Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 28CoPr/2/2025 2520202004 25. 02. 2025 JUDr. Erika Tischlerová ECLI:SK:KSTT:2025:2520202004.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: Easy Check, s.r.o., so sídlom Farárske 27, Trnava, IČO: 44 466 587, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária SOPKO & Partners s.r.o., so sídlom Paulínska 24, Trnava, IČO: 54 237 050, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., zastúpenému splnomocnencom: MV Legal s. r. o., so sídlom Jedenásta 16, Bratislava - Nové Mesto, IČO: 36 857 947, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 19. marca 2024 č.k. PN-24Cpr/11/2020 – 347 – proti výrokom II. a III., takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá, zastavil; výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 9 ods. 1, 2, § 10 ods. 1, 2, § 36, § 37, § 38 ods. 3, § 61 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 6, 7, § 67, § 77, § 79 ods. 1, 2, § 118 ods. 1, § 129 ods. 1, 3, § 130 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v čase dania výpovede (ďalej len „Zákonník práce“ alebo „ZP“), § 122 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). 3. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.10.2020 domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.6.2020 zo strany žalovaného je neplatné a pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom naďalej trvá. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.2.2020 uzavrel žalobca so žalovaným pracovnú zmluvu v znení jej neskorších dodatkov na pracovnú pozíciu Kontrolný technik, dojednanú na dobu neurčitú, pričom žalovanému vznikol pracovný pomer dňa 17.2.2020. Dňa 29.06.2020 žalovaný odovzdal výpoveď zamestnancovi žalobcu E. F. D., ktorý však nebol priamy nadriadený žalovaného ani štatutárnym zástupcom žalobcu. Žalovaný súčasne odovzdal výpoveď G. A., ktorý však nikdy u žalobcu nepracoval a nebol jeho zamestnancom. E. F. D. ani G. A. nikdy nemali písomné poverenie na preberanie písomností. Na základe uvedeného žalobca považuje výpoveď za neplatnú a neúčinnú, a to z toho dôvodu, že nebola riadne doručovaná v zmysle ustanovení
Zákonníka práce. Žalobca videl písomné vyhotovenie výpovede dňa 5.10.2020, pričom v tento deň ju žalovaný predložil zástupcovi žalobcu, vyzval žalovaného dňa 8.10.2020 na dostavenie sa do práce. 4. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdil, že odovzdal svoju písomnú výpoveď osobne na pracovisku dňa 29.6.2020 E. F. D. a súčasne G. A.. Výpoveď bola odovzdaná v prítomnosti troch svedkov, pracovníkov žalobcu (H. I., H. J., K. A.). E. F. D. a G. A. boli priamymi nadriadenými žalovaného a boli oprávnení výpoveď prevziať. Tieto osoby jednoznačne vystupovali v pozícii riadiacich pracovníkov minimálne fakticky. Každý zamestnanec, vrátane žalovaného, bol na začiatku oboznámený zo strany konateľa s tým, že dotknuté osoby sú jeho riadiacimi pracovníkmi. Žalovaný riešil všetky otázky iba s dotknutými dvoma osobami. Najzávažnejšie záležitosti, ako vznik a zánik pracovného pomeru, nástup do práce, voľno, dovolenku a mzdy, riešil výhradne E. F. D.. G. A. bol tzv. vedúcim, ktorý organizoval pracovný čas, jednotlivé zmeny, rozdeľoval a prideľoval prácu. Práve týmto dvom osobám žalovaný doručil svoju výpoveď. Konateľ žalobcu, pán K., bol bezodkladne informovaný o výpovedi žalovaného, z jeho strany nikdy nebola v tejto súvislosti vznesená žiadna výhrada. Z dôvodu skončenia pracovného pomeru žalovaný odovzdal konateľovi dňa 2.9.2020 svoje zamestnanecké pečiatky technickej kontroly, emisnej kontroly a kontroly originality. Žalovaný považuje žalobu za účelovú a spochybňovanie výpovede začalo až v čase, keď sa p. D. dozvedel, že žalobca sa zamestnal na novom pracovnom mieste v konkurenčnej spoločnosti. 5. Na pojednávaní dňa 27.7.2021 žalobca doručil súdu podanie označené ako zmena žaloby, ktorým sa domáhal, aby súd rozhodol, že skočenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.6.2020 je neplatné. Súd vyhodnotil podanie žalobcu podľa obsahu ako čiastočné späťvzatie žaloby v časti, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Vzhľadom na to, že žalobca vzal žalobu sčasti späť skôr, než sa začalo pojednávanie, súd konanie v časti o určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá, zastavil aj bez súhlasu žalovaného, ktorý v tomto prípade nebol potrebný. Predmetom konania zostal nárok žalobcu na určenie, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.6.2020 zo strany žalovaného je neplatné. 6. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov predložených stranami, výsluchom žalovaného a výsluchom svedkov. 7. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalovaný ako zamestnanec pracoval v pracovnom pomere u žalobcu ako zamestnávateľa v pracovnej pozícii technik STK. Keďže žalovaný namietal, či pracovný pomer medzi stranami vôbec vznikol, súd najskôr vyhodnotil túto otázku a dospel k záveru, že pracovný pomer medzi stranami vnikol platne. Žalovaný namietal, že pracovná zmluva medzi stranami sporu nebola nikdy platne uzavretá, išlo iba o jednostranné oznámenie prostredníctvom sms zo strany p. D., že od 17.2.2020 žalovaný pracuje v spoločnosti, ale pracovná zmluva datovaná dňa 15.2.2020 nebola zo strany žalovaného nikdy podpísaná. K tejto námietke žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy Zákonník práce nepostihuje neplatnosťou. Pracovný pomer je platne dohodnutý aj na základe ústnej pracovnej zmluvy, resp. i konkludentne, ako by tomu mohlo byť aj v tomto prípade, keďže žalovaný ako zamestnanec do práce nastúpil. Napokon aj vo výpovedi sám uvádza, že dáva výpoveď z pracovného pomeru, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 15.2.2020. 8. Dňa 29.6.2020 žalovaný odovzdal svoju písomnú výpoveď osobne na pracovisku zamestnancovi žalobcu E. F. D. a p. G. A. (aj samotný Zákonník práce uprednostňuje doručovanie výpovede na pracovisku). Skutočnosť, že výpoveď bola minimálne E. F. D. odovzdaná, nebola medzi stranami sporná. Uvedené tvrdil nielen žalovaný, ale aj samotný žalobca v žalobe, právny zástupca žalobcu v prednese žaloby, ako aj pri otázke na svedka, keď tvrdil, že výpoveď bola podaná 29.6.2020. Medzi stranami však bolo sporné, či E. F. D. a G. A. boli oprávnení na preberanie výpovede. Žalobca počas konania tvrdil, že výpoveď je neplatný právny úkon z dôvodu, že nebola doručená štatutárnemu zástupcovi žalobcu ani ním poverenej osobe na prijímanie písomností. Tiež bolo sporné, kedy sa výpoveď dostala do dispozície žalobcu, či dňa 29.6.2020 alebo dňa 5.10.2020, kedy sa s ňou mal žalobca oboznámiť. 9. V prípade uplatnenia nároku o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou sa musí súd prioritne zaoberať vyriešením otázky, či žaloba bola podaná v zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehote, pretože ide o lehotu prekluzívnu, kedy neuplatnením práva v určenej lehote dochádza k jeho zániku. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd je povinný na zánik práva prihliadať,
a to aj vtedy, ak to strana nenamieta. V takom prípade sa už ďalej nemožno neplatnosťou zaoberať, pretože rozviazanie pracovného pomeru je účinné. V súdenom spore právny zástupca žalovaného na pojednávaní namietol, že nárok žalobcu je prekludovaný. 10. Čo sa týka dňa, kedy bola výpoveď doručená žalobcovi, od ktorého sa odvíja začiatok plynutia výpovednej doby a následne aj začiatok plynutia lehoty na uplatnenie neplatnosti výpovede na súde, s čím napokon súvisí aj posúdenie, či výpoveď bola doručená oprávnenej osobe, súd mal za preukázané, že výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 29.6.2020 (a nie až 5.10.2020). Výsluchom svedkov H. J. a E. H. K. mal súd preukázanú obranu žalovaného, že E. F. D. bol oprávnený výpoveď žalovaného prevziať. Svedok H. J. vypovedal, že žalovaný odovzdal výpoveď E. D., ktorý výpoveď prevzal, prečítal a povedal p. A., nech to dorieši. Tiež potvrdil, že E. D. bol nepísaný majiteľ a riaditeľ celej firmy. Tvrdenia žalovaného jednoznačne potvrdil E. H. K., konateľ žalobcu v čase dania výpovede, ktorý vypovedal, že vedel, že žalovaný plánoval skončiť a neočakával, že žalovaný výpoveď dá jemu, nakoľko na tieto personálne veci ako konateľ splnomocnil E. F. D. a požiadal ho, aby niektoré personálne veci, medzi ktoré bolo zahrnuté aj ukončovanie pracovného pomeru, riešil v jeho mene. Ak by aj výpoveď bola doručená poštou, riešil by ju E. F. D.. Výpoveď bývalého konateľa žalobcu teda jednoznačne potvrdila, že E. F. D. bol žalobcom ako zamestnávateľom písomne splnomocnený, resp. poverený na právne úkony týkajúce sa aj skončenia pracovného pomeru a preberania písomností. Žalovaný teda mohol platne doručiť výpoveď žalobcovi odovzdaním do rúk E. F. D. ako žalobcom poverenej osobe. A žalovaný tak aj urobil, nakoľko minimálne z vystupovania E. F. D. na pracovisku mal za to, že postavenie konateľa voči zamestnancom vykonával v spoločnosti žalobcu práve E. F. D. (ktorý sa konateľom žalobcu napokon aj stal). Výsluch ďalšieho žalovaným navrhovaného svedka H. I. súd ako nadbytočný nevykonal. 11. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že výpoveď bola žalobcovi platne doručená dňa 29.6.2020. Žalovaný vo výpovedi počítal s výpovednou dobou 2 mesiace. Ak je vo výpovedi nesprávne uvedená výpovedná doba alebo tam nie je uvedená vôbec, nemá to za následok neplatnosť výpovede, ale pracovný pomer sa skončí uplynutím zákonnej výpovednej doby. Výpovedná doba je zákonným dôsledkom výpovede. Nemusí byť preto vo výpovedi správne uvedená. V prípade žalovaného bola výpovedná doba 1 mesiac, nakoľko pracovný pomer trval menej ako jeden rok (od 17.2.2020 - nástup do zamestnania do podania výpovede 29.6.2020). 12. Zákonník práce v ustanovení § 77 jednoznačne uvádza, že zamestnanec, ako aj zamestnávateľ, môže uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Keďže v danom prípade výpovedná doba uplynula 31.7.2020, dňom rozhodujúcim pre počítanie lehoty je deň 31.7.2020. Prvým dňom lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bol v danom prípade deň 1.8.2020. Posledným dňom lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je deň 30.9.2020 ako posledný deň mesiaca v rámci lehoty počítanej podľa mesiacov v zmysle § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Posledným dňom lehoty je deň 30.9.2020 z toho dôvodu, že mesiac september nemá 31 dní, tak ako má mesiac júl. 13. Lehota na uplatnenie nárokov týkajúcich sa neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce je lehotou hmotnoprávnou a prekluzívnou. V prípade žalobcu táto lehota skončila v zmysle § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka dňa 30.9.2020. Žaloba však bola podaná na súde až dňa 28.10.2020. Keďže lehota podľa § 77 Zákonníka práce je prekluzívna, začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (31.7.2020) a najneskôr v jej posledný deň (30.9.2020), musí byť žaloba doručená súdu. Ak žaloba nebola podaná včas, alebo nebola podaná vôbec, pracovný pomer sa skončí a po márnom uplynutí zákonom stanovenej lehoty sa súd už otázkou platnosti rozviazania pracovného pomeru nemôže zaoberať. Vzhľadom k preklúzii práva žalobcu na uplatnenie nároku na súde, súd žalobu v znení po jej čiastočnom späťvzatí zamietol z dôvodu prekludovaného nároku žalobcu. 14. Bez právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým by bolo určené, že výpoveď je neplatným pracovnoprávnym úkonom, nemožno vôbec hovoriť o tom, že by došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru dotknutých strán, teda, že by medzi nimi mohli vzniknúť práva a povinnosti z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ak nedošlo k podaniu žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, alebo ak takáto žaloba bola podaná oneskorene (tak ako je tomu aj v danom prípade), aj keby dotknutý pracovnoprávny úkon bol postihnutý dôvodom neplatnosti, má v pracovnoprávnych vzťahoch také právne následky, ako pracovnoprávny úkon bez vady.
15. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, vecne plným procesným úspechom žalovaného. 16. Proti tomuto rozsudku podal včas v rozsahu výrokov II. a III. (v zmysle opravy odvolania na výzvu súdu, keď pôvodne odvolaním napadol výrok I., avšak z obsahu odvolania vyplynulo, že napáda výrok II.) odvolanie žalobca s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP a posudzujúc ho podľa obsahu aj ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP. Namietal, že súd nevykonal dôkaz výsluchom navrhovaného svedka H. I., ktorý bol podľa predloženej výpovede prítomným pri jej tzv. „doručovaní“ a túto skutočnosť potvrdil svojím podpisom. Na základe tejto skutočnosti je zrejmé, že H. I. mal byť v tomto konaní vypočutý ako svedok, tak ako boli vypočutí aj dvaja ďalší svedkovia pán H. J. a pán K. A.. Obaja boli totiž pri odovzdaní výpovede prítomní. Výpovede svedkov J. a A. neboli totožné, pričom obaja vypovedali v rámci doručenia predmetnej výpovede rozdielne. Pre náležité objasnenie skutkového stavu bola výpoveď pána H. I. veľmi dôležitá, ak nie kľúčová. Súd v rozsudku akceptoval ako dôkaz len výpoveď svedka H. J., pričom na základe nej si ustálil celý skutkový stav a odvolal sa na ňu v odôvodnení rozsudku. Súd bez akéhokoľvek odôvodnenia neakceptoval rozdielne výpovede svedkov K. A., F. D. a v tom čase konateľa spoločnosti H. K.. V odôvodnení rozsudku sa absolútne s predmetnými výpoveďami nezaoberal a neodôvodnil prečo tak uskutočnil. Odôvodnenie rozsudku je preto nepreskúmateľné a nedostatočné. 17. Žalobca ďalej uviedol, že z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že v prípade ak je zamestnávateľom právnická osoba, prijímanie písomností uskutoční osoba, ktorá je oprávnená v mene zamestnávateľa realizovať právne úkony (štatutárny zástupca), prípadne aj ďalší zamestnanci na základe písomného poverenia. Na základe vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že E. F. D. ani G. A. nemali písomné poverenie na preberanie písomností a uskutočňovanie uvedených úkonov a súčasne nikdy predtým a ani potom im nebola doručovaná iná výpoveď zamestnanca, prípade iné skončenie pracovného pomeru u žalobcu. V tom čase konateľ žalobcu H. K. vo svojej výpovedi navyše nepotvrdil existenciu písomného poverenia na preberanie písomnosti za žalobcu a v rámci svojej svedeckej výpovede potvrdil skutočnosť, že všetkým vtedajším zamestnancom, a teda aj žalovanému bolo oznámené, aby sa veci ako výpoveď podávali poštou. Žalovaný navyše následne doručoval žalobcovi „Okamžité skončenie pracovného pomeru“, čím de facto potvrdil vadnosť doručenia svojej výpovede. Žalovaný si teda bol vedomý toho, že výpoveď doručil neplatne a z toho dôvodu ukončoval pracovný pomer iným spôsobom. Žalovaný doručoval okamžité skončenie pracovného pomeru prostredníctvom pošty, tak ako to bolo v spoločnosti žalobcu bežné a obvyklé, a tak ako o tomto spôsobe ukončenia pracovného pomeru vypovedali aj svedkovia K. A. a F. D.. 18. Pokiaľ je zamestnávateľom právnická osoba, nie je nevyhnutné doručiť výpoveď priamo štatutárnemu orgánu, úplne postačí, ak bude výpoveď doručená do podateľne zamestnávateľa. V predmetnom konaní žalobca preukázal, že nemal zriadenú podateľňu. Ďalšou možnosťou je doručenie výpovede svojmu nadriadenému vedúcemu, ktorý pracovným zaradením voči nemu predstavuje zamestnávateľa. E. F. D. ani G. A. však nikdy neboli priamymi nadriadenými žalovaného ani pracovným zaradením, ani pracovnou pozíciou. Nemali žiadne vyššie kompetencie ako žalovaný, pričom G. A. nebol ani zamestnancom žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd sa tiež v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so skutočnosťou, prečo žalovaný doručoval okamžité skončenie pracovného pomeru po odovzdaní výpovede prostredníctvom pošty, s neexistenciou písomného poverenia na doručovanie výpovede, ktoré potvrdil vtedajší konateľ H. K. a aj svedkovia E. F. D. a ani s tým, že u žalobcu bol jasný príkaz doručovať písomnosti týkajúce sa skončenia pracovného pomeru prostredníctvom pošty, o čom vypovedali všetci spomenutí svedkovia, a to H. K., K. A. a F. D.. Aj z týchto dôvodov je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a zmätočný. 19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k odvolaniu proti výroku I. žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca vzal žalobu sčasti späť skôr, než sa začalo pojednávanie, súd konanie v časti o určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá, zastavil aj bez súhlasu žalovaného, ktorý v tomto prípade nebol potrebný. Odvolanie proti výroku I. je tak neprípustné, resp. nedôvodné. Predmetom
konania pred prvoinštančným súdom zostal iba nárok žalobcu na určenie, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.6.2020 zo strany žalovaného je neplatné. V tejto časti súd žalobu zamietol vo výroku II. napadnutého rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca odvolanie nepodal, preto sa ani žalovaný podrobnejšie k problematike nevyjadruje, keďže odvolací súd nie je oprávnený predmetný výrok preskúmavať a výrok II. nie je predmetom odvolacieho konania. Nad rámec uvedeného žalovaný konštatoval, že sa stotožňuje s rozsudkom ako aj jeho odôvodnením aj vo výroku II. v celom rozsahu. V prípade uplatnenia nároku o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou sa musel prvoinštančný súd prioritne zaoberať vyriešením otázky, či žaloba bola podaná v zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehote, pretože ide o lehotu prekluzívnu, kedy neuplatnením práva v určenej lehote dochádza k jeho zániku. Keďže sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd bol povinný na zánik práva prihliadať a to aj vtedy, ak to strana nenamieta. V takom prípade sa už ďalej ani nemohol neplatnosťou zaoberať, pretože rozviazanie pracovného pomeru je účinné. V súdenom spore navyše právny zástupca žalovaného na pojednávaní namietol, že nárok žalobcu je prekludovaný. O tejto skutočnosti sa žalobca v odvolaní vôbec nezmienil, hoci ide práve o dôvod rozhodnutia súdu v zmysle výroku II. Naopak, žalobca dôvodí irelevantnými skutočnosťami, ktoré jednak z konania nevyplývajú, ale predovšetkým nemajú žiaden vplyv na posúdenie odvolaním napadnutých výrokov súdu (o čiastočnom zastavení konania po späťvzatí a o trovách konania). Odvolanie proti výroku III. rozsudku o trovách konania je podľa žalovaného neopodstatnené. 20. Opravu odvolania zo strany žalobcu považoval žalovaný za bezpredmetnú, pretože toto podanie žalobcu bolo podané až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, a teda podľa názoru žalovaného naň súd nesmie prihliadať s poukazom na § 355, § 358, § 362, § 363, § 364, § 379, § 380 a § 386 CSP. 21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch II. a III. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP. 22. Keďže zastavujúci výrok I. nebol napadnutým odvolaním žiadnej zo strán, je rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti právoplatný, a nebol preto predmetom odvolacieho prieskumu. 23. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného k oprave odvolania zo strany žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval na pokyn odvolacieho súdu správne, keď žalobcu uznesením vyzval na opravu odvolania v časti vymedzenia rozsahu, v akom rozsudok súdu prvej inštancie napáda. Z obsahu odvolania totiž vyplynulo, že žalobca síce v odvolaní uviedol, že napáda výrok I. rozsudku, avšak jeho odvolacia argumentácia smerovala proti zamietajúcemu výroku II. Podľa § 124 ods. 1 CSP sa každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu a následne v zmysle § 129 ods. 1 CSP, ak je odvolanie (ako podanie vo veci samej) nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. Nezrozumiteľnosť odvolania teda spočívala vo vymedzení rozsahu odvolania, pričom žalobca túto vadu odvolania odstránil. Z obsahu odvolania musí byť zistiteľný jeho rozsah, a to jasným a určitým spôsobom, pričom nemožnosť jasného identifikovania rozsahu odvolania je odstrániteľnou vadou. V danom prípade tak takmer vždy dôjde k odstráneniu vady odvolania až po uplynutí lehoty na podania, avšak túto procesnú situáciu je potrebné odlišovať od obmedzenia v § 364 CSP, ktoré upravuje prípad, keď je rozsah odvolania určený jasne a určito a odvolateľ by ho ešte dodatočne rozširoval. Lehotu na odvolanie a na rozšírenie rozsahu a dôvodov odvolania (§ 364 a § 365 ods. 3 CSP) nemožno stotožňovať s lehotou na odstránenie vád odvolania. Ak k odstráneniu vady odvolania došlo do rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd ho musí (ako bezvadné) preskúmať, pričom nie je rozhodujúce, či k odstráneniu vady došlo po uplynutí lehoty (por.
R 20/2014). Z uvedených dôvodov argumentácia žalovaného o bezpredmetnosti opravy odvolania nemohla obstáť, keďže odvolanie až po jeho oprave spĺňalo všetky zákonom ustanovené náležitosti, pokiaľ ide o určitosť rozsahu odvolania. 24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu ako zamestnávateľa domáhajúceho sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamestnancom zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou po uplynutí 2-mesačnej prekluzívnej lehoty. 25. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a napokon aj nesprávny procesný postup súdu, ktorým porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, keď napadnutý rozsudok považoval za zmätočný a nepreskúmateľný. Žalobca teda podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. 26. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. 27. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné. 28. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 29. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 30. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. 31. Žalobca sa podanou žalobou v znení po jej čiastočnom späťvzatí domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.6.2020 zo strany žalovaného je neplatné. Zo skutkových zistení v prejednávanej veci vyplynulo, že dňa 29.6.2020 žalovaný odovzdal svoju písomnú výpoveď osobne na pracovisku zamestnancovi žalobcu E. F. D. a p. G. A.. Skutočnosť, že výpoveď bola minimálne E. F. D. odovzdaná, nebola medzi stranami sporná. Uvedené tvrdil nielen žalovaný, ale aj samotný žalobca v žalobe, právny zástupca žalobcu v prednese žaloby, ako aj pri otázke na svedka, keď tvrdil, že výpoveď bola podaná 29.6.2020. Medzi stranami však bolo sporné, či E. F. D. a G. A. boli oprávnení na prevzatie výpovede. Tiež bolo sporné, kedy sa výpoveď dostala do dispozície žalobcu (29.6.2020 alebo 5.10.2020), resp. kedy sa s ňou mal žalobca oboznámiť. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 29.6.2020, keď výsluchom svedkov H. J. a E. H. K. mal súd preukázanú obranu žalovaného, že E. F. D. bol oprávnený výpoveď žalovaného prevziať. Svedok H. J. vypovedal, že žalovaný odovzdal výpoveď E. D., ktorý výpoveď prevzal, prečítal a povedal p. A., nech to dorieši. Tiež potvrdil, že E. D. bol nepísaný majiteľ a riaditeľ celej firmy. Tvrdenia žalovaného jednoznačne potvrdil E. H. K., konateľ žalobcu v čase dania výpovede, ktorý vypovedal, že vedel, že žalovaný plánoval skončiť a neočakával, že žalovaný výpoveď dá jemu, pretože na tieto personálne veci
ako konateľ splnomocnil E. F. D. a požiadal ho, aby niektoré personálne veci, medzi ktoré bolo zahrnuté aj ukončovanie pracovného pomeru, riešil v jeho mene. Ak by aj výpoveď bola doručená poštou, riešil by ju E. F. D.. Výpoveď bývalého konateľa žalobcu teda jednoznačne potvrdila, že E. F. D. bol žalobcom ako zamestnávateľom písomne splnomocnený, resp. poverený na právne úkony týkajúce sa aj skončenia pracovného pomeru a preberania písomností. Žalovaný teda mohol platne doručiť výpoveď žalobcovi odovzdaním do rúk E. F. D. ako žalobcom poverenej osobe. Žalovaný tak aj urobil, pretože minimálne z vystupovania E. F. D. na pracovisku mal za to, že postavenie konateľa voči zamestnancom vykonával v spoločnosti žalobcu práve E. F. D. (ktorý sa konateľom žalobcu napokon aj stal). 32. Odvolaciu argumentáciu žalobcu, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch svedka I. (č.l. 26), ktorý mal byť tiež prítomný pri odovzdávaní výpovede žalovaným, a ktorého výpoveďou chcel žalovaný v prípade pochybností zo strany súdu tiež preukázať, že E. F. D. a G. A. vždy jednoznačne vystupovali ako nadriadení nielen žalovaného, ale aj ostatných zamestnancov, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie návrh na vykonanie dokazovania výsluchom tohto svedka zamietol dôvodiac, že vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočným. Odvolací súd uvádza, že o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. V konaní pred súdom prvej inštancie navrhol vykonať dôkaz výsluchom tohto svedka žalovaný, teda nie žalobca. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne zhodnotil, že nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie ohľadne skutočnosti, že E. F. D. a G. A. vystupovali ako nadriadení nielen žalovaného, ale aj ostatných zamestnancov. Vo veci bolo vykonané dostatočné dokazovanie a zamietnutie návrhu žalovaného na vykonanie ďalších dôkazov nemalo za následok odopretie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Na základe dôkazov, ktoré boli v rámci dokazovania vykonané, bol dostatočne zistený skutkový stav veci a bolo možné posúdiť opodstatnenosť uplatneného nároku. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že vykonanie ďalšieho žalovaným navrhnutého dôkazu (výsluch svedka) by bolo nadbytočné a neúčelné. Správnym preto bolo zamietnutie tohto návrhu na doplnenie dokazovania súdom prvej inštancie. 33. Odvolací súd k vyššie uvedenému dopĺňa, že v konaní bolo preukázané a súčasne to ani nebolo sporné, že žalovaný výpoveď odovzdal 29.6.2020 E. F. D., pričom túto skutočnosť sám žalobca tvrdil a nenamietal ani v odvolaní. Svoju odvolaciu argumentáciu zameral na skutočnosť, že v konaní nebolo bez pochýb preukázané, že by E. F. D. či G. A. boli priamymi nadriadenými žalovaného a že by mali písomné poverenie na preberanie písomností a uskutočňovanie takých úkonov. Tieto skutočnosti však boli v súdenej veci právne bezvýznamné. V zmysle § 38 ods. 3 Zákonníka práce platí, že písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny alebo zániku pracovného pomeru, zamestnanec doručuje odovzdaním na pracovisku na písomné potvrdenie osoby oprávnenej vo vzťahu k zamestnancovi na vystupovanie v mene zamestnávateľa alebo útvaru (príp. zamestnancovi) zamestnávateľa zodpovedného za preberanie písomností a iných zásielok adresovaných zamestnávateľovi (spravidla podateľňa) alebo odovzdaním na poštovú prepravu na adresu sídla (bydliska) zamestnávateľa formou doporučenej zásielky. Písomnosť adresovanú zamestnávateľovi, ktorý je právnickou osobou, treba považovať za doručenú aj vtedy, ak ju prevzal ktorýkoľvek vedúci zamestnanec zamestnávateľa, teda bez ohľadu na to, či písomnosť prevzal nadriadený vedúci zamestnanec, alebo z hľadiska riadiacej pôsobnosti pre zamestnanca nepríslušný iný vedúci zamestnanec, vo vzťahu ku ktorým možno všeobecne predpokladať, že písomnosť odovzdajú na ďalšie konanie na to príslušnému útvaru alebo zamestnancovi zamestnávateľa. 34. Dôvodnou nebola v tejto súvislosti ani námietka žalobcu o nesprávne zistenom skutkovom stave súdom prvej inštancie. Z tejto odvolacej námietky možno vyvodiť, že žalobca nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie (uvedeným v ods. 46 napadnutého rozsudku). Vykonaním všetkých relevantných dôkazných prostriedkov bolo i podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, že žalovaný účinne doručil výpoveď dňa 29.6.2020 žalobcovi ako zamestnávateľovi. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného
skutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu. 35. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že vo vzťahu k osobe E. F. D. (ako v tom čase zamestnancovi žalobcu) bolo možné všeobecne predpokladať, že písomnosť odovzdá na ďalšie konanie štatutárovi žalobcu, resp. že práve E. F. D. bol fakticky práve tou príslušnou osobou, do ktorej dispozície sa písomnosť žalovaného (výpoveď) mala dostať. Neobstojí preto argumentácia žalobcu, že E. F. D. nebol priamy nadriadený žalovaného a nemal ani písomné poverenie na preberanie písomností. Vykonaným dokazovaním sa preukázalo (výsluchom svedkov, ako aj sms komunikáciou), že E. D. bol „nepísaným majiteľom“ spoločnosti žalobcu, ktorá skutočnosť bola navyše potvrdená i tým, že E. F. D. bol v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie jediným spoločníkom a jediným konateľom spoločnosti žalobcu. Rovnako nedôvodnou bola námietka žalobcu, že bol u neho príkaz doručovať písomnosti týkajúce sa skončenia pracovného pomeru prostredníctvom pošty, pretože Zákonník práce v § 38 ods. 3 preferuje osobné doručenie na pracovisku a bolo by nedôvodným obmedzením práv zamestnanca, pokiaľ by tak urobiť nemohol. Žalobcom namietaná skutočnosť, že súd prvej inštancie sa odôvodnení rozsudku nevysporiadal s rozdielmi vo výpovediach jednotlivých svedkov, taktiež nemala vplyv na správnosť zistenia skutkového stavu a nemala ani za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, pretože rozdiely vo výpovediach svedkov sa týkali práve skutočností, či E. F. D. alebo G. A. boli priamymi nadriadenými žalovaného, ktoré však boli v prejednávanej veci právne bezvýznamné, pretože na to, aby nastali účinky doručenia písomnosti zamestnávateľovi, ktorý je právnickou osobou, sa nevyžaduje jej prevzatie priamym nadriadeným zamestnancom zamestnávateľa. 36. Keďže žalobca v odvolaní namietal i nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie (avšak neuviedol, ktorú právnu normu súd prvej inštancie neaplikoval, príp. aplikoval nesprávne), odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistený skutkový stav i správne právne posúdil, keď žalobu podanú na súd dňa 29.10.2020 o určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamietol z dôvodu uplynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 ZP. Dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru má prekluzívny, t.j. prepadný charakter a jej uplynutím nemožno neplatnosť skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde. Ak nebola podaná včas žaloba na neplatnosť skončenia pracovného pomeru, skončil pracovný pomer podľa jednostranného zrušovacieho prejavu, aj keď to bol právny úkon neplatný; platnosť rozviazania pracovného pomeru nemôže byť potom preskúmavaná súdom (por. R 40/1969). Keďže v prejednávanej veci bolo preukázané, že žaloba bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty, platnosť skončenia pracovného pomeru nemohla byť súdom preskúmaná, a teda správne bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. 37. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil i námietku žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a zmätočný. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom rozsudku celkom jasne uviedol, aký skutkový stav zistil a prečo považoval výpoveď žalovaného z pracovného pomeru za účinne doručenú žalobcovi dňa 29.6.2020 a v nadväznosti na to konštatoval uplynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie tiež odkázal na relevantné ustanovenia Zákonníka práce, v rozsudku ich primerane vyložil a aplikoval na konkrétnu vec. Súdne rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní podstatu sporu a závery súdu (v rozsahu vyžadovanom § 220 ods. 2 CSP), nemožno považovať za arbitrárne, či nepreskúmateľné. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok potom vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 CSP, keďže z neho možno zistiť tak skutkové, ako aj právne závery súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Okolnosť, že jednotlivé právne závery súdu prvej inštancie nepovažuje žalobca za správne, neznamená ešte jeho nepreskúmateľnosť.
38. Na základe všetkého vyššie uvedeného možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne a skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť týchto záverov a ani vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov preto nemožno považovať za opodstatnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné. Odvolací súd, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku III. o nároku na náhradu trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 39. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04). 40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. 41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).