Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/116/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200212 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200212.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: VIREMA TRADE, s.r.o., so sídlom Cukrovarská 1476, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 247 651, v konaní zastúpeného spoločnosťou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Ševčenkova 5, 851 01 Bratislava, IČO: 50217020, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101433980/2019 zo dňa 11.06.2019 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím číslo: 101433980/2019 zo dňa 11.06.2019 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len ako správca dane) č.: 102198941/2018 zo dňa 08.11.2018, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 odsek 5 a 6 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 283.521,99 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013. 2. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) bolo neuznanie DPH zaplatenej žalobcom za prijaté zdaniteľné plnenia - nákup mrazených výrobkov (mrazené kuracie a morčacie prsia v kamiónových množstvách), z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane od tuzemských dodávateľov a to spoločnosti INTEC - VH, s.r.o. a spoločnosti Pirosafestol, s.r.o., pričom takto obstaraný tovar mal byť následne predaný s oslobodením od dane podľa ustanovenia § 47 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty do Českej republiky, odberateľom - spoločnosti Revline group, s.r.o. a spoločnosti Acetum Invest s.r.o., za obdobie december 2013. Správca dane na základe vyhodnotenia skutkových zistení získaných v rámci výkonu daňovej kontroly mal za to, že na základe objektívnych okolností bolo preukázané, že žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedenými spornými transakciami sa podieľal na podvode v oblasti DPH, ku ktorému došlo v rámci reťazca dodaní. Na základe zisteného skutkového stavu daňové orgány oboch stupňov konštatovali nesplnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane žalobcom z preverovaných faktúr podľa ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) a uplatnený nárok na odpočet dane neznali. II. Rozsah a dôvody správnej žaloby 3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101433980/2019 zo dňa 11.06.2019 ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 102198941/2018 zo dňa 08.11.2018, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalovaný pri výkone daňovej kontroly nedodržal základné zásady správy daní tak, ako sú uvedené v ustanovení § 3 ods. 1, 3 a 6 daňového poriadku tým, že sa žalovaný nevysporiadal so skutkovým stavom, konštatovaním a predloženými dôkazmi. Poukázal na to, že vo veci nebol úplne a presne zistený skutkový stav veci, nedošlo k správnemu vyhodnoteniu relevantných podkladov ako aj dôkazov, ktoré boli nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia. Zdôraznil, že kontrolné zistenia správcu dane sa nezakladajú na pravde, nakoľko žalovaný účelovo predmetné informácie neuvádza, keď preverované dve dodávky tovaru nakúpené od dodávateľa Intec - VH, s.r.o. v hodnote základ dane 125.721,36 eur, DPH v sume 25.144,27 eur v celkovej sume 150.865,63 eur boli predané tuzemskému odberateľovi, obchodnej spoločnosti Pannon Food Slovakia, s.r.o. v hodnote základ dane 133.023,86 eur, DPH v sume 26.604,77 eur v celkovej sume 159.628,63 eur, pričom DPH vo výške 26.604,77 eur bola riadnym spôsobom zo strany žalobcu zaplatená do štátneho rozpočtu SR. Rovnako z uvedených 21 nákupov od spoločnosti Pirosafestol, s.r.o., v 11-tich prípadoch bol tovar predaný tuzemskému odberateľovi obchodnej spoločnosti Pannon Food Slovakia, s.r.o. v hodnote základ dane 602.148,04 eur, DPH v sume 120.429,60 eur, celková suma 735.171,90 eur. V tomto prípade DPH vo výške 120.429,60 eur bola riadnym spôsobom zaplatená zo strany žalobcu do štátneho rozpočtu SR. Poukázal na to, že na základe týchto skutočností je potrebné konštatovať, že žalobca z celkovej hodnoty nákupu mrazených kuracích a morčacích pŕs od vyššie uvedených spoločností za mesiac december 2013 v hodnote základ dane 1.417.610 eur, DPH v sume 283.521,99 eur, celková suma predstavovala 1.701.131,99 eur bola pri predaji na tuzemský trh zaplatená DPH vo výške 147.034,37 eur, čo predstavuje 51,85% z hodnoty dane zistenej správcom dane. Za tohto stavu správca dane ako aj žalovaný požaduje zaplatenie dane z takto nakúpených a predaných tovarov od daňového subjektu opakovane. Tvrdil, že takýmto postupom správcu dane a žalovaného došlo k dvojitému vyrubeniu daňovej povinnosti, čím došlo k porušeniu zásady „ne bis in idem“ (zásada zákazu dvojitého postihu), keď došlo k uloženiu povinnosti žalobcovi zaplatiť daň už raz riadne a včas zaplatenú. 4. Ďalej namietal, že pri správcom dane zistených pochybnostiach týkajúcich sa obchodného styku žalobcu so spoločnosťami Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o. žalobca bezodkladne predložil relevantné dokumenty (rámcové kúpne zmluvy, faktúry, dodacie listy, príjemky k dodanému tovaru zo skladovej evidencie žalobcu, medzinárodné nákladné listy - CMR aj s uvedením evidenčného čísla vozidla vrátane plomby, výpisy z bankového účtu žalobcu), ktoré jednoznačným spôsobom dokazujú skutočný stav a predovšetkým to, že predmetný tovar bol zo strany žalobcu dodaný obchodnej spoločnosti Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol s miestom určenia žalobcu v Sládkovičove na Cukrovarskej ulici. Vyplýva to aj z internej evidencie žalobcu, keď v „knihe odchodov a príchodov“ vedenej na vrátnici bol zaznamenaný príjazd a výjazd vozidiel, o čom svedčia aj audio - vizuálne záznamy o príjazde a výjazde vozidiel dopravu do areálu žalobcu. K týmto skutočnostiam požadoval realizovať výsluch svedkov V. I. a Ing. V. Y., ktorí mali priamy kontakt s tovarom ako i obchodnými partnermi žalobcu, čo správca dane nevykonal a vychádzal z ich výpovedí, ktoré boli realizované v súvislosti s daňovou kontrolou u žalobcu za zdaňovacie obdobie júl - december. Takýto postup zo strany správcu dane považoval za nezákonný, keď došlo k porušeniu práva žalobcu byť prítomný pri výsluchu svedkov a klásť im otázky, pričom ich výpovede nie je možné nahradiť prevzatím zápisníc o výsluchu z iných daňových kontrol. Taktiež poukázal na výsluch svedka N. D. zo dňa 26.09.2016, ktorý vystupoval v mene dodávateľa - spoločnosti Intec - VH, s.r.o. a spoločnosti Pirosafestol, s.r.o., ktorý potvrdil, že žalobcovi bol predmetný tovar dodaný a že žalobca zaň riadne zaplatil. Uviedol, že Ing. N. D. vystupoval za dodávateľov ako kontaktná osoba, t.j. konal v mene a na účet spoločnosti Intec - VH, s.r.o., resp. Pirosafestol, s.r.o., pričom listinnými dokladmi (dodacie listy, faktúry, prepravné doklady, úhrady) deklarujú obchodný vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľmi. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane ako aj žalovaný výsluch Ing. N. D. vyhodnotili v neprospech žalobcu, keď nedošlo k akceptácii tejto svedeckej výpovede. Tvrdenia žalovaného, resp. správcu dane o tom, že žalobca mal vedomosť o podvodnom reťazci sa nezakladajú na pravde, priečia sa predloženým a zabezpečeným dôkazom v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Poukázal ďalej na to, že žiaden všeobecne záväzný právny predpis nezakladá objektívnu zodpovednosť daňového subjektu (žalobcu) za konanie dodávateľov a odberateľov v neobmedzenom rade, zákon o DPH pojem obchodný reťazec nepozná, a nezakladá objektívnu zodpovednosť jedného dodávateľa za porušenie povinností iných dodávateľov. Ďalej uviedol, že pri nadviazaní obchodného vzťahu a pri realizácii predmetných obchodných transakcií vykonal žalobca všetky dostupné a možné opatrenia smerujúce k prevereniu obchodných partnerov - dodávateľov žalobcu (Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o.). Ďalej uviedol, že pred začatím spolupráce s dodávateľmi si preveril zoznam tzv. rizikových subjektov, ktoré v súlade s ustanovením § 56 daňového poriadku zverejňuje Finančné riaditeľstvo SR na svojej webovej stránke, pričom v čase uskutočnenia predmetných dodávok tovaru neboli títo dodávatelia evidovaní medzi takýmito subjektmi. Títo dodávatelia mali platnú registráciu IČ DPH a okrem toho žalobca nemohol mať vedomosť o tom, akým smerom sa budú podnikateľské aktivity dodávateľov žalobcu v blízkej budúcnosti uberať. Za tohto stavu mal za to, že žalobca konal v dobrej viere, venoval dostatočnú pozornosť kontrolnému mechanizmu a vykonal úkony, ktoré možno rozumne požadovať v rámci štandardnej obchodnej praxe. Ďalej uviedol, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodávaných služieb a tovaru od určitého dodávateľa, a preto na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane, čo konštatoval aj Najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach. 5. Zo strany žalobcu bolo ďalej namietané, že žalovaný ako aj správca dane v napadnutých rozhodnutiach nedostatočne zistil a nesprávne posúdil skutkový stav veci a zároveň konal v rozpore s Ústavou SR a viacerými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi Slovenskej republiky. Zdôraznil, že žalovaný je povinný pri hodnotení dôkazov postupovať v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť, pričom vykonané dôkazy nesmú byť vyhodnotené jednostranne a to v neprospech daňového subjektu. Zároveň žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 24 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa článku 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. Znamená to, že ak platca dane postupuje pri obchodovaní s tovarom a službami v dobrej viere, a splní všetky predpoklady vyžadované právnymi predpismi na uplatnenie práva odpočítať daň z pridanej hodnoty, následný postup správcu dane, ktorým platcovi zamietne uplatnený nárok, nie je v súlade s legitímnou predvídateľnosťou postupu orgánov verejnej moci. Za predpokladu, že platiteľ dane preukáže splnenie všetkých zákonných predpokladov, mohlo by uvedené konanie správcu dane vykazovať znaky svojvôle pri výklade a následne pri aplikácii právnych noriem. Taktiež upozornil aj na princíp proporcionality vyjadrený v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého „pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na stanovený cieľ.“ V tejto súvislosti poukázal na to, že daňová kontrola predstavuje mimoriadne závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánov finančnej správy a takýto zásah je možný výlučne pri rešpektovaní základných ústavných princípov, z nich najmä princípu zákonnosti a princípu proporcionality a tiež základných zásad daňového konania. Taktiež poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v prípade Mahagében spojený s prípadom Dávid, v ktorom bol vyslovený právny názor, že daňový subjekt nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania dane na vstupe z dôvodu, že: osoba na faktúre sa dopustila nezákonnosti, bez toho, aby daňový orgán preukázal, že samotná zdaniteľná osoba sa dopustila nezákonnosti alebo vedela alebo mohla vedieť, že ide o daňový podvod, táto zdaniteľná osoba sa neubezpečila, či osoba na faktúre napríklad - je platiteľom dane, disponuje tovarom, je schopná tovar dodať, splnila si povinnosť podať daňové priznanie, uhradila daň, zdaniteľná osoba nemá iné dokumenty ako tie, ktoré zo zákona musí mať (rozsudok Súdneho dvora - C80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012). Bolo poukázané aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (4Sžfk/48/2017 zo dňa 10.04.2018, 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 a 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012), v ktorých Najvyšší súd konštatoval, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne, jeho obsah nemožno ponímať vo vzťahu k daňovému subjektu extenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, aj takých, na preukázanie ktorých neexistuje zákonná povinnosť, resp. ktorých preukázaným sú zaťažené iné subjekty. Ďalej uviedol, že z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľských subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Electronics) a C-484/03 (Bond House Systems), kde Súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Mal za to, že žalobca si splnil dôkaznú povinnosť, pričom zdôraznil, že povinnosť preukázať skutočnosť, že sa uskutočnil obchod má len v takej miere, ako to možno od neho spravodlivo požadovať. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu 6. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať. 7. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný účelovo neuvádza informácie o tom, že časť sporného tovaru nakúpeného od spoločností Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o. bola predaná v tuzemsku, považuje za zavádzajúcu, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že značná časť sporného tovaru bola následne predaná v kontrolovanom zdaňovacom období do Českej republiky s oslobodením od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH odberateľom, spoločnosti Revline group, s.r.o. v celkovej sume 709 488,28 eur a spoločnosti ACETUM INVEST s.r.o. v celkovej sume 59 596,80 eur. Ďalej uviedol, že nič sa nemení na skutočnosti, že v kontrolovanom zdaňovacom období (december 2013) mal byť sporný tovar dodaný žalobcovi spoločnosťami Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o., o proti právnom konaní, pričom žalobca na základe zistených skutočností mohol o takomto podvodnom konaní vedieť. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že ak žalobca uskutočnil tuzemské zdaniteľné obchody, bol podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH povinný odviesť príslušnú DPH do štátneho rozpočtu, avšak právo na odpočítanie DPH nevzniká automaticky. Ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-131/13, C-163/13 a C-164/13, kde v bode 48. Súdny dvor uvádza, že centrálna funkcia, ktorú má právo na odpočet, upravené v čl. 17 ods. 3 šiestej smernice, v mechanizme DPH s cieľom zabezpečiť úplnú neutralitu dane, nebráni tomu, aby sa toto právo zdaniteľnej osobe zamietlo za predpokladu účasti na podvode; rovnako osobitná funkcia práva na vrátenie DPH s cieľom zabezpečiť neutralitu DPH nemôže brániť tomu, aby sa za takéhoto predpokladu toto právo zdaniteľnej osobe zamietlo. V bode 50 tohto rozsudku ďalej Súdny dvor uvádza, že podľa ustálenej judikatúry ide o takýto prípad nielen vtedy, ak sa daňového podvodu dopustí samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutou transakciou zúčastňuje na transakcii zapojenej do podvodu v oblasti DPH, ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasiahol do reťazca dodania. Tvrdil, že pokiaľ daňový subjekt neprijal všetky potrebné opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutočnil, nebude viesť k jeho účasti na protiprávnom konaní, sa vedome vystavil riziku nepriznania práva na odpočítanie DPH. Poukázal na to, že správca dane postupoval v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá vychádza zo Smernice Rady 2006/112/ ES a je záväzná aj pre SR ako člena EÚ. Konanie daňového subjektu je pokračovaním protiprávneho konania jeho dodávateľov, spoločností Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o., o ktorom mohol daňový subjekt vedieť a napriek tomu vstúpil do obchodných vzťahov s označenými spoločnosťami. Zdôraznil, že podstatou rozsudkov ESD týkajúcich sa podvodného konania je, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočítanie dane, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Ďalej poukázal na to, že išlo o neštandardný plánovaný obchod, keď dodávateľské spoločnosti žalobcu - Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o., ktoré nakupovali sporný tovar od spoločnosti TRADECO, spol. s r.o. za podstatne vyššiu cenu, než za akú predávali sporný tovar žalobcovi ako daňovému subjektu, pričom plánovanú stratu kompenzovali protiprávnym konaním, keď DPH zo sporných zdaniteľných obchodov nepriznali a neodviedli do štátneho rozpočtu SR a skutočnosť, že všetky záväzky a pohľadávky daňového subjektu súvisiace so sporným tovarom boli uhradené v kontrolovanom zdaňovacom období svedčia o tom, že daňový subjekt mal vedieť, že sa prijatím sporných zdaniteľných obchodov od spoločnosti Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o. zúčastnil na neoprávnenom daňovom úniku, a to najmä za situácie, že sporný tovar bol prepravený z Českej republiky do skladov daňového subjektu v Sládkovičove a v ten istý alebo nasledujúci deň daňový subjekt opäť predal a prepravil sporný tovar do ČR do skladov spoločnosti Rochus, spol. s r.o. v Kunoviciach, ktoré boli vzdialené cca 4 km od pôvodného miesta vyskladnenia sporného tovaru v ČR (Uherské Hradište - Kunovice). Poukázal na to, že v súvislosti s uvedenou dodávkou sporného tovaru v reťazci boli vystavené spoločnosťou TRADECO, spol. s r.o. faktúra č. 060000114 zo dňa 10.12.2013 pre spoločnosť Pirosafestol, s.r.o. za dodávku 21 660 kg mrazených kuracích pŕs v sume 68 229 eur bez DPH; spoločnosť Pirosafestol, s.r.o. vystavila faktúru č. 2/10122013 zo dňa 10.12.2013 za dodávku 21 660 kg mrazených kuracích pŕs pre odberateľa, žalobcu v celkovej sume s DPH 69 398,64 eur, základe v sume 57 832,20 eur, DPH v sume 11 566,44 eur; žalobca vystavil faktúru č. 330207940 s dátumom dodania 11.12.2013 pre odberateľa, spoločnosť Revline group, s.r.o. za dodávku 21 660 kg mrazených kuracích pŕs v celkovej sume bez DPH 62 164,20 eur (oslobodené od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH), pričom úhrada faktúry č. 060000114 spoločnosti TRADECO, spol. s r.o. sa uskutočnila dňa 10.12.2013, úhrada faktúry spoločnosti Pirosafestol, s.r.o. č. 2/10122013 v sume 69 398,64 eur za uskutočnila dňa 10.12.2013 a úhrada faktúry žalobcu č. 330207940 v sume 62 164,20 eur prijatá dňa 11.12.2013 na účet v Q.. V tejto súvislosti zdôraznil, že spoločnosť Pirosafestol, s.r.o. od žalobcu obdržala úhradu v sume 69 398,64 eur, z ktorej však DPH v sume 11 566,44 eur nepriznala a nezaplatila do štátneho rozpočtu v SR a z predložených dokladov o obchodných transakciách a výpisu z peňažného účtu spoločnosti TRADECO, spol. s r.o. vyplýva, že spoločnosti TRADECO, spol. s r.o. uhradila faktúru č. 060000114 v sume 68 229 eur, spoločnosti Pirosafestol, s.r.o. zostala čiastka 1 169,64 eur (z dôvodu, že nepriznala a neodviedla DPH zo spornej faktúry vystavenej pre žalobcu, v opačnom prípade by bola v strate). Žalobca uhradil za sporný tovar na základe faktúry č. 2/10122013 sumu 69 398,64 eur a pri predaji sporného tovaru (faktúra č. 330207940) obdržal úhradu v sume 62 164,20 eur, t.j. v prípade vrátenia nadmerného odpočtu DPH zo strany štátneho rozpočtu SR (11 566,44 eur) by zostalo na účte žalobcu suma 4 332 eur. Poukázal ďalej na to, že česká spoločnosť TRADECO, spol. s r.o. obdržala za predaný sporný tovar sumu 68 229 eur a následne česká spoločnosť Revline group, s.r.o. uhradila za ten istý tovar v tom istom množstve sumu 62 164,20 eur, z čoho je zrejmé, že na neidentifikovanom účte v Českej republike zostalo 6 064,80 eur. Znamená to, že uvedené zostatky na identifikovaných i neidentifikovaných účtoch predstavujú spolu sumu 11 566,44 eur, t.j. čiastku DPH, ktorú si uplatňuje žalobca a ktorá nebola spoločnosťou Pirosafestol, s.r.o. odvedená do štátneho rozpočtu SR. Z naznačeného reťazca obchodných transakcií TRADECO, spol. s r.o. - Pirosafestol, s.r.o.- žalobca - Revline group, s.r.o. je správanie spoločnosti Pirosafestol, s.r.o. z ekonomického hľadiska nelogické a možno konštatovať, že už pri plánovaní, resp. vytváraní predmetných zmluvných vzťahov sa počítalo s nezaplateným DPH, pretože v opačnom prípade by bola jediným účastníkom reťazca, ktorý by si vedome vytvoril stratu. 8. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa porušenia zásady materiálnej pravdy, ktorej sa mal správca dane dopustiť tým, že nevypočul žalobcom navrhovaných svedkov (V. I. a Ing. V. Y.), tak postupom podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku žalovaný ako odvolací správny orgán uložil správcovi dane podľa tohto ustanovenia doplniť daňové konanie vypočutím svedkov V. I. a Ing. V. Y., ktorí vo svojich výpovediach síce potvrdili nákup sporného tovaru od spoločností Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o. a jeho následný predaj, t.j. splnenie formálnych podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie DPH, avšak nevylúčili vedomosť daňového subjektu o proti právnom konaní spoločností v reťazci. Rozpornú výpoveď Ing. V. Y. (obchodného manažéra žalobcu) ohľadne komunikácie s Ing. D. (tento uviedol, že konateľom dodávateľskej spoločnosti Intec - VH, s.r.o. bol poverený osloviť spoločnosť TRADECO, spol. s r.o. a zabezpečiť dodávky mrazených kuracích pŕs, avšak nepredložil žiadny dôkaz o tom, že bol konateľom dodávateľskej spoločnosti poverený na takéto konanie. Okrem toho Ing. N. D. odoprel vypovedať ako svedok na všetky okolnosti ohľadne sporných zdaniteľných obchodov, preto nemožno považovať informáciu poskytnutú Ing. N. D. za dôkaz, vylučujúci protiprávne konanie. Do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102232095/2017 Ing. N. D. uviedol, že spoločnosť Intec - VH, s.r.o. pozná, pracoval pre ňu ako sprostredkovateľ obchodu, dodávok sporného tovaru pre žalobcu, za žalobcu rokoval s Ing. V. Y., avšak využil svoje právo nevypovedať ohľadne sporných zdaniteľných obchodov. 9. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval vo všetkých žalobných bodoch na svojich námietkach, v podstate zopakoval argumentáciu, ktorú uviedol v podanej žalobe a zdôraznil, že žalovaný, resp. správca dane v rámci konania žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu na DPH. IV. Relevantná právna úprava 10. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) vety po bodkočiarku zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. V. Právne posúdenie veci správnym súdom 11. Správny súd sa oboznámil s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy ako aj správcu dane, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vec prejednal na nariadenom pojednávaní v neprítomnosti žalovaného (tento sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil), právny zástupca žalobcu zopakoval argumentáciu uvedenú v správnej žalobe, pričom na základe zistených skutočností správny súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. 12. V prvom rade správny súd považuje za potrebné k veci uviesť, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého sa správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľné hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, pripadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Daňový doklade je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. V danom prípade správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené v predložených faktúrach. Závery prijaté správcom dane vychádzajúce z týchto zistení nie sú výsledkom účelového vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach. Zo strany daňových orgánov nejde ani o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť či zistiť, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil, a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov. Daňovou kontrolou týkajúcej sa žalobcu za zdaňovacie obdobie december 2013 bolo zistené, že žalobca si v daňovom priznaní k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie uplatnil právo na odpočítanie DPH 20% na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa, spoločnosti Intec - VH, s.r.o. (zanikla v dôsledku zlúčenia už 11.12.2013) v sume 25 144,27 eur, základe dane 125 721,36 eur, čo mali by byť dve dodávky mrazených kuracích a morčacích pŕs v kamiónových množstvách v celkovej sume s DPH 150 865,63 eur a na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa, spoločnosti Pirosafestol, s.r.o. (táto zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 24.6.2014) si uplatnil odpočítanie DPH 20% v sume 258 377,73 eur, základ dane 1 291 888,64 eur, čo malo predstavovať 21 dodávok mrazených kuracích a morčacích pŕs v kamiónových množstvách v celkovej sume 1 550 266,37 eur. Na základe vykonaných zisťovaní zo strany správcov dane bolo preukázané, že deklarovaní dodávatelia zanikli v dôsledku zlúčenia cez rôzne spoločnosti do spoločnosti SLOVRESPO, s.r.o., táto spoločnosť zanikla dňa 14.5.2015 v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou K-2-R-A, s.r.o. a táto spoločnosť o 19 dní na to bola zrušená dňa 2.6.2015. Ďalej bolo zistené, že značná časť sporného tovaru bola následne predaná v kontrolovanom zdaňovacom období do Českej republiky s oslobodením od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH odberateľom, spoločnosti Revline group, s.r.o. (od 3.12.2013 do 15.4.2014 Taxisport, s.r.o., od 15.4.2014 do 6.10.2017 Revline group, s.r.o., od 6.10.2017 do 14.6.2018 Revline group, s.r.o. v likvidácii a 14.6.2018 bola vymazaná z obchodného registra) v celkovej sume 709 488,28 eur a spoločnosti ACETUM INVEST s.r.o. v celkovej sume 59 596,80 eur. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií so zahraničnou daňovou správou bolo zistené, že deklarovaní odberatelia, spoločností Revline group, s.r.o. a ACETUM INVEST s.r.o. sú nekontaktné, na adrese sídla sa nezdržujú, za preverované zdaňovacie obdobie nepodali daňové priznanie k DPH a DPH z nadobudnutia tovaru nepriznali. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné k veci uviesť, že zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá daňového poriadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. V danom prípade súd tiež posudzoval, či správne orgány skúmali ekonomický dôvod daňovej transakcie. Z vykonaného dokazovania realizovaného správcom dane vyplýva, že daňový subjekt mal, resp. mohol vedieť, že sa prijatím sporných zdaniteľných obchodov od spoločností Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o. zúčastnil na neoprávnenom daňovom úniku, najmä za situácie, ak mal vedomosť o tom, že sporný tovar bol prepravený z Českej republiky do skladov daňového subjektu v Sládkovičove a v ten istý alebo nasledujúci deň daňový subjekt opäť predal a prepravil sporný tovar do Českej republiky do skladov spoločnosti Rochus, spol. s r.o. v Kunoviciach, ktoré boli vzdialené cca 4 km od pôvodného miesta vyskladnenia sporného tovaru v Českej republike (Uherské Hradište - Kunovice). 13. Treba konštatovať, že správca dane od žalobcu oprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane. Správny súd podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný...“ 14. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva právny záver: „...dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený...“. Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“ 15. Správny súd dáva do pozornosti taktiež právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne zásadným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, t.z. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. oprávnené“. V tomto smere súd poukazuje predovšetkým na Ing. N. D., ktorý mal vystupovať v mene dodávateľa, spoločnosti Intec - VH, s.r.o. a spoločnosti Pirosafestol, s.r.o., keď pre túto spoločnosť mal pracovať ako sprostredkovateľ obchodu a dodávok sporného tovaru pre žalobcu, avšak ohľadne deklarovaných plnení využil svoje právo a nevypovedal. Tento vo svojom písomnom vyjadrení síce uviedol, že konateľom spoločnosti Intec - VH, s.r.o. bol poverený osloviť spoločnosť TRADECO, spol. s r.o. a zabezpečiť dodávky mrazených kuracích pŕs, nie je však zrejmé, na základe akého právneho aktu konal, a nepredložil žiaden dôkaz o svojom tvrdení. Okrem toho spoločnosť Intec - VH, s.r.o. mala v zdaňovacom období december 2013 dvoch konateľov, z vyjadrenia Ing. N. D. však nie je zrejmé, kým bol poverený. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, naopak, dá sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami v obchodnom reťazci. 16. V neposlednom rade je potrebné tiež skúmať ekonomický dôvod daňovej transakcie, keď daňový subjekt mohol vedieť, že sa prijatím sporných zdaniteľných obchodov od spoločností Intec - VH, s.r.o. a Pirosafestol, s.r.o. zúčastnil na neoprávnenom daňovom úniku, najmä za situácie, že mal vedomosť o tom, že sporný tovar bol prepravený z Českej republiky do skladov daňového subjektu v Sládkovičove a v ten istý alebo nasledujúci deň daňový subjekt opäť predal a prepravil sporný tovar do Českej republiky do skladov spoločnosti Rochus, spol. s r.o. v Kunoviciach, ktoré boli vzdialené cca 4 km od pôvodného miesta vyskladnenia sporného tovaru v Českej republike (Uherské Hradište - Kunovice). Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. 17. Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos p.l.c. a spol. (C-409/04), Vlaamse oliemaatschappij NV/C-499/10). V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok, čo platí aj v predmetnej veci. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Taktiež nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, a preto výkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu. V danom prípade žalobca v konaní pred správcom dane nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na odstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome. 18. V predmetnej veci správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých daňovým subjektom, pričom nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania, čo správca dane a žalovaný zrealizovali v dostatočnom rozsahu. 19. Dôvodom neuznania odpočítanie dane v danom prípade nebolo síce spochybnenie existencie tovaru ani reálna výška výdavkov žalobcu za dodaný tovar, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že tovar bol dodaný spoločnosťou uvedenou na faktúrach ako dodávateľ, t.j. dodanie tovaru platcom DPH. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné obchody reálne uskutočnené, a to výsluchom svedka dodávateľských spoločností Ing. D., ktorý sa však k jednotlivým transakciám ústne nevyjadril. 20. Správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo opísali zistený skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne aj so všetkými námietkami žalobcu. 21. Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam súd považoval podanú žalobu za nedôvodnú, uvedené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp. správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. Podľa názoru správneho súdu žalobca v predmetnej veci neuniesol tak v daňovom ako aj v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol také skutočnosti, s ktorými by sa žalovaný relevantným spôsobom nevysporiadal. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. 22. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 168 SSP, keď žalovanému ako v konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.