Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/152/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200280 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200280.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: BOTH real, s.r.o., so sídlom Lidér Tejet 564, 929 01 Povoda, IČO: 460 939 82, zastúpeného advokátskou kanceláriou Benkóczki Baláž - advokáti, s.r.o., so sídlom 29. augusta 36A, 811 09 Bratislava, IČO: 35 917148, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101686111/2019 zo dňa 09.07.2019 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 101686111/2019 zo dňa 09.07.2019, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100456219/2019 zo dňa 18.02.2019, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Daňový poriadok) určený rozdiel v sume 11.049,93 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2017, t.j. nebol mu priznaný nadmerný odpočet v sume 298,13 eur a bola mu vyrubená daň v sume 10.751,80 eur, pričom v rozhodnutiach správnych orgánov bolo konštatované, že žalobca hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie bolo realizované tak, ako je to deklarované na základe jednotlivých faktúr a že pri týchto dodávkach vznikla daňová povinnosť a právo na odpočítanie dane v sume 11.049,93 eur, čím nepreukázal splnenie podmienok na vznik a uplatnenie práva odpočítať daň, uvedených v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 2. Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako správca dane) vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2017, ktorou zistil rozdiel dane oproti podanému daňovému priznaniu na dani z pridanej hodnoty vo výške 11.049,93 eur. Kontrola začala dňa 20.02.2018, bol z nej vyhotovený protokol č.: 102219273/2018 zo dňa 12.11.2018, ktorý bol spolu s výzvou č.: 102226657/2018 zo dňa 12.11.2018 doručený daňovému subjektu dňa 29.11.2018, kedy bola daňová kontrola ukončená. Bolo zistené, že žalobca ako daňový subjekt si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v sume 11.049,93 eur na základe faktúr, kde je ako dodávateľ deklarovaná spoločnosť BUMIS, s.r.o., Nám. sv. Anny 20C/7269, 911 01 Trenčín, IČO: 44883218, ktorá od 01.11.2017 zanikla v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť B.S. s.r.o., Mateja Bela 2450/31, 911 08 Trenčín, IČO: 36347221. Na základe vykonaného dokazovania bolo zistené, že nebolo preukázané, že tovar bol žalobcovi dodaný dodávateľom deklarovaným na faktúrach a že daňový subjekt si oprávnene uplatnil odpočítanie dane podľa § 49 - 51 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v sume 11.049,93 eur, a preto bol žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt vyzvaný, aby hodnoverným a preukazným spôsobom preukázal nadobudnutie tovaru od dodávateľa, obchodnej spoločnosti BUMIS s.r.o.. 3. Dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca ako platiteľ dane neuniesol dôkazné bremeno a vierohodným spôsobom nepreukázal, že deklarovaný tovar nadobudol od dodávateľa BUMIS s.r.o.. Bol aj vypočutý bývalý konateľ spoločnosti BUMIS s.r.o. pán Ján Grzelak, ktorý počas ústneho pojednávania nepredložil žiadne dôkazy o nadobudnutí tovaru a jeho následnom predaji žalobcovi, pričom tento nevedel uviesť názov dodávateľských spoločností, nevedel uviesť názov spoločností, ktoré zabezpečovali samotnú prepravu tovaru, čím neumožnil správcovi dane preveriť dodanie a prepravu tovaru. Ďalej bolo zistené, že dodávateľská spoločnosť BUMIS s.r.o. zanikla v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť B.S. s.r.o., Mateja Bela 2450/31, 911 08 Trenčín, IČO: 36347221, ktorá sa stala nástupníckou spoločnosťou ďalších 35-tich spoločností. Tento daňový subjekt B.S. s.r.o., ako právny nástupca spoločnosti BUMIS s.r.o. mal povinnosť podať daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zaniknutý daňový subjekt BUMIS s.r.o. za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2017, pričom bolo zistené, že daňové priznanie za tento 3. štvrťrok 2017 nebolo podané ani daňovým subjektom BUMIS s.r.o. a ani jeho právnym nástupcom, čím bolo porušené ustanovenie § 78 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. 4. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, rozhodnutie považoval za nesprávne, nezákonné ako aj celý postup, ktorý vydaniu prvostupňovému rozhodnutiu predchádzal. Taktiež namietal, že správca dane nevykonal dôkazy smerujúce k náležitému a najmä spoľahlivému zisteniu skutkového stavu veci a tiež mal za to, že vo vzťahu k žalobcovi boli porušené procesné práva, nakoľko mu nebolo umožnené vyjadriť sa k zisteniam a záverom správcu dane. Namietal, že výpoveď svedka Jána Grzelaka vyhodnotil účelovo, proti daňovému subjektu, napriek tomu, že zistenia získané od tohto svedka sa netýkajú spoločnosti BOTH real s.r.o., ale sa týkajú len spoločnosti BUMIS s.r.o. voči jeho dodávateľom. Poukázal na to, že správca dane musí preverovať oprávnenosť nároku na odpočítanie dane u kontrolovaného daňového subjektu a nie subdodávateľov jeho dodávateľa. O účelovom konaní správcu dane svedčí aj skutočnosť, že tento viackrát odmietol vypočuť svedka Jána Tehlára, ktorého žalobca žiadal vypočuť, nakoľko sa jedná o osobu, ktorá mala informácie a vedomosť o obchodovaní žalobcu so spoločnosťou BUMIS s.r.o.. Mal za to, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 3 ods. 8 daňového poriadku, kedy so správcom dane spolupracoval, predkladal všetky dôkazné prostriedky, ktoré mal vo vzťahu k zrealizovaným obchodom k dispozícii a preukázal, že došlo k reálnemu plneniu v zmysle predložených daňových dokladov. V odvolaní ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR 5 Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005, v ktorom bolo konštatované, že dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. V tejto súvislosti poukázal taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/1/2011, 3 Sžf/1/2010 ako aj na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v prípade Mahagében (rozsudok C-80/11) v spojení s prípadom Dávid (rozsudok C-142/11) ako aj rozhodnutia vo veciach Optigen Ltd. (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd. (C-353/03) a Bond House Systems Ltd. (C-484/03), v ktorých bolo v podstate konštatované, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. Tiež poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-18/13 Maks Pen ESD., v ktorom bolo konštatované, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod, týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. V danom prípade správca dane svoje pochybnosti po skutočnej dodávke tovaru zo spoločnosti BUMIS s.r.o. žalobcovi založil výlučne na skutočnostiach, ktoré sa týkajú spoločnosti BUMIS s.r.o. vo vzťahu k jej dodávateľom. Mal preto za to, že žalobca splnil všetky zákonné predpoklady na vznik oprávnenia na odpočítanie dane podľa § 49 ako aj § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. 5. Žalovaný ako odvolací orgán postupom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku žalobcovi určený rozdiel v sume 11.049,93 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2017, t.j. nebol mu priznaný nadmerný odpočet v sume 298,13 eur a bola mu vyrubená daň 10.751,80 eur. 6. Na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že žalobca hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie tovaru bolo realizované tak, ako to deklaruje žalobca, a teda nebolo preukázané splnenie podmienok na vznik a uplatnenie práva odpočítať daň, uvedených v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Mal za to, že správca dane správne posúdil skutkový stav veci vo vzťahu k sporným faktúram od dodávateľa BUMIS s.r.o., a prijal správne závery z kontrolných zistení, ktoré sformuloval do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedol, že vystavenie a zaúčtovanie faktúr nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľov, ktorí ich vystavil ale len tvrdením o takejto skutočnosti a týmto nenastanú zákonné podmienky pre uplatnenie odpočítania dane. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že ho správca dane neúmerne a nezákonne zaťažil dôkazným bremenom, ktoré prináleží inému subjektu a v súvislosti s poukázaním na rozsudky súdu a európsku judikatúru uviedol, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, a preto je jeho povinnosťou preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. K námietkam, ktorými sa žalobca odvoláva na rozsudky súdu a na judikatúru ESD uviedol, že tieto rozsudky a judikáty je možné aplikovať len za podmienky, že ide o totožné a zhodné veci. Bolo preto dôkazným bremenom žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že skutkový stav jeho sporných zdaniteľných obchodov má prvky niektorého z citovaných rozsudkov a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Poukázal na to, že žalobcom uvádzané rozsudky nesúvisia s prejednávanou vecou. Žalobca ako daňový subjekt hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie tovaru bolo realizované tak, ako to deklarujú sporné faktúry, nemal za preukázané, a teda že tovar bol dodaný dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach. II. Rozsah žaloby a žalobné body 7. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č.: 101686111/2019 zo dňa 09.07.2019, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Trnava č.: 100456219/2019 zo dňa 18.02.2019, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určený žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie za 3. štvrťrok vo výške 11.049,93 eur, nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 298,13 eur a súčasne mu vyrubil daň v sume 10.751,80 eur. Ako dôvody správnej žaloby označil § 191 ods. 1 písm. c) SSP, teda že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, § 191 ods. 1 písm. d) SSP, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, § 191 ods. 1 písm. e) SSP, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, § 191 ods. 1 písm. f) SSP, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu. 8. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávneho posúdenia zisteného skutkového stavu veci, nakoľko v predmetnej veci žalobca ako daňový subjekt preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 - 51 zákona o DPH. Poukázal na to, že skutkové zistenia ohľadom tovaru, ktorý mala nadobudnúť obchodná spoločnosť BUMIS s.r.o. sa týka len a výlučne spoločnosti BUMIS s.r.o. voči jeho dodávateľom, nie voči žalobcovi, a preto sa táto argumentácia (neunesenie dôkazného bremena žalobcom), ktorá sa netýka priamo daňového subjektu javí ako účelová. V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že vo vzťahu k dodaniu tovaru pre žalobcu Ján Grzelák vypovedal dostatočne hodnoverným spôsobom ako bývalý konateľ obchodnej spoločnosti BUMIS, s.r.o.. Poukázal ďalej na to, že daňová kontrola mala byť v danom prípade zameraná na preverenie oprávnenosti uplatnenia žalobcovho nároku na odpočítanie dane z tovarov, ktoré mu boli dodané, ktoré následne použil pre vlastnú činnosť, z ktorej sám odvádza príslušnú daň. Tvrdil, že u žalobcu prebiehala daňová kontrola ohľadne obchodnej spoločnosti BUMIS s.r.o. a nie kontrola samotného daňového subjektu. Ďalej namietal, že správca dane zneužíva objektívnu nemožnosť preukázania dokladov zo strany obchodnej spoločnosti BUMIS s.r.o., za ktorú nemôže niesť žalobca ako daňový subjekt žiadnu zodpovednosť. Uviedol, že správcovi dane, resp. žalovanému nemôže pre unesenie jeho dôkazného bremena vo vzťahu k vyvráteniu tvrdení daňového subjektu postačovať iba vyslovenie nejakých pochybností, bez reálneho preukázania, čo i len jedného hmatateľného dôkazu, ktorý by tieto pochybnosti potvrdzoval. Takýmto dôkazom nemôže rozhodne byť tvrdenie žalovaného, že dodávateľ žalobcu nepredložil listiny preukazujúce jeho vlastné tvrdenia, najmä za situácie, že týmito už z objektívnych dôvodov nedisponuje. Ďalej namietal, že rozhodnutie žalovaného považuje aj za nepreskúmateľné, nakoľko sa žalovaný žiadnym spôsobom nevysporiadal s namietanými nedostatkami, ku ktorým došlo v rámci daňovej kontroly ako aj pri hodnotení dôkazov. Uviedol, že preukázal správnym orgánom, že plnenia mu boli dodané spoločnosťou BUMIS s.r.o., čím si v plnom rozsahu svoju dôkaznú povinnosť splnil, a teda vyčerpal dôkazné bremeno. Ďalej poukázal na rozsudky ako aj na ustálenú judikatúru, ktorú už uvádzal v odvolacom správnom konaní, ktoré však žalovaný ako odvolací správny orgán pri svojom rozhodovaní nezohľadnil. Na záver uviedol, že pokiaľ správca dane pri dokazovaní neobjasní zjavné nezrovnalosti v predmetných právnych vzťahoch, svedčí to o tom, že skutočnosti rozhodujúce pre stanovenie daňovej povinnosti neboli zistené čo najúplnejšie (rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp. zn. 38 Ca/63/99-37 zo dňa 26.10.1999), čoho následkom je nedostatočne a nepresvedčivo zistený skutkový stav, ktorý nemôže byť podkladom pre zákonné rozhodnutie smerujúce k obmedzeniu práv daňového subjektu. Taktiež namietal, že dňa 08.02.2019 pred správcom dane v rámci ústneho pojednávania bola žalobcovi ako daňovému subjektu predložená rozsiahla zápisnica so závermi daňového úradu, keď žalobca ako daňový subjekt bol vyzvaný, aby sa na mieste k záverom k správcu dane vyjadril. Žalobca ako daňový subjekt požiadal daňový úrad, aby mu bola poskytnutá lehota 8 pracovných dní na preštudovanie záverov daňového úradu a následné písomné vyjadrenie sa k nim. V tejto súvislosti poukázal na to, že daňový úrad mu odmietol poskytnúť akúkoľvek lehotu, čo považuje žalobca za procesné pochybenie, ktorým mu nebolo umožnené náležite sa oboznámiť so závermi daňového úradu. Žiadal preto rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe odkázal v plnom rozsahu na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom je opísaný popis skutkového stavu, aplikované právne normy a úvahy, ktoré ho viedli k právnemu posúdeniu veci. Poukázal na to, že správca dane na základe výsledkov preverovania z daňovej kontroly zistil porušenie ustanovení § 49 - 51 zákona o DPH žalobcom, pretože tento nepreukázal, že tovar bol dodaný dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach. V tejto súvislosti poukázal na to, že pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane je potrebné vychádzať nielen z predložených dokladov ako formálnej podmienky pre odpočítanie dane, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia dodávateľom uvedeným na faktúre je zákonnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. Správca dane pre nedostupnosť účtovnej a daňovej dokumentácie obchodnej spoločnosti BUMIS s.r.o. nemohol preveriť dodanie tovaru touto spoločnosťou, výpoveď svedka Jána Grzelaka bola len ústnym potvrdením dodávky sporného tovaru bez písomných podkladov, pričom tento bližšie neobjasnil okolnosti dodávky tovaru. V tejto súvislosti uviedol, že správca dane síce nespochybnil existenciu tovaru uvedeného na sporných faktúrach, ale mu vznikli pochybnosti o dodaní tohto tovaru deklarovaným dodávateľom - obchodnou spoločnosťou BUMIS s.r.o., tomuto nasvedčujú aj ďalšie skutočnosti, keď obchodná spoločnosť BUMIS s.r.o., za obdobie júl a august 2017, kedy boli vystavené sporné faktúry, daňové priznanie k DPH nepodala, daň z faktúr vystavených pre žalobcu nepriznala a neodviedla, pričom daňové priznanie nebolo podané ani nástupníckou spoločnosťou B.S. s.r.o., čo znamená, že pochybnosti správcu dane ohľadom dodania tovaru deklarovaným dodávateľom boli oprávnené. 10. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že ho správca dane neúmerne a nezákonne zaťažil dôkazným bremenom, ktoré prináleží inému subjektu a v súvislosti s poukázaním na rozsudky NS SR a Európsku judikatúru žalovaný uviedol, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno na strane žalobcu, a preto je jeho povinnosťou preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Uviedol, že v daňovom konaní okrem zásady voľného hodnotenia dôkazov platí tiež zásada prejednávacia, ktorá spočíva v tom, že pri dôkaznej povinnosti daňovníka nie je správca dane povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňovníka. Povinnosťou správcu dane je len posúdiť dôkazy rozhodné pre správne určenie dane. Pokiaľ ide o vykonané dokazovanie v daňovom konaní žalovaný uviedol, že dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte, pričom správca dane posudzuje v rámci dokazovania závažnosť a vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhoduje o ich dôkaznej preukaznosti. Mal za to, že žalobca v predmetnej veci nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že neunesie dôkazné bremeno u uplatňovaní svojich nárokov pri odpočítaní dane. V tejto súvislosti konštatoval, že obchodná spoločnosť BUMIS s.r.o. bola pre žalobcu novým obchodným partnerom (spolupráca začala 01.06.2017), pričom žalobca nezisťoval, resp. nemal vedomosť od koho obchodná spoločnosť BUMIS s.r.o. tovar nadobudla, nevedel, odkiaľ bol tovar k nemu prepravovaný. Znamená to, že žalobca sa nesprával pri obchodovaní obozretne, keď základným predpokladom riadneho obchodného styku je výber dôveryhodných obchodných partnerov, a teda daňové subjekty by mali byť pri uskutočňovaní svojich obchodných transakcií obozretné a vyberať si obchodných partnerov zodpovedne a s náležitou starostlivosťou, aby mohli pri prípadnej daňovej kontrole preukázať oprávnenosť nárokovaného odpočítania DPH. 11. Pokiaľ ide o námietky žalobcu smerujúce k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného, tak v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel správca dane k záveru, že žalobca pri odpočítaní dane porušil ustanovenia hmotnoprávneho predpisu, ktorým je zákon o DPH, čo správca dane vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil, v ktorom jasne a zrozumiteľne odôvodnil, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a tiež uviedol právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval. 12. V súvislosti s citovanou judikatúrou ESD uviedol, že predmetné rozsudky a judikáty je možné aplikovať len za podmienky, že ide o totožné a zhodné veci. Bolo teda dôkazným bremenom žalobcu preukázať, že skutkový stav jeho sporných zdaniteľných obchodov má prvky niektorého z rozsudkov uvádzaných žalobcom, pričom nepostačuje uvádzať len niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Znamená to, že žalobcom namietané rozsudky nesúvisia s prejednávanou vecou, správca dane v prvostupňovom rozhodnutí a ani žalovaný vo svojom rozhodnutí netvrdil, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na podvode, ale oba správne orgány deklarovali, že žalobca nesplnil základné ustanovenia zákona o DPH zakotvené v § 49 a § 51 zákona o DPH, a preto nebolo dôvodné skúmať, resp. dokazovať jeho vedomosť o účasti na podvode. 13. Ďalej uviedol, že ak správca dane spochybnil, že žalobcovi dodal tovar alebo poskytol službu práve deklarovaný dodávateľ, nie je jeho povinnosťou zisťovať, ktorý dodávateľ v skutočnosti predmet zdaniteľného obchodu dodal, ale dôkazné bremeno znáša žalobca, ktorý by si mal zaobstarať dostatok dôkazov, aby sa pri preukazovaní uplatňovaných nárokov voči správcovi dane nedostal do dôkaznej núdze. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 1 Sžfk/79/2017, v ktorom je konštatované: „Daňový subjekt si má zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie plnenia deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že plnenie poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. V prípade, že takéto dôkazy v daňovom konaní nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno, čo môže mať za následok neuznanie práva na odpočítanie DPH. Použiteľné dôkazné prostriedky závisia od charakteru tovaru alebo služby.“ 14. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane porušil jeho práva a oprávnené záujmy v daňovom konaní, deklarované ustanovením § 3 ods. 1 Daňového poriadku, a to tým, že mu neposkytol lehotu na preštudovanie záverov daňového úradu uvedených v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 08.02.2019, ktorej predmetom bolo prerokovanie pripomienok žalobcu k zisteniam uvedeným v protokole, žalovaný uviedol, že žalobca do zápisnice priamo na pojednávaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a vysvetlenia, ktoré by zmenili závery správcu dane uvedené v protokole, iba deklaroval, že so zisteniami a závermi správcu dane nesúhlasí, a to bez uvedenia konkrétnych faktov. Správca dane vyhodnotil túto požiadavku na poskytnutie lehoty za neopodstatnenú a žalobcovi oznámil, že ďalšie svoje námietky voči zisteniam môže uplatniť v odvolacom správnom konaní. Mal za to, že jeho postupom neboli práva o oprávnené záujmy žalobcu ako daňového subjektu v daňovom konaní porušené. Žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. IV. Relevantná právna úprava a konanie na správnom súde 15. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 17. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 18. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 19. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 20. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 21. Podľa § 3 ods. 7 daňového poriadku daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. 22. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 23. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 24. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 25. Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. 26. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 27. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 28. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. 29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 32. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vo veci nariadil pojednávanie na deň 02.12.2020, na ktorom právny zástupca žalobcu ako aj poverená zástupkyňa žalovaného zopakovali argumentáciu a dôvody uvádzané jednak v žalobe, resp. v písomnom vyjadrení žalovaného k žalobe. 33. V danom prípade podľa zistenia vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, pričom v obsahu svojich rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil dôvody prijatých záverov, vysporiadali sa s celým rozsahom argumentácie žalobcu, ozrejmili aj dôvody nevykonania navrhovaných dôkazov, a teda vec správne právne posúdili. Podľa názoru súdu vykonané dokazovanie predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí, nepreukázalo oprávnenosť žalobcom uplatnených daňových výdavkov za nákup od deklarovaného dodávateľa. 34. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd dodáva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Naviac pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Toto je možné vo vzťahu k dôkaznému bremenu poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zák. č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu , ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. 9 Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020). 35. Pokiaľ ide o dokazovanie, tak v tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že je skutočne na správcovi dane, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V predmetnej veci podľa názoru súdu nebolo dôvodné vypočuť údajného sprostredkovateľa obchodu medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou BUMIS s.r.o., pána Ing. Tehlára, nakoľko týmto výsluchom by sa nezískal dôkaz o reálnom uskutočnení tovaru, pretože išlo o osobu, ktorá nemá k dispozícii doklady o obchodných transakciách medzi spoločnosťou BUMIS s.r.o. a žalobcom. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že správca dane pri preverovaní nároku na odpočítanie dane preveroval dodanie tovaru aj u dodávateľa BUMIS s.r.o., pretože na posúdenie skutkového stavu v rámci vykonávanej daňovej kontroly je potrebné preverenie dokumentov potvrdzujúcich dodanie tovaru aj u dodávateľa. Správca dane pri preverovaní skutočností týkajúcich sa dodávateľsko - odberateľských vzťahov medzi spoločnosťou BUMIS s.r.o. a žalobcom nezískal požadované informácie, ani doklady (obchodná spoločnosť BUMIS k 31.10.2017 zanikla a jej nástupnícka spoločnosť B.S. s.r.o., výzvy zo strany správcu dane jej neboli doručené, keď tieto sa vrátili s poznámkou pošty „adresát je neznámy.“ Bolo zistené, že jediný konateľ a spoločník obchodnej spoločnosti B.S. s.r.o. Milan Štefánik, ktorý bol jej konateľom od 14.12.2015 do 27.06.2017 zomrel dňa 12.12.2017. Taktiež bolo zistené, a to z výsluchu bývalého konateľa obchodnej spoločnosti BUMIS, s.r.o., H. E., že tento nedisponoval žiadnymi dokladmi spoločnosti, nakoľko ich podľa jeho výpovede odovzdal právnemu nástupcovi. Jeho vyjadrenia ohľadne dodania tovaru boli protirečivé, nakoľko tento raz uviedol, že prepravu zabezpečoval predávajúci - t.j. dodávateľ spoločnosti BUMIS, s.r.o. a potom tvrdil, že prepravu pri predaji žalobcovi zabezpečoval on prostredníctvom špedičných spoločností, ktorých názvy si nepamätal a ani neuviedol osoby, ktoré boli prítomné pri manipulácii s tovarom. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) je potrebné konštatovať, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane alebo oslobodenia od dane, čo v predmetnej veci žalobca nepreukázal. 36. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 37. V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. 38. Možno pripustiť, že zistenia správcu dane a žalovaného spočívajú aj v okolnostiach identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúcich sa tvrdených dodávateľov žalobcu a jeho odberateľa, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko - odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné. Zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti poskytujú celkový obraz o reálnosti tvrdených plnení a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správneho orgánu na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom. 39. Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane a oslobodenie od dane uplatnil, a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení. 40. Je súčasne potrebné konštatovať, že v danom prípade vzhľadom na nepreukázanie prijatia plnení od žalobcom deklarovaného dodávateľa, do úvahy neprichádzalo vedenie dokazovania na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení v spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to žalobca namietal s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Táto judikatúra sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené a preverované transakcie daňového subjektu dostali do súvisu s podvodným konaním, z ktorého vzniká daňová strata. V takých prípadoch správca dane nesie dôkazné bremeno preukázania, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť, prípadne, či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa takejto situácii vyhol. O takúto situáciu však v prejednávanej veci nejde, preto je argumentácia žalobcu uvádzanou judikatúrou neopodstatnená a pre predmetnú vec nepoužiteľná. 41. Správny súd v uvedených súvislostiach poukazuje na rozsudok sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018, v ktorom najvyšší súd okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“ 42. Bolo teda potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené. 43. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverované plnenia dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobia, ako i k objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). 44. Vzhľadom k tomu, že s využitím relevantných procesných inštitútov správy daní sa správcovi dane nepodarilo potvrdiť tvrdenia žalobcu a svedka H. E., ako bývalého konateľa obchodnej spoločnosti BUMIS, s.r.o. - dodávateľa žalobcu, ohľadom okolností dodania fakturovaných plnení a rovnako bola bezúspešná snaha preveriť tieto deklarované zdaniteľné plnenia v účtovníctve obchodnej spoločnosti BUMIS, s.r.o., ako aj jej právneho nástupcu B.S., s.r.o., pričom tieto obchodné spoločnosti sú povinné účtovné doklady za kontrolované zdaňovacie obdobia archivovať. Správny súd vykonal vyhodnotenie získaných dôkazov a zisteného skutkového stavu správcom dane v ich vzájomných súvislostiach pre účely posúdenia existencie zákonných podmienok na odpočet dane za prijaté sporné zdaniteľné plnenia zhodnotil ako logické a správne, nevybočujúce z medzí správnej úvahy. Jednoduché, ničím nepodložené tvrdenia svedka konajúceho v mene dodávateľov žalobcu o dodaní predmetných služieb žalobcovi v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, samé osebe ani v spojení s dodatočne predloženými listinnými dôkazmi bez výpovednej hodnoty vo vzťahu k preverovaným skutočnostiam, nie sú spôsobilé poskytnúť následnú verifikáciu reálneho základu deklarovaných zdaniteľných plnení, ani nie sú spôsobilé pre žalobcu privodiť priaznivejšie vyhodnotenie vzniku nároku na uplatnený odpočet dane za jednotlivé spochybnené dodávky služieb. 45. Podľa zistenia súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami, jeho rozhodnutie obsahuje zrozumiteľné a vecne správne hodnotiace úsudky, je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 46. Vadou rozhodnutia spôsobujúcou jeho nezákonnosť všeobecne nie je, ak jeho obsahom sú zistenia a hodnotenia tvoriace súčasne obsah protokolu z daňovej kontroly (žalobca namietal, že boli porušené jeho práva v daňovom konaní), deklarované ustanovením § 3 ods. 1 Daňového poriadku, keď mu nebola poskytnutá lehota na preštudovanie záverov daňového úradu a následné písomné vyjadrenie sa k nim, a to k zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 08.02.2019 na Daňovom úrade Trnava, pobočka Dunajská Streda, keďže prerokovaniu pripomienok predchádzalo oboznámenie žalobcu so skutočnosťami zistenými počas daňovej kontroly, žalobca sa k nim vyjadril a správca dane z kontroly vyhotovil protokol, ku ktorému žalobca nepredložil nové dôkazy a skutočnosti, ktoré by zmenili závery správcu dane uvedené v protokole. Za tohto stavu preto nemohli byť postupom správcu dane porušené práva a oprávnené záujmy žalobcu ako daňového subjektu. 47. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 48. O trovách konania rozhodol súd s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli. 49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasom 3:0. (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Odo dňa 19. januára 2021 do 28. februára 2021 neplynie lehota na podanie kasačnej sťažnosti (§ 8 písm. a/ v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektorý zákony v znení neskorších predpisov).