Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 5To/130/2024 2322010290 25. 09. 2025 Mgr. Kristína Ferencziová ECLI:SK:KSTT:2025:2322010290.3
Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného: A. B., pre prečin výtržníctvo podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného A. B. a poškodenej A. B. proti rozsudku Okresného súdu Galanta sp.zn. 11T/6/2022 zo dňa 28.06.2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.9.2025 takto rozhodol: Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX a poškodenej A. B., nar. XX.XX.XXXX, zamietajú. odôvodnenie: 1. Rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej aj len ako „okresný súd“) zo dňa 28.06.2024 bol A. B., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, trvalý pobyt C. – D. E., F. XXXX/XXX uznaný vinným zo spáchania úmyselného prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s úmyselným prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Za čo bol obžalovaný odsúdený podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písm. j) a na § 37 písm. h) Trestného zákona, na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon uloženého trestu podmienečne súd odložil a určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 1 (jeden) rok. Podľa § 288 ods. 1 TP súd odkázal poškodenú: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom F. XXXX/XX G., C. - D. E., s ňou v konaní uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces. 2. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie a to čo do všetkých výrokov. V odôvodnení uviedol, že (citácia): „Odvolanie podané po vynesení rozsudku zo dňa 28.06.2024 odôvodňujeme nasledovne: V prvom rade poukazujeme na jednu zo zásad trestného konania – in dubio pro reo. Máme za to, že v danom prípade existujú dôvodné pochybnosti o tom, či sa skutok stal tak ako je prezentovaný napadnutým rozsudok a či zistená skutková situácia bola konajúcim súdom správne vyhodnotená. V prvom rade je podľa nášho názoru nutné brať na zreteľ dôveryhodnosť svedeckých výpovedí poškodenej, jej matky a jej otca nakoľko preukázateľne nehovorili pravdu o viacerých skutočnostiach súvisiacich s prejedávaným skutkom. Ide najmä o nasledovné skutočnosti. Otec poškodenej (H. I.) nehovoril pravdu keď sa nepriznal k tomu, že sa práve v predmetný deň snažil násilným vniknúť do automobilu obžalovaného. Bez toho aby na to mal dôvod sa snažil vniknúť násilne do automobilu žalovaného, pričom z tejto skutočnosti ho usvedčuje krátky video záznam, ktorý natočila na mobilný telefón manželka obžalovaného. Keď bol na to dotazovaný obhajcom, tak takéto počínanie poprel. Tak či onak tvrdí, že priamo incident, keď malo dôjsť k úrazu poškodenej, nevidel. Takáto svedecká výpoveď je podľa nášho názoru v danom trestnom konaní nepoužiteľná. Čo sa týka postoju poškodenej a jej výpovedí v danom trestnom konaní máme za to, že súd mal prihliadnuť na skutočnosť, že napriek skutočnosti, že adekvátna doba liečenia bola 21 dní, tak poškodená ostala na PN 3 mesiace. Napriek zisteniu tejto, podľa nášho názoru závažnej skutočnosti, súd ju
nebral do úvahy ani adekvátne nevyhodnotil. Kladieme si preto otázku, čo bolo dôvodom prečo ostala poškodená o 9 týždňov dlhšie PN ako si vyžadovalo jej zranenie? Mohol byť hnacou silou pokus o inkriminovanie obžalovaného? Taktiež poukazujeme na skutočnosť, že poškodená uviedla vo svojej výpovedi viackrát nepravdu a to o nasledovných skutočnostiach: jednak tvrdila, že sa nikto nesnažil vniknúť do automobilu obžalovaného, z pozemku B. nikdy nič neodcudzila. Tieto skutočnosti sú vyvrátené priamo dôkazmi založenými priamo v spise. Taktiež súd nebral na zreteľ, že samotný dôvod prečo pristúpila poškodená so svojou matkou k automobilu poškodeného bolo údajne, že sa snažili manželke poškodeného brániť v natáčaní ich domu. Takáto argumentácia je absurdná, lebo manželka obžalovaného jednak nenatáčala dom otca poškodenej ( zo záberov je zrejmé, že manželka obžalovaného natáčal len priebeh odovzdávania maloletej, vidieť maximálne plot z ulice) a napokon na samotnom video zázname poškodená viackrát teatrálne vyhlásila, že si uvedenú situáciu obžalovaný môže natáčať. V skutočnosti ako prvý pristúpil k automobilu obžalovaného otec poškodenej a to v bojovej nálade. Čo sa týka počínania a výpovede matky poškodenej poukazujeme na skutočnosť, že najprv bola z jej strany snaha o inkriminovanie manželky obžalovaného, nakoľko jej ona mala spôsobiť zranenie, avšak napokon (v priestupkovej veci) vysvitlo, že v pri danom skutku nešlo o protiprávne počínanie (manželka poškodeného sa len bránila). Taktiež sa nám javí dôležitosť skutočnosť, že vyšetrenie MRI (ako jediný dôkaz ktorý svedčí o zranení ramena poškodenej) vybavoval matka poškodenej „po známosti“. Kladieme si otázku, akú váhu môže mať takto získaný dôkaz v trestnom konaní? Taktiež poukazujeme na skutočnosť, že z prvých lekárskych správ vôbec nevyplýva, že by malo dôjsť k úrazu ramena poškodenej (v lekárskej správe zo 07.12.2019 sa píše, že ľavá horná končatina bez edému a bez hematómu a v lekárskej správe všeobecnej lekárky z 09.12.2019 sa píše o pomliaždení predlaktia a lakťa). O jej bolestiach v ramene bolo referované až následne, pričom nemožno vylúčiť ani variantu, že k jej úrazu mohlo prísť až následne, nakoľko magnetická rezonancia preukázala poškodenie ramena až po takmer mesiaci od incidentu, avšak nemožno vylúčiť ani chronické poškodenie ramena poškodenej, ku ktorému mohlo dôjsť aj pri jej práci (chyžná v Rakúsku a potom skladníčka pre DHL – doručovateľa, tzn. pracovala manuálne a zdvíhala aj ťažšie predmety) pred incidentom. Uvedené potvrdzuje aj lekársky nález MR, ktorý naznačuje chronické poškodenie ramena – burzitída, ktorá môže byť zapríčinená preťažovaním príslušnej oblasti opakovanými pohybmi1. Okrem iného chronickému poškodeniu ramena u poškodenej nasvedčuje aj nález pri MRI vyšetrení kde o.i. je spomínaná aj artróza, pričom artróza ramenného kĺbu je chronické ochorenie, ktoré je založené na poškodení chrupavkového tkaniva, po ktorom nasleduje výskyt kostných výrastkov a obmedzená pohyblivosť. Najčastejšie ňou trpia starší ľudia, ale môže byť aj dôsledkom ťažkej fyzickej práce a taktiež zápalové procesy prispievajú k skorému rozvoju patológie2. Sme názoru, že obžaloba aj odsúdenie klienta je založené v podstate len na výpovediach poškodenej a jej rodinných príslušníkov. Čo sa týka Odborného vyjadrenia, číslo 15/2020, znalca MUDr. Ervina Chomču, to bolo vyhotovené vo veci objasňovania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. písm d) Zákona č. 372/1990/.b. ČVS: ORPZ - GA - OPP5 - 2020/000123 ešte dňa 17.04.2020, teda 5 mesiacov pred vznesením obvinenia voči mandantovi, ktoré bolo vydané OČTK dňa 30.09.2020. pod ČVS ORP-311/SL-GA-2020. Z hľadiska kontradiktórnosti trestného konania ako oponovania, resp. protirečenia strán, sa súdna prax vo vzťahu k prípravnému konaniu vyprofilovala tým spôsobom, že v konaní pred súdom sa v zásade môže vykonať dôkaz z prípravného konania len vtedy, ak tento dôkaz bol vykonaný už v prípravnom konaní kontradiktórnym spôsobom. To znamená, že tieto dôkazy boli vykonané keď buď obvinený alebo jeho obhajca boli prítomní pri týchto procesných úkonoch alebo mohli byt' prítomní. Taktiež poukazujeme na zmarenú časť prípravného konania, keď OČTK nezabezpečil účasť tretej osoby, čím sa stali výsluchy svedkov nepoužiteľné. Taktiež konajúci súd nebral na zreteľ, že políciu po incidente volal obžalovaný s ohľadom obavy o zdravotný stav svojej manželky J. B., je preto otázne, či by tak spravil aj v prípade, ak by použil násilie voči poškodenej. Taktiež poukazujeme na skutočnosť, že svedkovia podľa ich vlastných výpovedí mali vopred k dispozícii svedecké výpovede z trestného spisu, čo sami potvrdili na hlavnom pojednávaní – je preto otázne, či si svoje svedecké výpovede vopred neodkonzultovali a nezladili. 1B. 2B. Napokon poukazujeme na skutočnosť, že prvostupňový súd mohol brať na zreteľ, že v danom prípade mohlo ísť zo strany obžalovaného o nutnú obranu, nakoľko je zrejmé, že prvotný útok prebehol zo strany poškodenej a jej matky a obžalovaný len bránil svoju manželku a jej majetok (mobil) pričom
argumentácia, že poškodená a matka poškodenej jej chceli brániť v natáčaní, tým že jej clonili je absurdná. Vzhľadom na uvedené navrhujeme napadnutý Rozsudok Okresného sudu Galanta, č.k. 11T/ 6/2022 zo dňa 06.08.2024 zrušiť obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.“ 3. Poškodená podala odvolanie voči výroku o náhrade škody, ktoré odôvodnila písomne prostredníctvom splnomocnenca nasledovne: „V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uvádza, že poškodenou uplatnený nárok na bolestné a stratu na zárobku nekorešponduje so znením skutkovej vety, pričom za účelom komplexnejšieho posúdenia nároku na náhradu škody by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré však presahuje potreby trestného konania. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa odkázal poškodenú na civilný proces, v rámci ktorého sa civilný súd môže plne venovať nároku na náhradu škody, neviazaný účelom trestného konania. V rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvého stupňa napr. konštatoval, že bolestné zahŕňa aj zranenia nezistené, resp. nekonštatované v odbornom vyjadrení a obžalobou nežalované, napr. pomliaždenie ramena a pomliaždenie predlaktia. Strata na zárobku vyčíslená poškodenou zase zahŕňa aj mesiace, počas ktorých podľa odborného vyjadrenia nebola potrebná dočasná PN. Poškodená si podaním zo dňa 16.02.2022 uplatnila v trestnom konaní nárok na náhradu škody v celkovej výške 4.148,83,-EUR, pričom nárok pozostával z bolestného vo výške 1.823,40,-EUR a zo straty na zárobku spolu vo výške 2.325,43,-EUR za mesiace 12/2019 až 03/2020. Poškodená je toho názoru, že o nároku poškodenej bolo možné, vzhľadom na skutkovú vetu, rozhodnúť aspoň sčasti a so zvyškom nároku odkázať poškodenú na civilný proces. Povedané inak, poškodená napáda postup súdu prvého stupňa, ktorý odkázal poškodenú na civilný proces s celým uplatneným nárokom, hoci je poškodená toho názoru, že bolo možné v napadnutom rozsudku rozhodnúť aspoň o časti uplatneného nároku. Nárok uplatnený poškodenou bol počas prípravného konania ako aj následne v konaní prd súdom riadne zdokumentovaný, škoda bola riadne vyčíslená a táto vychádzala z dôkazov oboznámených počas hlavného pojednávania. Poškodená si v podaní zo dňa 16.02.2022 uplatnila bolestné v celkovej výške 1.823,40,-EUR, pričom k tejto sume dospela tak, že 90 bodov v zmysle lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vynásobila sumou 20,26, EUR, ktorá suma predstavovala 2% z priemernej mesačnej mzdy za rok 2018. V lekárskom posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia lekár sčítal body za 4 diagnózy, konkrétne pomliaždenie ramena, pomliaždenie predlaktia, natrhnutie nadhrebeňového svalu a natrhnutie iného svalu hornej končatiny, čo predstavuje spolu 90 bodov. Súd prvého stupňa však sporuje zistené zranenia zahrnuté do hodnotenia, konkrétne pomliaždenie ramena a pomliaždenie predlaktia, nakoľko tieto podľa jeho názoru nevyplývajú zo skutkovej vety obžaloby. Poškodená je toho názoru, že ak mal súd prvej inštancie za preukázané na základe odborného vyjadrenia č. 15/2020 diagnózy – natrhnutie nadhrebeňového svalu a natrhnutie iného svalu hornej končatiny, spolu ohodnotené na 60 bodov (v zmysle lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia), nič nebránilo tomu, aby súd prvého stupňa priznal bolestné za tieto dve diagnózy a vynásobil 60 bodov so sumou 20,26,-EUR, ktorá predstavuje 2% z priemernej mesačnej mzdy za rok 2018. Napadnutým rozsudkom tak mohol byť poškodenej priznaný nárok na bolestné vo výške 1.215,60,-EUR, tj. aspoň čiastočne uplatnený nárok. Vo vzťahu k diagnózam – pomliaždenie ramena a pomliaždenie predlaktia, tieto diagnózy vychádzajú z prvotných lekárskych správ, konkrétne zo dňa 07.12.2019, tj. bezprostredne po útoku obžalovaného, následne z lekárskych správ zo dňa 09.12.2019, ktoré boli podkladom pre vypracovanie odborného vyjadrenia č. 15/2020. V rámci odborného vyjadrenia ani jedenkrát znalec MUDr. Ervin CHOMČA nesporoval zranenia uvádzané v lekárskych správach, ktoré mal k dispozícii a ktoré tvorili podklad pre vypracovanie odborného vyjadrenia. V rámci skutkovej vety obžaloby a následne skutkovej vety napadnutého rozsudku sú výlučne zranenia uvedené dňa 02.01.2020 v závere z magnetickej rezonancie. Diagnóza pomliaždenie ramena je však následne uvedená aj v správe zo dňa 14.01.2020 vypracovanej rehabilitačným lekárom ako aj v správe zo dňa 03.02.2020. V neposlednom rade, v konečnej správe zo dňa 26.02.2020 je výslovne uvedená diagnóza pomliaždenie predlaktia. Vo viacerých lekárskych správach, ktoré tvorili podklad odborného vyjadrenia č. 15/2020 je výslovne stanovená diagnóza – pomliaždenie ramena a predlaktia, pričom ako už bolo uvedené, znalec MUDr. CHOMČA či už v odbornom vyjadrení alebo aj priamo na hlavnom pojednávaní dňa 17.03.2023
nesporoval zistené diagnózy poškodenej, z týchto diagnóz pri vypracovávaní odborného vyjadrenia vychádzal pri zodpovedaní otázok položených zadávateľom. Uplatnený nárok na bolestné tak mohol byť priznaný v plnej výške, keďže z lekárskych správ predložených zo strany poškodenej v rámci prípravného konania ako aj z vypracovaného odborného vyjadrenia č. 15/2020 bolo preukázané a nebolo nikdy sporované, že by poškodená neutrpela zranenia, resp. diagnózy uvádzané v lekárskych správach. Pri pochybnostiach však mal súd prvého stupňa rozhodnúť aspoň o časti nároku na bolestné, a to s prihliadnutím na diagnózy uvedené v skutkovej vete obžaloby / napadnutého rozsudku – natrhnutie nadhrebeňového svalu a natrhnutie iného svalu hornej končatiny, spolu ohodnotené na 60 bodov. Tieto diagnózy, ako uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku, mal súd prvého stupňa za preukázané a nesporné, sporné boli výlučne diagnózy pomliaždenie ramena a predlaktia. Za ustálenia nesporných diagnóz je potom neefektívne, aby o už raz riadne uplatnenom a zdokumentovanom nároku rozhodoval civilný súd, pokiaľ o nároku môže rozhodnúť trestný súd v odsudzujúcom rozsudku. Uvedeným postupom sa len zbytočne zaťažujú civilné súdy a poškodenej, resp. aj obžalovanému / odsúdenému zbytočne vznikajú trovy konania spojené s uplatnením nároku poškodenej pred civilným súdom. Pokiaľ sa týka straty na zárobku, opätovne, tak ako pri nároku na bolestnom je nutné napadnúť, že ak mal súd prvého stupňa pochybnosti o dĺžke trvania dočasnej PN poškodenej, mohol rozhodnúť o časti uplatneného nároku, konkrétne o strate na zárobku za mesiac december 2019 v zmysle skutkovej vety napadnutého rozsudku. Z podania splnomocnenca poškodeného zo dňa 16.02.2022 bolo preukázané, že za mesiac 12/2019 mala poškodená stratu na zárobku 643,-EUR. Vzhľadom na dobu trvania dočasnej PN 21 dní v zmysle skutkovej vety napadnutého rozsudku nebol daný dôvod pre nepriznanie aspoň časti uplatnené nároku straty na zárobku vo výške 643,-EUR. Z vyššie uvádzaných dôvodov preto poškodená navrhuje, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. f); 321 ods. 3 Tr.por. zrušil napadnutý výrok o náhrade škody a podľa § 322 ods. 3 Tr.por. zaviazal obžalovaného nahradiť poškodenej škodu vo výške uplatneného nároku, eventuálne vo výške uplatneného bolestného (vo výške 1.823,40,-EUR alebo aspoň vo výške 1.215,60,-EUR v zmysle textu odvolania) a straty na zárobku za mesiac 12/2019 vo výške 643,-EUR.“ 4. V trestnej veci obžalovaného A. B. bolo už raz rozhodnuté okresným súdom a to uznesením zo dňa 12.07.2023, kedy okresný súd postupom podľa § 280 odsek 2 Trestného poriadku postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému úradu Galanta, odboru všeobecnej vnútornej správy. Výsledky dokazovania podľa názoru okresného súdu preukazovali, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom (poškodenú súd odkázal s ňou v konaní uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces). Na základe sťažnosti prokurátorky voči predmetnému meritórnemu uzneseniu okresného súdu Krajský súd v Trnave ako súd sťažnostný svojím uznesením zo dňa 19.12.2023 sp. zn. 6To/135/2023 - 317 predmetné meritórne uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil, aby o nej znovu konal a rozhodol. V uznesení sťažnostný súd uviedol, že - súdu prvého stupňa treba jednoznačne vytknúť skutočnosť, že pri posudzovaní zavinenia vychádzal len z motívu konania prezentovaného obžalovaným, teda pohnútky, ktorá ho viedla k spáchaniu skutku, avšak zavinenie predstavuje vnútorný psychický vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu chránenému Trestným zákonom, vyvolanému spôsobom uvedeným v Trestnom zákone. Ide o vnútorný psychický vzťah páchateľa k objektívnym znakom páchaného trestného činu. Zavinenie je teda vnútorný psychický vzťah človeka jednak v vlastnému konaniu, jednak k výsledku protiprávneho konania, ktoré má za následok trestnú zodpovednosť. Zavinenie páchateľa k zamýšľanému následku sa nedokazuje len podľa toho, čo k tomu povie obžalovaný, ale súd musí zavinenie dokazovať sám a vyvodzovať ho zo všetkých okolností konkrétneho prípadu. V prípadoch, kedy páchateľ popiera úmysel, je nutné otázku jeho zavinenia vyvodiť nepriamo z okolností trestného činu objektívnej povahy, konkrétne z okolností za ktorých k útoku došlo, čo útoku predchádzalo a ako bol útok zrealizovaný a podobne. - v tejto trestnej veci mal súd prvého stupňa za preukázané, že obžalovaný po predchádzajúcom slovnom handrkovaní chytil poškodenú za ľavú ruku a vykrútil jej ju, pričom sila obžalovaného bola taká, že poškodenú odhodilo dozadu a musela sa zohnúť do predklonu, pričom miesto úchytu mala červené a mala natiahnutý ľavý ramenný zhyb, vnútro šľachovú trhlinu šľachy nadhrebeňového svalu v úrovni úponu šľachy a vnútro šľachovú trhlinu podhrebeňového svalu v úrovni úponu šľachy. Súd prvého stupňa mal vyhodnotiť vedomostnú a vôľovú zložku zavinenia obžalovaného zo všetkých okolností prípadu a nie len z vyjadrenia obžalovaného, že poškodenej nechcel ublížiť, len bránil svoju manželku. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že obžalovaný chytil poškodenú za ruku a túto jej vykrútil tak, že sa poškodená musela zohnúť do predklonu a ruku mala v mieste úchytu červenú, čo svedčí o silnejšom uchopení a vykrútení ruky poškodenej, keďže ju malo odhodiť dozadu a musela sa zohnúť do
predklonu. Obžalovaný tak nepoužil voči poškodenej, ktorú chcel vzdialiť od svojej manželky miernejší postup, kedy by ju len dlaňou odtlačil, ale mal ju pevnejšie chytiť za ruku a túto jej vykrútiť. Z takto preukázaného konania obžalovaného a všetkých ostatných okolností prípadu bude potrebné vyhodnotiť, či obžalovaný buď chcel svojím konaním napadnúť poškodenú a ublížiť jej na zdraví, alebo vedel, že takýmto napadnutím poškodenej jej môže ublížiť na zdraví a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený, vzhľadom na všetky okolnosti skutku. Samotnú pohnútku obžalovaného, prečo sa takéhoto konania dopustil, súd môže zohľadniť pri ukladaní trestu a poukazom na ustanovenie § 34 odsek 4 Trestného zákona. - sa nestotožnil s posúdením súdu prvého stupňa, že neúmyselné zavinenie obžalovaného bolo možné ustáliť len z jeho pohnútky, ktorá ho viedla ku konaniu vo vzťahu k poškodenej. Súd prvého stupňa nevyhodnotil zavinenie obžalovaného s ohľadom na všetky okolnosti tohto prípadu objektívnej povahy, konkrétne s ohľadom na okolnosti, za ktorých k útoku došlo, čo útoku predchádzalo a ako bol útok zrealizovaný. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy podľa názoru krajského súdu v prípade, že obžalovaný popiera úmysel, je nutné vedomostnú a vôľovú zložku zavinenia vyvodiť nepriamo z okolností trestného činu objektívnej povahy, konkrétne z okolností, za ktorých k útoku došlo, čo útoku predchádzalo a ako bol útok zrealizovaný a podobne. Zavinenie obžalovaného k zamýšľanému následku sa nedokazuje len podľa toho, čo k tomu povie obžalovaný, ale súd musí zavinenie dokazovať sám a vyvodzovať ho zo všetkých okolností konkrétneho prípadu. - úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci zo sťažnostného konania tak je podľa pokynu sťažnostného súdu vyvodiť vedomostnú a vôľovú zložku zavinenia obžalovaného nie len z jeho vyjadrenia, že nechcel poškodenej ublížiť, lebo bránil svoju manželku, ale nepriamo z okolností skutku objektívnej povahy. Až po zohľadnení všetkých okolností prípadu možno vyvodiť záver o priamom či nepriamom úmysle obžalovaného, resp. o vedomej, či nevedomej nedbanlivosti. Následne súd prvého stupňa vo veci znovu meritórne rozhodne v súlade so zákonom riadiac sa dôsledne zásadou požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci tak, aby bez dôvodných pochybností bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Nemenej dôležitou povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodniť tak, aby všetky skutkové i právne zistenia, závery a úvahy súdu prvého stupňa boli zrozumiteľné pre strany trestného konania a preskúmateľné v rámci prípadného opravného konania. 5. Tak ako uvádza okresný súd aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v nadväznosti na uznesenie krajského súdu, okresný súd po vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie, „vec opätovne prejednal a aj o nej rozhodol na termíne hlavného pojednávania dňa 28.06.2024, kedy doplnil dokazovanie o aktuálne lustrácie osoby obžalovaného, pričom ďalšie návrhy dôkazov už neboli“. Okresný súd deklaroval, že „pri kreovaní výrokovej časti tohto rozsudku súd vychádzal (aj) z právneho názoru uvedeného v uznesení krajského súdu (§ 327 ods. 1 Trestného poriadku)“. Okresný súd teda následne rozhodol rozsudkom, voči ktorému podali odvolanie obžalovaný a poškodená. 6. Na verejnom zasadnutí, ktoré tunajší súd nariadil na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného a poškodenej, uviedol obhajca obžalovaného, že sa pridržiava písomného odvolania, poukázal na to, že vec sa prejednáva už 6 rokov, je absurdné, aby bol jeho klient odsúdený, ide o dlhotrvajúci konflikt jeho klienta a poškodenej, ktorý sa ona rozhodla riešiť takto, že jeho klient skončil teraz na krajskom súde, išlo o konflikty v súvislosti s maloletým dieťaťom, ku ktorému má zamedzený prístup. Je tiež paradoxné, že vo vzťahu k prejednávanému konfliktu volal políciu a sanitku práve obžalovaný. Žiada napadnutý rozsudok zrušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v ich odvolaní. Chce len poukázať na to, že medzi obžalovaným a poškodenou sa vedú rôzne spory a to už dlhé roky. Toto považuje za podstatné objasniť nad rámec toho, čo je uvedené v odvolaní, v jeho odôvodnení. Zotrváva na skutočnostiach tam uvedených a má za to, že ak aj má byť ukladaný trest obžalovanému, je absurdné, aby to bol trest odňatia slobody, hoci aj ho uložil okresný súd s podmienečným odkladom. Podstatným podľa nich je to, že neprišlo k takému konaniu obžalovaného, ako je mu kladené za vinu, poškodenú neťahal za ruku a potom už ani nemá význam zaoberať sa zavinením vo vzťahu, či ide alebo nejde o trestný čin. Obžalovaný sa pridržal toho, čo uviedol jeho obhajca. Poškodená sa odvolala na vyjadrenie jej splnomocneného zástupcu a teda na odvolanie a jeho odôvodnenie zaslané súdu v písomnej podobe. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného aj poškodenej ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. 7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podali obžalovaný a poškodená ako oprávnené osoby, v zákonnej lehote a proti výroku o vine a treste, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolania nie sú dôvodné. 8. Krajský súd, ako už bolo uvedené, sa zaoberal rozhodnutím súdu o podanej obžalobe už v predchádzajúcom konaní a to na podklade podanej sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu okresného súdu o postúpení veci na prejednanie priestupku. Vyslovil vtedy právny názor – stotožnil sa so závermi okresného súdu v tom, že bolo preukázané že sa skutok stal, že ho spáchal obžalovaný, že teda bolo preukázané, že obžalovaný po predchádzajúcom slovnom handrkovaní chytili poškodenú za ľavú ruku, vykrútil jej ju, pričom sila obžalovaného bola taká, že poškodenú odhodilo dozadu a musela sa zohnúť do predklonu. Obžalovaný tak podľa krajského súdu nepoužil voči poškodenej, ktorú chcel vzdialiť od svojej manželky miernejší postup, kedy by ju len dlaňou odtlačil, ale mal ju pevnejšie chytiť za ruku a túto jej vykrútiť. Stotožnil sa so záverom okresného súdu vo vzťahu k naplneniu skutkových podstát oboch trestných činov, teda že obžalovaný naplnil znaky skutkových podstát, až na zavinenie. Vytkol okresnému súdu nesprávny postup pri posudzovaní zavinenia. Uložil mu vyvodiť vedomostnú a vôľovú zložku zavinenia obžalovaného nielen z jeho vyjadrenia, že nechcel poškodenej ublížiť, lebo bránil svoju manželku, ale nepriamo z okolností skutku objektívnej povahy. Záver o vedomej či nevedomej nedbanlivosti, alebo o priamom či nepriamom úmysle možno vyvodiť až po zohľadnení všetkých okolností prípadu. 9. Krajský súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom, jeho odôvodnením a podanými odvolaniami konštatuje, že okresný súd ako prvostupňový súd po vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie skúmal, či boli naplnené všetky znaky skutkových podstát žalovaných trestných činov, vrátane zavinenia. Podľa názoru krajského súdu dospel k správnemu záveru, že obžalovaný vedel, že svojim konaním môže učiniť (aj svojimi dôsledkami) z pohľadu trestného práva relevantné fyzické napadnutie a ublíženie poškodenej na zdraví, a pre prípad, že dané spôsobí, bol s tým uzrozumený. Okresný súd dospel k záveru, že napriek tomu, že obe strany sporu medzi rodičmi pri odovzdávke spoločného dieťaťa prispeli k vzájomnému fyzickému kontaktu, tak práve obžalovaný zaťažil už dovtedy negatívne eskalovanú
situáciu medzi zúčastnenými pomerne intenzívnym a náhlym priamym fyzickým násilím, ktoré viedlo k poškodeniu zdravia poškodenej. Ako prvý zvolil intenzívnejšie fyzické násilie, bez ohľadu na to, aké ciele takým správaním sledoval. Okresný súd v súlade s vysloveným právnym názorom krajského súdu konštatoval, že obžalovaný nepoužil voči poškodenej (aj keď s úmyslom, že ju chcel vzdialiť od svojej aktuálnej manželky) miernejší postup, že by ju len odtlačil dlaňou či telom. Z tohto konania, zo všetkých zistených ostatných okolností prípadu, vrátane použitého násilia vyššej intenzity, uzavrel, že obžalovaný vedel, že takýmto napadnutím poškodenej jej môže ublížiť na zdraví a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený. Síce primárne nechcel spôsobiť následok predpokladaný skutkovou podstatou žalovaných trestných činov, keďže išiel pomôcť svojej aktuálnej manželke, ale vzhľadom na ním použité neadekvátne riešenie danej situácie, resp. ním zvolené nástroje, bol s ním uzrozumený. Okresný súd tak správne konštatoval prítomnosť nepriameho úmyslu vo vzťahu k obom žalovaným trestným činom. 10. Krajský súd preto považuje odvolacie námietky obžalovaného voči výroku o jeho vine, za nedôvodné. Obžalovaný v prvom rade nesúhlasí so záverom, že sa skutok stal, ako je prezentovaný napadnutým rozsudkom a so zistenou skutkovou situáciou, ako ju vyhodnotil okresný súd. Namieta dôveryhodnosť svedeckých výpovedí poškodenej, jej matky a jej otca. Krajský súd však už vyššie upozornil, že so záverom okresného súdu o spáchaní skutku obžalovaným sa vysporiadal už v predchádzajúcom rozhodnutí, pričom tiež konštatoval, že svoj záver okresný súd aj náležite a detailným spôsobom logicky zhodnotil. Odvolacie námietky obžaloby sú totožné s obranou obžalovaného, s ktorou sa vyrovnal už okresný súd pri prvom rozhodnutí o podanej obžalobe (kedy napriek rozhodnutiu o postúpení veci na prejednanie priestupku uzavrel, že žalovaný skutok sa stal a tento spáchal obžalovaný). Vychádzajúc z toho, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože tieto konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok, krajský súd nepovažuje za potrebné opakovať tú časť argumentácie okresného súdu, ktorá je obsahovo správna a preto na ňu na tomto mieste iba odkazuje. Okresný súd správnym spôsobom reagoval na námietky obhajoby k „zmarenej časti prípravného konania“ v súvislosti s neúčasťou tretej osoby pri výsluchu svedkov, ako napríklad na strane 7 napadnutého rozsudku, keď objasnil, z akého dôvodu nečítal zápisnicu o skoršej výpovedi svedka. Rovnako sa vysporiadal aj s tým, že autora odborného vyjadrenia vypočul ako svedka, čo odôvodnil na strane 8 napadnutého rozsudku. Krajský súd dopĺňa, že dôkaz vo forme odborného vyjadrenia, resp. výsluchu jeho autora je použiteľný v trestnom konaní aj v prípade, že je zabezpečený pred vznesením obvinenia, pričom bol tento dôkaz kontradiktórnym spôsobom vykonaný v konaní pred súdom. Rovnako sa okresný súd vo svojom rozhodnutí dôsledne a podrobne vysporiadal s motiváciou, pohnútkou konania nielen obžalovaného, ale všetkých osôb zúčastnených na incidente, zohľadnil aj zistené skutočnosti z prehratých zvukových záznamov a obrazovo zvukových záznamov, a vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil jednotlivé svedecké výpovede. Okresný súd objasnil, prečo má zato, že zranenie ramena u poškodenej vzniklo práve v dôsledku žalovaného skutku, ako sa vysporiadal s tým, že strany sporu vypovedali „selektívne“ o udalosti, s akcentom len na skutočnosti v prospech len obžalovaného alebo len poškodenej, v závislosti od toho, v akom vzťahu navzájom sú. Na strane 15 napadnutého rozsudku podrobne objasňuje, prečo sa nestotožnil s obhajobou, že v prípade konania obžalovaného by malo ísť len o nutnú obranu. S uvedenými závermi, ako už viackrát bolo uvedené, sa krajský súd stotožňuje, bez potreby ich opakovania. Námietky obžalovaného voči záveru súdu, že sa skutok stal a že ho spáchal obžalovaný, sú preto nedôvodné. 11. Čo sa týka vysporiadania sa okresného súdu s otázkou subjektívnej stránky trestného činu, teda prítomnosti tohto znaku trestného činu, v odôvodnení odvolania nevytýka obhajoba okresnému súdu okrem vyššie špecifikovaných námietok iné pochybenie. V bode 9 tohto odôvodnenia už krajský súd konštatoval, že so záverom okresného súdu, aj s postupom a logickými úvahami, ako k nemu dospel, sa stotožňuje. 12. Čo sa týka výroku o treste, krajský súd sa stotožňuje s úvahami okresného súdu. Okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody na samotnej spodnej hranici do úvahy prichádzajúcej trestnej sadzby, t. j. v trvaní 6 mesiacov (pri rovnovážnom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach bola sadzba v tomto prípade 6 mesiacov až 3 roky). Súd neukladal v tomto prípade alternatívny trest (peňažný trest či trest povinnej práce, prípadne domáce väzenie), vzhľadom na mnohosť trestnej činnosti. Účel trestu tak podľa názoru súdu bude najskôr dosiahnutý uložením trestu odňatia slobody (na samotnej spodnej hranici do úvahy prichádzajúcej trestnej sadzby), avšak s odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka (opätovne na samotnej spodnej hranici do úvahy pripadajúceho rozpätia skúšobnej doby od 1 roka do 5 rokov), nakoľko osoba obžalovaného je dosiaľ súdne netrestaná. Podľa okresného súdu práve skúšobná doba a hrozba „premeny“ uloženého trestu odňatia slobody podporí obžalovaného, aby sa vyvaroval takéhoto konania v budúcnosti, aj s ohľadom na to, že úzko súvisí práve
s úpravou styku rodičov s maloletým dieťaťom, kde je predpoklad opakovaných konfliktov vzhľadom na prezentovanú a zistenú kvalitu vzťahov medzi rodičmi. Obžalovaný ani v odôvodnení svojho odvolania nepredložil súdu žiadne argumenty, pre ktoré by mal prehodnotiť záver o neukladaní alternatívneho trestu. 13. Čo sa týka odvolania poškodenej, tá sa domáha zrušenia napadnutého výroku o náhrade škody a zaviazania obžalovaného k náhrade škody vo výške uplatneného nároku, prípadne vo výške uplatneného bolestného a straty na zárobku. V danom prípade sa ale krajský súd plne stotožňuje so záverom okresného súdu o tom, že dokazovanie potrebné k zákonnému rozhodnutiu o uplatnenom nároku by presiahlo potreby trestného konania. A to s ohľadom na skutočnosti, ktoré uviedol na strane 17 napadnutého rozsudku, keďže bolestné zahŕňa aj zranenia nekonštatované odborným vyjadrením a nešpecifikované následne v skutkovej vete a strata na zárobku zahŕňa aj obdobie práceneschopnosti a liečenia, ktoré podľa odborného vyjadrenia nebolo s ohľadom na zranenia, špecifikované v skutkovej vete napadnutého rozsudku. 14. Z uvedených dôvodov krajský súd ako odvolací súd zamietol odvolania obžalovaného a poškodenej ako nedôvodné. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.