Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24CoCsp/43/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215215464 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2215215464.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Eva Behranová, v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau, s. r. o., IČO 35 886 013, so sídlom Mlynské nivy 14, Bratislava, zastúpeného splnomocnencom: AK Herceg, s.r.o., IČO 35 890 240, so sídlom Košická 56, Bratislava, proti žalovanej: P. M., narodená XX.XX.XXXX, bytom X. T. XX/XX, M., o zaplatenie 373,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 7C/440/2015-222 zo dňa 17.10.2019, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej potvrdzuje a vo výroku II. o náhrade trov konania mení tak, že žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 38 %. II. Žalovaná má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 7C/440/2015-121 zo dňa 24.11.2015 v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-137 zo dňa 19.07.2016 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 257,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 297,30 eur od 28.03.2014 do 26.09.2014, s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 257,30 eur od 27.09.2014 do zaplatenia a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), vo zvyšku návrh zamietol (druhý výrok), uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 41,66 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok). 2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 24Co/290/2016-141 zo dňa 01.03.2017 v dôsledku podania odvolania žalobcom rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-121 zo dňa 24.11.2015 v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-137 zo dňa 17.07.2016 v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7C/440/2015-222 zo dňa 17.10.2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že pohľadávka bola v celom rozsahu žalovanou uhradená dňa 17.09.2019. pričom pozornosti žalobcu uniklo, že pohľadávka vo výške 257,30 eur spolu s úrokmi z omeškania už bola rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 19.07.2016 právoplatne priznaná a celá pohľadávka vrátane trov konania bola žalovanou uhradená mesiac pred pojednávaním. Nakoľko žalovaná preukázala zaplatenie celej pohľadávky vrátane príslušenstva, tým odpadol dôvod žaloby, a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. 5. Súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko už bola žalovanou zaplatená. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-222 zo dňa 17.10.2019 podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku s tým, že toto rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ako ani v relevantných právnych predpisoch. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/2902016-141 zo dňa 01.03.2017, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu proti pôvodnému rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-121 zo dňa 24.11.2015 v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-137 zo dňa 19.07.2016, pričom podľa žalobcu súd prvej inštancie nepostupoval v súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa názoru žalobcu je bez právneho významu, či žalovaná uhradila v celosti istinu vo výške 257,30 eur spolu s úrokmi z omeškania tak, ako boli žalobcovi priznané pôvodným rozsudkom súdu prvej inštancie. Žalobca má za to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalovaná v konaní nepredložila súdu prvej inštancie žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázala, že došlo k úhrade žalobcom v žalobe uplatneného nároku v zostávajúcej časti. Žalobca je toho názoru, že v danom prípade súd prvej inštancie relevantným spôsobom neobjasnil svoj záver o zamietnutí žaloby v celosti z dôvodu údajného uhradenia žalobcom uplatneného nároku žalovanou. Rovnako aj výrok týkajúci sa nepriznania náhrady trov konania žalobcovi vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania (§ 388 Civilného sporového poriadku). 10. Odvolací súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 19.09.2003, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie nebolo použité. 11. K výzve odvolacieho súdu sa žalobca nevyjadril. 12. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadrila žalovaná. Uviedla, že spoločnosti AK Herceg, s.r.o. už zaplatila dlh vo výške 373,42 eur. 13. Predmetom konania je po čiastočnom vyhovení žalobe rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-121 zo dňa 24.11.2015 v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-137 zo dňa 19.07.2016 nárok žalobcu na zaplatenie sumy 116,12 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaná preukázala zaplatenie celej pohľadávky vrátane príslušenstva, čím odpadol dôvod žaloby. Žalobca v odvolaní namietal, že žalovaná v konaní nepredložila súdu prvej inštancie žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázala, že došlo k úhrade žalobcom v žalobe uplatneného nároku v zostávajúcej časti. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol, keď zamietol žalobu žalobcu. 14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil dostatočným spôsobom skutkový stav, no vec nesprávne právne posúdil, keď z obsahu spisu sú zrejme všetky skutočnosti, ktoré je možné použiť pre potvrdenie napadnutého rozsudku pre jeho vecnú správnosť, i keď z iného právneho dôvodu. 15. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 19.09.2003 bola medzi Slovenskou sporiteľnou, a. s. ako bankou a žalovanou ako majiteľom účtu uzatvorená zmluva o kontokorentnom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úverového rámca vo výške 464,71 eur (14.000,-Sk) s dohodnutou premenlivou úrokovou sadzbou 10,85 % ročne, s dohodnutým úrokom z omeškania vo výške 26,40 % ročne, s konečnou splatnosťou úveru dňa 18.09.2004, pričom doba trvania zmluvy sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote 1 mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie doby trvania zmluvy, maximálne do dosiahnutia 62. roku veku dlžníka. Listom zo dňa 08.10.2013 Slovenská sporiteľňa, a. s. odstúpila od zmluvy, na základe ktorej bolo žalovanej poskytnuté povolené prečerpanie k bežnému účtu a vyzvala žalovanú na zaplatenie pohľadávky vo výške 413,36 eur v lehote 7 dní od doručenia tohto oznámenia. Listom zo dňa 01.04.2014 oznámila Slovenská sporiteľňa, a. s. žalovanej, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0346/2014/CE zo dňa 27.03.2014 postúpila pohľadávku vo výške 423,05 eur s príslušenstvom z nepovoleného prečerpania na účte na žalobcu. 16. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovanou. Preto bolo v prvom rade potrebné zaoberať sa otázkou aktívnej vecnej legitimácie, teda legitímnym nadobudnutím v žalobe uplatnených práv žalobcom od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil žalobca Oznámenie Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 01.04.2014 adresované žalovanej o postúpení pohľadávky vo výške 423,05 eur s príslušenstvom z nepovoleného prečerpania na účte fyzickej osoby na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0346/2014/CE uzatvorenej dňa 27.03.2014 so spoločnosťou CRIF - Slovak Credit Bureau, s. r. o., IČO 35 886 013, so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). 17. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 18. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2019 (akt. § 132 ods. 1 v spojení s § 185 Civilného sporového poriadku) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. 19. V danom prípade z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej postúpená na neho (27.03.2014), boli podmienky postúpenia podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Žalobca síce v konaní predložil odstúpenie od zmluvy Slovenskou sporiteľňou, a.s. zo dňa 08.10.2013 adresované žalovanej, ktoré sa týkalo zmluvy, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.09.2003, avšak dôkaz preukazujúci doručenie odstúpenia od zmluvy žalovanej súdu prvej inštancie žalobca nepredložil. Žalobca tak nepreukázal, že by jeho právny predchodca vyzval žalovanú akýmkoľvek spôsobom na splnenie jej záväzku zo zmluvy o kontokorentnom úvere vzniknutého za obdobie pred postúpením pohľadávky. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanej doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, čo však v konaní preukázané nebolo) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom. 20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak by bola žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Keďže žalobcom nebolo v súdenej veci preukázané naplnenie všetkých predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách (doručenie výzvy dlžníkovi pred postúpením pohľadávky), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, keď z tohto dôvodu sa žalobca nestal nadobúdateľom žalovanej pohľadávky a nie je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie v spore. Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť. 21. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu žalobcu o opodstatnenosti jeho nároku, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou, keďže žaloba bola zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. 22. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej potvrdil. 23. Žalobca podal odvolanie i proti výroku o náhrade trov konania, keď namietal, že záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalovaná uhradila žalobcovi trovy konania v celom rozsahu je predčasný. Súd prvej inštancie vo vzťahu k napadnutému rozsudku vo výroku II. o náhrade trov konania v odôvodnení konštatoval, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko už bola žalovanou zaplatená. 24. Podľa § 255 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa úspechu vo veci (ods. 1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2). 25. Podľa § 262 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (ods. 1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ods. 2). 26. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada úspechu za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Pomer rozdelenia náhrady trov konania je odrazom reálneho výsledku sporu a zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu a neúspechu sa vždy určuje k celému predmetu konania a časť, ktorá sa prekrýva, sa odpočíta. Znamená to, že nárok na čiastočnú náhradu trov konania sa vypočíta tak, že úspech strany, ktorej vzniká povinnosť na náhradu trov konania, sa odpočíta od úspechu strany, ktorej vzniká právo na náhradu trov konania a výsledok potom zakladá pomerný nárok na náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. 27. Súd prvej inštancie však v zmysle vyššie uvedenej zásady nepostupoval, keď neposudzoval vzájomný pomer úspechu a neúspechu procesných strán. Z uplatneného nároku v sume 373,42 eur s príslušenstvom bola žalobcovi priznaná (rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-121 zo dňa 24.11.2015 v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/440/2015-137 zo dňa 19.07.2016) suma 257,30 eur s príslušenstvom a vo zvyšku (116,12 eur s príslušenstvom) bola žaloba zamietnutá. Tzv. hrubý úspech žalobcu predstavuje 69 % (257,30 : 373,42 x 100) a tzv. hrubý úspech žalovanej predstavuje 31 % (116,12 : 373,42 x 100). Rozdiel v úspechu oboch procesných strán potom predstavuje prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu rozdielu oboch percentuálnych vyjadrení hrubého úspechu strán, teda 38 % (69 % - 31 %). Takto potom podľa výsledku konania prináleží žalobcovi voči žalovanej v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie práve v rozsahu 38 %. 28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie napadnutom výroku II. o náhrade trov konania zmenil tak, že priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 38 %. O výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia. 29. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná, a preto jej zásadne v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia. 30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).