Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 22Sp/15/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5012200258 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5012200258.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci navrhovateľa: Pozemkové spoločenstvo, Lesné a pasienkové spoločenstvo Komposesorát Folkušová, so sídlom Folkušová, IČO: 30233780, právne zastúpený JUDr. Vincentom Pribulom, advokátom so sídlom ul. O. XXXX/X, X. N., proti odporcovi: Krajský úrad životného prostredia v Žiline, so sídlom Nám. M. R. Štefánika 1, Žilina, v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č.k. 2012/122/Kr zo dňa 09.03.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2012/122/Kr zo dňa 09.03.2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. za použitia § 250q ods. 2 O.s.p. a § 250l ods. 2 O.s.p. a vec v r a c i a správnemu orgánu na ďalšie konanie. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Vincenta Pribulu vo výške 495,04 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím č.k. 2012/122/Kr zo dňa 09.03.2012 odporca rozhodol podľa § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej zákon) o zániku nároku náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch na lesných pozemkoch C-KN p. č. 1191, časť 1188, časť 1193 a časť 1196, prekrytých parcelami E-KN p. č. 1596/1, 1596/2 - časť, 1596/3 - časť a 1598 a prekrývajúcich lesné porasty podľa programu starostlivosti o lesy (ďalej PsoL) pre lesný hospodársky celok (ďalej LHC) Blatnica na roky 2000 - 2009, označené ako jednotky priestorového rozdelenia lesa (ďalej JPRL) č. 149, 150, 151 a 152 na území národnej prírodnej rezervácie (ďalej NPR) Tlstá s piatym stupňoch ochrany podľa zákona, vo vlastníctve a obhospodarovaní žiadateľa v katastrálnom území Z., okres W., vo výške 85.544,98 Eur. V odôvodnení správny orgán konštatoval, že výpočet znalca v predloženom znaleckom posudku, ktorý tvorí prílohu k žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v JPRL, je nepresný a nezodpovedá skutočnosti, a to ako v určení výšky ťažby, tak aj v odhade jej sortimentácie a stanovení ceny približovania v JPRL č. 151 a 152. Po zvážení podmienok a stavu porastov do úvahy prichádza náhrada ujmy v JPRL č. 149 a 150, avšak pri zreálnení (v podstatnom znížení) navrhovanej ťažby a úprave sortimentácie. V porastoch č. 151 a 152 sa s náhradou nedá uvažovať. Ďalej uviedol, že Ministerstvo životného prostredia SR usmernilo listom zo dňa 16.06.2011 všetky krajské úrady životného prostredia v súvislosti s rozsudkom NS SR č.k. 6Sžp 3/2010 zo dňa 30.03.2011 tak, že ministerstvo má za to, že doterajšia prax KÚŽP pri neposkytovaní náhrady uplatňovanej v ochranných lesoch podľa prvej časti vety pred bodkočiarkou ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona, resp. jej poskytovaní iba v prípadoch uvedených v druhej časti vety tohto ustanovenia je v súlade s citovaným ustanovením zákona. Paragraf 61 ods. 8 písm. i) zákona odkazuje na tú podkategóriu lesov osobitného určenia, ktoré boli vyhlásené podľa § 2 ods. 3 písm. e) vyhlášky č. 5/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, t.j. lesy v chránených územiach a iné časti lesov významné z hľadiska ochrany prírody. Pojem lesy v chránených územiach a iné časti lesov významné z hľadiska ochrany prírody je jednoznačným prebratím terminológie vyhlášky a okrem citovaného ustanovenia sa v zákone nenachádza. Bolo úmyslom zákonodarcu, aby sa nárok na náhradu neposkytoval (zanikol) v prípade ochranných lesov a aby sa náhrada poskytovala vo vzťahu k lesom osobitného určenia jedine podkategórií lesov osobitného určenia - lesom v chránených územiach a iným častiam lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Správny orgán preto zaujal právny názor, že pokiaľ si vlastník pozemkov uplatnil nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov v súvislosti so zákazom ťažby v piatom stupni v ochranných lesoch, náhradu mu nie je možné priznať z dôvodu zániku nároku podľa § 61 ods. 8 písm. i) Zákona o ochrane prírody. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Uviedol v ňom, že faktickým dôvodom nepriznania úhrady náhrady je, že sa jedná o ochranné lesy, čo vyplýva aj z výrokovej časti rozhodnutia, keďže podľa názoru odporcu ochranné lesy nepodliehajú režimu § 61 ods. 8 písm. i) zákona, znenie pred bodkočiarkou. Medzi účastníkmi nie je sporné, že sa jedná o lesné pozemky, nachádzajúce sa v národnej prírodnej rezervácii Tlstá s piatym stupňom ochrany v zmysle § 16 zákona. Navrhovateľ sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku NS SR č.k. 6Sžp 3/2010 zo dňa 30.03.2011, pričom konštatuje, že nie je možné žiadny zákon aplikovať v rozpore s gramatickým a logickým výkladom. Súčasné znenie § 61 ods. 8 písm. i) v plnej miere rieši situácie, za ktorých majú dotknuté subjekty zákonný nárok na úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania. Na predmet tohto konania sa vzťahuje znenie uvedeného ustanovenia pred bodkočiarkou. Je zrejmé, že náhrada patrí tak v lesoch osobitného určenia, ako aj v ochranných lesoch, čo je zrejmé z textu, kde zákonodarca položil spojku „a", ktorá má v gramatike zlučovaciu funkciu a teda nie je možné jednu kategóriu lesov uprednostniť na úkor druhej, keďže v ďalšom texte je použitý už iba jednotný termín s výnimkou „lesov" v chránených územiach. Ochranné lesy, ktoré sú predmetom tohto správneho konania, nachádzajúce sa v JPRL č. 149, 150, 151 a 152, sú všetky v lesnom hospodárskom celku Z. a nachádzajú sú v NPR Tlstá s piatym stupňom ochrany. Ako ochranné lesy, tak aj lesy osobitného určenia, ak sa nachádzajú v chránených územiach, spadajú pod nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania. Z tohto dôvodu navrhovateľ žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Odporca sa k opravnému prostriedku vyjadril podaním zo dňa 22.05.2012. Zotrval na svojom právnom posúdení veci, pričom dodal, že pretože odporcovi nevznikol nárok na náhradu za obmedzenie podľa § 61 ods. 8 písm. i) zákona, nie je dôvod na kontrolné znalecké dokazovanie. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 250l a nasl. O.s.p. v medziach opravného prostriedku (§ 249 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.), pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 250q ods. 2 O.s.p. a § 250l ods. 2 O.s.p. z nasledujúcich dôvodov: Zo správneho spisu vyplýva, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že jednotky priestorového rozdelenia lesa č. 149, 150, 151 a 152 sa nachádzajú na území národnej prírodnej rezervácie Tlstá s piatym stupňom ochrany podľa zákona č. 543/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov a sú vo vlastníctve a obhospodarovaní navrhovateľa. Odporca vo vzťahu k týmto jednotkám neposkytol žiadateľovi náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania na lesných pozemkoch v týchto jednotkách priestorového rozdelenia lesa zaradených do kategórie ochranných lesov, pretože podľa jeho právneho názoru ust. § 61 ods. 8 písm. i) zák. č. 543/2002 Z.z. upravuje výnimku zo zániku tohto nároku, ktorá platí iba vo vzťahu k lesom osobitného určenia a to konkrétne k podkategórii týchto lesov - lesom v chránených územiach a iným častiam lesov významným z hľadiska ochrany prírody (§ 2 ods. 3 písm. e) vyhlášky č. 5/1995 Z.z.). Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa § 61 ods. 1 zák. č. 534/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov vlastník pozemku je povinný strpieť obmedzenie a opatrenia vyplývajúce zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom, alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada vo výške zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí pre vlastníka súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie týka bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu. Podľa § 61 ods. 8 písm. i) citovaného zákona nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch93a) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody;93b) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch.93c) 93a) § 23 zákona č. 61/1977 Zb. 93b) § 2 ods. 3 písm. e) vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 5/1995 Z.z. 93c) § 22 ods. 2 písm. c) zák. č. 326/2005 Z.z.. Podľa § 61 ods. 9 citovaného zákona o nároku na náhradu podľa odseku 1 a o zániku tohto nároku podľa odseku 8 písm. b) až i) rozhoduje povinný orgán. O opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o nároku na náhradu podľa odseku 1 rozhoduje súd. Krajský súd v Žiline má za to, že v tomto prípade je potrebné ustáliť, či patrí náhrada v zmysle § 61 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov len za pozemky v lesoch osobitného určenia alebo aj za pozemky v kategórii ochranných lesov, ak obe kategórie lesov sa nachádzajú v chránených územiach a iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Je teda potrebné zaujať právny názor ohľadne výkladu § 61 ods. 8 písm. i) citovaného zákona. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp 1/2010 zo dňa 27. apríla 2011, ktorý sa touto právnou problematikou zaoberal, pričom krajský súd zaujal k tejto právnej otázke rovnaký postoj. Predpokladom správnej aplikácie uvedenej právnej úpravy je jej výklad nielen z gramatického hľadiska, ale súčasne a to predovšetkým z hľadiska účelu zákona o ochrane prírody, ktorým zákonodarca sledoval naplnenie cieľa touto právnou úpravou, pričom treba vychádzať z koncepcie účelu tohto zákona ako celku a nie je možné vytrhnutie jednotlivých častí predmetu právnej úpravy (§ 61 ods. 8 písm. i) pred bodkočiarkou) z kontextu právnej normy tak, ako to urobil žalovaný správny orgán. Zo zákonného znenia právnej normy v § 61 ods. 8 písm. i) nevyplýva, že by zákonodarca zánik nároku rozdelil podľa toho, či žiadateľ uplatnil tento nárok k ochranným lesom (odkaz 93a) na § 23 zák. č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov je neúčinný, pretože v súčasnosti sú ochranné lesy ako kategória upravené v § 13 z. č. 326/2005 Z.z.), alebo k lesom osobitného určenia. Bolo by v rozpore so zákonom o ochrane prírody ako aj s Ústavou SR, ak by vlastníkovi ochranného lesa, ktorý je súčasťou chráneného územia a z tohto dôvodu je povinný strpieť obmedzenia, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, zaniklo právo na náhradu zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania. Krajský súd v Žiline na margo preskúmavaného prípadu uvádza, že odporca vykladal zákonné ustanovenie § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. nesprávnym spôsobom a to tak, že výnimku, pri naplnení ktorej nedochádza k zániku nároku na náhradu, aplikoval len na lesy osobitného určenia a to zrejme z dôvodu, že slovné spojenie za slovom „výnimkou", t.j. slovné spojenie „lesov v chránených územiach a iných častí lesov významným z hľadiska ochrany prírody", je totožné s charakteristikou lesov osobitného určenia podľa § 2 ods. 3 písm. e) vyhlášky č. 5/1995 Z.z., na ktorú aj odkazuje odkaz 93b). K tomu treba povedať, že takýto výklad nie je správny, pretože ak chcel zákonodarca vyjadriť, že výnimka platí len na lesy osobitného určenia a to konkrétne na lesy uvedené v § 2 ods. 3 písm. e) citovanej vyhlášky, mal do gramatického textu túto skutočnosť i expressis verbis uviesť, t.j. výnimka sa mala týkať len lesov osobitného určenia v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Ak tak neučinil, je potrebné konštatovať, že výnimka platí na všetky kategórie lesov uvedené v písmene i) pred slovom výnimkou, t.j. na ochranné lesy a lesy osobitného určenia, čiže na obidve kategórie lesov a to v prípade, ak sa nachádzajú v chránených územiach a iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Iný výklad tejto právnej normy nie je v súlade s gramatickým a teleologickým výkladom tejto časti zákona. Preto ak správny orgán výnimku uplatnil len na kategóriu lesov osobitného určenia a z tohto dôvodu náhradu nepriznal aj za obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch, hoci sa taktiež nachádzajú v chránených územiach, čo bolo nesporné, takéto rozhodnutie nemá oporu v zákone. Keďže Krajský súd v Žiline zastáva iný právny názor na výklad a aplikáciu tohto zákonného ustanovenia ako odporca, bolo potrebné toto rozhodnutie zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. za použitia § 250q ods. 2 O.s.p. a § 250l ods. 2 O.s.p.. Na záver súd uvádza, že špecifikácia výnimky na lesy v chránených územiach a iné časti lesov významných z hľadiska ochrany prírody sa vzťahuje na teritoriálne vymedzenie konkrétneho lesa, ktoré musí spĺňať práve podmienku, že les sa musí nachádzať v chránených územiach alebo v častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Pritom sa musí jednať o jednu z kategórii lesov uvedených v § 61 ods. 8 písm. i), t.j. buď ochranných lesov alebo lesov osobitného určenia. Z týchto dôvodov sa súd ďalej nezaoberal ďalšími dôvodmi, pre ktoré nebolo vyhovené návrhu navrhovateľa, ktoré spočívali v namietaní znaleckého posudku č. 6/2011, ktorý bol predložený spolu so žiadosťou o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v JPRL, ktorý vypracoval Ing. Z. L.. Navrhovateľ bol v konaní úspešný a preto má podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. právo na náhradu trov konania. Tieto mu vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním advokátom. Advokát si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v zákonnej lehote v zmysle § 151 O.s.p. v celkovej sume 495,04 Eur a to za tri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia 127,16 Eur + režijný paušál 7,63 Eur, návrh na súd 127,16 Eur + režijný paušál 7,63 Eur a účasť na pojednávaní dňa 17.08.2012 - 127,16 Eur + režijný paušál 7,63 Eur), za stratu času dňa 17.08.2012 - 50,88 Eur za štyri polhodiny (jedna polhodina 12,72 Eur) a za náhradu za použitie osobného motorového vozidla 39,79 Eur. Krajský súd v Žiline preskúmal návrh na náhradu trov konania z hľadiska účelnosti jednotlivých trov, ako aj z hľadiska správneho vyčíslenia týchto trov, pričom zistil nasledovné. Trovy právneho zastúpenia boli posudzované podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej iba „vyhláška"). Súd preskúmal písomnú špecifikáciu uplatnených trov konania predloženú právnym zástupcom navrhovateľa a priznal navrhovateľovi náhradu trov konania v celkovej výške 495,04 €, tak ako bola uplatnená v písomnej špecifikácii. Súd vychádzal pri posudzovaní výšky trov konania z výšky výpočtového základu podľa § 1 ods. 3 vyhlášky, ktorá pre rok 2012 predstavuje sumu 741 €. Súd priznal odmenu za tri úkony právnej služby podľa špecifikácie, t.j. za prevzatie a prípravu zastúpenia podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, za písomné podanie na súd podľa ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky a za účasť na pojednávaní pred Krajským súdom v Žiline dňa 17.8.2012 podľa ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Podľa § 11 ods. 4 vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Jedna šestina výpočtového základu pre rok 2012 predstavuje sumu 127,16 €. Za úkony právnej služby navrhovateľovi náhrada vo výške 381,48 € (3x 127,16 €). Podľa ustanovenia § 16 ods. 3 vyhlášky od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a mieste prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Jedna stotina výpočtového základu pre rok 2012 predstavuje sumu 7,63 €. Táto náhrada patrí ku každému úkony právnej služby a preto predstavuje sumu 22,89 € (3x 7,63 €). Súd zároveň priznal i náhradu za stratu času, ktorá predstavuje čas strávený právnym zástupcom navrhovateľa na ceste z X. N. do Žiliny, celkovo v trvaní 4 polhodín. Podľa ustanovenia § 15 písm. b) vyhlášky má advokát nárok na náhradu za stratu času. V súlade s ustanovením § 17 ods. 1 vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Jedna šesťdesiatina z výpočtového základu pre rok 2012 predstavuje sumu 12,72 €. Preto súd priznal náhradu za stratu času vo výške 50,88 €, t.j. za 4 polhodiny (4x 12,72 €). Súd v súlade s ustanovením § 16 ods. 4 vyhlášky v spojení s ustanovením § 7 ods. 2 a 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a ustanovenia § 1 písm. b) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, uznal náhradu cestovných výdavkov osobným motorovým vozidlom na trase X. N. - Žilina a späť (celkovo 130 km) vykonanej dňa 17.8.2012 v súvislosti s pojednávaním pred Krajským súdom v Žiline. Táto náhrada pozostáva zo základnej náhrady, ktorá predstavuje 23,79 € (vzdialenosť v kilometroch x suma základnej náhrady, t.j. 130 x 0,183) a náhrady za spotrebované pohonné hmoty vo výške 16,00 € (spotreba vozidla x cena pohonných hmôt x vzdialenosť v kilometroch, t.j. 0,08 x 1,539 x 130). Náhrada za použitie osobného motorového vozidla predstavuje sumu 39,79 € (23,79 € + 16,00 €). Z uvedených dôvodov preto krajský súd priznal navrhovateľovi trovy konania v celkovej výške 495,04 € (381,48 € + 22,89 € + 50,88 € + 39,79 €). Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 495,04 € podľa § 149 ods. 1 O.s.p. na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Vincenta Pribulu, so sídlom O. XXXX/X, XXX XX X. N., vedeného vo O., a.s., č. účtu: XXXXXX-XXX/XXXX, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník konania dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. - musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované, je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy (ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2), ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.