Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/204/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316205167 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2316205167.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: J. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, D., zastúpená advokátkou: JUDr. Dagmar Hornáková, nar. XX.XX.XXXX, bytom A. Y. XXXX/XX, D., proti žalovaným: 1/ E. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/ XX, B., 2/ C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, B., obaja zastúpení advokátkou: Mgr. Henrieta Slavkovská, advokátka so sídlom Ľ. Štúra 19, Levice, 3/ P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. P. XXXX/ X, B., 4/ P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. P. XXXX/X, B., o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 35C/129/2016-324 zo dňa 5. septembra 2018 vo vyhovujúcom výroku I. a vo výroku IV. o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a vo výroku IV. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa má n á r o k voči žalovaným 1/ a 2/ na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobkyňa je ku dňu smrti E. O., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., C. XXXX/X, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, teda ku dňu 19.08.2015 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci D., katastrálne územie D., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako: rodinný dom so súpisným číslom XXXX, orientačné číslo X, postavený na parcele registra "C" č. 1846, rozostavaná garáž bez súpisného čísla o výmere 28 m2 postavená na parcele registra "C" č. 1846, v podiely 1/2 - ici k celku. Výrok II. v časti žaloby o určenie, že žalobkyňa je ku dňu smrti E. O., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., C. XXXX/X, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, teda ku dňu 19.08.2015 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci D., katastrálne územie D., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako: parcela registra "C" č. 1846 - zastavané plochy o výmere 283 m2 v podiely 1/2 - ici k celku, súd žalobu zamietol. Výrokom III. v časti žaloby o určenie, že žalobkyňa je ku dňu smrti E. O., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., C. XXXX/X, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, teda ku dňu 19.08.2015 vlastníkom osobného motorového vozidla značky PEUGEOT, typ AC KOMBI, kategória M1, typ /variant/ verzia 7*****/7JNFR*/7JNFRC, evidenčné číslo GA088CP, výrobné číslo VF37JNFRC9J157315, E VIN VF37JNFRC9J157315, farba šedá metalíza v podiely 1/1 - iný, súd žalobu zamietol. Výrokom IV. súd žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznáva. 2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 470 ods. 1, § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, § 118 ods. 1, § 119 ods. 1 a 2, § 120 ods. 2, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1 a 2, § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1 a 2, Občianskeho zákonníka, § 126, § 127, 128 ods. 1, § 129, 136 ods. 1, 2, § 198 ods. 1, § 201, § 205 ods. 1 a 2, § 210, § 217 ods. 1, § 221 účinného v čase uskutočnenia stavieb, § 872 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.1992, § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a § 41 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že vzťah žalobkyne a poručiteľa vznikol niekedy medzi rokom 1972 a 1976, z výpovede jednotlivých strán a svedkov je však nesporné, že v spoločnej domácnosti spolu žili od roku 1976, najskôr v byte poručiteľa na G. ulici, ale po postavení domu, približne v rokoch 1979-1980, sa presťahovali do rodinného domu. Z rozsudku č.k. 4C 35/77-12 zo dňa 29.03.1977 vyplýva, že manželstvo poručiteľa s jeho manželkou, I. O. bolo rozvedené v roku 1977. Z uvedeného rozsudku súd zistil, že k rozvratu manželstva poručiteľa a jeho manželky došlo v roku 1976, kedy jej ublížil na zdraví. Bývalá manželka pána O. pred súdom uviedla, že po tomto incidente sa odsťahovala aj s ich troma maloletými deťmi do B., pričom so sebou si zobrala vkladnú knižku. Z uvedeného rozsudku o rozvode tiež vyplýva, že pán O. platil alimenty na tri maloleté deti spolu vo výške 800,- Kčs. Z vyjadrení strán a svedkov je zrejmé, že po rozvode manželstva poručiteľ začal žiť so žalobkyňou v jednej domácnosti, pričom všetko nasvedčuje tomu, že spolu aj hospodárili, obidvaja celý život pracovali a prispievali na chod domácnosti, a že ich vzťah okrem formálneho zväzku fungovalo ako riadne manželstvo. Okrem toho sa svedkovia zjednotili na tom, že poručiteľ počas svojho života veľa fajčil, požíval alkohol v nadmernom množstve a tiež rád stávkoval. Z vyjadrenia svedkov, ako aj z listinných dôkazov vyplýva, že obaja pracovali až do dovŕšenia dôchodkového veku, avšak žalobkyňa mala rôzne zamestnania aj potom. Nakoľko v tomto prípade sa žalobkyňa domáhala určenia svojho vlastníckeho práva, v prvom rade súd skúmal, či existuje naliehavý právny záujem žalobkyne na určení, že je vlastníčkou vecí, špecifikovaných v žalobe. Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo kde by sa bez tohto určenia stalo právne postavenie žalobcu neistým, pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti. Okolnosť, že žalobkyňa nie je ako vlastník určitej nehnuteľnosti zapísaná v katastri nehnuteľností popri žalovaných v 1. až 4. rade, hoci tvrdí, že je spoluvlastníčkou nehnuteľností, odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem žalobkyne na určení, že je vlastníčkou tej ktorej nehnuteľnosti, a pod. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z katastra nehnuteľností slúži ako preukázanie vlastníckeho práva) a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobkyne je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jej právo mohlo byť aj ohrozené. Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností. To isté by sa dalo povedať aj o vlastníckom práve k motorovému vozidlu, nakoľko súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k motorovému vozidlu je podkladom na vykonanie zmien zápisu v evidencii motorových vozidiel a v osvedčení o evidencii motorového vozidla. Vo vzťahu k žalobkyňou formulovaným žalobným návrhom súd samostatne posudzoval tri určovacie návrhy, a to vo vzťahu 1. k stavbám (dom a garáž), 2. k pozemkom a 3. k motorovému vozidlu. Súd jednotlivo skúmal, či žalobkyni svedčí titul nadobudnutia vlastníckeho práva, a to či už originárny alebo derivatívny. K prvému určovaciemu návrhu vo vzťahu k rodinnému domu a garáži je potrebné vychádzať z toho, že vlastníctvo k stavbe nadobúda stavebník v občianskoprávnom zmysle; to je ten, kto stavbu ukončil s právne relevantným úmyslom mať stavbu pre seba, teda vystaval, resp. nechal vystavať stavbu s tým zámerom, že sa stáva jej vlastníkom. Stavebníkom v občianskoprávnom zmysle nemusí byť rovnaká osoba, ktorá je stavebníkom v zmysle stavebného zákona. Nie je teda rozhodujúce, komu je stavebné povolenie adresované, nakoľko stavebné povolenie môže byť adresované napríklad len jednej osobe, pričom stavebníkov v občianskoprávnom zmysle bude viac. Skutočnosť, že stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie bolo vydané na meno poručiteľa nezakladá výlučné vlastníctvo v zmysle občianskoprávnom (rozsudok NS SR sp.zn. 22Cdo 1174/2001). Pri posúdení vlastníckych vzťahov k stavbe vzniknutej spoločnou činnosťou viacerých osôb treba vychádzať z obsahu dohody, ktorú tieto osoby spolu uzavreli. Ak sa stavebníci nedohodli na podieloch, prípadne neuzavreli žiadnu dohodu a nejde len o prípad výpomoci so stavebnými prácami, je možný aj taký záver, že stavebníkmi v občianskoprávnom zmysle sú všetky osoby vykonávajúce stavbu, ktoré sa stávajú podielovými spoluvlastníkmi stavby, a ktorých podiely sú rovnaké. V uvedenej veci je nesporné, že postavením rodinného domu a garáže došlo k vytvoreniu nových vecí, ku ktorým vlastnícke právo originárne nadobudol nebohý E. O., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Spornou otázkou však zostáva, či k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol výlučné vlastnícke právo, resp. právo osobného vlastníctva, alebo k nim nadobudol spoluvlastnícke právo spoločne so žalobkyňou. Z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že stavebné povolenie ako na rodinný dom, tak aj na garáž boli vydané pre stavebníka, E. O., nar. XX.XX.XXXX, čo však neznamená, že sa automaticky stáva aj výlučným vlastníkom postavených nehnuteľností. Súd mal ďalej za preukázané, že v rozhodnutí o prípustnosti stavby č.k. 1594/1976 vydaného Mestským národným výborom v Seredi zo dňa 01.09.1976 bolo uvedené, že investičný náklad na stavbu činí cca 160.000,- Kčs. Z vyjadrenia bývalej manželky poručiteľa bolo preukázané, že poručiteľ nedisponoval žiadnymi úsporami na výstavbu rodinného domu. Z toho dôvodu bol nútený si vziať viacero pôžičiek spolu vo výške 73.000,- Kčs. Okrem toho bolo vo veci jednoznačne preukázané, že poručiteľ bol súdnym rozhodnutím zaviazaný platiť výživné na svoje tri maloleté deti spolu vo výške 800,- Kčs mesačne. Z výpovedi jednotlivých strán, ako aj svedkov taktiež vyplývalo, že poručiteľ podliehal viacerým záľubám, ako bolo fajčenie cigariet, požívanie nadmerného množstva alkoholických nápojov, ako aj stávkovanie, čo nepochybne odčerpávalo časť jeho finančných prostriedkov. Z uvedených skutočností má súd za to, že poručiteľ by nebol schopný postaviť uvedené nehnuteľnosti sám, z vlastných finančných prostriedkov. Na druhej strane, obstojí tvrdenie žalobkyne, že jej matka jej darovala 100.000,- Kčs na stavbu rodinného domu, nakoľko táto suma predstavuje rozdiel medzi finančnými prostriedkami, ktoré boli poručiteľovi poskytnuté vo forme pôžičiek, resp. cenového vyrovnania. Túto skutočnosť potvrdil aj brat žalobkyne a dokonca aj niektorí svedkovia sa vyjadrili, že poručiteľ uvádzal, že rodinný dom aj garáž postavili spolu so žalobkyňou, resp. uviedli, že by nebol schopný sám postaviť predmetný rodinný dom. Súd mal z vyjadrení svedkov jednoznačne za preukázané, že žalobkyňa okrem finančného príspevku na stavbu rodinného domu, prispela aj fyzickou aktivitou, a to buď starostlivosťou o robotníkov, ale aj vykonávaním manuálnych prác. Z uvedených skutočností má teda súd za to, že poručiteľ by nebol schopný sám postaviť predmetný rodinný dom, nakoľko nemal na to dostatočné finančné prostriedky, pričom bolo dostatočne preukázané, že žalobkyňa sa podieľala na stavbe rodinného domu ako finančne, tak aj vykonávaním fyzických aktivít, čo znamená, že stavebníkom boli obaja a spolu s poručiteľom nadobudla rodinný dom do podielového spoluvlastníctva, v tom čase osobného spoluvlastníctva, aj žalobkyňa a preto súd rozhodol tak, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou rodinného domu špecifikovaného vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Čo sa týka stavby garáže, je nesporné, že v tom čase poručiteľ a žalobkyňa žili spolu už vyše 8 rokov. Sporné vo veci však bolo, či spolu viedli aj spoločnú domácnosť, resp. či spolu aj hospodárili. Na preukázanie skutočnosti, či poručiteľ a žalobkyňa spolu hospodárili, súd vychádzal predovšetkým z výpovedí svedkov, nakoľko predložené listinné dôkazy neboli dostatočné na potvrdenie, resp. vyvrátenie tohto tvrdenia. Takmer všetky strany a svedkovia, okrem žalovaných v 1. a v 2. rade, uvádzali, že poručiteľ a žalobkyňa žili ako manželský pár, a hospodárili spolu, hoci mieru tohto spoločného hospodárenia nevedeli uviesť, nakoľko to bola súkromná záležitosť ich samotných. Súd je toho názoru, že poručiteľ a žalobkyňa museli spolu hospodáriť aj z toho dôvodu, že boli susedmi, ako aj rodinnými príslušníkmi vnímaní ako manželský pár, aj keď poručiteľ bol podľa vyjadrenia svedkov niekedy k žalobkyni drsný a tiež ju niekedy urážal. Tvrdenie žalovaných v 1. a v 2. rade, že nemajú vedomosť, že by poručiteľ a žalobkyňa mali spoločný účet a preto spolu nehospodárili nemožno posudzovať ako vyvrátenie spoločného hospodárenia. Vedenie spoločnej domácnosti, resp. spoločné hospodárenie nemožno vnímať len tým spôsobom, že by obaja prispievali na vedenie domácnosti rovnakou finančnou sumou. Spoločné vedenie domácnosti totiž treba vnímať aj v tom zmysle, že jedna osoba môže hradiť finančné náklady na domácnosť a druhá bude vykonávať domáce práce vo vyššom rozsahu. Napokon aj samotný žalovaný v 1. rade vo svojej výpovede potvrdil skutočnosti uvádzané ostatnými svedkami, že žalobkyňa sa starala o domácnosť, teda prala, varila a upratovala. Sám uvádzal, že žalobkyňu vnímal ako poručiteľovu partnerku. Tvrdenia žalovaných v 1. a 2. rade vyvracia aj žalovaný v 3. rade, vnuk poručiteľa, ktorý sa síce nemohol vyjadriť k okolnostiam stavby domu či garáže, ale na rozdiel od žalovaných v 1. a 2. rade uviedol, že spolužitie žalobkyne a poručiteľa vnímal ako rodinu, podľa neho viedli normálnu domácnosť a hospodárili spolu. Na základe uvedených skutočností má súd za to, že v čase výstavby garáže poručiteľ a žalobkyňa spolu žili v spoločnej domácnosti ako aj spolu hospodárili a z toho dôvodu žalobkyňa, ako k rodinnému domu, tak aj ku garáži nadobudla originárnym spôsobom podielové spoluvlastnícke právo, v tom čase osobného spoluvlastníctva, spolu s poručiteľom, a preto súd rozhodol tak, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou garáže špecifikovaného vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Argument žalovaných, že prečo netrvala na tom, aby bola ako podielová spoluvlastníčka zapísaná do katastra nehnuteľností neobstojí, nakoľko do roku 2015 neboli ani predmetné stavby zapísané v katastri nehnuteľností a ich zápis sa uskutočnil až po smrti poručiteľa, pričom okresný úrad pri ich zápise vychádzal len z listinných dôkazov, na ktorých ako stavebník figuroval len poručiteľ. Súd taktiež poukazuje na to, že síce Občiansky zákonník v čase uskutočnenia stavieb ustanovoval, že rodinný domček a garáž vystavané užívateľom na pozemku na ten účel určenom sú v jeho osobnom vlastníctve, pripúšťal však, aby v prípade, ak sú pre to dôvody hodné osobitného zreteľa rozhodol súd o vlastníctve stavby, ak na pozemku zriadi stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať. Nakoľko súd mal za preukázané, že žalobkyňa sa na stavbe rodinného domu, ako aj garáže, podieľala, a to finančne a taktiež fyzickou aktivitou, považoval za spravodlivé, aby vo svojom rozhodnutí vyslovil, že k uvedeným nehnuteľnostiam nadobudla podielové spoluvlastnícke právo spolu s poručiteľom, a tým odstránil neistotu v jej právach. Čo sa týka vlastníckeho práva k pozemkom, na ktorých sú uvedené stavby postavené, má súd jednoznačne za preukázané z listinných dôkazov, že poručiteľovi vzniklo právo osobného užívania predmetných pozemkov na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v Galante - finančný odbor č.k. Fin. 4/202/1977 zo dňa 25.05.1977 a Dohody o zriadení práva osobného užívania št. pozemku č. 808/1977, uzavretého medzi pánom O. a Mestským národným výborom v Seredi dňa 15.06.1977. Po zmene štátneho režimu sa v Občianskom zákonníku ustanovilo, že právo osobného užívania pozemku sa pretransformovalo na vlastníctvo fyzickej osoby. Občiansky zákonník v čase nadobudnutia pozemku do osobného užívania poručiteľom umožňoval aj nadobudnutie pozemkov do spoločného užívania viacerými občanmi (§ 210 OZ) alebo spoločného užívania manželmi (§ 214 OZ), ktoré sa na základe prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1.1.1992 na základe zákona č. 509/1991 Zb. Občianskeho zákonníka v piatej hlave v § 872 pretransformovali na podielové spoluvlastníctvo, resp. bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Predpokladom vzniku práva osobného užívania bolo jednak rozhodnutie o pridelení pozemku vydané okresným národným výborom a jednak uzavretie dohody o zriadení práva osobného užívania. Z predložených listín je zrejmé, že hoci pôvodne bolo vydané rozhodnutie o pridelení pozemku poručiteľovi a jeho bývalej manželke, v súvislosti s ich rozvodom však došlo k zmene a rozhodnutie o pridelení pozemku bolo vydané výlučne v prospech poručiteľa a dohoda o zriadení práva užívania bola uzavretá výlučne s poručiteľom. Žalobkyňa v žiadnej z týchto listín nefiguruje. Žalobkyňa tak žiadnym spôsobom nepreukázala, že by právo osobného užívania pozemku vzniklo aj jej, resp. že by po premene práva osobného užívania pozemku na vlastnícke právo k predmetnému pozemku bolo poručiteľom na ňu prevedené. Z toho dôvodu súd mal za to, že žalobkyňa nepreukázala, že by nadobudla právo osobného užívania, prípadne vlastnícke právo k pozemkom, na ktorých sú postavené vyššie uvedené stavby, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Súd dáva do pozornosti aj skutočnosť, že podľa Občianskeho zákonníka stavba nie je súčasťou pozemku, a preto vlastník stavby nemusí byť nevyhnutne aj vlastníkom pozemku a naopak. Žalobkyňa sa taktiež domáhala určenia, že je vlastníčkou motorového vozidla špecifikovaného ako Peugeot Partner s EVČ GA 088CP. Vo vzťahu k vlastníctvu žalobkyne k uvedenému vozidlu sa však aj samotná žalobkyňa vyjadrila nejasne, resp. jej tvrdenia boli rozporné. Žalobkyňa totiž najprv vo svojej žalobe tvrdila, že predmetné osobné motorové vozidlo kúpili s poručiteľom zo spoločných finančných prostriedkov. Následne uviedla, že poručiteľ jej toto motorové vozidlo daroval. Tvrdené vlastnícke právo žalobkyne tak malo vzniknúť na základe dvoch titulov, jednak kúpou, zrejme do podielového spoluvlastníctva, a následne darovaním. Uvedené rozpory prevládajú aj v jej výpovedi z pojednávania, kedy tvrdila, že uvedené motorové vozidlo jej poručiteľ dal, na otázku právnej zástupkyne žalovaných v 1. a v 2. rade však uviedla, že to auto kupovali spoločne zo spoločných finančných prostriedkov. V tomto smere sa rozchádzajú aj výpovede svedkov, kedy brat žalobkyne uviedol, že predmetné auto poručiteľ žalobkyni nedaroval, že ju nepustil na ňom ani jazdiť, na druhej strane však rodinní priatelia a susedia tvrdili, že poručiteľ sa vyjadroval, že auto kúpil žalobkyni, prípadne spolu so žalobkyňou. Na tomto mieste sa súd stotožnil s vyjadrením žalovaných v 1. a v 2. rade, podľa ktorých, ak chcel poručiteľ darovať auto žalobkyni, mohol ho prepísať na ňu, ako to spravil v prípade keď daroval auto žalovanému v 1. rade. Samotná žalobkyňa sa ku skutkovým okolnostiam právneho úkonu darovania bližšie nevyjadrila (kedy a akým spôsobom k nemu malo dôjsť). Z vykonaného dokazovania sa tak skôr javí byť pravdepodobnejšie, že žalobkyňa k predmetnému motorovému vozidlu nenadobudla výlučné vlastnícke právo a z toho dôvodu súd žalobu zamietol. Súd poukazuje na to, že v prípade určovacej žaloby je striktne viazaný žalobným návrhom, a aj keby dospel k záveru, že by žalobkyňa bola podielovou spoluvlastníčkou uvedeného motorového vozidla, bol by nútený žalobu zamietnuť, nakoľko v takomto prípade nemôže určiť právo v menšom rozsahu, ako je to pri žalobe o splnenie povinnosti. Z tohto dôvodu zamietnutie žaloby nezakladá prekážku res iudicata pre prípad, kedy by si žalobkyňa uplatňovala vlastnícke právo k uvedenému motorovému vozidlu v inom rozsahu (R 15/2005). Nakoľko súd určitej časti žaloby vyhovel a v určitej časti ju zamietol, za účelom rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, pristúpil k porovnaniu pomeru úspechu jednotlivých strán. Súd poukazuje na skutočnosť, že ide o určovaciu žalobu, ktorej sa v časti vyhovelo a v časti sa zamietla, pričom pomer úspechu jednej alebo druhej strany sa nedá jednoznačne určiť. Práve z dôvodu, že určenie pomeru úspechu jednej alebo druhej strany by sa dalo zistiť len nepomernými ťažkosťami, čo by bolo príliš komplikované a nehospodárne, pričom by súd nadmerne zaťažil aj jednotlivé strany v konaní, súd má za to, že pomer úspechu, resp. neúspechu jednotlivých strán konania je rovnaký a z toho dôvodu žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal. 4. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom advokátky vo výroku I. a IV. Majú za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe rozsiahleho dokazovania odvolatelia trvajú na tom, že žalobkyňa nepreukázala uplatnený nárok. Žalobkyňa nepreukázala nadobúdací titul jej vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa nepreukázala tvrdenie o tom, že s právnym predchodcom žalovaných, pánom E. O., nar. XX.XX.XXXX, žila v spoločnej domácnosti a spolu s ním hospodárila. Túto skutočnosť hodnoverne nepotvrdil žiadny zo svedkov. Svedeckými výpoveďami nebolo hodnoverne preukázané, či žalobkyňa a pán O. po roku 1976 až do jeho smrti spolu hospodárili, nakoľko táto skutočnosť sa nedá bez všetkého usudzovať zo skutočnosti, že spolu žili ako druh a družka. Práve naopak, majú za to, že sa preukázalo, že spolu nehospodárili. Zároveň, nebolo hodnoverným dôkazom preukázané, že by žalobkyňa vynaložila finančné prostriedky na stavbu rodinného domu v sume 100.000,- Kčs, ani tá skutočnosť, akým konkrétnym spôsobom financovala stavbu rodinného domu. Má za to, že súd nesprávne posúdil hodnovernosť výpovede brata žalobkyne. Žalobkyňa žiadnym listinným dôkazom ani svedeckými výpoveďami nepreukázala, akú sumu peňazí vložila do stavby rodinného domu. Svedkovia vypovedali o tejto skutočnosti nejednoznačne. Brat žalobkyne síce vypovedal, že ich matka žalobkyni nasporila sumu 100.000,- Kčs, táto jeho výpoveď sa javí ako nepravdivá z dôvodu, že je vysoko nepravdepodobné, že by v tom čase, v 70-tych rokoch minulého storočia, keď bola prísna morálka, matka žalobkyni dala takú, na tú dobu obrovskú sumu peňazí na stavbu domu, keď žalobkyňa žila s rozvedeným mužom s tromi malými deťmi tzv. „nadivoko“, pričom žalobkyňa bola v čase stavby rodinného domu ešte len vo veku 24 až 26 rokov. Žiadajú odvolací súd, aby túto výpoveď nebral do úvahy aj z dôvodu blízkeho vzťahu svedka so žalobkyňou, sú to súrodenci a keďže je žalobkyňa bezdetná, žalobkyňa má len jedného súrodenca, brat je jediným dedičom žalobkyne, má teda záujem na tom, aby žalobkyňa bola v tomto spore úspešná, nakoľko by tento majetok následne po jej smrti mohol nadobudnúť práve on. Zároveň zastávajú názor, že z dôvodu, keby žalobkyňa skutočne investovala sumu 100.000,- Kčs do stavby rodinného domu, pri celkovom rozpočte 160.000,- Kčs (ako to vyplýva z dôkazu uvedeného vyššie pod bodom 3, zo dňa 01.09.1979 pod číslom 1594/1976 vydané „Rozhodnutie o prípustnosti stavby“), javí sa nám ako vysoko nepravdepodobné, že by nežiadala zapísanie jej podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Za zvláštnu pozornosť stojí aj skutočnosť, že sa žalobkyňa vo svojom návrhu (žalobe) sústredila na opis a porovnanie svojich príjmov a príjmov a výdavkov svojho druha, pána E. O., v ich preddôchodkovom a dôchodkovom veku, avšak neuviedla nič o tom, že investovala sumu 100.000,- Kčs do stavby rodinného domu, zároveň ani na pojednávaniach neuviedla (nevedela si spomenúť!) na čo konkrétne sa táto suma mala použiť. Pritom v tom čase to bola obrovská suma peňazí a podľa názoru odvolateľov by si takéto skutočnosti určite dobre zapamätala a iste by ich v prvom rade uviedla tak vo svojom návrhu ako aj na pojednávaní. Skutočnosť, že mala takúto vysokú sumu investovať do stavby rodinného domu neuvádzala žalobkyňa ani vo svojom návrhu zo dňa 24.03.2016 a je nepravdepodobné, že by takúto závažnú skutočnosť opomenula uviesť do svojho návrhu na začatie konania o určenie jej vlastníctva. Napríklad svedok W. na otázku, či bola rodina pani žalobkyne solventná potvrdil, že rodina pani žalobkyne bola normálna rodina, „brat robí robotníka, takže nežije v nejakom prepychu“. Svedok I. P. uviedol, že „jej matka mala peniaze z toho čo piekla na svadby“. Svedok O. V. vypovedal, že „z počutia vie, že matka žalobkyne prispela na stavbu domu sumou 100.000,- Sk (zrejme mal na mysli Kčs), pričom zároveň uvádzal, že v čase stavby domu mal 6-7 rokov a že matka žalobkyne bola rozvedená a majetkovú situáciu rodiny označoval za strednú. Majú preto dôvodne za to, že tvrdenie o údajnom vklade žalobkyne v sume 100.000,- Kčs do stavby rodinného domu sa nezakladá na pravde. Nemožno na to usudzovať ani podľa rodinných pomerov žalobkyne, výpoveďou ani jedného zo svedkov nebolo jednoznačne preukázané, že by sama žalobkyňa vo veku 24 až 26 rokov alebo jej rodina bola taká solventná, že by disponovala hotovosťou 100.000,- Kčs. Žalobkyňa netvrdila ani skutočnosť, že by si ona sama vzala úver na stavbu rodinného domu, ktorý by splácala počas spolužitia s pánom O.. Nie sú preto dôveryhodné jej tvrdenia o financovaní stavby rodinného domu v takej právnej sile, aby bolo možné konštatovať, že žalobkyni patrí polovičný podiel predmetných nehnuteľností. Zároveň žalobkyňa nepreukázala ani svoje príjmy, ani príjmy svojho druha E. O. v čase stavby rodinného domu. Preto odvolatelia považujú priznanie polovičného podielu domovej nehnuteľnosti do vlastníctva žalobkyne za nesprávne rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktoré súd učinil napriek tomu, že žiadnym dôkazom, okrem, podľa nášho názoru, nedôveryhodnej, svedeckej výpovede brata žalobkyne, nebolo preukázané, že by v rokoch 1976 až 1979 vynaložila na stavbu domu akékoľvek finančné prostriedky. Svedecké výpovede ostatných svedkov sú nepriame dôkazy, ktoré nemôžu byť takej právnej sily, aby súd mohol nimi presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie o tom, že prizná žalobkyne vlastnícke právo k rodinnému domu v jednej polovici. Svedeckými výpoveďami svedkov bolo preukázané, že do rodinného domu sa spolu s pánom O. nasťahovala aj žalobkyňa po kolaudácii v lete roku 1979 a takmer všetci svedkovia žalobkyne sa zhodli na tom, že žalobkyňa pri stavbe rodinného domu pomáhala ako „gazdiná“. Žalovaní 1/ a 2/ nepopierajú, že žalobkyňa s ich otcom, pánom O., spoločne bývali v predmetnom rodinnom dome ako druh a družka, avšak majú za to, že spoločným bývaním nevzniklo žalobkyni vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, pričom poukazujú na ich výpovede na pojednávaní o tom, ako oni vnímali hospodárenie žalobkyne a ich otca. Hoci sú v tomto konaní protistranou žalobkyne, sú to však osoby, ktoré môžu najhodnovernejšie preukázať túto skutočnosť z dôvodu, že sa priamo nachádzali v domácnosti žalobkyne a ich otca, ako aj vzhľadom na ich blízky vzťah s ich otcom v porovnaní s ďalšími svedkami, ktorí reálne nemohli mať vedomosť o hospodárení žalobkyne a pána O., čo títo svedkovia aj potvrdili. Nepriamo výpovede žalovaného 1/ a 2/ potvrdili aj svedkovia, napríklad pani K. a pán K., ktorí potvrdili, že si od nich žalobkyňa požičala sumu 10.000,- eur na pohreb. Z toho je podľa nás zrejmé, že žalobkyňa nevedela o tom, že má pán O. nasporené peniaze v trezore a na vkladných knižkách v relatívne vysokých sumách. Svedkyňa R. K. vypovedala, že pri pôžičke 10.000,- eur žalobkyni boli s manželom prekvapení, že ako to oni žijú, keď J. (žalobkyňa) nevedela, či majú peniaze, či nemajú. Je teda zrejmé, že si pán O. sporil sám, čím preukazujú, že spoločne nehospodárili. Zároveň svedkyňa potvrdila, že pán O. pred ňou uviedol, že dom si nechal napísať na seba a keď sa ho pýtala na dôvod, neodpovedal jej. To, že vzťahy svedkov - jeho susedov a známych, v tomto konaní a pána O. neboli také dôverné, aby mohli potvrdil, aké boli finančné vzťahy medzi žalobkyňou a pánom O., potvrdzuje okrem iného aj skutočnosť, že si vôbec nepamätali, že pán O. 20 rokov nefajčil, čo tvrdili žalovaní 1/ a 2/, ako jeho deti a čo v podstate potvrdila jeho sestra W. G. v odpovedi na otázku č. 31, keď uviedla, že nefajčil veľa rokov a opäť začal až 3-4 roky pred smrťou. Zarážajúce je však, prečo túto skutočnosť popiera žalobkyňa. Žalobkyňa nepreukázala ani tú skutočnosť, že mala ona osobne finančné prostriedky na stavbu garáže v rokoch 1987 a že ich aj na stavbu garáže ona osobne použila a v akej výške. Z týchto skutočností vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti nenadobudla do podielového spoluvlastníctva a že rodinný dom s právnym predchodcom žalovaných nepostavili spoločne, ale že všetky predmetné nehnuteľnosti boli od ich nadobudnutia a aj ku dňu smrti vo výlučnom vlastníctve pána E. O. - právneho predchodcu žalovaných. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalobkyni vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nevzniklo. Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam jej nevzniklo ani v nasledujúcich tridsiatich deviatich rokoch. V prvom rade je potrebné vychádzať z preukázaných skutkových okolnosti, keď všetky listinné dôkazy, zároveň aj zápis v katastri nehnuteľností svedčí v prospech vlastníctva žalovaných a v neprospech žalobkyne. Všetky tieto preukázané skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver, že žalobkyňa pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemohla mať dôvodné pochybnosti o tom, že nie je vlastníčkou predmetných nehnuteľností a že ich vlastníkom je výlučne pán E. O., právny predchodca žalovaných. Tridsaťdeväť rokov je taká dlhá doba, počas ktorej žalobkyňa, ak bola presvedčená o svojom spoluvlastníctve k rodinnému domu a garáži, nedbala na svoje práva, že nie je možné jej nečinnosť v tomto smere ospravedlniť tvrdením, že pán O. bol „tvrdý chlap“ a sanovať ju po jeho úmrtí dožadovaním sa priznania jej vlastníckych práv po takej dlhej dobe a voči osobám jeho zákonných dedičov a tým im spôsobiť ujmu na ich vlastníckych právach. Odvolatelia poukazujú aj na skutočnosť, že žalobkyňa v predmetnej nehnuteľnosti v súčasnosti nebýva, o čom svedčí fotografia s kľúčmi, ktorú súdu predložili ako dôkaz a z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa zaslala všetky kľúče od predmetnej nehnuteľnosti žalovanému 1/. Žalobkyňa nebola ochotná sa o nehnuteľnosti starať a následne svoju neochotu preukázala aj tým, že dala odpojiť všetky energie a jej konaním mohlo dôjsť k znehodnoteniu rodinného domu. Z toho dôvodu sa nám javí ako neudržateľný názor súdu (s odkazom na bod 81. a 82. odôvodnenia), že žalobkyňa (spoločne s jej druhom E. O.) mala nadobudnúť rodinný dom a garáž originálnym spôsobom s úmyslom mať stavbu pre seba. Takýto úmysel žalobkyne v čase stavby rodinného domu a garáže nebol v konaní preukázaný. Práve naopak, aj spomínaný listinný dôkaz, svedčí o pravom opaku a to o tom, že žalobkyňa ešte ani v čase tohto konania nebola presvedčená o tom, že dom jej patrí (v určitej časti). Aj svedkyňa K. uviedla, že sa žalobkyňa pred ňou vyjadrovala, že žalobkyňa dúfala, že ju nechajú (žalovaní) dožiť v tomto dome, čo, podľa nášho názoru tiež svedčí o tom, že neusudzovala na svoje vlastníctvo. Navrhujú, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu v I. výroku tak, že návrh žalobkyne zamietol ako nedôvodný v celom rozsahu, zároveň, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu v IV. výroku a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov žalovaných 1/ a 2/ vo výške 100%. Zároveň navrhujeme zaviazať žalobkyňu na náhradu trov odvolacieho konania žalovaným 1/ a 2/ vo výške 100%. 5. Žalobkyňa, žalovaní 3/ a 4/ odvolanie nepodali, k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadrili. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 7. Predmetom konania zostala požiadavka žalobkyne na určenie, že žalobkyňa je ku dňu smrti E. O., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., C. XXXX/X, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, teda ku dňu 19.08.2015 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Galanta, v obci D., katastrálne územie D., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor ako: rodinný dom so súpisným číslom XXXX, orientačné číslo X, postavený na parcele registra "C" č. 1846, rozostavaná garáž bez súpisného čísla o výmere 28 m2 postavená na parcele registra "C" č. 1846, v podiely 1/2 - ici k celku. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel vo vyhovujúcom výroku okrem iného k záveru, že žalobkyňa sa podieľala na stavbe rodinného domu, spolu s poručiteľom rodinný dom nadobudla do podielového spoluvlastníctva, v čase výstavby garáže poručiteľ a žalobkyňa žili v spoločnej domácnosti, spolu hospodárili, aj ku garáži vzniklo originálnym spôsobom podielové spoluvlastníctvo. Žalovaní 1/ a 2/ nesúhlasili s rozsudkom súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku, v odvolaní poukazovali, že žalobkyňa nepreukázala uplatnený nárok. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovanej je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil žalobcov nárok. 8. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné: 9. V súvislosti s hodnotením svedeckej výpovede brata žalobkyne, ktorej vierohodnosť, resp. účelovosť, namietali žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní, odvolací súd poukazuje na to, že svedok vypovedá v civilnom sporovom konaní o tom, čo svojimi zmyslami vnímal, o skutočnostiach tvoriacich predmet výsluchu, teda čo bezprostredne vnímal. Pri dôkaze výpovede svedka súd hodnotí vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k chovaniu pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov, do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, poprípade, či sa vzájomne doplňujú. Odvolací súd v zmysle odvolacích dôvodov nevidel dôvod pre záver o nevierohodnosti výpovede svedka I. E., keď sama okolnosť, že svedok je bratom žalobkyne a priori nevylučuje vierohodnosť jeho výpovede, keďže táto bola súladná s ďalšími prostriedkami. Odvolací súd konštatuje, že hodnotenie tejto svedeckej výpovede vykonané súdom prvej inštancie bolo primerané a samotná skutočnosť, že ide o osobu, ktorá je vo vzťahu so žalobkyňou, nemôže mať za následok hodnotenie jej výpovede ako nevierohodnej, resp. účelovej. Je potrebné odvolacím súdom konštatovať, že súd prvej inštancie pri hodnotení tejto výpovede kládol dôraz na okolnosť, ako bol svedok zúčastnený skutočností, o ktorých vypovedal, vo väzbe na vzájomnú súvislosť udalostí, na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov, a to listinných dôkazov, teda do akej miery je výpoveď tohto svedka súladná s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa vzájomne dopĺňajú a až po celkovom posúdení vyslovil záver o jej pravdivosti vo vzťahu k preukazovaným skutočnostiam, pričom súd prvej inštancie túto svedeckú výpoveď nevyhodnocoval izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi vykonanými v prejednávanej sporovej veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol k požiadavke odvolateľov, aby odvolací súd nebral do úvahy výpoveď svedka, ktorý potvrdzoval skutkové tvrdenia žalobkyne. 10. K dôveryhodnosti tvrdení žalobkyne o financovaní stavby rodinného domu, odvolací súd uvádza, že tieto tvrdenia žalovaní 1/ a 2/ spochybňovali počas prvoinštančného konania. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil, že dar matky žalobkyne vo výške 100.000,- Kčs, ktorý bol žalobkyňou použitý na stavbu rodinného domu predstavoval rozdiel medzi celkovými nákladmi na stavbu a finančnými prostriedkami poskytnutými poručiteľovi pôžičkami, pričom existenciu tohto finančného daru potvrdil brat žalobkyne a niektorí svedkovia. Žalobkyňa splnila procesnú povinnosť účinného popretia tvrdení protistrany, žalovaných 1/ a 2/. Následne žalovaní 1/ a 2/ neuviedli skutkové tvrdenie z akých finančných zdrojov patriacich výlučne poručiteľovi bola stavba rodinného domu financovaná za situácie, keď spochybňovali dôveryhodnosť tvrdení žalobkyne o financovaní stavby rodinného domu. 11. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 12. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 13. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovanými 1/ a 2/ v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. 14. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 15. K odvolaciemu dôvodu žalovaných 1/ a 2/ podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 16. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu príslušných hmotnoprávnych ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku, že žalobkyňa je ku dňu smrti poručiteľa E. O. podielovým spoluvlastníkom rodinného domu a rozostavanej garáže v podiele 1 k celku. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil. 17. V súvislosti s prejavom nespokojnosti odvolateľov s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní vychádzajú z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa nároku žalobkyne na určenie sporných nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva s poručiteľom. Odvolacie námietky ohľadne nesprávnych skutkových a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité. 18. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovanými 1/ a 2/ nie sú naplnené. 19. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaných 1/ a 2/ odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 20. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaných 1/ a 2/ v odvolaní neuviedli žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku za vecne správny, keď žalovaní 1/ 2/ žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnili (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je ich odvolacia námietka opodstatnená. 21. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci. 23. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).