Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 3To/11/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117010933 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2117010933.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Janky Klčovej, v trestnej veci obžalovanej O. Q., nar. XX.XX.XXXX, pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 15T/41/2017-690 zo dňa 13.09.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 30.06.2020 v Trnave, takto: r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej O. Q., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 15T/41/2017-690 zo dňa 13.09.2019 bola obžalovaná O. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., prechodne bytom X. F. XX, K., uznaná vinnou zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného obdobia, minimálne však počas jedného roka až do 15.03.2016 v rodinnom dome v obci C. na ul. V. č. XXX/XX sa ako matka maloletých detí L.D., nar. XX.XX.XXXX, S.D., nar. XX.XX.XXXX, V.S., nar. XX.XX.XXXX, R.S., nar. XX.XX.XXXX, M.S., nar. XX.XX.XXXX a L.S., nar. XX.XX.XXXX, podieľala na protiprávnom konaní X. A., nar. XX.XX.XXXX, odsúdeného v samostatnom konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 5Tk/1/2016, ktorý sa dopúšťal fyzického násilia na týchto maloletých deťoch spočívajúceho najmä v tom, že - ich bezdôvodne, opakovane takmer každý víkend, hlavne pod vplyvom alkoholu bil a kopal, čím im takto spôsobil doposiaľ neustálené zranenia a v doposiaľ neustálenom rozsahu, - pod rôznymi zámienkami im najmenej dvakrát do týždňa dával neprimerané fyzické tresty, spočívajúce v celonočnom kľačaní na zemi s rukami vystretými pred sebou, pričom maloletí mali na nich položené varechy a keď od únavy spustili ruky k zemi a varechy im padli na zem, tak ich s nimi bil po chrbtoch rúk, čím im takto spôsobil rôzne zranenia ako napr. modriny a hrče po tvári, krvácajúce zranenia hlavy a nosa a takto im bezdôvodne odopieral spánok, - z dôvodu údajného zabránenia krádežiam v dome ich po každodennom príchode zo školy, resp. predškolského zariadenia a niekedy aj cez víkendy zamykal v izbách, ktoré mohli opustiť len v prípade osobnej hygieny, aj to len za predpokladu, že im matka na zaklopanie dvere odomkla, pričom v izbe nebola toaleta, ale kýbel, do ktorého mali vykonávať potrebu, - keď obžalovaná bola v práci alebo spala po nočnej zmene, napriek tomu, že v domácnosti potraviny boli, bezdôvodne im neposkytol za celý deň žiadnu stravu a deti sa samé najesť nemohli, lebo mali prístup do kuchyne zakázaný, - v noci z 5. na 6.2.2016 kedy bez akejkoľvek príčiny napadol mal. S.D., nar. XX.XX.XXXX, bil ho, hodil ho o zariadenia izby a následne ho prehodil do kuchyne, čím mu spôsobil komplikovanú zlomeninu ľavého predkolenia, ktorá musela byť riešená operačným zákrokom s dobou liečenia 10 týždňov, pri obmedzení v obvyklom spôsobe života od 6.2.2016 do 8.7.2016 - zranenie ťažké, a tiež maloletým deťom spôsoboval psychické utrpenie, vyvolávaním neustáleho strachu a stresu, a to tým, že maloletých S.D., nar. XX.XX.XXXX, V.S., nar. XX.XX.XXXX, R.S., nar. XX.XX.XXXX, M.S., nar. XX.XX.XXXX a L.S., nar. XX.XX.XXXX aj ona po ich každodennom príchode zo školy resp. predškolského zariadenia a niekedy aj cez víkendy zamykala v izbách, ktoré mohli opustiť cez deň len na klopanie a len v prípade osobnej hygieny, pričom maloleté deti v noci izbu opustiť nemohli a potrebu museli vykonávať do vedra v izbe a tiež tým, že maloletým L.D., nar. XX.XX.XXXX, S.D., nar. XX.XX.XXXX, V.S., nar. XX.XX.XXXX, R.S., nar. XX.XX.XXXX, M.S., nar. XX.XX.XXXX a L.S., nar. XX.XX.XXXX bezdôvodne neposkytovala dostatok stravy. Za tento skutok okresný súd obžalovanej uložil podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovanú zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 690-706. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava podala dňa 17.05.2017 na Okresný súd Trnava obžalobu sp. zn. 1 Pv 748/16/2207-17 zo dňa 12.05.2017 na obžalovanú na skutkovom a právnom základe uvedenom v predmetnej obžalobe. Z vykonaného dokazovania v rozsahu dôkazov jednotlivo uvedených v napadnutom rozsudku (str. 3 rozsudku, druhý odsek odôvodnenia) mal okresný súd za preukázané, že nielen odsúdený X. A., ale aj obžalovaná svoje deti opakovane zamykala v izbe s tým, že deti mali vykonávať potrebu do vedra, prípadne boli na zaklopanie pustené na toaletu a následne opäť zamknuté v izbe. Takto vypovedali nielen samotné deti, ale aj svedkovia na hlavnom pojednávaní. Obžalovaná deti zamykala vždy, keď prišli zo školy a škôlky, a to aj vtedy, keď bol X. A. doma a aj cez víkendy, pričom zamykané boli cez deň i v noci. Obžalovaná svojim deťom takto bezdôvodne odopierala nielen nevyhnutnú osobnú starostlivosť, ale zároveň aj hygienu a výchovu, na ktorých poskytovanie bola povinná nielen podľa zákona o rodine, ale aj podľa prirodzeného vzťahu, aký by mal existovať medzi matkou a dieťaťom. Obžalovaná tiež deťom neposkytovala dostatok stravy, deti trpeli hladom, jesť si museli pýtať od spolužiakov v škole, stavu pravidelne nedostávali, čo sa prejavovalo napr. tým, že si desiate pýtali od spolužiakov a v prípade E. až krádežou tovaru v potravinách. Situácia dospela dokonca až tak ďaleko, že deťom museli byť desiate kontrolované v škole, pretože obžalovaná im ich nerobila a ak aj áno, potom to deťom zjavne postačovalo, pretože ich zjedli po ceste do školy. Obžalovanú v jej konaní nemotivoval prvok prítomnosti X. A. či strachu z jeho osoby, ale konala tak s plným vedomím a s pasívnym postojom k jej životu necítiac potrebu niečo riešiť. Fyzické ataky X. A. na osobu obžalovanej preto podľa názoru súdu neboli tým prvkom, ktorý by obžalovanú mal ospravedlňovať či vyviňovať z jej konania. Obžalovaná tak podľa záverov vykonaného dokazovania svojim deťom bezpochyby spôsobovala fyzické a psychické utrpenie a takýmto konaním naplnila skutkovú podstatu zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona účinného od 01.01.2016 s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona. Okresný súd zároveň upravil skutkovú vetu obžaloby tak, že z nej vypustil príslušné pasáže, ktoré obžalovanej kládli za vinu to, že tolerovala, akceptovala a nevykonala žiadne opatrenia, aby zabránila protiprávnemu konaniu odsúdeného X. A. a tiež, že nepodala trestné oznámenie na odsúdeného X. A., pretože ak by obžalovaná ako spolupáchateľka páchanie tohto zločinu mala prekaziť, potom by tak mohla urobiť len sama tým, že by ona a tiež X. A. prestali týrať maloleté deti resp. tým, že by páchanie trestnej činnosti musela oznámiť, čím by aj seba vystavila riziku trestného stíhania, čo platí aj vo vzťahu k podaniu, resp. nepodaniu trestného oznámenia na odsúdeného X. A.. Pretože z vykonaného dokazovania vyplynul taký záver, že deti zamykala aj obžalovaná a že táto zamykala maloletých Q., V., J., F. a E., okresný súd túto skutočnosť premietol do upravenej skutkovej vety. Pokiaľ ide o obdobie protiprávneho konania, okresný súd mal za preukázané, že obdobie zamykania detí trvalo minimálne 1 rok a preto toto obdobie zamykania detí do skutkovej vety ohraničil spojením „od presne nezisteného obdobia, minimálne však počas jedného roka až do 15.03.2016.“ , pričom takto súd postupoval aj v prípade ohraničenia časového obdobia pokiaľ ide o odopieranie stravy deťom. Pokiaľ ide o ukladanie trestu obžalovanej, okresný súd u obžalovanej nezistil žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti. Zohľadňujúc spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie a prihliadajúc na osobu obžalovanej, jej pomery a možnosť jej nápravy okresný súd obžalovanej uložil trest odňatia slobody na samej spodnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, t. j. vo výmere 7 (sedem) rokov. Okresný súd prihliadol na tú skutočnosť, že obžalovaná sa na týraní svojich detí jej partnerom X. A. len podieľala, pričom prevažnú časť týrania detí páchal práve druh obžalovanej, ktorá skutočnosť však žiadnym spôsobom neznižuje závažnosť konania obžalovanej. Okresný súd tiež zohľadnil mentálnu úroveň obžalovanej (preukázanú znaleckým posudkom) a tiež jej snahu v rámci svojich možností stýkať sa s deťmi, ktorú súd vyhodnotil ako účelovú. Okresný súd zároveň nezistil žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu obžalovanej. Obžalovaná v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebola vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý by jej bol uložený za úmyselný trestný čin, preto súd rozhodol v zmysle § 48 ods. 1 písm. a) Trestného zákona tak, že obžalovanú zaradil na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podala ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní dňa 13.07.2019 (č. l. 688 rub) odvolanie obžalovaná čo do výroku o vine ako aj treste, ktoré písomne odôvodnila na č. l. 713 a doplnením odvolacím dôvodov na č. l. 749. Obžalovaná v odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Imricha Hrebíčka poukazuje na to, že v zmysle obžaloby sa mala obžalovaná dopustiť spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona účinného od 01.01.2016 s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, pričom skutková veta sa viaže k úplne inej skutkovej podstate trestného činu, a to prečinu neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1 Trestného zákona a len okrajovo sa spomína účasť obžalovanej na skutku. Vzhľadom k takto zmätočnej a nedostatočne odôvodnenej obžalobe mal súd bez podnetu nariadiť predbežné prejednanie obžaloby, nakoľko je zjavne zrejmé, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby pri správnom použití zákona treba posudzovať podľa iného ustanovenia zákona a zároveň bol podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dôvod na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi z dôvodu závažných procesných pochybení. Vypustenie určitých pasáži okresným súdom bolo procesne nesprávne. Z vykonaného dokazovanie nebolo preukázané, že by sa obžalovaná dopúšťala fyzického alebo psychického násilia na svojich deťoch, práve naopak obžalovaná bola obeťou domáceho násilia, z ktorého sa nemohla vymaniť. Skutočnosť, že obžalovaná nehľadala pomoc na príslušných inštitúciách neznamená, že nerobila pre deti všetko, čo bolo v jej moci. Obžalovaná poukazuje na svedeckú výpoveď svedkyne F. X., ktorá uviedla, že obžalovaná prosila inú osobu o pomoc pri riešení krízovej situácie v rodine. Toto tvrdenie podporujú aj závery znaleckého posudku, podľa ktorých bola obžalovaný v závislom vzťahu k odsúdenému X. A., uvedomovala si konfliktnosť situácie, vzťah vnímala dlhodobo ako neuspokojivý, avšak nemala odvahu z tohto vzťahu odísť. Obžalovaná chodila do práce, rozdeľovala všetkým svojim deťom rovnako bez ohľadu na to, kto bol ich otec. Jej sociálne postavenie jej v tom čase neumožňovalo urobiť viac, svojim deťom nikdy vedome neubližovala. Uzamykanie detí v izbe súdu ozrejmila, deti zamykala práve preto, aby ich ochránila pred X. A.. Táto skutočnosť vyplýva aj zo svedeckých výpovedí. Deti sa nikdy nesťažovali na to, že by ich obžalovaná zatvárala do izby s cieľom im ublížiť, nie je pravdou, že by sa ich obžalovaná snažila izolovať od sveta. Práve naopak, deti mohli slobodne a samostatne navštevovať rodiny známych obžalovanej, čo potvrdzujú aj svedkyne X. a L.. Nie je pravdou ani záver súdu o tom, že obžalovaná svojim deťom odopierala stravu. Z vyjadrenia ošetrujúcej lekárky detí vyplýva, že obžalovaná chodila s deťmi na pravidelné prehliadky aj očkovania, na deťoch si nikdy nevšimla zranenia ani modriny. V rámci dokazovania nebolo preukázané, že by obžalovaná deťom bezdôvodne odopierala osobnú starostlivosť, hygienu a výchovu a tiež stravu. Svedkovia, ktorí boli vypočutí nekonštatovali potrebu vo vzťahu k uvedenému potrebu podávať trestné oznámenie resp. podnet na odobratie detí. Správanie obžalovanej bolo priamo úmerné jej sociálnemu postaveniu a v rámci dokazovania nebolo preukázané, že by pre deti mohla urobiť viac. Obžalovaná poukazuje na správu Centra pre deti a rodiny Holíč, kde sú deti aktuálne umiestnené a v súvislosti s tým na to, že nie je v záujme detí odtrhnúť ich od matky na čas siedmych rokov. Skutok, za ktorý bola obžalovaná odsúdená nespáchala, skutková veta ako aj celé konanie smerovalo k inej skutkovej podstate trestného činu, skutok nebol prokurátorom správne právne kvalifikovaný. Vzhľadom na to, že sa obžalovaná skutku nedopustila sa ďalej nevyjadrila k výške uloženého trestu. Obžalovaná tiež poukazuje na nezákonne vykonaný dôkaz orgánmi činnými v trestnom konaní, a to výsluch maloletých detí, tieto výsluchy boli vykonané v rozpore so zákonom, svedkovia neboli adekvátne resp. vôbec poučení čo vyplýva z obrazového záznamu výsluchu maloletých. Maloletí boli zo strany vyšetrovateľa manipulovaní a podrobovaní sugestívnym otázkam. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní svedkov (maloletých) nepoučia zákonným spôsobom, potom takéto dôkazy nemôžu v konaní pred súdom obstáť a sú nezákonné. Ak by vyšetrovateľ poučil maloleté deti o tom, že voči svojej matke nemusia vypovedať, maloleté deti by tak neučinili. Obžalovaná má za to, že v prvostupňovom konaní došlo k procesným pochybeniam, nesprávnemu posúdeniu skutkových okolností a nesprávnym právnym záverom. Vo vzťahu k výroku o vine je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok s poukazom na § 321 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. K odvolaniu obžalovaná pripojila správu Centra pre deti a rodiny Holíč, kde sú toho času maloleté deti umiestnené. Obžalovaná v doplnení odvolania podanom prostredníctvom obhajcu Mgr. Petra Kupku okrem citovaní rôznych ustanovení Trestného poriadku (bez bližšieho špecifikovania odvolacích dôvodov a vôbec dôvodov, v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezákonnosť procesného postupu okresného súdu) poukazuje v bodoch na to, že 1) súd sa v napadnutom rozsudku odklonil od skutkovej vety obžaloby v takej miere, že nebola v podstatnej miere zachovaná totožnosť skutku ani čo do konania ani čo do následku, čím porušil obžalovaciu zásadu, 2) v obžalobe nebolo preukázané úmyselné zavinenie obžalovanej, 3) ani v hypotetickej rovine nebolo vysvetlené, aký by bol motív obžalovanej k spáchaniu skutku, 4) zo znaleckého dokazovania prostredníctvom znalkyne PhDr. Zuzany Bielikovej č. 26/2016 neboli zistené u maloletých V., F. a E. príznaky týraného dieťaťa, 5) súd nebral do úvahy fyzické útoky odsúdeného X. A. na obžalovanú ani strach obžalovanej z neho, ktorá skutočnosť bola preukázané viacerými svedeckými výpoveďami, 6) okresný prokurátor neuniesol dôkazné bremeno preukázania opaku, a to že bolo v možnostiach obžalovanej a jej druha poskytnúť deťom viac, 7) z výsluchu svedka Z. B. vyplýva, že k zamykaniu maloletých obžalovanou dochádzalo z dôvodu ochrany pred X. A., 8) nesprávny bol aj záver okresného súdu o tom, že u obžalovanej nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti, keď z odpisu Registra trestov na obžalovanú vyplýva, že táto bola len jedenkrát súdne trestaná, pričom sa na ňu hľadí, akoby k odsúdeniu nedošlo, čo značí, že pred skutkom obžalobe viedla riadny život. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd obžalovanú spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku v zmysle zásady in dubio pro reo oslobodil, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. K odvolaniu obžalovanej sa vyjadril Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava (ďalej len ako „ÚPSVaR Trnava“), ktorý poukázal na to, že obžalovaná dlhodobo neprejavuje záujem o svoju maloletú dcéru T. Q., ktorá je toho času zverená do náhradnej osobnej starostlivosti inej fyzickej osobe než rodiča. S touto maloletou sa obžalovaná naposledy stretla vo februári 2020, o maloletej sa informuje len sporadicky mailom, alebo sms správou. S maloletými X. a M. A. sa matka stretáva len počas prázdnin prípadne sviatkov. Aj napriek tomu, že maloleté deti sú zverené do osobnej starostlivosti starej matke (matke odsúdeného X. A.), obžalovaná s deťmi neudržiava intenzívnejší osobný kontakt, telefonicky sa kontaktuje len so starou matkou za účelom dohodnutia stretnutia. Matka aktuálne prezentuje záujem o maloleté deti, avšak tento záujem nebol prítomný od začiatku umiestnenia detí do Centra pre rodiny a deti v Holíč, o čom svedčí aj to, že matka odmietla bývať spolu s deťmi v priestoroch centra za účelom posilnenia rodičovských zručností. Deti síce navštevujú spoločnú domácnosť starej matky a matky, avšak prítomnosť starej matky je vnímaná ako záruka toho, aby sa nezopakovala situácia, keď bolo deťom ubližované. Matka si neplní vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom (ktorá jej bola stanovená v minimálnej miere), dlh na výživnom k maloletej T. Q. a maloletým X. a M. A. predstavuje sumu 657,26 eur. Celkový dlh na výživnom obžalovanej ku všetkým maloletým deťom predstavuje spolu sumu 4.836,86 eur. Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 30.06.2020 za prítomnosti prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave, obhajcu obžalovanej Mgr. Petra Kupku, zástupkyne ÚPSVaR, na ktorom oboznámil zúčastnených s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovanej a podstatným obsahom spisu. Verejného zasadnutia sa nezúčastnila obžalovaná, ktorá podaním zo dňa 29.06.2020 (č.l. 763) súhlasila aby sa verejné zasadnutie konalo a vo veci rozhodlo v jej neprítomnosti a tiež a tiež obhajca JUDr. Imrich Hrebíček, ktorý svoju neúčasť podaním zo dňa 29.06.2020 (č.l. 761) ospravedlnil poukazom na účasť obhajcu Mgr. Kupku a kolíziu s jeho prítomnosťou na úkonoch trestného konania v inej trestnej veci, na čo senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obžalovanej a menovaného obhajcu. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave navrhol odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť majúc za to, že okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie a vina obžalovanej bola jednoznačne preukázaná a uložený trest spravodlivý a primeraný. Obhajca obžalovanej doplnil odvolanie o skutočnosť, že ani v prípade mal. E. neboli zistené príznaky týraného dieťaťa. Zástupkyne ÚPSVaR poukázali na dlh obžalovanej na výživnom, ktorý činí sumu 5.873,30 eur. Ďalej uviedla, že je pravdou, že matka svoje deti v Centre pre rodiny a deti Holíč navštevuje, posledná návšteva sa uskutočnila 28.06.2020. Obžalovaná má dlh na výživnom aj voči maloletým deťom, ktoré boli zverené do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke. Obžalovaná o najmladšie dieťa mal. T. neprejavuje dlhodobo záujem, osobne sa s maloletou stretla naposledy vo februári 2020 a dňa 18.06.2019. V prípade mal. X., M. sa s týmito deťmi stretla naposledy v apríli 2020. Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver o tom, že obžalovaná spáchala skutok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa, k čomu uvádza nasledovné: Primárne je potrebné vysporiadať sa s námietkou obžalovanej o tom, že skutková veta obžaloby sa viaže k inej skutkovej podstate trestného činu (prečinu neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1 Trestného zákona), čím nebola zachovaná totožnosť skutku a úprava skutkovej vety okresným súdom nebola zákonná. Právna teória a prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovou vetou, resp. skutkovými okolnosťami popísanými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd môže a musí prihliadať k tým zmenám skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu dokazovania. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná jeho podstata. Podstatu skutku pritom tvorí, konanie páchateľa, ktorým sa rozumejú prejavy vôle páchateľa vo vonkajšom svete, pokiaľ sú zahrnuté zavinením a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva hmotného a ktorý spočíva v porušení alebo ohrození hodnôt (záujmov, vzťahov) chránených trestným zákonom, t. j. objektu trestného činu. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že totožnosť skutku v trestnom konaní bude zachovaná popri úplnej zhode konania aj vtedy, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tdo/18/2012 zo dňa 11.04.2012, tiež judikát R 9/1997) V tomto smere odvolací súd bezpodmienečne súhlasí s úpravou skutkovej vety okresným súdom tak, že pojmy „tolerovala, akceptovala a nevykonala žiadne opatrenia, aby zabránila protiprávnemu konaniu X. A.“, nahradil pojmom „podieľala sa na protiprávnom konaní X. A.“, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s úpravou skutkovej vety tak, ako podrobne opísal a vysvetlil vo svojom rozhodnutí okresný súd. Okresný súd sa takýmto postupom nedopustil žiadneho pochybenia, pretože v základných skutkových okolnostiach nedošlo k žiadnej zmene, totožnosť protiprávneho konania obžalovanej vyplývajúca práve zo spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona k zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona zostala zachovaná, tiež ostal nemenný následok protiprávneho konania ako aj samotné zavinenie. Z opisu skutku na podklade obžaloby jednoznačne vyplýva akého trestného činu sa obžalovaná dopustila a aký následok bol spoločným konaním medzičasom odsúdeného X. A. a obžalovanej spôsobený, pričom úpravou skutkovej vety sa právna kvalifikácia ani podstatné okolnosti spáchaného skutku nijako nezmenili. Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (pre účely tohto konania je potrebné hovoriť o syndróme týraného a zanedbávaného dieťaťa, pozn. odvolacieho súdu) je medzinárodne označovaný ako CAN syndrom (The Child and Neglect), ktorý v sebe zahŕňa nielen aktívne, ale tiež pasívne či už fyzické alebo psychické formy ubližovania. Doktrinálny výklad tohto syndrómu hovorí o nenáhodnom, vedomom (prípadne i nevedomom) konaní rodiča alebo inej osoby voči dieťaťu, ktoré je v danej spoločnosti neprijateľné alebo odmietané a ktoré poškodzuje telesný, duševný i spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne spôsobí i jeho smrť. (DUNOVSKÝ, J. a kol.: Týrané, zneužívané a zanedbávané dítě, Grada, Praha, 1995) In medias res (k samej podstate veci), pokiaľ ide o zamykanie maloletých detí v izbe, nielen druh obžalovanej ale aj obžalovaná maloleté deti zamykala v izbe, a to hneď po príchode zo škôlky či školy, pričom tomu tak bolo aj v noci, deti teda boli v podstate celý čas, po ktorý trávili doma izolované a zamknuté v izbe. Z izby mohli vyjsť len na zaklopanie, keď boli hladné či smädné, pričom jedlo a pitie im bolo odopreté. Obžalovaná deťom umožnila ísť na toaletu a po vykonaní potreby ich znova zamkla v izbe. Maloletá V. aj J. uviedli, že ich zamykala aj matka (obžalovaná), túto skutočnosť tvrdil tiež X. A. vo výpovedi na hlavnom pojednávaní. O zamykaní detí matkou svedči aj výpoveď svedka U., ktorý uviedol, že deti naň klopali cez okno s tým, že sú zamknuté a potrebujú vedro na toaletu. Obžalovaná na dotaz svedkyne L., prečo deti nepustí vonku odpovedala, že si to musia zaslúžiť. Táto svedkyňa zároveň uviedla, že zatiaľ čo obžalovaná s X. A. sedeli v krčme, deti boli doma samé bez dozoru a zamknuté v izbe. Obžalovaná spolu s X. A. počas dňa v uzamknutej izbe zaťahovali deťom rolety, v noci zas za trest odšrobovali žiarovky. V noci mali deti v izbe vedro na vykonanie potreby (pretože boli trestané za to, že sa pýtali v noci na toaletu), ktorú skutočnosť potvrdili nielen všetky deti, ale aj obžalovaná. Svedkyňa X. navyše vypovedala tak, že po príchode do domácnosti obžalovanej ráno videla mal. Q. ako vynáša z izby vedro s močom a vylieva ho. Odvolací súd rovnako ako aj okresný súd neprijal obranu obžalovanej o tom, že svoje deti zamykala do izby (čím sa de facto k spáchaniu skutku priznala) z dôvodu ochrany detí pred X. A.. Obžalovaná spočiatku tvrdila, že deti zamykala nanajvýš na 30 min, a to vo večerných hodinách, aby s mohla venovať svojmu druhovi, neskôr už hovorí o zamykaní počas dňa. Táto obhajoba postráda logiku, pretože z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že deti boli v izbe zamknuté aj v čase, kedy druh obžalovanej nebol doma ale v práci, prípadne v pohostinstve. Uvedené navyše neobstojí, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo tiež to, že keď sa obžalovaný vrátil pod vplyvom alkoholu a zmyslel si, že niektoré z detí potrestá, zamknutie detí v izbe mu v tom nijako nezabránilo. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že obžalovaná svoje deti fyzicky trestala, a to tak, že ich dávala kľačať s vystretými rukami držiac varechu, bila ich varechou, pričom tak robila aj priamo pred svedkyňami L. a X.. Pokiaľ ide odopieranie stravy, aj v tomto smere boli nad akékoľvek pochybnosti preukázané, že maloleté deti L. a Q. objektívne trpeli hladom. Samé deti potvrdili, že pokiaľ boli doma zamknuté boli hladné, prístup do kuchyne mali zakázaný, jedlo doma nedostávali, a to aj napriek tomu, že jedla v domácnosti bolo vzhľadom na sociálnu situáciu dostatok. Z výpovede svedkov vyplynulo, že jedlo, ošatenie a hračky rodine nosila takmer celá dedina, svedkyňa B. uviedla, že vždy keď prišli po E. doniesli deťom stravu aj hračky, správca farnosti svedok H. vypovedal, že farnosť obce C. rodine obžalovanej opakovane priniesli jedlo, tiež stará matka (matka obžalovanej) potvrdila, že jedla bolo dosť. Deti chodili do školy hladné, čo si všimli aj pedagógovia, preto pristúpili ku každodennej kontrole desiaty detí, obžalovaná teda až na intervenciu školy začala deťom pripravovať desiatu. Učiteľky v škôlke uviedli, že mal. E. a F. v škôlke jedávali „dupľu“, mal. V. v škole vzala spolužiakovi desiatu, v obchode ukradla potraviny. V. sa tiež vyjadrila, že desiata, ktorú v škole mala jej jej posledné jedlo a viac jesť nedostane. Svedkyňa L. uviedla, že mal. V. sa jej zdôverila, že je stále hladná a nedostáva desiatu do školy. Mal. E. uviedla svedkyni B., že doma nedostávajú jesť, občas dostanú jeden rožok, ktorí si podelia viacerí. E. napriek svojmu veku ( 6 rokov) vždy po príchode do domácnosti svedkyne B. zjedla dve porcie jedla určeného pre dospelého, čo len svedčí o vyhladovaní detí. Zo svedeckých výpovedi tiež vyplynulo to, že deti A. (mal. M. a X.) boli už na prvý pohľad lepšie živené, pričom deti L. a Q., ktoré neboli biologickými deťmi X. A. boli útle a malé. Nemôže obstáť námietka, ktorou obhajoba poukazuje na to, že súd nevykonal dokazovanie vo vzťahu k tomu, či bolo v možnostiach obžalovanej dať svojim deťom viac a s tým spojená námietka obhajoby o tom, že správanie obžalovanej bolo úmerné jej sociálnemu postaveniu, keď navyše detí bolo veľa a nebolo možné sa im venovať. V prvom rade je nutné poznamenať, že práve obžalovaná sa rozhodla počať a mať deti, pričom každý priemerne vybavená jedinec je uzrozumený s tým, že so starostlivosťou o deti sú spojené záväzky a povinnosti spočívajúce nielen v hmotnom zabezpečení potrieb detí ale aj v starostlivosti o ne. Nemôže potom eventuálnu nemožnosť zabezpečenia základných životných potrieb pre svoje deti prenášať na spoločnosť, keď rozhodnutie mať deti učinila zo svojej vlastnej vôle práve obžalovaná. Starostlivosť o deti nespočíva len v hmotnom (majúc na mysli finančnom) zabezpečení, ale je predovšetkým o láske, prístupe, komunikácií, ktorým sa týmto deťom zo strany matky nedostávalo, a ktoré nie sú merateľné. Pokiaľ ide o samé hmotné zabezpečenie detí, v tomto smere odvolací súd odkazuje na odôvodnenie vyššie (potravín bolo v domácnosti v takom množstve, aby dostali stravu aj ostatné deti, potraviny boli nosené aj obyvateľmi dediny, svedkyňou B., starou matkou detí etc...) Z vykonaného dokazovanie bolo preukázané aj to, že obžalovaná ako matka nielenže deťom neposkytovala stravu, ale zanedbávala aj starostlivosť o hygienu detí. Svedkyne L. a B. uviedli, že deti boli zavšivavené, špinavé, zapáchali, pričom nedostatočná hygiena bola riešená aj v základnej škole kvôli výskytu vší práve od detí obžalovanej. Samé deti uviedli, že v škole sa im spolužiaci posmievajú, pretože smrdia. Z úradného záznamu zo dňa 15.03.2016 o priebehu odobratia detí vyplýva, že deti mali vši, boli špinavé. Takýmto konaním sa matka dopustila pasívnej formy fyzického týrania detí. Vo všeobecnosti možno uviesť, že obžalovaná o deti nejavila záujem ani v čase, keď žili v spoločnej domácnosti, o čom svedčí nielenže to, že sa sama dopúšťala rôznych foriem týrania svojich detí, nezabránila odsúdenému X. A. v protiprávnom konaní páchanom na deťom, obžalovaná nespolupracovala so školským ani predškolským zariadením, nezúčastňovala sa rodičovských združení, neriešila problémy detí v škole, ku krízovej situácií sa stavala pasívne zanedbávajúc pritom základné potreby detí. Vo výpovedi obžalovanej možno badať účelové a tendenčné tvrdenia, pretože spočiatku svojou výpoveďou popierala spáchanie skutku obžalovaným X. A., neskôr pod ťarchou dôkazov, uvedomujúc si možné odsúdenie už zvolila inú rétoriku, a to takú, že sa sama bála svojho druha. O účelovosti tvrdení obžalovanej svedčia aj závery znaleckého posudku znalkyne PhDr. Zity Michlerovej, ktorá nielenže vierohodnosť obžalovanej označila ako zníženú, ale konštatovala tiež, že možné uloženie trestu predstavuje u obžalovanej významný motivačný faktor k prispôsobovaniu jej výpovedí v snahe vyhnúť sa potrestaniu. Znalkyňa navyše uviedla, že u obžalovanej nebol zistení syndróm týranej osoby. Pokiaľ ide o výpovede maloletých detí, znalkyňa konštatovala, že tieto sú schopné správne vnímať prežité udalosti, neboli u nich zistené znaky fabulácie, preto aj odvolací súd nemal dôvod neuveriť skutočnostiam uvádzaným vo výpovedí jednotlivých detí, ktoré boli v súlade s ďalšími svedeckými výpoveďami. Obžalovaná ako matka maloletých detí mala byť pre svoje deti vzorom a oporou, všetky svoje deti všemožne chrániť a nevystavovať ich takému zaobchádzaniu akému tieto boli po dlhú dobu vystavované. Je pochopiteľné a odvolací súd nespochybňuje, že obžalovaná eventuálne mohla mať z agresívneho partnera strach, táto skutočnosť však nemôže za žiadnych okolností ospravedlniť jednak to, že svojou pasivitou a ľahostajnosťou dopustila, aby maloleté deti odsúdený X. A. týral a tiež to, že sa na takomto konaní aj sama aktívne podieľala. Všetky deti už od ranného veku žili v takom konfliktnom a disharmonickom prostredí, v ktorom zároveň nemali akúkoľvek spätnú odozvu od matky, čo sa napokon prejavilo negatívne na ich vývoji, čo vyplýva zo znaleckého posudku. Obžalovaná spolu s X. A. deti doviedli do takého štádia, keď tieto stratili akúkoľvek nádej, že im niekto v tak žalostnej situácií môže pomôcť, a takémuto konaniu sa nakoniec podvolili a v tichosti takého kruté zaobchádzanie zo strany vlastnej matky znášali. Odvolací súd dáva obžalovanej do pozornosti, že sú to práve rodičia, ktorí dávajú svojim deťom vzorce správania sa a od útleho veku formujú ich osobnosť, pričom starostlivosť rodičov o svoje deti je v zmysle § 28 ods. 1 až ods. 3 Zákona o rodine základnou a prvoradou povinnosťou každého rodiča. Obdobný záver vyplýva aj z čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého „každé dieťa má právo na starostlivosť svojich rodičov“ ako aj čl. 18 ods. 1 „rodičia alebo zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa“. Tu je nutné poukázať na to, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič - dieťa je v budúcnosti len ťažko napraviteľná. Odvolací súd si neodpustí spomenúť a toto konanie obžalovanej označiť ako prinajmenšom zavrhnutiahodné to, že ponúkla svoje vlastné dieťa na predaj za sumu 5.000 eur, neskôr už aj za sumu 3.000 eur. Z vykonaného dokazovania teda nepochybne vyplynulo, že konanie obžalovanej ako aj X. A. tieto deti pociťovali pre jeho intenzitu, hrubosť, bezohľadnosť ako ťažké príkorie, ktoré napĺňalo skutkovú podstatu zločinu na podklade obžaloby. S poukazom na vyššie uvedené potom niet žiadnej polemiky o tom, že obžalovaná konala v priamom úmysle (dolus directus) v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona, keď po dobu najmenej jedného roka vedome a cielene svojim maloletým deťom spôsobovala utrpenie fyzickým trestaním, bezdôvodným zamykaním v izbe, ktorú mohli počas dňa opustiť len so súhlasom obžalovanej a len v prípade osobnej hygieny, kdežto v noci museli potrebu vykonávať do vopred pripraveného vedra, a tiež bezdôvodným odopieraním stravy, hoci jej bolo v domácnosti obžalovanej a X. A. dostatok. Z takéhoto konania je zrejmé, že obžalovaná chcela spôsobom uvedeným v § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného zákona porušiť záujem chránený Trestným zákonom v tomto prípade je záujem spoločnosti na ochrane normálnych a usporiadaných vzťahov v rodine v širšom význame. Pokiaľ sa obžalovaná dovoláva beztrestnosti poukazom na to, že u mal. detí F., E., V. a E. nebol zistený syndróm týraného dieťaťa, v dôsledku čoho sa potom voči týmto deťom nemohla dopustiť spáchania skutku, tento záver nie je správnym. „Týraním“ osoby v zmysle uvedeného ustanovenia Trestného zákona je zlé zaobchádzanie, ktorým páchateľ prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti, vyznačujúce sa určitou mierou trvalosti, prípadne aj sústavnosti, pričom sa však nevyžaduje, aby blízkej osobe vznikla ujma na zdraví. Musí však ísť o konanie, ktoré blízka osoba pre jeho intenzitu, hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Znamená to teda, že nie je možné urobiť záver, že pokiaľ by nebol diagnostikovaný tzv. syndróm týranej osoby, nemohol sa páchateľ voči tomu ktorému poškodenému trestného činu týrania zverenej a blízkej osoby dopustiť. Skutočnosť, že u poškodených absentuje syndróm týranej osoby neznamená, že sa páchateľ konania podľa § 208 Trestného zákona nedopustil, pretože tento následok (zistenie syndrómu týranej osoby) pre naplnenie skutkovej podstaty podľa § 208 Trestného zákona nemusí nastať. (porovnaj judikát R 20/1984-I.). U všetkých maloletých detí (Q., J., V., E., E. a F., t.j. detí L. a Q.) okrem detí X. a M. A. bol zistený syndróm zanedbávaného dieťaťa, pričom zanedbávaním treba rozumieť absenciu osobnej starostlivosti, nedostatok hygieny, ošatenia, výchovy, vzdelávania. Už len samotné zanedbávanie dieťaťa tak ako tomu bolo v tomto prípade napĺňa objektívnu stránku tohto zločinu podľa § 208 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Sama znalkyňa PhDr. Zuzana Bieliková PhDr. vo výpovedi na pojednávaní uviedla, že týraním je už to, že sa matka o svoje detí nestará a zanedbáva starostlivosť o ne. Navyše, obžalovaná a jej druh svojim konaním spôsobili to, že u všetkých maloletých detí bola zistená znížená mentálna vyspelosť (o 2-3 roky) oproti ich fyzickému veku. Za zmienku stojí tiež záver znalkyne, ktorá uviedla, že bolo len otázkou času, kedy by aj u týchto detí bol zistený syndróm týraného dieťaťa. K námietke o nezákonnosti výsluchov maloletých detí odvolací súd v stručnosti odkazuje na odôvodnenie okresného súdu, s ktorým sa bez výhrad stotožňuje a považuje ho za správne. Nad rámec uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že Trestný poriadok ako jediná zákonná norma upravujúca práva detí v trestných konaniach je nastavená takým spôsobom, že o dieťati sa neuvažuje ako subjekte práv, ale ako objekte, ktorý môže byť využitý pre potreby dokazovania a v takom prípade je nutné s ním zaobchádzať v záujme jeho ochrany špeciálnym spôsobom oproti dospelej osobe. Trestný poriadok nepozná pojem obeť trestného činu, len pojem poškodený, ktorému priznáva niektoré procesné práva, no v prípade dieťaťa tieto má uplatňovať zákonný zástupca dieťaťa alebo jeho opatrovník, a teda špeciálny prístup alebo podmienky sa dieťaťu ako poškodenej osobe v postate nevytvárajú. Maloleté dieťa ako obeť trestného činu je tou najzraniteľnejšou osobou, preto aj s poukazom na rozumovú vyspelosť spojenú s vekom súdy a orgány činné v trestnom konaní pri realizácií úkonov (napr. aj výsluchu) upúšťajú od prílišného formalizmu. Nemožno sa teda dovolávať striktného postupu v zmysle § 131 Trestného zákona, keď maloleté dieťa (u ktorého bola navyše zistená znížená mentálna úroveň oproti skutočnému veku) nie je schopné niekoľkostranovému poučeniu porozumieť a vlastnoručným podpisom potvrdiť jeho prečítanie. Pokiaľ ide o uloženie trestu, vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že obžalovaná svojím konaním naplnila znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona (v znení účinnom od 01.01.2016) s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, za ktorý je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby 7 až 15 rokov. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca, a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia, zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody. Zjednodušene povedané, čím závažnejší čin a s ním spojená následok, tým vyšší trest pre páchateľa. Ako bolo uvedené vyššie, trestná sadzba v danej veci predstavuje sadzbu 7-15 rokov, už na prvý pohľad je teda zrejmé, že závažnosť spáchaného skutku je vysoká. Tento fakt je umocnený tým, že obžalovaná sa trestnej činnosti dopustila na svojich vlastných deťoch, ktoré v tom čase mali od 6 do 11 rokov, k týraniu maloletých detí a zanedbávaní starostlivosti o ne dochádzalo po dlhší čas, obžalovaná si nepriaznivú situáciu uvedomovala, no aj napriek tomu svoje deti neochránila, práve naopak, sama sa aktívne podieľala na takomto konaní. Následok, ktorý obžalovaná svojim konaním spôsobila možno definovať ako deštrukciu vzťahu rodič - dieťa a tiež závažné následky na psychike maloletých detí (vyplýva zo znaleckého skúmania maloletých detí). Obžalovaná výchovu svojich detí dlhodobo nezvládala (to odvolací súd nehovorí o hmotnom zabezpečení), k situácií sa stavala pasívne, potreby svojich vlastných detí jej boli ľahostajné, o pomoc nepožiadala, hoci takúto možnosti mala. Odvolací súd neprijal námietku o tom, že po dobu výkonu trestu v trvaní 7 rokov by došlo k odlúčeniu matky od detí, ktorá skutočnosť by mala na deti nepriaznivý vplyv. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na účelovú zvýšenú starostlivosť matky o maloleté deti, zjavne za účelom zníženia trestu, resp. absolútnej exulpácie (vyvinenia sa) zo spáchania skutku. Ako vyplýva z vyjadrenia ÚPSVaR Trnava k odvolaniu (č.l. 723), matka aktuálne (rozumej v čase prebiehajúceho trestného konania, pozn. odvolacieho súdu) prezentuje záujem o svoje deti, avšak tento záujem nebol prítomný od umiestnenia detí do Centra pre deti a rodiny Holíč. Matka odmietla možnosť zostať bývať so svojimi deťmi v tomto zariadení za účelom posilnenia jej vzťahu s deťmi, ktorú skutočnosť niesli deti ťažko. Toto zariadenie zároveň prejavilo snahu pomôcť matke s hľadaním si vhodného zamestnania v meste Holíč, za súčasného zotrvania matky s deťmi v zariadení, aj túto možnosť matka odmietla, pričom sa rozhodla bývať v Trnave v garsónke s cudzími ľuďmi. Pokiaľ ide o maloleté deti X. a M. A., ktoré boli zverené do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky T. A. (matky odsúdeného X. A.), matka nejaví primeraný záujem ani o tieto deti, hoci bývajú v tom istom meste ako obžalovaná. Matka sa kontaktuje len so starou matkou T. A. za účelom dohodnutia si osobného stretnutia, aj to iba v čase prázdnin, kedy sú u matky aj ostatné deti. Obdobné platí aj vo vzťahu k maloletej T., zverenej do náhradnej osobnej starostlivosti inej osoby, s ktorou sa od jej narodenia (od 18.06.2017) podľa vyjadrenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave stretla naposledy vo februári 2020, pričom celkom sa s maloletou stretla len trikrát, a to vždy na podnet inej osoby. Podľa názoru súdu od odobratia maloletých detí zo starostlivosti matky uplynula dostatočne dlhá doba na to, aby si matka usporiadala svoje osobné a bytové pomery tak, aby sa deti vrátili k nej, neurobila tak, čo svedčí o jej účelovou záujme o deti práve v čase prebiehajúceho trestného konania. Uvedené nespochybní ani správa Centra pre deti a rodiny Holíč, ktorú predložila obžalovaná k odvolaniu. Z tejto správy síce vyplýva, že matka bola párkrát na krátkodobých pobytoch v zariadení, avšak po pár dňoch vždy odišla, pričom išlo o pobyty ešte v roku 2017. Podľa vyjadrenia zariadenia sa deti na pobyt u matky tešia, po návrate od matky sú čisté, majú opraté veci, zabalené sladkosti, matka podľa správy deti v zariadení nikdy neudrela. Tu treba podotknúť, že pobyt detí u matky sa realizuje u ich starej matky, ktorá podľa tvrdení ÚPSVaR Trnava je zárukou toho, že sa matka nedopustí voči deťom násilného konania. Pokiaľ ide o skutočnosť, že matka zakúpila v zimných mesiacoch deťom ošatenie a obuv, mal. Q. prispela na lyžiarsky výcvik, tu odvolací súd poukazuje na to, že je povinnosťou matky poskytovať svojim deťom vecné plnenia, ktoré sú postavené na roveň vyživovacej povinnosti, a tento nákup nemožno preceňovať a odôvodňovať ním skutočný záujem matky o deti. V tejto súvislosti sa žiada upriamiť pozornosť na to, že matka je od 17.03.2018 zamestnaná v spoločnosti P. F. Q., s.r.o., pričom jej mesačný vymeriavací základ je 1.200-1.400 eur, v niektorých mesiacoch vo výške 2.000 eur. Aj napriek takémuto zárobku si matka neplní vyživovaciu povinnosť voči žiadnemu z detí, pričom jej aktuálny dlh na výživnom pre maloleté deti L. a Q. umiestnené v Centre pre deti a rodiny Holíč vo výške 5.873,30 eur a voči maloletým X. a M. A. dlh na výživnom vo výške 1.175,48 eur. Nakoniec, správne okresný súd pri ukladaní trestu prihliadol aj na mentálnu úroveň obžalovanej, ktorej osobnostný profil skúmala znalkyňa PhDr. Zita Michlerová Znaleckým posudkom č. 10/2016 zo dňa 01.10.2016. Podľa záverov znalkyne, u obžalovanej bola (okrem iného) zistená účelová prispôsobivosť (najmä s vedomím, že môže byť odsúdená), nedostatočná empatia k potrebám svojich detí, a vierohodnosť jej tvrdení hodnotená ako znížená. Všetky deti sú od obžalovanej v podstate odlúčené od odobratia dňa 15.03.2016, pričom je potrebné poukázať na skutočnosť, že odoberanie detí prebehlo bezproblémovo a deti odlúčenie od matky nepovažovali za tragédiu, čo len potvrdzuje to, že matka nemá s deťmi vytvorený taký citový vzťah a hlbšie väzby ako aktuálne prezentuje, a nariadený výkon trestu nebude spôsobilý privodiť deťom stres. Zároveň okresný súd správne u obžalovanej nevzhliadol žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti a vychádzal z trestnej sadzby podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona. Obžalovaná v doplnení odvolania namietala, že okresný súd jej mal priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, t. j. pred spáchaním trestného činu viedla riadny život, pretože pokiaľ ide o predošlé odsúdenie, toto je zahladené. S touto námietkou odvolací súd nemôže súhlasiť, akcentujúc na závery rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej tzv. „fikciu neodsúdenia“ (ku ktorej dochádza zahladením odsúdenia) nie je možné stotožňovať s tzv. „fikciou nespáchania trestného činu“. Právo rozlišuje tieto dve rozdielne právne skutočnosti a spája s nimi vznik odlišných právnych pomerov a odlišné právne následky pre páchateľa. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 TdoV 12/2013 zo dňa 21.11. 2013). Treba zdôrazniť, že aj zahladené odsúdenie poskytuje obraz o osobe obžalovanej, o spôsobe jej života, o jeho sklonoch páchať trestnú činnosť, pričom § 34 Trestného zákona oprávňuje súd pri posudzovaní osobného profilu obžalovaného prihliadať aj na takéto odsúdenie. Ak teda právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia, neznamená to i zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin. Fikcia neodsúdenia nepôsobí spätne tak, že likviduje fakt spáchania činu, ako sa nesprávne domnieva obžalovaná. Za vedenie riadneho života pre účely priznania poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona treba považovať, že odsúdený dodržiaval právny poriadok a ďalšie normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje povinnosti voči štátu, rodine i voči spoločnosti, nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom, nenarušoval občianske spolužitie v bydlisku ani v zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov. (Čentéš a kol., Veľký Komentár k Trestnému zákonu, EUROKÓDEX, 2013, str. 235). Zo všetkých zistených skutočností nemožno vyvodiť záver, že by si tieto povinnosti obžalovaná riadne plnila, a to už len samotným poukazom na zanedbávanie starostlivosti o svoje deti ako primárnu a najzákladnejšiu povinnosť matky voči svojim deťom, požívanie alkoholu so svojim druhom, zatiaľ čo maloleté deti ponechali bez akejkoľvek starostlivosti a dozoru zamknuté doma, tiež pochybnosťami o mravnom živote obžalovanej. In fine (záverom) odvolací súd uzatvára, že pokiaľ okresný súd vzhľadom na všetky okolnosti prípadu obžalovanej uložil trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, ktorý trest je mimochodom na samej spodnej hranici trestnej sadzby, takýto trest aj odvolací súd považuje za zákonný, spravodlivý a primeraný. Takto uložený trest obžalovanej je len miernou satisfakciou spôsobenému následku, a to fyzického a psychickému týraniu detí obžalovanej. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal. Takýto postup potom nezakladá žiadnu vadu odôvodňujúcu podanie mimoriadneho opravného prostriedku. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018) Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/ Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu). S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.