Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21CoE/161/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5197898074 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5197898074.1
Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Kaduchom, so sídlom Exekútorského úradu V. Z. XX, XXX XX J., vo veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, proti povinnému: CONCORD, spol. s r.o. , naposledy so sídlom Dolný Val 40, 010 01 Žilina, IČO: 31 582 940, vymazaný z obchodného registra dňom 04.11.2008, o vymoženie 13 834,45 Eur s prísl., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 0Er/1652/1997-49 zo dňa 16.04.2012, takto jednomyseľne
r o z h o d o l :
uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č. k. 0Er/1652/1997-49 zo dňa 16.04.2012 okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Exekučný titul v konaní predstavoval vykonateľný platobný výmer Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina č. k. 200-62-2-96-MZ zo dňa 21.05.1996. Okresný súd mal preukázané, že povinný bol vymazaný z obchodného registra dňom 04.11.2008, teda stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti, čo predstavuje iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať, a preto podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil,
O trovách exekúcie rozhodol okresný súd s poukazom na § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konania, ktoré sa začali do 01.02.2002 sa dokončia podľa doterajších predpisov, vzhľadom k tomu rozhodoval podľa Exekučného poriadku účinného do 31.01.2002, ktorý neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého by bolo možné zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného v prípade, keď sa exekúcia zastaví z dôvodu nemajetnosti povinného, ktorá predchádzala jeho zrušeniu a výmazu z obchodného registra. Povinnosťou uhradiť trovy exekúcie súdneho exekútora nemohol zaviazať povinného, lebo tento už neexistuje, ale ani oprávneného, pretože tento nezavinil zastavenie exekúcie a ani nemohol predvídať takýto dôvod zastavenia exekúcie. Poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 27/08-12 zo dňa 24.01.2008, v zmysle ktorého samotná skutočnosť, že nastane stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie nemusí viesť k protiústavným dôsledkom.
Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách exekúcie podal súdny exekútor v zákonnej lehote odvolanie a domáhal sa, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie zmenil tak, že mu prizná trovy exekúcie v plnom rozsahu, tak ako si ich uplatnil v celkovej výške 132,47 Eur s DPH.
V odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci. Ust. § 196 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že súdnemu exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času vždy. Ak by zámerom zákonodarcu bolo ukrátiť exekútora na trovách exekúcie, dané ustanovenie by bolo formulované dispozitívne- súdnemu exekútorovi môže súd priznať odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Súd musí zaviazať na úhradu buď povinného alebo oprávneného. Z ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie zvyčajne platí povinný. Ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku stanovuje, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Ohľadom výkladu tohto ustanovenia poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach 12Coe/53/2011, podľa ktorého úvaha súdu podľa § 203 Exekučného poriadku je možná len vtedy, ak účastníkmi konania v čase rozhodovania súdu o zastavení exekúcie je súdny exekútor, oprávnený aj povinný. V prípade ak povinný, ktorý je právnickou osobou, počas konania zanikne bez právneho nástupcu, zanikne aj jeho spôsobilosť na právne úkony a teda aj jeho procesná spôsobilosť. Vtedy súd musí na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného, keďže z ustanovení § 196 a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že súdnemu exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena a náhrady.
Podľa súdneho exekútora, tak ako okresný súd tvrdí, že v Exekučnom poriadku neexistuje ustanovenie, podľa ktorého by bolo možné zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného z dôvodu zastavenia exekúcie pre nemajetnosť povinného, má za to, že rovnako v žiadnom ustanovení Exekučného poriadku nie je daná možnosť nepriznať náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Okresný súd uviedol, že oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia, teda a contrario odvolateľovi z toho vyplýva, že exekútor mal predvídať dôvod zastavenia, a preto ma znášať trovy exekúcie, ktoré vynaložil v prospech povinného, čo by znamenalo, že do roku 2002 nemá súdny exekútor nárok na náhradu trov exekúcie. Od roku 1996 do 2002 vedie na exekútorskom úrade 3 479 živných exekučných spisov.
Ohľadom argumentácie súdu uznesením Ústavného sud SR, ktoré sa opiera o rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.11.1983) namietal nesprávne posúdenie tohto prípadu, vytrhnuté pasáže z kontextu a uviedol analýzu tohto rozhodnutia.
K podanému odvolaniu sa vyjadril oprávnený, ktorý navrhol, aby súd odvolanie súdneho exekútora zamietol a potvrdil napadnuté uznesenie. Povinný namietal oneskorenosť podaného odvolania. Vo veci samej uviedol, že z ust. §196 Exekučného poriadku platného do 31.01.2002 nevyplýva, že súdnemu exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času vždy. Poukázal na to, že z ust. § 203 cit. zákona vyplýva, že súd len môže uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť exekútorovi trovy exekúcie. Oprávnený v čase podávania návrhu nemohol predpokladať, že povinný sa v priebehu konania stane nemajetným, a že zanikne. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný 14.07.1997. Povinný bol vymazaný z obchodného registra až 14.11.2008.
Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, (ďalej len „O.s.p."), predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Argument exekútora o tom, že povinný bol faktický nemajetný, by akceptoval. Pokiaľ ide o novelu Exekučného poriadku v § 203, dôvod pri zrušení spoločnosti (adekvátny nemajetnosti) bolo možné dovodiť aj zo znenia zákona do roku 2012. Neakceptuje však druhý odvolací dôvod exekútora, ktorý žiada priznať trovy vo výške 132,74 Eur. Nepriznal by náhradu výdavkov za obal, obálky, kopírovanie, internet, odmenu za administratívne úkony (registrácia spisu), ďalej duplicitnú odmenu (získanie poverenia paušálna aj časová odmena), neprimeranú časovú špecifikáciu za rutinné úkony a DPH, ktorej platcom je súdny exekútor až po dobe, kedy prvýkrát žiadal o zastavenie exekúcie.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkmi konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok") proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 238 ods. 2 Exekučného poriadku), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie začalo dňa 14.07.1997, a preto v zmysle prechodného ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného poriadku je nutné použiť znenie Exekučného poriadku ku dňu 31.01.2002, s použitím výnimiek v ust. § 238 ods. 2 a § 240 ods. 2 až 4 Exekučného poriadku, z ktorých vyplýva (konkr. z § 238 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 5 Exekučného poriadku) aj prípustnosť odvolania, ktoré by stratilo opodstatnenie, keby sa za osobu opravenú podať odvolanie nepovažoval aj súdny exekútor.
V predmetnej veci bolo sporné nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi voči oprávnenému, pričom odvolateľ sa domnieva, že je potrebné mu odmenu a náhrady priznať vždy, a keďže nie je možné zaviazať na ich úhradu povinného, musí túto povinnosť znášať oprávnený. Právny základ vzniku nároku na náhradu považuje ust. § 196 Exekučného poriadku v spojení s 200 ods. 2 Exekučného poriadku.
V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 43/2002 zo dňa 27.08.2003, uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR č. 4 roč. 2004 pod publikačným číslom 60/2004 tento vyslovil „Ak v čase, keď bol vyhlásený konkurz, nebol ešte speňažený majetok povinného, nemá pohľadávka postavenie privilegovanej pohľadávky proti podstate a exekútor má postavenie veriteľa s bežnou pohľadávkou, ktorú môže prihlásiť do konkurzu a ktorá bude uspokojená v rámci rozvrhu." V danej veci pohľadávku predstavovali trovy exekučného konania špecifikované súdnym exekútorom v prihláške ako náhrada hotových výdavkov za jednotlivé úkony exekútora pri jeho exekučnej činnosti- vymáhaní pohľadávky. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR ďalej uviedol: „Pravosť pohľadávky odvolaním napadnutá nebola a právo žalobcu vyplýva z ustanovenia § 196 Exekučného poriadku, podľa ktorého za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Tieto náklady uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Exekútor má vždy právo na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal, teda trovy, ktoré mu už výkonom exekučnej činnosti vznikli. Nič na tom nemení ani prerušenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok osoby, proti ktorej sa exekúcia vedie. Keďže v zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný, exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu už exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú musí exekútor prihlásiť do konkurzu. Pohľadávky konkurzných veriteľov sa uspokojujú podľa rozvrhového uznesenia."
V označenom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky pri riešení právnych otázok súvisiacich s vyhlásením konkurzu (podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní) a náhradou trov súdneho exekútora poukázal na to, že samotné prerušenie exekučného konania (podľa § 14 ods. 1 písm. d/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní) nemení nič na tom, že súdny exekútor má právo na náhradu trov, ktoré mu vznikli výkonom exekučnej činnosti a zároveň si musí pohľadávku prihlásiť do konkurzu. Predmetom sporu v danej veci bolo pôvodne popretie pravosti pohľadávky exekútora správcom konkurznej podstaty, avšak už prvostupňový súd považoval túto pohľadávku za zistenú a naďalej predmetom sporu zostalo jej zaradenie medzi pohľadávky proti podstate alebo do tretej triedy.
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 432/2008-16 nevzhliadal v postupe všeobecných súdov, kedy zamietli žiadosť súdneho exekútora o rozhodnutie o trovách exekúcie a odkázaní súdneho exekútora na prihlásenie pohľadávky do konkurzu (už za účinnosti zákona č. 7/2005 Z.z.), neústavnosť. Súdny exekútor ako sťažovateľ v danej veci namietal, že týmto postupom je od neho požadované, aby sa proti svojej vôli stal veriteľom. Ústavný súd vyslovil: „Exekútor má vždy právo na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti, a odmenu za úkony, ktoré už vykonal, teda trovy, ktoré mu už výkonom exekučnej činnosti vznikli. Nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok osoby, proti ktorej sa exekúcia vedie. Keďže v zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný, exekútorovi
vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu už exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú musí exekútor prihlásiť do konkurzu. Tento výklad zákonných ustanovení všeobecného súdu je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný, a preto rozhodol vo veci sťažovateľky tak, že ju odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť."
Závery Ústavného súdu SR o prihlasovaní pohľadávok exekútora do konkurzu sú významné pre konštatovanie, že tento postup exekučných súdov (odkazovanie súdneho exekútora na prihlásenie pohľadávky do konkurzu) je ústavne konformný a takáto bola aj aplikačná prax súdov pred novelizáciou. Zákon č. 348/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, zaviedol v novom § 203 ods. 3 Exekučného poriadku úpravu náhrady trov exekúcie v prípade jej zastavenia z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz.
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 36-24 K 76/96 zo dňa 17.03.2005, uverejneného v Obchodnom vestníku dňa 30.03.2005, vydal súd rozvrhové uznesenie a následne uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 36-24 K 76/96-Dz-164 zo dňa 24.05.2006, uverejneného v Obchodnom vestníku dňa 06.06.2006, bol konkurz vyhlásený na majetok povinného zrušený po splnení rozvrhového uznesenia. Vychádzajúc z rozvrhového uznesenia, k uspokojeniu pohľadávok všetkých veriteľov malo byť použité 1 220 875,60 Sk, pričom pohľadávka prihlásená JUDr. Kaduchom, Exekútorsky úrad, vo výške 15 010 Sk nebola uspokojená. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci nemožno uvažovať o nemajetnom povinnom. Výklad o povinnosti hradiť trovy súdneho exekútora vždy oprávneným, pokiaľ povinný zanikol, nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné akceptovať bezpodmienečne. Je potrebné vziať do úvahy dátum začatia exekučného konania a procesné predpisy o náhrade trov exekúcie- § 203 Exekučného poriadku, ktorý bol od. 01.12.1995 do 31.01.2002 v takom znení, že síce umožňoval preniesť náhradu trov exekúcie na oprávneného, avšak len výnimočne. Vychádzajúc z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 297/2010-11 zo dňa 31.08.2010, Exekučný poriadok v znení do 31.01.2002 bol založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné zaviazať oprávneného. A prípad zániku právnickej osoby, ak bola zachovaná náležitá opatrnosť pri podávaní návrhu na výkon exekúcie, pod procesné zavinenie nespadá. Tento právny názor je v zásade rovnaký, k akému dospel aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 455/08. Až následne právna prax si vyžiadala zavedenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a zatiaľ len v dôsledku pomerne novej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR sa toto ustan. použije ako právny základ nároku na priznanie náhrady trov exekúcie aj po smrti či zániku nemajetného povinného.
Ohľadom otázky náhrady trov exekúcie pri strete exekučného konania s konkurzom, existovala už skôr judikatúra Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR (odkázanie exekútora na prihlásenie svojej pohľadávky do konkurzu), pričom zákonodarca pri novelizácii, zvedení tretieho odseku v § 203 Exekučného poriadku, zvolil odlišný postup. Nový § 203 ods. 3 Exekučného poriadku by mal zabrániť takým prípadom, kedy treba riešiť dôvod zániku povinného a v konečnom dôsledku znamená, že súdny exekútor má zaručenú náhradu nevyhnutných trov exekúcie.
V predmetnom prípade odvolací súd v dôsledku prechodných ustanovení musel teda použiť znenie § 203 Exekučného poriadku do 31.01.2002. Zároveň odvolací súd nevzhliadal u oprávneného ani procesné zavinenie na zastavení exekúcie. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 14.07.1997, Krajský súd v Banskej Bystrici vyhlásil konkurz uznesením zo dňa 25.09.1998, súdny exekútor mal viac ako rok na vymoženie pohľadávky oprávneného. Zároveň súd nepovažoval povinného za nemajetného, kedy by v dôsledku najnovšej rozhodovacej činnosti mal zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného.
Keďže odvolací súd potvrdil výrok o trovách exekúcie, rozhodol o nárokoch na náhradu trov exekúcie v tomto exekučnom konaní v celom rozsahu, s tým, že zohľadnil aj nároky na náhradu trov konania v súvislosti s týmto odvolacím konaním nasledovne:
Súdny exekútor si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, ani mu v dôsledku neúspechu právo na jej priznanie nevzniklo. Oprávnený si v súvislosti s odvolaním súdneho exekútora ďalšie trovy exekúcie neuplatnil.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.