Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 44Sa/3/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200065 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2020200065.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudcom JUDr. Pavlom Laczom, v právnej veci žalobcu: E. A., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX, XXX XX Q., právne zastúpený: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., advokát so sídlom Mudroňova 7356/51, 921 01 Piešťany, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 3461-2/2020-BA zo dňa 18. februára 2020, takto r o z h o d o l : I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Správny súd žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1.Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava svojim rozhodnutím číslo: 200-189429-CA04/2019, NP 205-63445-6/2019-BAM zo dňa 20. novembra 2019 rozhodla podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., že žalobcovi od 01. augusta 2019 zanikol nárok na materské. 2.Svoje rozhodnutie Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava odôvodnila tým, že podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti je splnená iba v prípade, ak poistenec dieťa do starostlivosti aj prevzal, t. j. na splnenie podmienky nestačí iba spísanie formálnej dohody alebo skutočnosť, že sa o dieťa stará, keďže povinnosť starať sa o dieťa mu vyplýva priamo zo zákona o rodine. Podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti je splnená iba v prípade, ak otec prevzal od matky starostlivosť, ktorú do prevzatia zabezpečovala dieťaťu matka. V prípade, ak sa preukáže, že otec dieťaťa po tom, čo prevzal dieťa do svojej starostlivosti, opätovne začal vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá mu znemožňuje poskytovať dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa, otec dieťaťa nespĺňa jednu z podmienok nároku iného poistenca na materské (podmienku prevzatia starostlivosti o dieťa). Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, šetrením zistila, že od 1. augusta 2019 pán E. A. vykonáva zárobkovú činnosť u zamestnávateľa Z. J. J. a. s., T. v takmer nezmenenom časovom rozsahu a s porovnateľným príjmom. Na základe uvedenej skutočnosti menovaný prestal od 1. augusta 2019 poskytovať dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 200-142366-CA07/2019 zo dňa 26. augusta 2019 bola menovanému predbežne zastavená výplata materského v období od 1. augusta 2019. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, vydala Oznámenie o začatí konania vo veci zániku nároku na materské č. NP 205-63445-2/2019-BAM zo dňa 26. augusta 2019. Proti rozhodnutiu č. 200-142366-CA07/2019 zo dňa 26. augusta 2019, ktoré bolo menovanému doručené dňa 3. septembra 2019, podal menovaný v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, ktoré bol doručené do pobočky dňa 13. septembra 2019. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava listom č. NP 205-63445-5/2019-BAM zo dňa 24. septembra 2019 postúpila odvolanie spolu so súvisiacim spisovým materiálom Sociálnej poisťovni, ústredie (ďalej len „ústredie“). Ústredie zmenilo výrok napadnutého rozhodnutia tak, že za slovo „podľa“ vkladá slová „ § 112 ods. 4 a 6“, v ostatnom odvolanie zamietlo a potvrdilo rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava. V zmysle § 51 ods. 2 zákona žalobcovi zanikol nárok na materské od 1. apríla 2019 a opätovne sa mu obnoví nárok na materské za predpokladu, ak opätovne začne poskytovať dieťaťu prevzatú starostlivosť a to až do konca 28. týždňa od vzniku nároku na materské za predpokladu, ak budú po celý čas splnené podmienky nároku na túto dávku vrátane podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti. 3.Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa 23.12.2019 odvolanie. 4.Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava napadnutým rozhodnutím č. 3461-2/2020-BA zo dňa 18. februára 2020, zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava číslo: 200-189429-CA04/2019 zo dňa 20. novembra 2019. 5.Svoje rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že jednou z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu: 6.Podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovená v § 49 ods. 1 zákona v znení neskorších predpisov je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen formálne) prevezme dieťa do svojej starostlivosti. Spravidla ide o situáciu, kedy otec dieťaťa prerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať. Tiež môže ísť o situáciu, že otec dieťaťa aj po prevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva inú pracovnú činnosť, avšak v menšom rozsahu z hľadiska pracovného času ako pracovnú činnosť v pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok na materské. 7.Na splnenie podmienky nároku na materské musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čo dokazuje aj ustanovenie § 51 zákona, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec prestal o dieťa starať. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, takéto ustanovenie § 51 zákona by nemalo logiku a bolo by nadbytočné. 8.Pokiaľ otec naďalej vykonáva zárobkovú činnosť, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca. 9.Zákon v znení neskorších predpisov nevylučuje vykonávanie práce z iného pracovnoprávneho vzťahu, ako z toho, z ktorého bol uplatnený nárok na materské, avšak podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu musí byť zachovaná aj popri výkone práce z inej činnosti. 10.Ku dňu 2. apríla 2019, odkedy si žalobca uplatnil nárok na materské, spĺňal navrhovateľ všetky podmienky nároku na materské stanovené zákonom v znení neskorších predpisov. Preto mu bol nárok na materské odo dňa 2. apríla 2019 rozhodnutím zo dňa 24. apríla 2019 priznaný a materské za obdobie odo dňa 2. apríla 2019 do dňa 31. júla 2019 vyplatené. 11.Pobočka z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 31. júla 2019 uzatvorenej medzi žalobcom a zamestnávateľom Z. J. J. a. s., a taktiež z informačného systému Sociálnej poisťovne zistila, že odo dňa 1. augusta 2019 žalobcovi vzniklo nové povinné nemocenské poistenie na základe pracovnoprávneho vzťahu so zamestnávateľom Z. J. J. a. s. 12.Podľa predloženej dochádzky za obdobie odo dňa 1. augusta 2019 do dňa 19. decembra 2019, žalobca v mesiaci august 2019 pracoval denne 8 až 9 hodín, v mesiaci september 2019 pracoval denne taktiež 8 až 9 hodín, v mesiaci október 2019 pracoval denne 7 až 10 hodín, v mesiaci november 2019 pracoval denne 8 až 10 hodín a v mesiaci december 2019 pracoval denne cca 8 hodín. 13.Z uvedeného je zrejmé, že žalobca na základe takto rozvrhnutého pracovného času nebol schopný zabezpečiť starostlivosť dieťaťu, čím odo dňa 1. augusta 2019 prestal spĺňať podmienku skutočného poskytovania starostlivosti dieťaťu. 14.Pri výklade zákona v znení neskorších predpisov Sociálna poisťovňa plne rešpektuje nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.ÚS 71/2013, IV. ÚS 92/2012, I.ÚS 351/2010, m.m. I.ÚS 306/2010, v zmysle ktorých k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu právneho predpisu a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale podľa zmyslu a účelu právneho predpisu. 15.Účelom materského poskytovaného z nemocenského poistenia je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej došlo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku. Tento príjem bol žalobcovi kompenzovaný do dňa kým nezačal opäť vykonávať pracovnú činnosť u iného zamestnávateľa Z. J. J. a. s. Účel zákona nie je naplnený, pokiaľ otec vykonáva prácu v rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku v pôvodnom zamestnaní. 16.V predloženej spisovej dokumentácii sa nachádza dokument „Home Office Request Form“, z ktorého vyplýva, že žalobca sa so zamestnávateľom Z. J. J. a. s. dohodol, že minimálne tri dni v mesiaci bude vykonávať prácu z domu, čo však z predloženej dochádzky nie je zrejmé, nakoľko žalobca vykonával práce v sídle zamestnávateľa. 17.Ústredie skutočnosti a dôkazy preskúmalo a dospelo k záveru, že ani takouto úpravou pracovných podmienok (ani v prípade, ak by tri dni v mesiaci pracoval z domu) si žalobca nevytvoril podmienky na to, aby sa mohol o dieťa starať aj popri výkone ďalšej zárobkovej činnosti. V pracovnom pomere so zamestnávateľom Z. J. J. a. s., žalobca, v období odo dňa 1. augusta 2019 do dňa 19. decembra 2019 odpracoval denne cca 8 až cca 10 hodín. 18.Vzhľadom na preukázané skutočnosti preto nemožno konštatovať, že žalobca odo dňa 1. augusta 2019 pokračuje v starostlivosti o dieťa. 19.Sociálna poisťovňa, ústredie zdôraznila, že výkon inej zárobkovej činnosti nie je prekážkou vzniku nároku iného poistenca na materské, pokiaľ je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti zachovaná a popri výkone práce z inej činnosti, t. j. ak sú pracovné podmienky jej výkonu upravené tak, aby za ich súčasného plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, nakoľko tá je dôvodom poskytovania materského inému poistencovi. Týmto považuje námietku žalobcu týkajúcu sa vysvetlenia prečo žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa G. J. s.r.o. bol nárok na materské priznaný a ako zamestnancovi zamestnávateľa Z. J. J. a. s., mu nárok na materské zanikol, za bezpredmetnú. II. Žaloba a žalobné dôvody 20.Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca dňa 06.03.2020 prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobu, v ktorej namietal nesprávnu aplikáciu relevantných noriem upravujúcich nárok na materské na zistený skutkový stav, namietal, že správne orgány ignorovali reálny stav žalobcu. Poukázal na nekonzistentný výklad právnych noriem a diskriminačný prístup k osobe žalobcu ako aj iným osobám patriacim do skupiny otcov žiadajúcich materské po septembri 2018. 21.Žalobca poukázal, že žalovaná konala diskriminačne, pretože pred októbrom 2018 schválila a vyplácala materskú pri nezmenenom právnom status quo veľmi vysokému počtu osôb. Podľa napádaného rozhodnutia žalovanej nie je žalobcovi priznaný nárok na materské z dôvodu nesplnenia podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa po 1.8.2019. Dohodu žalobcu s matkou považuje za formálnu, pričom žalovaná síce konštatuje, že legislatíva nevylučuje vykonávanie práce počas poberania materskej dávky, avšak podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následné poskytovanie starostlivosti musí byť zachované aj popri výkone práce z pracovnej činnosti. Žalovaná v druhostupňovom rozhodnutí odmieta akceptovať argumentáciu, že starostlivosť o dieťa a riadna starostlivosť o dieťa nie sú totožné pojmy, s čím možno súhlasiť, ale keďže sa pri pojme starostlivosti o dieťa nejedná o terminus technicus, predstavuje pojem riadnej starostlivosti o dieťa prakticky jedinú a najbližšiu možnú definíciu pre snahu o dodržiavanie princípu terminologickej jednoty uplatňovanej naprieč celým právnym poriadkom. Povinnosť osobnej starostlivosti (súbežne so zanechaním pracovnej činnosti) a jej presná forma nie je obsiahnutá v Zákone o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z., ale figurovala v § 3 ods. 3 Zákona o rodičovskom príspevku č. 571/2009 Z. z., odkiaľ bola vypustená s účinnosťou od 1. 1. 2011. Do uvedeného dátumu sa za riadnu starostlivosť o dieťa považovala len starostlivosť poskytovaná osobne a iba vo výnimočných prípadoch mohla byť zabezpečená inými osobami. Od 1.1.2011 však môže byť starostlivosť o dieťa poskytovaná aj prostredníctvom inej osoby. Žalobca poukázal na to, že vykonával a vykonáva naďalej starostlivosť o svojho syna Mareka nad rámec zákona, pretože mal možnosť práce z domu formou home office v kombinácii s flexibilným pracovným časom. Predstavitelia Sociálnej poisťovne opakovane a verejne potvrdili, že práca na doma, prípadne pohyblivý pracovný čas sú z hľadiska dokonca aj ich výkladu v plnom súlade s podmienkami na priznanie materskej otcom pracujúcim i na plný úväzok. Žalobca ďalej poukázal, že vyjadrenie žalovanej týkajúce sa diskriminácie je v rozhodnutí prakticky absentuje. Vo viacerých vyjadreniach Sociálna poisťovňa uvádza, že rodičovský príspevok vypláca úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, pričom ale podstatou diskriminácie je to, že materské je vyplácané živnostníkom a osobám vykonávajúcim činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia a rovnako bolo v plnej výške vyplácané aj otcom pred rokom 2018 v plnej výške a to bez ohľadu na to, či vykonávajú inú zárobkovú činnosť, alebo nie. Žalobca poukázal, že Sociálna poisťovňa iba v roku 2017 schválila materské celkom 6 553 otcom a v roku 2018 približne 12 836 otcom a sama potvrdila, že k 8.2.2019 neviedla žiadnu štatistiku o počte matiek a otcov, ktorí boli zamestnaní na plný úväzok simultánne s poberaním materského. Zástupcovia Sociálnej poisťovne opakovane potvrdili, že práca popri materskej i na plný úväzok a za nezníženú sumu nepredstavuje prekážku pre poskytovanie materskej, ak žiadateľ uzavrie hoci aj u totožného zamestnávateľa novú pracovnú zmluvu zakladajúcu ďalšie povinné nemocenské poistenie. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaná strana rozhodla v prípade žalobcovej žiadosti o priznanie nároku na materské v rozpore so zákonom a to z nasledujúcich dôvodov: 22.Starostlivosť o dieťa interpretovala Sociálna poisťovňa nekonzistentným spôsobom a to mimo rámec definovaný Ústavou Slovenskej republiky a platnými zákonmi. 23.Žalovaná postupovala diskriminačne, pretože pri nezmenenom právnom statuse rozhodovala v analogických (obdobných) prípadoch antagonisticky, teda diametrálne odlišne. 24.V prípade žalobcu nevzala do úvahy vecný stav a možnosť práce z domu s kombináciou s flexibilným pracovným časom ako aj zníženie príjmu v porovnaní s príjmom rozhodujúcim pre výpočet materskej, čím žalobca splnil nielen zákonné podmienky, ale aj nadštandardné podmienky dané výkladom zákona Sociálnej poisťovne po septembri 2018. Z uvedeného dôvodu žalobca navrhol zrušiť obe rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovanej, replika, duplika 25.K predmetnej žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná dňa 4. mája 2020, v ktorom uviedla, že jednou z nich je nielen prevzatie dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou, ale aj poskytovanie starostlivosti dieťaťu. 26.V súvislosti s predmetnou podmienkou žalovaná zdôrazňuje jednoznačný úmysel zákonodarcu „odškodňovať“ len skutočné, nielen formálne prevzatie starostlivosti o dieťa a skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo osobou, uplatňujúcou si práve z dôvodu jej poskytovania s tým spojený nárok na materské. 27.Takáto požiadavka vyplýva nielen z § 51 ods. 2 zákona, ktorý s ukončením resp. prerušením starostlivosti o dieťa z iných než zdravotných dôvodov, spája zánik nároku na materské, a to už dňom ukončenia starostlivosti o dieťa, ale nepriamo aj z § 30 písm. b) zákona, podmieňujúceho vznik nároku na materské stratou príjmu zo zamestnania zakladajúceho poistný vzťah, z ktorého si žiadateľ uplatňuje nárok na materské, v období starostlivosti o dieťa. Cieľom takejto požiadavky je „oslobodenie“ od výkonu zamestnania, a tým vytvorenie priestoru na skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu ( nie zabezpečenie jej poskytovania), a takéto poskytovanie starostlivosti napokon kompenzovať v podobe materského. 28.Požiadavka poskytovania starostlivosti dieťaťu priamo osobou, ktorá i na jej základe uplatňuje nárok na materské, v neposlednom rade vyplýva aj z kompenzačného účelu nemocenského poistenia, z ktorého sa poskytuje materské. Predpokladom jeho naplnenia je strata príjmu spôsobená tým, že daná osoba nepracuje vôbec, resp. v obmedzenom rozsahu, umožňujúcom starostlivosť o dieťa, a to z dôvodu, aby mohla dieťaťu poskytnúť starostlivosť. 29.Vzhľadom na čitateľný a jednoznačný úmysel zákonodarcu má žalovaná za to, že výklad ustanovení zákona je nutné realizovať v kontexte s týmto úmyslom. Ako totiž niekoľkokrát konštatoval aj Ústavný súd SR v nálezoch č. k. IV.ÚS 71/2013, IV. ÚS 92/2012, I.ÚS 351/2010, m.m. I.ÚS 306/2010, k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu právneho predpisu, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale podľa zmyslu a účelu právneho predpisu. 30.Prevziať dieťa do starostlivosti a skutočne mu poskytnúť starostlivosť, možno len v prípade, ak sa tomu prispôsobia pracovné podmienky. 31.Na tomto mieste je potrebné uviesť, že preskúmavaným rozhodnutím žalovanej žalovaná potvrdila rozhodnutie zo dňa 20. novembra 2019 vo veci zániku žalobcovho nároku na materské od 1. augusta 2019 podľa § 51 ods. 2 zákona. 32.Podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti žalobca splnil. Ku dňu prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti mal totiž uzatvorený jeden pracovný pomer (so zamestnávateľom G. J. s.r.o.), odo dňa prevzatia starostlivosti o dieťa prerušený nástupom na rodičovskú dovolenku, pričom inú pracovnú činnosť nevykonával. To znamená, že žalobca sa nielenže formálne zaviazal prevziať dieťa do svojej starostlivosti (v Rodičovskej dohode k výplate materského inému poistencovi zo dňa 12. marca 2019), nástupom na rodičovskú dovolenku si vytvoril priestor na to, aby mohol svoj záväzok realizovať, t. j. prevziať starostlivosť o dieťa a od daného dňa sa oň naozaj starať ako to v zmysle vyššie vysvetleného požaduje zákon. Nakoľko žalobca podmienku prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti ku dňu 2. apríla 2019 splnil, nárok na materské mu bol priznaný, a síce právoplatným rozhodnutím zo dňa 24. apríla 2019. 33.Sporným sa stalo až ďalšie pretrvávanie poskytovania starostlivosti dieťaťu. Dôvodom bola skutočnosť, že žalobcovi popri pracovnom pomere, ktorý bol odo dňa prevzatia starostlivosti o dieťa prerušený nástupom na rodičovskú dovolenku, dňa 1. augusta 2019 vznikol nový pracovný pomer (so spoločnosťou Z. J. J. a. s. - ďalej len „zamestnávateľ“). V danom pracovnom pomere ( ako vyplýva z pracovnej zmluvy zo dňa 31. júla 2019) bol žalobca povinný odpracovať 40 hod. týždenne, t. j. plný úväzok na dohodnutom mieste výkonu práce v sídle zamestnávateľa, mimo miesta jeho pobytu, čo objektívne vylučuje súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo žalobcom. Preto nemožno konštatovať, že za jeho trvania sa naďalej skutočne o dieťa staral. 34.Žalobca zdôrazňuje flexibilný pracovný čas a prácu z domu. V predloženej spisovej dokumentácii sa nachádza dokument „Home Office Request Form“, z ktorého vyplýva, že žalobca sa so zamestnávateľom dohodol, že minimálne tri dni v mesiaci bude vykonávať prácu z domu, čo však z predloženej dochádzky nie je zrejmé, nakoľko žalobca v období odo dňa 1. augusta 2019 do dňa 19. decembra 2019 odpracoval denne cca 8 až cca 10 hodín v sídle zamestnávateľa. 35.Takéto pracovné podmienky neumožňujú súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu. So skončením jej poskytovania zákon v § 51 ods. 2 spája zánik nároku na materské. 36.Žalovaná zdôrazňuje skutočnosti vysvetlené už v odôvodnení rozhodnutia žalovanej, a síce, že materské a rodičovský príspevok sú dve rozdielne dávky, čo do charakteru, účelu, za ktorým sú poskytované, podmienok ich poskytovania, ich právnej úpravy, oprávnených subjektov, ktorým sa dávka poskytuje, ako aj subjektu, ktorý tieto dávky vypláca. Tieto dávky si nemožno zamieňať, resp. vzťahovať podmienky jednej dávky na druhú. Materské má svoju konkrétnu právnu úpravu, tzv. lex specialis, a tou je zákon, používajúci pojem starostlivosť. Ten má rovnakú právnu silu ako zákon č. 571/2009 Z. z., ktorý je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k rodičovskému príspevku. Medzi týmito právnymi predpismi neexistuje vzťah generálneho predpisu voči špeciálnemu predpisu, umožňujúci vzájomné prelínanie týchto úprav. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je daný právny základ pre aplikáciu ustanovení zákona č. 571/2009 Z. z., resp. iného špeciálneho predpisu na materské resp. na „rozširovanie“ významu zákonom zavedeného pojmu starostlivosť na riadnu starostlivosť. 37.Vo väzbe na uvedené žalovaná opätovne upozorňuje na zreteľný úmysel, či priam požiadavku zákonodarcu, poskytovať materské len osobe, ktorá sa o dieťa skutočne stará. 38.Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť so žalobcovou požiadavkou, vykladať zákonný pojem starostlivosť ako riadnu starostlivosť podľa zákona č. 571/2009 Z. z., a ani s jeho názorom, že povinnosť osobnej starostlivosti o dieťa nemožno na účely nároku na materské vyžadovať z dôvodu, že ako uvádza, táto bola zo zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku vypustená s účinnosťou od 1. januára 2011. 39.So skončením starostlivosti z iného než zdravotných dôvodov zákon v § 51 ods. 2 zákona nepochybne spája zánik nároku na materské, a to už dňom skončenia starostlivosti o dieťa. 40.Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že dňom 1. augusta 2019, kedy žalobcovi vznikol nový pracovný pomer, v ktorom pracuje za podmienok vylučujúcich súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu, už žalobca neposkytuje dieťaťu starostlivosť, ktorá by odôvodňovala trvanie jeho nároku na materské, v dôsledku čoho nárok na materské podľa § 51 ods. 2 zanikol. 41.Žalobca poukazuje na možnosť výkonu práce z domu. V tejto súvislosti žalovaná uvádza, že zamestnávateľ v dokumente „Home Office Request Form“ len umožnil žalobcovi minimálne tri dni v mesiaci vykonávať prácu z domu, čo však z predloženej dochádzky za obdobie odo dňa 1. augusta 2019 do dňa 19. decembra 2019 nie je zrejmé, nakoľko žalobca vykonával prácu v sídle zamestnávateľa. 42.Žalovaná poznamenáva, že ani takouto úpravou pracovných podmienok (ani v prípade, ak by tri dni v mesiaci pracoval z domu) si žalobca nevytvoril podmienky na to, aby sa mohol o dieťa starať aj popri výkone ďalšej zárobkovej činnosti. V pracovnom pomere so zamestnávateľom, žalobca v období odo dňa 1. augusta 2019 do dňa 19. decembra 2019 odpracoval denne cca 8 až cca 10 hodín. 43.V nadväznosti na uvedenú argumentáciu žalovaná naďalej trvá na tom, že tak rozhodnutie zo dňa 20. novembra 2019, ako aj žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej sú zákonné a vecne správne. 44.K žalobcovej námietke, že zo zákona „nevyplýva požiadavka, aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť“ žalovaná zdôrazňuje, že výkon inej zárobkovej činnosti skutočne nie je prekážkou vzniku nároku iného poistenca na materské, pokiaľ je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti zachovaná a popri výkone práce z inej činnosti, t. j. ak sú pracovné podmienky jej výkonu upravené tak, aby za ich súčasného plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, nakoľko tá je dôvodom poskytovania materského inému poistencovi. 45.Pre komplexnosť pohľadu na preskúmavanú vec žalovaná považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v prípade uplatňovania nároku na materské inými poistencami si iní poistenci sami určujú dátum poistnej udalosti, ktorá zakladá dôvod na dávku, a tou je v ich prípade prevzatie dieťaťa. Z uvedeného dôvodu sa dostávajú do výnimočného postavenia v porovnaní s ostatnými žiadateľmi o nemocenské dávky, a síce poistenkyňami uplatňujúcimi si nárok na materské, ktorým sa prípadný deň vzniku nároku na materské odvíja od predpokladaného dátumu pôrodu určeného lekárom, resp. s poistencami, uplatňujúcimi si nárok na iné nemocenské dávky z dôvodu poistnej udalosti ( choroba,, potreba ošetrovania člena rodiny a pod.), ktorá nastane náhle a bez ohľadu na ich vôľu. 46.Iní poistenci uplatňujúci si nárok na materské tak majú určitú výhodu v porovnaní s poistenkyňami, nakoľko si môžu dopredu zabezpečiť a upraviť životnú situáciu pred uplatnením si nároku na materské tak, aby im tento nárok vznikol. 47.Sociálna poisťovňa posudzuje každý prípad individuálne. V záujme spravodlivého rozhodnutia vo veci pri posudzovaní nároku na materské prihliada aj na všetky okolnosti jednotlivého prípadu. Pri rozhodovaní neskúma striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na túto dávku, dbá aj na sledovaný kompenzačný účel nemocenského poistenia, z ktorého sa dávka poskytuje. 48.Záverom žalovaná poukázala aj na stanovisko Generálnej prokuratúry SR zo dňa 21. marca 2019, v zmysle ktorého je súčasné poberanie materského a príjmu vyplácaného zamestnávateľom v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas, v zásadnom rozpore s účelom nemocenského poistenia a považuje sa za obchádzanie zákona. Ako sa v ňom ďalej uvádza, je nesporné, že v takýchto prípadoch ide o snahu žiadateľov o materské dosiahnuť neoprávnený finančný prospech uplatnením si nároku na materské. 49.K vyjadreniu žalovanej sa k replikou vyjadril žalobca dňa 25.6.2020, v ktorej uviedol, že žalobca zotrváva na svojom presvedčení, že žalovaná vydala nezákonné rozhodnutie. Zdôrazňuje, že riadnu starostlivosť je možné poskytovať osobne, pomocou inej plnoletej osoby, ba dokonca aj pomocou právnickej osoby. Žalobca poukázal na diskriminačný rozmer postupu Sociálnej poisťovne, keďže lipnutie Sociálnej poisťovne na zanechaní pracovnej činnosti na strane otcov je diskriminačné z dôvodu pohlavia, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie v sociálnom zabezpečení v oblasti prístupu a poskytovania sociálneho poistenia. Žalobca ďalej poukázal, že nie je pravdou tvrdenie žalovanej, že prestal poskytovať svojmu synovi E. starostlivosť. Žalobca preukázal, že zo strany zamestnávateľa je mu umožnené vykonávať prácu z domu a využíva aj pružný pracovný čas. Pracovná náplň umožňuje žalobcovi vykonávať prácu aj z domu. Žalobca je príkladom otca, ktorý poskytuje starostlivosť svojmu synovi a ešte sa usiluje nad rámec tejto starostlivosti zabezpečiť príjem do rodiny. Podľa napádaného rozhodnutia žalovanej nie je žalobcovi priznaný nárok po 1.8.2019 z dôvodu nesplnenia podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti. Dohodu žalobcu s matkou považuje žalovaná za formálnu po 1.8.2019. Žalovaná síce konštatuje, že legislatíva nevylučuje vykonávanie práce počas poberania materskej dávky, avšak podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následné poskytovanie starostlivosti musí byť zachované aj popri výkone práce z pracovnej činnosti. Žalobca poukázal, že JUDr. C. T., poverená riadením odboru nemocenského poistenia, úrazového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 10.9.2018 potvrdila: „...zákonodarca v zákone nepodmieňuje nárok na materské osobnou a celodennou starostlivosťou, ale len starostlivosťou. Nie je teda vylúčené, že starostlivosť o dieťa môže byť zabezpečená čiastočne aj za pomoci inej osoby.“ Žalobca ďalej uviedol, že z podstaty tejto žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca vykonával a vykonáva naďalej starostlivosť o svojho syna E. nad rámec zákona, pretože mal možnosť práce z domu v kombinácii s flexibilným pracovným časom. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k žalobe nijako nevyjadrila k diskriminácií. Kritickým atribútom žaloby na Sociálnu poisťovňu je podozrenie na priamu diskrimináciu podľa § 2a, ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. a porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v sociálnom zabezpečení, zdravotnej starostlivosti, poskytovaní tovarov a služieb a vo vzdelávaní podľa § 5 zákona č. 365/2004 Z. z., ktorých sa žalovaná Sociálna poisťovňa mala dopustiť pri zamietnutí materskej žalobcovi. 50.Žalovaná sa k replike žalobcu nevyjadrila. IV. Relevantná práva úprava 51.Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Podľa § 30 zákona č. 461/2003 Z. z. zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2018, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z. rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 571/2009 Z. z. oprávnená osoba podľa tohto zákona je rodič dieťaťa. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 571/2009 Z. z. oprávnená osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak a) zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a b) má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len "pobyt") alebo je osobou podľa osobitného predpisu. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z. riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 571/2009 Z. z. podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. V. Konanie na správnom súde a rozhodnutie správneho súdu 52.Krajský súd v Trnave, ako súd správny, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu a nariadil na prejednanie veci samej podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie na deň 05.11. 2020 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 53.Na pojednávanie sa dostavil žalobca, bez prítomnosti svojho právneho zástupcu, ktorému bolo predvolanie doručené fikciou doručenia, keďže v odbernej lehote si právny zástupca žalobcu neprevzal predvolanie na pojednávanie. 54.Žalobca na pojednávaní uviedol, že súhlasí, aby sa pojednávalo v neprítomnosti jeho právneho zástupcu a nakoľko v predmetnej veci nie je povinné právne zastúpenie a ďalej uviedol, že jeho právny zástupca o termíne pojednávania riadne vedel. 55.Žalobca na pojednávaní uviedol, že chce poukázať na to, že v období od 1.8.2019 do 14.10.2019 zabezpečoval starostlivosť o dieťa osobne, keďže v tomto období pripadá na pracovné dni 75 dní, čo predstavuje cca 1800 hodín. V kancelárii bol z týchto 75 dní celkovo 35 dní, čo je pri 8 hodinovom pracovnom čase celkovo aj s cestou do práce 332,5 hodín. Z uvedeného vyplýva, že zabezpečoval starostlivosť o dieťa v rozsahu 81% a iné osoby v rozsahu 19%. V čase keď bol v práci, sa starali o dieťa matka, starí rodičia a niektorí ďalší rodinní príslušníci. Uviedol, že home office mal povolený minimálne na 3 dni mesačne, v uvedenom čase t. j. od 1.8.2019 do 14.10.2019 matka dieťaťa nepracovala a nepoberala ani rodičovský príspevok. Ďalej uviedol, že pracuje ako IT pracovník a teda k výkonu práce mu postačuje počítač, bez nutnosti byť trvale na svojom pracovisku. Uviedol, že zo strany zamestnávateľa mu bol umožnený flexibilný pracovný čas, ktorý spočíval v možnosti byť v práci od 10,00 hod. do 14,00 hod. a zvyšok pracovnej doby si odpracovať v tzv. home office. 56.Žalovaná sa pojednávania nezúčastnila, svoju neúčasť ospravedlnila elektronicky dňa 09.10.2020 a súhlasila, aby sa vec prejednala v jej neprítomnosti. 57.Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobcovi Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava 1, rozhodnutím zo dňa 24. apríla 2019 priznala materské za obdobie od 2. apríla 2019 do 31. júla 2019. Ďalej nebolo sporné, že od 1.8.2019 vzniklo žalobcovi nové povinné nemocenské poistenie na základe pracovnoprávneho vzťahu so zamestnávateľom Z. J. J. a. s., čo zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 31. júla 2019 uzatvorenú medzi žalobcom a spoločnosťou Z. J. J. a. s. 58.Medzi účastníkmi konania bola spornou právna otázka, či žalobca aj napriek uzatvoreniu nového pracovného pomeru spĺňal zákonnú podmienku starostlivosti o dieťa, ktorej existencia je nevyhnutná pre vznik nároku na materské, tak ako to vyplýva priamo z ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. 59.Správny súd si na úvod dovolí poukázať na samotný účel materského, ako dávky poskytovanej z nemocenského poistenia, ktorým je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej dochádza v dôsledku rôznych životných situácií, pričom zákonodarca v prípade materského predpokladá stratu príjmu v súvislosti s prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Teda skutočne základným účelom poskytnutia tohto poistného plnenia, pochopiteľne za predpokladu platenia nemocenského poistenia v zákonom stanovenej výške a v zákonnom stanovenej dĺžke je znížiť následky straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti. 60.Rovnako považuje správny súd za potrebné zdôrazniť, že posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia zohľadňujúc skutkové okolnosti daného prípadu, teda konkrétne skutočnosti týkajúce sa výlučne žalobcu. Preto sa venoval iba posudzovaniu splnenia podmienok, na základe ktorých konajúce orgány verejnej správy uzavreli, že žalobcovi zanikol odo dňa 1.8.2019 nárok na materské a to z dôvodu, že od 1.8.2019 nespĺňal podmienku starostlivosti o svojho syna E., keď od 1.8.2019 začal vykonávať zárobkovú činnosť u nového zamestnávateľa v plnom pracovnom úväzku, t.j. v maximálnej možnej dĺžke ustanovenej v § 85 Zákonníka práce (40 hodín týždenne), pričom starostlivosť o dieťa zabezpečoval prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby. 61.Následne správny súd posudzoval, či bola, po vzniku nového pracovného pomeru t. j. od 1.8. 2019, splnená aj podmienka poskytovania starostlivosti o dieťa zo strany otca, ako poberateľa nemocenskej dávky. 62.Obsah administratívneho spisu tvorí aj výkaz odpracovaných zmien za mesiace august 2019 až december 2019, podľa ktorého žalobca v mesiaci august 2019 pracoval denne 8 až 9 hodín, v mesiaci november 2019 pracoval denne taktiež 8 až 9 hodín, v mesiaci október 2019 pracoval denne 7 až 10 hodín, v mesiaci november 2019 pracoval denne 8 až 10 hodín a v mesiaci december 2019 pracoval denne cca 8 hodín. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca na základe takto rozvrhnutého pracovného času nebol schopný zabezpečiť starostlivosť dieťaťu, čím odo dňa 1. augusta 2019 nespĺňal podmienky skutočného poskytovania starostlivosti dieťaťu. Navyše je nesporné, že žalobca hoci mal upravený pracovný čas na flexibilný a mal povolené pracovať z domu 3 dni v mesiaci, z jeho dochádzky je zrejmé, že žalobca vykonával svoju pracovnú činnosť v sídle zamestnávateľa s maximálnym využívaním práce z domu. 63.Žalobca tak v odvolaní, ako aj v správnej žalobe tvrdil, že počas výkonu práce v spoločnosti Z. J. J. a. s. zabezpečoval starostlivosť o svojho syna prostredníctvom inej plnoletej osoby a to buď za pomoci svojej manželky alebo starej matky. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca počas výkonu práce nezabezpečoval starostlivosť o syna osobne ale prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby. 64.Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje vo vzťahu k posudzovaniu splnenia zákonných podmienok vzniku a trvania nároku na materské ďalší príjem, resp. existenciu ďalšieho pracovnoprávneho vzťahu, avšak podľa názoru správneho súdu je dikcia zákona uvedená v § 49 ods. 1 v spojení s § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení dostatočne určitá, pokiaľ ide o výklad pojmu starostlivosť o dieťa na účely nároku na materské, ako nemocenskej dávky (§ 13 ods. 1 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z. z.). Pokiaľ chce otec dieťaťa popri poberaní materského pracovať na základe iného pracovnoprávneho vzťahu (čo nie je zákonom vylúčené), ako toho, z ktorého poistného vzťahu má nárok na materské, musí sa jednať o takú pracovnú činnosť, ktorú je spôsobilý vykonávať popri zabezpečovaní starostlivosti o dieťa. Ide napríklad o spôsob výkonu práce z domu, teda o tzv. home office, ako spomína aj žalobca. Rovnako, podľa názoru správneho súdu, nie je ani vylúčené dohodnúť aj kratší pracovný úväzok, avšak tento musí byť realizovaný tak, aby nezasiahol do samotnej starostlivosti o dieťa, ktorú má otec povinnosť zabezpečovať. Správny súd, vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ako aj zo samotného účelu poskytovania materského, ktorým je, ako vyplýva z ustanovenia § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení pokrytie straty alebo zníženia príjmu zastáva názor, že pokiaľ iný poistenec na účely vzniku nároku na materské prevzal dieťa do starostlivosti, musí túto starostlivosť vykonávať osobne alebo tiež inak povedané, je pri výkone tejto starostlivosti nezastupiteľný. V tomto smere neobstojí tvrdenie žalobcu, že po návrate z práce zabezpečoval starostlivosť o dieťa, nakoľko táto skutočnosť nezakladá nárok na materské. Preto žalovaná v tomto smere správne poukázala na rodičovské povinnosti, ktoré obom rodičom vyplývajú z ustanovenia § 28 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Naviac, porovnaním dosiahnutých príjmov je preukázané, že u žalobcu v dôsledku starostlivosti o dieťa, po ukončení pracovnej činnosti, nedošlo k zníženiu príjmu. 65.V konaní bolo na základe samotného tvrdenia žalobcu preukázané, že tento zabezpečoval starostlivosť o dieťa počas výkonu práce inou plnoletou fyzickou osobou ( matkou, starými rodičmi a inými rodinnými príslušníkmi), pričom mal za to, že týmto výkonom starostlivosti naďalej spĺňal zákonné podmienky na trvanie nároku na materské. Ako však bolo v priebehu konania zistené, žalobca pracoval na plný úväzok a v maximálne dovolenom týždennom pracovnom čase 40 hodín. Podľa názoru správneho súdu, nemôže na účely nároku na materské obstáť argumentácia, že si na rozdiel od predchádzajúceho pracovného pomeru žalobca upravil pracovný čas zriadením 3 dní mesačne tzv. home office a že mal flexibilný pracovný čas. Žalobca nepreukázal v priebehu konania v akých časových úsekoch a v ktorých konkrétnych dňoch využíval tzv. home office a tak isto nepreukázal ani to, v akých časových intervaloch v konkrétnych dňoch pracoval. Pokiaľ žalobca tvrdí, že spĺňal podmienku starostlivosti o maloleté dieťa, tak bolo jeho povinnosťou správnemu orgánu preukázať aj časové rozhrania, v ktorých žalobca pracoval a v ktorých bol doma a mohol sa tak starať o svojho maloletého syna. 66.Pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré prezentoval žalobca na pojednávaní v súvislosti s počtom hodín a dní ktoré mal odpracovať doma a ktoré mal byť zamestnaný, tak ide o nové tvrdenia, ktoré žalobca nešpecifikoval v podanej žalobe a v súlade so zásadou koncentrácie, súd na tieto okolnosti nemohol prihliadať, vzhľadom aj na to, že žalobca tieto tvrdenia nepodložil žiadnymi dokladmi o dochádzke, resp. potvrdeniami od zamestnávateľa v súvislosti že tento výkon práce aký bol prezentovaný na pojednávaní skutočne korešpondoval so skutočným stavom. 67.Vo vzťahu k tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia správny súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé dôvody, pre ktoré žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, keď z odôvodnenia napadnutého, ako aj prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou v prípade žalobcu bolo, že tento odo dňa 1.8.2019 prestal zabezpečovať starostlivosť o dieťa, nakoľko týmto dňom začal vykonávať zárobkovú činnosť v maximálne dovolenom týždennom rozsahu - 40 hodín týždenne u nového zamestnávateľa. Takto vymedzený dôvod je z pohľadu správneho súdu dostatočne určitý a zrozumiteľný a naviac je aj obsahom administratívneho spisu preukázaný. 68.Pokiaľ žalobca poukazoval na rozdielny prístup žalovanej po usmernení pobočiek, tak k uvedenému správny súd opakuje, že jeho úlohou v danom správnom súdnom konaní nie je posudzovať zákonnosť vydaných rozhodnutí v obdobných prípadoch. Správny súd zastáva názor, že žalovaná sa správne odklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe, pričom v prípade odklonu založeného na revidovaní nesprávnej aplikácie zákona, nie je namieste odvolávanie sa na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí vrátane rovnosti účastníkov konania. Je prirodzené, že aj rozhodovacia prax orgánov verejnej správy sa vyvíja, pričom pokiaľ orgán verejnej správy zistí, že jeho predchádzajúca rozhodovacia činnosť nebola založená na správnom právnom posúdení nezostáva mu nič iné, ako sa od svojho predchádzajúceho právneho názoru odkloniť, pričom až správny súd je kompetentný posúdiť, či bol odklon dôvodný. K uvedenému správny súd dodáva, že žalovaná posudzuje každý prípad „otcov“ individuálne, čo znamená, že v konkrétnostiach prípadu posudzuje, či iný poistenec podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení, spĺňa zákonné podmienky na priznanie nároku na materské alebo nie, pričom v negatívnom rozhodnutí je povinná uviesť dôvody, pre ktoré nepovažuje nárok na materské za opodstatnený. Každý prípad je však prísne individuálny. 69.Správny súd záverom opakuje, že osobitnou podmienkou na priznanie nároku na materské v zmysle § 49 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení je prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca, ktorá podmienka sa nemôže považovať za splnenú len formálny deklarovaním v rodičovskej dohode, ale aj skutočným vykonávaním tejto starostlivosti otcom dieťaťa, ktorý, ako už bolo vyššie uvedené, je v tomto smere nezastupiteľný žiadnou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. V konaní však bolo preukázané, že žalobca preukázateľne od 1.8.2019 pracoval na plný úväzok na základe novo založeného pracovného pomeru, pričom, ako sám uviedol, v čase výkonu práce sa o svojho syna nestaral, ale jeho starostlivosť zabezpečil prostredníctvom matky dieťaťa alebo starej matky dieťaťa. Týmto konaním preto jednoznačne nebola splnená osobitná podmienka nevyhnutná na existenciu nároku na materské (§ 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Preto konajúce orgány verejnej správy vec správne právne posúdili. 70.S poukazom na uvedené skutočnosti a citované ustanovenia preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 71.O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnej žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v rámci správneho súdnictva žalovanému orgánu verejnej správy náhrada trov konania v zásade neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( § 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.