Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/172/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200322 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200322.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu HOCHEL s.r.o., Borovce 295, IČO: 36 243 124, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Urbanom, J. M. Geromettu 146/1, Žilina proti žalovanému Národnému inšpektorátu práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2019/3128, O-278/2019 zo dňa 14.08.2019 takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. PO/BEZ/2019/3128, O-278/2019 zo dňa 14.08.2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. II. Žalobcovi súd priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. PO/BEZ/2019/3128, O-278/2019 zo dňa 14.08.2019, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Trnava č. R 24/2/2019 SE ROZ/2019/533 2019/8663 zo dňa 29.05.2019 ukladajúce mu podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce pokutu vo výške 2.000 eur za porušenie povinností vyplývajúcich z § 2 ods. 1 písm. a) bod 4 tohto zákona tým, že v období od 21.03.2018 do 09.05.2018 do 09.05.2018 využíval závislú prácu fyzickej osoby - Ing. Z. D., pričom ho neprihlásil do registra poistencov a sporiteľov stavebného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne do 7 dní od začatia výkonu činnosti zamestnanca, čím porušil ustanovenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. 2. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie Národného inšpektorátu práce Košice, ako aj postup žalovaného pri jeho vydaní považuje za nezákonný, a to z dôvodu, že zistenia žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) Správny súdny poriadok); napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) Správny súdny poriadok); zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) Správny súdny poriadok); a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 odsek 1 písm. g) Správny súdny poriadok. 3. Poukazoval na to, že správny orgán uložil účastníkovi konania pokutu za údajné porušenie povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov spočívajúce v porušení povinnosti stanovených predpismi uvedenými § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, v znení neskorších predpisov. Zo správneho spisu ako aj z vyjadrení účastníka konania je zrejmé, že nešlo o materiálne porušenie zákonných ustanovení, nakoľko účastník konania za zamestnanca riadne plnil všetky odvodové povinnosti v domnení, že existujúci zápis v registroch Sociálnej poisťovne je postačujúci, pričom po zistení administratívneho nedostatku bezodkladne napravil uvedený stav. 4. Z ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Z uvedených dôvodov je preto povinnosťou správneho orgánu v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Správny orgán v predmetnej veci pri posudzovaní nelegálneho zamestnávania účastníkom konania, vychádzal výlučne z gramatického výkladu uvedených právnych noriem, žiadnym spôsobom nevyhodnotili postup účastníka konania ako zamestnávateľa a nekonfrontoval kvalitu týchto zistených skutočností s následkami takéhoto konania v súlade s účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe je uvedené prípady potrebné posudzovať v súlade s účelom zákona o nelegálnom zamestnávaní. Cieľom zákonodarcu právnou úpravou zákazu nelegálneho zamestnávania ustanovenou v § 3 ods. 2 bolo zamedziť nelegálnemu zamestnávaniu fyzických osôb zamestnávateľom. Vzhľadom k uvedenému je postup a závery správneho orgánu voči účastníkovi konania formalistickým výkladom právnej úpravy nelegálneho zamestnávania stanovenej v § 3 ods. 2. Pri skúmaní včasnosti registrácie zmien v Sociálnej poisťovni správny orgán absolútne nezohľadnil skutočnosť, že došlo k plynulému prechodu do pracovného pomeru a vec neposúdil v súlade s účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ktorým je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním v materiálnom zmysle. Máme za to, že prístup správneho orgánu v uvedenej veci ako aj aplikácii predmetnej právnej úpravy musí byť materiálny a nie formálny. 5. Správny orgán postup pri určení výšky sankcie vo svojom rozhodnutí naležíte neodôvodnil a využil len jednoduché odkazy do správneho spisu bez opisu hodnotenia vzájomných súvislostí. Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť za každých okolností zjavné, ktoré skutočnosti vzal správny orgán za podklad svojho rozhodnutia, prečo považuje skutočnosti predložené účastníkom za nerozhodné, nesprávne alebo inými riadne vykonanými dôkazmi za vyvrátiteľné. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.07.2003, IV. ÚS 115/03, ktorý vyslovil, že: „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ 6. V súvislosti s tvrdenými nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobca poukazoval aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho rozsudkoch sp. zn. 2 Sžo/81/2007 a 5 Sžo/81/2010, s tým, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces, čiže práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Má za to, že vydané rozhodnutie a jemu predchádzajúci postup konajúceho správneho orgánu je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov a zásad materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní účastníka konania v správnosť výkladu a aplikácie právnych noriem rešpektujúc všeobecnú právnu istotu. Nezákonný postup a rozhodnutie správneho orgánu tento princíp právnej istoty zásadným spôsobom narúša. 7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 8. Podľa žalovaného tak Inšpektorát práce Trnava, ako i žalovaný, po dôslednom posúdení všetkých získaných relevantných dôkazov spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepochybne preukázali spáchanie deliktu žalobcom posúdeného ako porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z.. Z predložených dokladov vyplýva, že účastník konania využíval v období od 21. 03. 2018 do 09. 05. 2018 závislú prácu fyzickej osoby: Ing. Z. D. - pracovná zmluva zo dňa 19.03.2018, ktorý pre účastníka konania vykonával závislú prácu - pracovník materiálno-technického zabezpečenia, marketing firmy, mal s ním založený pracovnoprávny vzťah podľa zákona č. 311/2001 Z. z. a neprihlásil ho do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (ust. § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o sociálnom poistení) na prihlásenie do tohto registra. Uvedené preukazuje tak pracovná zmluva, ako i evidencia dochádzky, z ktorých nepochybne vyplýva, že kontrolovaný zamestnanec Ing. Z. D. vykonával pre žalobcu závislú prácu odo dňa 21.03.2018 - daný deň bol v pracovnej zmluve zo dňa 19.03.2018 dohodnutý ako deň nástupu do zamestnania, čo potvrdzuje i dochádzka za mesiac marec 2018, v zmysle ktorej sa dotknutá fyzická osoba dňa 21.03.2018 zúčastnila prvej pracovnej cesty. Z registračného listu fyzickej osoby - prihlášky zamestnanca Ing. Z. D. do registra poistencov Sociálnej poisťovne vyplýva, že daný zamestnanec bol do uvedeného registra prihlásený ako zamestnanec s pravidelným príjmom dňa 09.05.2018 (rozhodujúci čas 13.37 h) s dátumom vzniku poistenia spätne k dňu 21. 03. 2018. Právny zástupca žalobcu v správnej žalobe na str. 4 uviedol, že po zistení administratívneho nedostatku žalobca bezodkladne napravil uvedený stav, čím nepochybne uznal, že žalobca dotknutú osobu do registra Sociálnej poisťovne neprihlásil včas. Dôvody oneskoreného prihlásenia uvádzané právnym zástupcom žalobcu nemožno v žiadnom prípade považovať za objektívne dôvody, keďže sa jednalo o čisto subjektívne dôvody na strane žalobcu. Vzhľadom na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty je žalobca zodpovedný už tým, že k porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania došlo, bez ohľadu na to, či ide o zavinené alebo nezavinené konanie, či opomenutie. Z právneho hľadiska je pre vznik objektívnej zodpovednosti žalobcu za správny delikt nepodstatné, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností, zavinením zamestnancov žalobcu alebo iných subjektov ako žalobcu. Na to, aby sa žalobca zbavil zodpovednosti za porušenie povinnosti musí predložiť také dôkazy, ktoré by dokazovali, že zistený správny delikt vôbec nespáchal, čo však žalobca nepreukázal. 9. Z celého predloženého žurnalizovaného správneho spisu je bez pochýb zrejmé, že oba správne orgány v danom preskúmavanom prípade disponovali dostatočnými a relevantnými dôkazmi jednoznačne preukazujúcimi spáchanie zisteného deliktu. Žalovaný má za to, že v danej veci Inšpektorát práce Trnava, ako i Národný inšpektorát práce, zistili skutočný stav veci, a teda zistili všetky skutočnosti, ktoré sú podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné. Žalovaný vo vzťahu k vyššie uvedeným žalobným dôvodom právneho zástupcu musí pristúpiť ku konštatácii, že v predmetnom administratívnom deliktuálnom konaní, tak rozhodnutie inšpektorátu práce z úrovne prvostupňového správneho orgánu, ako i rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, zo správneho právneho posúdenia veci a že tieto boli vydané za riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy a zásady voľného hodnotenia dôkazov v intenciách § 3 ods. 1, 2, 3 a 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2 a § 46 Správneho poriadku. 10. K námietke žalobcu týkajúcej sa údajného plynulého prechodu dotknutej osoby do pracovného pomeru žalovaný uviedol, že v danom prejednávanom prípade sa bezpochyby nejednalo o „plynulý prechod do pracovného pomeru“. V tomto prípade v súlade s ustanovením § 50 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov: „Zamestnávateľ môže dohodnúť niekoľko pracovných pomerov s tým istým zamestnancom len na činnosti spočívajúce v prácach iného druhu; práva a povinnosti z týchto pracovných pomerov sa posudzujú samostatne“, sa jednalo o dva rozdielne pracovné pomery, ktoré žalobca uzatvoril s tým istým zamestnancom Ing. Z. D., čo preukazujú dve rozdielne pracovné zmluvy: pracovná zmluva s dohodnutým druhom práce pracovník materiálno-technického zabezpečenia, marketing firmy zo dňa 19.03.2018 a pracovná zmluva s dohodnutým druhom práce manager, vodič MKD zo dňa 19.01.2006. Vo všeobecnosti platí, že zamestnávateľ je povinný do Sociálnej poisťovne nahlásiť každý pracovnoprávny vzťah, pričom nie je rozhodujúce to, že je uzatvorený s tým istým zamestnancom, lebo sa jedná o dva samostatné právne vzťahy a oznamovacia povinnosť musí byť splnená pre každý tento vzťah osobitne. Žalovaný poukazoval i na dôvodovú správu k zákonu č. 294/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z.z. (účinnosť zákona od 01.01.2018), v ktorej sa uvádza, že týmto zákonom sa navrhuje „na účely nelegálneho zamestnávania z nelegálneho zamestnávania eliminovať určité situácie oneskoreného ohlásenia vzniku pracovnoprávneho vzťahu a štátnozamestnaneckého pomeru do príslušného registra Sociálnej poisťovne, aby sa vylúčili prípady, keď zamestnávateľ túto povinnosť, sám a bez zistenia nesplnenia tejto povinnosti kontrolnými orgánmi, splnil len s malým oneskorením. Zamestnávateľ je povinný splniť si prihlasovaciu povinnosť v lehote siedmich dní od uplynutia lehoty na splnenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (napr. do začatia výkonu činnosti zamestnanca), najneskôr však do začatia výkonu kontroly nelegálneho zamestnávania začatej pred uplynutím tejto sedemdňovej lehoty. To znamená, že ak príde kontrolný orgán po čase, kedy zamestnanec začal vykonávať svoju činnosť, no v lehote siedmich dní a zistí, že zamestnávateľ si ešte nesplnil prihlasovaciu povinnosť, konštatuje nelegálne zamestnávanie. Ak si však zamestnávateľ splní oznamovaciu povinnosť v lehote uvedených siedmich dní a stihne tak spraviť pred výkonom kontroly, kontrolný orgán nemôže konštatovať nelegálne zamestnávanie. Ak si zamestnávateľ splní túto povinnosť až po lehote siedmich dní alebo si ju nesplní vôbec, v takom prípade nebude chránený a kontrolný orgán, bez ohľadu na čas výkonu kontroly, konštatuje porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, a to aj spätne.“ Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že Inšpektorát práce Trnava, ako i Národný inšpektorát v danom prípade vykonali výklad a aplikáciu právnej normy obsiahnutej v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. 11. Podľa žalovaného tento je povinný pri zistení nelegálneho zamestnávania obligatórne uložiť sankciu, nemá možnosť od sankcie upustiť, pričom sankcia bola náležite zdôvodnená, čo do dôvodu a čo do výšky s prihliadnutím pritom na osobitosti a špecifiká daného prípadu a za plnej akceptácie zákonných kritérií plynúcich mu z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod. 1 a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Žalovaný sa stotožnil s tým, že inšpektorát práce v odôvodnení rozhodnutia bližšie popísal viaceré okolnosti prípadu, popísal, že porušenie v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. nie je závažným porušením, avšak je závažným v tej súvislosti, že je spôsobilé poškodiť štát, ako aj zamestnanca pri uplatňovaní oprávnených nárokov vyplývajúcich z výkonu závislej práce, ďalej uviedol neopakovanie nedostatku, ojedinelý výskyt nedostatku, počet nelegálne zamestnávaných osôb, ale aj to, že nebolo možné vyhodnotiť ďalšie kritériá ako stav ochrany práce a rizikovosť práce, pretože tieto zistenia neboli predmetom inšpekcie práce. Vyhodnotené teda boli okolnosti, na ktoré inšpektorát práce pri rozhodovaní o výške pokuty prihliadol, ktoré sú zároveň zákonom ustanovené kritériá pre hodnotenie výšky pokuty. Zároveň žalovaný konštatuje, že uloženú sankciu považuje za zákonnú, dôvodnú a primeranú a stotožňuje sa s odôvodnením prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého je sankcia uložená v zákonnej výške. Žalovaný má na základe uvedeného za to, že sankcia uložená vo výške 2000 eur za spáchanie vyššie uvedeného zisteného deliktu je primeraná a uložená na spodnej hranici zákonnej sadzby, uložená v súlade s princípom legitímneho očakávania zakotveného v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku, plniaca preventívnu a výchovnú funkciu, a keďže bude citeľná i v majetkovej sfére účastníka konania, plniaca i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť účastníka konania od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Pokiaľ sa jedná o žalobnú námietku súvisiacu s nedostatočnosťou odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako i správneho orgánu prvého stupňa, s touto sa žalovaný nemôže stotožniť a k tomuto uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako i správneho orgánu prvého stupňa, je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie týchto rozhodnutí, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení získaných dôkazov a ako použili správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali; že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, je zrejmé i to, aký postoj žalovaný a inšpektorát práce zaujal, resp. akým spôsobom sa tieto vo svojich rozhodnutiach vyrovnali s namietanými argumentáciami a aké relevantné závery urobili o tom, do akej miery mala/nemala namietaná argumentácia žalobcu vplyv na právne posúdenie danej veci. V dôsledku uvádzaného žalovaný má za to, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového i druhostupňového správneho orgánu, disponujú všetkými obsahovými zákonnými náležitosťami stanovenými v § 47 ods. 3 Správneho poriadku a že tieto majú všetky atribúty zákonnosti. 12. Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 13. Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení Zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia 1. zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2 na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca do ôsmich dní od zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol. Podľa § 3 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (1) Fyzická osoba nesmie vykonávať nelegálnu prácu. (2) Právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. (3) Opakované porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania sa považuje za osobitne závažné porušenie tohto zákona na účely zrušenia živnostenského oprávnenia. 8b) Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. Nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, 1) ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu 2) a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu 6) na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu 6) na prihlásenie do tohto registra. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 4 zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce Inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce Inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2.000 eur do 200.000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 14. Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa doby výkonu kontroly Inšpektorátu práce Trnava v prevádzke žalobcu, doby prihlásenia zamestnanca žalobcu Ing. Z. D. do registra poistencov a sporiteľov stavebného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne na základe pracovných zmlúv zo dňa 19.01.2006 a 19.03.2018, či začiatku výkonu práce tohto zamestnanca neboli v konaní sporné. 15. Žalobca nespochybnil zistenia týkajúce sa oneskoreného prihlásenia zamestnanca v súvislosti s jeho novým pracovným pomerom založeným zmluvou zo dňa 19.03.2018, avšak s tým, že správne orgány nevykonali výklad a aplikáciu zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v kontexte s účelom tohto zákona a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, z ktorých vyplýva, že za zamestnanca plnil všetky odvodové povinnosti, pochybenie týkajúce sa jeho prihlásenia do registra poistencov napravil pred začatím kontroly inšpektorátu práce a v čase začatia výkonu práce podľa pracovnej zmluvy zo dňa 19.03.2018 zamestnanec v registri poistencov evidovaný bol na základe pracovného pomeru založeného v roku 2006, z ktorého pracovník dňa 02.03.2018 nastúpil na rodičovskú dovolenku. 16. V tomto smere bolo potrebné sa stotožniť s námietkou žalobcom týkajúcou sa neprekúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keď podľa obsahu rozhodnutí (aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa po zrušení jeho prvotného rozhodnutia vo veci) správne orgány tieto okolnosti vyhodnocovali iba ako dôvody, pre ktoré došlo k pochybeniu pri prihlasovaní zamestnanca a ktoré podľa nich vzhľadom na objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa nie sú relevantné, resp. v súvislosti s výškou ukladanej sankcie, nie v súvislosti so samotným naplnením znakov skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania, ako to žalobca namietal v odvolaní s poukazom aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v konkrétnom rozhodnutí (sp. zn. 6 Sžo/25/2016). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akého účelu zákona č. 82/2005 Z.z. vo veci rozhodujúce správne orgány vychádzali a aký výklad ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) použili, keď pri jeho doslovnom výklade sa žalobca nelegálneho zamestnávania nedopustil, nakoľko využíval závislú prácu fyzickej osoby, s ktorou mal založený pracovnoprávny vzťah a ktorú do registra poistencov včas prihlásil, hoci v súvislosti s pracovným pomerom z roku 2006 (toto ustanovenie nekonkretizuje, v súvislosti s ktorým pracovnoprávnym vzťahom malo byť prihlásenie realizované). 17. Napriek odvolacej námietke žalobcu žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlil, ako bolo konanie žalobcu podľa tvrdenia prvostupňového správneho orgánu, so závermi ktorého sa stotožnil, spôsobilé poškodiť štát a zamestnanca, a nevysvetlil ani, ako sa vysporiadal s osobitosťou tohto prípadu, ktorou je skutočnosť, že dotknutý zamestnanec žalobcu ani po krátku dobu nevykonával prácu bez toho, aby bol prihlásený v registri poistencov, ktorá skutočnosť naznačuje, že žalobca sankcionovaným bol skôr za nesprávny postup pri dojednaní nového pracovného pomeru svojho zamestnanca ako za nelegálne zamestnávanie. 18. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného sa tak nevysporadúva so všetkými nie zjavne nerelevantnými odvolacími námietkami a neposkytuje odpovede na všetky otázky majúce pre rozhodnutie vo veci podstatný význam, v súvislosti s čím nespĺňa požiadavky kladené naň ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku. 19. Súd preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP (Správny súdny poriadok, zák. č. 162/2015 Z.z.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný o odvolaní žalobcu opätovne rozhodne po vysporiadaní sa s celým rozsahom odvolacích námietok žalobcu a svoje nové rozhodnutie vo veci odôvodní v súlade s požiadavkami procesného predpisu. 20. V konaní úspešnému žalobcovi priznal súd právo na náhradu trov konania v celom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP, s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 175 ods. 2 SSP rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.