Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/236/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316201618 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2316201618.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, v právnej veci žalobcov: 1/ O. J., nar. XX. V. XXXX, bytom S. XXXX/X, M., 2/ L. U., nar. X. P. XXXX, bytom D. Y. XXX/XX, M., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Ladislav Slovák, Nemešsegská 6575/35, Dunajská Streda, proti žalovaným: 1/ V. J., nar. XX. M. XXXX, zomr. XX. O. XXXX, naposledy bytom S. XXXX/X, M., 2/ M. J., nar. XX. O. XXXX, bytom N. XX/X, N.-D. O., o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 6. februára 2018 č. k. 26C/41/2016-81, takto r o z h o d o l : I. V konaní na strane žalovaných pokračuje ako so žalovanou 1/: O. N., nar. X. T. XXXX, bytom S. XXXX/ X, M.. II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že dôvody vydedenia označené v Listine o vydedení zo dňa 21.8.2013 č. N 391/2013, Nz 28211/2013 nie sú dané, II. žalobcom 1/, 2/, priznal nárok na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 469a ods. 1/ písm. d/, ods. 3, § 476 ods. 1 a 2, § 479 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vecne zdôvodnil, že v listine o vydedení z 21.8.2013 poručiteľ O. J. nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, vydedil svojich dvoch neopomenuteľných dedičov - žalobcov 1/, 2/ z dôvodu podľa § 469a ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, t. j. z dôvodu, že viedli trvalo neusporiadaný život. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že predmetný dôvod vydedenia v prípade oboch žalobcov nebol daný (u oboch ho skúmal samostatne). Ku dňu spísania listiny o vydedení žalobcovia 1/, 2/ neviedli taký spôsob života, ktorý by bolo možno považovať za trvalo neusporiadaný. Obaja dlhoročne žijú v prvých manželstvách, vychovávajú maloleté a plnoleté deti z manželstiev pochádzajúce, neboli priestupkovo riešení, ani trestne stíhaní, nemajú sklony k alkoholizmu, drogám, ani ku gamblerstvu. Žalobcovia nemajú žiadne dlhy, svoj majetok spravujú riadne, sú samostatne zárobkovo činní. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel. V časti o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalobcov v plnom rozsahu. 2. Proti tomuto rozhodnutiu v časti výroku o trovách konania podali žalovaní 1/ a 2/ včas odvolanie s návrhom na jeho zmenu tak, že žalobcom náhrada trov konania nebude priznaná. Uviedli, že rozhodnutie v napadnutej časti je všeobecné, neodôvodnené, nesprávne. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal, či v danej veci nie je možné aplikovať ust. § 257 CSP. Žalovaní nedali podnet na toto konanie, podanie žaloby nezapríčinili. Žalobcovia boli na podanie žaloby odkázaní súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 15D/38/2014. Súd prvej inštancie nezohľadnil ťaživú situáciu žalovaných. Navyše rozhodnutím súdu sa zvýši hodnota majetku žalobcov. Žalobcovia mali finančné prostriedky na zastupovanie vo veci advokátom. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 2/2008, sp. zn. 2 MCdo 17/2009. 3. Žalobcovia 1/ a 2/ navrhli rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Rozhodnutie je dostatočne a presvedčivo odôvodnené, dôvody vydedenia v danej veci neboli dané. Pokiaľ ide o trovy konania uviedli, že nie sú tu dôvody na aplikáciu § 257 CSP a poukázali na postoj žalovaných v konaní, ktorí sa nechceli dohodnúť mimosúdne. Tvrdená ťaživá situácia odvolateľov nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Navyše je zrejmé, že odvolanie písal žalovaným advokát, takže si môžu dovoliť takéto zastúpenie. Dodali, že žalobcovia mali právo dať sa v konaní zastupovať a nemožno toto brať na ich ťarchu pri rozhodovaní o trovách konania. 4. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení z 2.7.2018 a z 16.7.2019 zotrval na odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Zdôraznil, že odvolanie bolo podávané len v časti nároku o trovách konania. Vyjadrenie žalobcov k odvolaniu považuje za účelové. Žalovaný bol zatiahnutý do súdneho konania. Následne opísal svoje majetkové a sociálne pomery. 5. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania je dôvodné zrušiť. 6. V priebehu odvolacieho konania žalovaná 1/ zomrela (dňa 10.5.2019). Z vyjadrenia poverenej notárky Mgr. Zuzany Faustovej (sp. zn. 26D/69/2019) bolo zistené, že poručiteľka zomrela ako vdova, pričom mala dve deti: 1/ O. N., nar. X. T. XXXX, bytom S. XXXX/X, M., 2/ žalovaný 2/. Dedičské konanie ukončené nebolo. Podľa § 63 ods. 1 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. Podľa § 63 ods. 2 CSP, v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 75/05 z hľadiska posudzovania porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné pričítať na ťarchu súdu obdobie, v ktorom po úmrtí účastníka konania do skončenia dedičského konania súd nezaujme ku vzniknutej procesnej situácii žiadne stanovisko, ani konanie uznesením nepreruší, ani v ňom nepokračuje s potencionálnymi dedičmi pôvodného účastníka (ak to povaha veci pripúšťa). Vzhľadom na vyššie uvedené, za stavu, keď dedičské konanie ešte nebolo ukončené, odvolací súd dospel k záveru, že v konaní bude pokračovať (§ 63 CSP s prihliadnutím na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) s osobami/osobou, ktoré v danom prípade prichádzajú ako dedičia do úvahy v prvej dedičskej skupine (§ 473 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka), nakoľko zákon pripúšťa možnosť pokračovať v konaní pred skončením konania o dedičstve. Na základe uvedeného rozhodol odvolací súd tak, ako vyplýva z výroku I. tohto uznesenia (pozn.: žalovaný 2/ už v konaní vystupuje). Súd prvej inštancie po právoplatnom skončení dedičského konania (prípadne i do jeho skončenia) zváži ďalší procesný postup. 7. V prejednávanej veci o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP (ktoré ustanovenie ani necitoval) a svoje rozhodnutie odôvodnil úspechom žalobcov v konaní v celom rozsahu. 8. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nevyplýva, či sa súd prvej inštancie zaoberal aplikáciou § 257 CSP. 9. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. 10. So zreteľom na rozmanitosť prípadov je však treba riešiť každú vec individuálne, s prihliadnutím na celý priebeh konania a postup strán, ako aj vzhľadom na to, do akej miery sú jednotlivé strany dotknuté vo svojich záujmoch vyhlásenými rozhodnutiami. 11. S ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu je potrebné zo strany súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva. (nález Ústavného súdu SR z 31.7.2008 sp. zn. IV. ÚS 147/08). 12. Ústavný súd Českej republiky judikoval, že pomerovať úspech a neúspech vo veci nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu (žalobe) rozhodnuté, ale treba ich posudzovať v širších súvislostiach. Rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 257/05). Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). 13. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 14. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. 15. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda okrem rozhodnutia vo veci samej aj na rozhodnutie o náhrade trov konania. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o riadnom, či mimoriadnom opravnom prostriedku. 16. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. 17. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). 18. Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu v napadnutej časti trov konania (vzhľadom na vyššie uvedené), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (v napadnutej časti) mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 220 CSP. Odvolateľom bolo preto znemožnené, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (primerane možno aplikovať závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete), pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom. 19. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia, sa odvolací súd ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní nezaoberal. 20. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu, celý komplex okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania zváži, či všeobecná zásada zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), môže byť prelomená aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, pričom je potrebné dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo určité a presvedčivé. Svoj právny záver zdôvodní súd prvej inštancie zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). 21. V novom rozhodnutí o náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 22. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.