Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoKR/11/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114225293 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2114225293.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobcu: Y. R., V. Y. XXX, Y. F., zastúpený advokátom: JUDr. Dušan Slanina, Horné bašty 8943/25, Trnava, proti žalovanému: JUDr. Peter Sopko, Paulínska 24, Trnava, správca úpadcu Oto Zachej - Penzión Zachej, Cesta J. Alexyho 5037/33, Banka, IČO: 5037/33, zastúpený: AK SOPKO LEGAL s.r.o., Paulínska 24, Trnava, IČO: 47 631 741, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 36Cbi/33/2014-285 zo dňa 04.10.2018 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému odvolací súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal určiť, že pohľadávka prihlásená prihláškou do konkurzu vedeného na majetok úpadcu Oto Zachej - Penzión Zachej vo výške 250.000,- eur je čo dôvodu a výšky oprávnená a zistená. Dôvodnosť žaloby založil na tvrdení, že žalovaný správca mu listom zo dňa 05.09.2014 oznámil popretie pohľadávky zapísanej v zozname pohľadávok pod č. 145 čo do právneho dôvodu pre pochybnosti o možnosti žalobcu ako veriteľa disponovať takouto hotovosťou a poskytnúť ju úpadcovi ako pôžičku, ktorej účel a použitie nebolo ničím preukázané, čo zakladá existenciu podozrenia o fiktívnosti takejto pôžičky. Tvrdenia žalovaného označil za nepodložené, pretože disponuje dôkazmi preukazujúcimi poskytnutie tejto pôžičky, uznaním dlhu zo strany úpadcu, a skutočnosť, že tento záväzok úpadca nie je vedený v účtovníctve úpadcu, nemôže byť použitý v jeho neprospech. 2. Žalovaný správca úpadcu so žalobu nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Poukázal na to, že pohľadávku popiera z dôvodu spornosti reálneho poskytnutia údajnej pôžičky, takáto pohľadávka žalobcu ako záväzok úpadcu z pôžičky vôbec nie je vedený v účtovnej evidencii úpadcu, úpadca neuviedol ako s touto pôžičkou naložil a uznanie dlhu z pôžičky, ktorý ako dôkaz o jej poskytnutí predložil žalobca označil za neplatný. Pre platnosť uznania sa vyžaduje, aby dlh v čase uznania existoval, čo práve pre pochybnostiach o platnosti poskytnutej pôžičky nebolo preukázané. Žalobca k žalobe priložil ako dôkaz príjmový pokladničný doklad zo dňa 12.10.2010 a uznanie dlhu zo dňa 05.12.2013, ktoré ale neboli súčasťou prihlášky pohľadávky a veriteľ ich s prihláškou nepredložil, čo opodstatnene zakladá pochybnosti o existencii takejto pohľadávky. Súčasne vzniesol i námietku premlčania. 3. Prvoinštančný súd v rámci vykonaného dokazovania vypočul strany sporu, úpadcu, oboznámil sa s listinnými dôkazmi, konkrétne prihláškou pohľadávky, Zmluvou o pôžičke, výdavkovým pokladničným dokladom zo dňa 15.02.2008, uznaním dlhu zo dňa 12.12.2013, oznámením o popretí prihlásenej pohľadávky, výpismi z bankového účtu žalobcu a po zistení skutkového a právneho stavu žalobu zamietol. 4. Pri hodnotení skutkového stavu vzal súd do úvahy, že žalobca je dlhoročným priateľom úpadcu a pri odovzdaní finančných prostriedkov, ktoré mali byť pôžičkou nikto iný prítomný nebol. Poskytnuté peniaze podľa žalobcu boli jeho úspory, ktoré nadobudol počas ôsmich až desiatich rokov, keď pracoval v Ázii a v Amerike. Tieto finančné prostriedky nemal uložené na žiadnych účtoch v bankách a úpadcovi ich odovzdal v igelitovom vrecku v 500, 200 a 100 eurových bankovkách. Požičaná suma predstavuje viac ako polovicu jeho úspor, napriek tomu žiadne zabezpečenie od dlžníka - úpadcu nepožadoval i keď vedel o jeho zadĺžení. Termín splatnosti pôžičky si dohodli podľa finančných možností úpadcu. Doba splatnosti 6 mesiacov bola v zmluve o pôžičke uvedená len formálne a žalobca o vrátenie pôžičky úpadcu nežiadal. Na doplnenie tohto skutkového stavu žalobca v súdnom konaní uviedol, že úpadca pôžičku v stanovenom termíne splatnosti nevrátil, preto dňa 05.12.2013 písomne dlh uznal čo do dôvodu a výšky. Z dôvodu možných pochybností o pravosti podpisu úpadcu ako dlžníka na zmluve o pôžičke datovanej dňom 12.10.2010, dňa 29.07.2014 dodatočne úpadca vykonal pred notárom uznanie svojho podpisu. Účastníci existenciu pôžičky nikdy nespochybnili a finančné prostriedky titulom pôžičky boli žalobcom úpadcovi odovzdané. 5. Tvrdenia žalobcu potvrdil svojou výpoveďou úpadca a uviedol, že požičané finančné prostriedky použil na prevádzku a dobudovanie hotela. Pôžička bola vedená v jeho účtovníctve, ale účtovné doklady poskytol záujemcovi o kúpu hotela, ktorý žil v zahraničí, ale zomrel, preto už účtovnými dokladmi úpadca nedisponuje. Konkrétne označenie tejto osoby úpadca odmietol súdu uviesť s tým, že ho považuje za obchodné tajomstvo. 6. Prvoinštančný súd zo zmluvy o pôžičke zo dňa 12.10.2010 uzatvorenej medzi žalobcom ako veriteľom a úpadcom ustálil, že pôžička bola bezúročná vo výške 250.000 eur, poskytnutá bez akéhokoľvek zabezpečenia a zmluvné strany sa dohodli, že dlžník vráti pôžičku najneskôr do 12.04.2011. Podpis na tejto zmluve úpadca uznal pred notárom za svoj vlastný dňa 29.07.2014 (č.l. 55 spisu). Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 12.10.2010 predloženého súdu vyplýva, že dlžník - úpadca prijal od veriteľa - žalobcu sumu 250.000 eur. Účel bol uvedený ako pôžička pre úhradu investície. 7. Dňom 05.12.2013 je datovaná listina označená „Uznanie dlhu“(č.l.7) . Z jej textu vyplýva, že úpadca si požičal od žalobcu sumu 250.000 eur za účelom prevádzkovania svojej podnikateľskej činnosti so splatnosťou do 12.10.2015. Nesplatenú sumu vo výške 250.000 eur úpadca uznal čo do dôvodu aj výšky ako svoj dlh voči žalobcovi a zaviazal sa ju vrátiť najneskôr do konca roku 2015. 8. Súd prvej inštancie na vec aplikoval právnu úpravu uvedenú v § 28 ods. 1, § 32 ods. 1, 2, 3, 5, 9, 14 zák.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení zmien a doplnkov, § 488, § 489, § 657 a § 37 ods. 1 Obč. zák. 9. Prvoinštančný súd zdôraznil, že incidenčné konanie je predovšetkým zamerané na zistenie, či konkrétna pohľadávka bola správcom správne popretá, či popieraci prejav správcu obstojí, či dôvody uvedené v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a tým vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Účelom incidenčného konania nie je preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, ale rozhodnutie, o dôvodnosti popieracieho prejavu správcu, k čomu súd poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Obo 38/2015 z 29. decembra 2016. Správca pohľadávku uplatnenú v tomto incidenčnom konaní poprel do právneho dôvodu a výšky, ako vyplýva z jeho oznámenia o popretí adresovanom žalobcovi ako veriteľovi (č.l.9). 10. Pri rozhodovaní o veci vzal súd do úvahy povinnosť vyplývajúcu z čl. 8 Základných princípov Civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie. 11. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č.k. 36Cbi/33/2014-146 zo dňa 11.11.2015 o veci rozhodol tak, že žalobe vyhovel. Tento rozsudok bol na základe odvolania žalovaného uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR/5/2016-174 zo dňa 31.01.2017 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. 12. Na základe pokynov odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a dospel k záveru, že žalobca ku svojim tvrdeniam dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo neuniesol a opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku v konaní nepreukázal. Jednotlivé dôkazy prvoinštančný súd podrobne preskúmal a následne vyhodnotil. 13. Súd skonštatoval, že reálne poskytnutie pôžičky vyžaduje aj odovzdanie finančných prostriedkov, ktoré sú za týmto účelom veriteľom dlžníkovi poskytované. Samotné predloženie príjmového pokladničného dokladu, ktorý naviac ani nespĺňa formálne náležitosti účtovného dokladu podľa zákona o účtovníctve a ktorého pravosť a pravdivosť nie je možné verifikovať ani z účtovníctva úpadcu, pretože úpadca svojim účtovníctvom nedisponuje, nepodporuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o skutočnom reálnom poskytnutí tvrdenej pôžičky. Dôkaz o reálnom poskytnutí pôžičky, ktorým má byť podľa žalobcu príjmový pokladničný doklad a dohoda o uznaní dlhu naviac nebol predložený ani s prihláškou pohľadávky do konkurzného konania na majetok úpadcu, ale až ako dôkaz v rámci incidenčnej žaloby, čo rovnako vyvoláva pochybnosti o pravdivosti tvrdení tak žalobcu ako i úpadcu. Súd prvej inštancie pri hodnotení jednotlivých dôkazov za nevieryhodné označil i tvrdenie úpadcu a jeho účtovníctve, ku ktorému uvádzal, že ide o obchodné tajomstvo a poskytol ho osobe, ktorú odmietol označiť. Takéto tvrdenia súd označil za účelové, pretože nie je z nich zrejmé, aké obchodné tajomstvo by malo byť ohrozené alebo porušené sprístupnením účtovných dokladov úpadcu, ktorému zo zákona vyplýva povinnosť účtovníctvo poskytnúť správcovi. Uvedené súd vyhodnotil ako okolnosť dôvodne osvedčujúcu pochybnosti o reálnej pôžičke. 14. Prvoinštančný súd skúmal v žalobe uplatnenú pohľadávku z dôvodov uvedených správcom v popretí pohľadávky, ktorý ju spochybnil čo do právneho dôvodu a výšky. Správca označil pôžičku, z ktorej mala pohľadávka žalobcu vzniknúť za fiktívnu pre nedostatok preukázania skutočnosti o reálnom poskytnutí finančných prostriedkov úpadcovi ako dlžníkovi a tým nepreukázanie platného uzatvorenia zmluvného vzťahu, ku ktorého vzniku nebol preukázaný ani účel pôžičky a neboli predložené správcovi také dôkazov, ktoré by pochybnosti správcu odstránili. Vzhľadom na posúdenie dôvodnosti popierajúceho prejavu správcu sa súd zaoberal majetkovými pomermi žalobcu a zistil, že výpismi z účtu žalobca nielenže nepreukázal svoju adekvátnu solventnosť v rozhodnom období, ale práve potvrdil pochybnosti správcu o reálnej možnosti poskytnúť úpadcovi tvrdenú pôžičku, pretože nezdokladoval ani počas súdneho konania existenciu účtov a ani stav na nich v čase poskytnutia pôžičky úpadcovi. Súd označil takéto tvrdenia za rozporné, rovnako vzbudzujúce pochybnosti o pravdivosti, a tak neboli vyvrátené popieracie dôvody uvedené správcom úpadcu. 15. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pre účely dokazovania v incidenčnom konaní sa zameral na zistenie, či správcom uvedený popierací dôvod, ktorým spochybňuje samotnú existenciu prihlásenej pohľadávky je daný. V konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané reálne odovzdanie peňažných prostriedkov úpadcovi a na základe dôkazov, ktoré vzišli z konania a ktoré strany sporu v konaní produkovali dospel prvoinštančný súd k záveru, že zmluvný vzťah, ktorý by zakladal vznik a reálnu existenciu zmluvy o pôžičke medzi stranami preukázaný nebol a preto popretie žalobcom uplatnenej pohľadávky je oprávnené. Vznik zmluvy o pôžičke nepotvrdzuje ani uznanie dlhu zo dňa 05.12.2013. Súd prvej inštancie dokumenty, ktoré predložil žalobca ako dôkazy, konkrétne zmluvu o pôžičke, príjmový pokladničný doklad a listinu označenú ako uznanie dlhu označil za účelovo vytvorené pre toto konanie, reálne poskytnutie pôžičky žalobcom úpadcovi nebolo ničím nepreukázané. V jednotlivých odsekoch odôvodnenia rozsudku sa prvoinštančný súd podrobne jednotlivých listinným dôkazom venoval, vyhodnotil ich právnu relevanciu a na základ zistených záverov žalobný nárok nemal za osvedčený a žalobu zamietol. 16. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 C.s.p.. Vo výroku rozhodol prvoinštančný súd i o priznaní odmeny za tlmočenie z jazyka slovenského do jazyka nemeckého tlmočníčke PhDr. Silvii Nejsserkováčovej PhD a priznal jej tlmočné z prostriedkov štátu. 17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Odvolacie dôvody založil na ust. § 365 ods. 1 písm. f/, g/, h/ C.s.p.. 18. Odvolávajúci sa žalobca (ktorý sa v odvolaní nesprávne označil za žalovaného) zotrval na tvrdení o poskytnutí pôžičky úpadcovi. Uviedol, že pravdivosť tohto tvrdenia vyplynula aj z výpovede úpadcu, ktorý potvrdil prevzatie finančných prostriedkov a prevzatie nepoprel. Pôžičku ale úpadca do vyhlásenia konkurzu nevrátil, preto si žalobca túto pohľadávku uplatnil prihláškou a mal byť riadne zapísaný do zoznamu veriteľov. Poskytnutú pôžičku v sume 250.000,- eur mal úpadca vrátiť najneskôr do 12.04.2011. O prijatí finančných prostriedkov titulom pôžičky úpadca ako dlžník vystavil i príjmový pokladničný doklad dňa 12.10.2010 a dňa 05.12.2013 uznal svoj dlh voči žalobcovi ako veriteľovi čo do dôvodu i výšky a zaviazal sa ho najneskôr do konca roku 2015 zaplatiť. Podpis na uznaní dlhu dlžník uznal za vlastný pred notárskym úradom dňa 20.09.2014. Správca ale pohľadávku z pôžičku poprel, preto bol nútený podať incidenčnú žalobu. Neúplnosť príjmového pokladničného dokladu a nedostatky v účtovníctve nemôžu založiť dôvod, pre ktorý by mal byť v konaní neúspešný. Za neakceptovateľný považuje odvolateľ argument o neuvedení pôžičky v účtovníctve úpadcu, ktoré nebolo predložené správcovi ani súdu, ktorý sa tak nemal možnosť oboznámiť z jeho obsahom a tak takéto konštatovanie nie je správne. Prvoinštančný súd len prevzal tvrdenia žalovaného, ktorý potvrdil, že účtovníctvo úpadcu nemá ani k dispozícii, preto sa nedá zistiť, či pôžička v účtovníctve bola evidovaná . Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil i výpisy o pohybe peňazí na účtoch žalobcu vedené vo Y., ktorými preukázal dostatočnú solventnosť. Záver súdu, podľa ktorého sa žalobca chcel skladovaním peňazí doma vyhnúť zisteniu stavu peňazí na účtoch je absurdný, nemá žiadne opodstatnenie a súdom tvrdené umelé znižovanie zostatku na účte by nemal pre žalovaného žiaden praktický význam, preto i závery, ku ktorým dospel prvoinštančný súd sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Ak by mal i odvolací súd pochybnosti o solventnosti odvolateľa, je pripravený preukázať správnosť svojej argumentácie predložením dôkazov o stave finančných prostriedkov v banke v Nemecku výpismi z roku 2008-2010. Zo strany žalovaného nebolo žiadnym spôsobom nepreukázané, že by zmluva o pôžičke nebola platne uzatvorená, ani že by nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí. Rovnako žalovaný nepreukázal, že by pôžička nebola evidovaná v účtovníctve a neschopnosť správcu zabezpečiť účtovníctvo úpadcu nemôže byť pripísaná na ťarchu žalobcu a ktorý by k tejto skutočnosti uniesť dôkazné bremeno. Bol to práve žalovaný, ktorý nepredložil žiaden dôkazný prostriedok, aby svoje tvrdenia preukázal a prvoinštančný súd dôsledne nerešpektoval povinnosť súvisiacu s dôkazným bremenom, výpovede strán v konaní vyhodnotil nesprávne, preto dospel i k nesprávnym skutkovým zisteniam a celú vec nesprávne právne posúdil. 19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu (č.l. 307) žiadal rozhodnutie prvoinštančného súdu ako vecne správne potvrdiť a priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V rámci tohto vyjadrenia dal do pozornosti práve odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu vydaného v tejto veci pod č.k. 21CoKR/5/2016-174, ktoré sa týkali dôkazného bremena a vykonaného dokazovania s tým, že žalobca nepredložil a neoznačil žiaden ďalší dôkaz, ktorým by správcom popretú čo do existencie pohľadávku z pôžičky jej poskytnutie preukázal a je to žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno k svojim tvrdeniam. K nedostatku príjmového pokladničného dokladu ako neúplného listinného dôkazu zaujal stanovisko už odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, pričom je pravdou, že nesplnenie povinností spojených s účtovníctvom úpadcu nemôže byť pripísané na zodpovednosť žalobcu, ale dôkazné bremeno ho zaťažuje k preukázaniu vzniku a reálnej existencie pohľadávky v spojení so vznikom záväzkového vzťahu označovaného ako zmluva o pôžičke a reálnom poskytnutí finančných prostriedkov úpadcovi ako dlžníkovi. K konaní vypovedal priamo úpadca, ktorý nevedel vysvetliť ani svoje správanie, keď do kancelárie správcu osobne doručoval prihlášky ale len veriteľov hotovostných pôžičiek, pričom voči ostatným veriteľom tak nekonal. Úpadca uviedol, že poskytnuté finančné prostriedky formou pôžičky potreboval na prevádzku a dostavbu hotela, ktorá položka mala byť účtovaná v účtovníctve, ku ktorému ale odmietol uviesť, u koho sa nachádza a odmietol označiť túto osobu. Naviac p. G., ktorý viedol úpadcovi účtovníctvo o žiadnej pôžičke nemá vedomosť. Okrem toho dôvodné pochybnosti o existencii tejto pohľadávky vyvoláva rozpor medzi dátumom splatnosti uvedený na zmluve o pôžičke a dátumom uvedeným na uznaní dlhu, ktorý rozpor označil žalobca len za chybu v písaní. Žalovaný má za to, že odvolávajúcim sa žalobcom uvádzané argumenty sú nepostačujúce na zistenie skutkových okolností a vyhoveniu žalobe. Predmetom dokazovania v sporovom konaní sú v skutočnosti existujúce a nie skutočnosti neexistujúce, čím je spojená tzv. negatívna dôkazná teória. Ak žalovaný poprel tvrdenia o účtovaní pôžičky v účtovníctve a iný dôkaz vykonaný nebol, nemohol súd dospieť k opačnému skutkovému záveru. Ani dôkazy predložené žalobcom, ktorými preukazoval svoju dostatočnú solventnosť nie sú postačujúce a preukazujúce, že by takou sumou, akú si uplatnil v incidenčnom konaní disponoval. Bezhotovostné prevody v sume cca 110.000,- eur nemajú žiadnu súvislosť s pôžičkou úpadcovi, keď na jednom z prevodov je označená G. R. a na druhom prevod do Nemecka a pod. Uvádzané prevody boli vo výške cca 217.000,- eur, čo je stále menej ako pôžička poskytnutá vo výške 250.000,- eur dlžníkovi. Poukazovanie žalobcu na počet pohybov na jeho účte v období troch rokov je nepreskúmateľný, pretože pohyby na účtoch prebiehajú priebežne, vznikajú výdavky i príjmy a ak by aj žalobca preukázal, že disponoval sumou 250.000,- eur ku dňu 18.08.2010, čo ale v konaní nepreukázal, automaticky to neznamená, že túto sumu odovzdal úpadcovi. K odvolaciemu argumentu, v ktorom odvolateľ uviedol, že v prípade pochybnosti odvolacieho súdu o jeho solventnosti v rozhodnom období je pripravený predložiť ako dôkaz stav finančných prostriedkov v banke v Nemecku výpismi za rok 2008-2010 žalovaný uviedol, že podľa § 366 písm. d/ C.s.p. je takýto dôkaz vylúčený, pretože ide o dôkaz, ktorý mohol odvolateľ uplatniť i pred prvoinštančným súdom a v odvolaní ani neuviedol, čo mu bránilo, tento dôkaz v štádiu konania pred súdom prvej inštancie predložiť. 20. Žalobca v odvolacej replike zo dňa 20.03.2019 (č.l. 316) zotrval na obsahu odvolania a odvolacom návrhu, zopakoval, že žalovaný nepreukázal neevidovanie pôžičky v účtovníctve úpadcu, preto žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Predložením výpisov žalobca preukázal svoju solventnosť a schopnosť pôžičku vo výške 250.000,- eur žalobcovi poskytnúť bez toho, aby ohrozil svoju finančnú schopnosť existovať s primeranou životnou úrovňou. Žalovaný neustále spochybňuje reálne odovzdania peňazí úpadcovi napriek tomu, že obaja účastníci zmluvy o pôžičke zhodne tvrdia opak. 21. V odvolacej replike bola podaná zo strany žalovaného odvolacia duplika zo dňa 23.06.2019 (č.l. 325), ktorou zopakoval tvrdenia uvedené vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. 22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávaní (§ 385 ods.1 C.s.p.) keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 23. Podľa § 219 ods. 3 C.s.p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Elektronickými prostriedkami miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku stranám sporu odvolací súd neoznamoval, pretože žiadna strana o to nežiadala. 24. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.), odvolací súd nezistil, že by v konaní došlo k vadám, na ktoré by mal prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 C.s.p.), preto vychádzal iba z odvolacích dôvodov, ako ich odvolateľ vymedzil v odvolaní a ktoré odvolací súd podradil pod ust. § 365 ods. 1 písm. f/,g/,h/ C.s.p. 25. Odvolací argument uvedený v ust. § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. znamená, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti. 26. Odvolanie založené na existencii dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p. znamená, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je daná len v prípade, že ide o prostriedky procesnej obrany, ktoré nemohla žalovaná 2/ uplatniť v konaní pred prvoinštančným súdom a týkajú sa procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.). Ide o tzv. novoty. Výpisy z účtu za roky 2008-2010 nepovažuje odvolací súd za dôvody, ktoré by založili existenciu tohto odvolacieho dôvodu. 27. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p., podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci znamená, že pri právnom posúdení, ktoré je činnosťou súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu, je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 28. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné pre vyhlásenie rozhodnutia v dostatočnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 29. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolanie posudzuje len v medziach odvolacích dôvod, pri rešpektovaní neprípustnosti novôt v odvolacom konaní, ak nie sú pre ich pripustenie splnené zákonom vyžadované podmienky (§ 366 C.s.p.). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd posudzuje a zaoberá sa len tými závermi uvedenými v prvoinštančnom rozhodnutí, ktoré sú spojené s odvolateľom uvedenými a vymedzenými odvolacími dôvodmi a v medziach, v akých odvolateľ výrok rozhodnutia napáda. Odvolací súd sa zaoberá len tým, čo odvolateľ rozporuje v odvolaní. Čo nie je napadnuté odvolaním sa predmetom odvolacieho prieskumu nestáva a zostáva založené na záveroch, ku ktorým dospel a ktoré vyslovil v rozhodnutí prvoinštančný súd. 30. Odvolací súd v súvislosti s odvolateľom namietanými odvolacími dôvodmi zdôrazňuje, že incidenčné konania inicioval žalobca, ktorý tvrdí, že je veriteľom v konkurze prihlásenej pohľadávky, ktorú správca poprel. Predmetom súdneho konania je preto preskúmanie opodstatnenosti resp. neopodstatnenosti popieracieho prejavu správcu a posúdenie, či správcom uvedený dôvod popretia je daný (uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obdo/70/2016). Správca žalobcom do konkurzu prihlásenú pohľadávku poprel čo do právneho dôvodu i výšky pre pochybnosti o jej reálnej existencii. 31. Súd prvej inštancie sa v tomto konaní zaoberal posudzovaním, či popierací prejav správcu je správny, k čomu vychádza len z dôvodov, ktoré uvedie správca. Správca spochybnil platnosť a samotnú existenciu zmluvy o pôžičke, titulom ktorej nadobudol žalobca ako veriteľ do konkurzu prihláškou prihlásenú pohľadávku a tak súd preskúmava iba tieto dôvody, ku ktorým ale zaťažuje dôkazné bremeno žalobcu , ktorý musí preukázať existenciu platného zmluvného vzťahu zakladajúceho vznik pohľadávky, ktorú si ako veriteľ prihlásil v konkurznom konaní. Z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd správne postupoval, keď dôkazným bremenom zaťažil žalobcu, ktorý ho neuniesol a v konaní neprodukoval také dôkazy, ktorými by vznik pohľadávky z platnej uzatvorenej zmluvy o pôžičke preukázal. Správca platnosť zmluvy o pôžičke spochybnil nielen z dôvodu nepreukázania jej vzniku, ale tiež z dôvodu pochybnosti o tom, či žalobca ako veriteľ vôbec mohol disponovať hotovosťou vo výške tvrdenej bezúročne úpadcovi poskytnutej pôžičky. K tejto skutočnosti neboli produkované také dôkazy, ktoré by uvedené nedostatky tvrdenia odstránili, a preukázali reálne poskytnutie predmetu pôžičky, aby došlo ku vzniku zmluvného vzťahu, čo podporilo dôvodné podozrenie o fiktívnosti takéhoto úkonu. Dôkazné bremeno a navrhnutie dôkazov priamo súvisí s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť musí účastník v konaní splniť, inak jej nesplnenie nesie so sebou hrozbu neúspechu v konaní. Zmluva o pôžičke a reálne odovzdanie peňažných prostriedkov medzi žalobcom a úpadcom bola správcom popretá, stala sa spornou, ktorá spornosť nebola odstránená ani po vykonanom dokazovaní. Zmluva o pôžičke je neformálnou zmluvou, zákon k jej uzavretiu ale vyžaduje skutočné reálne odovzdanie predmetu - finančných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi. Ak k odovzdaniu finančných prostriedkov - predmetu pôžičky nedôjde, právny vzťah z pôžičky medzi účastníkmi nevznikne. Súdu prvej inštancie bola predložená Zmluva o pôžičke spolu s príjmovým dokladom z rovnakého dátumu a uznanie dlhu zo dňa 05.12.2013, k čomu boli podané zhodné vyjadrenia veriteľa a dlžníka - úpadcu k tomu, že pôžička bola poskytnutá. Uvedené skutočnosti ale vyplynuli iba z tvrdení strán, ktoré mali byť zmluvnými stranami, ktorých záujmy ale môžu byť vzájomne ovplyvnené a vedené snahou znížiť konkurznú podstatu v prospech niektorých veriteľov, v tomto prípade žalobcu, ktorý je v priateľskom vzťahu k úpadcovi. Takýto dôkaz ale nemôže postačovať pre prijatie záveru o vzniku zmluvy o pôžičke. Dôkazy predložené súdu v listinnej podobe tiež nemožno vyhodnotiť v prospech dôkazného bremena žalobcu, pretože vyvolávajú pochybnosti o ich pravosti z dôvodu nejasnosti dňa podpísania zmluvy o pôžičke, overeniu podpisu na nej, príjmového dokladu, ktorý naviac ani nespĺňa formálne náležitosti účtovného dokladu ako vyžaduje zákon o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. (§ 10) a ktorého pravdivosť nie je možné preveriť z dôvodu, že úpadca ako dlžník tento účtovný doklad nevedie vo svojom účtovníctve. Je pravdou, že chýbajúce účtovníctvo úpadcu nemôže byť hodnotené v neprospech žalobcu, ktorý za nesplnenie povinnosti spojenej s účtovaním úpadcu nezodpovedá, ale žalobca iné dôkazy o reálnom plnení v prospech úpadcu neoznačil, a tak dôkazné bremeno o poskytnutí finančných prostriedkov titulom pôžičke v prospech úpadcu neuniesol. Podozrenie o účelovom konaní žalobcu a úpadcu vyvoláva i skutočnosť, že dôkazy, ktorými žalobca odôvodnil žalobu ani neboli pripojené k prihláške, ako vyžaduje § 29 ods.6 zák. č. 7/2005 Z.z.. Naviac odvolací súd má zo svojej rozhodovacej činnosti vedomosť o ďalších sporoch (napr. sp. zn. 31 CoKR/6/2016, 21 CoKR 17/2015) , ktoré sú vedené voči žalovanému správcovi úpadcu, ktoré sú skutkovo úplne zhodné, žalobcami sú údajní veritelia úpadcu, všetci sú s nim v priateľskom vzťah, a ktorí rovnako ako v tomto konaní, nedisponujú žiadnymi dôkazmi, ktorými by vedeli preukázať reálne poskytnutie pôžičky a vznik záväzkového vzťahu, okrem vyjadrenia úpadcu, že finančné prostriedky titulom pôžičky mu označené osoby odovzdali a on ich prijal. 32. Odvolací súd tak konštatuje, že súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený a to s dôrazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyplynuli súdom prijaté závery. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých skutkových zistení vychádzal, akú právnu normu a v akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Podľa názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie odpoveď na všetky rozhodujúce argumenty podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, pričom nie je úlohou súdu zaoberať sa všetkými námietkami, ktoré v priebehu konania účastníci uplatnia a dať na ne odpoveď. Súd sa zaoberá len skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci kľúčové (ÚS SR sp. zn. II.US 410/06), pričom to, čo je kľúčové pre rozhodnutie vo veci určuje súd a nie účastník konania. Z uvedených dôvod nie je konanie a rozhodnutie prvoinštančného súdu v rozpore ani s hmotným ani s procesným právom, odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie sú dané, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).