Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 24CoPr/8/2024 2520200063 06. 11. 2024 JUDr. Ľubica Spálová ECLI:SK:KSTT:2024:2520200063.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v antidiskriminačnom spore žalobkyne: A. B. C., nar. X.X.XXXX, adresa D. E. XXX/XX, F., zastúpenej advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., so sídlom Mudroňova 7356/51, Piešťany, proti žalovanej: Základná škola, so sídlom Strážnická 1, Skalica, IČO: 37 838 491, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekar, so sídlom Potočná 191/39, Skalica, o porušení zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. PN-20Cpr/54/2020-520 zo dňa 17.5.2024, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. PN-20Cpr/54/2020-539 zo dňa 25.6.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom p o t vrdzuje. II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa podanou žalobou po ostatnej súdom pripustenej zmene (č.l. 467) domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania z hľadiska veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska), sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k žalobkyni, čím zasiahol do jej práva na prístup k zamestnaniu, že žalovaný je povinný upustiť od svojho konania a je povinný nahradiť protiprávny skutkový stav a to tak, že zabezpečí, aby žalobkyňa ako kvalifikovaná učiteľka mala taký istý prístup k zamestnaniu v porovnaní s ostatnými kvalifikovanými pedagogickými zamestnancami a príjme žalobkyňu do trvalého pracovného pomeru na pracovnú pozíciu učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov, tiež uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 12.000,- Eur s titulom ušlej mzdy a odvodov (finančné odškodnenie) v zmysle antidiskriminačného zákona za celý školský rok 2019/2020 od 01.09.2019 do 31.08.2020, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a sumu vo výške 60.000,Eur s titulom nemajetková ujma na osobnosti žalobkyne, za spoločenskú ujmu (za ohováranie na pracovných poradách riaditeľov základných a stredných škôl, pred bývalými kolegami, pedagogickými a nepedagogickými zamestnancami žalovaného), za dlhodobú ťažkú životnú situáciu (zotrvanie v evidencii uchádzačov o zamestnanie a následne neuplatnenie sa na trhu práce ako nezamestnávateľný prípad, občan v hmotnej núdzi), degradovanie a hanobenie žalobkyne a jej rodiny pred občanmi mesta, hanobenie pred zástupcami Cirkvi - Rímskokatolícky farský úrad Skalica, veriacimi farnosti a poškodenie pri výpočte dôchodkovej dávky (v dôsledku neodpracovaných rokov zotrvať na pracovnom trhu so zdravotnými problémami aj vo veku vzniku nároku na priznanie starobného dôchodku) a úhradu nákladov s dosiahnutým vzdelaním a zvyšovaním kvalifikácie na dvoch vysokých školách, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a uloženia povinnosti žalovanému konajúcemu prostredníctvom riaditeľky ako štatutára G. H. I. predložiť súdu, žalobkyni a jej právnemu zástupcovi dokument (Diplom)
o kvalifikácii A. J. K., ktorý hodnoverne preukáže, že má vzdelanie v zmysle Zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a Vyhlášky č. 1/2020 Z. z. o kvalifikačných predpokladoch pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov (účinná od 15. januára 2020) a je kvalifikovaná učiteľka vyučovať predmety na 1. a 2. stupni základnej školy vrátane predmetu náboženská výchova, v prípade nesplnenia kvalifikačných predpokladov na výkon pracovnej činnosti a nepreukázania dokumentu Potvrdenie o nástupe na akreditované teologické prípadne katechetické štúdium (akademický rok 2019/2020), žalovaný zamestnáva A. J. K. protizákonne a voči osobe žalobkyne koná diskriminačne, žalovaný je povinný napraviť protiprávny skutkový stav a to tak, že zabezpečí, aby žalobkyňa ako kvalifikovaná učiteľka mala taký istý prístup k zamestnaniu v porovnaní s ostatnými kvalifikovanými pedagogickými zamestnancami a príjme žalobkyňu do trvalého pracovného pomeru na pracovnú pozíciu učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Preskúmavaným rozsudkom vo výroku I. prvoinštančný súd predmetnú žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Vo výroku II. súd vyslovil, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a vo výroku III. (ktorý bol do rozsudku doplnený dopĺňacím rozsudkom) rozhodol, že štátu sa voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 3. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 13 ods. 1 až 3, § 41 ods. 8 a 9 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (v texte aj len ZP), § 1, § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej aj len Antidiskriminačný zákon), § 9 ods. 1, 2, § 14 ods. 1 zák. č. 138/2019 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 4 ods. 2 zák. č. 55/2017 o štátnej službe, s poukazom na čl. 8, § 307 Základných princípov zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (v texte aj len CSP), s odkazom na čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 4. Prvoinštančný súd ustálil, že žalobkyňa sa svojou žalobou výslovne domáha nápravy v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania podľa § 9 a nasl. antidiskriminačného zákona, ide teda nepochybne o antidiskriminačný spor. Vzhľadom na skutočnosť, že antidiskriminačný zákon je vo svojej relevantnej časti právnym predpisom hmotnoprávneho charakteru, musí byť aplikovaný v znení účinnom v čase, v ktorom k tvrdenej diskriminácii došlo. Z ust. § 13 Zákonníka práce ako aj z ustanovení antidiskriminačného zákona vyplýva zásada, podľa ktorej výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nemôže svoje práva a povinnosti zneužívať sledujúc úmysel poškodiť druhého účastníka vo vzťahu. 5. Prvoinštančný súd považoval za nutné uviesť, že smernica Rady Európskej únie č. 2000/43/EC zo dňa 29. júna 2000 v časti týkajúcej sa dôkazného bremena v sporoch, v ktorých dotknuté osoby tvrdia, že voči ním došlo k priamej či nepriamej diskriminácii, sa premietla s účinnosťou od 1. apríla 2002 do § 13 ods. 7 Zákonníka práce, po prijatí antidiskriminačného zákona s účinnosťou od 01. júla 2004 do jeho ustanovenia § 11 ods. 2. Z vnútroštátnej právnej úpravy potom vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu. 6. Subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu žalovaného (uznesenie Ústavného súdu SR z 30. 4. 2009 sp. zn. IV. ÚS 16/09). Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho pohlavie, sexuálna orientácia, náboženské vyznanie alebo viera, rasový pôvod, národnostný pôvod alebo etnický pôvod, farba pleti, jazyk, sociálny pôvod, majetok, rod, nepriaznivý zdravotný stav alebo zdravotné postihnutie, vek, manželský stav, rodinný stav, povinnosti k rodine, členstvo alebo činnosť v politickej strane alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo iné postavenie, resp. pohlavie, náboženské vyznanie alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, manželský stav a rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie (§ 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje
tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Posun v dôkaznom bremene teda v zmysle uvedeného nie je automatický, nenastáva ihneď ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Žalobca v žalobe, ktorou sa domáha ochrany pred diskrimináciou, musí označiť nielen osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ale tiež musí označiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno) k skutočnostiam, z ktorých možno usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Navyše musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je zákonom nedovolený dôvod napr. pohlavie, rasa, vek a pod. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. apríla 2009). 7. Žalobkyňa v konaní uviedla, že svoje nároky uplatňuje pre jej diskrimináciu žalovaným z dôvodu jej veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska), sociálneho zabezpečenia, avšak neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by vyplynula diskriminácia jej osoby z uvedených dôvodov, a na základe ktorej došlo k zásahu do jej práva na prístup k zamestnaniu. Žalobkyňa uviedla všeobecne veľký rozsah pohnútok jej diskriminácie, žiadnu však nekonkretizovala, akým spôsobom a prečo by došlo z uvedenej pohnútky k diskriminácii jej osoby a ako sa to prejavilo v jednaní žalovaného s ňou. Súd tak má za to, že žalobkyňa neuniesla v konaní nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia. Sporové strany sú povinné tvrdiť určité relevantné skutočnosti, ale zároveň na ich preukázanie sú povinné označiť dôkazy. V prípade, že neunesú dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia, nemôžu byť v konaní úspešné. Tvrdenia žalobkyne počas celého konania (a to aj v rámci jej výsluchu) súd zhodnotil ako zmätočné, rozporuplné a navzájom sa vylučujúce, veľakrát absolútne nesúvisiace s predmetom tohto sporu, na základe čoho žalobkyňa podľa názoru súdu vôbec neuniesla bremeno tvrdenia, že pohnútkou diskriminačného konania je zákonom nedovolený dôvod, pričom by tento dôvod konkretizovala v súvislosti s uvedenými skutočnosťami, ktoré sa stali pri jej prijímaní do zamestnania. 8. Pri prijímaní do zamestnania ktorýmkoľvek subjektom musia byť naplnené základné kritéria, ktoré určuje zamestnávateľ. Týmito kritériami je potreba zamestnať zamestnanca na určitú pracovnú pozíciu, kvalifikačné predpoklady, dĺžka praxe ale aj ďalšie kritéria, ktoré môže zamestnávateľ pre konkrétny výkon práce požadovať. Kritéria, ktoré nemôže zamestnávateľ zisťovať o budúcom zamestnancovi vyplývajú z ustanovenia § 41 ods. 6 Zákonníka práce a takéto ani žalovaným neboli zisťované a použité vo vzťahu k žalobkyni. Výber zamestnanca je však vždy na zamestnávateľovi. On zodpovedá za to, aby sa jeho prijatím zabezpečil sledovaný cieľ. 9. Súd prvej inštancie poukázal na to, že je v právomoci súdu posudzovať postup žalovaného vo výberovom konaní a následnú platnosť výsledku výberového konania. V dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní sa totiž môže účastník domáhať súdnej ochrany s poukazom na Ústavu SR, avšak súd sa nemôže zaoberať otázkou, či žalobcovi v rámci takéhoto konania vznikne automaticky nárok na uzavretie pracovnej zmluvy na predmetné pracovné miesto, nakoľko uvedené je naozaj iba v kompetencii samotného zamestnávateľa. 10. Čo sa týka procesu podania žiadosti žalobkyne o prijatie do zamestnania, iba skutočnosť, že žalobkyňa podala žalovanému žiadosť o prijatie do zamestnania s tým, že spĺňa pedagogické predpoklady a zároveň má udelenú kanonickú misiu na neurčito, nemôže ešte znamenať, že by mala byť automaticky prijatá do pracovného pomeru. Táto argumentácia by znamenala, že každý zamestnávateľ, ktorému je doručená žiadosť o prijatie do zamestnania so splnením všetkých predpokladov, musí takého záujemcu prijať, pretože v podstate ako keby nemal konkurenciu a to bez ohľadu na jeho kvalifikačné, vedomostné, výkonnostné či osobnostné predpoklady. Túto argumentáciu posúdil súd ako neprijateľnú. Rozhodnutie žalovaného o neprijatí osoby do pracovného pomeru, nemožno považovať za diskrimináciu. Pokiaľ sa však má jednať o diskrimináciu v zmysle § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, musí tu byť vždy prítomný taký dôvod nerovnakého zaobchádzania, ktorý spočíva v konkrétnom špecifiku diskriminovaného. I keby došlo k porušeniu právneho predpisu pri prijímaní uchádzača do pracovného pomeru bez toho, aby k nemu došlo pre konkrétnu danosť „diskriminovaného“, nie je to diskrimináciou. 11. Prvoinštančný súd mal z predložených dôkazov preukázané, že u žalovaného učili náboženskú výchovu v predmetnom čase po podaní žiadosti žalobkyne o prijatie do pracovného pomeru na pozíciu učiteľa náboženskej výchovy, p K., kapláni a kňazi. To, že žalovaný uzavrel pracovné pomery s týmito osobami, je jeho právom. Zároveň zákon nestanovuje, s kým má žalovaný, resp. riaditeľ žalovaného uzatvoriť pracovný pomer, aká môže byť minimálna doba trvania uzatvoreného pracovného pomeru, či
a s kým je povinný uzatvoriť pracovnú zmluvu alebo dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a preto i voľba žalovaného uzatvárať dohody o pracovnej činnosti s kaplánmi a kňazmi na výučbu náboženskej výchovy u žalovaného, nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom a nemožno sa naň pozerať ako na diskriminujúci postup žalovaného. 12. Tak ako bolo vyššie uvedené súd prvej inštancie v postupe žalovaného pri vybavovaní žiadosti žalobkyne o prijatie do pracovného pomeru nevidel žiaden rozpor so všeobecnými záväznými právnymi predpismi a preto jeho výsledok nemožno považovať za neoprávnený zásah z dôvodu iného postavenia do uplatneného práva žalobkyne na prístup k zamestnaniu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala iný, výnimočný a ojedinelý postup žalovaného pri prijímaní a vybavovaní jej žiadosti o prijatie do pracovného pomeru. Chýbali totiž objektívne okolnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie záveru, že vo vzťahu k nej došlo k diskriminačnému postupu, nakoľko jej subjektívny názor nestačí na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej došlo k diskriminácii. 13. Čo je však najdôležitejšie, je výlučným právom žalovaného rozhodnúť sa, koho príjme, resp. neprijme do zamestnania, pokiaľ má zistené dostatočné dôvody. Ani súd nie je oprávnený posudzovať správnosť výberu zamestnanca, s ktorým daný zamestnávateľ uzatvorí pracovný pomer. Postup žalovaného na základe vykonaných dôkazov považuje súd za postup, ktorý bol v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou a týmto jeho postupom nedošlo vo vzťahu k žalobkyni k diskriminácii. Pokiaľ žalovaný nemal záujem prijať žalobkyňu do pracovného pomeru, stalo sa tak nie v dôsledku diskriminácie žalobkyne, ale v dôsledku toho, že sa žalovaný rozhodol prijať p. K., a to ako sám žalovaný uviedol, s úmyslom konať zodpovedne, aby škola fungovala a v dobrej viere, že vyberá kvalifikovaného zamestnanca. Prijatie p. K. žalovaným podľa vykonaného dokazovania nemalo žiaden súvis s úmyslom diskriminovať žalobkyňu, ale práve naopak, žalovaný postupoval v rámci výberu z uchádzačov zodpovedne s cieľom vybrať kvalifikovaného zamestnanca. I keď mala p. K. kánonickú misiu udeľovanú opakovane s platnosťou na obdobie 1 roka, pričom žalobkyňa mala kánonickú misiu udelenú na neurčito, ani v tejto súvislosti súd nevzhliadol dôvod diskriminácie, pretože zo svedeckej výpovede svedka školského dekana vyplynulo, že nie je rozdiel medzi kánonickou misiou udelenou na dobu určitú a na dobu neurčitú, čo vo svojom vyjadrení uviedol aj Diecézny katechetický úrad Bratislavskej arcidiecézy (na č. l. 451). Podľa tohto vyjadrenia udeľovať kánonické misie na dobu neurčitú bol pôvodný úzus v Bratislavskej arcidiecéze, ktorý sa zmenil na udeľovanie kánonickej misie výlučne na dobu určitú po viacerých nedobrých skúsenostiach. Čo sa týka zamestnávania kňazov a kaplánov žalovaným na dohodu o pracovnej činnosti, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zabezpečovať výučbu náboženskej výchovy na základných školách môže kňaz, ktorý je vysvätený, dostáva diplom z teológie a môže teda vyučovať, pokiaľ nie je suspendovaný biskupom. Zároveň svedok L. M. poukázal na skutočnosť, že v každej farnosti je zodpovedný farár za učenie náboženskej výchovy. V prvom rade si náboženskú výchovu zabezpečuje farár, v druhom rade kňazi a až potom ak toto nie je možné, si samotný farár určí, komu dá dôveru, koho chce a dohodne sa s tým učiteľom, aby si dal žiadosť o kánonickú misiu. Ďalej túto agendu riešia školskí dekani. Avšak ani farár nemôže donútiť riaditeľa, aby prijal do zamestnania tú ktorú konkrétnu osobu. Zároveň podľa kánonického práva má kaplán prednostnú povinnosť učiť na školách. Pri prijímaní fyzických osôb do zamestnania zamestnávateľ nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak ide o prístup k zamestnaniu, avšak výber zamestnanca, ktorého zamestnávateľ príjme do pracovného pomeru je vždy len na zamestnávateľovi. V prípade, ak sa zamestnávateľ rozhodne nezamestnať uchádzača o zamestnanie, ktorého nechce zamestnať na základe objektívnych skutočností, takéto správanie zamestnávateľa nespĺňa obsah a účel zákonnej úpravy antidiskriminačných predpisov. 14. Skutočnosť, že žalobkyňa si subjektívne myslí, že pre výučbu náboženskej výchovy u žalovaného spĺňala kvalifikačné predpoklady (dosiahnuté vzdelanie a udelená kánonická misia na neurčito) len ona, poprípade ešte aj jej sestra, pričom podľa jej tvrdenia iba ony dve napĺňajú i morálny predpoklad na výkon tohto povolania, neodôvodňuje hneď záver, že konaním žalovaného, ktorý ju neprijal do pracovného pomeru, ale uprednostnil podľa ďalšieho subjektívneho názoru žalobkyne nekvalifikovaného zamestnanca (pričom podľa žalobkyne je nekvalifikovaným na výučbu náboženskej výchovy aj kaplán a kňaz s vysokoškolským teologickým vzdelaním), sa žalovaný automaticky dopustil diskriminácie voči nej. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že samotná žalobkyňa nemala platnú kánonickú misiu, keďže v Udelení kánonickej misie žalobkyni na dobu neurčitú zo dňa 08.09.2010 je jasne uvedené, že udelenú kánonickú misiu stratí, ak ukončí, či rozviaže pracovný pomer, čo bolo splnené a žalobkyňa tak kánonickú misiu stratila. Uvedené tvrdenia a postoje žalobkyne v priebehu celého konania poukazujú na veľmi subjektívny pohľad žalobkyne na daný problém, pričom poukazovať a hodnotiť neodbornosť
a nekvalifikovanosť nielen A. J. K., ale aj kňazov a kaplánov v meste Skalica, nepatrí vôbec do kompetencie žalobkyne. 15. S poukazom na ust. § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce žalobkyňa neuviedla, z akého konkrétneho dôvodu sa žalovaný dopustil diskriminačného konania. Možno uzavrieť, že subjektívny názor žalobkyne na diskrimináciu jej osoby bez ďalšieho nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu žalovaným. Žalobkyňa v priebehu konania netvrdila a nepredložila také dôkazy, z ktorých je dôvodne možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Rovnako netvrdila a nekonkretizovala konanie žalovaného odporujúce zásade rovnakého zaobchádzania. S ohľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaný žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom diskriminoval, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, súd žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú. Vzhľadom k tomu, že súd žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom diskriminoval, ďalej sa vôbec nezaoberal tvrdeniami žalobkyne o nároku na zaplatenia sumy 12.000,- Eur titulom ušlej mzdy a odvodov a nároku na zaplatenie sumy 60.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy na osobnosti žalobkyne a za spoločenskú ujmu. 16. Prvoinštančný súd tiež konanie čiastočne nezastavil, pretože uvedené podania žalobkyne označené ako čiastočné späťvzatie žaloby a rozšírenie žalobných nárokov súd podľa obsahu nepovažoval za čiastočné späťvzatie žaloby, ale len za zmenu žaloby v zmysle špecifikácie uplatnených žalobných nárokov a doplnenia rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. 17. Ďalšie argumenty strán sporu súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. 18. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Predmetným dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie doplnil svoj rozsudok o výrok III. v znení: „Štátu sa voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“ 20. V dopĺňacom rozsudku súd skonštatoval, že uznesením súdu č. k. PN-20Cpr/54/2020-487 zo dňa 14.02.2024 bolo svedkyni A. G. C. priznané svedočné vo výške 11,14 Eur, ktoré bolo poukázané zo štátnych rozpočtových prostriedkov, čím v konaní vznikli trovy štátu, ktoré je potrebné nahradiť. Rozhodnutie s použitím ust. § 212 ods. 1 a 2, § 225 ods. 1 až 3, § 251, § 255, § 257, § 262 ods. 1 a 2 ako i čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 CSP prvoinštančný súd odôvodnil v podstate tým, že trovy štátu Civilný sporový poriadok neupravuje. Štátu vznikli v konaní výdavky priznané svedkyni ako svedočné vo výške 11,14 Eur, ktoré boli vyplatené svedkyni zo štátnych rozpočtových prostriedkov. Súd preto, rozhodujúc o trovách štátu, rozhodol podľa čl. 4 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď vo výroku III. rozsudku priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni, a to podľa rozsahu jej neúspechu v tomto konaní (v rámci ktorého bol výsluch svedkyne ako dôkaz vykonaný), t. j. v rozsahu 100 %. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Z dôvodu, že o nároku štátu na náhradu trov konania nebolo v rozsudku č.l. 520 rozhodnuté a doposiaľ rozsudok nenadobudol právoplatnosť, súd o náhrade trov konania štátu rozhodol týmto dopĺňacím rozsudkom ex offo. O výške náhrady trov konania štátu (výrok III.) bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobkyňa, pričom uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP a žiadala, aby apelačný súd prvoinštančné rozhodnutie zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie a nové rozhodnutie.
22. Odvolateľka sa nestotožňuje s tvrdením súdu, že neuniesla bremeno tvrdenia a dôkazu, keďže v žalobe a následných vyjadreniach súdu predkladala skutkové tvrdenia, ktoré sa aj snažila podporiť dôkazmi (bod 55 rozsudku). Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením súdu, že síce uviedla všeobecne veľký rozsah pohnútok jej diskriminácie, žiadnu však nekonkretizovala. Na pojednávaní v rámci výsluchu vysvetlila, ako s ňou zaobchádzali, na jej žiadosť o prijatie do zamestnania jej nebola doručená žiadna písomná odpoveď. Pokiaľ súd neuvádza, v čom konkrétnom sa mu vyjadrenia žalobkyne zdajú zmätočné, rozporuplné a navzájom sa vylučujúce, či nesúvisiace s predmetom sporu (bod 57 rozsudku), tieto konštatovania sú bez bližšieho vysvetlenia nepreskúmateľné. Žalobkyňa voči žalovanému podávala žalobu, aby si uplatnila nároky vyplývajúce z ust. § 41 ods. 8 a 9 ZP a to z dôvodov porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s jej uchádzaním sa o zamestnanie. Žalovaná zaobchádzala so žalobkyňou ako s uchádzačom o zamestnanie menej priaznivo v rozpore s dobrými mravmi, čím porušila zásadu o rovnakom zaobchádzaní a dopustila sa priamej diskriminácie s poukazom na § 14 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Žalobkyňa má právo na prístup k zamestnaniu bez akýchkoľvek obmedzení a v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá zakazuje diskrimináciu. Následne odvolateľka poukázala na dve funkčné obdobia G. H. I. vo funkcii riaditeľky žalovanej. 23. Nato odvolateľka poukázala na priebeh výberového konania v školskom roku 2019/2020 na pozície učiteľ náboženstva, učiteľ pre 1. stupeň ZŠ a vychovávateľka u žalovanej s tým, že na uverejnenom inzeráte neboli uvedené žiadne konkrétne kvalifikačné požiadavky na uchádzača o zamestnanie. Výberové konanie na pozíciu učiteľa slovenského jazyka a literatúry a anglického jazyka pre školský rok 2019/2020 vyhlásené nebolo. Pozícia učiteľ náboženskej výchovy žalobkyni nebola sprostredkovaná cez ÚPSVaR, bola jej sprostredkovaná len informácia o voľnom mieste na Základnej škole, Strážnická 1, Skalica. Následne odvolateľka poukázala na to, aký by bol postup ak by výberové konanie organizoval ÚPSVaR. Zdôraznila, že Farský úrad Skalica mal vedomosť, že žalobkyňa a jej sestra si u žalovanej podali žiadosti o prijatie do zamestnania a že obe mali k školskému roku 2019/2020 platné kánonické misie pre vyučovanie predmetu náboženská výchova. 24. V ďalšej časti odvolania sa odvolateľka vyjadrila ku kánonickej misii žalobkyne. Pokiaľ právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní 17.5.2024 uviedla, že žalobkyňa má nedostatočné znalosti v oblasti náboženstva ohľadom platnosti cirkevných dokumentov, s týmto odvolateľka nesúhlasí, pretože do kompetencie učiteľky náboženskej výchovy nepatrí, aby záväzne ovládala agendu cirkevných dokumentov. Svedok A. L. M. kaplán v Skalici na pojednávaní dňa 2.2.2024 uviedol, že v mesiaci máj 2019, keď so žalovanou osobne riešil otázku zabezpečenia vyučovania náboženskej výchovy pre školský rok 2019/2020, sa žalovaná vo všeobecnej rovine mala vyjadriť na žalobkyňu a jej sestru, že ich nechcú prijať, lebo s nimi nemajú dobré skúsenosti. 25. Nasledujúcu časť odvolania žalobkyňa označila ako - Postup žalovanej pri prijímaní do zamestnania. V tejto časti žalobkyňa uviedla, že je presvedčená, že ona a jej sestra boli z výberového konania na pozíciu učiteľa náboženskej výchovy účelovo vylúčené, pretože boli konkurencia A. J. K.. Žalovaná teda zaobchádzala so žalobkyňou v rozpore s dobrými mravmi, čím porušila zásadu o rovnako zaobchádzaní a dopustila a priamej diskriminácie. Zo strany žalovanej došlo k poškodeniu cti, priezviska a dobrej povesti žalobkyne, čoho dôsledkom sú vždy negatívne výsledky výberových konaní u riaditeľov škôl v okrese Skalica. Žalovaná bola vopred rozhodnutá, že žalobkyňu, ani jej sestru do práce neprijme, je presvedčená, že jej žiadosťou sa na škole vôbec nezaoberali, životopis nečítali, bola ignorovaná. Žalobkyňa pod štatutárnou zástupkyňou žalovanej nikdy nepracovala, preto žiada, aby súd žalovanú zaviazal k tomu, aby predložila konkrétne dôkazy a uviedla, aké zlé skúsenosti, prípadne konflikt mala mať žalobkyňa so žalovanou školou (bod 23 rozsudku). V danom prípade na pracovnú pozíciu učiteľky náboženskej výchovy predmetná škola evidovala iba tri žiadosti a keďže žalovaná na túto pozíciu pri troch uchádzačkách neorganizovala pracovný pohovor, na základe akých tvrdení a konštatovaní usúdila, že žalobkyňa hľadala trvalý pracovný pomer. Žalobkyni nebola daná príležitosť, aby sa na danej pracovnej pozícii mohla realizovať a plniť svoje poslanie, na ktoré sa pripravovala celoživotným vzdelávaním. Žalobkyňa považuje konanie žalovanej za zmarenú možnosť realizácie vo svojom odbore a posunúť sa profesijne ďalej (bod 19 rozsudku). Zamestnávateľ síce má právo na výber zamestnancov, avšak pokiaľ ide o pedagogickú činnosť, má povinnosť vybrať najkvalitnejšieho z uchádzačov. Žalobkyňa na predmetnej škole pracovala v pozícii učiteľky náboženskej výchovy prvého a druhého stupňa v období od 4.11.2009 – teda až 30.6.2010; 6.10.2010 – 30.6.2011; 20.9.2011 – 30.6.2012. Právna zástupkyňa žalovanej uviedla iba jedno obdobie a to 6.9.2010 – 30.6.2011 s tým, že od tohto obdobia žalobkyňa nedisponuje platnou kanonickou misiou. Žalobkyňa mala dvakrát udelenú
kanonickú misiu na dobu určitú a po splnení všetkých podmienok pre jej udelenie bola žalobkyni udelená kanonická misia na dobu neurčitú na vyučovanie náboženstva na základnej a strednej škole vo farnosti Skalica. Táto nebola vydaná s podmienkou doplnenia si akreditovaného štúdia a nie je vydaná pre konkrétnu základnú a strednú školu vo farnosti Skalica. Žalobkyňa odmieta, že by od 20.9.2011 do 30.6.2012 disponovala neplatnou kanonickou misiou. Kompetentní nemali voči platnosti kanonickej misie žalobkyne žiadne výhrady, preto nevznikla potreba, aby sa jej kanonická misia musela opätovne prehodnocovať. Kanonické misie sa prehodnocovali u tých učiteľov, ktorí neplnili riadne podmienky. Kanonickú misiu na dobu neurčitú mala žalobkyňa platnú, pretože si prehlbovala kompetencie v predmete náboženská výchova absolvovaním aktualizačného vzdelávania v rokoch 2010 – 2011 a 2012 – 2013, ktoré boli ukončené vydaním osvedčenia. V školskom roku 2010/2011 na škole vykonávala Štátna školská inšpekcia Trnava hĺbkovú kontrolu a nebola vznesená námietka voči neplatnosti kanonickej misie u žalobkyne. Žalobkyňa spĺňa všetky osobnostné, morálne aj kvalifikačné predpoklady pre vyučovanie náboženskej výchovy. Pre žalobkyňu nepredstavuje žiadny problém podať si novú žiadosť o udelenie kanonickej misie a obnoviť si tak jej platnosť. Predmetom sporu ale nie je platnosť kanonickej misie žalobkyne, ani jej predchádzajúce pracovné pomery, ale prijímacie konanie z roku 2019. 26. V ďalšej časti odvolania sa žalobkyňa venovala svojím osobnostným a morálnym predpokladom. Uviedla, že má splnené kvalifikačné, morálne a osobnostné predpoklady na pracovnú pozíciu učiteľky slovenského jazyka a literatúry, náboženskej výchovy a etickej výchovy. Prednosťou žalobkyne podľa jej presvedčenia sú výborné komunikačné schopnosti, organizačné schopnosti, zmysel pre zodpovednosť, samostatnosť, spoľahlivosť, vôľa neustále sa vzdelávať a tieto jej osobnostné predpoklady zodpovedajú vysokým nárokom na výkon pozície učiteľa všeobecno-vzdelávacích predmetov. Žalobkyňa osobnostné predpoklady uviedla v žiadosti o prijatie do zamestnania, zatiaľ čo A. J. K. vo svojej žiadosti tieto neuviedla. Žalovaná doteraz nepredložila ako dôkaz životopis A. J. K. o prehľade zamestnania, pracovného zariadenia, ktorý by preukazoval praktické skúsenosti s vyučovaním náboženskej výchovy, ako aj uvedenie dĺžky pedagogickej praxe. A. K. nespĺňala odbornú požiadavku na zodpovednej úrovni a všetky potrebné kritériá pre danú pracovnú pozíciu. A. K. nikdy predtým na predmetnej škole nepôsobila na pozícii učiteľky náboženskej výchovy, nevyučovala tento predmet na základnej škole v pôsobnosti Mesta Skalica, jej práca v charite nepredstavuje priamu pedagogickú činnosť a nemá nič spoločné s výchovno-vzdelávacím procesom. A. K. nemala žiadne praktické skúsenosti s výukou náboženskej výchovy, čo vylučuje tvrdenie, že splnila všetky potrebné kritériá – kvalifikačné predpoklady na túto pracovnú pozíciu. Žalobkyňa je presvedčená, že zo strany žalovanej prišlo pri prijímaní do zamestnania k porušeniu zásady o rovnakom zaobchádzaní, transparentnosti, sociálnej spravodlivosti a rodovej príležitosti. Boli uprednostnené netransparentné praktiky, ktoré zvýhodnili A. K., kde odborná kvalifikácia nebola kľúčovým kritériom, ale prihliadalo sa pravdepodobne na skutočnosť, že manžel A. K. je zamestnancom Mestského úradu Skalica a predmetná škola patrí do zriaďovateľskej pôsobnosti Mesta Skalica. A. K. vyučovala náboženskú výchovu štyri roky podľa názoru žalobkyne neodborne. Kánonické misie A. K. pravdepodobne neboli udelené, pretože nenastúpila na akreditované teologické prípadne katechetické štúdium. Odvolateľka žiada do spisu predložiť dokument – vysokoškolský diplom s aprobáciou špeciálna pedagogika, resp. vysvedčenie o absolvovaní rozširujúceho štúdia špeciálnej pedagogiky A. K., ktorým sa preukáže jej odbornosť špeciálneho pedagóga. Odvolateľka opätovne zdôraznila, že na pracovnú pozíciu učiteľky náboženskej výchovy pre školský rok 2019/2020 predmetná škola evidovala tri žiadosti a nie tridsať, pravdepodobne išlo o pracovné pozície pedagogický asistent a vychovávateľka, kde sa od uchádzačov vyžaduje minimálne stredoškolské vzdelanie. Odvolateľka poukázala aj na to, že žalovaná žalobkyňu a jej sestru pozvala na výberové konanie učiteľky slovenského jazyka a asistentky učiteľa, pričom žalovaná v rámci svojho ústneho prednesu na pojednávaní nešpecifikovala, nekonkretizovala priebeh obidvoch výberových konaní a žalobkyňa následne uviedla a opísala ako s ňou žalovaná pri týchto výberových konaniach zaobchádzala, zdôrazňujúc najmä dlhé čakanie na výsledky výberového konania. 27. Odvolateľka pokračovala, že o vysokých schopnostiach viesť ľudí a vysokej miere jej zodpovednosti svedčí aj skutočnosť, že bola pravidelne nominovaná politickou stranou do volebných komisií, kde vykonávala funkciu predsedníčky okrskovej volebnej komisie. Žalobkyňa je presvedčená, že jej odborné vedomosti, osobné a morálne predpoklady sú dostatočnou zárukou pre pozíciu učiteľky slovenského jazyka a literatúry, náboženskej výchovy a etickej výchovy a žalovaná by získala vysoko odborne a morálne zdatnú osobu, ktorá spĺňa nielen nadobudnuté vedomosti, ale má aj pracovné skúsenosti, cit pre čestnosť a dodržiavanie morálnych hodnôt.
28. Následne žalobkyňa poukázala na to ako si musela odpracovať základnú sociálnu dávku v sume 64,70 Eur v rozsahu 32 hodín mesačne u organizátora Centrum voľného času Skalica, kde boli znevážené jej pedagogické schopnosti, nielen že nebola dôchodkovo poistená, ale ani obdobie sedemročného pôsobenia v tejto organizácii sa jej nezapočítalo do dĺžky pedagogickej praxe. Žalobkyňa nemala žiadne sociálne istoty v porovnaní s A. K., ktorá bola v pracovnoprávnom vzťahu so žalovanou a zároveň v trvalom pracovnom pomere s Bratislavskou arcidiecéznou charitou. V čase uzatvorenia pracovnej zmluvy so žalovanou v roku 2019 nebola uchádzačkou o zamestnanie evidovanou na ÚPSVaR a nenachádzala sa ani v stave hmotnej núdze, čím sa vylučuje tvrdenie právnej zástupkyne žalovanej, že jej sociálny status bol rovnaký (bod 25 rozsudku). Žalobkyňa je evidovaná na ÚPSVaR, patrí k znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie na trhu práce, nachádza sa v stave hmotnej núdze, nemá žiadny príjem zo zárobkovej činnosti a ešte si musela odpracovať základnú sociálnu dávku 64,70 eur, čo A. K. nikdy nemusela absolvovať. Pre žalobkyňu bolo voľné pracovné miesto pracovnou príležitosťou a otázkou existencie cestou naplnenia si svojho životného sna a priestorom pre uplatnenie sa v profesii, na ktorú sa pripravovala celoživotným vzdelávaním. Následne poukázala na znenie ust. § 6 zák. č. 5/2004 Z.z. Zákona o službách v zamestnanosti. Následne odvolateľka poukázala na okolnosti vykonávania pracovnej činnosti v Centre voľného času v období pandémie Covid-19, ako i v Záhorskom múzeu v Skalici a zdôraznila, že žalobkyňa prirodzene chránila svoje zdravie, ako aj zdravie a životy svojej rodiny, rodinných príslušníkov v dôchodkovom veku, preto nie je korektné hodnotiť, posudzovať a robiť závery, že žalobkyňa uprednostňovala svoje potreby a požiadavky pred poskytnutím potrebnej pomoci Centru voľného času. Preto nie je vhodné hodnotiť, kritizovať a posudzovať konanie žalobkyne ako jej morálne zlyhanie, ktoré by malo negatívny dopad, pre ktorý by sa nemohla žalobkyňa v máji 2019 uchádzať u žalovanej o pracovné miesto učiteľa náboženskej výchovy. Pre nový školský rok 2019/2020 sa teda vylučuje tvrdenie, že žalobkyňa nemá osobnostné a morálne predpoklady pre potreby iných, má diametrálne odlišný prístup a v tom čase uprednostňovala svoje potreby a požiadavky pred poskytnutím potrebnej pomoci Centru voľného času (bod 11 rozsudku). 29. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa poukázala na porušovanie jej práv v súdnom konaní zo strany právneho zástupcu žalovanej, keď nedôvodne podal námietku miestnej nepríslušnosti, v dôsledku čoho došlo k prieťahom, pričom rozpísala priebeh rozhodovania o tejto námietke. Ďalšie prieťahy boli spôsobené protipandemickými opatreniami a preložením zákonnej sudkyne JUDr. Dominiky Horváthovej na Krajský súd v Trnave a Mgr. Pavla Ištoka na Správny súd v Bratislave. Žalobkyňa preto zváži možnosť domáhať sa primeranej nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa tiež označila útoky v písomných vyjadreniach právnych zástupcov žalovanej voči žalobkyni s tým, že ju mrzí, že v zmysle § 102 písm. e) CSP súd nevyhodnotil vyjadrenie ku konaniu z 31.1.2022 a vyjadrenie k dokazovaniu z 29.2.2024 právnej zástupkyne žalovanej, za hrubé a urážlivé podania voči žalobkyni, ako to žalobkyňa subjektívne vnímala. Ohradila sa voči predloženej korekcii listu určenej primátorke G. N. A. s tým, že bola porušená ochrana listového tajomstva, tajomstva dopravných správ a iných písomností a mohlo dôjsť aj k porušeniu listového tajomstva a ustanovení o GDPR, keď bez súhlasu žalobkyne pravdepodobne právna zástupkyňa žalovanej sprístupnila súkromný list adresovaný primátorke Mesta Skalica a požiadala učiteľku slovenského jazyka a literatúry A. A. I. o vykonanie korektúry. Táto učiteľka nebola v súdnom konaní priamo súdom písomne vyzvaná ani poverená, aby vykonala korektúru textu a zhodnotila úroveň a kvalitu písomného prejavu a odborných schopností zo slovenského jazyka žalobkyne. Ochrana osobných údajov občanov je zaručená aj Ústavou SR čl. 22 ods. 1. Uvedené žalobkyňa vníma ako útok na svoju osobu a porušenie jej občianskych práv, preto v zmysle § 11 a 12 Občianskeho zákonníka žiada súd o ochranu svojej osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj svojho mena a prejavov osobnej povahy. 30. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa poukázala na nátlak na ňu právnymi zástupcami žalovanej na pojednávaniach. Na pojednávaní dňa 8.12.2022 právny zástupca žalovanej M. M. O. a žalovaný 2 A. O. A. podľa žalobkyne manipulatívnymi praktikami nútili žalobkyňu, aby zobrala žalobu v celom rozsahu späť s tým, že žalované strany si nebudú žiadať, aby im súd priznal právo na trovy konania. Pojednávanie bolo asi účelovo odročené z dôvodu kolízie termínov a pre pracovnú neschopnosť koncipientky. Na pojednávaní dňa 2.2.2024 právna zástupkyňa žalovanej navrhla, že keď žalovaná zoberie žalobu v celom rozsahu späť, protistrana si nebude nárokovať trovy konania. Pokiaľ Krajský súd v Trnave rozhodne o zrušení prvoinštančného rozhodnutia a vráti vec súdu prvej inštancie, tak žalobkyňa navrhuje výsluch svedka A.. G. G. P. Q., správcu farnosti Skalica.
31. V závere odvolania žalobkyňa žiadala, aby apelačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému na ďalšie konanie, aby bolo najmä riadne vykonané a doplnené dokazovanie oboznámením listinami, výsluchom účastníkov a výsluchom dôležitých svedkov, keďže prvoinštančný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne posúdil. Žalobkyňa ďalej navrhla, aby konajúci súd v zmysle § 257 CSP rozhodol, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva, keďže priznanie náhrady trov je v rozpore s dobrými mravmi a žalobkyňa to považuje za neprimeranú tvrdosť. V rámci posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade žalobkyne nastala výnimočná situácia, keďže súd je povinný prihliadnuť aj na majetkové, sociálne, rodinné, osobné a iné pomery strán sporu. Žalobkyňa má nízky, prakticky žiadny príjem a je odkázaná na dávku v hmotnej núdzi, o čom prikladá potvrdenie. Podľa názoru žalobkyne jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby počas konania mala poskytnutý priestor, v ktorom by mohla uskutočňovať a uplatňovať svoje návrhy, námietky, argumenty a tiež dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k náhrade trov konania. 32. Odvolateľka spolu s odvolaním predložila potvrdenia Mesta Skalica, že bola opakovane predsedom komisie volieb do Európskeho parlamentu 8.6.2024, predsedom komisie volieb prezidenta SR 6.4.2024 a 23.3.2024, predsedom komisie pre voľby do NR SR dňa 30.9.2023, predsedom komisie pre referendum dňa 21.1.2023. Pripojila tiež potvrdenie o poberaní dávky v hmotnej núdzi za rok 2024, z ktorého vyplýva, že od januára do apríla brala dávku vo výške 180,- Eur mesačne, ako i o poberaní dávky v hmotnej núdzi za rok 2023, z ktorého vyplýva, že to poberala dávku od 137,90 Eur až po 180,- Eur mesačne. Z pripojeného potvrdenia ÚPSVaR Senica vyplýva, že žalobkyňa je vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1.7.2012 a ku dňu 29.4.2024 evidencia trvá. Z potvrdenia Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Skalica zo dňa 31.8.2022 podpísanej A. A. A. farárom vyplýva, že žalobkyňa a jej sestra boli uvedeného dňa na farskom úrade v Skalici a oboznámili ho so situáciou hľadania zamestnania učiteľky v minulosti aj dnes. K odvolaniu je tiež pripojené elektronické oznámenie o výsledku pracovného pohovoru žalobkyne u žalovanej zo dňa 9.8.2023 s tým, že na pozíciu pedagogický asistent nebola vybraná. Odvolateľka tiež pripojila potvrdenie o hľadaní zamestnania na ZŠ u žalovanej zo dňa 27.6.2023. Pripojila oznámenie žalovanej o voľnom pracovnom mieste pedagogického asistenta zo dňa 23.6.2023, oznámenie o výsledku pracovného pohovoru zo dňa 14.7.2022 s tým, že nebola vybraná na pracovné miesto učiteľky slovenského jazyka a literatúry na škole, potvrdenie o hľadaní zamestnania od žalovanej s tým, že žalobkyňa sa dňa 16.6.2022 uchádzala o prijatie do zamestnania, pozvánku na pracovný pohovor od žalovanej pre žalobkyňu zo dňa 2.6.2022, potvrdenie o hľadaní zamestnania vystavené žalovanou pre žalobkyňu s tým, že dňa 26.5.2022 sa uchádzala o prijatie do zamestnania, oznámenie žalovanej o voľnom pracovnom mieste na pozíciu učiteľ slovenského jazyka zo dňa 18.5.2022. 33. Žalovaná odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalobkyne predložila prostredníctvom svojho advokátka písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že s odvolaním nesúhlasí, považuje ho za nedôvodné, zmätočné, mnohokrát absolútne nesúvisiace s predmetom sporu, pričom odvolateľka neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by podporili dôvodnosť podanej žaloby, resp. tvrdenú nesprávnosť prvoinštančného rozsudku a navrhla, aby odvolací súd odvolanie zamietol, pričom zároveň žiadala priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 34. Podľa žalovanej rozsudok je riadne odôvodnený a súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalobkyne. Je nepochybné, že žalobkyňa má právo na prístup k zamestnaniu, v jeho uplatňovaní jej nič a nikto nebráni. Samotné právo na prístup k zamestnaniu nemožno chápať ako právo získať konkrétnu pracovnú pozíciu. Žalobkyňa má možnosť uchádzať sa o zamestnanie bez obmedzení v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, pričom uvedené právo aj využila, keď sa pracovných pohovorov aj zúčastnila. Žalobkyňa opätovne rozsiahlo popisuje proces výberového konania u žalovanej. Odvolanie je v tejto časti zmätočné a nezrozumiteľné, keď popisuje ako prebiehali jednotlivé kroky tohto výberového konania a nepochopiteľne ozrejmuje aký by bol postup v prípade, ak by bola pracovná pozícia sprostredkovaná cez ÚPSVaR. Nie je zrejmé z akého dôvodu odvolateľka opakuje skutočnosti týkajúce sa kánonickej misie, keď súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v udelení a platnosti kánonickej misie na dobu určitú a neurčitú nie je rozdiel a nevzhliadol v tomto smere žiadny dôvod diskriminácie. V časti o postupe žalovanej pri prijímaní do zamestnania, žalobkyňa opätovne popiera tvrdenia, ktoré zazneli na pojednávaniach, pričom súd danými tvrdeniami ani nepodporil samotné odôvodnenie rozsudku. Tvrdenie odvolateľky, že zamestnávateľ má povinnosť vybrať a zamestnať najkvalitnejšieho z uchádzačov o prácu označila žalovaná za nepochybne pravdivé, avšak subjektívny pocit žalobkyne, že práve ona mala byť najkvalitnejším uchádzačom o dané zamestnanie nemožno vnímať ako diskrimináciu
jej osoby. V konaní bolo nepochybne preukázané, že A. K. bola kvalifikovaná, spĺňala požadované odborné aj morálne predpoklady pre prijatie do zamestnania na pozíciu učiteľa náboženskej výchovy. Jej vysoký morálny a odborný kredit podporuje aj skutočnosť, že bola prijatá Pápežom R. na audienciu. Žalobkyňa v odvolaní nedôvodne popisuje výberové konania, ktoré u žalovanej prebehli v rokoch 2022 a 2023, teda v období nesúvisiacom s predmetom tohto súdneho konania. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní popisuje svoj sociálny status, žalobkyňa zdôraznila, že zamestnávateľ je povinný vybrať spomedzi uchádzačov o zamestnanie toho, ktorý spĺňa všetky kvalifikačné, morálne a osobnostné predpoklady, zároveň ale poukazuje na to, že ona mala dostať predmetné pracovné miesto, keďže ho v porovnaní s A. K. viac potrebovala. Časť odvolania žalobkyne týkajúcej sa opatrení na úseku pomoci hmotnej núdzi a v priebehu pandémie Covid-19 nijako nesúvisí s predmetným konaním. Pokiaľ odvolateľka poukazuje na porušovanie jej práv a údajné útoky rôznych osôb voči nej, nie je zrejmé o aké útoky sa jedná a čo na základe týchto tvrdení žiada, odvolanie žalobkyne je v tejto časti nezrozumiteľné. 35. Žalovaná poukázala tiež na to, že žalobkyňa v odvolaní priložila množstvo príloh, nie je však zrejmé aké skutočnosti podstatné pre toto súdne konanie uplatnené v súlade s § 366 CSP sa majú danými prílohami preukázať, keďže v samotnom texte odvolania na ne žalobkyňa nijakým spôsobom nepoukazuje. Ani jedna z predložených listín nepreukazuje, že by došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na uplatnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP, z obsahu odvolania nie je zrejmé, že žalobkyňa v odvolaní napáda ani skutkovú, ani právnu stránku rozhodnutia. Žalobkyňa len zopakovala jej údajné tvrdenia a vyjadrenia, ktoré uvádzala počas celého konania. Subjektívny názor žalobkyne, že žalovaný prijal do pracovného pomeru inú osobu, napriek tomu, že žalobkyňa údajne najlepšie spĺňa kvalifikačné predpoklady na danú pozíciu, v žiadnom prípade nemôže byť diskrimináciou. Je tak nepochybné, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, odvolanie je tak v celom rozsahu nedôvodné. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 112/2021, kde súd skonštatoval, že aj v antidiskriminačných sporoch nesie žalobca dôkazné bremeno – súdu musí oznámiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne už na prvý pohľad usúdiť, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a že zároveň k jej porušeniu došlo z diskriminačných dôvodov. 36. S časťou odvolania, kde žalobkyňa žiada, aby súd nepriznal žalovanej náhradu trov konania, s týmto žalovaná nemôže súhlasiť. Žalobkyňa až do podania odvolania nepoukazovala na ust. § 257 CSP. Toto ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami, jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako protistrany. Postup, keď sa žalovaný musel brániť proti podanej žalobe, bol úspešný vo veci samej v celom rozsahu a súd by mu nepriznal nárok na náhradu trov konania, by bol nespravodlivý a v značnom rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa bola v konaní riadne zastúpená, mohla navrhnúť nepriznanie trov konania protistrane a svoj návrh riadne odôvodniť. Takúto požiadavku však nevzniesla a ani neuviedla žiadne relevantné dôvody. Okrem toho požiadavka žalobkyne nepriznať žalovanej trovy konania predstavuje novoty v konaní v zmysle § 366 CSP, na ktoré nie je možné prihliadať. V tejto súvislosti žalovaná tiež zdôraznila nedostatočné financovanie školstva v SR, čo je všeobecne známou informáciou. Žalovaná na rozdiel od žalobkyne, si nemá možnosť samostatne zabezpečiť žiadny príjem nad zákonom daný rámec. Je to potom nutné považovať za absolútne nekorektné konanie žalobkyne, ktorá iniciuje spor voči žalovanej, ktorá musí vynakladať finančné prostriedky za účelom ochrany svojich práv, žalobkyňa je v konaní neúspešná a následne v odvolacom konaní uvedie, že nesúhlasí s priznaním trov žalovanej. 37. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili. 38. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP). 39. Predmetom konania sú žalobou, po pripustených zmenách, uplatnené nároky žalobkyne voči žalovanej z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní žalobkyne do zamestnania u žalovanej na pracovnú pozíciu učiteľky náboženskej výchovy v školskom roku 2019/2020 tak, ako je žalobný petit rozpísaný vyššie v ods. 1. 40. Premetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom, tak i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či boli naplnené odvolaním uplatnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP v intenciách podaného odvolania popísaného vyššie. 41. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, nezistil ani nesprávny procesný postup prvoinštančného súdu, ani, že by zistený skutkový stav neobstál, pretože by boli prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli dosiaľ uplatnené, nezistil teda naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov uplatnených odvolateľkou a preto jej nemôže dať za pravdu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej argumentácie odvolateľky, dopĺňa iba nasledovné: 42. Prioritne je potrebné uviesť, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (medzi ktoré v zmysle § 149 CSP patria aj skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dôkazov), ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (tzv. novôt) je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok taxatívne vymenovaných v ust. § 366 pod písm. a) až d) CSP, teda ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobkyňa nepreukázala, ale ani len netvrdila splnenie niektorých z podmienok, za splnenia ktorých zákon pripúšťa novoty v odvolacom konaní. V dôsledku toho už na nové, až v odvolaní predložené a navrhnuté dôkazy, nebolo možné prihliadať. Jedná sa najmä o listinné dôkazy pripojené k odvolaniu (viď. odsek 32) a návrhy na dôkazy od žalovanej o zlých skúsenostiach so žalobkyňou v rámci pracovnoprávneho či obdobného vzťahu. K argumentácii žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu sa žiada dodať, že súd o aplikácii ustanovenia § 257 CSP rozhoduje ex offo, ako aj prvoinštančný súd postupoval, posúdenie prípadnej aplikácie § 257 CSP nie je viazané na návrh strany. V tomto prípade preto nejde o novotu v zmysle § 366 CSP. 43. Žalobkyňa v konaní tvrdila (viď aj ostatnú pripustenú zmenu petitu č.l. 477), že žalovaný vo vzťahu k nej porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania z hľadiska: veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska) a sociálneho zabezpečenia. 44. V zmysle súdom prvej inštancie náležite aplikovaného ust. § 41 ods. 8 Zákonníka práce zamestnávateľ pri prijímaní fyzickej osoby do zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania ak ide o prístup k zamestnaniu (§ 13 ods. 1 a 2). V zmysle odkázaného § 13 Zákonníka práce zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ad antidiskriminačný zákon). Podľa ods. 2 v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy,
príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 45. V zmysle obdobného ust. § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. Antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 46. Podľa súdom prvej inštancie rovnako náležite aplikovaného ust. § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 47. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že v antidiskriminačných sporoch slovenský zákonodarca implementovaním európskych antidiskriminačných smerníc obrátil dôkazné bremeno a vo väčšej miere ním zaťažil žalovaného. Žalobcovi ale nestačí len poukázať na to, že bol diskriminovaný, ale musí predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a až potom dôjde k prechodu povinnosti preukázať, že k diskriminácii nedošlo, na žalovaného. Povinnosťou žalobcu je teda preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, ktorá je alebo by mohla byť na rovnakej pozícii ako žalobca, voči nej však nebola aplikovaná diskriminácia. Žalobca je povinný preukázať aj dôvod, kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácia zakázaná (viď cit. § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona a § 13 ods. 2 Zákonníka práce). Ďalej je potrebné, aby žalobca preukázal vznik ujmy, ktorá mu vznikla na základe nedodržania práva na rovnaké zaobchádzanie. Medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou ujmou musí existovať príčinná súvislosť. Žalobcovi stačí predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať diskrimináciu zo strany žalovaného, na čo stačia aj nepriame dôkazy. Žalobca teda nemusí preukázať s istotou, že došlo k diskriminácii, postačuje len určitá miera pravdepodobnosti. 48. Otázkou dôkazného bremena v antidiskriminačnom spore sa zaoberal i Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 16/09 poukázanom prvoinštančným súdom. Ústavný súd v tomto rozhodnutí uviedol, že subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy... totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napríklad jeho rasa, či etnická príslušnosť. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. 49. Diskriminácia môže spočívať v zámernom znevýhodňovaní a vytváraní nerovných podmienok, pričom pod pojmom diskriminácia možno vo všeobecnosti rozumieť zaujaté neuznávanie rovnosti rozlišovania osôb pri priznávaní práv, výhod a podobne. O diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách, bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje zdôvodnenie, ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumný rámec primeranosti medzi použitými prostriedkami a zamýšľaným cieľom. Až v prípade, že zo strany zamestnanca sú preukázané skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. 50. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych a teoretických východísk, povinnosťou žalobkyne bolo tvrdiť a preukázať rozdiel v zaobchádzaní s ňou žalovaným, spočívajúci v jej bezdôvodnom znevýhodnení pri uchádzaní sa o dané pracovné miesto, v porovnaní s inou osobou, ktorá bola na
rovnakej pozícii ako ona, voči ktorej však nebola aplikovaná diskriminácia. Zároveň tiež preukázať aj dôvod (pohnútku), kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácia zakázaná. 51. Ako bolo uvedené vyššie, žalobkyňa v konaní tvrdila porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, resp. diskrimináciu svojej osoby žalovaným z ňou uvedených dôvodov: veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska), sociálneho zabezpečenia, pričom ale (ako to správne ustálil prvoinštančný súd) neuviedla žiadne konkrétne objektívne skutočnosti, z ktorých by vyplynula diskriminácia jej osoby zo žiadneho z daných dôvodov. V konaní zostalo úplne neznámym, nezdôvodneným a nevysvetleným, prečo a ako v predmetnom výberovom konaní mala byť žalovaná (ktorá sa porovnávala s prijatou uchádzačkou A. J. K.) diskriminovaná vo vzťahu práve k jej veku, pohlaviu, náboženskému presvedčeniu, vzdelaniu, národnostnému alebo etnickému pôvodu (priezviska), prípadne sociálnemu zabezpečeniu. Žalobkyňa netvrdila ani nepreukázala v čom bol rozdiel v zaobchádzaní s ňou a s danou A. K., príp. iným potenciálnym uchádzačom, voči ktorému nebola aplikovaná diskriminácia z ňou poukázaných dôvodov. Nepreukázala ani žiaden dôvod, kvôli ktorému malo k zakázanej diskriminácii dôjsť a takáto konkrétna skutočnosť zakladajúca jej diskrimináciu z ňou uvedených dôvodov sa z preukázaných okolností prípadu nedá ani vydedukovať. Prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku preto správne uzavrel, že žalobkyňa prioritne neuniesla svoje bremeno tvrdenia a dôkazu, keď v zmysle § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona neoznámila súdu skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne a objektívne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania ani k postupu v rozpore s dobrými mravmi. Samotný prezentovaný subjektívny názor žalobkyne na diskrimináciu jej osoby v danom vzťahu so žalovaným, nemôže byť dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V ostatnom v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom, s ktorým sa stotožňuje. 52. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd v odôvodnení uviedol všetky náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP, vyčerpávajúco rozpísal rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré správne aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, pričom právne závery aj primerane vysvetlil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia a tvrdenie odvolateľky, že je nepreskúmateľné, preto nemá reálny základ. 53. K obsahu odvolania žalobkyne je potrebné dodať, že pre toto konanie, s poukazom na vyššie citovanú rozhodujúcu hmotnoprávnu úpravu, bolo irelevantné, či žalobkyňa spĺňala všetky osobnostné, morálne a kvalifikačné predpoklady na vyučovanie náboženskej výchovy a či naopak druhá uchádzačka A. J. K. tieto predpoklady podľa tvrdenia žalobkyne napĺňala v nižšom rozsahu. Rovnako nepodstatný bol priebeh ďalších následných výberových konaní u žalovaného v roku 2022, na ktoré poukazovala odvolateľka. Nijako nesúvisí s predmetom konania to, že žalobkyňa si musela odpracovať poberanú základnú sociálnu dávku v rozsahu 32 hodín mesačne u organizátora Centrum voľného času Skalica, na čo v odvolaní rozsiahlo poukazuje. Pre rozhodnutie daného sporu je tiež bez významu, či žalobkyňa je evidovaná na ÚPSVaR, patrí k znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie, nachádza sa v stave hmotnej núdze a poberá sociálnu dávku, ktorú si musela odpracovať. Rovnako za irelevantné pre danú vec odvolací súd považoval odvolateľkou podrobne popisované okolnosti počas pandémie COVID-19 v čase jej pôsobenia v Centre voľného času Skalica alebo v Záhorskom múzeu Skalica. 54. Odvolaciemu súdu nie je z odvolania zrejmé, čo žalobkyňa sledovala poukazovaním na súdne prieťahy, ktoré podľa nej vznikli z dôvodu námietky miestnej nepríslušnosti podanej právnym zástupcom žalovanej. Takýto procesný úkon je právom strany v konaní. Tým, že bola podaná námietka miestnej nepríslušnosti zo strany žalovaného, o ktorej museli rozhodnúť súdy, tým, že súd neuložil poriadkovú pokutu za žalobkyňou označené písomné vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej, ani to, že právny zástupca žalovanej mali na žalobkyňu na pojednávaniach robiť nátlak tým, že keď zoberie žalobu späť, protistrana si nebude nárokovať náhradu trov, ani príp. porušenie listového tajomstva zadaním korektúry textu listu žalobkyne určeného primátorke, nespadá pod odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Podmienkou odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP totiž je iba nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým však bolo strane znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva a to naviac v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo nebolo splnené. Pokiaľ odvolateľka žiada súd s poukazom na § 11 a 12 Občianskeho zákonníka o ochranu
osobnosti z titulu porušenia listového tajomstva zo strany právnej zástupkyne žalovanej (pričom nie je jasné o aký procesný úkon ide), toto nebolo predmetom tohto konania, a v zmysle § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť, teda ani rozširovať (§ 140 CSP), musí sa s príslušnou žalobou obrátiť na súd. 55. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 56. Žalobkyňa v závere odvolania navrhla, aby konajúci súd v zmysle § 257 CSP rozhodol, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva, keďže priznanie náhrady trov je v rozpore s dobrými mravmi a žalobkyňa to považuje za neprimeranú tvrdosť s tým, že v rámci posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa nastala výnimočná situácia, keďže súd je povinný prihliadnuť aj na majetkové, sociálne, rodinné, osobné a iné pomery strán sporu a žalobkyňa má nízky, prakticky žiadny príjem a je odkázaná na dávku v hmotnej núdzi, o čom priložila potvrdenie. 57. V zmysle § 257 CMP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, aj keď existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 58. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu je zásada úspechu vo veci vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. Úspech v spore sa pritom zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, teda ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený záujem, by mal mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti procesnej strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strane voči neúspešnej strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý sa v civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení, v ktorého rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy. Úspech jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá strana sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného útoku a obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mala by jej protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR. 59. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257 CSP teda predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné
zákonné ust. tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 CSP pritom nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. Ust. § 257 CSP pritom neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. 60. Vychádzajúc z uvedených právnych a teoretických východísk, po zohľadnení okolností daného prípadu, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyňa nepreukázala, že ide o taký výnimočný prípad, keď sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania plne úspešnej žalovanej. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa je dlhodobo (od roku 2012) nezamestnaná a poberá len dávku v hmotnej núdzi (akt. 180,- eur mesačne), teda sociálne pomery žalobkyne, za situácie, keď žalovaná ako rozpočtová organizácia v pôsobnosti obce v dôsledku podanej žaloby bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých žalobkyňa podľa výsledku sporu nedôvodne zasahovala, je nepostačujúca pre aplikáciu cit. § 257 CSP. V danom prípade by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany a s princípom spravodlivosti, aby žalovaná v konaní zastúpená advokátom, ktorá dôvodne hájila svoje právom chránené záujmy, nedostala príslušnú náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložila. Odvolací súd preto zastáva názor, že v danom prípade neboli preukázané výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by úspešnej žalovanej náhrada trov konania nemala byť priznaná. Správne preto prvoinštančný súd v konaní úspešnej žalovanej priznal náhradu trov prvoinštančného konania voči neúspešnej žalobkyni. 61. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom, v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozsudku súdom prvej inštancie, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov uplatnených žalobkyňou, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom, ako vo všetkých výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil. 62. Úspešnej žalovanej v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 63. Aj v odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto jej vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane, podľa predtým uvedeného, neboli dané. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie. 64. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).