda o 3 700,- Eur (24,5%) nižšia. V tejto súvislosti žalobca uviedol ako dôkaz odborné vyjadrenie Ing. Arch. F. S. zo dňa 15.11.2018 (vypracovanie uvedeného vyjadrenia je datované po vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 12.09.2018 - poznámka správneho súdu). III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu 30. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať. 31. Zopakoval priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia. 32. K dôvodom žaloby uviedol, že predmetný miestny poplatok za rozvoj bol správcom dane vyrubený podľa VZN č. 5/2016, ktoré nadobudlo účinnosť 01.01.2017. Toto nariadenie bolo schválené Mestským zastupiteľstvom v Skalici dňa 15.11.2016 uznesením č. 162/2016 podľa znenia zákona č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 01.11.2016. V čase už prijatého, schváleného a účinného VZN č. 5/2016 bol zákon č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov novelizovaný zákonom č. 375/2016 Z. z. účinným od 31.12.2016. Mesto Skalica prostredníctvom VZN č. 5/2016 ustanovilo miestny poplatok za rozvoj na území mesta Skalica v súlade s § 2 zákona č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 375/2016 Z. z. a zároveň sadzby poplatku, na ktoré bolo splnomocnené znením zákona. Pri vyrubení sporného miestneho poplatku správca dane postupoval podľa novelizovaného zákona o miestnom poplatku za rozvoj a ustanoveniami VZN č. 5/2016, prostredníctvom ktorých určil sadzby poplatku. 33. K VZN č. 5/2016 žalovaný pre úplnosť uviedol, že nie je v jeho kompetencií posudzovať zákonnosť VZN, keďže všeobecné záväzné nariadenie je všeobecne záväzný právny predpis orgánov verejnej správy a dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov orgánov verejnej správy vykonáva prokurátor prostredníctvom preskúmavania ich zákonnosti v zmysle ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Všeobecne záväzné nariadenie stráca účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu, ak súd na návrh prokurátora rozhodnutím vyslovil, že medzi všeobecne záväzným nariadením vo veciach územnej samosprávy a zákonom je nesúlad v zmysle ustanovenia § 6a zákona o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. 34. K namietanej nepreskúmateľnosti administratívnych rozhodnutí oboch stupňov žalovaný uviedol, že na základe stručného odvolania žalobcu žalovaný ako odvolací orgán postupoval podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku a preskúmaval rozhodnutie napadnuté odvolaním v rozsahu požadovanom v odvolaní, pričom podľa § 63 ods. 5 uvedeného zákona v odôvodnení uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu. V odôvodnení žalovaného rozhodnutia na strane 3 sa uvádza celková výmera miestností vnútornej úžitkovej plochy všetkých nadzemných podlaží 1566 m2 vyčíslená z projektovej dokumentácie, predloženej správcom dane v odvolacom konaní. V nadväznosti na uvedené žalovaný dôvodil, že z výroku prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že správca dane stanovil základ dane vo výmere 1566 m2 v zmysle stavebného povolenia č. 2518/2017 zo dňa 10.11.2017 a ustanovenia § 6 zákona o miestnom poplatku za rozvoj, podľa ktorého základom poplatku za rozvoj je výmera nadzemnej časti podlahovej plochy realizovanej stavby v m2, ktorá je predmetom poplatku za rozvoj podľa § 3, pričom na účely tohto zákona sa za podlahovú plochu nadzemnej časti stavby považuje súčet výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby. Spôsob výpočtu poplatku uvedený v prehľadnej tabuľke vo výroku prvostupňového rozhodnutia žalovaný v súvislosti so znením ustanovenia § 6 a § 8 uvedeného zákona považoval za postačujúci. Stavebné povolenie č. 2518/2017 zo dňa 10.11.2017 a projektová dokumentácia boli súčasťou spisového materiálu a zhoda súčtu výmer miestností nadzemných podlahových plôch vyčíslená z projektovej dokumentácie s celkovou podlahou plochou uvedenou v predmetnom stavebnom povolení bola jednoznačná vo výmere 1566 m2. 35. K namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia druhého stupňa žalovaný s poukazom na argumentáciu žalobcu obsiahnutú v žalobe uviedol, že je zrejmé, že žalobca určeniu základu poplatku správcom dane a odôvodneniu odvolacieho orgánu porozumel, avšak nie je s ním stotožnený. 36. V nadväznosti na spôsob určenia základu poplatku žalovaný dôvodil, že podobne ako žalobca dospel k záveru, že pojem miestnosť nie je jednoznačne zadefinovaná právnou normou použiteľnou pre daňové konanie. Žalovaný vychádzal z odkazu na § 12 ods. 5 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov, ktorý vymedzuje pojem nadzemné podlažie. Za miestnosť správca dane aj odvolací orgán logicky považoval stenami ohraničený uzavretý priestor v bytovej alebo nebytovej budove (napríklad izba, pivnica, garáž, dielňa, schodisko, vestibul, servisná miestnosť, atď. ), pričom tento výklad pojmu miestnosť je metodickým výkladom. 37. Žalovaný k spochybňovaniu tohto výkladu žalobcom uviedol, nie je možné definovať miestnosť pre účely zákona o miestnom poplatku za rozvoj len z pohľadu žalobcu ako miestnosť, ktorá je súčasťou bytového domu, ale aj pre miestnosť, ktorá je súčasťou rodinného domu, priemyselnej budovy, poľnohospodárskej budovy, atď. 38. Úvaha a výklad pojmu miestnosť z pohľadu žalovaného je vo všeobecnej rovine, preto žalovaný príkladmo uvádza v odôvodnení žalovaného rozhodnutia napríklad izba, pivnica, garáž, dielňa, schodisko, vestibul. K námietke žalobcu k príkladu garáže žalovaný uviedol, že garáž vo svojej podstate je miestnosť, však nie vždy je možné garáž ako miestnosť zahrnúť do základu poplatku vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 3 zákona o miestnom poplatku za rozvoj. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že podľa projektovej dokumentácie 1. nadzemné podlažie pozostáva zo vstupnej haly, schodiska, výťahu, upratovacej komory vo výmere 32,44 m2 a exteriérového krytého parkovania vo výmere 442,43 m2, preto do základu poplatku bola zahrnutá len výmera 32,44 m2. Vstupná hala, schodisko, výťah a upratovacia komora by boli zahrnuté do základu poplatku aj pri stavbe rodinného domu, priemyselnej alebo poľnohospodárskej budove, a teda dôvodenie žalobcu k definícii miestnosti len vo vzťahu k bytovému domu nie je možné zovšeobecniť na pojem miestnosť k stavbe, ktorá je predmetom miestneho poplatku za rozvoj. 39. K názoru žalobcu o tom, že použitie odlišnej vnútroštátnej normy na meranie podlahovej plochy v tej istej budove má za následok kolísanie výsledku až do 30 %, žalovaný uviedol, že správca dane aj odvolací orgán je viazaný zásadami správy daní ustanovenými v § 3 daňového poriadku. Podľa § 3 ods. 9 uvedeného zákona správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Kolísanie výmery podlahovej plochy stavby ako základu poplatku do 30 % je neprípustné a definovanie základu poplatku prostredníctvom pojmu miestnosť spôsobom uvádzaným žalobcom by znamenalo pre správcu dane konanie v rozpore so zásadami správy daní. 40. Správca dane pri určovaní základu poplatku vychádzal zo staveného povolenia č. 2518/2017 zo dňa 10.11.2017 a projektovej dokumentácie, ktorá pozostáva z kótovaného nákresu každého nadzemného podlažia a zoznamu miestností s ich výmerami ku každému nadzemnému podlažiu, teda kolísanie do 30 % vo výmere podlahovej plochy stavby a základu poplatku v danom prípade nie je možné. 41. V súvislosti so žalobcom uvádzaným účelom zákona o miestnom poplatku za rozvoj vytvoriť pre samosprávy jeden zo zdrojov prostriedkov potrebných na vybudovanie „ cestnej infraštruktúry, sociálnej infraštruktúry a podobne, žalovaný dôvodil, že zákon o miestnom poplatku za rozvoj v § 11 ods. 2 ustanovuje povinnosť použitia výnosu z poplatku za rozvoj na úhradu kapitálových výdavkov súvisiacich so stavbou vrátane vysporiadania pozemku na účel: a) zariadenia starostlivosti o deti, b) slúžiacou na poskytovanie sociálnych, športových a kultúrnych služieb, c) sociálneho bývania, d) školského zariadenia a zariadenia slúžiaceho na praktické vyučovanie, e) zdravotníckeho zariadenia, f) verejne prístupného parku, úpravou verejnej zelene, g) miestnej komunikácie, parkovacích plôch, verejného osvetlenia a technickej infraštruktúry. V nadväznosti na uvedené žalovaný vyjadril názor, že táto skutočnosť však neovplyvňuje spôsob určenia základu poplatku, ktorý je stanovený v § 6 zákona o miestnom poplatku za rozvoj. Ďalej dôvodil poukazom na dôvodovú správu k návrhu zákona o miestnom poplatku, podľa ktorej sa výsledná výška poplatku za rozvoj určuje ako súčin výmery v m2 podlahovej plochy nadzemnej časti stavby a sadzby poplatku, ktorá je platná ku dňu podania žiadosti o stavebné povolenie. Pre určenie výmery sú dôležité údaje z projektovej dokumentácie, na základe ktorej bolo stavebné povolenie vydané. Do výmery podlahovej plochy nadzemnej časti stavby sa nezapočítavajú plochy garáží a parkovacích státí, okrem samostatne stojacich stavieb hromadných garáží, ktoré sú využívané za úhradu - tieto spoplatnené budú. 42. Žalovaný k týmto dôvodom žaloby uviedol, že ako základ poplatku bola použitá výmera miestností piatich nadzemných podlaží. Správca dane vychádzal z projektovej dokumentácie predloženej žalobcom k stavebnému konaniu. Zhoda súčtu výmery miestností a podlahovej plochy nadzemného podlažia je daná projektovou dokumentáciou. 43. Podľa projektovej dokumentácie 2. nadzemného podlažia sú spoločné priestory vo výmere 54,94 m2, pivnice vo výmere 16,65 m2, byt č. 1 vo výmere 59,49 m2, byt č. 2 vo výmere 53,01 m2, byt č. 3 vo výmere 51,19 m2, byt č. 4 vo výmere 71,17 m2 a byt č. 5 vo výmere 80,91 m2. Spoločné priestory pozostávajú z miestností schodiska, chodby, pivnice - chodby a priestoru inštalačných rozvodov. Pivnice sú miestnosti nadzemného podlažia, ktoré sa tiež zahrňujú do základu poplatku, pretože sú miestnosťami nadzemného podlažia, i keď majú označenie pivnice, ktoré sú prevažne súčasťou podzemného podlažia. Ak by boli miestnosti pivníc v časti podzemných podlaží, neboli by zahrnuté do základu poplatku. Jednotlivé byty pozostávajú z predsiene, kúpeľne, WC, izieb, kuchyne a loggie. Loggie neboli do základu poplatku zahnuté, pretože nie sú stenami ohraničeným uzavretým priestorom. Totožný spôsob výpočtu súčtu výmer miestností zahrnutých do základu poplatku bol použitý aj pri ostatných nadzemných podlažiach, teda striktne a presne podľa projektovej dokumentácie jednotlivých nadzemných podlaží bez žiadnej odchýlky „ do 30 %“. 44. K použitému základu poplatku žalovaný uviedol, že v rámci odvolacieho konania z spisového materiálu predloženého k odvolaciemu konaniu urobil zo zoznamu miestností jednotlivých nadzemných podlaží prepočty týchto výmer a zistil, že správca dane použil správnu výmeru základu poplatku. Prepočet a súčty výmer miestností za všetky nadzemné podlažia žalovaný predložil správnemu súdu s projektovou dokumentáciou predloženou žalobcom. 45. K argumentácii žalobcu s použitím výkladových pojmov miestnosti v zmysle technických noriem a zákona o vlastníctve bytov žalovaný uviedol, že napríklad vchody a schodiská sú vnútorný priestor domu, bez ktorého dlhodobého užívania by užívateľ bytu nemohol dlhodobo užívať ďalšie miestností bytového domu. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že správca dane sa nemôže v danom prípade obmedziť pri definícií miestnosti na normy STN BB, STN FM a na zákon o vlastníctve bytov, keď predmetom poplatku za rozvoj je pozemná stavba na území obce, na ktorú je vydané právoplatné stavebné povolenie, ktorým sa povoľuje stavba podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o miestnom poplatku za rozvoj a podľa stavebného zákona pozemné stavby sú priestorovo sústredené zastrešené budovy vrátane podzemných priestorov, ktoré sú stavebnotechnicky vhodné a určené na ochranu ľudí, zvierat alebo vecí; nemusia mať steny, ale musia mať strechu. Podľa účelu sa členia na bytové budovy a nebytové budovy. 46. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že do súčtu výmer miestností na účely výpočtu miestneho poplatku za rozvoj nemožno rátať schody, chodby, výťahové šachty, priestor pod priečkami, vrátane otvorov v priečkach, plochy pod zabudovaným nábytkom, plochy výklenkov, loggií, terás, plochy pod zníženým stropom a plochy inštalačných predstien vo WC a kúpeľniach, žalovaný uviedol, že v odvolacom konaní žalobca nenamietal nesprávne určenie základu poplatku prostredníctvom miestností vo vyššie uvedenom rozsahu. Žalobca zopakoval, že základ poplatku bol vyčíslený z údajov projektovej dokumentácie vo výmere miestností 1565,98 m2, táto výmera je celková čistá podlahová plocha bez loggií, ktorej súčasťou nie sú priestory pod priečkami, otvory v priečkach, loggie, terasy a podobne. 47. Rozsah subjektívneho negatívneho vymedzenia základu poplatku žalobcom žalovaný označil za nerealizovateľný, pretože z obsahu konkrétnej projektovej dokumentácie by správca dane v daňovom konaní nedokázal identifikovať a vyčísliť plochy pod zabudovaným nábytkom, priestor pod priečkami, vrátane otvorov v priečkach, plochy inštalačných predstien vo WC a kúpeľniach. 48. V nadväznosti na uvedené žalovaný vyjadril názor, že spôsob určenia základu poplatku podľa návrhu žalobcu by bol v rozpore s § 6 zákona o miestnom poplatku za rozvoj a v rozpore so zásadami správy daní. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil úvahou, že nepovažovať napríklad plochu zabudovaného nábytku za časť miestností a nezapočítať ju do výmery konkrétnej miestnosti stavby, ktorá je predmetom poplatku za rozvoj, by znamenalo pre správu daní náročné a rozsiahle zisťovanie základu poplatku. Výmery miestností alebo častí miestností, ktoré žalobca nepovažuje za základ poplatku sa za daných okolností v daňovom konaní nedajú určiť a boli by neakceptovateľné pre ostatné stavby, ktoré sú predmetom miestneho poplatku za rozvoj. 49. Pokiaľ základ poplatku mal byť podľa názoru žalobcu stanovený z výmery zodpovedajúcej súčtu plôch miestností v zmysle STN 73 4301 - teda z výmery priestorov určených na dlhodobé užívanie, ktorými sú v tomto prípade plochy bytov (bez plôch výklenkov zastavaných vstavaným nábytkom a bez plôch inštalačných predstien vo WC a kúpeľniach bytov), ktorých súčet predstavuje 1195,68 m2, potom žalovanému nie je zrejmé, z akého zdroja informácií by mal správca dane vychádzať, aby určil túto výmeru ako základ poplatku, keď súčasťou projektovej dokumentácie predloženej žalobcom sú aj alternatívne riešenia niektorých bytov. Z kótovaného nákresu projektu jednotlivých nadzemných podlaží a zoznamu miestností nie je možné zistiť výmery plôch výklenkov zastavaných vstavaným nábytkom a plôch inštalačných predstien vo WC a kúpeľniach bytov. Žalovaný uvedený záver žalobcu vyhodnotil ako nerealizovateľný a v rozpore s § 6 zákona o miestnom poplatku za rozvoj. 50. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného zotrval na rozsahu a dôvodoch podanej žaloby, pričom doplnil dôvody, pre ktoré nepovažuje argumentáciu žalovaného uvádzanú vo vyjadrení k žalobe za správnu. Zároveň dal podaním zo dňa 05.12.2019 do pozornosti novelu zákona o miestnom poplatku za rozvoj, zákon č. 379/2019 Z. z. zo 17.10.2019 s účinnosťou od 30.11.2019 a dôvodovú správu k uvedenému zákonu, v zmysle ktorých je vymedzenie základu poplatku v súlade s argumentáciou žalobcu. 51. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom duplikou nereagoval. IV. Relevantná právna úprava 52. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 53. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 54. Podľa čl. 59 ods. 1 Ústavy SR dane a poplatky sú štátne a miestne. 55. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy SR dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. 56. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 57. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 58. Podľa § 2 písm. b) daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu. 59. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 60. Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. 61. Podľa § 6 zákona č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 29.11.2019 základom poplatku za rozvoj je výmera nadzemnej časti podlahovej plochy realizovanej stavby v m2, ktorá je predmetom poplatku za rozvoj podľa § 3, pričom na účely tohto zákona sa za podlahovú plochu nadzemnej časti stavby považuje súčet výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach10) stavby. (poznámka pod čiarou § 12 ods. 5 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.“). 62. Podľa § 12 ods. 5 zákona č. 582/2004 Z. z. nadzemné podlažie je každé podlažie, ktoré nemá úroveň podlahy alebo jej časť nižšie než 0,80 m pod najvyšším bodom priľahlého terénu v pásme širokom 5,00 m po obvode stavby. 63. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 447/2015 Z. z. v znení účinnom do 29.11.2019 poplatok za rozvoj sa vypočíta ako súčin základu poplatku podľa § 6 znížený o 60 m2 a sadzby poplatku za rozvoj platnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti podľa § 4 ods. 1. 64. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 447/2015 Z. z. v znení účinnom do 29.11.2019 poplatok za rozvoj vyrubí obec rozhodnutím. 65. Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 447/2015 Z. z. v znení účinnom do 29.11.2019 na správu poplatku za rozvoj sa vzťahuje osobitný predpis,14) ak § 5, § 9 až 11 tohto zákona neustanovujú inak. (Poznámka pod čiarou odkazuje na daňový poriadok.) 66. Podľa § 15 zákona č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 379/2019 Z. z. (ďalej len „zákon č. 447/2015 Z. z. v znení účinnom od 30.11.2019“), ak poplatková povinnosť k poplatku vznikne do 29. novembra 2019, postupuje sa podľa predpisov účinných do 29. novembra 2019. 67. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 447/2015 Z. z. v znení účinnom od 30.11.2019 základom poplatku za rozvoj je výmera podlahovej plochy nadzemnej časti realizovanej stavby v m2, ktorá je predmetom poplatku za rozvoj podľa § 3, pričom na účely tohto zákona sa za podlahovú plochu nadzemnej časti realizovanej stavby považuje súčet výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach10) stavby. 68. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 447/2015 Z. z. v znení účinnom od 30.11.2019 miestnosťou na účely tohto zákona je časť vnútorného priestoru stavby vymedzená podlahou, stenami, ktoré tvoria obvodové konštrukcie alebo vnútorné priečky stavby, a stropom alebo strešnou konštrukciou, pričom v časti obvodovej konštrukcie môže byť ponechaný dočasný alebo trvalý stavebný otvor slúžiaci na vstup a výstup osôb, strojov, zariadení alebo dopravných prostriedkov. 69. Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 447/2015 Z. z. v znení účinnom od 30.11.2019 na účely tohto zákona sa do základu poplatku za rozvoj nezapočítava podlahová plocha výťahovej šachty, schodiska vrátane plochy medziposchodia, balkónu, lodžie, terasy bez presklenia a šachty s rozvodmi. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 70. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, pričom deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 71. Predmetom preskúmavaných administratívnych rozhodnutí je vyrubenie miestneho poplatku za rozvoj žalobcovi, ktorý mu bol vyrubený podľa § 12 ods. 1 zákona o miestnom poplatku za rozvoj v znení účinnom do 29.11.2019, v nadväznosti na Všeobecne záväzné nariadenie mesta Skalica č. 5/2016 o stanovení výšky miestneho poplatku za rozvoj a na základe právoplatného stavebného povolenia č. 2518/2017 zo dňa 10.11.2017 (§ 3 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 4 ods. 1 zákona o miestnom poplatku za rozvoj), na základe ktorého bola v katastrálnom území Skalica žalobcovi povolená stavba 5-podlažného bytového domu s plochým zastrešením (navrhnutých 20 bytov a 18 krytých parkovacích miest). 72. Medzi účastníkmi súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí nie je sporné, že žalobca je poplatníkom (§ 5 ods. 1 ZMPR) predmetného miestneho poplatku, ktorý v zmysle § 2 písm. b/ daňového poriadku v spojení s § 12 ods. 3 ZMPR možno pre účely správy daní podľa daňového poriadku považovať za daň, svojím charakterom a účelovým určením miestnu daň (§ 11 ZMPR). Zároveň nie je medzi účastníkmi súdneho konania sporné, že žalobcovi na základe stavebného povolenia č. 2518/2017 zo dňa 10.11.2017, právoplatného dňa 24.05.2018, vznikla predmetná poplatková povinnosť vo vzťahu k rozpočtu obce, v danom prípade k rozpočtu mesta Skalica. 73. Z obsahu odvolacích a žalobných dôvodov možno jednoznačne vyabstrahovať podstatnú spornú otázku medzi stranami, ktorá smeruje k spôsobu určenia základu miestneho poplatku za rozvoj, a to v nadväznosti na absenciu zákonnej definície pojmu „miestnosť“, ktorej plošné vyjadrenie ako jedna z veličín vstupuje do výpočtu výšky predmetného poplatku (§ 6 v spojení s § 8 ods. 1 ZMPR v znení účinnom do 29.11.2019). 74. Zákon o miestnom poplatku za rozvoj v znení účinnom do 29.11.2019 určil základ poplatku v § 6, v zmysle ktorého jeho základom je výmera nadzemnej časti podlahovej plochy realizovanej stavby v m2, ktorá je predmetom poplatku za rozvoj podľa § 3, pričom na účely tohto zákona sa za podlahovú plochu nadzemnej časti stavby považuje súčet výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby. Súčasťou definície základu poplatku je v závere právnej vety definícia podlahovej plochy pre účely zákona o miestnom poplatku za rozvoj, za ktorú zákon považuje súčet výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby. Vertikálne rozdelenie predmetnej stavby (nadzemná časť stavby) pre účely určenia základu miestneho poplatku za rozvoj, za použitia odkazu pod čiarou k určeniu nadzemnej časti stavby podľa § 12 ods. 5 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie je v tomto prípade sporné. 75. Na jednej strane žalovaný ako súladné so zákonom vyhodnotil určenie základu predmetného poplatku postupom mesta Skalica ako správcu miestneho poplatku, ktoré pre účely určenia výmery podlahovej plochy nadzemnej časti dotknutej stavby použilo výmeru celkovej vnútornej podlahovej plochy stavby uvedenej v stavebnom povolení k predmetnej stavbe. Z projektovej dokumentácie k povoľovanej stavbe vyplýva, že ide o súčet výmer tzv. vnútorných úžitkových plôch, ktorý, okrem iných miestností a plôch bytov v zmysle STN 73 4301 - priestorov určených na dlhodobé užívanie, zahŕňal napríklad aj také priestory ako plochu zabratú výťahovou šachtou, plochy priestorov inštalačných rozvodov, plochy schodiska v spoločných častiach stavby, plochy chodieb, vchodov a komunikačných priestorov v spoločných častiach stavby, plochy pivníc spoločných častí a plochy pivníc prislúchajúcich ku konkrétnym bytom. 76. Na strane druhej žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu správcu miestneho poplatku namietal, že schodisko, obslužné priestory chodby nie sú v zmysle zákona o miestnom poplatku za rozvoj definované ako miestnosti, pretože zákon o miestnom poplatku za rozvoj pozná pomenovanie priestorov ako vchody, schodištia, priestory, chodby, komunikačné cesty, šachty. Preto žalobca podaným odvolaním žiadal prehodnotenie výpočtu predmetného poplatku podľa označenia jednotlivých priestorov v projekte pre stavebné povolenie. S konštatovaním, že pojem “miestnosť” nie je definovaná v žiadnych predpisoch, na ktoré odkazuje zákon o miestnom poplatku, žalobca svoju argumentáciu ohľadom určenia základu miestneho poplatku podporil v žalobe rozsiahlou úvahou k výkladu pojmu miestnosť, a to s prihliadnutím na účel zákona o miestnom poplatku za rozvoj, ako aj na definície pojmu miestnosť uvádzané v technických normách alebo na výklad úžitkovej plochy bytu podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. 77. A práve súčet výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby, ktorý vstupuje prostredníctvom výmery nadzemnej časti podlahovej plochy realizovanej stavby v m2 ako jedna z veličín do vzorca výpočtu sumy poplatkovej povinnosti v jednotlivých prípadoch (§ 8 ods. 1 ZMPR - súčin základu poplatku podľa § 6 znížený o 60 m2 a sadzby poplatku za rozvoj platnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti), však tvorí medzi stranami základný rozpor pri spôsobe určenia súčtu všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby. 78. Obec, resp. mesto ako ústavou a zákonom oprávnený subjekt územnej samosprávy, má na základe splnomocňujúceho ustanovenia § 7 ods. 4 zákona o miestnom poplatku za rozvoj právo všeobecne záväzným nariadením určiť v rámci zákonom stanoveného rozmedzia sadzbu miestneho poplatku za rozvoj (§ 7 ods. 1 citovaného zákona), a to aj stanovením rôznych sadzieb pre stavby v členení podľa § 7 ods. 2 písm. a) až e) citovaného zákona. Obec je zároveň v zmysle ustanovení § 12 ods. 1 ZMPR správcom miestneho poplatku za rozvoj a výnos z tohto poplatku je účelovo určeným príjmom obce (§ 11 ods. 1 a 2 ZMPR). 79. Naproti tomu, obec v postavení orgánu verejnej správy (samosprávy) pre účely správy miestneho poplatku nie je ústavou, ani žiadnym ústavným zákonom a ani zákonom splnomocnená na akékoľvek zmeny, vymedzenie alebo úpravu zákonom stanoveného základu miestneho poplatku za rozvoj. Tento je, resp. v čase vyrubenia sporného poplatku bol, striktne stanovený zákonom o miestnom poplatku za rozvoj v jeho ustanovení § 6. 80. Pri výkone správy verejných financií, ktorých zdrojom sú, či už štátne lebo miestne dane a poplatky, sa na obec vzťahuje imperatív zákonnosti vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (zásada legality). V spojení s ústavným rámcom ukladania daní a poplatkov v zmysle čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, t. j. tieto možno uložiť len zákonom alebo na základe zákona, je potrebné pri ich vyrubení striktne vychádzať zo znenia zákona, ktorým sú dane alebo poplatky určené. Je tým zabezpečená legalita ich výberu, rovnosť (resp. rovnakosť daňového zaťaženia) vo vzťahu k povinným daňovým subjektom (poplatníkom) a zároveň je tým zabezpečené udržanie proporcionality medzi dvoma na prvý pohľad protichodnými záujmami, t. j. medzi záujmom štátu na inkase daní a poplatkov (pri napĺňaní štátneho rozpočtu a verejných rozpočtov obcí) a medzi záujmami osôb podliehajúcich jeho jurisdikcii, pretože pri ukladaní daní a poplatkov ide o zabezpečenie nedobrovoľných finančných platieb od fyzických osôb a právnických osôb v prospech verejných rozpočtov a verejných účelových fondov, čím ide zo strany štátu o ústavne povolený zásah do jedného zo základných práv súkromných entít, do práva vlastniť majetok a do práva na jeho nedotknuteľnosť (až na ústavou stanovené výnimky). 81. Základ dane alebo poplatku tvorí imanentnú súčasť spôsobu určenia ich sumy ako povinnej platby vo forme daní alebo poplatkov dopadajúcej na fyzické a právnické osoby, teda aj imanentnú súčasť ich ukladania zo strany verejnej autority (čl. 59 ods. 2 Ústavy SR). Ústavný rámec ukladania daní a poplatkov je základom premisy, z ktorej orgány verejnej správy nevyhnutne musia vychádzať pri samotnom vyrubovaní daní alebo poplatkov. Je nepochybné, že základ dane má byť určený pre účely vyrubovania daní a poplatkov v zákone a na základe zákona jednoznačne a zrozumiteľne tak, aby aplikácia zákona v praxi nevytvárala a neponúkala priestor alebo dokonca nevyhnutnosť viacerých možností výkladu v podstatných inštitútoch participujúcich na konkrétnej daňovej povinnosti, napr. v určení povinného subjektu - kto je povinný platiť daň, v určení predmetu dane, spôsobu výpočtu dane, jej sadzby, zdaňovacieho obdobia, spôsobu jej vyrubenia, splatnosti dane a v neposlednom rade aj vo vymedzení, resp. v definícii základu dane, z ktorého sa zákonom určeným spôsobom daň alebo poplatok vypočíta. 82. Ak už sa taká situácia vyskytne, ako v predmetnom prípade, keď žaloba prostredníctvom odvolacích námietok v súvislosti s určením základu poplatku nastolil otázku spôsobu určenia výpočtu výmery podlahovej plochy nadzemnej časti povoľovanej stavby v nadväznosti na v zákone absentujúcu definíciu pojmu miestnosti pre účely určenia základu miestneho poplatku za rozvoj, potom ústavný rámec ukladania daní a poplatkov ( čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 59 ods. 2 Ústavy SR) kladie vysoké nároky na finančné orgány pri realizácii výkladu zákona vo vzťahu k určeniu základu poplatku. S prihliadnutím na samotnú podstatu a charakter nedobrovoľných platieb ukladaných zákonom, ako aj s prihliadnutím na vyššie uvádzané medze ich ukladania zo strany verejnej autority, nie je možné akceptovať vyplnenie definičnej medzery zákona vo vzťahu k základu poplatku, ako podstatnej náležitosti participujúcej na určení (výpočte) výšky/sumy poplatku, jednoduchým a nedostatočne odôvodneným extenzívnym výkladom jeho pojmových znakov, exaktne sa podieľajúcich na jeho určení (t. j. určenie výmery podlahovej plochy nadzemnej časti stavby súčtom výmery všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby). Pokiaľ by sa orgán verejnej správy podujal použiť extenzívny výklad zákona pri určení základu dane, pri tomto výklade musí prísne dbať na zachovanie výkladových pravidiel, ktorých aplikáciu pre daný prípad zrozumiteľne odôvodní a podoprie pochopiteľnou úvahou a argumentačným prepojením na závery, ktoré z výkladu k právnej otázke predmetného pojmu zákona vyvodil. Mal by to byť výklad presvedčivý, bez akýchkoľvek pochybností ozrejmujúci účel zákona a zámer zákonodarcu na rozumnej a spravodlivej úprave predmetu zákona, a to ako vo vzťahu k účastníkovi konkrétneho konania, tak aj pro futuro vo vzťahu k potencionálnym účastníkom v ďalších prípadných konaniach, a to predovšetkým z dôvodu zachovania aplikácie zásady rovnakého postavenia daňových subjektov, resp. poplatníkov a rovnakého rozhodovania v skutkovo zhodných prípadoch (§ 3 ods. 7 a 9 daňového poriadku). 83. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný výslovne nespomenul, že pri úvahe k spornej právnej otázke, v danom prípade k definícii pojmu „miestnosť“ pre účely výpočtu základu poplatku, vychádzal zo skutočnosti, že tento pojem nie je definovaný ani zákonom o miestnom poplatku za rozvoj, ani v inom všeobecne záväznom právnom predpise. Uvedené pripustil až v reakcii na obsah správnej žaloby, pričom zároveň k výkladu tohto pojmu v napadnutom rozhodnutí uviedol, že ide o metodický výklad. 84. V metodickom pokyne k základu poplatku podľa § 6 zákona o miestnom poplatku za rozvoj v znení účinnom do 29.11.2019, vypracovanom Finančným riaditeľstvom SR Banská Bystrica, odborom daňovej metodiky v máji 2018 (pod názvom Metodický pokyn k základu poplatku podľa § 6, k výpočtu poplatku podľa § 8 a k výpočtu poplatku v nadväznosti na § 4 ods. 3 zákona č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 375/2016 Z. z.), v 1.1 Podlahové plochy stavby, ktoré sa započítavajú do základu poplatku sa uvádza: „Napriek tomu, že zákon ani iné právne predpisy pojmy „miestnosť“ a „podlahová plocha stavby“ neupravujú (zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vymedzuje iba podlahovú plochu bytu), podlahovou plochou stavby na účely zákona (§ 3 ods. 2 zákona) sa považuje iba nová alebo ďalšia podlahová plocha stavby, ak sa táto stavba realizuje na základe právoplatného stavebného povolenia, rozhodnutia o povolení zmeny stavby pred jej dokončením, ohlásenia stavebnému úradu alebo na základe rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby a je predmetom poplatku podľa § 3 zákona.“ V nasledujúcom odseku metodické usmernenie pokračuje: „Výmera podlahovej plochy stavby sa určí spočítaním výmer všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby (teda všetok vnútorný nadzemný priestor stavby vrátane chodieb, technických miestností, schodísk, vestibulov a pod.) bez vnútorných priečok a obvodových múrov. Za podlahovú plochu miestnosti sa považuje každý priestor, ktorého svetlá výška medzi úrovňou podlahovej plochy a stropom, resp. strešnou konštrukciou dosahuje minimálne 1,3 metra. Do podlahovej plochy sa započítava aj plocha arkierov a výklenkov, ak sú súčasne najmenej 1,2 metra široké, 0,3 metra hlboké a 2 metre vysoké od podlahy ako aj plocha zabratá vykurovacími telesami, inštalačnými predmetmi, technickým zariadením, strojovým vybavením alebo kuchynskou linkou. Do vnútorného priestoru stavby sa po splnení vyššie uvedených podmienok započítava aj podkrovie, ako vnútorný priestor domu, prístupný z posledného nadzemného podlažia vymedzený konštrukciou krovu a ďalšími stavebnými konštrukciami.“ 85. V tomto bode správny súd považuje za potrebné uviesť, že metodický pokyn je svojím charakterom interný správny akt usmerňujúcej povahy, určený príslušným riadiacim alebo nadriadeným orgánom verejnej správy do vnútra systému jeho zamestnancom a podriadeným zložkám a orgánom nižšieho stupňa, slúžiaci k zjednoteniu ich postupu pri výkone verejnej správy, ako aj k výkladu zákonov pre účely ich aplikácie pri realizácii úloh (aj formou rozhodovania vydávaním individuálnych správnych aktov) na úseku príslušnej verejnej správy. 86. Avšak tento interný správny akt nie je súčasťou všeobecne záväzných prameňov práva a nie je prípustné na jeho základe vypĺňať medzery zákona v prípadoch, kde to ústavné medze výslovne vylučujú, ako napríklad v prípade určenia základu dane alebo poplatku, čo bezprostredne súvisí s ich ukladaním vo forme povinností zasahujúcich do majetkovej sféry fyzických a právnických osôb. 87. Metodické usmernenie alebo pokyn nadriadeného správneho orgánu sám o sebe nemôže nahradiť úvahu orgánu verejnej správy k výkladu zákona, na základe ktorého rozhodoval v konkrétnom administratívnom konaní, ani úvahu k vysporiadaniu sa s účastníkom konania nastolenou právnou otázkou vo veci nejednoznačného výkladu zákona aplikovaného na dané podmienky prípadu. 88. Preto neobstojí vo vzťahu k zákonnej požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, keď v rámci vysporiadania sa s námietkou odvolateľa, namiesto uvedenia úvah odvolacieho orgánu, ktoré ovplyvnili okrem hodnotenia dôkazov aj použitie právnych predpisov a ich výklad, tento bez ďalšieho uvedie právne posúdenie veci len citáciou alebo parafrázou obsahu metodického pokynu bez uvedenia zdroja (z akého metodického usmernenia, pokynu čerpal) a bez toho, aby sa zároveň vysporiadal s nedostatkom jeho všeobecnej záväznosti. Za daných okolností sa uvedený postup javí ako svojvoľné rozšírenie poplatkovej povinnosti extenzívnym výkladom zákona vo vzťahu k spôsobu určenia a k výpočtu základu miestneho poplatku. 89. Hoci v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný neuviedol zdroj, z ktorého čerpal pri formulovaní dôvodov rozhodnutia a odpovedí na zásadnú námietku žalobcu ohľadom pojmu „miestnosť“ pre účely určenia základu poplatku, je možné predpokladať, že vychádzal z vyššie uvedeného metodického pokynu, keď uvádzal, že: „Základom poplatku je výmera nadzemných častí podlahovej plochy realizovanej stavby v m2, ktorá sa určí spočítaním výmer všetkých miestností v nadzemných podlažiach stavby, teda všetok vnútorný nadzemný priestor stavby vrátane chodieb, technických miestností, schodísk, vestibulov a podobne. Podlahovou plochou stavby sa na účely zákona č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj ..... považuje všetok vnútorný priestor stavby bez vnútorných priečok a obvodových múrov, ktorú tvorí súčet výmery všetkých miestností stavby. Za miestnosť je možné považovať stenami ohraničený uzavretý priestor v budove, bytovej alebo nebytovej, napríklad izba, pivnica garáž, schodisko, vestibul a podobne.“ 90. Uvedeným spôsobom v podstate žalovaný svojvoľne akoby doplnil zákonnú úpravu určenia základu miestneho poplatku, a to bez toho, aby v snahe o výklad zákona v rozhodnutí zrozumiteľným spôsobom predostrel vlastnú úvahu, založenú na aplikácii základných metód interpretácie všeobecne záväzných právnych noriem. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je uvedené a ani nie je z jeho obsahu možné odvodiť, či k jednoduchému výpočtu vyššie uvedených účelovo alebo druhovo určených miestností, použitých pre účely výpočtu výmery podlahovej plochy nadzemnej časti dotknutej stavby, dospel žalovaný použitím jazykového (gramatického) výkladu a sémantiky (náuky o význame slov) za prípadného využitia teleologického a systematického výkladu, alebo k svojmu interpretačnému záveru dospel na základe použitia logického alebo doslovného výkladu právnej vety a podobne. 91. Z dôvodu nedostatočnej úvahy žalovaného použitej pri výklade zákonného ustanovenia upravujúceho určenie základu miestneho poplatku, z ktorého sa poplatok počíta, možno konštatovať, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedal žalobcovi zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na námietku napádajúcu nesprávne vymedzenie pojmu „miestnosť“ pre účely určenia základu poplatku za predmetnú stavbu. 92. Za daných okolností teda správny súd konštatuje, že nie je možné pre nedostatok dôvodov preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k právnej otázke správnosti určenia základu poplatku podľa § 6 zákona o miestnom poplatku za rozvoj v znení účinnom do 29.11.2019. 93. S poukazom na vyššie uvedené správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 94. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného v rámci odvolacieho konania pristúpiť k zrozumiteľnému a ústavne konformnému výkladu pojmu „miestnosť“ pre účely určenia základu poplatku, resp. naplnenia zákonnej definície základu poplatku podľa § 6 zákona o miestnom poplatku za rozvoj v znení účinnom do 29.11.2019. 95. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti, že prechodné ustanovenie § 15 zákona č. 447/2015 Z. z. v znení účinnom od 30.11.2019 nebráni tomu, aby pri interpretácii sporného ustanovenia právnej normy správny orgán v rámci svojej úvahy neprihliadol aj na vývoj právnej úpravy inštitútu základu predmetného miestneho poplatku podľa § 6 ZMPR v novelizovanom znení na základe zákona č. 379/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 375/2016 Z. z. 96. Z pohľadu de lege lata vo vzťahu k zákonu č. 447/2015 Z. z. v znení účinnom do 29.11.2019, ktorý sa na základe prechodných ustanovení aplikuje v prejednávanom prípade, by pri interpretácii pojmu „miestnosť“ nebolo na škodu, napr. aj s prihliadnutím na dôvodovú správu k novele zákona, posúdiť zámer zákonodarcu a dôvody, pre ktoré pristúpil k zmene definície základu miestneho poplatku, prípadne k jeho doplneniu a precizovaniu z dôvodu nejednoznačného výkladu a nejednotnej praxe pri jeho aplikácii. 97. Podľa § 191 ods. 6 vety prvej SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 98. Právo na plnú náhradu trov konania priznal správny súd v konaní úspešnému žalobcovi podľa § 167 ods.1 SSP. O ich výške rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 175 ods. 2 SSP). 99. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Odo dňa 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 neplynie lehota na podanie kasačnej sťažnosti (§ 1 písm. a/ v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).