Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoZm/10/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117219166 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2117219166.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., id. č.: 649 48 424, Želetavská 1525/1, Praha 4, Česká republika, vo veci organizačnej zložky jej podniku: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 251 336, Šancová 1/A, Bratislava, proti žalovaným: 1. U. R., nar. XX. R. XXXX, H. XXX/XX, Z., 2. H. R., nar. XX. R. XXXX, tamtiež, zastúpenej: VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, o 219.768,93 € s prísl. zo zmenky, na odvolanie žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 36 CbZm 8/2017-277 zo 7. novembra 2018 takto r o z h o d o l : I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje vo vzťahu k žalovanej v 2. rade. II. Žalobkyni sa nepriznáva voči žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zastavil konanie voči žalovanému v 1. rade v dôsledku vyhlásenia konkurzu na jeho majetok, II. zaviazal žalovanú v 2. rade zaplatiť žalobkyni 219.768,93 € so 6 % ročným zmenkovým úrokom a zmenkovou odmenou 732,55 €, a III. priznal žalobkyni náhradu trov konania. 2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav: 3. Právna predchodkyňa žalobkyne - UniCredit Bank Slovakia, a. s., ako veriteľ a žalovaný v 1. rade ako dlžník - podnikateľ uzavreli 5. marca 2013 zmluvu o kontokorentnom úvere č. 000078/CORP/2013 a neskôr viaceré dodatky k nej, ktorými veriteľ poskytol žalovanému v 1. rade kontokorentný úver do limitu 280.000 € na financovanie krátkodobých prevádzkových potrieb. Na zabezpečenie nárokov z tejto zmluvy žalovaný v 1. rade vystavil vlastnú (blanko)zmenku na rad UniCredit Bank Slovakia, a.s., ktorú podpísala žalovaná v 2. rade ako avalistka. Súčasne banka a žalovaní podpísali dohodu o vydaní a vyplnení tejto zmenky, ktorou žalovaní dali banke právo doplniť blankozmenku o zmenkovú sumu aj v prípade predčasného zosplatnenia pohľadávky. Listom zo 4. júla 2017 UniCredit Bank Slovakia, a.s., požiadala žalovaného v 1. rade o úhradu celého dlhu a zmluvy a následne 17. júla 2017 oznámila, že vyplnila blankozmenku na sumu 279.768,93 € s termínom splatnosti 17. júla 2017. 4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že zmenka plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému záväzku žalovaného v 1. rade (vystaviteľa zmenky) zo zmluvy o úvere. Zmenka bola vydaná ako blankozmenka podľa § 10 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. a po doplnení obsahuje všetky náležitosti vlastnej zmenky. Žalovaná v 2. rade ako aval preto za jej zaplatenie zodpovedá so žalovaným v 1. rade spoločne a nerozdielne. Pretože voči žalovanému v 1. rade muselo byť konanie zastavené podľa § 167e ods. 1 zákona č. 7/2015 Z. z., zaviazal súd na zaplatenie len žalovanú v 2. rade. 5. Včas podaným odvolaním sa žalovaná v 2. rade domáha zrušenia tohto rozsudku. Namietla, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces tým, že ju súd na pojednávaní nevypočul, hoci chcela na pravú mieru uviesť viacero nepravdivých tvrdení žalobcu. Hoci dlh chceli zaplatiť, dostali sa s manželom - žalovaným v 1. rade do nepriaznivej sociálnej situácie. Časť dlhu pritom vyplatili z posledných peňazí. 6. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila. 7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ním bola žalovaná v 2. rade zaviazaná na zaplatenie žalovaných súm a trov konania (keďže vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade nemá podľa § 166e ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. žiaden vplyv na možnosť vymáhať pohľadávku proti osobám, ktoré ju voči dlžníkovi zabezpečujú, teda aj zmenkovým ručiteľom, ktorí sú podľa § 32 ods. 1 a § 47 ods. 1 zákona zmenkového a šekového zaviazaní s dlžníkom spoločne a nerozdielne - § 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné. 8. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 C. s. p. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to tak v otázke skutkovej, ako aj v otázkach právnych. Súd prvej inštancie v rozsudku rozviedol zistený skutkový stav, ktorý za konania ani nebol sporný, a dostatočne odôvodnil svoje právne závery, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. 9. Nie je dôvodná námietka žalovanej v 2. rade, že nebol vypočutá na pojednávaní. Podľa § 178 ods. 1 C. s. p. totiž predovšetkým platí, že ak je strana zastúpená zástupcom pre celé konanie, súd na pojednávanie predvoláva len zástupcu; stranu predvolá, len ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch. Výsluch strany je však podľa § 195 C. s. p. jedným z dôkazných prostriedkov. Súd pritom podľa § 185 ods. 1 C. s. p. vykonáva len navrhnuté dôkazy a bez návrhu môže vykonať dokazovanie len v prípadoch uvedených v § 185 ods. 2 C. s. p. Okrem toho zo znenia § 195 C. s. p. zreteľne vyplýva, že výsluch strany ako taký je prípustný len subsidiárne, ak nie je možné rozhodujúce skutočnosti zistiť inak. V prerokúvanej veci žalovaná v 2. rade vo svojich podaniach (vyjadrenie č. l. 149 až 151), ani na pojednávaní 7. novembra 2018 (zápisnica č. l. 273 a 274) nenavrhla vykonanie výsluchu strán (ani seba samej) ako dôkazu a ani v odvolaní bližšie neobjasnila, aké sporné skutočnosti by mali byť týmto dôkazom dokázané. V dôsledku toho tak súd prvej inštancie nemal dôvod vykonávať jej výsluch, ktorý by vzhľadom na citovaný § 195 C. s. p. beztak nebol prípustný. Ak teda nebolo potrebné vykonať jej výsluch, postupoval súd prvej inštancie správne, keď podľa § 178 ods. 1 C. s. p. predvolal na pojednávanie len zástupkyňu žalovaných, ktorej udelili splnomocnenie na celé konanie (č. l. 152). Takýto postup je aj v zhode s judikatúrou, ktorá nepovažuje právo na osobný výsluch bez ďalšieho za nevyhnutnú súčasť práva na spravodlivé súdne konanie (porov. R 21/2017). 10. Odvolací súd je podľa § 380 ods. 1 C. s. p. v zásade viazaný dôvodmi odvolania. Žalovaná v 2. rade pritom žiadne iné dôvody než nevykonanie jej vlastného výsluchu nenamietla. Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie však politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Čl. 47 Charty potom zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces. Podľa neho má každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je súčasťou požiadavky súdnej ochrany zakotvenej v citovanom ustanovení aj povinnosť zabezpečiť efektivitu práv, ktoré jednotlivci vyvodzujú zo smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (rozsudok zo 17. júla 2014 vo veci C-169/14, Juan Carlos Sánchez Morcillo, Maía del Carmen Abril García proti Banco Bilbao Vizcaya Argentaria SA, ods. 35). Z toho potom celkom nevyhnutne vyplýva aj požiadavka, aby v prípade, ak je nárok uplatnený zo zmenky, konajúci súd ex offo vykonával dokazovanie na zistenie, či základom takto uplatneného nároku nie sú prípadné nekalé podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Podľa judikatúry SD EÚ je totiž úlohou súdu, ktorý bez návrhu dospel ku konštatovaniu o nekalej povahe podmienky, jednoducho a úplne neuplatniť túto zmluvnú podmienku tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, a to bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená (rozsudok z 21. decembra 2016 v spojených veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15, Francisco Gutiérrez Naranjo proti Cajasur Banco SAU, Ana María Palacios Martínez proti Banco Bilbao Vizcaya Argentaria SA, Banco Popular Espanol SA proti Emiliovi Irlesovi Lópezovi, Terese Torresovej Andreuovej, ods. 57 a 59) 11. Súd prvej inštancie v prerokúvanej veci zistil, že zmenka z 5. marca 2013 bola vystavená žalovaným v 1. rade ako podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka a slúžila na zabezpečenie úverového záväzku voči UniCredit Bank Slovakia, a. s., z kontokorentného úveru. Tento úver bol pritom žalovanému v 1. rade poskytnutý na účely financovania jeho podnikateľskej činnosti. Ani UniCredit Bank Slovakia, a.s., ani žalovaný v 1. rade tak pri uzatváraní tejto zmluvy nekonali v rámci svojej podnikateľskej činnosti, v dôsledku čoho ich nemožno považovať za spotrebiteľov v zmysle § 52 ods. 4 Obč. zák. účinného v danom čase a zmluvu o kontokorentnom úvere tak nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. Rovnako ju nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase vystavenia zmenky. V dôsledku toho ani zmenka vystavená na zabezpečenie tohto záväzku nezabezpečuje záväzok zo spotrebiteľského vzťahu. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ však zároveň vyplýva, že smernica 93/13/EHS sa uplatňuje aj na zmluvu o založení nehnuteľnosti uzatvorenú medzi fyzickými osobami a úverovou inštitúciou s cieľom zaručiť sa za záväzky obchodnej spoločnosti, ktoré má táto spoločnosť voči uvedenej úverovej inštitúcii na základe zmluvy o úvere, pokiaľ tieto fyzické osoby konali s cieľom nevzťahujúcim sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie a nemajú funkčný vzťah s uvedenou spoločnosťou (rozsudok zo 14. septembra 2016 vo veci C-534/15, Pavel Dumitra? a Mioara Dumitra? proti BRD Groupe Société Générale). Z uvedeného vyplýva, že sama okolnosť, že zabezpečovaný záväzok medzi veriteľom a dlžníkom vznikol zo zmluvy, ktorá nie je spotrebiteľskou zmluvou, neznamená, že aj zmluva veriteľa a osoby, ktorá zabezpečuje tento záväzok, nie je spotrebiteľskou zmluvou. 12. V prerokúvanej veci žalovaná v 2. rade poskytovala zabezpečenie záväzku žalovaného v 1. rade voči banke formou avalu zmenky na základe (spoločnej) dohody o vydaní a vyplnení zmenky z 5. marca 2013. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie pritom vyplýva, že žalovaná v 2. rade toto zabezpečenie poskytovala ako manželka žalovaného v 1. rade bez toho, aby mala funkčný vzťah k podnikaniu svojho manžela (nebolo zistené, že by sa podieľala na podnikaní vkladom, prácou a pod). V dôsledku toho tak dohodu o vyplňovacom práve banky a žalovanej v 2. rade možno považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák., ktorá podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. nesmela obsahovať neprijateľné podmienky, teda ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - žalovanej v 2. rade. To však neplatilo, ak boli tieto podmienky individuálne dojednané. Zo skutkového zistenia súdu prvej inštancie pritom vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve bola obsiahnutá na samostatnej listine, ktorú žalovaná v 2. rade podpísala. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalovaná v 2. rade nemohla ovplyvniť obsah tejto podmienky, teda že by bola bez ďalšieho povinná podpísať takúto zmluvu. Nevyplývajú preto z nej žiadne okolnosti, ktoré by naznačovali, že by táto dohoda nebola individuálne dojednaná v zmysle § 53 ods. 2 Obč. zák. Ani sama žalovaná v 2. rade nijako nespochybňovala okolnosti podpisu tejto dohody, naopak, aj v odvolaní zdôraznila, že s manželom sa v rámci podnikania sa dostali do zlej finančnej situácie. 13. Vzhľadom na uvedené ani odvolací súd nezistil existenciu žiadnych dôvodov, ktoré by umožňovali kvalifikovať dohodu o vydaní a vyplnení zmenky ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. voči žalovanej v 2. rade. Ak teda žalobca v súlade s touto dohodou vyplnil pôvodne neúplnú zmenku, na ktorej žalovaná v 2. rade vystupuje ako zmenková ručiteľka, vznikla jej tým podľa už cit. § 32 ods. 1 a § 47 ods. 1 zákona zmenkového a šekového povinnosť zaplatiť zmenkovú sumu a ďalšie nároky spoločne a nerozdielne so žalovaným. Cezhraničným zlúčením UniCredit Bank Slovakia, a.s., prešli na žalobcu podľa § 69a ods. 1 Obchodného zákonníka aj všetky práva zo zmenky. Nevymáhateľnosť pohľadávky voči žalovanému v 1. rade pritom nemá na vlastný záväzok žalovanej v 2. rade ako jedného zo solidárne zaviazaných žiaden vplyv. 14. Súd prvej inštancie teda vo vzťahu k žalovanej v 2. rade správne rozhodol, keď žalobe vyhovel, a odvolací súd jeho vecne správne rozhodnutie v tomto smere podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok I). 15. Keďže plne úspešnej žalobkyni, ktorá by inak mala nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 C. s. p., žiadne trovy nevznikli, odvolací súd jej ich náhradu nepriznal (výrok II). 16. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.