Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 6To/57/2024 2322010871 11. 03. 2025 JUDr. Katarína Batisová ECLI:SK:KSTT:2025:2322010871.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., Srbská republika, pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného voči rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 17.04.2024, č. k. 5T/56/2022-396, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.03.2025 v Trnave, takto rozhodol: I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., Srbská republika, trvalé bydlisko D. XXX/X, E., ukladá: podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (ďalej len Trestný zákon) s poukazom na § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanému trest odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň sa mu ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona ustanovuje obžalovanému skúšobnú dobu na 4 (štyri) roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. d), písm. k) Trestného zákona ukladá obžalovanému povinnosti spočívajúce v príkaze nahradiť podľa svojich schopností a možností v skúšobnej dobe škodu spôsobenú poškodenému F. D. a poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. a zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie. odôvodnenie: Okresný súd Galanta (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 17.04.2024, č. k. 5T/56/2022-396 uznal obžalovaného A. B. (ďalej aj obžalovaný) za vinného zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 123 ods. 3 písm. e) Trestného zákona a z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
dňa 01.08.2021 v čase okolo 02:30 hod. v Seredi na ulici Vinárskej na parkovisku za podnikom Biliard, keď poškodený F. D. prišiel so sekerou v ruke, obžalovaný vrazil autom Opel Astra s evidenčným číslom G. do poškodeného F. D., ktorý spadol na zem a potom sa postavil, a následne obžalovaný vystúpil z auta a povedal že zabije poškodeného F. D., a potom poškodený F. D. hodil sekeru ale netrafil obžalovaného, a potom obžalovaný jeden krát udrel bejzbalovou pálkou poškodeného F. D. do hlavy, ktorý padol na zem, čím poškodenému E. D. spôsobil akútne epidurálne krvácanie vpravo a subarachnoidálne krvácanie vpravo v čelovej a temennej oblasti, pohmoždenie čelových lalokov mozgu obojstranne, zlomeninu lebečnej klenby v čelovej oblasti, pomliaždenie pravého kolena a pomliaždenie a odierku pravého lakťa, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu poškodeného s dobou liečenia 64 dní, počas ktorých bol obmedzený v bežnom spôsobe života, z toho závažným spôsobom života bol obmedzovaný v obvyklom spôsobe života kde bol obmedzený v pohyblivosti lebo nemohol vstávať z postele 6 dní, menej závažným spôsobom 64 dní, pričom zranenia na hlave - mozgu priamo ohrozovali poškodeného na živote. Okresný súd za to obžalovaného odsúdil podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému povinnosť zaplatiť náhradu škody vo výške 3040,50 eur poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava, IČO: 35 937 874 a vo výške 8991 eur poškodenému F. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, H., Srbsko, prechodne bytom C. XX, F.. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prokurátor vzdal práva na podanie odvolania voči všetkým výrokom. Obhajca obžalovaného JUDr. Ing. Dušan Jóža (ďalej len obhajca) si ponechal lehotu na podanie odvolania. Obžalovanému, ktorý nebol prítomný pri vyhlasovaní rozsudku, bolo jeho písomné vyhotovenie riadne doručené. V zákonom stanovenej lehote podal obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, konkrétne osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 23.04.2024. Podané odvolanie obžalovaný odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 30.04.2024, v ktorom po úvodnom stručnom zhrnutí priebehu konania uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný a arbitrárny, pričom postupom okresného súdu došlo k naplneniu ust. § 321 Trestného poriadku. Nestotožnil sa s názorom okresného súdu, že ho uznal za vinného zo skutku nebezpečného vyhrážania, nakoľko zo žiadneho vykonaného dôkazu a ani z úvahy súdu nie je zrejmé čím dospel k záveru, že prípadné jeho konanie bolo spôsobilé vzbudiť u poškodeného dôvodnú obavu. Popis skutkovej vety v rozsudku sa odlišuje od výpovedí svedkov, ako aj samotného poškodeného, keďže len podľa výpovede poškodeného (inak nepreukázané), sa mu mal vyhrážať ešte predtým ako si išiel vziať zbraň - sekeru a rovnako mali byť podľa poškodeného urážlivé slová až po incidente a nie pred incidentom, tak ako tvrdí súd. K tomu uviedol aj tú skutočnosť, že poškodený nikdy, počas celého konania, neuviedol, že by mal strach z nejakých jeho slov, teda že by u neho vzbudzovali dôvodnú obavu o život, zdravie alebo pod.. Rovnako z výsluchu svedka I., ktorého výpoveď vzal okresný súd za pravdivú vyplýva, že sa poškodený a obžalovaný vyhrážali navzájom, bolo to v zápale situácie a nie v úmysle vyvolať strach. Taktiež treba vziať do úvahy aj jazykové zvyklosti, resp. možnosti jazyka ako aj zvyklostí národností, nakoľko srbské slovo „ubicu te“ má viac významov, aj keď doslovný preklad je „zabijem ťa“, používa sa ako miernejšia forma vyhrážok pri konfliktoch, bez úmyslu ublížiť fyzicky. Preto sa poškodený nevyjadril, že by sa bál, len povedal, že mu nadával, resp. sa vyhrážal. Nestotožnil sa ani s vyhodnotením výpovede svedkyne J. B., najmä s ohľadom na to, že svedkyňa bola pod prísahou a bola na rozdiel od svedka I. oveľa bližšie k miestu konfliktu, nepožívala alkohol, čiže začiatok konfliktu mohla vnímať určite presnejšie. Čo sa týka vzťahu k jednotlivým účastníkom konfliktu, je potom na mieste brať do úvahy aj vzťah poškodeného so svedkyňami K. C. a F. C., nakoľko F. bola priateľkou poškodeného, ako aj veľké priateľstvo medzi poškodeným a svedkami L. a I.. V ďalšom citoval argumentáciu súdu týkajúcu sa incidentu s autom, kedy ním mal vraziť do poškodeného. Podľa jeho názoru nie je zrejmé z čoho vychádzal súd pri polohe smetiakov, nakoľko z fotodokumentácie je vidno len zvalený jeden smetiak po incidente, ale z ničoho nevyplýva tvrdenie súdu, že smetiaky boli tesne pri stene. Fotografie predložené obhajobou nie sú z času skutku, ale len ilustračné, aby súd získal predstavu o tom, čo mohol, ktorý svedok vidieť.
Rovnako odvolávanie sa na znalecký posudok, resp. vyjadrenie znalca je neakceptovateľné, nakoľko znalec v tomto konkrétnom vyjadrení rieši skutkovú otázku, čo je neprípustné. Znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky a skutkový dej je právnou otázkou. V tejto súvislosti namietal i právny názor okresného súdu ohľadom čítania znaleckého posudku, ktorý považoval za výsmech spravodlivosti, nakoľko čítaním znaleckého posudku nie je prejavený súhlas, resp. stotožnenie sa so znalcom. Navyše znalec sa vyjadroval k skutkovej otázke, teda v tej časti je jeho posudok neprípustný, avšak z taktického hľadiska nepovažoval výsluch znalca za potrebný, aby obžaloba nemohla odstrániť uvedené pochybenie znalca. K neakceptácii záverov ohliadky z dôvodu jej vykonania s časovým odstupom, ako aj tvrdeniu súdu, že v čase obhliadky už auto bolo zamknuté, a teda s autom sa medzičasom manipulovalo, je potrebné uviesť, že obhliadku vykonal až kriminalistický technik, ktorého privolali na miesto členovia hliadky, ktorí prišli na miesto oveľa skôr preveriť, čo sa stalo a ako bude potrebné postupovať. Privolaná hliadka kázala uzamknúť automobil a to bez manipulácie s vozidlom, čiže tvrdenie súdu je len jeho domnienka prevzatá od zástupcu poškodeného, bez akéhokoľvek preverenia takéhoto tvrdenia. Rovnako vyznieva absurdne aj ďalšie tvrdenie súdu ohľadom pripojeného náčrtku, nakoľko náčrtok len v hrubých rysoch zachytáva polohy jednotlivých objektov a nie presný tvar. Podľa takéhoto argumentu by bolo možné tvrdiť, že aj auto nie je nakreslené ako auto, ale ako obdĺžnik, a preto náčrtok je zlý. Okrem toho náčrtok vyhotovovala hliadka PZ a nie niektorá zo strán, čiže nevidí dôvod na jeho spochybňovanie zo strany súdu, teda okrem snahy súdu prispôsobiť vyhodnocovanie dôkazov vydanému rozhodnutiu. Ďalšou nepochopiteľnou argumentáciou súdu je vyhodnotenie vplyvu alkoholu u poškodeného, pretože okresný súd si opomenutím zamenil reakčný čas so správaním človeka, nakoľko alkohol môže aj podporovať agresivitu, utvrdzovať v správnosti konania a pod., samozrejme na každého človeka vplýva inak, teda ak chcel argumentovať takýmto spôsobom, muselo by byť znaleckým skúmaním zisťované, aký vplyv má alkohol na poškodeného. Podľa výpovedí svedkov bol poškodený pod vplyvom alkoholu agresívny, zapájal sa do potýčiek skoro vždy, keď bol pod vplyvom alkoholu. Namietal i právny názor okresného súdu ohľadom sekery v rukách poškodeného, keďže tento nekorešponduje s vykonaním dokazovaním, pretože síce obhliadka nebola zameraná na pátranie po aute svedkyne, avšak ak by bolo auto tak ako uviedla svedkyňa, tak by muselo byť pri obhliadke zaznamenané, keďže si poň podľa jej výpovede prišla až nadránom. Rovnako uvedené tvrdenie nekorešponduje s výpoveďou svedka L., z ktorej po odstránení rozporov vyplýva, že sa mala svedkyňa F. C. k nemu pripojiť až na križovatke a dokonca z výpovede svedka K. C. vyplýva, že F. prišla až na ubytovňu, teda nemohla byť v žiadnom prípade svedkom skutku, tak ako to tvrdí súd. Obžalovaný kritizoval i spôsob vyhodnotenia nutnej obrany, nakoľko k zraneniu poškodeného, ktoré je predmetom obžaloby nedošlo v súvislosti s autom, ale až následne, kedy poškodený útočil na neho sekerou a on sa bránil palicou. Bol to práve poškodený, ktorý išiel 10 minút na ubytovňu po sekeru a desať minút späť k biliardu na to, aby ho vystrašil, čiže úmysel poškodeného na použitie sekery určite bol a bol aj dostatočne premyslený, čo vyplýva aj z toho, že sekeru aj použil proti nemu a nie na „rúbanie vlastného dreva“. Ak by mal vychádzať z takejto logiky, tak aj on bol na verejnom mieste, a palicu mal napríklad na baseball a nie ako zbraň. Brojil, že aj ustálená judikatúra je naklonená tomu, že obranca môže ba niekedy musí použiť aj intenzívnejšie prostriedky ako útočník a môže mu dokonca aj spôsobiť zranenia, napriek tomu, že on zranenie neutrpel. (viď napr.: 6Tdo/63/2019, R 26/2006, R18/1996, R8/1988, R25/1976). Vyčítal, že okresný súd sa vôbec nezaoberal podstatnou skutočnosťou, ktorou bola agresivita poškodeného už počas večera, ako aj tým v akom psychickom rozpoložení mohol byť on, keď uvidel dvojmetrového 130 kilového poškodeného so sekerou v ruke, ktorú mu najskôr zaťal do skla auta a potom sa s ňou postavil proti nemu. Mal za to, že okresný súd má v takto nejasnej situácii použiť zásadu „in dubio pro reo“ a rovnako aj zvážiť, či sa nejedná o tzv. vybočenie z nutnej obrany (exces), keďže nie je zvyknutý stáť proti útočníkovi so sekerou každý deň a bol to na neho extrémny psychický tlak. Vo vzťahu k výroku o treste uviedol, že aj pri určovaní trestu okresný súd nepostupoval štandardným spôsobom, nakoľko nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu okolnosť, čo považoval za nesprávne. Vezmúc do úvahy celkovú situáciu a to, že konal v nutnej obrane, ktorú súd neuznal, je na mieste použiť poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. i) Trestného zákona. Keďže nebol trestaný a len priestupky, ktorých skutkové okolnosti súd neskúmal, (nakoľko ide o priestupky v doprave) nemusia byť prekážkou v poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, najmä vezmúc pre výklad analogicky priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že je na úvahe súdu či určitú okolnosť vezme do úvahy, najmä podľa povahy skutku.
V rámci odvolacieho konania navrhol, aby bolo doplnené dokazovanie a vykonaná rekonštrukcia skutku na mieste, ktorú okresný súd zamietol, nakoľko tým by sa odstránili rozpory výpovedí svedkov, keďže ich okresný súd neodstránil, ale len selektívne vzal za svoje, čo mu vyhovovalo. Súd nemôže selektívne vyberať zo svedeckých výpovedí čo sa mu hodí, ale musí výpoveď buď prijať ako celok alebo ako celok vylúčiť a uviesť dôvody prečo. Taktiež sa dozvedel až teraz, že poškodený stretol po ceste do biliardu so sekerou aj ďalšie osoby, ktoré navrhol vypočuť. Uvedené osoby boli v zahraničí a tak nemali znalosť o prebiehajúcom konaní a len náhodne uviedli, čoho boli svedkom (osoba je M. B.). Zhrnul, že zo strany súdu došlo k porušeniu základných zásad dokazovania svojvoľným hodnotením dôkazov vykonaným bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho logického základu. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a skutkové zistenia sú v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Bol toho názoru, že nebolo bez dôvodných pochybností preukázané, že nekonal v nutnej obrane. Zdôraznil, že nepopiera čo sa stalo, len je presvedčený, že okresný súd nedostatočne, bez pochybností, zistil okolnosti, za ktorých sa skutok stal, a preto vyplýva jednoznačný záver, že nemožno bez dôvodných pochybností tvrdiť spáchanie žalovaných trestných činov. Pripomenul, že podľa základnej zásady trestného konania, prezumpcie neviny, pochybnosti v otázke viny obvineného, ktoré nemožno rozptýliť riadne vykonanými dôkazmi, sú v jeho prospech (in dubio pro reo), čo platí aj pri posudzovaní podmienok nutnej obrany. V prípade zistenia excesu je možné mu klásť za vinu maximálne prečin neúmyselného ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 123 ods. 3 písm. e) Trestného zákona. V rámci konečného návrhu žiadal, aby bol v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), b), c) a d) e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušený a aby vo veci sám rozhodol odvolací súd, ktorý požiadal, aby pri svojom rozhodovaní v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky použil zásadu „in dubio pro reo“, ktorá je jednou z kľúčových zásad aplikujúcich sa v rámci trestného konania. Zároveň požiadal súd, ak sa nestotožní s jeho argumentáciou, aby pri prípadnom ukladaní trestu zobral do úvahy poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a), i) a j) Trestného zákona a navrhol, aby odvolací súd použil mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona tak, že mu uloží trest odňatia slobody v najnižšej možnej výške po zohľadnení okolností prípadu, ako aj pomerov páchateľa. K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril i poškodený F. D. prostredníctvom svojho splnomocnenca JUDr. Marcela Ružarovského, a to osobitným písomným podaním zo dňa 22.05.2024, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, keďže okresný súd vykonal všetky potrebné dôkazy, správne zistil skutkový stav, správne aplikoval a interpretoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Zhrnul, že obžalovaný bol zo skutku jednoznačne usvedčovaný výpoveďami nestranných svedkov, predovšetkým N. L., D. I. a F. C.. Svedkovia N. a D. boli jediní očití svedkovia celého incidentu, ktorí videli, ako obžalovaný vozidlom narazil do neho a následne ho udrel bejzbalovou palicou. Títo svedkovia nevideli, že by sa mal na obžalovaného oháňať sekerou či dokonca ju po ňom hádzať. Taktiež svedkyňa F. C. uviedla, v akom stave bol po útoku a akým spôsobom sa dostal na ubytovňu a následne do nemocnice. Verziu skutkového deja v podstate potvrdzovala iba manželka obžalovaného, ktorá ale sama incident nevidela a svedok O. I., ktorý pri svojej výpovedi zachádzal do takých absurdností, ako je naháňanie sa okolo vozidla, mal vidieť obžalovaného vonku spolu s ďalším srbom, ktorý bol dorezaný (zrejme mal na mysli D., ktorý mal po bitke v bare poranenú ruku, avšak túto skutočnosť vyvrátili výpovede obžalovaného, jeho výpoveď ako aj svedka D. I.), o tom, že vozidlo nebolo vôbec v pohybe (pohyb vozidla potvrdil aj sám obžalovaný), že mal vidieť iba vozidlo, „briežok“ a do vzdialenosti 10 metrov a iné. Výpoveď svedka I. je teda absolútne nedôveryhodná a je v rozpore prakticky s každou jednou výpoveďou osôb, ktoré sa incidentu zúčastnili alebo ho skutočne videli (obžalovaný, on, N. L. a D. I.). Výpoveď svedkyne J. B., manželky obžalovaného, je rovnako účelová, ktorá vypovedala v rôznom štádiu konania ako aj v rôznych konaniach vždy odlišne, podľa aktuálnej situácie. Svedkovia L., I. M. I. vylučujú, že by mohla incident vidieť, pričom v čase incidentu mala telefonovať na políciu. Uvedená svedkyňa pritom ostatným svedkom, ktorí vypovedali v neprospech obžalovaného, vytýkala spôsob ich výpovede, čím sa ich snažila zmanipulovať, nakoľko sa obávala väzenia pre svojho manžela. Tieto výpovede správne vyhodnotil aj okresný súd, pričom jednotlivé výpovede podrobne porovnával a poukazoval na vzájomné rozpory alebo zhody. Okrem toho výpovedi obžalovaného, svedka I. a manželky obžalovaného nemožno uveriť, nakoľko všetci zhodne tvrdili, že mal po údere bejzbalovou palicou vstať a utiecť z miesta. Táto verzia priebehu deja je vylúčená závermi znaleckého posudku znalca MUDr. Alana Suchánka č. 26/2021, kde sa konštatuje,
že utrpel pomliaždenie kolena a toto zranenie najpravdepodobnejšie vzniklo nárazom vozidla do neho. Napokon aj ostatní svedkovia uviedli, že ho museli pri chôdzi podopierať, nakoľko pre úder do hlavy a do kolena nevedel sám chodiť. Obžalovaný sa ďalej bránil tým, že konal v nutnej obrane. Na preukázanie toho ale nepredložil žiadne dôkazy a nutnú obranu v podstate opieral iba o svoju výpoveď a výpovede svedkov I. a J. B., ku ktorým sa už vyjadril. Z dôkazov pritom ani jednoznačne nevyplýva, že by mal sekerou útočiť na obžalovaného, resp. že by ju mal hádzať. Iba z výpovede svedka I. vyplýva, že mal hodiť sekeru, ale nabok. Teda je zrejmé, že nemal v úmysle ju použiť proti osobe obžalovaného. Svedkyňa C. F., ktorá bola osobne prítomná na mieste krátko po incidente, nevidela žiadnu sekeru (teda ju už nemal pri sebe). Útočenie sekerou z jeho strany nevidel ani svedok N. L., dokonca sekeru nevidel ani na mieste incidentu. Tieto dôkazy teda preukazujú, že na obžalovaného sekerou neútočil vôbec, teda ani v čase, kedy bol obžalovaný vedľa vozidla s bejzbalovou palicou a chystal sa udrieť. Podstatou inštitútu nutnej obrany je odvracanie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom smerujúcim proti záujmu chránenému Trestným zákonom, a to činom, ktorý by inak bol trestným činom, namiereným proti útočníkovi. Predpokladá jednak odrazenie útoku priamo hroziaceho alebo trvajúceho na záujem chránený Trestným zákonom, a jednak zistenie, že obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná spôsobu a okolnostiam útoku. V situácii, kedy proti sebe útočia dve osoby, je rozhodujúca počiatočná iniciatíva, teda kto začal (prípadne tiež pohnútka či motív konania každej zo strán, či konanie smerovalo ku stupňovaniu konfliktu a pod.). Z okolností prípadu musí byť jasné, že útok bezprostredne nasledoval za hrozbou, avšak nemusí byť neočakávaný. Hrozba nemusí byť vyslovená, stačí, keď z okolností prípadu vyplýva (napr. útočníka siaha po zbrani). Útok nesmie byť ukončený ani prerušený. Ak bol útok ukončený alebo prerušený a nebezpečenstvo už priamo nehrozí, potom nutná obrana neprichádza do úvahy. Na strane druhej však nie je potrebné vyčkávať, kým útočník udrie ako prvý. Iniciatíva, vedúca k vzájomnému stretnutiu, však musí vychádzať len od útočníka. Táto iniciatíva je tým, čo určuje, kto je útočníkom a kto obrancom. Ďalší priebeh stretnutia, pokiaľ boli zachované hranice nutnej obrany, na tom nič nemení (Šámal P. a kol: Trestní zákonník I. §1 až § 139. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 399-404). S poukazom na tieto východiská nemožno o nutnej obrane obžalovaného uvažovať, pretože neboli splnené podmienky pre jej aplikáciu. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že útok začal obžalovaný už tým, že narazil do neho s vozidlom (so zbraňou) a poranil ho v oblasti kolena. Táto skutočnosť spôsobila, že už nemal dobrú rovnováhu, nemohol sa o svoju nohu „oprieť“ pri prípadnom útoku a následne sa obžalovaný opäť chopil zbrane – bejzbalovej palice, ktorou ho udrel do hlavy so slovami, že ho zabije. V tom čase sekeru nemal, neútočil ani sa slovne nevyhrážal útokom, teda z jeho strany neexistovala ani len hrozba útokom. Teda ani iniciatíva útoku nevzišla z jeho strany, nakoľko ten o svojom zámere prísť so sekerou nikoho neinformoval, nedal nikomu nič vedieť, pričom uviedol, že sekeru si zobral na to, aby obžalovaného postrašil, nie mu ublížil, teda nemal vôbec v pláne sekeru použiť na útok. Okrem toho sa javí konanie obžalovaného ako vopred premyslené, pretože ten mal údajne ísť do auta po lekárničku, aby ošetril svedka I., k čomu ale nikdy nedošlo, napriek tomu obžalovaný zostal v aute a nevrátil sa do baru (zjavne teda čakal, či sa vráti). Z uvedených dôvodov je rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o vine správny. Považoval za správny aj výrok o treste, kedy okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Obžalovaný spáchal dva trestné činy, z toho jeden zločin. Okresný súd správne zistil jednu priťažujúcu okolnosť a žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Takto uložený trest je primeraný vzhľadom na okolnosti skutku (v noci, tme), spôsob spáchania (použitie zbrane, útok smerujúci na hlavu, použitie vozidla proti nemu, následkom (priame ohrozenie na živote) a ostatným okolnostiam, na ktoré je potrebné pri rozhodovaní o výške trestu prihliadať. Uložený trest je dostatočný na to, aby ochránil spoločnosť pre pokračovaním v trestnej činnosti zo strany obžalovaného a taktiež dostatočnou zárukou v rámci generálnej prevencie. Obžalovaný totiž útočil na to najcennejšie, na život inej osoby. Prokurátor sa k odvolacím námietkam obžalovaného písomne nevyjadril. Za účelom prejednania podaného odvolania nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 11.03.2025. Verejného zasadnutia sa zúčastnili prokurátor krajskej prokuratúry, obhajca obžalovaného a splnomocnený zástupca poškodeného. Verejné zasadnutie sa vykonalo v neprítomnosti obžalovaného, ktorý s takýmto postupom súhlasil. Na verejné zasadnutie sa nedostavili poškodené osoby, a to i napriek riadne vykázanému doručeniu upovedomenia o procesnom úkone súdu.
Po otvorení verejného zasadnutia, po podaní správy o stave vec a po oboznámení relevantného spisového materiálu, obhajca obžalovaného zotrval na návrhu na doplnenie dokazovania. Krajský súd odmietol návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania vykonaním rekonštrukcie skutku na mieste a vypočutím osoby M. B., pretože by sa jednalo o dôkazy nadbytočné vzhľadom na skutočnosť, že okolnosti a priebeh žalovaného skutku už boli dostatočným spôsobom preukázané vykonaným dokazovaním pred okresným súdom. Navyše menovaný svedok nebol na mieste činu, ale mal stretnúť poškodeného po ceste do biliardu. V rámci konečných návrhov prokurátor poukázal na to, že v čase vyhlásenia rozsudku bol tento zákonný a vecne správny. Odvolanie podané obžalovaným považoval za nedôvodné, pretože skutkový stav bol dostatočne zistený a správne vyhodnotený, avšak súčasne poukázal na novelu Trestného zákona, ktorá zmenila určité ustanovenia Trestného zákona týkajúce sa i daného rozsudku, preto navrhol, aby bol výrok o treste zrušený a uložený trest v súlade s aktuálnou právnou úpravou. Splnomocnený zástupca poškodeného navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného zotrval na dôvodnosti odvolania, preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sám rozhodol. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, a to čo do výroku o treste, avšak z iných ako ním uvádzaných dôvodov. Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo výroku o vine, odvolateľ mu v odvolaní konkrétne procesné pochybenia nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Podstata odvolacích námietok obžalovaného tkvie v kritike spôsobu vyhodnotenia vykonaného dokazovania. V posudzovanom prípade obžalovaný polemizuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a presadzuje vlastnú verziu skutkového deja, ktorá je založená na inom hodnotení dôkazov. Krajský súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav veci, vykonal úplné dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy dokumentované v prípravnom konaní, takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Následne okresný súd všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým záverom. Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení napadnutého rozsudku okresného súdu. Z tohto dôvodu si skutkové závery okresného súdu osvojuje, a keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje. V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú, ničím nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný. Obžalovaného zo spáchania žalovaných trestných činov bezpečne usvedčuje výpoveď poškodeného, ktorého tvrdenia verifikujú výpovede svedkov N. L., D. I. a svedkyne F. C.. V tejto súvislosti je žiadúce poukázať i na svedeckú výpoveď M. I. a K. C., ktorí popísali situáciu pred a po stíhanom skutku, keďže videli poškodeného prichádzať na ubytovňu a tiež jeho voľným okom viditeľné zranenia. O zraneniach poškodeného svedčia závery znalca MUDr. Alana Sucháneka, ktorý súčasne určil možný mechanizmus ich vzniku a dobu liečenia, ako i vykonané listinné dôkazy v podobe lekárskych správ či v podobe obhliadky miesta činu. Je teda nepochybné, že k incidentu dňa 01.08.2021 v čase okolo 02.30 hod. v Seredi na ulici Vinárskej na parkovisku za podnikom Biliard medzi obžalovaným a poškodeným došlo, čo nerozporoval ani samotný obžalovaný, ktorý vo svojej výpovedi popísal okolnosti, za ktorý malo k žalovaným trestným činom dôjsť, konkrétne, že tomu predchádzal alkohol a potýčka v bare, avšak celú situáciu interpretoval vo svoj prospech, teda, že sa jednalo o nutnú obranu. Jeho verziu potvrdila svedkyňa J. B. a svedok O. I.. Sporným z pohľadu obžalovaného zostal spôsob jeho konania, s čím úzko súvisí práve inštitút nutnej obrany. V tomto načrtnutom kontexte krajský súd uzatvára, že v predmetnej trestnej veci proti sebe stoja dve skupiny výpovedí, na jednej strane konkrétne výpoveď poškodeného, svedkov N. L., D. I. a svedkyne F. C. a na strane druhej výpoveď obžalovaného, svedkyne J. B. a svedka O. I.. Okresný súd sa správne priklonil k verzií poškodeného, ktorá bola uveriteľná, ale predovšetkým podložená vykonaným dokazovaním. Zároveň okresný súd predostrel i hodnotiace úsudky vo vzťahu k jednotlivým výpovediam a posudzoval ich pravdivosť a vierohodnosť. Samotná skutočnosť, že obhajoba kritizuje spôsob, akým okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy, predovšetkým výpovede svedkov K. C., F. C., L. a I., pričom odlišnou optikou mal nazerať na svedkyňu J. B., ešte automaticky neznamená, že napadnutý rozsudok je v tejto časti nesprávny. Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Avšak procesný predpis nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého, ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v procese hodnotenia dôkazov postupoval v súlade s pravidlami rozvedenými vyššie v texte, preto jeho skutkovým záverom nemožno nič vytknúť. Pokiaľ ide o hodnovernosť týchto výpovedí, krajský súd v zhode s názorom okresného súdu uvádza, že tieto boli ucelené, v prípade vzniknutých rozporov tieto boli riadnym a hodnoverným spôsobom vysvetlené a odstránené, vzájomne si korelovali a dopĺňali sa a boli podporené i ďalšími vykonanými dôkazmi. Na margo obhajobou prízvukovaných diskrepancii ohľadom spôsobu zranenia kolena poškodeného (že podľa obžalovaného mali na neho padnúť smetiaky), osôb prítomných pri skutku, krajský súd vlastným prieskumom v týchto výpovediach žiadne zásadné diskrepancie týkajúce sa mechanizmu vzniku zranenia kolena poškodeného a počtu osôb prítomných pri skutku, nezistil. Z výpovedí svedkov svedčiacich v prospech verzie poškodeného (svedkov L., I. a svedkyne F. C.) totižto zhodne vyplynulo vrazenie autom do poškodeného obžalovaným, vyhrážky smrťou a následný úder bejzbalovou pálkou do hlavy poškodeného. Kľúčovým zostáva fakt, že tieto osoby vykreslili protiprávne konanie obžalovaného ako útok s autom a bejzbalovou pálkou, keďže svedok N. L. vypovedal, že obžalovaný išiel do auta, naštartoval auto a udrel autom F.....videl ako A. udrel F. s bejzbalovou palicou...Obžalovaný udrel poškodeného len raz a zabránili tým, že sa postavili medzi nich, aby ho nedorazil....Na parkovisku počul, že obžalovaný hovoril poškodenému: Ja ťa zabijem. Tieto tvrdenia sú v zhode s výpoveďou svedka D. I., ktorý videl ako auto, ktoré šoféroval obžalovaný, narazilo do poškodeného...A. povedal F., že ho zabije....A. potom udrel s tou palicou F. cez ruku do hlavy. Svedkyňa F. C. verifikovala, že ako vystúpila z auta, tak videla ako B. udrel s palicou F. D.. Obžalovaný udrel poškodeného do hlavy 1-krát. Po údere poškodený spadol na zem. B. nadával D., že ho zabije a nadával aj na jeho mamu. Samotný poškodený k relevantným okolnostiam stíhaného skutku vypovedal, že to sa tak rýchlo stalo, že obžalovaný autom ho prednou častou udrel v oblasti kolena a udrel ho stranou spolujazdca... Nebol celkom pri vedomí, A. B. vyšiel z auta a dvakrát sa ho pokúsil udrieť s bejzbalovou palicou, čo vykryl a tretíkrát ho udrel a vtedy na neho nadával, že ho zabije a nadával na mater... Kamaráti kričali na obžalovaného, aby prestal. Tak ako si pamätá kamaráti kričali prestaň, zabiješ ho. V tejto spojitosti je potrebné z pohľadu krajského súdu poukázať na to, že práve tieto skutočnosti boli relevantné pre odsúdenie obžalovaného. Podstatné v týchto výpovediach totiž bolo to, že popísali útoky a verbálne vyhrážky na osobu poškodeného obžalovanými v zhode, a to pokiaľ išlo o kľúčovú dejovú líniu. O pravdivosti a vierohodnosti ich výpovedí preto ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti. V prejednávanej trestnej veci bolo na podklade svedeckých výpovedí v spojení s objektivizovanými závermi znalca dostatočne preukázané, že obžalovaný najprv vrazil do poškodeného autom a následne ho udrel bejzbalovou pálkou. Samotný znalec potvrdil, že zranenie hlavy poškodeného zodpovedá úderu bejzbalovou pálkou a súčasne nevylúčil, že zranenie kolena najpravdepodobnejšie spôsobil náraz vozidla. Z obhajobného pohľadu mala byť kľúčová práve výpoveď svedkyne J. B.. Tejto svedeckej výpovedi i podľa názoru krajského súdu nebolo možné uveriť, a to práve s poukazom na vzťah svedkyne s obžalovaným (blízke osoby – manželia) a jej záujem na výsledku trestného stíhania (kedy jej manžel je obžalovaný a v prípade uznania viny bude mať odsúdenie dopad na ich rodinu), možné ovplyvňovanie svedka zo strany menovanej (vzhľadom na výpoveď svedka L., pričom sama svedkyňa potvrdila SMS komunikáciu medzi nimi). Vzhľadom na tieto dôvody a rozpory v nej identifikované je možné túto výpoveď označiť za tendenčnú, produkovanú v snahe pomôcť obžalovanému vyviniť sa zo spáchanej trestnej činnosti. Navyše svedkyňa mohla procesne účinne vypovedať len o udalostiach, ktoré vlastným zmyslami vnímala, pričom nebola prítomná pri celom slede udalostí a časť vedomostí, ktoré predostrela, mala sprostredkovaných. A pokiaľ ide o motiváciu svedkyne vypovedať v prospech obžalovaného v tomto kontexte je nevyhnutné poznamenať, že svedkyňa mala s poškodeným a svedkom L. naštrbený vzťah v dôsledku predchádzajúcich konfliktov, pričom títo mali zákaz vstupu do ich baru. Na margo namietanej motivácie u svedkov L., I. (kamarátsky vzťah k poškodenému) a u svedkyne F. C. (v tom čase priateľka poškodeného) krajský sú uvádza, že žiadnu motiváciu škodiť obžalovanému a naopak polepšiť poškodenému nezistil. Svedok L. uviedol, že vypovedal len to čo videl, jeho nezaujíma
ani obžalovaný ani poškodený, svedok I. uviedol, že s obžalovaným i poškodeným bol dobrý kamarát a svedkyňa F. C. síce bola priateľka poškodeného, avšak jej výpoveď v celku nevyznela tendenčne, práve naopak vypovedala k veci bez nejakých emočných prejavov, stručne a vecne, bez rozporov. A pokiaľ ide o namietanú prítomnosť svedkyne F. C. pri žalovanom skutku, tak krajský súd túto vyhodnotil ako nedôvodnú. O prítomnosti svedkyne F. C. pri časti žalovaného skutku niet pochýb, keďže jej prítomnosť bola potvrdená poškodeným (Vtedy sedel na zemi a krvácal a vtedy prišla jeho bývalá priateľka F. C. a jeho kamarát D. I..), svedkom L. (svedkyňu stretol pri križovatke pri parkovisku blízko miesta činu) a svedka I. (Potom došla F., ktorá zobrala spolu s N. F. na ubytovňu.), pričom tieto skutočnosti boli v zhode s výpoveďou menovanej svedkyne. Preto pokiaľ obžalovaný namietal jej prítomnosť v spojitosti s náčrtkom z obhliadky miesta činu krajský súd na jednej strane dáva jeho argumentácii za pravdu, že jej vozidlo skutočne nie je zaznačené na mieste činu, avšak na druhej strane skutočnosť, kde presne svedkyňa parkovala nie je rozhodujúce pre uznanie viny obžalovaného. Obžalovaný sa prostredníctvom svojej obrany snaží odviesť pozornosť od kľúčových udalostí, ktorou je nepochybne prítomnosť svedkyne pri časti skutku, čo bolo bezpečne v konaní preukázané. Preto pokiaľ ide o ustálenie samotného skutkového deja, toto vychádza z výpovede poškodeného, ktorý racionálne a uveriteľne popísal priebeh skutku, pričom jeho zranenia boli ustálené na podklade záverov znalca MUDr. Alana Sucháneka. Práve opis udalostí poškodeným a svedkov, ako a akým spôsobom ho mal obžalovaný napadnúť – vrazenie autom a úder bejzbalovou pálkou, považoval menovaný znalec za jeden z najpravdepodobnejších mechanizmov možného vzniku posudzovaných zranení diagnostikovaných u poškodeného. Preto s poukazom na odvolacie námietky obžalovaného ohľadom nárazu autom do smetiakov a ich následný pád na poškodeného, treba uviesť, že táto obrana obžalovaného bola vyvrátená vykonaným dokazovaním, krajský súd ju považoval za účelovú a ničím nepodloženú. Ani ilustračná fotodokumentácia bežného rozloženia smetiakov nie je spôsobilá privodiť iné pre obžalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal úvahy okresného súdu ohľadom súhlasu so závermi znaleckého posudku, tak túto časť argumentácie obžalovaného považoval krajský súd za dôvodnú a zistil pochybenie v právnych záveroch okresného súdu. Podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku pri výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní sa použijú ustanovenia § 258 ods. 2 a 3 a § 259 primerane. Namiesto výsluchu znalca možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi alebo jeho písomný znalecký posudok, ak znalec bol pred podaním znaleckého posudku poučený podľa § 144, nie sú pochybnosti o správnosti a úplnosti znaleckého posudku a prokurátor i obžalovaný s tým súhlasia, alebo ak sa znalec naň odvolá. Okresný súd síce postupoval procesne správne, keď na hlavnom pojednávaní prečítal znalecký posudok vypracovaný znalcom MUDr. Alanom Suchánekom č. 26/2021 na č. l. 138-176, keďže prokurátor a obžalovaný prejavili súhlas s takýmto postupom súdu. Avšak okresný súd nesprávne vztiahol súhlas obžalovaného na závery znaleckého posudku. Ustanovenie § 268 ods. 2 veta posledná Trestného poriadku upravuje len postup pri znaleckom dokazovaní a určuje podmienky, kedy možno miesto výsluchu znalca prečítať jeho znalecký posudok. Samotný súhlas obžalovaného s čítaním znaleckého posudku automaticky neznamená i súhlas so závermi prečítaného znaleckého posudku a takéto úvahy je treba považovať za absurdné. Preto krajský súd koriguje predostretú argumentáciu okresného súdu týkajúcu sa námietok obžalovaného k znaleckému posudku. Znalec pri znaleckej expertíze a produkovaní znaleckých záverov zobral do úvahy skutočnosti plynúce zo zápisnice o výsluchu F. D. zo dňa 08.09.2021 o 16.00 hod., zo zápisnice o výsluchu A. B. zo dňa 17.08.2021 o 12.45 hod., prepúšťacej správy Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny FNsP Nové Zámky o hospitalizácii od 01.08.2021 do 02.08.2021, prepúšťacej správy Nemocnice s poliklinikou Svätého Lukáša Galanta, a.s. zo dňa 09.08.2021, lekárskej správy J. L. C., primára traumatologického oddelenia, zo dňa 17.08.2021, z trestného oznámenia a zo zdravotnej dokumentácie poškodeného – správ J. P. C., traumatológa zo dňa 13.08.2021 a 21.09.2021 z CT nálezu J. L. Q. zo dňa 13.09.2021, z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti od J. L. C. zo dňa 02.08.2021. Je teda zrejmé i vzhľadom na v tom čase počiatočné štádium trestného stíhania, že znalec disponoval nevyhnutným spisovým materiálom na to, aby určil druh a rozsah zranení poškodeného a možný mechanizmus ich vzniku. Bolo vecou obrany obžalovaného či bude súhlasiť s prečítaním znaleckého posudku alebo znalca vyťaží pri výsluchu svojimi otázkami a konfrontuje ho s jeho prípadnými námietkami. Keďže ale obžalovaný súhlasil s prečítaním znaleckého posudku, tak sám sa obral o možnosť získania odpovede na iný mechanizmus vzniku zranenia kolena poškodeného. V súvislosti s námietkou obžalovaného, že znalec riešil právnu otázku – skutkový stav, krajský súd uvádza nasledovné. Obžalovaný sa mylne domnieva, že skutkový dej je právnou otázkou, keď už zo samotného znenia tohto slovného spojenia vyplýva, že ide o sled podstatných udalostí ako prejavu
vôle páchateľa (viď napr. aj R 9 1997). Práve skutkový stav sa premietne v popise skutku, ktorý je určený zavinenou účasťou obžalovaného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu a napokon i v rozhodnutí súdu, z ktorej vzišiel škodlivý protiprávny následok. Krajský súd dopĺňa, že práve účelom znaleckého posudku je objasnenie skutkových okolností na základe odborných znalostí v príslušnom odbore. Znalca treba odlišovať od svedka, ktorý vypovedá o tom, čo sám pozoroval a vnímal vlastnými zmyslami, zatiaľ čo znalec sa oboznamuje so skutkom a dôkazmi až v priebehu trestného konania a robí k nim svoj odborný záver. Na podklade zabezpečeného spisového materiálu, ktorý bol znalcovi preložený na znaleckú expertízu sa znalec vyjadril ku skutkovým zisteniam, na ktoré mu prináleží odpovedať, pričom určil zranenia poškodeného a možný mechanizmus ich vzniku, keďže zodpovedanie tejto otázky si vyžaduje odborné vedomosti. Svoj posudok založil len na skutkovom stave, ktorý bol v tom čase objasnený dôkazmi vykonanými orgánmi činnými v trestnom konaní. Samotné ustálenie skutkového deja zostalo v kompetencií súdu, ktorý následne vychádzal z vykonaného dokazovania. Pokiaľ ide o obžalovaným namietané vyhodnotenie obhliadky miesta činu, krajský súd pripúšťa, že odôvodnenie tejto časti rozsudku je chaotické. Z pohľadu krajského súdu sú bez právnej relevancie poznatky okresného súdu, že náčrtok vykazuje nepresnosti v podobe obdĺžnikového pôdorysu podniku, keďže to nie je podstatné pre priebeh žalovaného skutku. Rovnako tak obrana obžalovaného bola vyvrátená vykonaným dokazovaním, pričom krajský súd súčasne dodáva, že nie je vylúčené, že v čase medzi dokonaním trestného činu a príchodom policajnej hliadky sa mohlo s autom manipulovať, čo však nemení nič na veci, že obžalovaný použil auto voči poškodenému, do ktorého vrazil. Vykonaná obhliadka miesta činu nijakým spôsobom nepreukazuje verziu obžalovaného, že by vrazil do smetiakov, ktoré následne mali spadnúť na poškodeného. Práve naopak, táto len verifikuje priestorové rozloženie miesta. V ďalšom obžalovaný poukázal na argumentáciu súdu, konkrétne na vplyv alkoholu na poškodeného. Ani z pohľadu krajského súdu nie je logická. Je všeobecne známe, že alkohol má rozmanité účinky na človeka, pričom môže podnecovať agresivitu. Preto na argumentáciu obžalovaného, že poškodený bol pod vplyvom a nedalo sa predpokladať ako sa bude správať, krajský súd uvádza, že hoci nie je vylúčené, že poškodený požil alkohol a obvinený mal predchádzajúce skúsenosti s jeho agresivitou v bare, tak protiprávne konanie obžalovaného nemožno vyhodnotiť ako primeranú reakciu. Niet pochýb, že stíhanému skutku krátko predtým predchádzali vzájomné ataky, avšak krajský súd nezistil žiadne také okolnosti prípadu, ktoré by konanie obžalovaného odôvodňovalo posúdiť ako konanie v nutnej obrane, keďže zo strany svedka poškodeného obžalovanému žiaden útok bezprostredne nehrozil (sám obžalovaný uviedol, že poškodený síce mal sekeru v ruke, ale nezaháňal sa ňou, čiže prvotne neútočil). Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že nejde o situáciu opisovanú obžalovaným v odvolaní, že jeho verzia skutku bola preukázaná vykonaným dokazovaním. Ide len o zjavnú snahu obžalovaného, aby boli vykonané dôkazy hodnotené inak. Preto v súhrne k odvolacím námietkam obžalovaného, podľa ktorých okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, krajský súd vo všeobecnosti uvádza a pripomína, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj podľa názoru krajského súdu táto zodpovedá stavu veci a zákonu, pričom v podrobnostiach krajský súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k žalovanému prečinu nebezpečného vyhrážania obžalovaný namietal, že jeho konanie nebolo spôsobilé u poškodeného vzbudiť dôvodnú obavu. Túto námietku vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Znakom objektívnej stránky trestného činu nebezpečného vyhrážania je pri tomto trestnom čine „vyhrážanie“ spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu, ktorou sa rozumie vyšší stupeň tiesnivého pocitu zo zla, ktorým je vyhrážané. Vo všeobecnosti je potrebné pod pojmom vyhrážanie rozumieť verbálny, písomný, neverbálny prejav, ktorý sa však reálne musí dostať do sféry poškodenej osoby, t. j. poškodená osoba musí byť objektívne schopná vnímať takýto prejav páchateľa, ako aj subjektívne musí takýto prejav vyhodnotiť ako vyhrážanie. Samotná vyhrážka musí byť vážne mienená, pričom sa nevyžaduje, aby páchateľ reálne chcel naplniť to, čím sa poškodenej osobe vyhráža. Páchateľ musí vyhrážku realizovať vážne v tom zmysle, že chce, aby táto vyvolala dôvodnú obavu u poškodenej osoby. Záver, či ide o vyhrážky spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu z ich uskutočnenia, je nutné posudzovať na základe komplexného posúdenia situácie, čo v prejednávanom prípade bolo preukázané aj tým, že obžalovaný vyhrážky smrťou učinil dôraznejšími útokom na poškodeného (obžalovaný do poškodeného vrazil autom, následne sa vyhrážal, že ho zabije majúc pritom v ruke bejzbalovú pálku), ako i následným nevyspytateľným konaním obžalovaného (kedy nadával a poškodeného „dorazil“ pálkou úderom do hlavy). A v neposlednom rade treba poukázať i na to, že slová obžalovaného rozhodne vyzneli ako vyhrážanie, ktoré bolo mienené vážne, keďže svedkovia L., I. a svedkyňa C. to verifikovali, pričom svedkovia L. a I. museli zakročiť, aby obžalovaný svoje vyhrážky nenaplnil. Skutočnosť, že si obžalovaný a poškodený navzájom vymenili vulgarizmy rozhodne obžalovaného nevyviňuje z vyhrážania počas jeho ataku na poškodeného. Podporne možno poukázať i na vypätú situáciu medzi obžalovaným a poškodeným v bare, kedy došlo k vzájomnej potýčke (vyhrážky a nadávky zo strany obžalovaného, obžalovaný zobral bejzbalovú pálku a chcel udrieť poškodeného), obžalovaný sa správal agresívne, čo už v tom čase vzbudilo u poškodeného zľaknutie, pretože sa mu obžalovaný vyhrážal. Záverom k tejto odvolacej argumentácii ohľadom prekladu a použitia srbského slovného spojenia ubicu te, krajský súd uvádza, že nie pochýb, že tieto slová obžalovaný myslel v ich doslovne preklade – zabijem ťa, a nie bez úmyslu fyzicky ublížiť poškodenému, keďže súčasne viedol útok proti poškodenému, ktorý smeroval na hlavu poškodeného, kde je uložený životne dôležitý orgán, ktorý následne i zasiahol. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu obžalovaného ohľadom nutnej obrany, táto je len opakovaním jeho obrany a na ktorú dostal relevantné odpovede od okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožňuje. Krajský súd tieto námietky považoval za nedôvodné. Je síce pravdou, že inkriminovanému skutku predchádzala potýčka medzi stranami konania (pozn. medzi obžalovaným a poškodeným), avšak následné vyvrcholenie tejto potýčky bolo protiprávne a spoločensky neakceptovateľné, keď obžalovaný verbálne a fyzicky napadol poškodeného. S prezentovaným vyviňovaním obžalovaného v odvolaní sa nemožno stotožniť, pretože sa nejednalo o nutnú obranu. Krajský súd nad rámec argumentácie okresného súdu dopĺňa nasledovné. Podľa ust. § 25 ods. 1, 2 Tr. zák. upravujúceho inštitút nutnej obrany, čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. I z hodnotenia dôkazov krajského súdu možno jednoznačne dospieť k záveru, hlavne zo svedeckých výpovedí, že poškodený žiadnym spôsobom fyzicky na obžalovaného neútočil, práve naopak obžalovaný útok začal autom, poškodený sa bránil, a teda možno konštatovať, že obžalovaný nekonal počas odvracania priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku na záujem chránený týmto zákonom, čím nebola splnená elementárna podmienka aplikácie tohto inštitútu. Ide totižto o to, že nikto nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom na záujmy chránené Trestným zákonom, ale má naopak právo použiť proti takémuto útoku obranu, ktorá nie je celkom zjavne neprimeraná útoku. Riziko vyvolané útokom musí znášať útočník. Útočník nesie za útok zodpovednosť, pretože len on ho prevádza, resp. vykonáva. Z tejto zásady sú zrejmé výnimky. V konkrétnostiach prejednávaného prípadu nemožno hovoriť o nutnej obrane ani o excese nutnej obrany, pretože prvotne poškodený voči obžalovanému žiadnym útokom nehrozil, žiaden útok neviedol, no napriek tomu obžalovaný použil voči poškodenému auto, prostredníctvom ktorého doňho vrazil, preto je nesporné, že poškodený sa následne voči tomuto útoku bránil ako útočil obžalovaný, po čom vyšiel z auta s bejzbalovou pálkou v ruke. Na druhej strane však poškodený počas svojej obrany využil možnosť použiť sekeru, pričom obžalovaného nezasiahol a aby tak ukončil útoky obžalovaného. Samotný obžalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že poškodený sa síce vrátil so sekerou v ruke, ktorú mal
zdvihnutú, ale nezahnal sa s ňou. Rovnako poškodený vypovedal, že na miesto činu išiel so sekerou, aby obžalovaného vystrašil, nie aby ho udrel. Nezaháňal sa so sekerou, obžalovaného ňou neudrel. K obhajobou namietanému použitiu auta a bejzbalovej pálky ako prostriedku obrany, krajský súd uvádza, že aktérom útoku bol práve obžalovaný, ktorý napadol poškodeného a útok učinil dôraznejším práve použitím týchto vecí práve v čase, kedy poškodený chcel obžalovaného po predchádzajúcej potýčke len vystrašiť, čo sa zjavne obžalovanému nepáčilo, preto zaútočil. Správne okresný súd poznamenal, že obžalovaný jednoznačne potvrdil svoj úmysel útočiť vyslovenými vyhrážkami, pričom sa mu podarilo poškodeného zasiahnuť po tom, čo poškodený nebol ozbrojený. Pretože útok viedol obžalovaný a nie poškodený, ako prezentuje obhajoba, nebolo v prejednávanom prípade možné aplikovať ani ust. § 25 ods. 3 Tr. zák. a teda je bezpredmetné v ďalšom rozoberať intenzitu útoku. Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, obžalovaný mu v odvolaní žiadne chyby nevytýkal a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, krajský súd vlastným prieskumom nezistil. Avšak pokiaľ ide o samotný výrok o treste, krajský súd v tejto súvislosti zistil dôvodnosť odvolania obžalovaného. Krajský súd ešte predtým ako predostrie závery ohľadom zákonnosti a primeranosti uloženého trestu považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu. K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd u obžalovaného správne preskúmaval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom u obžalovaného konštatoval neexistenciu žiadnej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného zákona, avšak vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, že spáchal viac trestných činov. Iné či už poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti ani krajský súd vlastným prieskumom nezistil. Obžalovaný sa dožadoval priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. a) Trestného zákona, že konal v silnom citovom rozrušení, avšak krajský súd nevzhliadol dôvodnosť tejto argumentácie. Silné citové rozrušenie je stav, v ktorom je rozumová a vôľová zložka konania páchateľa oslabená v dôsledku prežívania intenzívnej emócie. V každom prípade však musí byť rozrušenie ospravedlniteľné, to znamená, že príčina, ktorá k vzniku tohto stavu viedla, by rovnakú alebo aspoň podobnú odozvu vyvolala u väčšiny ľudí. V konkrétnostiach prejednávaného prípadu rozhodne konanie obžalovaného, ktorým spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a nebezpečne sa vyhrážal, nemožno vyhodnotiť ako bežnú reakciu u väčšiny ľudí, ktorú by bolo možné spoločensky akceptovať a ospravedlniť.
Obžalovaný v rámci odvolania namietal i nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, teda že pred spáchaním trestných činov viedol riadny život. Krajský súd v zhode s názorom okresného súdu dospel k záveru, že obžalovanému táto poľahčujúca okolnosť nepatrí. Vedenie riadneho života je potrebné posudzovať nielen s ohľadom na trestnú minulosť obžalovaného, ale aj s ohľadom na dodržiavanie právneho poriadku ako celku a ďalších základných noriem občianskej spoločnosti, pod ktoré je nevyhnuté subsumovať aj správanie spočívajúce v nedopúšťaní sa priestupkov. Dopustenie sa priestupku je síce menej závažným protiprávnym konaním v porovnaní so spáchaním trestného činu, avšak zo zabezpečeného spisového materiálu rezultovalo, že obžalovaný bol doposiaľ 5-krát priestupkovo prejednávaný prevažne za priestupky v doprave, a teda početnosť a závažnosť (tu s poukazom na priestupok zo dňa 06.11.2018, kedy viedol motorové vozidlo po požití alkoholu, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 300 eur a zákaz činnosti a totožného priestupku sa dopustil i dňa 04.11.2024, kedy opätovne viedol motorové vozidlo po požití alkoholu, za čo mu bola uložená bloková pokuta vo výške 300 eur) týchto priestupkov indikovali, že doterajšie správanie obžalovaného nemožno považovať len za ojedinelé prekročenie zákonných limitov, opakovane sa dopúšťa konania, ktoré právny poriadok považuje za nedovolené, a ktoré bolo súčasne prejavom jeho záporného postoja k rešpektovaniu a k akceptovaniu spoločenských a zákonných noriem, čo nemožno stotožniť s vedením riadneho života. V ďalšom obžalovaný v rámci odvolacej argumentácie požadoval priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. i) Trestného zákona, teda že spáchal trestný čin, odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, krajnej núdze, výkonu práva a povinnosti alebo súhlasu poškodeného, oprávneného použitia zbrane, dovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta. V súvislosti s touto odvolacou námietkou krajský súd uvádza, že zo zákonnej dikcie vyplýva, že i na priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti sa vyžaduje, aby obžalovaný pri svojom protiprávnom konaní odvracal útok, pričom by konal bez toho, aby boli celkom splnené podmienky nutnej obrany. Keďže v konaní bolo preukázané, že obžalovaný útok viedol, tak potom nie je možné u jeho osoby vzhliadnuť túto poľahčujúcu okolnosť. V rámci konečného návrhu obžalovaný požadoval aplikáciu mimoriadne zmierňujúce ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona. Krajský súd vlastným prieskumom nezistil žiadne výnimočné okolnosti odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu podľa odseku 1 § 39 Trestného zákona, keď pod existenciou mimoriadnych skutkových okolností prípadu možno rozumieť existenciu takých okolností, ktoré majú podstatný vplyv na spáchanie trestného činu a ktoré majú objektívny súvis s konkrétnym trestným činom a osobnými pomermi páchateľa sa rozumejú okolnosti, ktoré vplývajú na osobnosť páchateľa trestného činu, no neprejavia sa v spôsobe spáchania konkrétneho skutku. Ide teda o súbor určitých okolností, ktoré pôsobia na páchateľa trestného činu a spravidla majú dlhotrvajúci charakter. Medzi osobné pomery tak možno kategoricky subsumovať intelektuálnu úroveň konkrétneho páchateľa, psychický stav páchateľa spočívajúci v slabomyseľnosti, dôveryhodnosti, ovplyvniteľnosti alebo emočnej nevyrovnanosti. Pod mimoriadne pomery páchateľa možno subsumovať taktiež skutočnosť, že páchateľ trestného činu má početnú rodinu, ktorá je na neho výživou odkázaná a pod. V konečnom dôsledku žiadne takéto skutočnosti ani samotný obžalovaný v odvolaní neuvádzal. Krajský súd však zohľadnil, že v priebehu odvolacieho konania došlo k zmene zákona, preto trest ukladal v zmysle ustanovení Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (v zmysle ust. § 2 ods. 1 Trestného zákona), ktorý posúdil ako priaznivejší pre obžalovaného, v čom spočívali i dôvody na zrušenie napadnutého výroku o treste a spôsobe jeho výkone. Krajský súd preto o treste pre obžalovaného rozhodol sám, a to takým spôsobom, že pokiaľ ide o ukladanie úhrnného trestu (§ 41 ods. 1 Trestného zákona), tento ukladal podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Tým je zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody vo výmere od 4 rokov do 10 rokov. Krajský súd pri ukladaní trestu obligatórne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti u obžalovaného, pričom nevzhliadol poľahčujúce okolnosti podľa § 36 Trestného zákona a súčasne identifikoval priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, že spáchal viac trestných činov. Vychádzajúc zo základnej trestnej sadzby, pokiaľ ide o výmeru úhrnného trestu a spôsob jeho výkonu, krajský súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby 4 rokov, teda trest zmiernil oproti trestu uloženého okresným súd. Výkon uloženého trestu krajský súd postupom podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil a určil probačný dohľad nad správaním obžalovaného (i v súlade s jedným zo zámerov novely, ktorý bolo zlepšiť podmienky pre resocializáciu a odbremeniť väzenský systém, ale predovšetkým po splnení účelnosti takéhoto spôsobu výkonu trestu).
Súčasne určil skúšobnú dobu na 4 roky. Krajský súd pritom zohľadnil samotnú osobu obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný, viedol v celku riadny život až na jeho priestupky v doprave, pričom táto skutočnosť premietla do nepriznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, bol riadne zamestnaný. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na tú skutočnosť, že od prvotného spáchania skutku uplynuli skoro 4 roky, počas ktorého času sa obžalovaný snažil viesť riadny život. Práve skúšobná doba na úrovni 4 rokov je dostatočne dlhá na to, aby obžalovaný spôsobom svojho života započal nápravu, preukázal polepšenie. Je vysoko pravdepodobné, že obžalovaný ako prvotrestaný si nesprávnosť svojho konania uvedomil a i napriek závažnosti súdenej trestnej činnosti, počtu spáchaných trestných činov má reálny potenciál viesť do budúcna normálny život bez páchania trestnej činnosti, na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Na prehĺbenie výchovného pôsobenia trestu krajský súd uložil povinnosti spočívajúce v príkaze nahradiť podľa svojich schopností v rámci trvania skúšobnej doby spôsobenú škodu a zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo preukázateľne sa uchádzať o zamestnanie. Inak vyjadrené, keďže spáchanou trestnou činnosťou spôsobil škodu, táto povinnosť sa výrazne dotkne jeho majetkovej sféry, čím bude lepšie zabezpečený výchovný účel trestu a z neho plynúce poučenie pre obžalovaného do budúcna, aby konflikty neriešil agresívnymi útokmi. Krajský súd súčasne uložil i povinnosť zamestnať sa alebo preukázateľne sa uchádzať o zamestnanie, keďže je obžalovaný v súčasnosti podľa lustrácie v registri Sociálnej poisťovne nezamestnaný a na to, aby splnil povinnosť nahradiť škodu počas plynutia skúšobnej doby, potrebuje príjem. No a pokiaľ ide o adhézne konanie, výroku o náhrade škody obžalovaný žiadne pochybenia v odvolaní nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby výroku, či jemu predchádzajúcemu konaniu, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. K uvedenému možno doplniť, že výrok zodpovedá stavu veci a zákonu, pričom ho okresný súd aj riadne a v dostatočnom rozsahu v napadnutom rozsudku zdôvodnil. V prejednávanej veci výška spôsobenej škody nebola sporná, poškodené osoby si túto škodu uplatnili riadne a včas už v prípravnom konaní (č. l. 62 a 134 – poškodená Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., a na č. l. 79 – poškodený F. D.). Nie je sporné ani to, že poškodeným osobám škoda uhradená nebola. Teda povinnosť nahradiť škodu poškodeným osobám doposiaľ nikým splnená nebola. Inak vyjadrené, krajský súd tak nezistil žiadnu zákonnú prekážku, ktorá by bránila uložiť obžalovanému povinnosť na náhradu škody podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, pretože z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že škoda vznikla poškodeným osobám v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného. Vychádzajúc z prezentovaných úvah krajský súd na podklade odvolania obžalovaného, ktoré malo svoje čiastočné opodstatnenie, postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte. Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.